Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 332/2020
PDF · 327.53 KB
No categories available
IV. ÚS 332/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a
, , ,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 22/2020 z 28. mája 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“),
a , ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 13 ods. 4 a čl. 50
ods. 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 22/2020
z 28. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením z 3. marca 2020
bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
a za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1
písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy s poukazom na § 13 ods. 1
Trestného zákona a sťažovateľovi v 2. rade za pokračovací obzvlášť závažný zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a)
Trestného zákona. Následne uznesením zo 4. marca 2020 bolo sťažovateľovi v 1. rade
vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a sťažovateľovi
v 2. rade za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa
§ 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona.
3. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) podal návrh na vzatie
sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sudca pre
prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)
uznesením sp. zn. 3 Tp 3/2020 zo 7. marca 2020 vzal sťažovateľov do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia,
ako aj prokurátor špeciálnej prokuratúry sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Tost 9/2020 z 23. marca 2020 tak, že tieto sťažnosti podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
4. Následne uznesením zo 17. apríla 2020 bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené
obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a sťažovateľovi v 2. rade
za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233
ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona.
5. Sťažovatelia podali 23. apríla 2020 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,
pričom v ústavnej sťažnosti uvádzajú podrobne obsah tejto žiadosti. Prokurátor špeciálnej
prokuratúry nevyhovel žiadosti sťažovateľov. Následne špecializovaný súd rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Tp 3/2020 zo 14. mája 2020 tak, že žiadosť sťažovateľov podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný
sľub sťažovateľov neprijal. Dohľad probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku nad sťažovateľmi neuložil. Špecializovaný súd dospel k záveru,
že sťažovatelia môžu pokračovať v trestnej činnosti, pričom v podstate zopakoval
argumentáciu najvyššieho súdu. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti,
o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. mája 2020 tak, že sťažnosti
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
6. Sťažovatelia argumentujú, že dôvody, z ktorých vyplývajú obavy z pokračovania
v trestnej činnosti, ktoré predstavujú väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, „musia vo výraznej a špecifickej miere prevyšovať dôvody poukazujúce na možné
pokračovanie v obdobnej trestnej činnosti nad dôvodmi proti takejto obave.“. Prvým
relevantným dôvodom proti uznaniu takejto obavy je dlhší časový odstup od spáchania
skutku, ďalším dôvodom sú okolnosti, za ktorých mal byť skutok spáchaný, pričom v ich
prípade napriek sofistikovanému spáchaniu skutkov pre ich spáchanie bolo potrebné poznať
zamestnancov Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Vzhľadom na prebiehajúce trestné
konanie nemožno uvažovať o splnení tejto podmienky „na ďalšie páchanie práve takto
rozsiahlej trestnej činnosti a to ani v jej menšom rozsahu.“. Reálnosť pokračovania
v trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľom kladená za vinu, musí vychádzať z konštantných
faktov, ktoré odôvodňujú takúto možnosť. V prípade sťažovateľov táto možnosť nie je daná
vzhľadom na odstup času a na nereálnu možnosť uzatvárania zmlúv o dielo.
7. Sťažovatelia poukazujú na to, že najvyšší súd konštatoval rovnaký dôvod väzby aj
u , ktorý bol následne príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry
prepustený z väzby na slobodu. Uvedené nasvedčuje tomu, že „dĺžku trvania väzby orgány
činné v trestnom konaní podmieňujú tým, aby obvinení určitým spôsobom vypovedali,
pričom títo svoju vinu jednoznačne popierajú a väzba nemôže byť trestom za takéto ich
konanie...“.
8. Sťažovatelia obdobne poukazujú na to, že orgány činné v trestnom konaní porušili
ich právo na obhajobu, ku ktorému došlo aj pri domovej prehliadke u sťažovateľa v 2. rade
a zaistení zbierky známok, ako aj tým, že mu nedali súhlas na overenie svojich podpisov
na úradných dokladoch. Obdobne uznesenia o začatí trestného stíhania a zápisnice
z výsluchov nie sú doručované riadne a včas ich obhajcom. Rovnako tak boli zablokované
všetky účty sťažovateľa v 2. rade vrátane advokátskych účtov, čím sa jeho klienti nemôžu
dostať k svojim peniazom. Bolo zaistené jeho účtovníctvo, pričom po dobu 3 mesiacov
v tejto veci nebol vykonaný žiaden procesný úkon.
9. Podľa sťažovateľov konkrétne dôvody väzby sú menené, „pričom na jednej strane
sa tvrdilo, že sú obvinení štatutárnymi zástupcami spoločností a následne keď došlo
k zrušeniu a vypovedaniu akýchkoľvek splnomocnení, tak je problém kde sa nachádzajú
finančné prostriedky, čo však nemôže byť samo o sebe dôvodom väzby, ale orgány činné
v trestnom konaní v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., majú možnosť vykonávať dokazovanie,
avšak nie s podmienkou trvania väzobného stíhania.“.
10. Sťažovateľ v 2. rade má prerušený výkon advokácie, takže nemôže vykonávať
žiadne úkony vo svojom mene ako advokát. Sťažovateľ v 1. rade taktiež nemôže vykonávať
žiadnu činnosť, keďže pri domových prehliadkach mu boli odňaté všetky doklady
a písomnosti. Okrem toho zdravotný stav sťažovateľa v 1. rade sa vo väzbe výrazne zhoršil,
pričom nedošlo k žiadnej náprave z hľadiska zdravotnej starostlivosti a stravy. Alternatívne
inštitúty k väzbe neboli akceptované, pričom väzba je zabezpečovacím inštitútom a nemôže
byť vnímaná ako trest a v každom štádiu trestného konania je potrebné skúmať, či dôvody
väzby stále trvajú.
11. Sťažovatelia namietajú, že z hľadiska možného pokračovania v trestnej činnosti
nie je daný dôvod väzby. Posudzovanie tejto skutočnosti „nemôže byť subjektívne
a svojvoľné, ale musí vychádzať z konkrétnych dôvodov produkovaných a získaných
orgánmi činnými v trestnom konaní, čo v tomto prípade sa tak nedeje a trvanie väzby je
v podstate využívané k tomu, aby menovaní si uvedomili len tú skutočnosť, že pokiaľ
sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, hoci pred
sudcom špecializovaného trestného súdu evidentne nehovoril pravdu, tak nedôjde k ich
prepustenie z väzby na slobodu, ale podmienkou ich prepustenia je len to, že by mali
vypovedať určitým spôsobom vo vzťahu k obvineniu.“.
12. Je právom každého obvineného brániť sa proti obvineniu spôsobom, ktorý uzná
za vhodný. Vyšetrovanie rozsiahlej trestnej činnosti týkajúcej sa dotácií z Európskej únie
bude môcť pokračovať aj po prepustení sťažovateľov z väzby na slobodu. Uvedené
vyšetrovanie je v počiatočných štádiách, vo veci neboli zadovážené ďalšie dôkazy
ani vypočutí svedkovia. Rovnako tak „akýkoľvek pohyb finančných prostriedkov je
zaznamenaný v účtovníctve spoločnosti a a tieto
písomnosti majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii. Takisto pokračujú aj daňové
kontroly v jednotlivých spoločnostiach a v podstate obidve spoločnosti sú paralyzované
a nevykonávajú žiadnu činnosť, ani žiadnu činnosť v budúcnosti nemôžu vykonávať
vzhľadom na to, že taktiež ako právnické osoby sú obvinené a doteraz nebol ustanovený
žiadny zástupca pre takéto spoločnosti.“.
13. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Tost 22/2020
zo dňa 28. 05. 2020 porušil základné práva sťažovateľov... podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1,
ods. 2, ods. 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 2 Ústavy... a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru...
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 22/2020
zo dňa 28. 05. 2020 zrušuje.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania
(sťažovateľov)... v sume 662,69 €... na účet ich právneho zástupcu... do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
17. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
19. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
20. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoju
judikatúru, v zmysle ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade
s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných
ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
21. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
22. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
23. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
24. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
25. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
26. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
27. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
28. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní.
29. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
30. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
32. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu z 28. mája 2020
Špecifické východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva
33. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať
in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej
sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže
a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,
ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho
úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako
všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,
ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
34. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05)
vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu
(čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených
ustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08, III. ÚS 54/2017,
IV. ÚS 263/2018). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby
a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť
postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých
bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska
garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04, III. ÚS 220/04,
35. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj
oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné
skutočnosti za a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou
zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej
držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie
na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
36. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení
slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie
ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť
existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť
č. 33977/96, bod 94).
37. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii
zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03). Právomocou ústavného súdu je preskúmať
zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
38. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Vychádzajúc
z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu sa ústavný súd
v potrebnom rozsahu oboznámil s napadnutým uznesením špecializovaného súdu
a preskúmal aj jeho právne závery.
K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa väzobného dôvodu a trvania väzby
39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 28. mája 2020 poukázal na uznesenie
špecializovaného súdu a na argumentáciu sťažovateľov v ich sťažnostiach. Následne
poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľom, ktoré tvorilo súčasť spisového
materiálu, a stručne špecifikoval skutky, pre ktoré sú sťažovatelia stíhaní. Vzhľadom
na „rozsiahlosť skutkových viet tvoriacich materiálnu podstatu stíhanej údajnej trestnej
činnosti postačuje odkaz na výrokovú časť uznesenia o vznesení obvinenia...“. Uviedol tiež,
že sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením špecializovaného súdu zo 7. marca 2020
v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. marca 2020, pričom obom sťažovateľom
začala plynúť väzba 4. marca 2020. Žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podali
sťažovatelia 23. apríla 2020, prokurátor špeciálnej prokuratúry týmto žiadostiam nevyhovel
a 4. mája 2020 ich predložil sudcovi pre prípravné konanie. Sudca pre prípravné konanie
vypočul sťažovateľov 14. mája 2020. Uznesenie zo 14. mája 2020 bolo doručené obhajcom
sťažovateľov a prokurátorovi špeciálnej prokuratúry nasledujúci deň, t. j. 15. mája 2020.
Vychádzajúc z tejto chronológie, dospel najvyšší súd k záveru, že lehoty obsiahnuté v § 79
ods. 3 Trestného poriadku boli zachované a bola splnená formálna podmienka rozhodovania
o väzbe, a to vznesenie obvinenia (§ 33 Trestného poriadku).
40. Následne najvyšší súd skúmal, či vo vzťahu k materiálnym dôvodom väzby je
trestné stíhanie naďalej vedené dôvodne a či sa podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov
proti sťažovateľom prehlbuje alebo oslabuje na podklade ďalších vykonaných dôkazov.
V tomto kontexte najvyšší súd skúmal existenciu hrozby, že sťažovatelia budú pokračovať
v trestnej činnosti, dokonajú trestný čin, o ktorý sa pokúsili, alebo vykonajú trestný čin,
ktorý pripravovali alebo ktorým hrozili [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Najvyšší
súd dospel k záveru, že priebehom vyšetrovania a zhromažďovania dôkazov od posledného
rozhodovania o väzbe sťažovateľov „nedošlo k zoslabeniu dôvodnosti podozrenia
zo spáchania trestnej činnosti obvinenými. Z uznesenia sudcu pre prípravné konanie
možno... zrozumiteľne vyvodiť prečo a z akých dôvodov bolo rozhodnuté o zamietnutí
žiadostí obvinených o prepustenie z väzby na slobodu.“. Najvyšší súd v tomto kontexte
zdôraznil, že pri rozhodovaní o väzbe konajúci súd skúma „iba to, či zákonne získané
dôkazy odôvodnene preukazujú, že trestne stíhaný skutok sa stal, tento má zákonné znaky
trestného činu... či je tu dôvodné podozrenie, že skutok spáchali obvinení a či z ich
konkrétneho správania sa v spojení s ostatnými relevantnými skutkovými okolnosťami
vyplýva vo vzťahu k nim existencia vyššie označeného dôvodu väzby.“. Poukázal
na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že konajúci súd nemusí dať odpoveď
na všetky námietky sťažovateľov, ale len na tie otázky, ktoré sú skutkovo a právne
relevantné a ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany.
41. Na zdôraznenie správnosti svojich právnych záverov najvyšší súd poukázal na to,
že dosiaľ vykonané dôkazy a realizované procesné úkony príslušných orgánov na jednej
strane potvrdzujú dôvodnosť trestného stíhania a na druhej strane „výrazne naznačujú, že
trestná činnosť údajne páchaná aj obidvomi obvinenými by mohla byť ešte rozsiahlejšia
v porovnaní s pôvodne predpokladaným penzom trestnej činnosti...“. Vzhľadom na uvedené
nemožno akceptovať námietku sťažovateľov o nečinnosti orgánov činných v trestnom
konaní, keďže „jej zložitosť, organizovanosť a priam schematickosť vzťahov, ktoré medzi
v jej rámci figurujúcimi subjektmi mali na podklade doposiaľ vykonaného dokazovania
reálne existovať, vyjadruje už len tá skutočnosť, že za totožnú, resp. inú avšak skutočne úzko
prepojenú údajnú trestnú činnosť sú väzobné stíhané aj iné osoby (viď. uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost/20/2020 zo 14. mája 2020, resp.
5 Tost/16/2020 z 21. apríla 2020).“.
42. Najvyšší súd neakceptoval námietku sťažovateľov, že prokurátor špeciálnej
prokuratúry nerozhodol o ich sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Je zrejmé,
že v čase ich výsluchu predchádzajúceho vydaniu uznesenia o ich žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu museli mať vedomosť o tom, že prokurátor špeciálnej prokuratúry
o tejto sťažnosti rozhodol uznesením 16. apríla 2020 a túto skutočnosť uviedol
k predloženým žiadostiam sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu doručeným
sudcovi pre prípravné konanie.
43. Osobitne k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší
súd poukázal na „charakter, závažnosť, sofistikovanosť a rozsiahlosť nimi údajne páchanej
trestnej činnosti.“. K hrozbe pokračovania v trestnej činnosti tiež uviedol, že táto trestná
činnosť bola podstatným zdrojom ich nesporne vysokých príjmov. Modus operandi tejto
trestnej činnosti bol komplexný a pomerne zložito organizovaný. Táto trestná činnosť
nemala pozostávať len z prevodov z bankových účtov, ale „takisto k nej patrili aj finančné
prevody vykonávané hotovostne. Doposiaľ nedošlo k identifikácii následného použitia
obomi spôsobmi prevádzaných finančných operácií, čo je v konečnom dôsledku rozhodujúce
pre existenciu dôvodnej obavy z pokračovania v údajne páchanej trestnej činnosti najmä
vo vzťahu k legalizácii príjmov z údajnej trestnej činnosti.“. Existenciu uvedeného dôvodu
väzby nespochybňuje ani priebeh trestného konania proti a ,
keďže „títo v podstate nemali priamy dosah na skutočné disponovanie a konečné
smerovanie vykonávaného pohybu finančných prostriedkov; o to viac, ak možno
vypovedanie plnomocenstiev v súčasnej fáze trestného stíhania a na podklade už doposiaľ
vykonaného dokazovania označiť za rýdzo deklaratórny, ba priam formálny akt oslabenia
prepojení medzi obvinenými a dotknutými obchodnými spoločnosťami a ostatnými osobami
pôsobiacimi v jednotlivých medzičlánkoch údajne páchanej trestnej činnosti, resp.
korupčnej alebo legalizačnej schéme jej samotného fungovania.“. V tomto smere je tiež
relevantné, že úplná identifikácia schémy fungovania trestnej činnosti je stále predmetom
vyšetrovania. Vo veci možno predpokladať vykonanie ďalších dôkazov, najmä výsluchov
svedkov, ktoré môžu objasniť súvisiace i sporné skutočnosti, či už v prospech alebo
neprospech sťažovateľov. Vzhľadom na stav konania a vzhľadom na všetky okolnosti veci
najvyšší súd dospel k záveru o existencii obavy z naplnenia predpokladov obsiahnutých
v označenom dôvode väzby.
44. Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v bode 38 tohto uznesenia, ústavný
súd v potrebnom rozsahu preskúmal aj odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu
zo 14. mája 2020. Sudca pre prípravné konanie poukázal na doteraz vykonané procesné
úkony a osobitne na výsluch , z ktorých vyplýva, že v aktuálnom štádiu
trestného konania zistené skutočnosti odôvodňujú podozrenie, že sťažovatelia spáchali
skutky, ktoré vyšetrovateľ kvalifikuje ako obzvlášť závažný zločin. Uviedol,
že nerozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemôže
viesť k záveru o pominutí dôvodov väzby. Dôvody väzby nepominuli ani tým, že
bol prepustený z väzby na slobodu, a ani tým, že proti obvinenému
nebol daný návrh na vzatie do väzby. Rozhodnutia týkajúce sa jednotlivých
obvinených sú individuálne a smerujú proti konkrétnemu obvinenému a nemajú
automatický dopad na ďalších obvinených. Obava z pokračovania v trestnej činnosti nie je
podľa sudcu pre prípravné konanie eliminovaná tým, že mala byť páchaná výlučne
s obvineným , ani vypovedaním plnomocenstiev sťažovateľom v 1. rade
obchodným spoločnostiam , , a
a taktiež ani pozastavením výkonu advokácie sťažovateľovi v 2. rade. Zdôraznil, že „obava
z pokračovania v trestnej činnosti je aj v tomto štádiu trestného konania daná predovšetkým
tým, že trestná činnosť mala byť páchaná podozrivými vo veľkom rozsahu, sofistikovaným
spôsobom a viacerými osobami po dlhší čas, pričom mala byť spôsobená škoda veľkého
rozsahu v snahe získania majetkového prospechu. Trestná činnosť mala zabezpečovať
značnú časť príjmov, takže je možné konštatovať, že nemožno dospieť k inému záveru, ako
k jednoznačnej obave, že v prípade prepustenia z väzby na slobody by obvinení mohli
pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“.
45. K možnosti nahradiť väzbu náhradnými inštitútmi sudca pre prípravné konanie
uviedol, že povaha „prejednávaného trestného prípadu, ako aj osoby obvinených nedávajú
záruku v tom, že by bol dosiahnutý účel výkonu väzby použitím náhradných inštitútov väzby
v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. Okrem toho poukazujem
na tú skutočnosť, že obvinení sú dôvodne trestne stíhaní pre obzvlášť závažný zločin
a v tomto prípade je možno nahradiť ich väzbu náhradnými inštitútmi väzby len ak to
odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Zmena sociálneho statusu obvinených spôsobená
výkonom ich väzby nemôže byť hodnotená ako výnimočná okolnosť prípadu.“.
46. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie
z väzby poskytli konajúce súdy sťažovateľom primeranú odpoveď na všetky ich argumenty
týkajúce sa pokračovania väzby, osobitne sa vysporiadali s okolnosťami, ktoré odôvodňujú
väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Myšlienkové úvahy
najvyššieho súdu a špecializovaného súdu v tomto smere sú zrozumiteľné, možno spätne
preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru o existencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby.
Konajúce súdy osobitne poukázali na rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorý sa
vykonávaním jednotlivých procesných úkonov odkrýva len postupne. Z uvedeného je
zrejmé, že až postupne sa odkrýva okruh osôb, ktoré boli zapojené do páchania tejto trestnej
činnosti, ich konkrétne úlohy v celej schéme a pod. Vzhľadom na túto skutočnosť možno
akceptovať právny záver, že prepustenie z väzby na slobodu, resp. stíhanie
obvineného na slobode, nemôže automaticky viesť k záveru o tom,
že u sťažovateľov pominuli dôvody preventívnej väzby. Konajúce súdy tiež poukázali na to,
že v rámci páchania vyšetrovanej trestnej činnosti sa vykonávali aj hotovostné výbery
v značnom rozsahu (približne v sume 800 000 €), pričom aktuálne nie je zrejmý osud týchto
peňažných prostriedkov. Vzhľadom na postupné odkrývanie predmetnej trestnej činnosti
nemožno dospieť k záveru o neexistencii hrozby pokračovania v trestnej činnosti len na tom
základe, že sťažovateľ v 1. rade vypovedal špecifikované plnomocenstvá, prípadne,
že sťažovateľovi v 2. rade bol pozastavený výkon advokácie.
47. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd venoval námietkam sťažovateľov náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi. Ústavný
súd právne závery najvyššieho súdu v spojení s právnymi závermi špecializovaného súdu
nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 47
ods. 3 ústavy v spojení s porušením čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj porušeniu
práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 28. mája 2020
48. Základné právo garantované v čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie
sťažovatelia namietajú, sa ratione materiae vzťahuje špecificky na správne súdnictvo.
V aktuálne prerokúvanej veci nejde o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, preto nemožno uvažovať o porušení tohto
základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
49. Sťažovatelia neuviedli také skutočnosti, ktorými by osobitne odôvodňovali
porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Základné právo v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy sa uplatní predovšetkým v trestnom konaní
súdnom, keď ide o rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v tom zmysle, že ide o právo,
aby každá strana súdneho konania mala možnosť uplatňovať si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane
50. Je tiež potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva je namietané porušenie základných práv podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru ratione materiae
súčasťou rozhodovania vo veci samej, a nie rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní,
na ktoré sa vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Keďže
v posudzovanom prípade predmetom ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľov proti
rozhodovaniu najvyššieho súdu o ich väzbe, možnosť porušenia uvedených článkov ústavy
a dohovoru už na prvý pohľad neprichádza do úvahy (III. ÚS 646/2017, II. ÚS 111/2018,
II. ÚS 564/2018, IV. ÚS 7/2019).
51. Ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy uvádza, že jeho
aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia
individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka
na vyslovenie jeho porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo
sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave
ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany
základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný
súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania (II. ÚS 908/2016).
IV.
Záver
52. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej
príčinnej súvislosti medzi sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s porušením čl. 13 ods. 4
a čl. 50 ods. 2 ústavy a porušením práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
a 2 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. mája 2020. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
53. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu