Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 508/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného

advokátskou kanceláriou BENČÍK & PARTNERS, s. r. o., Aurela Stodolu 12, Prešov,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Benčík, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

č. k. -69 z 27. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou BENČÍK & PARTNERS, s. r. o., Aurela Stodolu 12,

Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Benčík, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6

ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -69 z 27. júla 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, odboru kriminálnej polície

(ďalej len „policajt“) pod ČVS: ORP-134/1-VYS-PO-2020 z 8. februára 2020

(ďalej len „rozhodnutie policajta“) trestne stíhaný pre zločin týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa ,

v znení účinnom v čase skutku (ďalej len „“). Prokurátor Okresnej

prokuratúry Prešov (ďalej len „prokurátor“) rozhodnutím č. k. -8

z 9. februára 2020 (ďalej aj „rozhodnutie prokurátora“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť proti rozhodnutiu policajta. Generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) uznesením

č. k. -4 zo 16. júna 2020 zrušil rozhodnutie prokurátora a vec mu vrátil

na nové konanie. V ďalšom prokurátor svojím ďalším uznesením sp. zn.

z 15. júla 2020 opätovne postupom podľa zamietol

sťažovateľom podanú sťažnosť.

2.1 Sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. februára 2020 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2020 vzatý do preventívnej väzby podľa

. Sťažovateľ podal na okresnom súde 7. júla 2020

ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením

sp. zn. z 20. júla 2020 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 27. júla 2020 jej zamietnutím.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti „... namieta, že napadnutým uznesením

Okresného súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20.07.2020, ako aj uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.07.2020 došlo k porušeniu:

(1) Dohovoru a SR, pretože Krajský súd v Prešove

ignoroval evidentnú nezákonnosť, ktorá vznikla postupom prokurátora okresnej

prokuratúry, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo obhajcovi sťažovateľa doručené

až dňa 14.04.2020, teda viac ako 2 mesiace po jeho vydaní vyšetrovateľom Policajného

zboru;

(2) Dohovoru, SR a SR,

pretože súdy sa nevysporiadali s dôvodmi uvedenými v žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby;

(3) Dohovoru a či. 46 ods. i SR, keď súdy odignorovali,

že každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu;

(4) Dohovoru, a SR,

pretože každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo sa obhajovať osobne

alebo prostredníctvom obhajcu, pričom z formulácie ustanovení vyplýva, že sa kladie

dôraz na zaručenie práv od okamihu vznesenia obvinenia - to znamená, že opätovne došlo

k porušeniu práv na spravodlivý proces a práva na obhajobu na strane sťažovateľa.“.

3.1 K prvému bodu svojej argumentácie sťažovateľ namieta nedodržanie záruk

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorých porušenie malo spočívať v postupe policajta,

ktorý mal doručiť/doručil svoje rozhodnutie o vznesení obvinenia sťažovateľovi pre zločin

týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ,

po viac ako 2 mesiacoch od jeho vydania. Podľa sťažovateľa „... lehota v žiadnom prípade

nezodpovedala povinnosti orgánov činných v trestnom konaní konať urýchlene.“, pričom

„... flagrantné porušenie práv sťažovateľa v trestnom konaní nemá vplyv existencia

pandémie.“.

3.2 K druhému bodu sťažovateľ argumentoval tým, že „Okresný súd v Prešove

ani Krajský súd v Prešove sa s dôvodmi v žiadosti o prepustenie z väzby nezaoberali

t. j. s námietkami sťažovateľa sa absolútne nevysporiadali. Krajský súd sa v napadnutom

uznesení zameral na nové trestné oznámenie voči sťažovateľovi, ktoré opäť nie je podložené

žiadnymi relevantnými dôkazmi. Absentujú lekárske správy, znalecké posudky

a ide len o ničím nepodložené tvrdenie poškodenej.“. Sťažovateľ svoju žiadosť

o prepustenie na slobodu zo 7. júla 2020 odôvodnil týmito argumentmi:

«(a) Uznesenie o vzatí do väzby považoval sťažovateľ za nezákonné z dôvodu

nenaplnenia zákonného väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku;

(b) sťažovateľ popieral obvinenie (tvrdil, že v súčasnom štádiu trestného konania

neexistuje žiadny priamy svedok údajného protiprávneho konania sťažovateľa. Výpovede

svedkov nie sú dôkazmi zakladajúcimi dôvodné podozrenie zo spáchania predmetného

trestného činu zo strany sťažovateľa); sťažovateľ teda popieral väzobný dôvod

(napr. „poškodená v súčasnosti žije v Českej republike so svojim bývalým druhom,

s ktorým má tri deti. Kontakt medzi obvineným a poškodenou by bol v prípade prepustenia

obvineného z väzby na slobodu vylúčený. “);

(c) sťažovateľ mal za to, že v jeho trestnej veci nebola splnená podmienka

subsidiarity väzobného stíhania s ohľadom na možnosť nahradenia väzby alternatívnym

prostriedkom;

(d) postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k takému

neospravedlniteľnému oneskoreniu, ktoré nie je zlučiteľné s požiadavkami konať

vo väzobných veciach prednostne a urýchlene tak, ako vyplývajú nielen z Trestného

poriadku, ale aj z čl. 5 ods. 4 Dohovoru;

(e) sťažovateľ navrhol nahradiť väzbu písomným sľubom obvineného, že povedie

riadny život, bude spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a že sa nedopustí

trestnej činnosti.»

3.3 Napokon sťažovateľ nezákonnosť svojej väzby odôvodňuje porušením § 2

ods. 6 , podľa ktorého sú orgány činné v trestnom konaní povinné

vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Podľa sťažovateľa „Nie je sporné,

že okresný prokurátor sa neriadil ustanoveniami , keď rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa predčasne, v čase, keď uznesenie o vznesení obvinenia nebolo

doručené všetkým opraveným osobám. Tým došlo k porušeniu zákona, bolo porušené právo

sťažovateľa na obhajobu, porušené právo sťažovateľa na opravný prostriedok a právo

na spravodlivý súdny proces. Táto skutočnosť totiž spôsobuje nezákonnosť väzby,

ktorá skutočnosť odôvodňuje prepustenie z väzby v zmysle čl. S ods. 4 Dohovoru.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. zo dňa 27.07.2020 porušil

právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody garantované čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17

ods. 2 SR, právo na súdnu ochranu garantované SR a právo

na obhajobu garantované a 3 písm. c) Dohovoru a SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 27.07.2020

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi peňažnú sumu vo výške 5 000 €

ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základných práv podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru a SR, právo na súdnu ochranu garantované

ods. 1 SR a právo na obhajobu garantované a 3 písm. c) Dohovoru

a SR.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

9. Podľa môže ústavnú sťažnosť podať osoba,

ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

jej základné práva a slobody.

9.1 Ústavná sťažnosť musí podľa okrem

už uvedených všeobecných náležitostí obsahovať aj a) označenie toho,

kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody, b) označenie právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým boli porušené jeho základné práva

a slobody, c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

a d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

9.2 Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd je podľa viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha,

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (, ,

, , , , ,

). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom.

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

13.2 Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

13.3 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím

alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene

rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

13.4 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13.5 Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva: c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu.

14. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný , 2 a 5 ,

v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva

na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej

slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol,

že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe

len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas

ďalšieho trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa ,

z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich

za väzbu a proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych

skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy ().

15. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe,

ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo

aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby

pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Teda úlohou

ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne

aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

).

16. Do obsahu právomoci ústavného súdu však nepatrí preskúmať postup,

ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru

o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu

podľa

18. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle

a v spojení s limitujúci vzťah ústavného súdu

k všeobecným súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania

pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane

argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní

pred ústavným súdom, pretože v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval

právomocou na posúdenie takejto argumentácie (, ,

, , ). Inými slovami, právomoc ústavného

súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní

o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť

v napadnutom konaní, pričom podľa právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný

meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci, a preto ak takáto situácia nastane, treba

podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu ().

18.1 V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva

hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv

s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať

ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde tak, ako to urobil v tomto konaní

sťažovateľ prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta, že pozná

platné právo.

19. Z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ síce

podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 20. júla 2020 sťažnosť

(o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. júla 2020), ale túto

nijakým spôsobom neodôvodnil. V dôsledku tohto postupu tak v sťažnostnom konaní

pred krajským súdom neuplatnil argumentáciu, ktorú uplatnil v konaní pred ústavným

súdom, pričom právomoc krajského súdu predchádzala právomoci ústavného súdu.

Aj keď v sťažnostnom konaní v rámci trestného konania krajský súd koná aj bez uplatnenia

konkrétnych námietok ex offo ( ), z hľadiska konania

pred ústavným súdom je pozícia sťažovateľa (navyše v trestnom konaní zastúpeného

advokátom) predurčená uplatnením zákonného prostriedku na ochranu práva (§ 132

ods. 2 ) v obsahovom význame, teda vo vzťahu ku konkrétnej

námietke z hľadiska jej argumentačného obsahu. Ten nemôže byť v skoršom konaní

vynechaný a námietka prvýkrát použitá až v konaní o ústavnej sťažnosti. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa

podľa , ako neprípustnú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, práva

na obhajobu podľa a podľa dohovoru

20. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru

v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby doručenou okresnému súdu 7. júla 2020.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám

pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť

zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto

konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené

jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné [rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, Vodeničarov

proti Slovenskej republike z 21. 12. 2000, § 33 – § 36].

20.1 Naproti tomu čl. 5 ods. 3 dohovoru zaručuje právo na primeranú dĺžku väzby

vo vzťahu k trestnému konaniu vo veci samej. Väzba môže trvať len po dobu,

po ktorú je skutočne nevyhnutná pre dosiahnutie účelu trestného konania. Nesmie teda dôjsť

k situácii, keď by osoba, ktorá je až do vynesenia odsudzujúceho rozsudku považovaná

za nevinnú, niesla za okolností daného prípadu väčšiu obeť, než od nej bolo možné rozumne

očakávať (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Nemecku z 27. 6. 1968, č. 2122/64, bod

4). Oproti tomu čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje rýchlosť prieskumného konania vo veciach

väzobných (ide teda o rýchlosť väzobného rozhodovania, nie rozhodovania vo veci samej).

Účelom tohto ustanovenia je zaručiť, aby väzobne stíhaná osoba v rozumnej dobe získala

odpoveď na otázku, či je jej väzba zákonná, a v opačnom prípade bola prepustená

na slobodu. Rozdiel medzi uvedenými ustanoveniami je možné ilustrovať aj na odlišne

vymedzenej dobe, ktorá je predmetom prieskumu. Zatiaľ čo v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru

je relevantnou doba od podania sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby (resp. žiadosti

o prepustenie z väzby) až do doručenia rozhodnutia o sťažnosti, v prípade čl. 5

ods. 3 dohovoru je to doba od zadržania až do vynesenia rozsudku (rozsudok ESĽP vo veci

Český proti Českej republike zo 6. 6. 2000, č. 33644/96, bod 71).

20.2 Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že poukazom na zrušenie uznesenia

prokurátora č. k. -8 z 9. februára 2020 uznesením generálneho prokurátora

č. k. -4 zo 16. júna 2020 mieni poukázať na to, že malo dôjsť

k prieťahom pri konaní o väzbe, čo malo byť zohľadnené vo veci konajúcimi súdmi

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu

7. júla 2020.

20.3 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na okolnosť, že pokiaľ mienil

sťažovateľ namietať prieťahový postup súdov pri prejednaní veci s dôsledkom nezákonného

predlžovania väzby, tak mal v týchto okolnostiach namietať porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru,

a nie porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý sa vecne nevzťahuje na ním namietaný

„nezákonný“ postup orgánov činných v trestnom konaní a na nich nadväzujúci postup súdov

v jeho väzobnom stíhaní. Naostatok nezákonná situácia, ktorá vznikla v dôsledku uznesenia

prokurátora č. k. -8 z 9. februára 2020, bola napravená uznesením

generálneho prokurátora č. k. -4 zo 16. júna 2020 a v konečnom

dôsledku ďalším uznesením prokurátora sp. zn. z 15. júla 2020,

pričom rozhodnutím generálneho prokurátora ostalo rozhodnutie policajta nedotknuté.

20.4 O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu

7. júla 2020 okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 20. júla 2020

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. júla 2020,

ktorým ju zamietol, z čoho expressis verbis vyplýva, že o nej rozhodli súdy v lehote jedného

mesiaca, ktorú je možné považovať za súladnú s čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z judikatúry ESĽP

vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť

jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz

„speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne

indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia

budú akceptovateľné a aké nie, bude závisieť od konkrétnych okolností, pričom však lehoty

rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru (rozsudky ESĽP vo veciach Bezichieri proti Taliansku z roku 1989, A-164,

§ 21, Neumaister proti Rakúsku z roku 1968, A-8, § 24, Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku

z roku 1986, A-107, § 55). Európsky súd pre ľudské práva ďalej opakovane judikoval,

že prieťahy, ako ich má na mysli čl. 5 ods. 4 dohovoru, začínajú podaním žiadosti

kompetentným vnútroštátnym orgánom a končia dňom, keď je rozhodnutie oznámené

žiadateľovi alebo jeho obhajcovi (rozsudky ESĽP vo veciach Koendjbihavie

proti Holandsku z 25. 10. 1990, § 28; Singh proti Českej republike z 25. 1. 2005, § 74).

21. Vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa

ústavný súd s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatuje (,

, , , , , ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

ods. 1 v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

22. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo na nezávislý a nestranný

súd zriadený zákonom, ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a aj právo na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom a zásadne sa teda

nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky

poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá

v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (, ,

, , , , ,

, ).

23. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a podľa dohovoru ústavný súd opätovne konštatuje,

že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie a 5 , v ktorom

sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú

slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody

väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho

konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe a obsahom týchto garancií

je aj právo na obhajobu vo svojom vyjadrení v , v jeho širších

súvislostiach aj v spojení s a a ako také

je obsiahnuté už v . Inými slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný

súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa (v spojení

aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.) a v prípade zistenia porušenia práva

na obhajobu [podľa , 4, a taktiež aj podľa písm.

c) dohovoru, pozn.] pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom

(ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru, pozn.).

24. Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú, keďže ním označené články a dohovoru materiálne nedopadajú

na okolnosti jeho väzobného stíhania. Bez ohľadu na uvedené ak by aj dotknuté

sťažovateľom označené ustanovenia mohli byť v prieskume ústavného súdu použité, platila

by vo vzťahu k tejto rovine námietky sťažovateľa argumentácia uvedená v časti III.A

rovnako.

25. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Povinnosti

advokáta vyplývajúce zo a zo zákona o advokácii vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať

tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí

pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným

súdom (, , ). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu