Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 226/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

čipák & partners s. r. o., Vazovova 9/B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Ing. Branislav Čipák, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a práv podľa a 3

písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

13. februára 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný

trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej protizločineckej jednotky,

expozitúry Bratislava pod ČVS: PPZ-71/NKA-PZ-BA-2016 z 13. júna 2016 bol sťažovateľ

obvinený zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

v znení neskorších predpisov. Uznesením sudcu pre

prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 17. júna 2016

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. júna 2016 bol sťažovateľ z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vzatý do väzby. Prípravné konanie bolo v trestnej veci sťažovateľa skončené

podaním obžaloby prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/17/1000 z 10. augusta 2017, pričom

špecializovaný trestný súd svojím uznesením sp. zn. z 21. augusta 2017

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 2017 rozhodol

podľa o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Naposledy bolo

na podklade žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017 uznesením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 15. novembra 2017 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2017 rozhodnuté

o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa v konaní pred súdom.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie predovšetkým namietol prieťahový postup

špecializovaného trestného súdu pri prejednaní jeho trestnej veci, v ktorej je väzobne

stíhaný, v dôsledku čoho mal špecializovaný trestný súd konať urýchlene a namiesto toho

„... odo dňa 21. augusta 2017 až do dňa 3. januára 2018... nevykonal žiadny relevantný

úkon procesného charakteru vo veci samej. Týmto úkon má sťažovateľ na mysli taký, ktorý

by smeroval k zisteniu skutkového stavu, k vykonaniu dokazovania alebo nariadeniu

hlavného pojednávania.“. Podľa názoru sťažovateľa „Porušovateľ konal a rozhodol o

väzbe spôsobom, ktorý je neprípustný, je zneužitím práva, popiera zásadu právnej istoty a je

v úplnom rozpore s požiadavkami na zákonné a spravodlivé súdne konanie. Vytýkaného

postupu sa v tomto smere súd, teda porušovateľ dopustil tým, že termín hlavného

pojednávania, ktorý je jediný možné považovať za procesný úkon v merite veci nariadil až

dňa 13. Novembra 2017, t. j. po uplynutí 95-tich kalendárnych dní odo dňa podania

obžaloby, avšak aj k tomuto došlo až na základe oboznámenia sa s obsahom podanej

žiadosti o prepustenie zo dňa 7. Novembra 2017, porušovateľovi doručenej dňa

10. Novembra 2017.“. V ďalšom namietol aj prieťahový postup špecializovaného

trestného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2017, ktorý „... až do dňa prejednania predmetnej žiadosti o prepustenie

nedoručil sťažovateľovi a rovnako ani jeho obhajcovi rozhodnutie sťažnostného súdu,

ktorým bol Najvyšší súd Slovenskej republiky a to Uznesenie o zamietnutí sťažovateľa voči

rozhodnutiu o jeho ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.“. V závere svojej argumentácie

poukázal sťažovateľ aj na nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie trvania jeho väzby

špecializovaným trestným súdom, ktorý „... opíše alebo skopíruje svoje predchádzajúce

rozhodnutie, pričom aktuálne v ňom upraví len údaje o prípadnej žiadosti a podanej

sťažnosti, prípadne upraví poradie odsekov alebo viet, ako budú nasledovať.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. -1575 svojim postupom porušil základné práva sťažovateľa zakotvené

v , teda právo na spravodlivý súdny proces,

základné právo zakotvené v - právo na prejednanie

bez prieťahov v konaní a v - právo na obhajobu

a základné právo na garanciu spravodlivého súdneho procesu zakotveného v čl.6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo zakotvené

v čl. 6 ods. 3 písm. c Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia o výške 325,42 €, ktorú je povinný porušovateľ Špecializovaný trestný súd,

pracovisko Banská Bystrica zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva. Podľa § 20

ods. 4 je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na

začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom ako návrhom na začatie

konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že

viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých

osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a zákona

o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv (, , , ). Text

uvedený mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže

doplniť petit (, , , , ,

, ), môže však v určitých prípadoch slúžiť

ako interpretačná pomôcka na zistenie obsahu inak úplného petitu, ktorý nejednoznačným

slovným vyjadrením pripúšťa viac významov.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah

sťažovateľom podanej sťažnosti trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť

a neúplnosť sťažnosti ako takej. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia

sťažnosti významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby označil

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha a ktoré sú aj vecným

vyjadrením ich obsahu v namietanom porušení v postupe a rozhodnutí orgánov verejnej

moci, a to nielen ich označením, ale aj tomu zodpovedajúcim skutkovým vymedzením

(, ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu,

a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Okrem opísania skutkových okolností musí

odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne posúdenie predmetu veci s čitateľnou a na

to sa vecne vzťahujúcou argumentáciou vrátane exaktného vymedzenia predmetu konania

pred ústavným súdom, ktorého vyjadrením je petit podanej sťažnosti. Po dôkladnom

zhodnotení obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti je ústavný súd nútený konštatovať, že

táto ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa

pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne

neakceptuje (m. m. , , ), pričom samotný

sťažovateľom produkovaný subjektívny názor o porušení jeho práv nie je dostatočným

dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré

by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

().

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta postup špecializovaného trestného súdu

v označenom konaní a v petite podanej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia svojich

práv podľa , a a podľa a 3 písm. c)

dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu

práva na súdnu ochranu podľa ústavný súd poznamenáva, že

s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval (, ,

, , , , , ), že

ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to

vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je

aplikovateľný a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia

osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru

ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj

z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje na

konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe

nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru

upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (, , ,

). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby

sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje

prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu

chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či

k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným postupom, kde

dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne predpisy a upravuje povinnosť

dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy a požaduje, aby zbavenie slobody

jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru), ďalej chráni právo jednotlivca na

primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba nebola predlžovaná nad primeranú

lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných orgánov počas trvania väzby k zbytočným

prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne chráni právo jednotlivca domáhať sa

periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať o prepustenie na slobodu, o ktorom musí

byť rozhodnuté urýchlene [(čl. 5 ods. 4 dohovoru) rozsudok ESĽP de Wilde at al v.

Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – 77 etc., ako aj novšia judikatúra

Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005, body 124 – 125, 172 – 174

a 193; Öcalan v. Turecko, rozsudok veľkej komory ESĽP č. 46221/99 z 12. 5. 2005, body

83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 59696/00 z 26. 10. 2006, body 103

a 115].

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa

čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva b)

mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby, c) obhajovať sa osobne alebo

s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu teda

vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný a 5 , v ktorom sú

implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto

súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, obsahom ktorých je aj právo na obhajobu

vo svojom vyjadrení v , v jeho širších súvislostiach aj v spojení s

ods. 4 a a ako také je obsiahnuté už v . Inými

slovami, pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva

na osobnú slobodu podľa v spojení aj s , resp. dohovoru

a v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu (podľa , 4,

a taktiež aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) dohovoru, pozn.) pristúpi k vysloveniu jeho

porušenia prostredníctvom , ako aj , resp. dohovoru.

Z obsahu argumentácie sťažovateľa vyplýva, resp. by malo podľa názoru ústavného

súdu vyplývať, že namieta prieťahový postup špecializovaného trestného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorá sa vzťahuje (podľa prílohy zaslanej

sťažovateľom) k uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -1575

z 15. novembra 2017. Špecializovaný trestný súd svojím uznesením č. k. BB-4 T 25/2017-

1575 z 15. novembra 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2017 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa zo 7. novembra 2017

o prepustenie z väzby. V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že ak mal sťažovateľ

v úmysle namietať z hmotnoprávneho hľadiska nesprávnosť záverov všeobecných súdov

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017 vrátanej tej

skutočnosti, že všeobecné súdy nerozhodli o nej bez zbytočných prieťahov, tak mal v petite

podanej sťažnosti namietať celé predmetné konanie, teda v petite podanej sťažnosti

domáhať sa vyslovenia porušenia svojich práv nielen postupom špecializovaného trestného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ale aj uznesením špecializovaného

trestného súdu č. k. -1575 z 15. novembra 2017 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2017.

Z naznačených skutočností vyplýva, že sťažovateľom naformulovaný petit je

vymedzený nesprávne a ako taký nie je východiskom pre ďalší postup ústavného súdu,

v dôsledku čoho sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti ústavný súd podľa § 25

ods. 2 odmieta z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných

náležitostí.

Ďalším nedostatkom sťažovateľom naformulovaného petitu podanej sťažnosti je

vecná nesúvislosť medzi ním označenými článkami a dohovoru a uznesením

špecializovaného trestného súdu č. k. -1575 z 15. novembra 2017 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2017, ktorými bolo

rozhodnuté o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017. Ak sa

sťažovateľ v tejto súvislosti domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a podľa a 3 písm. c) dohovoru, tak žiadne

z týchto práv nemá svoje vecné vyjadrenie v okolnostiach rozhodovania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby zo 7. novembra 2017, na ktoré sa vzťahuje a 5

a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré však v petite podanej sťažnosti sťažovateľ neoznačuje.

V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na súdnu ochranu

podľa a práva na obhajobu podľa , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6

ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu naprávať, resp. korigovať aj

jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré

neboli odstránené v jeho priebehu (, , , ,

). Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované

predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť

nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami

vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou nepochybne je.

Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému právne

účinným spôsobom namietať porušenie uvedených základných práv a slobôd v rámci

súdneho konania procesnými prostriedkami zabezpečujúcimi zákonnosť postupu

všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie

a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom)

alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) .

Z uvedených dôvodov je sťažnosť na namietané porušenie základných práv podľa

a , ako aj práv podľa a 3 písm. c) dohovoru

podaná predčasne, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu neprípustnosti.

Pokiaľ sťažovateľ v obsahu svojej podanej sťažnosti konštatuje prieťahový postup

špecializovaného trestného súdu pri doručovaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. augusta 2017, tak túto skutočnosť potvrdil už samotný najvyšší súd

vo svojom uznesení sp. zn. zo 6. decembra 2017. Zaoberať sa touto časťou

sťažovateľom prednesenej argumentácie v tomto konaní však nie je možné z dôvodu

listispendencie (prekážky skôr začatého konania), keďže (okrem tej skutočnosti, že sťažnosť

by bola v tejto jej časti oneskorená) sa touto argumentáciou sťažovateľa bude ústavný súd

zaoberať, resp. sa zaoberá v konaní vedenom pod sp. zn. , a to vo vzťahu

k postupu a uzneseniu špecializovaného trestného súdu č. k. -1520

z 21. augusta 2017 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. augusta 2017. Táto skutočnosť je dôvodom odmietnutia sťažovateľom podanej

sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. b) zákona

o ústavnom súde.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že špecializovaný trestný súd v čase po podaní

obžaloby od 10. augusta 2017 do 15. novembra 2017 v predmetnej veci nekonal („... termín

hlavného pojednávania, ktorý je jediný možné považovať za procesný úkon v merite veci

nariadil až dňa 13. Novembra 2017, t.j. po uplynutí 95-tich kalendárnych dní odo dňa

podania obžaloby...“) a uvedenú skutočnosť potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení

sp. zn. zo 6. decembra 2017, tak v tomto smere musí ústavný súd poukázať

na to, že sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy podľa § 55 ods. 3 až 5 Trestného

poriadku, resp. nepreukázal, že ho využil v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V zmysle citovanej právnej úpravy sa mal možnosť brániť proti prieťahovému postupu

špecializovaného trestného súdu (a tým aj domáhať ochrany svojich v podanej sťažnosti

uplatnených práv podľa ) podaním sťažnosti na nadriadenom súde, a to

najvyššom súde, ktorý disponoval potrebnou právomocou na zjednanie nápravy, čo však

sťažovateľ neurobil. V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť

v tejto jej časti podľa pre neprípustnosť.

Vo vzťahu k formálnym nedostatkom vyplývajúcim zo sťažovateľom podanej

sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu

prostredníctvom zvoleného obhajcu. V dôsledku uvedeného ústavný súd sťažovateľovi

pripomína, že formálne nedostatky vyplývajúce z podanej sťažnosti, ktoré aj boli dôvodom

pre jej odmietnutie, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej

rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (,

, , , , ,

, , , ). Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa

v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018