Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 606/2017
PDF · 176.07 KB
No categories available
III. ÚS 606/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. v Ústave na
výkon väzby Leopoldov, zastúpeného advokátskou kanceláriou VESTENICKÁ & BD
advokátska kancelária, s. r. o., Ševčenkova 5, Bratislava, v ktorej mene koná advokátka
JUDr. Júlia Vestenická, konateľka, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 3/2015 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 6 Tos 74/2017 z 11. mája 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017
doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tk 3/2015
a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Tos 74/2017 z 11. mája 2017.
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 Tk 3/2015 z 23. januára 2017 uznaný vinným
zo skutku právne kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so z braňami v spolupáchateľstve podľa § 20, § 295 ods. 1 písm. a), b)
a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, za ktorý mu okresný súd vymeral trest odňatia slobody
vo výške 12 rokov nepodmienečne. Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Dňa 11. februára 2017, teda po vynesení odsudzujúceho rozsudku súdu prvého
stupňa, podal sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne priamo do podateľne krajského
súdu žiadosť o prepustenie z väzby. Dôvodom, pre ktorý tak konal až po vynesení
prvostupňového rozhodnutia, mala byť okrem iného aj skutočnosť, že oboch ostatných
obžalovaných okresný súd ihneď po vyhlásení rozsudku 23. januára 2017 prepustil na
slobodu, a to aj napriek tomu, že v oboch prípadoch vyniesol odsudzujúci rozsudok
v podobe nepodmienečných trestov odňatia slobody.
Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn.
5 Tk 3/2015 z 9. marca 2017, ktorým žiadosť zamietol, písomný sľub sťažovateľa ako
obvineného neprijal a väzbu sťažovateľ nenahradil dohľadom probačného a mediačného
úradníka. O sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd namietaným
uznesením sp. zn. 6 Tos 74/2017 z 11. mája 2017, ktorý sťažnosť sťažovateľa zamietol.
3. Ako sťažovateľ v sťažnosti uvádza, «Keďže vynesenie prvostupňového rozsudku
predchádzalo podaniu žiadosti o prepustenie z väzby, sťažovateľ túto žiadosť logicky
a dôvodne adresoval Krajskému súdu v Trnave ako súdu odvolaciemu.
O to viac bol sťažovateľ prekvapený, keď dňa 09. 03. 2017 síce došlo k formálnemu
prejednaniu podanej žiadosti o prepustenie z väzby, avšak túto prejednával porušovateľ
v 2. rade, ktorým je prvostupňový súd a to Okresný súd Trnava.
Vychádzajúc z faktu, že vyhlásením prvostupňového rozsudku, k čomu ako už bolo
uvedené došlo dňa 23.1.2017 Okresným súdom Trnava v previazanosti s podanými
opravnými prostriedkami, konanie sa bezpodmienečne „preklápa“ do odvolacieho konania,
je úplne nelogické, aby počas takéhoto konania o väzbe rozhodol prvostupňový súd, čo sa
však reálne v danom prípade stalo. Je teda nesporné, že o väzbe rozhodoval nepríslušný
súd, ktorým v danom prípade je porušovateľ v 2. rade - Okresný súd Trnava.
Práve z tohto dôvodu sťažovateľ uvedené vzhliada ako zásadné porušenie jeho
ústavne garantovaných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a ods. 2 ako aj práva
na spravodlivý proces garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských
právach a slobodách a z uvedených dôvod podáva.».
4. Sťažovateľ tvrdí, že opísaným postupom prvostupňového súdu, ktorý prerokoval
jeho žiadosť o prepustenie z väzby, hoci tak mal podľa tvrdenia sťažovateľa urobiť už súd
odvolací, t. j. krajský súd, nepochybne došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na
spravodlivý proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa domnieva, že „porušovateľ v 2.rade ako prvostupňový súd
si pri tomto svojom postupe, kedy prejednal žiadosť o prepustenie sťažovateľa, zrejme vôbec
neuvedomil, akých vážnych pochybností vo vzťahu k legálnosti rozhodovania o väzbe
sťažovateľa sa dopustil a rovnako nezvážil vážnosť ako aj dopad právnych dôsledkov
v podobe porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces ako aj princíp zachovania
zákonného sudcu“.
5. Sťažovateľ zároveň namieta, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Tk 3/2015
z 9. marca 2017, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a okresný súd
neprijal písomný sľub obvineného a nenahradil väzbu sťažovateľa dohľadom probačného
a mediačného úradníka, bolo nedostatočne odôvodnené, čo mal potvrdiť vo svojom
namietanom uznesení sp. zn. 6 Tos 74/2017 z 11. mája 2017 aj krajský súd. Sťažovateľ sa
domnieva, že aj z tohto dôvodu „rozhodnutie o väzbe sťažovateľa nemá povahu ústavného
a zákonného súdneho rozhodnutia a nemôže obstáť tiež z toho dôvodu, že bolo vydané na
podklade chybného postupu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu“. Dôvody väzby
v rozhodnutí okresného súdu sú podľa sťažovateľa imaginárnej povahy, pretože niet ani
zmienky o tom, v čom mali konkrétne spočívať, a prečo by v prípade prepustenia
sťažovateľa na slobodu malo dôjsť k ohrozeniu dosiahnutia účelu trestného konania, čo by
malo byť základným predpokladom jeho ďalšieho ponechania vo väzbe.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Trnava,
postupom Krajského súdu v Trnave, vo veci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu, podanej na Krajský súd v Trnave dňa 11. februára 2017
porušené boli.
2/ Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11. mája 2017, spis. zn. 6Tos/74/2017-
5019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3/ Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Trnave, aby sťažovateľa prepustil na
slobodu.“
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom, ktoré spočívajú vo vzniknutých trovách právneho zastúpenia vo výške 374,80 €
vrátane DPH .
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie postupom okresného súdu v konaní pod sp. zn.
5 Tk 3/2015 a krajského súdu v konaní pod sp. zn. 6 Tos 74/2015, v ktorom oba súdy
rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 11. februára 2017. Keďže jeho žiadosť
o prepustenie z väzby nasledovala až po odsudzujúcom rozsudku okresného súdu vo veci
samej, ktoré napadol odvolaním, sťažovateľ namieta, že o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby, ktorú podal priamo do podateľne krajského súdu, mal ako súd príslušný rozhodnúť
súd krajský, keďže konanie sa už nachádzalo vo fáze odvolacieho konania. Rozhodnutie
okresného súdu, ktorý zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo zároveň
podľa tvrdenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnené a dôvody ďalšieho ponechania
sťažovateľa vo väzbe podľa sťažovateľa neexistovali.
14. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
16. V prípade sťažovateľa je namietaným postupom postup okresného súdu
a krajského súdu a ich rozhodnutia, ktorými bolo rozhodované o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr.
I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09, II. ÚS 311/2013,
IV. ÚS 444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje
základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa
na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu
k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež
procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu
v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné
procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania
o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne
ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46
ods. 1 ústavy.
17. Čo sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj tu ústavný súd musí uviesť, že konania všeobecných súdov,
ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ
ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia
právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07).
18. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Právo na zákonného sudcu je obsiahnuté nielen v čl. 6
ods. 1 dohovoru, ale aj v čl. 5 dohovoru, keďže pojem „súd“ tu musí mať rovnaký význam
ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tých istých dôvodov treba právo na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy považovať aj za súčasť čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v prípadoch, keď súd
rozhoduje o väzbe. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy sa naproti tomu
vzťahuje na konanie vo veci samej. Inými slovami, čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušenia
sa sťažovateľ domáha vo svojej väzobnej veci, s touto nesúvisí, pretože tento článok sa
vzťahuje na konanie vo veci samej, o ktoré v danom prípade nešlo (napr. II. ÚS 616/2016,
19. Keďže ústavný súd je viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde), v tomto prípade konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom
a rozhodnutím krajského súdu v súvislostiach rozhodovania o väzbe, na ktoré sa ním
označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná
súvislosť medzi postupom okresného súdu a krajského súdu a namietaným porušením
označených článkov ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená,
a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2017