Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 332/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a

, , ,

zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2 a čl. 47

ods. 3 v spojení s porušením a

a porušenie práv podľa , ods. 3 a 4 a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“),

a , ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) v spojení s porušením a

ods. 2 a porušenie práv podľa , ods. 3 a 4 a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. mája 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením z 3. marca 2020

bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1

písm. a), ods. 4 písm. a) v štádiu prípravy s poukazom na

a sťažovateľovi v 2. rade za pokračovací obzvlášť závažný zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a)

. Následne uznesením zo 4. marca 2020 bolo sťažovateľovi v 1. rade

vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa , , a sťažovateľovi

v 2. rade za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

, , .

3. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „prokurátor špeciálnej prokuratúry“) podal návrh na vzatie

sťažovateľov do väzby z dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Sudca pre

prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“)

uznesením sp. zn. zo 7. marca 2020 vzal sťažovateľov do väzby z dôvodu

podľa . Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia,

ako aj prokurátor špeciálnej prokuratúry sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 23. marca 2020 tak, že tieto sťažnosti podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

4. Následne uznesením zo 17. apríla 2020 bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené

obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa , , a sťažovateľovi v 2. rade

za pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233

ods. 1 písm. a), b), ods. 4 písm. a) .

5. Sťažovatelia podali 23. apríla 2020 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

pričom v ústavnej sťažnosti uvádzajú podrobne obsah tejto žiadosti. Prokurátor špeciálnej

prokuratúry nevyhovel žiadosti sťažovateľov. Následne špecializovaný súd rozhodol

uznesením sp. zn. zo 14. mája 2020 tak, že žiadosť sťažovateľov podľa

ods. 3 zamietol. Podľa písomný

sľub sťažovateľov neprijal. Dohľad probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1

písm. c) nad sťažovateľmi neuložil. Špecializovaný súd dospel k záveru,

že sťažovatelia môžu pokračovať v trestnej činnosti, pričom v podstate zopakoval

argumentáciu najvyššieho súdu. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti,

o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. mája 2020 tak, že sťažnosti

podľa zamietol.

6. Sťažovatelia argumentujú, že dôvody, z ktorých vyplývajú obavy z pokračovania

v trestnej činnosti, ktoré predstavujú väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, „musia vo výraznej a špecifickej miere prevyšovať dôvody poukazujúce na možné

pokračovanie v obdobnej trestnej činnosti nad dôvodmi proti takejto obave.“. Prvým

relevantným dôvodom proti uznaniu takejto obavy je dlhší časový odstup od spáchania

skutku, ďalším dôvodom sú okolnosti, za ktorých mal byť skutok spáchaný, pričom v ich

prípade napriek sofistikovanému spáchaniu skutkov pre ich spáchanie bolo potrebné poznať

zamestnancov Pôdohospodárskej platobnej agentúry. Vzhľadom na prebiehajúce trestné

konanie nemožno uvažovať o splnení tejto podmienky „na ďalšie páchanie práve takto

rozsiahlej trestnej činnosti a to ani v jej menšom rozsahu.“. Reálnosť pokračovania

v trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľom kladená za vinu, musí vychádzať z konštantných

faktov, ktoré odôvodňujú takúto možnosť. V prípade sťažovateľov táto možnosť nie je daná

vzhľadom na odstup času a na nereálnu možnosť uzatvárania zmlúv o dielo.

7. Sťažovatelia poukazujú na to, že najvyšší súd konštatoval rovnaký dôvod väzby aj

u , ktorý bol následne príkazom prokurátora špeciálnej prokuratúry

prepustený z väzby na slobodu. Uvedené nasvedčuje tomu, že „dĺžku trvania väzby orgány

činné v trestnom konaní podmieňujú tým, aby obvinení určitým spôsobom vypovedali,

pričom títo svoju vinu jednoznačne popierajú a väzba nemôže byť trestom za takéto ich

konanie...“.

8. Sťažovatelia obdobne poukazujú na to, že orgány činné v trestnom konaní porušili

ich právo na obhajobu, ku ktorému došlo aj pri domovej prehliadke u sťažovateľa v 2. rade

a zaistení zbierky známok, ako aj tým, že mu nedali súhlas na overenie svojich podpisov

na úradných dokladoch. Obdobne uznesenia o začatí trestného stíhania a zápisnice

z výsluchov nie sú doručované riadne a včas ich obhajcom. Rovnako tak boli zablokované

všetky účty sťažovateľa v 2. rade vrátane advokátskych účtov, čím sa jeho klienti nemôžu

dostať k svojim peniazom. Bolo zaistené jeho účtovníctvo, pričom po dobu 3 mesiacov

v tejto veci nebol vykonaný žiaden procesný úkon.

9. Podľa sťažovateľov konkrétne dôvody väzby sú menené, „pričom na jednej strane

sa tvrdilo, že sú obvinení štatutárnymi zástupcami spoločností a následne keď došlo

k zrušeniu a vypovedaniu akýchkoľvek splnomocnení, tak je problém kde sa nachádzajú

finančné prostriedky, čo však nemôže byť samo o sebe dôvodom väzby, ale orgány činné

v trestnom konaní v zmysle , majú možnosť vykonávať dokazovanie,

avšak nie s podmienkou trvania väzobného stíhania.“.

10. Sťažovateľ v 2. rade má prerušený výkon advokácie, takže nemôže vykonávať

žiadne úkony vo svojom mene ako advokát. Sťažovateľ v 1. rade taktiež nemôže vykonávať

žiadnu činnosť, keďže pri domových prehliadkach mu boli odňaté všetky doklady

a písomnosti. Okrem toho zdravotný stav sťažovateľa v 1. rade sa vo väzbe výrazne zhoršil,

pričom nedošlo k žiadnej náprave z hľadiska zdravotnej starostlivosti a stravy. Alternatívne

inštitúty k väzbe neboli akceptované, pričom väzba je zabezpečovacím inštitútom a nemôže

byť vnímaná ako trest a v každom štádiu trestného konania je potrebné skúmať, či dôvody

väzby stále trvajú.

11. Sťažovatelia namietajú, že z hľadiska možného pokračovania v trestnej činnosti

nie je daný dôvod väzby. Posudzovanie tejto skutočnosti „nemôže byť subjektívne

a svojvoľné, ale musí vychádzať z konkrétnych dôvodov produkovaných a získaných

orgánmi činnými v trestnom konaní, čo v tomto prípade sa tak nedeje a trvanie väzby je

v podstate využívané k tomu, aby menovaní si uvedomili len tú skutočnosť, že pokiaľ

sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, hoci pred

sudcom špecializovaného trestného súdu evidentne nehovoril pravdu, tak nedôjde k ich

prepustenie z väzby na slobodu, ale podmienkou ich prepustenia je len to, že by mali

vypovedať určitým spôsobom vo vzťahu k obvineniu.“.

12. Je právom každého obvineného brániť sa proti obvineniu spôsobom, ktorý uzná

za vhodný. Vyšetrovanie rozsiahlej trestnej činnosti týkajúcej sa dotácií z Európskej únie

bude môcť pokračovať aj po prepustení sťažovateľov z väzby na slobodu. Uvedené

vyšetrovanie je v počiatočných štádiách, vo veci neboli zadovážené ďalšie dôkazy

ani vypočutí svedkovia. Rovnako tak „akýkoľvek pohyb finančných prostriedkov je

zaznamenaný v účtovníctve spoločnosti a a tieto

písomnosti majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii. Takisto pokračujú aj daňové

kontroly v jednotlivých spoločnostiach a v podstate obidve spoločnosti sú paralyzované

a nevykonávajú žiadnu činnosť, ani žiadnu činnosť v budúcnosti nemôžu vykonávať

vzhľadom na to, že taktiež ako právnické osoby sú obvinené a doteraz nebol ustanovený

žiadny zástupca pre takéto spoločnosti.“.

13. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

zo dňa 28. 05. 2020 porušil základné práva sťažovateľov... podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1,

ods. 2, ods. 5, , , ... a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2 Dohovoru...

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. 05. 2020 zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

(sťažovateľov)... v sume 662,69 €... na účet ich právneho zástupcu... do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

17. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

19. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

20. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoju

judikatúru, v zmysle ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

21. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

22. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

23. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

24. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

25. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

26. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

27. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

28. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

29. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

30. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

31. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

32. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 28. mája 2020

Špecifické východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva

33. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť v rámci okolností každej veci vrátane toho, čo v ústavnej

sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže

a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti,

ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho

úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

34. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania. V označených

ustanoveniach sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z a 4

dohovoru (, , , , ,

). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby

a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavnosť

postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých

bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd aj z hľadiska

garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (, ,

).

35. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné

skutočnosti za a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou

zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej

držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie

na abstraktnej úvahe (, , ).

36. Článok 5 ods. 4 dohovoru nevyžaduje, aby odvolací súd rozhodujúci o pozbavení

slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie

ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť

existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26. 7. 2001, sťažnosť

č. 33977/96, bod 94).

37. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ). Právomocou ústavného súdu je preskúmať

zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, ).

38. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Vychádzajúc

z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu sa ústavný súd

v potrebnom rozsahu oboznámil s napadnutým uznesením špecializovaného súdu

a preskúmal aj jeho právne závery.

K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa väzobného dôvodu a trvania väzby

39. Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 28. mája 2020 poukázal na uznesenie

špecializovaného súdu a na argumentáciu sťažovateľov v ich sťažnostiach. Následne

poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľom, ktoré tvorilo súčasť spisového

materiálu, a stručne špecifikoval skutky, pre ktoré sú sťažovatelia stíhaní. Vzhľadom

na „rozsiahlosť skutkových viet tvoriacich materiálnu podstatu stíhanej údajnej trestnej

činnosti postačuje odkaz na výrokovú časť uznesenia o vznesení obvinenia...“. Uviedol tiež,

že sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením špecializovaného súdu zo 7. marca 2020

v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 23. marca 2020, pričom obom sťažovateľom

začala plynúť väzba 4. marca 2020. Žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podali

sťažovatelia 23. apríla 2020, prokurátor špeciálnej prokuratúry týmto žiadostiam nevyhovel

a 4. mája 2020 ich predložil sudcovi pre prípravné konanie. Sudca pre prípravné konanie

vypočul sťažovateľov 14. mája 2020. Uznesenie zo 14. mája 2020 bolo doručené obhajcom

sťažovateľov a prokurátorovi špeciálnej prokuratúry nasledujúci deň, t. j. 15. mája 2020.

Vychádzajúc z tejto chronológie, dospel najvyšší súd k záveru, že lehoty obsiahnuté v § 79

ods. 3 boli zachované a bola splnená formálna podmienka rozhodovania

o väzbe, a to vznesenie obvinenia ( ).

40. Následne najvyšší súd skúmal, či vo vzťahu k materiálnym dôvodom väzby je

trestné stíhanie naďalej vedené dôvodne a či sa podozrenie zo spáchania stíhaných skutkov

proti sťažovateľom prehlbuje alebo oslabuje na podklade ďalších vykonaných dôkazov.

V tomto kontexte najvyšší súd skúmal existenciu hrozby, že sťažovatelia budú pokračovať

v trestnej činnosti, dokonajú trestný čin, o ktorý sa pokúsili, alebo vykonajú trestný čin,

ktorý pripravovali alebo ktorým hrozili [ ]. Najvyšší

súd dospel k záveru, že priebehom vyšetrovania a zhromažďovania dôkazov od posledného

rozhodovania o väzbe sťažovateľov „nedošlo k zoslabeniu dôvodnosti podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti obvinenými. Z uznesenia sudcu pre prípravné konanie

možno... zrozumiteľne vyvodiť prečo a z akých dôvodov bolo rozhodnuté o zamietnutí

žiadostí obvinených o prepustenie z väzby na slobodu.“. Najvyšší súd v tomto kontexte

zdôraznil, že pri rozhodovaní o väzbe konajúci súd skúma „iba to, či zákonne získané

dôkazy odôvodnene preukazujú, že trestne stíhaný skutok sa stal, tento má zákonné znaky

trestného činu... či je tu dôvodné podozrenie, že skutok spáchali obvinení a či z ich

konkrétneho správania sa v spojení s ostatnými relevantnými skutkovými okolnosťami

vyplýva vo vzťahu k nim existencia vyššie označeného dôvodu väzby.“. Poukázal

na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že konajúci súd nemusí dať odpoveď

na všetky námietky sťažovateľov, ale len na tie otázky, ktoré sú skutkovo a právne

relevantné a ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany.

41. Na zdôraznenie správnosti svojich právnych záverov najvyšší súd poukázal na to,

že dosiaľ vykonané dôkazy a realizované procesné úkony príslušných orgánov na jednej

strane potvrdzujú dôvodnosť trestného stíhania a na druhej strane „výrazne naznačujú, že

trestná činnosť údajne páchaná aj obidvomi obvinenými by mohla byť ešte rozsiahlejšia

v porovnaní s pôvodne predpokladaným penzom trestnej činnosti...“. Vzhľadom na uvedené

nemožno akceptovať námietku sťažovateľov o nečinnosti orgánov činných v trestnom

konaní, keďže „jej zložitosť, organizovanosť a priam schematickosť vzťahov, ktoré medzi

v jej rámci figurujúcimi subjektmi mali na podklade doposiaľ vykonaného dokazovania

reálne existovať, vyjadruje už len tá skutočnosť, že za totožnú, resp. inú avšak skutočne úzko

prepojenú údajnú trestnú činnosť sú väzobné stíhané aj iné osoby (viď. uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2020, resp.

z 21. apríla 2020).“.

42. Najvyšší súd neakceptoval námietku sťažovateľov, že prokurátor špeciálnej

prokuratúry nerozhodol o ich sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Je zrejmé,

že v čase ich výsluchu predchádzajúceho vydaniu uznesenia o ich žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu museli mať vedomosť o tom, že prokurátor špeciálnej prokuratúry

o tejto sťažnosti rozhodol uznesením 16. apríla 2020 a túto skutočnosť uviedol

k predloženým žiadostiam sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu doručeným

sudcovi pre prípravné konanie.

43. Osobitne k dôvodu väzby podľa najvyšší

súd poukázal na „charakter, závažnosť, sofistikovanosť a rozsiahlosť nimi údajne páchanej

trestnej činnosti.“. K hrozbe pokračovania v trestnej činnosti tiež uviedol, že táto trestná

činnosť bola podstatným zdrojom ich nesporne vysokých príjmov. Modus operandi tejto

trestnej činnosti bol komplexný a pomerne zložito organizovaný. Táto trestná činnosť

nemala pozostávať len z prevodov z bankových účtov, ale „takisto k nej patrili aj finančné

prevody vykonávané hotovostne. Doposiaľ nedošlo k identifikácii následného použitia

obomi spôsobmi prevádzaných finančných operácií, čo je v konečnom dôsledku rozhodujúce

pre existenciu dôvodnej obavy z pokračovania v údajne páchanej trestnej činnosti najmä

vo vzťahu k legalizácii príjmov z údajnej trestnej činnosti.“. Existenciu uvedeného dôvodu

väzby nespochybňuje ani priebeh trestného konania proti a ,

keďže „títo v podstate nemali priamy dosah na skutočné disponovanie a konečné

smerovanie vykonávaného pohybu finančných prostriedkov; o to viac, ak možno

vypovedanie plnomocenstiev v súčasnej fáze trestného stíhania a na podklade už doposiaľ

vykonaného dokazovania označiť za rýdzo deklaratórny, ba priam formálny akt oslabenia

prepojení medzi obvinenými a dotknutými obchodnými spoločnosťami a ostatnými osobami

pôsobiacimi v jednotlivých medzičlánkoch údajne páchanej trestnej činnosti, resp.

korupčnej alebo legalizačnej schéme jej samotného fungovania.“. V tomto smere je tiež

relevantné, že úplná identifikácia schémy fungovania trestnej činnosti je stále predmetom

vyšetrovania. Vo veci možno predpokladať vykonanie ďalších dôkazov, najmä výsluchov

svedkov, ktoré môžu objasniť súvisiace i sporné skutočnosti, či už v prospech alebo

neprospech sťažovateľov. Vzhľadom na stav konania a vzhľadom na všetky okolnosti veci

najvyšší súd dospel k záveru o existencii obavy z naplnenia predpokladov obsiahnutých

v označenom dôvode väzby.

44. Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v bode 38 tohto uznesenia, ústavný

súd v potrebnom rozsahu preskúmal aj odôvodnenie uznesenia špecializovaného súdu

zo 14. mája 2020. Sudca pre prípravné konanie poukázal na doteraz vykonané procesné

úkony a osobitne na výsluch , z ktorých vyplýva, že v aktuálnom štádiu

trestného konania zistené skutočnosti odôvodňujú podozrenie, že sťažovatelia spáchali

skutky, ktoré vyšetrovateľ kvalifikuje ako obzvlášť závažný zločin. Uviedol,

že nerozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemôže

viesť k záveru o pominutí dôvodov väzby. Dôvody väzby nepominuli ani tým, že

bol prepustený z väzby na slobodu, a ani tým, že proti obvinenému

nebol daný návrh na vzatie do väzby. Rozhodnutia týkajúce sa jednotlivých

obvinených sú individuálne a smerujú proti konkrétnemu obvinenému a nemajú

automatický dopad na ďalších obvinených. Obava z pokračovania v trestnej činnosti nie je

podľa sudcu pre prípravné konanie eliminovaná tým, že mala byť páchaná výlučne

s obvineným , ani vypovedaním plnomocenstiev sťažovateľom v 1. rade

obchodným spoločnostiam , , a

a taktiež ani pozastavením výkonu advokácie sťažovateľovi v 2. rade. Zdôraznil, že „obava

z pokračovania v trestnej činnosti je aj v tomto štádiu trestného konania daná predovšetkým

tým, že trestná činnosť mala byť páchaná podozrivými vo veľkom rozsahu, sofistikovaným

spôsobom a viacerými osobami po dlhší čas, pričom mala byť spôsobená škoda veľkého

rozsahu v snahe získania majetkového prospechu. Trestná činnosť mala zabezpečovať

značnú časť príjmov, takže je možné konštatovať, že nemožno dospieť k inému záveru, ako

k jednoznačnej obave, že v prípade prepustenia z väzby na slobody by obvinení mohli

pokračovať v páchaní trestnej činnosti.“.

45. K možnosti nahradiť väzbu náhradnými inštitútmi sudca pre prípravné konanie

uviedol, že povaha „prejednávaného trestného prípadu, ako aj osoby obvinených nedávajú

záruku v tom, že by bol dosiahnutý účel výkonu väzby použitím náhradných inštitútov väzby

v zmysle ustanovenia , . Okrem toho poukazujem

na tú skutočnosť, že obvinení sú dôvodne trestne stíhaní pre obzvlášť závažný zločin

a v tomto prípade je možno nahradiť ich väzbu náhradnými inštitútmi väzby len ak to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Zmena sociálneho statusu obvinených spôsobená

výkonom ich väzby nemôže byť hodnotená ako výnimočná okolnosť prípadu.“.

46. Ústavný súd konštatuje, že v konaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie

z väzby poskytli konajúce súdy sťažovateľom primeranú odpoveď na všetky ich argumenty

týkajúce sa pokračovania väzby, osobitne sa vysporiadali s okolnosťami, ktoré odôvodňujú

väzobný dôvod podľa . Myšlienkové úvahy

najvyššieho súdu a špecializovaného súdu v tomto smere sú zrozumiteľné, možno spätne

preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru o existencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby.

Konajúce súdy osobitne poukázali na rozsah vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorý sa

vykonávaním jednotlivých procesných úkonov odkrýva len postupne. Z uvedeného je

zrejmé, že až postupne sa odkrýva okruh osôb, ktoré boli zapojené do páchania tejto trestnej

činnosti, ich konkrétne úlohy v celej schéme a pod. Vzhľadom na túto skutočnosť možno

akceptovať právny záver, že prepustenie z väzby na slobodu, resp. stíhanie

obvineného na slobode, nemôže automaticky viesť k záveru o tom,

že u sťažovateľov pominuli dôvody preventívnej väzby. Konajúce súdy tiež poukázali na to,

že v rámci páchania vyšetrovanej trestnej činnosti sa vykonávali aj hotovostné výbery

v značnom rozsahu (približne v sume 800 000 €), pričom aktuálne nie je zrejmý osud týchto

peňažných prostriedkov. Vzhľadom na postupné odkrývanie predmetnej trestnej činnosti

nemožno dospieť k záveru o neexistencii hrozby pokračovania v trestnej činnosti len na tom

základe, že sťažovateľ v 1. rade vypovedal špecifikované plnomocenstvá, prípadne,

že sťažovateľovi v 2. rade bol pozastavený výkon advokácie.

47. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd venoval námietkam sťažovateľov náležitú pozornosť a vysporiadal sa s nimi. Ústavný

súd právne závery najvyššieho súdu v spojení s právnymi závermi špecializovaného súdu

nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 47

ods. 3 v spojení s porušením a , ako aj porušeniu

práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 28. mája 2020

48. Základné právo garantované v , ktorého porušenie

sťažovatelia namietajú, sa ratione materiae vzťahuje špecificky na správne súdnictvo.

V aktuálne prerokúvanej veci nejde o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy v zmysle , preto nemožno uvažovať o porušení tohto

základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

49. Sťažovatelia neuviedli také skutočnosti, ktorými by osobitne odôvodňovali

porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Základné právo v zmysle sa uplatní predovšetkým v trestnom konaní

súdnom, keď ide o rovnosť medzi obvineným a prokurátorom v tom zmysle, že ide o právo,

aby každá strana súdneho konania mala možnosť uplatňovať si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane

().

50. Je tiež potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva je namietané porušenie základných práv podľa čl. 47

ods. 3 a , ako aj práva podľa a 2 dohovoru ratione materiae

súčasťou rozhodovania vo veci samej, a nie rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní,

na ktoré sa vzťahujú ustanovenia , resp. dohovoru. Keďže

v posudzovanom prípade predmetom ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľov proti

rozhodovaniu najvyššieho súdu o ich väzbe, možnosť porušenia uvedených článkov

a dohovoru už na prvý pohľad neprichádza do úvahy (, ,

, ).

51. Ústavný súd k namietanému porušeniu uvádza, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie jeho porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo

sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená. Predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

je rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave

, a nie aj o porušení tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany

základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný

súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania ().

IV.

Záver

52. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa

, 2 a 5, a v spojení s porušením

a a porušením práv podľa , ods. 3 a 4 a

a 2 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. mája 2020. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

53. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu