Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 908/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného spoločnosťou

IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16, čl. 18, čl. 36 písm. a) a b), čl. 41, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3, a , práv podľa , , ,

čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva podľa čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2014 faxom a 30. decembra 2014 poštou doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou IURISTICO

s. r. o., Štefánikova 26, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12

ods. 1 a 2, čl. 16, čl. 18, čl. 36 písm. a) a b), čl. 41, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49

a (ďalej len „“), práv podľa ,

ods. 1, čl. 7, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Protokolu č. 12

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12

k dohovoru“) a práva podľa čl. 4 k Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 7

k dohovoru“) v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2

až 4 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. septembra 2014 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 24. októbra 2014 mi bol cestou môjho právneho zástupcu doručený rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. septembra 2014, sp. zn.

(ďalej len „NS SR“ a „rozsudok NS SR“ alebo „napádaný rozsudok“), ktorým NS SR

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. júna 2013, č. k. -83

(ďalej len „KS“ a „rozsudok KS“), ktorým krajský súd zamietol moju žalobu proti

druhostupňovému rozhodnutiu žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa

30. septembra 2011, č. SLV-PS-PK-152/2011, (ďalej tiež len „rozhodnutie o odvolaní proti

personálnemu rozkazu“ a „odvolací správny orgán“ alebo len „žalovaný“), v spojení

s jeho prvostupňovým rozhodnutím č. 244, zo dňa 30. júna 20111, o mojom ustanovení

do funkcie v mieste preloženia (ďalej tiež len „personálny rozkaz o ustanovení“) a rozhodol

o závislom výroku o náhrade trov konania...

1. Vo veci išlo o vydanie personálneho rozkazu nadriadeného o mojom ustanovení

do funkcie v mieste preloženia (odbor Bratislava ÚBOK PPZ), ktoré nadväzovalo na moje

preloženie do iného miesta výkonu služby po zrušení mojej funkcie na odbore Východ

ÚBOK PPZ. Pre nesplnenie podmienok preloženia a porušenia zákona pri mojom

prekladaní do iného miesta (nezákonné preloženie do iného miesta výkonu po zrušení mojej

pôvodnej funkcie), trpí nezákonnosťou nielen personálny rozkaz o mojom preložení,

ale i personálny rozkaz o mojom ustanovení v mieste preloženia, ktorý naň nadväzuje

a má v ňom základ. Zrušenia personálneho rozkazu o ustanovení som sa márne domáhal

najprv v rámci správneho konania na príslušnom odvolacom správnom orgáne, a následne

pre ich nezákonnosť v rámci správneho súdnictva na KS, vrátane podania odvolania proti

rozsudku KS na NS SR.»

Sťažovateľ v rámci svojich podstatných vecných žalobných námietok uvádza, že:

«1/ nebola splnená a bola nesprávne posúdená podmienka prerokovania návrhu

môjho preloženia do iného miesta s príslušným odborovým orgánom podľa § 225 ods. 2

písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej

v texte tiež len „“) a nebolo skúmané a odôvodnené ani splnenie

podmienky prerokovania organizačných zmien podľa článku 3 bod 7 a bod 17 Kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa (bod 1 žaloby),

2/ nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka

„nemožnosti prevedenia v mieste v mieste pôvodného výkonu zrušenej funkcie“,

ktorá má pred preložením do iného miesta prednosť podľa § 35 ods. 1 písm. a) zák.

č. (bod 2 písm. a) žaloby),

3/ organizačné zmeny ako jedna zo zákonných podmienok preloženia podľa § 35

ods. 1 písm. a) v čase vydania personálneho rozkazu ešte

neexistovali – neboli vydané, ani účinné (bod 2 písm. b) žaloby),

4/ nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka !

žiadosti alebo písomného súhlasu“ dotknutého policajta na to, aby som mohol byť

preložený do iného miesta výkonu funkcie podľa nadväzujúceho § 35 ods. 7

(bod 2 písm. c) žaloby),

5/ boli porušené moje procesné práva a rozhodnutie je procesne vadné – keď mi pred

jeho vydaním nebolo umožnené sa k nemu vyjadriť a nie je dostatočne konkrétne

odôvodnené, vrátane uvedenia širšej úvahy podľa až 238 a

(bod 3 žaloby),

6/ absentovala právna úprava pre konanie o vydaní personálnych rozkazov v zmysle

splnomocňovacieho ustanovenia (bod 4 žaloby),

7/ absentuje odôvodnenie konkrétneho výberu práve mojej osoby pri preložení

do iného miesta výkonu funkcie, a to aj z dôvodu vysokého potenciálu diskriminácie mojej

osoby a využitia tohto prostriedku ako pokračovania či pritvrdenia sankcie mi uloženej

disciplinárnym rozkazom /dvojité potrestanie podľa § 241 v spojení s § 2a zák.

č. v spojení so a pri rozhodovaní nebola

rešpektovaná moja osobná integrita a právo na ochranu súkromného a rodinného života,

keď na ne nebolo prihliadané (bod 5 a bod 6 žaloby),

všetky tieto vyššie uvedené vady zákonnosti samotného preloženia majú zároveň

z povahy veci a vecnej nadväznosti a súvislosti personálnych rozkazov vplyv i na následný

personálny a rozkaz o mojom ustanovení do funkcie v mieste preloženia a zakladajú jeho

nezákonnosť.

Týmito mojimi žalobnými námietkami sa prvostupňový Krajský súd v Bratislave buď

vôbec nezaoberal alebo sa nimi zaoberal nesprávne, a to výslovne v rozpore

s jednoznačnými ustanoveniami zákona a základnými právnymi princípmi, čo vykazuje

prvky jasnej svojvôle a arbitrárnosti, s vážnymi dopadmi do sféry mojich súkromných práv

ústavného rozmeru.

K mnou podanému odvolaniu proti rozsudku z dôvodov § 205 ods. 2 písm. a)

v spojení s a najmä , ,

a ku v ňom obsiahnutým odvolacím dôvodom, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

KS vecne v podstate nepreskúmal, hoci vydal potvrdzujúci a teda meritórny rozsudok...

Spôsob ako sa pritom vysporiadava s mojimi odvolacími dôvodmi: buď sa nimi nezaoberal

vôbec alebo sa nimi zaoberal natoľko svojvoľne a nesprávne, že tým hrubo ignoruje zákon

i základné zásady rozumu, je prejavom svojvôle porušujúcej moje ústavné práva a základy

právneho štátu (ktorý zákony nielen vydáva, ale ich plnenie i vynucuje a účinne

kontroluje).»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, ako sa najvyšší súd vyrovnal s jeho odvolacími

námietkami a čo považuje za porušenie svojich ústavných práv, pričom v zostručnenej

podobe uvádza svoje žalobné a odvolacie dôvody (12 bodov v rámci sťažnosti).

Sťažovateľ namieta nesplnenie zákonnej podmienky prerokovania personálneho

rozkazu o preložení s príslušným odborovým orgánom, ako aj nesplnenie požiadavky

prerokovania organizačných zmien na inom stupni odborovej organizácie podľa kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa, odvolávajúc sa na znenie § 225 ods. 2 písm. b) zákona

č. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keďže podľa neho

k takému prerokovaniu nedošlo. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na túto

námietku nereagoval, najvyšší súd ju posúdil nesprávne, preto podľa sťažovateľa oba súdy

postupovali hrubo proti zneniu zákona.

Sťažovateľ namieta nesplnenie podmienok a ,

keďže podľa neho správny orgán neskúmal a v rozhodnutí neodôvodnil „nemožnosť

prevedenia na inú funkciu v mieste pôvodne zrušenej funkcie“. Najvyšší súd

sa v súvislostiach odvoláva na osobitnú povahu služobného pomeru a na nemožnosť

aplikovať princípy inštitútu prevedenia na inú prácu z pracovnoprávnych vzťahov

vo vojensky organizovanom zbore: «Proti jasnej a jednoznačnej podmienke § 35 ods. 1

písm. a) , že nadriadený smie preložiť policajta po zrušení jeho funkcie

až potom, čo sa zistí, že „nie je možné“ (!!!) ho previesť na inú voľnú funkciu v tom istom

mieste výkonu štátnej služby, NS SR odkazuje na všeobecnú definíciu služobnej prísahy

(!!!).»

Sťažovateľ ďalej namieta, že v čase vydania personálneho rozkazu o jeho preložení

nebola splnená zákonná podmienka pre toto preloženie spočívajúca v existencii

organizačných zmien uvedená v („Policajt... sa

preloží na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby... pretože v dôsledku

organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia“); pripomína problém časovej

chronológie. Rovnako namieta, že nebola splnená podmienka existencie jeho žiadosti alebo

aspoň súhlasu s preložením do iného miesta výkonu, s odkazom na znenie § 35 ods. 7

(„Policajta možno previesť na inú funkciu... alebo preložiť na inú

funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby alebo v inom služobnom úrade na vlastnú

žiadosť alebo s jeho písomným súhlasom.“).

Okrem toho sťažovateľ namieta porušenie procesných práv a procesných zásad, ktoré

viedli k nepresnému alebo neúplnému zisteniu skutkového stavu a nesprávnemu posúdeniu

zákonných podmienok na vydanie personálneho rozkazu, namieta skutočnosť, že

- ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nevydalo všeobecne záväzný právny

predpis stanovujúci podrobnosti o konaní vo veciach služobného pomeru podľa § 247

,

- spôsobom realizácie jeho preloženia (zo dňa na deň) došlo k zásahu do jeho

integrity a práva na súkromný a rodinný život, práva na vyjadrenie a práva na obhajobu

(keďže nemal možnosť vopred sa k veci vyjadriť),

- zrušenie jeho funkcie a jeho preloženie do iného miesta výkonu služby mohlo byť

motivované antipatiami a pokračovaním trestania po vydaní disciplinárnych rozkazov,

- rozhodnutie ministerstva vnútra Slovenskej republiky o preložení po zrušení jeho

pôvodnej funkcie napadol samostatnou žalobou v správnom súdnictve, na rozhodnutie

o ktorej krajský súd, ktorý rozhodoval o „podkladovom“ rozhodnutí o preložení

sťažovateľa, nevyčkal, ani tieto dve veci nespojil,

- správne orgány splnenie podmienok na jeho preloženie neskúmali,

- krajský súd sa niektorými námietkami vôbec nezaoberal a najvyšší súd neodstránil

vady rozsudku krajského súdu v odvolacom konaní, výsledkom čoho je ľubovôľa

a nesplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutia, ako aj odklon od stabilizovanej judikatúry,

z čoho odvodzuje porušenie svojich označených základných práv a slobôd.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18. septembra 2014,

sp. zn. a postupom v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, v spojení s právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa článku 16 , právom na ochranu manželstva a rodiny

podľa a právom na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

v spojení s právom na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

s právom na rovnosť v konaní podľa , s právom

na ochranu proti dvojitému odsúdeniu podľa a Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s právom na ochranu proti

diskriminácii podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku

12 ods. 1 a 2 , s právom na ochranu proti nútenej práci podľa

a Dohovoru na ochranu ľudských práv a

základných slobôd, a primerane s právom na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky

podľa článku 36 písm. a) a písm. b) , v spojení s porušením

zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi článku 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a zákazu obmedzení práv sťažovateľa na iný účel podľa článku 18

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s porušením článku 1, článku 2

ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 až ods. 4

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. septembra 2014,

sp. zn. , sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,89 €

(t. j. tarifná odmena za 2 úkony: prevzatie a príprava veci + ústavná sťažnosť á 134 €,

režijný paušál za tieto dva úkony á 8,04 € a DPH z uvedeného základu vo výške 56,81 €),

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a 2, , a a práv podľa a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2014 a jemu

predchádzajúcim postupom

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že personálnym rozkazom

riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, t. j. ÚBOK

PPZ, č. 244 z 30. júna 2011 bol sťažovateľ podľa dňom

1. júla 2011 ustanovený do funkcie starší referent špecialista protidrogového oddelenia

odboru Bratislava Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru

služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný správny

orgán“).

Sťažovateľ sa domnieval, že personálny rozkaz možno aplikovať len v situácii,

keď došlo k organizačným zmenám, na základe ktorých sa zrušila doterajšia funkcia

policajta. Tieto kvalifikované organizačné zmeny podľa jeho názoru v momente vydania

personálneho rozkazu chýbali, a preto podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu, ktorá bola rozsudkom krajského súdu č. k. -83

z 20. júna 2013 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým

rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V ďalšej rovine sťažovateľ ako príklad uvádza ďalšie

svoje procesné práva, ktoré mali byť rozhodnutím najvyššieho súdu porušené [čl. 47 ods. 3,

, a dohovoru (bez bližšieho vysvetlenia akým spôsobom,

resp. bez uvedenia príčinných súvislostí tvrdeného porušenia týchto práv)].

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese

(, ).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu

a ďalej v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu

( v spojení s veta prvá ), pričom deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a podľa posledná

veta ho potvrdil, pretože sa v zmysle stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia.

Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že spor medzi účastníkmi konania sa týka

výkladu o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky, Železničnej polície („ďalej “), a to prevedenia

policajta na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby v dôsledku zrušenia jeho

funkcie ako dôsledok organizačnej zmeny.

Podľa policajt v služobnom pomere

sa prevedie na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby... alebo do iného

služobného úradu, pretože v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia

funkcia.

Pokiaľ ide o námietku, že organizačné zmeny ku dňu vydania personálneho rozkazu

č. 26 neexistovali, keďže personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 257/2011, ktorým boli

vykonané systemizačné a organizačné zmeny je zo dňa 30. júna 2011. Uvedenú námietku

senát hodnotil ako účelovú, pretože personálny rozkaz č. 257/2011 má stanovenú účinnosť

ku dňu 1. júlu 2011, rovnako i personálny rozkaz č. 26 zo dňa 29. júna 2011, týkajúci

sa žalobcu. Rozhodujúce pri posudzovaní zákonnosti je vznik právnych účinkov

individuálneho správneho aktu. Do doby nadobudnutia účinnosti nevytvára zmenu

personálneho policajta a nevytvára prvok ukrátenia na právach, ktorý je základnou

podmienkou prieskumu zákonnosti personálneho rozhodnutia. V daných súvislostiach je

nevyhnutné poukázať na to, že rozhodnutie o tom, či, kedy a aké organizačné zmeny budú

vykonané v policajnom zbore je na riadiacich pracovníkoch policajného zboru a na túto

časť rozhodnutia sa vzťahuje správna úvaha. Žalobca sa preto nemôže domáhať

preukazovania existencie materiálnej potreby na vykonanie organizačnej zmeny. V tejto

časti je potrebné poukázať na správny právny záver krajského súdu, že „právnu povahu

takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný vzťah zamestnávateľa ako

primárneho nositeľa verejnej moci...“. V tomto kontexte je potrebné posudzovať i určenie

ďalšieho pracovného zaradenia policajta. Objektívne nie je možné aplikovať princípy

z inštitútu prevedenia na inú prácu z pracovnoprávnych vzťahov. Policajný zbor je vojensky

organizovaný zbor. V súlade s princípom dobrej verejnej správy vo vojensky

organizovaných zboroch sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje. Zaradenie

procesných postupov, ktoré by vyžadovali, aby riadiaci pracovníci polície preukazovali

a dokladovali (v zmysle správneho konania) splnenie podmienky „nemožnosť prevedenia

na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej zrušenej funkcie“ je proti samotnej podstate

služobnej prísahy policajta, kde policajt sľubuje, že bude disciplinovaný, t. j. že sa podriadi

potrebám policajného zboru na jeho zaradenie.

Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené nedodržanie požiadavky na prerokovanie návrhu

na prevedenie alebo preloženie policajta na inú funkciu z dôvodu organizačných zmien

s príslušným odborovým orgánom podľa ,

najvyšší súd poukazuje na to, že vady v tomto procesnom postupe služobného úradu nie sú

v zmysle zákona sankcionované neplatnosťou prevedenia alebo preloženia. Je potrebné

poukázať na to, že zákon explicitne ustanovuje prípady neplatnosti (napr. § 227 ods. 3

pri prepúšťaní zo služobného pomeru). Prevedenie a preloženie

policajta v dôsledku organizačnej zmeny nie je svojou intenzitou sankcionované

neplatnosťou z dôvodu procesných vád pri prerokovaní s odborovou organizáciou.

Sankcionovanie neplatnosťou najvyšší súd nezistil ani z Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa

pre príslušníkov Policajného zboru na rok 2011.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa jeho žaloby vedenej na Krajskom súde

v Bratislave sp. zn. o jeho preložení, tak súd poznamenáva, že vždy

sa preskúmava každé jednotlivé rozhodnutie správneho orgánu samostatne, pričom

o predchádzajúcom postupe správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu

preskúmavaného rozhodnutia si súd zvyčajne robí vlastný úsudok v rámci predbežného

posúdenia veci ako prejudiciálnej otázky, čo urobil aj v tomto prípade a nezistil zjavnú

nezákonnosť alebo nesprávny právny postup správnych orgánov konajúcich vo veci. Naviac

obdobná vec bola posúdená v konaní , ktorá bola Najvyšším súdom

Slovenskej republiky rozhodnutá dňa 20. augusta 2014 s rovnakým výsledkom

ako u žalobcu. Išlo totiž o zjavne totožné žaloby, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky

nezistil žiadne dôvody na odchýlenie sa od záverov vyplývajúcich z rozhodnutia

.»

V nadväznosti na (ďalej len „OSP“)

platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu ústavný súd tiež poukazuje

na rozsudok krajského súdu č. k. -83 z 20. júna 2013, ktorým tento súd zamietol

žalobu sťažovateľa a v odôvodnení ktorého vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:

«Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že personálnym rozkazom

1. viceprezidenta Policajného zboru zo dňa 29. 6. 2011 bol žalobca podľa ust. § 35 ods. 1

písm. a) preložený v stálej štátnej službe vo funkcii starší referent

špecialista protidrogového oddelenia odboru Východ Úradu boja proti organizovanej

kriminalite Prezídia Policajného zboru služobného úradu Ministerstva vnútra SR. Súčasne

bol odvolaný dňom 30. 6. 2011 z doterajšej funkcie, pričom ustanovenie do funkcie dňom

1. 7. 2011 má byť vykonané riaditeľom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia

Policajného zboru služobného úradu Ministerstva vnútra SR. Z odôvodnenia predmetného

rozhodnutia je zrejmé, že personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 257/2011 bola

v dôsledku organizačných zmien dňom 30. 6. 2011 zrušená funkcia žalobcu a bola

vytvorená nová funkcia podľa § 35 ods. 3 zákona, pričom podľa čl. 4 ods. 2 písm. e) bod 2

nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 174/2010 v znení neskorších predpisov je pre

preloženie na inú funkciu príslušný 1. viceprezident Policajného zboru. Proti predmetnému

personálnemu rozkazu (č. 26) podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté

preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. Následne bol žalobca v súlade s ust. § 33 ods. 1

zákona ustanovený do voľnej funkcie starší referent špecialista protidrogového oddelenia

odboru Bratislava, ÚBOK P PZ služobného úradu Ministerstva vnútra SR a to personálnym

rozkazom riaditeľa ÚBOK P PZ č. 246 zoo dňa 30. 6. 2011. Proti tomuto personálnemu

rozkazu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím žalovaného zo dňa

30. 9. 2011.

Ďalej mal súd z obsahu spisu za preukázané, že personálnym rozkazom ministra

vnútra SR č. 257/2011 minister vnútra SR...

V danom prípade súd konštatoval, že organizačné zmeny boli realizované v dôsledku

organizačných a systemizačných zmien v rámci štruktúry ÚBOK P PZ, ktorým bolo

presunutie troch vyššie uvedených policajných funkcií z pôsobnosti odboru Východ

do pôsobnosti odboru Bratislava ÚBOK PPZ.

Podľa názoru súdu je správne argumentácia žalovaného v súvislosti

s posúdením zrealizovaných organizačných zmien u žalobcu. Z personálneho rozkazu

aj z druhostupňového správneho rozhodnutia je dostatočne zrejmé, že odvolanie žalobcu

z funkcie a potom jeho následné ustanovenie do inej funkcie, sa uskutočnilo z dôvodu

organizačných zmien, ktoré sa realizovali v dôsledku personálneho rozkazu č. 257/2011...

Krajský súd v Bratislave z uvedených dôvodov nepovažoval námietky žalobcu

za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto

žalobu zamietol.

K námietke žalobcu, že nebola zabezpečená účasť odborového orgánu na príprave

a realizácii personálnych zmien, súd uvádza, že s touto nie je možné súhlasiť, nakoľko

podľa čl. 3 ods. 7 kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ na rok 2011

„Ministerstvo prerokuje s odborovým zväzom navrhované organizačné zmeny najmenej 60

dní pred ich uskutočnením. Ak je zástupca odborového zväzu členom komisie pripravujúcej

organizačné zmeny, nemusí byť táto časová lehota dodržaná.“

Z obsahu administratívneho spisu je dostatočne preukázané, že predseda OZP SR sa

zúčastnil na príprave predmetnej organizačnej zmeny realizovanej personálnym rozkazom

ministra vnútra SR č. 257/2011.

K námietke žalobcu, že v jeho prípade nebol dodržaný postup upravený v ust. § 35

ods. 1 písm. a) zákona, nakoľko je názoru, že inštitút prevedenia má prednosť pred

inštitútom preloženia, súd uvádza, že s touto námietkou nie je možné súhlasiť, nakoľko

v danom prípade ide o voľnú správnu úvahu príslušného nadriadeného žalobcu

oprávneného previesť, alebo preložiť žalobcu z dôvodu uvedeného v ust. § 35 ods. 1 písm.

a) zákona a to za predpokladu, „ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného

miesta výkonu štátnej služby“. V takomto prípade bolo preto na voľnej úvahe príslušného

nadriadeného žalobcu rozhodnúť o tom, či sa žalobca prevedie na inú voľnú funkciu v tom

istom mieste výkonu štátnej služby, alebo preloží na inú voľnú funkciu do iného miesta

výkonu štátnej služby tak, aby služobné úlohy uložené ÚBOK PZ boli plnené v súlade

s požiadavkami kladenými na tento útvar.

K námietke žalobcu, že žalobou napadnuté rozhodnutia neobsahujú náležitosti

ustanovené v § 241 zákona a že sú nedostatočne odôvodnené, v dôsledku čoho je ich nutné

považovať za arbitrárne, súd uvádza, že s týmito námietkami nie je možné súhlasiť. Súd má

za to, že žalobou napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky náležitosti tak, ako to vyžaduje

ust. § 241 zákona a sú v dostatočnom rozsahu odôvodnené.

K námietke žalobcu, že zákon neumožňuje dvojité sankcionovanie a využitie

prevedenia, resp. preloženia ako pokračujúcej sankcie, súd uvádza, že v danom prípade

nejde o disciplinárne rozhodnutia. Ide o preloženie žalobcu – personálne opatrenie

z dôvodov uvedených v ust. § 35 ods. 1 písm. a) – k) zákona.»

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré by pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší súd ako

odvolací súd namietaný rozsudok primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno

považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný,

ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti.

V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve

v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné

zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov

verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých

fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach

( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy,

že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na právny záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posúdením žaloby sťažovateľa

o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ako aj jeho odvolacích námietok

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu zistil, že v každom konštantne namieta

nedostatočné preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí správnych orgánov z vecného

hľadiska, ako aj nesprávne právne posúdenie. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky

však boli predmetom (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa ,

resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým síce sťažovateľ

nesúhlasí, ale predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z príloh sťažnosti

nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ

uplatnil ochranu proti personálnemu rozkazu riaditeľa v správnom konaní, ako aj v konaní

pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola nijakým spôsobom obmedzená alebo

znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť rozhodnutia

preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších procesných práv (ako uvádza sťažovateľ

„súvisiacich procesných práv, ako napr. práva na rovnosť účastníka v konaní podľa čl. 47

ods. 3 SR“, resp. dohovoru), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ ich

porušenie nedostatočne, resp. vôbec neodôvodňuje, preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

2. K namietanému porušeniu , a a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu a jeho postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie , a a

dohovoru.

Ústavný súd uvádza, že ochranu základnému právu na nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia podľa a dohovoru, právu na ochranu proti nútenej práci podľa

a právu na ochranu manželstva a rodiny podľa poskytujú

všeobecné súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom týchto základných

práv len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný

súd by mohol byť porušovateľom týchto základných práv hmotného obsahu len vtedy, ak by

v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie

nemožno dávať do súvisu s porušením uvedených základných práv. Pretože ústavný súd

v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu nezistil porušenie ústavných princípov

spravodlivého procesu, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva na odmenu za vykonanú prácu

podľa ) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa ) napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu i na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za právo hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napríklad , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa a 2 rozsudkom najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa ) a , bolo už

len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právnej povahy a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1

písm. a) a ods. 2 až 4 a protokolu č. 7 k dohovoru a protokolu č. 12

k dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 , resp. protokolu č. 7 k dohovoru a protokolu

č. 12 k dohovoru uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže

na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody

sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie je porušené

niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom konania o sťažnosti podľa je rozhodovanie

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

5. K namietanému porušeniu čl. 4, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (Boyle

a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52).

V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd

pripomína, že ak orgán štátu aplikuje právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia

nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

).

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní

nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14

dohovoru. Z argumentácie sťažovateľa nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených

v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám

v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd.

Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie

záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade

chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili dospieť k takému záveru aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17

a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 4, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18

dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu, nezistil medzi týmito článkami

dohovoru a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 4,

čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016