Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 208/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)

a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Vlastou Suchanovou, Podzámska 32, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a na súdnu ochranu podľa v spojení

s a s a práv na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 9. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 19. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Vlastou Suchanovou, advokátska kancelária,

Podzámska 32, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a s

a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 9. apríla 2019 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené

väzobné trestné stíhanie v štádiu súdneho konania, a to pre obzvlášť závažný zločin

nedovolanej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania alebo obchodovania s nimi podľa ustanovení § 172 ods. 1 písm. c) a d)

a ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov,

kde bol sťažovateľ do väzby vzatý s odkazom na ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 6. júna 2017 v spojitosti s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. júna 2017.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ dôvodí: „Po ukončení prípravného konania bola

Krajskou prokuratúrou Nitra, Damborského 1, 949 01 Nitra pod č.

podaná obžaloba dňa 3. 5. 2018 podľa . V danej veci po doručení

obžaloby prokurátora prebiehajú hlavné pojednávania s tým, že som viackrát požiadal súd

a v čase prípravného konania prokurátora, o prepustenie z väzby na slobodu, kde som,

či už počas celého prípravného konania, ako aj počas hlavného pojednávania, rôznymi

podnetmi na orgány činné v trestnom konaní, sa snažil vysvetliť a poukázať na nezákonnosť

mojej väzby, ako aj na nezákonnosť môjho ďalšieho zotrvania vo väzbe po predložení

obžaloby súdu.“

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že naposledy o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. marca 2019, ktorým podľa ustanovenia jeho žiadosť

zamietol, pričom o sťažnosti podanej proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu okresného

súdu rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým sťažnosť podľa ustanovenia

zamietol ako nedôvodnú.

5. Sťažovateľ prezentuje v ústavnej sťažnosti svoje stanovisko o ústavnej

nekonformnosti namietaného uznesenia krajského súdu, dôvodiac: «Vo svojej sťažnosti

som presne zadefinoval v čom vidím nezákonnosť mojej väzby, pričom KS Nitra vo veľmi

strohom odôvodnení rozhodnutia, napriek mojej námietke, že podľa

je súd povinný skúmať v každom období trestného stíhania (teda aj súdneho konania),

či dôvod väzby trvá alebo sa zmenil.

Súd ustálil, že v súčasnosti som trestne stíhaný pre konkrétny obzvlášť závažný

zločin, ktorého som sa mal dopúšťať kvalifikovaným spôsobom podľa § 138 psím. b) Tr.

zák. teda po dlhší čas, a v zmysle § 138 písm. j) Tr. zák. na viacerých osobách a že z

doposiaľ vykonaného dokazovania možno mať za to, že dokazovanie na hlavnom

pojednávaní v tejto trestnej veci sa chýli k záveru a teda k rozhodnutiu v merite veci. K

mojim dôvodom sťažnosti v podstate Krajský súd uviedol... „Skutočnosti, ktoré uvádzal

obžalovaný v dôvodoch podanej sťažnosti, nadriadený súd nepovažoval za právne

relevantné z pohľadu posúdenia dôvodnosti súčasného trvania väzby, resp. za také, ktoré

nekorešpondujú s objektívnymi faktami. Z toho dôvodu sťažnosť obžalovaného ako

nedôvodnú zamietol.“

S takýmto rozhodnutím odvolacieho súdu sa v žiadnom prípade nemôžem stotožniť,

pretože absolútne sa nezaoberá kvalifikovane mojimi sťažnostnými námietkami a vnímam

ho, ako porušenie prvej vety SR, SR,

v spojení s a ods. 2 SR, Dohovoru,

Dohovoru, a čl. 6 Dohovoru.»

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti konkretizuje svoju námietku o nedostatkoch

odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, argumentujúc takto:

„K vecnej stránke, v ktorej vidím porušenie mojich práv udávam.

Nezákonnosť väzby som vzhliadol v nasledovnom:

1. Uznesením sudkyne pre prípravné konanie OS Nové Zámky zo dňa

6. 6. 2017 v spojitosti s Uznesením KS Nitra č. k. zo dňa 23. 6. 2017

som bol vzatý do väzby podľa .. Až na základe prípisu predsedu

KS Nitra pod Spr 201/19 zo dňa 26. 2. 2019, ktoré mi bolo následne doručené

som sa preukázateľne dozvedel, že sudkyňa pre prípravné konanie, a to J

je dcérou predsedu senátu 4 Tpo/52/2017, a to , ktorý rozhodoval

o mojej väzbe v odvolacom konaní. Námietku zaujatosti som voči podal,

avšak podľa vyjadrenia predsedu KS Nitra už nie je sudcom Krajského súdu

v Nitre.

2. Za ďalší nezákonný postup súdu a nezákonnosť väzby som považoval dôvod,

ktorý spočíval v oneskorenom doručení žiadosti prokuratúry o predĺženie lehoty väzby,

o ktorom návrhu sa rozhodovalo 15. 3. 2018, kedy som nemal ani zvoleného

ani ustanoveného obhajcu a tým bolo porušené moje právo na obhajobu v zmysle § 37

ods. 1 písm. c/

3. Za tretí dôvod nezákonnosti mojej väzby považujem, že zo strany prokuratúry

nebola dodržaná lehota na podanie žiadosti o predĺženie lehoty väzby 20 celých pracovných

dní pred uplynutím lehoty väzby (rozhodnutia OS z 15. 3. 2018

v spojitosti s uznesením KS NR z 27. 3. 2018) - lehota väzby predĺžená

do 3. 6. 2018.

Prvostupňový súd moje argumenty, na základe ktorých považujem väzbu

za nezákonnú vyhodnotil v tom smere, že voči všetkým rozhodnutiam,

ktorými sa rozhodovalo o obmedzení mojej osobnej slobody boli podané sťažnosti,

o ktorých rozhodovali odvolacie súdy a následne všetky prijaté rozhodnutia sú právoplatné

a neboli aktuálne zrušené a preto nemožno ustáliť, že sa jedná o nezákonné rozhodnutia

a súdu neprináleží opätovne skúmať a prehodnocovať rozhodnutia, ktoré neboli dosiaľ

zrušené. Vo vzťahu k mojej námietke zaujatosti súd uviedol,

že o sťažnosti obžalovaného nie je príslušný rozhodovať Okresný súd Nové Zámky. Ďalším

dôvodom, pre ktorý nebolo mojej žiadosti o prepustenie z väzby vyhovené, je obava,

že by som v prípade prepustenie z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti s poukazom na spôsob vedenia môjho predchádzajúceho života ako aj nepriamo

na okolnosť, že sú voči mne vedené dve trestné stíhania, ktoré sa nachádzajú v štádiu

prípravného konania. V podstate nepriamo Krajský súd voči ktorému smeruje táto ústavná

sťažnosť sa len jednou vetou zaoberal dôvodmi mojej sťažnosti a na jednotlivé otázky,

pripomienky som nedostal kvalifikovanú odpoveď, ktorá by mi zaručovala aj právo

na spravodlivý proces.“

7. Argumentačnú líniu svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ uzatvára námietkou,

že sa krajský súd pri rozhodovaní o jeho väzobnej veci obmedzil iba na tzv. „písomné

konanie“ bez možnosti osobnej účasti sťažovateľa, ktorý je toho názoru, že si náležité

preskúmanie dôvodnosti jeho väzby vyžadovalo jeho osobný výsluch.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a na súdnu ochranu podľa

v spojení s a s a práv na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 3 a 4 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným

uznesením krajského súdu, predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a prepustil

sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56

ods. 2 ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho

pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania: a) na prerokovanie

ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia

podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný

oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv

druhostupňovým rozhodnutím krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť

proti väzobnému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

na slobodu. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský

súd ako súd druhostupňový nezaoberal jeho námietkami, ktoré predostrel v podanej

sťažnosti, kvalifikovaným spôsobom.

14. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu

je garantované , 2 a 5 a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného

na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti trvania jeho väzby s čím je spojená povinnosť

nariadenia prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom

prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného

ustanovenia korešponduje právam vyplývajúcim z dohovoru (obdobne

napr. , , , , ,

).

16. Procesné garancie pri súdnej kontrole väzby, kde je predmetom preskúmanie

dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, tak ako je tomu v prípade sťažovateľa (preskúmanie

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie však čl. 5

ods. 3 dohovoru, ktorý je aplikovateľný na prvotné štádium rozhodovania o väzbe (primárne

rozhodnutie o vzatí do väzby). Vzhľadom na uvedené kvalifikuje ústavný súd čiastkovú

námietku porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietky a obsahom dotknutého článku

dohovoru ako zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri sp. zn. ).

17. V prípade námietky porušenia a dohovoru ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej konania všeobecných súdov,

ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami

vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach

alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu 46 ods. 1 a

ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17

ods. 1 a ods. 5 , ako aj dohovoru (napr. , ).

Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu

a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru

sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie

o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné

na konanie týkajúce sa väzby. Vzhľadom na uvedené ústavný súd kvalifikuje čiastkovú

námietku porušenia a dohovoru namietaným uznesením

krajského súdu pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom námietky a obsahom

dotknutých článkov a dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

18. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd, vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

19. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo,

resp. nemalo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha ústavného

súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal

adekvátne a preskúmateľne a či sú odôvodnenie namietaného uznesenia, ako aj súdom

zvolená interpretácia aplikovanej právnej úpravy ústavnoprávne akceptovateľné.

20. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky

(okrem iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania

o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania podľa dohovoru, ako aj podľa .

Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“)

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(pozri napr. , , ).

21. Zohľadňujúc východiská uvedené v bodoch 18 až 20 odôvodnenia tohto

uznesenia a tiež sťažovateľom prezentované námietky, ústavný súd preskúmal namietané

uznesenie krajského súdu, pričom pri jeho hodnotení vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhostupňového súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Ústavný súd vo svojej judikatúre, a to aj vo vzťahu k väzobným veciam

(, , , ), uvádza, že odôvodnenie

uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci

možno považovať síce za krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu

odôvodnenia.

22. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu v spojitosti s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia okresného súdu

a zistil, že krajský súd svoje rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa odôvodnil

uvedenými skutkovými a na nich nadväzujúcimi právnymi závermi. K splneniu

hmotnoprávnych predpokladov väzby bolo v odôvodnení väzobného rozhodnutia

poukázané na vykonané dokazovanie, a to na výpoveď špecifikovaného svedka

uskutočnenú na hlavnom pojednávaní, listinné dôkazy (zápisnica o domovej prehliadke),

ako aj výsledky znaleckého dokazovania, ktoré podľa názoru konajúcich súdov prezentuje

dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom splnenie jedného z aspektov materiálnych

podmienok väzby, a síce že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je

trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné

podozrenie, že ho spáchal sťažovateľ a ostatní spoluobvinení. V rámci posúdenia splnenia

ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby prezentovali konajúce súdy,

konkrétne aj samotný krajský súd, konkrétne skutočnosti, ktoré podľa nich u sťažovateľa

opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. V tejto súvislosti boli v

odôvodnení oboch rozhodnutí akcentované osobitné okolnosti vyšetrovanej trestnej

činnosti, keď vyšetrovaná trestná činnosť mala byť páchaná po dlhšiu dobu formou tzv.

dílerských aktivít sťažovateľa, ktoré mali byť prerušené až obmedzením jeho osobnej

slobody v dôsledku posudzovanej väzby. V tomto kontexte bolo tiež poukázané na

predchádzajúci spôsob života sťažovateľa signalizujúci jeho náchylnosť k páchaniu trestnej

činnosti, keď bolo na základe odpisu z registra trestov zistené, že sťažovateľ bol opakovane

súdne trestaný a súčasne sú proti nemu aj v aktuálnej dobe vedené dve trestné stíhania v

štádiu prípravného konania.

23. Vychádzajúc z informácií uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia

tohto uznesenia, bez toho, aby bolo potrebné tieto informácie ďalej analyzovať,

keďže sú podľa názoru ústavného súdu samy osebe dostatočne výpovedné, čo sa týka

zodpovedania otázky danosti dôvodov podporujúcich preventívnu väzbu sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu. Je toho názoru, že sa v ňom krajský súd náležite vysporiadal

s argumentáciou sťažnosti sťažovateľa, pričom odpoveď krajského súdu v tomto smere

hodnotí ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu

kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou

ústavného súdu a zároveň súladnú s podstatou aplikovaných právnych noriem [ustanovenia

].

24. Ústavný súd sa oboznámil aj s časťou odôvodnenia rozhodnutí oboch konajúcich

súdov, v ktorej okresný súd, ako aj krajský súd reagovali na námietky sťažovateľa týkajúce

sa predošlej fázy väzobného rozhodovania (rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania väzby

sťažovateľa), keď podľa tvrdení sťažovateľa malo byť v označenom prípade porušené

jeho právo na obhajobu a súčasne mala byť porušená zákonom predpísaná lehota

rozhodovania. Odpoveď konajúcich súdov, ktoré sťažovateľovi jasne vysvetlili,

že jeho námietky v uvedenom smere už boli v minulosti riadne preskúmané a bolo o nich

rozhodnuté, preto konajúcim súdom neprináleží sa nimi znovu zaoberať, kvalifikuje ústavný

súd ako dostatočne náležitú a zároveň logickú, pričom konštatuje, že námietky týkajúce

sa konkrétneho rozhodnutia, v spomínanom prípade väzobného rozhodnutia o predĺžení

lehoty trvania väzby, mohol sťažovateľ prostredníctvom ústavnej sťažnosti uplatniť

len vo vzťahu k tomuto konkrétnemu rozhodnutiu v predpísanej lehote určenej zákonom

o ústavnom súde. Pokus sťažovateľa o konvalidáciu zmeškania zákonom predpísanej lehoty

vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu prenesením námietok na ďalšie chronologicky nasledujúce

rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade akceptovať (obdobne pozri

sp. zn. ).

25. Vo vzťahu k špecifickej námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľ v rámci

rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby uplatnil, krajský súd v namietanom

uznesení uviedol, že okresný súd prejednávajúci trestnoprávnu záležitosť sťažovateľa

v merite veci v prvom stupni a súčasne rozhodujúci o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

aktuálne pozostáva z osôb zákonných sudcov, ktorí nemajú žiaden vzťah k sťažovateľom

označeným sudcom a , ktorí rozhodovali

o prvotnom vzatí sťažovateľa do väzby. Toto stanovisko krajského súdu, ktoré konajúci súd

v namietanom uznesení zaujal, kvalifikuje ústavný súd ako náležité, logické a zároveň

nepopierajúce zmysel a účel inštitútu vylúčenia v kontexte väzobného rozhodovania.

Uplatnenie námietky zaujatosti v rámci väzobného konania má z temporálneho hľadiska

svoje opodstatnenie v čase, keď subjekt, voči ktorému námietka zaujatosti smeruje, právnu

záležitosť účastníka konania stále prejednáva. Účelom rozhodovania o námietke zaujatosti

je totiž zabezpečenie nestrannosti rozhodovania a v konečnom dôsledku zabezpečenie

spravodlivosti rozhodnutia. V konkrétnom prípade väzobného rozhodovania

je spravodlivosť rozhodovania naplnená vecne správnym rozhodnutím o danosti dôvodov

väzby. Je tak bezpredmetné zaoberať sa ex post námietkou zaujatosti týkajúcou

sa v podstate predchádzajúcej fázy väzobného rozhodovania, keď sa o väzobnej otázke

rozhoduje opätovne, v novom zložení súdu a predmetom rozhodnutia je práve posúdenie

danosti dôvodov väzby.

26. Namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ napokon vytýka

aj to, že sa krajský súd obmedzil na rozhodovanie o jeho sťažnosti na neverejnom zasadnutí

v tzv. „písomnom konaní“ bez možnosti osobnej účasti sťažovateľa. K danej námietke

hneď v úvode ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť,

v rámci ktorej už viackrát vyslovil, že v zásade sa v sťažnostnom konaní osobná prítomnosť

obvineného alebo jeho obhajcu v konaní o väzbe nevyžaduje, ak ani prokurátor

nie je pri rozhodovaní v druhom stupni prítomný (pozri napr. , ,

, ). Súčasne ústavný súd pripúšťa, že je potrebné

vždy zohľadniť konkrétne špecifické okolnosti veci, ktoré môžu aj v prípade

druhostupňového väzobného konania signalizovať potrebu osobného vypočutia obvineného

(pozri napr. sp. zn. ). Osobné vypočutie sťažovateľa bolo vykonané

v prvom stupni okresným súdom, ktorý žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

nevyhovel. Je zjavné, že obsah sťažnosti sťažovateľa je v podstate identický s obsahom

podanej žiadosti o prepustenie z väzby a neodkazuje na žiadne také skutkové tvrdenia,

ktoré by bolo potrebné preveriť osobným výsluchom sťažovateľa. Ústavný súd na základe

uvedeného konštatuje, že absencia osobného výsluchu sťažovateľa v druhom stupni

v danom konkrétnom prípade nemala negatívny vplyv na kvalitu preskúmania zákonnosti

jeho väzby.

27. Vychádzajúc z čiastkových záverov uvedených v bode 23 až 26 odôvodnenia

tohto uznesenia, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia , 2 a 5 a dohovoru namietaným uznesením

krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú.

28. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením namietaným

uznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu

základného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,

na ktorých je Slovenská republika budovaná a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípov

demokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s limitujúcou

zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené

treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje

vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa , prípadne práva

zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku , než článku

garantujúceho základné právo alebo slobodu, možno podaním individuálnej sťažnosti

podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho

označeného základného práva alebo slobody. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie

žiadneho garantovaného základného práva alebo slobody, ani práva garantovaného

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

neprichádzalo do úvahy, zohľadniac už vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie

porušenia a . Z toho dôvodu ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (obdobne sp. zn. ).

29. Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v celom jej rozsahu posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa ustanovenia

odmietol.

30. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019