Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 226/2018
PDF · 238.51 KB
No categories available
IV. ÚS 226/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
čipák & partners s. r. o., Vazovova 9/B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Ing. Branislav Čipák, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.
BB-4 T 25/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
13. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný
trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 25/2017.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia
Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky,
expozitúry Bratislava pod ČVS: PPZ-71/NKA-PZ-BA-2016 z 13. júna 2016 bol sťažovateľ
obvinený zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Uznesením sudcu pre
prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2 Tp 9/2016 zo 17. júna 2016
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Tost 24/2016 z 23. júna 2016 bol sťažovateľ z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vzatý do väzby. Prípravné konanie bolo v trestnej veci sťažovateľa skončené
podaním obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/17/1000 z 10. augusta 2017, pričom
špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. BB-4 T 25/2017 z 21. augusta 2017
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 28/2017 z 28. augusta 2017 rozhodol
podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Naposledy bolo
na podklade žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017 uznesením
špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 T 25/2017 z 15. novembra 2017 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2017 zo 6. decembra 2017 rozhodnuté
o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa v konaní pred súdom.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie predovšetkým namietol prieťahový postup
špecializovaného trestného súdu pri prejednaní jeho trestnej veci, v ktorej je väzobne
stíhaný, v dôsledku čoho mal špecializovaný trestný súd konať urýchlene a namiesto toho
„... odo dňa 21. augusta 2017 až do dňa 3. januára 2018... nevykonal žiadny relevantný
úkon procesného charakteru vo veci samej. Týmto úkon má sťažovateľ na mysli taký, ktorý
by smeroval k zisteniu skutkového stavu, k vykonaniu dokazovania alebo nariadeniu
hlavného pojednávania.“. Podľa názoru sťažovateľa „Porušovateľ konal a rozhodol o
väzbe spôsobom, ktorý je neprípustný, je zneužitím práva, popiera zásadu právnej istoty a je
v úplnom rozpore s požiadavkami na zákonné a spravodlivé súdne konanie. Vytýkaného
postupu sa v tomto smere súd, teda porušovateľ dopustil tým, že termín hlavného
pojednávania, ktorý je jediný možné považovať za procesný úkon v merite veci nariadil až
dňa 13. Novembra 2017, t. j. po uplynutí 95-tich kalendárnych dní odo dňa podania
obžaloby, avšak aj k tomuto došlo až na základe oboznámenia sa s obsahom podanej
žiadosti o prepustenie zo dňa 7. Novembra 2017, porušovateľovi doručenej dňa
10. Novembra 2017.“. V ďalšom namietol aj prieťahový postup špecializovaného
trestného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2017
zo 6. decembra 2017, ktorý „... až do dňa prejednania predmetnej žiadosti o prepustenie
nedoručil sťažovateľovi a rovnako ani jeho obhajcovi rozhodnutie sťažnostného súdu,
ktorým bol Najvyšší súd Slovenskej republiky a to Uznesenie o zamietnutí sťažovateľa voči
rozhodnutiu o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.“. V závere svojej argumentácie
poukázal sťažovateľ aj na nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie trvania jeho väzby
špecializovaným trestným súdom, ktorý „... opíše alebo skopíruje svoje predchádzajúce
rozhodnutie, pričom aktuálne v ňom upraví len údaje o prípadnej žiadosti a podanej
sťažnosti, prípadne upraví poradie odsekov alebo viet, ako budú nasledovať.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. BB-4T/25/2017-1575 svojim postupom porušil základné práva sťažovateľa zakotvené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda právo na spravodlivý súdny proces,
základné právo zakotvené v čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - právo na prejednanie
bez prieťahov v konaní a v čl. 50 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky - právo na obhajobu
a základné právo na garanciu spravodlivého súdneho procesu zakotveného v čl.6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo zakotvené
v čl. 6 ods. 3 písm. c Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia o výške 325,42 €, ktorú je povinný porušovateľ Špecializovaný trestný súd,
pracovisko Banská Bystrica zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto
rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva. Podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem
prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na
začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom ako návrhom na začatie
konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že
viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých
osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv (II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09). Text
uvedený mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže
doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,
IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011), môže však v určitých prípadoch slúžiť
ako interpretačná pomôcka na zistenie obsahu inak úplného petitu, ktorý nejednoznačným
slovným vyjadrením pripúšťa viac významov.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah
sťažovateľom podanej sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť
a neúplnosť sťažnosti ako takej. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia
sťažnosti významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby označil
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha a ktoré sú aj vecným
vyjadrením ich obsahu v namietanom porušení v postupe a rozhodnutí orgánov verejnej
moci, a to nielen ich označením, ale aj tomu zodpovedajúcim skutkovým vymedzením
(IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu,
a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Okrem opísania skutkových okolností musí
odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne posúdenie predmetu veci s čitateľnou a na
to sa vecne vzťahujúcou argumentáciou vrátane exaktného vymedzenia predmetu konania
pred ústavným súdom, ktorého vyjadrením je petit podanej sťažnosti. Po dôkladnom
zhodnotení obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti je ústavný súd nútený konštatovať, že
táto ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa
pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne
neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014), pričom samotný
sťažovateľom produkovaný subjektívny názor o porušení jeho práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré
by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta postup špecializovaného trestného súdu
v označenom konaní a v petite podanej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia svojich
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)
dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že
s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05, II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že
ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to
vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je
aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere
špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného
práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia
osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie
spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto
sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Vo vzťahu k sťažovateľom
namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,
nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo
záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru
ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj
z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na
konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe
nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru
upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05,
I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby
sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje
prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu
chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či
k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde
dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť
dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody
jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na
primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú
lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným
prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa
periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí
byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v.
Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc., ako aj novšia judikatúra
Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174
a 193; Öcalan v. Turecko, rozsudok veľkej komory ESĽP č. 46221/99 z 12. 5. 2005, body
83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 59696/00 z 26. 10. 2006, body 103
a 115].
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa
čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva b)
mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo
s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu teda
vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, v ktorom sú
implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto
súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania
s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, obsahom ktorých je aj právo na obhajobu
vo svojom vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy, v jeho širších súvislostiach aj v spojení s čl. 50
ods. 4 ústavy a čl. 47 ods. 2 ústavy a ako také je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy. Inými
slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru
a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu (podľa čl. 50 ods. 3, 4, čl. 47 ods. 2 ústavy
a taktiež aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) dohovoru, pozn.) pristúpi k vysloveniu jeho
porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z obsahu argumentácie sťažovateľa vyplýva, resp. by malo podľa názoru ústavného
súdu vyplývať, že namieta prieťahový postup špecializovaného trestného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. BB-4 T 25/2017, ktorá sa vzťahuje (podľa prílohy zaslanej
sťažovateľom) k uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 25/2017-1575
z 15. novembra 2017. Špecializovaný trestný súd svojím uznesením č. k. BB-4 T 25/2017-
1575 z 15. novembra 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2017
zo 6. decembra 2017 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zo 7. novembra 2017
o prepustenie z väzby. V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že ak mal sťažovateľ
v úmysle namietať z hmotnoprávneho hľadiska nesprávnosť záverov všeobecných súdov
o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017 vrátanej tej
skutočnosti, že všeobecné súdy nerozhodli o nej bez zbytočných prieťahov, tak mal v petite
podanej sťažnosti namietať celé predmetné konanie, teda v petite podanej sťažnosti
domáhať sa vyslovenia porušenia svojich práv nielen postupom špecializovaného trestného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4 T 25/2017, ale aj uznesením špecializovaného
trestného súdu č. k. BB-4 T 25/2017-1575 z 15. novembra 2017 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2017 zo 6. decembra 2017.
Z naznačených skutočností vyplýva, že sťažovateľom naformulovaný petit je
vymedzený nesprávne a ako taký nie je východiskom pre ďalší postup ústavného súdu,
v dôsledku čoho sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných
náležitostí.
Ďalším nedostatkom sťažovateľom naformulovaného petitu podanej sťažnosti je
vecná nesúvislosť medzi ním označenými článkami ústavy a dohovoru a uznesením
špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 25/2017-1575 z 15. novembra 2017 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2017 zo 6. decembra 2017, ktorými bolo
rozhodnuté o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017. Ak sa
sťažovateľ v tejto súvislosti domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, tak žiadne
z týchto práv nemá svoje vecné vyjadrenie v okolnostiach rozhodovania o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017, na ktoré sa vzťahuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré však v petite podanej sťažnosti sťažovateľ neoznačuje.
V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6
ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu naprávať, resp. korigovať aj
jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať
pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré
neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
I. ÚS 314/09). Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované
predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť
nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.
Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému právne
účinným spôsobom namietať porušenie uvedených základných práv a slobôd v rámci
súdneho konania procesnými prostriedkami zabezpečujúcimi zákonnosť postupu
všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie
a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom)
alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
Z uvedených dôvodov je sťažnosť na namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru
podaná predčasne, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
Pokiaľ sťažovateľ v obsahu svojej podanej sťažnosti konštatuje prieťahový postup
špecializovaného trestného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tost 28/2017 z 28. augusta 2017, tak túto skutočnosť potvrdil už samotný najvyšší súd
vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tost 43/2017 zo 6. decembra 2017. Zaoberať sa touto časťou
sťažovateľom prednesenej argumentácie v tomto konaní však nie je možné z dôvodu
listispendencie (prekážky skôr začatého konania), keďže (okrem tej skutočnosti, že sťažnosť
by bola v tejto jej časti oneskorená) sa touto argumentáciou sťažovateľa bude ústavný súd
zaoberať, resp. sa zaoberá v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 2352/2017, a to vo vzťahu
k postupu a uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4 T 25/2017-1520
z 21. augusta 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 28/2017
z 28. augusta 2017. Táto skutočnosť je dôvodom odmietnutia sťažovateľom podanej
sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona
o ústavnom súde.
Čo sa týka námietky sťažovateľa, že špecializovaný trestný súd v čase po podaní
obžaloby od 10. augusta 2017 do 15. novembra 2017 v predmetnej veci nekonal („... termín
hlavného pojednávania, ktorý je jediný možné považovať za procesný úkon v merite veci
nariadil až dňa 13. Novembra 2017, t.j. po uplynutí 95-tich kalendárnych dní odo dňa
podania obžaloby...“) a uvedenú skutočnosť potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení
sp. zn. 3 Tost 43/2017 zo 6. decembra 2017, tak v tomto smere musí ústavný súd poukázať
na to, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy podľa § 55 ods. 3 až 5 Trestného
poriadku, resp. nepreukázal, že ho využil v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
V zmysle citovanej právnej úpravy sa mal možnosť brániť proti prieťahovému postupu
špecializovaného trestného súdu (a tým aj domáhať ochrany svojich v podanej sťažnosti
uplatnených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) podaním sťažnosti na nadriadenom súde, a to
najvyššom súde, ktorý disponoval potrebnou právomocou na zjednanie nápravy, čo však
sťažovateľ neurobil. V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť
v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
Vo vzťahu k formálnym nedostatkom vyplývajúcim zo sťažovateľom podanej
sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu
prostredníctvom zvoleného obhajcu. V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažovateľovi
pripomína, že formálne nedostatky vyplývajúce z podanej sťažnosti, ktoré aj boli dôvodom
pre jej odmietnutie, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej
rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018