Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 339/2015
PDF · 432.73 KB
No categories available
II. ÚS 339/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Reality 999, s. r. o., Werferova 1, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Husárom,
Advokátska kancelária, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 86/2013 204
z 31. júla 2013 v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách
konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Reality 999, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 11 Co 86/2013 204 z 31. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v časti
výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou
súdneho konania v právnej veci žalobkyne vo veci uloženia povinnosti
uzavretia kúpnej zmluvy vedenej na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 22 C 135/2008. V rámci predmetného konania došlo rozsudkom súdu prvého stupňa
sp. zn. 22 C 135/2008 z 11. decembra 2012 k zamietnutiu žaloby a k priznaniu náhrady trov
konania vo výške 333,78 eur. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom
rozsudok okresného súdu potvrdil v časti výroku o zamietnutí žaloby a zmenil vo výroku
o trovách konania tak, že žalovanej (sťažovateľke) sa náhrada trov konania nepriznáva.
Z odôvodnenia vyplýva, že krajský súd na uvedený prípad aplikoval § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. ako dôvod pre úplné nepriznanie
náhrady trov konania sťažovateľke považoval nepriaznivú majetkovú a sociálnu situáciu
žalobkyne, resp. tvrdenie, že nepriznanie náhrady trov konania nebude mať negatívny dopad
na majetkovú situáciu sťažovateľky.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje čl. 1
ods. 1 ústavy z dôvodov, že v značnej miere oslabuje právnu istotu tým, že sa odchyľuje od
doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a to bez náležitého a presvedčivého
odôvodnenia, resp. bez toho, aby sa krajský súd vysporiadal so všetkými okolnosťami
prerokúvaného prípadu. Krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozsudku
uspokojil len so skúmaním majetkových pomerov žalobkyne bez toho, aby sa vysporiadal
s ďalšími relevantnými skutočnosťami.
4. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že napadnutý rozsudok krajského súdu odporuje aj
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, že krajský
súd nad rámec ústavnej konformnosti aplikoval § 150 ods. 1 OSP len z dôvodu existencie
nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie žalobkyne. Táto skutočnosť bola jediným
predmetom jeho skúmania v odvolacom konaní, resp. v rozhodnutí sa vysporiadal jedine
s majetkovými a sociálnymi pomermi žalobkyne na základe jeho tvrdení a vo vzťahu
k ostatným okolnostiam, ktoré je potrebné posudzovať, ich existenciu len konštatoval bez
bližšej konkretizácie. Na tomto mieste sťažovateľka poukazuje na to, že pri skúmaní, či sú
v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na
majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj na
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov v priebehu konania.
Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno
len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka
spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania,
a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa
(sťažovateľka odkazuje na II. ÚS 122/09). V predmetnom prípade od sťažovateľky nie je
možné spravodlivo žiadať úhradu trov takého konania, v ktorom sa len bránila proti od
počiatku zjavne nedôvodnej žalobe zo strany žalobkyne. Týmto aspektom prípadu sa však
podľa mienky sťažovateľky krajský súd taktiež nezaoberal. Konštatovanie krajského súdu o
tom, že sťažovateľka je podnikateľský subjekt, a preto sa nepriznanie náhrady trov konania
sťažovateľky nijako nedotkne, je ničím neodôvodnený formalizmus najmä za situácie, keď
sa majetková situácia samotnej sťažovateľky nijako nezisťovala.
5. Krajský súd sa pritom podľa sťažovateľky dostatočne presvedčivo nevysporiadal
ani s dôvodmi zamietnutia žaloby, ignoroval ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, ako aj zásadu
úspešnosti a zavinenia, ktoré pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania nepochybne
platia, pričom ak odvolací súd evidentne prehliadne úspech účastníka občianskoprávneho
konania v spore s iným účastníkom konania, ktorý úspech nemal, a jeho rozhodnutie,
ktorým zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, neobsahuje
preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené (absentuje špecifikácia a konkretizácia
dôvodu hodného osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP), potom je potrebné toto
rozhodnutie považovať za arbitrárne, a tým aj za ústavne neakceptovateľné a rozporné
s čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (tu sťažovateľka poukazuje na
6. Sťažovateľka navrhla prijať nález v tomto znení:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľa garantované čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právna istota, ako
princíp právneho štátu garantovaný čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013 204 v časti výroku ktorým
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa žalovanému náhrada trov
konania nepriznáva, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 31.07.2013, č.k. 11Co 86/2013 204 v časti
výroku ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o trovách konania, tak, že sa
žalovanému náhrada trov konania nepriznáva sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu
Košice na ďalšie konanie.
Krajskému súdu Košice sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR,
vo výške 496,69 €... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku
o zamietnutí žaloby a zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že
sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas
konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku,
ktorý aj správne právne posúdil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery
o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa a s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa po skutkovej a právnej stránke môže
účastník spochybniť z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 O.s.p., o. i. tiež vtedy, ak
konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád, ktoré mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
O takú vadu ide aj vtedy, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred
súdom a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (konanie) zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobkyňa v odvolaní namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces
v dôsledku toho, že súd v konaní nepripustil navrhnutú zmenu žaloby, ktorou sa na základe
zmeneného skutkového stavu domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu
66.388, € spolu s úrokmi z omeškania od 1.4.2009 do zaplatenia, namiesto uloženia
povinnosti uzavrieť s ňou kúpnu zmluvu. Uplatnila teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 221 ods. I písm. f/ O.s.p.) treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesne
nesprávny (vadný) postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým súd znemožní
účastníkovi realizáciu (uplatňovanie) konkrétnych procesných práv priznaných mu
procesnými predpismi za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, predniesť svoje návrhy
a navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k rozhodujúcim skutočnostiam, k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), ako aj k právnej stránke veci, pričom
ide o prípady, keď účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred
súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci.
Porušenie procesných práv účastníka, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdom prvého stupňa bolo
z dôvodov uvádzaných žalobkyňou postihnuté procesnou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávnosť napadnutého rozsudku, a nezistil ani taký postup súdu, ktorým by žalobkyni
bola znemožnená realizácia procesných práv priznaných jej Občianskym súdnym
poriadkom a bolo porušené jej ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie (súdny proces) zaručené čl. 46 ods. 1...
... existujú také dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré sa náhrada trov konania
(výnimočne) celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Podľa ustálenej súdnej praxe pri
skúmaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj
dopad takého rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Okrem toho
pri skúmaní danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému konaniu
treba zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu nároku na súde, ako aj ich
postoj v konaní a skutočnosť, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania
neaplikoval ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nerozhodol v súlade so zásadami ustálenými v súdnej
praxi, lebo neprihliadol na zistené nepriaznivé osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá
je nezamestnaná, nemajetná, a je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi a príspevku k dávke,
ktoré sú jediným zdrojom jej príjmu. Tieto skutočnosti boli dôvodom pre priznanie
oslobodenia žalobkyne od platenia súdnych poplatkov v konaní a ustanovenie jej za
zástupcu Centrum právnej pomoci so sídlom v Bratislave uznesením 22C 135/2008 73
z 28.1.2011, a podľa názoru odvolacieho súdu sú takými okolnosťami hodnými osobitného
zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na daný prípad a výnimočné
nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Okrem toho bol vzatý zreteľ aj
na to, že nepriznaním náhrady trov konania žalovanému nebude jeho majetková sféra
výrazne negatívne dotknutá, keďže žalovaný je podnikateľským subjektom (podnikajúcim o.i.
v oblasti realitnej činnosti), preto z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok
v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 220 O.s.p. tak, že náhradu trov konania
žalovanému nepriznal.“
III.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS
35/02).
IV.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces) a v neposlednom rade i v čl. 36
a nasl. listiny a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).
12. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces
(čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01,
II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
13. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
14. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania, ako aj
o odmene právneho zástupcu za integrálnu súčasť súdneho procesu a je zásadne výsadou
všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého
práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania, ako aj o odmene právneho
zástupcu meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné
rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý
proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé
zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv dotknutej osoby, ktorá podala
ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania, ako aj
o odmene právneho zástupcu by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe
zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014,
II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o náhrade trov konania sťažovateľky krajský súd
uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie podľa § 150 OSP, do ktorého ústavný
súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že výrok krajského súdu v časti nepriznania náhrady trov konania v
napadnutom rozsudku má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože
krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali
právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie
napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský
súd dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne,
čo viedlo k nepriznaniu náhrady trov konania sťažovateľke.
16. Postup a závery krajského súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania
garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti rozhodovania o náhrade trov konania podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2 K namietanému porušeniu čl. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu
17. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
18. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu
základného práva a slobody, ale je základnou ústavnou normou zakotvujúcou princípy,
na ktorých je Slovenská republika budovaná, a zároveň prostredníctvom nich (t. j. princípov
demokratického právneho štátu) v spojení predovšetkým s čl. 2 ods. 2 ústavy limitujúcou
zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené
treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy
o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne práva
zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článku
garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho označeného
základného práva alebo slobody.
19. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie žiadneho ústavou garantovaného
základného práva alebo slobody ani práva garantovaného kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, neprichádzalo do úvahy, zohľadniac
už vyslovené závery ústavného súdu, ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015