Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 7/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , 2 a 5, , a Slovenskej

republiky v spojení s , ako aj práv podľa

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , 2 a 5, , a Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“) a ustanovenia , ako aj práv podľa

ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 18. septembra 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,

pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.

z 29. júna 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára

2013 bol sťažovateľ uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy

formou účastníctva ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a), § 144 ods. 1 a 2 písm. c)

v spojení s a a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok špecializovaného súdu v spojení

s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušený v časti týkajúcej sa

sťažovateľa. Označenému rozsudku dovolacieho súdu predchádzal nález ústavného súdu

č. k. -46 z 26. apríla 2018, ktorým bolo predchádzajúce uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 2. februára 2016 zrušené

a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie konanie.

V nadväznosti na skutočnosť, že rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. z 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok

špecializovaného súdu v spojení s odvolacím uznesením najvyššieho súdu zrušený v časti

týkajúcej sa sťažovateľa, bol zároveň napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018 sťažovateľ vzatý do väzby

podľa , a to z dôvodov uvedených v ustanoveniach

ods. 1 písm. a) a c) . Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

27. augusta 2018. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu o vzatí do väzby

došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv garantovaných a dohovorom.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že bol vo väzbe od 8. októbra 2010

do 30. januára 2013 (2 roky a takmer 4 mesiace), a následne na základe podľa jeho názoru

nespravodlivého súdneho procesu strávil vo väzení ďalších 5 rokov a takmer 7 mesiacov,

t. j. spolu bol obmedzený na slobode nepretržite 8 rokov bez 1 mesiaca. V tejto súvislosti

zdôrazňuje, že jeho osobná sloboda bola obmedzená bez právoplatného odsudzujúceho

rozsudku, hoci podľa a dohovoru má byť považovaný

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v dovolacom

konaní bol opätovne vzatý do väzby v rozpore s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5

, keďže mu nebolo umožnené dvojinštančné konanie o väzbe. Taktiež nebolo

umožnené vyjadriť sa k väzbe procesným stranám (aj advokátovi). Navyše, namietaný stav

zavinili podľa sťažovateľa príslušné štátne orgány, ktoré dokonca ignorovali jeho

argumentáciu, že priamo predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (v súčasnosti

člen dovolacieho senátu) v tejto veci v minulosti zrušil jeho väzbu podľa § 71 ods. 1

písm. a) , konkrétne uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. októbra 2010. Nebrala sa do úvahy ani jeho argumentácia poukazujúca na rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. júna 2017 vo veci Kuc proti

Slovenskej republike, v ktorom sa dospelo k záveru, že celé obdobie väznenia by sa malo

považovať za celok.

Pri určovaní primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru obdobie, ktoré

sa má vziať do úvahy, začína zadržaním obvineného a končí sa jeho prepustením. Malo sa

vykonať celkové zhodnotenie viacnásobných a následných dôb väzby podľa čl. 5 ods. 3

dohovoru s cieľom posúdiť primeranosť celkového trvania väzby sťažovateľa. Tvrdenia

pre a proti prepusteniu nesmú byť všeobecné a abstraktné, ale musia odkazovať

na konkrétne skutočnosti a fakty odôvodňujúce zbavenie slobody. Plynutím času alebo

odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol medzičasom vyhlásený (a následne zrušený), sa tieto

dôvody majú podľa sťažovateľa preskúmať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v jeho prípade dovolací súd nezohľadnil, že

predchádzajúci proces bol nálezom ústavného súdu prehlásený za nespravodlivý a dôkazná

situácia sa vo vzťahu voči sťažovateľovi ešte viac oslabila tým, že utajený svedok č. 1

je právoplatne odsúdený za marenie spravodlivosti. Voči osobe sťažovateľa zostalo už len

jedno čítané svedectvo, čo priamo vylučuje odsúdenie.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovateľ tvrdí, že najvyšším súdom bol vzatý

do väzby protiústavne, pričom v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru mu nebolo umožnené

dvojinštančné konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby, v rámci ktorého by sa uznesenie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu mohlo preskúmať v súlade s týmto článkom

dohovoru. Jednoinštančným konaním a rozhodovaním o väzbe bez akejkoľvek kontroly

nebolo možné podľa sťažovateľa obmedziť jeho osobnú slobodu, keďže pri obmedzovaní

osobnej slobody nemožno vyčleniť jednotlivý prípad v trestnom procese iba

na jednoinštančné konanie, a to bez ohľadu na počet osôb, ktoré v takomto prípade o väzbe

rozhodujú. Popisovaný stav, keď súd rozhoduje o väzbe jednoinštančne, nemožno

podľa sťažovateľa akceptovať bez ohľadu na skutočnosť, že sa o väzbe má rozhodovať

prioritne.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v rozpore s , a

ods. 1 dohovoru nebolo umožnené jeho obhajcovi vyjadriť sa v konaní o vzatí do väzby,

o čom svedčí zápisnica o výsluchu sťažovateľa z 22. augusta 2018. Osoba vo väzbe musí

mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti

a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany

a k odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (právo na kontradiktórnosť konania).

S ohľadom na tieto skutočnosti sa javí podľa sťažovateľa ako jednostranný názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého finančné prostriedky jeho rodičov by mohli slúžiť

na financovanie jeho hypotetického úteku. Podľa sťažovateľa ide o absurdný právny názor,

lebo práve v konaní o dôvodnosti väzby by mohol finančné prostriedky od rodičov

ponúknuť ako kauciu.

Sumarizujúc, sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že nezákonnosť jeho vzatia do

väzby napadnutým uznesením je daná tým, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné

konanie, bolo mu upreté právo, aby sa k veci jeho väzby vyjadril jeho obhajca, a ďalej tým,

že neboli rešpektované jeho námietky proti dôvodnosti väzby (s poukazom na doterajšie

takmer osemročné zbavenie osobnej slobody), nedostatočnosťou samotnej hrozby druhom

trestu a trestnou sadzbou bez pristúpenia ďalších zákonných podmienok, ako aj

nedostatkom dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5, čl. 46

ods. 2, , a práva podľa

ods. 3 ods. 4, čl. 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

boli porušené unesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 22. 08. 2018 o vzatí do väzby.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

22. 08. 2018 o vzatí do väzby sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu

SR. Aby prepustil ihneď na slobodu.

Prípadne nahradil väzbu jej alternatívami: kaucia, elektronický náramok, probačný

dohľad, záruka dôveryhodnej osoby.“

Napokon sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol prioritne

(„Väzba zrýchlené konanie prosím.“).

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd

oboznámil so zápisnicou najvyššieho súdu o výsluchu sťažovateľa vo veci vedenej

pod sp. zn. z 22. augusta 2018, z ktorej vyplýva, že popri sťažovateľovi

a prokurátorovi bol prítomný aj obhajca sťažovateľa (ktorý je totožný s jeho právnym

zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom).

Pred výsluchom sťažovateľa predsedníčka senátu oboznámila prítomných s dôvodom

výsluchu. Uviedla, že v prípade, ak bude vyhovené podanému dovolaniu a dôjde k zrušeniu

právoplatného rozhodnutia, na podklade ktorého sťažovateľ aktuálne vykonáva trest odňatia

slobody, je dovolací súd v zmysle povinný rozhodnúť

aj o väzbe sťažovateľa. Zároveň predsedníčka senátu oboznámila strany so zápisnicou

z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, podľa ktorej sa sťažovateľ chce

zúčastniť výsluchu, s odpisom z registra trestov, odpoveďou na lustráciu v registri

obyvateľov, čestnými prehláseniami, ako aj ponúknutou zárukou.

Po poučení sťažovateľ uviedol, že mu porozumel a že bude vypovedať. V súvislosti

s osobnými, rodinnými, majetkovými a zárobkovými pomermi uviedol, že

pred obmedzením osobnej slobody žil niekoľko rokov s družkou , býval

v rodinnom dome na , ktorý potom počas jeho väzby prenajímali

a následne ho predali. Mal rozbehnutú firmu , ktorej predmetom

činnosti bolo sprostredkovanie, VIP turistika, vymáhanie pohľadávok (v súvislosti s tým

nebol nikdy trestne stíhaný). Firma bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom

bez zistenia akýchkoľvek nedostatkov. Na otázku predsedníčky senátu, kde bude bývať

v prípade prepustenia z väzby, sťažovateľ uviedol, že u matky alebo brata podľa toho, ako

to uviedli v čestných prehláseniach. Na ďalšiu otázku predsedníčky senátu, v akom odbore

je vyučený, uviedol, že vyučený je v odbore elektrotechniky – slaboprúd a má vzdelanie

ukončené maturitou.

V ďalšom sa sťažovateľ vyjadril k dôvodom väzby. Dôvod útekovej väzby nie je

podľa neho daný. Nepostačuje samotná hrozba vysokým trestom, musia tu byť aj iné

okolnosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2010,

a to senátu v zložení JUDr. Krajčovič, JUDr. Duľa, JUDr. Ing. Jakubík. Nie je daný dôvod

väzby ani podľa ustanovenia . Všetci svedkovia boli

vypočutí, jeden svedok je vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti poukázal

aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2016 v senáte zloženom z JUDr. Serbovej,

JUDr. Bargela a JUDr. Šiškovej, týkajúce sa obvineného . K ustanoveniu § 71

ods. 1 písm. c) uviedol, že v jeho prípade nehrozí ani pokračovanie

v trestnej činnosti, nie je žiadny recidivista, naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov.

Poukazuje aj na záruku zaslanú najvyššiemu súdu. V závere upozorňuje na judikatúru ESĽP

z roku 2017, podľa ktorej je potrebné nahliadať na dôvody väzby, resp. na väzbu samotnú

komplexne. Treba vziať do úvahy aj plynutie času. Úplne na záver dodáva, že je nevinný.

Po skončení výsluchu a porade s obhajcom sťažovateľ uviedol, že nechce byť

prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku a uznesenia.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018

vyplýva, že sťažovateľ bol podľa § 380 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)

a c) vzatý do väzby od 22. augusta 2018 s tým, že sa bude vykonávať

v Ústave na výkon väzby . Návrh na nahradenie väzby

zárukou dôveryhodnej osoby nebol prijatý a väzba sťažovateľa nebola nahradená dohľadom

probačného a mediačného úradníka.

V napadnutom uznesení sa konštatuje, že na podklade dovolania sťažovateľa najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 22. augusta 2018 vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu predchádzalo,

bol z dôvodu uvedeného v

porušený zákon v ustanoveniach , a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v neprospech sťažovateľa a zároveň toto uznesenie v časti

týkajúcej sa sťažovateľa zrušil. Zároveň bol zrušený aj rozsudok špecializovaného súdu

sp. zn. z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa sťažovateľa, pričom

špecializovanému súdu sa prikázalo vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať

a rozhodnúť. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu

odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený vo výmere 25 rokov.

Podľa ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia

slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto

treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Podľa dĺžka trvania

väzby podľa ods. 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom

konaní.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv sumarizoval argumentáciu

sťažovateľa a v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že «... ustanovenie § 380 ods. 2

, ako je zrejmé z jeho samotného znenia, teda predpokladá obligatórne rozhodnutie

dovolacieho súdu o väzbe do zrušení rozhodnutia, na podklade ktorého obvinený vykonáva

trest odňatia slobody.

Aj pri „takomto“ rozhodovaní o väzbe (až) v dovolacom konaní sa postupuje

v zmysle , pričom tam uvedený postup bol zachovaný. Predovšetkým,

obvinený bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a to za prítomnosti svojho

obhajcu, keď v rámci výsluchu sa tento vyjadril k jednotlivým väzobným dôvodom a v danej

súvislosti i k svojim osobným, rodinným, či majetkovým pomerom.

Ak ide o spomínané väzobné dôvody, tieto podľa názoru obvineného u neho aktuálne

neexistujú. Pokiaľ ide o dôvod tzv. útekovej väzby ( ), upozornil

na to, že v zmysle súdnej praxe samotná hrozba vysokým trestom nepostačuje, ale musia

existovať aj nejaké ďalšie okolnosti. Tiež tu poukázal i na (predchádzajúce väzobné)

rozhodnutie najvyššieho súdu ešte z roku 2010, kedy konajúci senát v jeho prípade nezistil

predmetný dôvod väzby. Čo sa týka dôvodu väzby uvedeného pod písm. b) § 71 ods. 1

, mal za to, že tento rovnako nemôže byť u neho daný, keďže všetci svedkovia už boli

vo veci vypočutí, pričom v danej súvislosti argumentoval tiež rozhodnutím najvyššieho súdu,

konkrétne uznesením senátu 3T, vydaným v roku 2016 v trestnej veci . Napokon

vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby (písm. c) vyššie uvedeného ustanovenia obvinený

zdôraznil, že nie je žiadnym recidivistom, a teda nijaké pokračovanie v trestnej činnosti

nehrozí. Naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov (obvinený tým mal na mysli odsúdenie, ktoré

je už aktuálne zahladené - pozn. súdu).

Obvinený ďalej v rámci svojho výsluchu dal do pozornosti tiež záruku, ktorá bola

s ohľadom na dané rozhodovanie najvyššiemu súdu zaslaná. Za potrebné považoval pritom

poukázať i na tú skutočnosť, že v súlade s judikatúrou ESĽP je potrebné nahliadať

na dôvody väzby (resp. väzbu samotnú) komplexne, keď do úvahy treba vziať aj plynutie

času.

Čo sa týka otázky skôr spomínaných osobných, rodinných, či majetkových pomerov

obvineného, tento sa vyjadril, že je slobodný, pričom pred obmedzením osobnej slobody žil

niekoľko rokov so svojou družkou, a to v rodinnom dome v ,

ktorý počas jeho väzby najskôr prenajímali a neskôr ho predali. Je vyučený elektrotechnik,

avšak predtým v danom obore nepracoval, keďže mal svoju dobre „rozbehnutú“

(prosperujúcu) firmu , zaoberajúcu sa predovšetkým

sprostredkovateľskou činnosťou, ale tiež vymáhaním pohľadávok. Vo vzťahu k posledne

uvedenému však podotkol, že v danej súvislosti nebolo voči nemu nikdy vedené žiadne

trestné stíhanie a ani nebolo na neho podané žiadne trestné oznámenie. Samotná firma

pritom bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom, a to bez zistenia akýchkoľvek

nedostatkov.

Na otázku, kde by sa zdržiaval v prípade, že by bol prepustený na slobodu, obvinený

uviedol, že buď u svojich rodičov alebo u brata - v súlade s tým, ako to títo uviedli

v čestných prehláseniach, doručených súdu pred rozhodovaním. Záverom obvinený

zdôraznil, že je nevinný. ».

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, najvyšší súd v napadnutom uznesení svoje

závery odôvodnil takto:

«Dovolací súd preskúmal predložený spisový materiál a tiež s prihliadnutím

na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že u obvineného

sú splnené všetky tak formálne ako i materiálne podmienky potrebné pre jeho vzatie

do väzby. Konkrétne sú u neho popri dôvodnom podozrení zo spáchania žalovaného

trestného činu, dané dôvody tzv. útekovej a tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) a písm. c)

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava,

že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest,

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Dovolací súd v prvom rade konštatuje splnenie základnej materiálnej podmienky

väzby spočívajúcej v tom, že i v aktuálnom štádiu konania, keď sa vec opäť dostala do fázy

konania pred súdom prvého stupňa, naďalej existuje dôvodné podozrenie, že obvinený

sa mal (spolu s ďalšími už právoplatne odsúdenými osobami) podieľať

na spáchaní stíhaného skutku, vykazujúceho znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného

činu.

Uvedené konštatovanie má pritom zrejmý podklad v konkrétnej dôkaznej situácii,

aktuálnej v čase rozhodovania oboch skôr konajúcich súdov, ktorú aj dovolací súd

(pre potreby rozhodovania o väzbe) považuje za indikujúcu pre vyššie charakterizovaný

záver o dôvodnom podozrení. S ohľadom na dôvod zrušenia skorších meritórnych

rozhodnutí (viď odôvodnenie dovolacieho rozsudku) a z toho vyplývajúci „potrebný“

rozsah prerokovania veci súdom prvého stupňa (vecné posúdenie návrhu obhajoby na

výsluch svedka, pôvodne avizovaného prokurátorom, avšak s neskoršou absenciou takého

návrhu) nie je pre ďalší priebeh konania vôbec vylúčené, že napokon nedôjde k žiadnej

zmene dôkaznej situácie vo vzťahu k obvinenému (samozrejme, možný je i opak).

Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine obvineného, preto

existencia dôvodného podozrenia zo spáchania činu je v uvedenom smere nielen

dostačujúca, ale priamo určujúca a limitujúca (rozhodnutím o väzbe nemožno vysloviť

vinu).

Vo vzťahu k existencii dôvodnej obavy, že by obvinený v prípade prepustenia

na slobodu ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a v konečnom

dôsledku aj potencionálne hroziacemu trestu ( ). potom dáva

dovolací súd do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že obvinený je stíhaný

resp. dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa

v druhom odseku, ktorý pre prípad spáchania uvedeného činu

ustanovuje trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Obvinenému bol pôvodne právoplatne uložený trest odňatia

slobody vo výmere 25 rokov, z ktorého si doposiaľ vykonal „len“ niečo menej ako 8 rokov

(na osobnej slobode bol v danej veci nepretržite obmedzený od 8. októbra 2010), z čoho

vyplýva, že je u neho daná hrozba ešte skutočne dlhoročného výkonu trestu, pokiaľ by bol

aj v ďalšom konaní uznaný za vinného.

Samotná obava z uloženia vysokého trestu odňatia slobody (v zmysle ustálenej súdnej

praxe sa za vysoký trest považuje 8 rokov odňatia slobody a viac, čo znamená, že dĺžka

prípadného „dovykonania“ zo strany obvineného uvedenú výšku ďaleko presahuje) je tu

pritom plne postačujúca z pohľadu odôvodnenia existencie dôvodnej obavy z konania

uvedeného v Nie je potrebné v danej súvislosti poukazovať

na žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti (popri hrozbe vysokého trestu), a to vzhľadom

k nastalej procesnej situácii.

Platí totiž (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015,

sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 90/2015), že verejné vyhlásenie zatiaľ neprávoplatného

odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol obvinenému uložený vysoký trest alebo uloženie

ktorého mu hrozí, možno považovať za „konkrétnu skutočnosť“ v zmysle návetia § 71 ods. 1

, z ktorej vyplýva „hrozba vysokým trestom“ ( )

To teda znamená, že zisťovanie žiadnej ďalšej konkrétnej skutočnosti sa v takýchto

prípadoch k odôvodneniu tzv. útekovej väzby nevyžaduje, resp. požiadavka na ďalšie

dodatočné dôvody sa pri zásadne zmenenej situácii v podobe vyhlásenia odsudzujúceho

rozsudku eliminuje (a oproti tomu naopak, väzba je vylúčená po vyhlásení oslobodzujúceho

rozsudku).

Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, a to napriek

určitým jeho odlišnostiam, nie však obsahovo podstatným.

V tomto smere je potrebné opätovne poukázať na konkrétny dôvod zrušenia

pôvodného právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktorým bol obvinenému uložený trest

odňatia slobody vo výmere 25 rokov, a z neho vyplývajúci „potrebný“ rozsah ďalšieho

prerokovania veci, keď je úlohou súdu nižšieho stupňa sa v podstate „vysporiadať“

s jediným dôkazným návrhom - aktuálne obhajoby, a to objasnením jeho doposiaľ súdu

neznámeho vecného podkladu (preskúmať teda z tohto pohľadu postup prokurátora, ktorý

dotknutý, ním pôvodne avizovaný dôkazný návrh, napokon neuplatnil).

Odlišnosť spočívajúca v tom, že v dôsledku rozsudku dovolacieho súdu sa predmetná

trestná vec dostala až do štádia prvostupňového konania (a teda neexistuje vyhlásený

odsudzujúci rozsudok), nie je relevantná. Faktom totiž je, že bolo vecou voľnej úvahy

dovolacieho súdu, či zruší iba rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo aj súdu prvého stupňa

(zároveň pritom platí záver dovolacieho súdu o podozrení vyvolanom

doterajším dokazovaním v súdnom konaní). Pre druhý z uvedených postupov sa dovolací

súd rozhodol z dôvodu širšieho zaistenia práva obvineného na obhajobu (ale aj práv

obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania, dostupného

pre obe strany na preskúmanie záverov súdu prvého stupňa pri posudzovaní riešenej

dôkaznej otázky (je možné predpokladať, že také riešenie by zvolil i odvolací súd, ak by bolo

zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo o takto vyvolanú „medzifázu“).

A navyše (už bez primárne určujúceho významu), dovolací súd má za to, že okolnosti

posudzovaného prípadu svedčia skôr riziku úteku, či skrývania sa obvineného v prípade

jeho prepustenia na slobodu. Trest (a to vysoký) už totiž začal pôsobiť silou svojej represie,

avšak väčšia jeho časť podľa pôvodného rozsudku ostala ešte nevykonaná. To je konkrétna

okolnosť, ktorá vyvoláva obavu zo snahy obvineného nedostať sa do pôvodnej situácie,

ak by v konaní neuspel.

Je pritom nespochybniteľná i tá skutočnosť, že v prípade dlhodobého pobytu v ústave

sa veľká väčšina predovšetkým sociálnych väzieb, existujúcich v predchádzajúcom období,

pretrhne alebo oslabí.

Dovolací súd považuje ďalej za potrebné v súvislosti s odôvodnením dôvodu

tzv. útekovej väzby uviesť, že pred samotným rozhodnutím (dňa 17. augusta 2018) mu bolo

doručené čestné prehlásenie rodičov obvineného v tom zmysle, že nakoľko ich syn aktuálne

nemá evidovaný žiaden trvalý pobyt (presnejšie na žiadnej konkrétnej adrese - pozn. súdu),

v prípade jeho prepustenia na slobodu súhlasia s jeho prihlásením na trvalý pobyt v byte,

ktorého sú majiteľmi ). Tiež v tejto súvislosti uviedli,

že počas výkonu trestu ich syna predali nehnuteľnosť, na ktorej mal predtým evidovaný

trvalý pobyt (išlo o dom v ich vlastníctve na - pozn.

súdu). Rodičia obvineného zároveň doložili výpis z účtu na preukázanie svojej solventnosti

(na účte vedenom na matku obvineného je viac než 30.000 Eur) s tým, že v prípade

prepustenia ich syna na slobodu, môže tento uvedené finančné prostriedky z účtu čerpať.

Rovnako ešte pred rozhodnutím bolo najvyššiemu súdu doručené i čestné prehlásenie

brata obvineného a jeho ženy, že v prípade prepustenia obvineného ma slobodu súhlasia

s jeho prihlásením na trvalý pobyt v dome, ktorého sú majiteľmi (

).

K tomu uvádza dovolací súd toľko, že hoci rodičia i brat obvineného (spolu so svoju

ženou) zhodne deklarovali, že súhlasia s tým, aby v prípade jeho prepustenia na slobodu

mal tento „u nich“ evidovaný trvalý pobyt (z výpisu z REGOB vyplýva, že od 8. marca 2010

do 25. augusta 2016 mal obvinený evidovaný trvalý pobyt na už skôr zmieňovanej

, pričom aktuálne má ako trvalý pobyt uvedené mesto

), takéto prihlásenie osoby k trvalému pobytu je skôr formálna záležitosť

(tiež ustanovenie používa pojem „stále bydlisko“, čo nie je

totožné s trvalým pobytom, ale ide o pojem širšieho významu a rozsahu).

Aj keď je možné predpokladať a súd to tak aj vníma, že vyššie uvedení rodinní

príbuzní v podstate tým chceli o. i. povedať tiež to. že obvinený by mal aj kde bývať,

vo vzťahu k reálnej hrozbe skrývania sa a úteku, zodpovedajúcej okolnostiam prípadu

a výsledkom doterajšieho konania (dokazovania), pôsobia poskytnuté prehlásenia skôr

formálne a nemajú dostatočný garančný potenciál. Inými slovami povedané, dovolací súd

sa nedomnieva, že by príbuzní boli schopní ovplyvniť správanie sa obvineného v zmysle

zabezpečenia jeho osoby pre ďalšie konanie.

Obdobne bez vplyvu na zmienený záver dovolacieho súdu je potom i jemu pred

rozhodnutím doručené vyjadrenie , majiteľa autoservisu ,

, že má pre obvineného v prípade jeho

prepustenia zabezpečené trvalé pracovné miesto v jeho firme, konkrétne na pozíciu

elektrotechnika. K predmetnému vyjadreniu sa pritom dovolací súd „vráti“ ešte neskôr,

a to konkrétne v časti vysporiadavajúcej sa s otázkou možného nahradenia väzby

obvineného.

To isté potom platí aj pokiaľ ide o pomerne veľký obnos peňazí na účte matky

obvineného, ku ktorým by mal obvinený prístup (pritom možnosť ich využitia

na zabezpečenie vyhýbania sa konaniu, resp. opätovnému trestu je len obavou, avšak

z pohľadu väzobných dôvodov aktuálnou).

Ak ide o dôvod tzv. preventívnej väzby podľa , či inak

povedané, obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho

prepustenia na slobodu, táto má základ (rovnako, ako tomu bolo v pôvodnom konaní)

predovšetkým v samotnom charaktere a povahe stíhanej trestnej činnosti, keď je

obvinenému kladené za vinu spáchanie jedného z typovo najzávažnejších trestných činov

(trestný čin úkladnej vraždy je zaradený v osobitnej časti vôbec ako úplne

prvý, a to v rámci 1. hlavy s názvom „Trestné činy proti životu a zdraviu“, keď je zrejmé,

že v 1. hlave sa chránia hodnoty, na ktorých ochrane má spoločnosť najväčší záujem). Taký

čin mal byť navyše spáchaný v organizovanej forme. Osoby, ktoré sa spolčili za účelom

spáchania dotknutého trestného činu a medzi ktoré mal patriť aj obvinený

(zatiaľ stále dôvodne podozrivý), pritom daný čin pomerne dlho a detailne plánovali, keď

predchádzajúce väzobné rozhodnutia v tejto súvislosti celkom príhodné používajú výraz,

že malo ísť z ich strany o skutočne vysoko sofistikované konanie.

Reálie pôvodného rozsudku (ktorého opodstatnenosť je znovu len v rovine

podozrenia, avšak stále dôvodného) neumožňujú konštatovať, že by doterajší čiastočný

výkon trestu odňatia slobody obavu z recidívy trestnej činnosti - oproti stavu z obdobia pred

predchádzajúcim rozhodnutím - odstránil.

Okrem vyššie zmieňovaných skutkových okolností predmetnej veci je tiež dôležité

(podporne, resp. subsidiárne) poukázať i na osobu samotného obvineného, a to z pohľadu

jeho predchádzajúceho spôsobu života, keď sa tento jednak mal živiť o. i. tiež vymáhaním

pohľadávok, a jednak - ako je to zrejmé z odpisu z registra trestov - sa už v minulosti

násilnej trestnej činnosti dopustil. Je síce pravdou, že v spomínanej veci sa na obvineného

hľadí, ako keby nebol odsúdený, avšak to sa týka iných aspektov rozhodovania,

nie posudzovania jeho náchylnosti na páchanie trestnej činnosti určitého druhu, resp.

na násilné konanie v širšom zmysle slova, a to aj pri posudzovaní dôvodov väzby.

Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že konkrétne skutočnosti uvádzané súdmi

v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach v súvislosti s odôvodnenosťou obavy, že by

obvinený v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v trestnej činnosti, ani v danom

štádiu konania nič nestratili na aktuálnosti.

Záverom vo vzťahu k otázke možného nahradenia väzby u obvineného miernejším

prostriedkom, a to konkrétne či už dohľadom probačného a mediačného úradníka

( ), ktorú možnosť je súd rozhodujúci o väzbe povinný skúmať

ex offo, alebo ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby , majiteľa firmy

, , (§ 80 ods. 1

písm. a) ), uvádza dovolací súd iba toľko, že v súlade s veta tretia

je v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin na použitie uvedených inštitútov

potrebné preukázať existenciu výnimočných okolností, ktoré však v posudzovanej veci

súdom zistené neboli. Tieto nevyplývajú z obsahu predloženého spisu a nevyplynuli ani

z vykonaného výsluchu.

Je potrebné zdôrazniť, že výnimočnou okolnosťou prípadu nie je zrušenie pôvodného

rozhodnutia na účel objasnenia potreby vykonať nový dôkaz, u ktorého nie je doposiaľ

zistiteľné, či na doterajšie výsledky dokazovania môže mať vplyv - nariadený postup

je potrebný na zaistenie práva obvineného na obhajobu, ktorého zachovanie si dotknuté

objasnenie vyžaduje.

Tým je možnosť zákonnej náhrady väzby v konkrétnych okolnostiach prípadu

vylúčená.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti teda najvyšší súd dospel k záveru,

že osobu obvineného je nevyhnutné i naďalej obmedzovať na osobnej

slobode, keď konkrétne účelom väzobného stíhania je nielen jeho zabezpečenie pre ďalšie

trestné konanie a príp. výkon trestu ( ), ale tiež ochrana

spoločnosti pred prípadným pokračovaním v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c)

).»

Ústavnému súdu bola ako príloha predložená aj fotokópia rukou písaného listu

sťažovateľa z 23. augusta 2018 adresovaného najvyššiemu súdu k sp. zn. ,

z ktorého vyplýva, že podáva sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

z 22. augusta 2018 o vzatí do väzby s tým, že sťažnosť detailnejšie odôvodní po doručení

uznesenia. Reagujúc na uvedený list sťažovateľa, predsedníčka senátu najvyššieho súdu

v prípise sp. zn. z 27. augusta 2018 adresovanom sťažovateľovi konštatuje,

že podľa proti rozhodnutiu o väzbe nie je prípustná

sťažnosť, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd a ak zákon neustanovuje

inak.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ považuje za kľúčovú námietku

spočívajúcu v tom, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné konanie a rozhodovanie

o jeho väzbe, keďže o jeho vzatí do väzby rozhodol najvyšší súd v dovolacom konaní

bez možnosti podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Príslušné ustanovenia (druhá hlava, siedmy oddiel – právo na súdnu a inú

právnu ochranu) v ustanoveniach čl. 46 až čl. 50 neobsahujú (explicitne) základné právo

na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam všeobecných súdov, a to či už v trestnom

alebo občianskoprávnom konaní, resp. v rámci správneho súdnictva. Inými slovami,

skutočnosť, že príslušné procesné kódexy v zásade umožňujú preskúmať prvostupňové

rozhodnutie v rámci riadneho opravného konania (okrem ),

nemožno považovať za realizáciu výslovne zakotveného základného práva.

Zákonom garantované právo na riadny opravný prostriedok ide teda nad rámec štandardu

garantovaného .

Obdobne ani dohovor v rámci čl. 6 ods. 1 – práva na spravodlivý proces právo

na prieskum rozhodnutia súdu nadriadeným súdom v sebe ratione materiae neobsahuje.

Tento stav trval až do prijatia protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“).

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,

má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto

práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 protokolu č. 7 z tohto práva sú prípustné výnimky v prípade menej

závažných trestných činov, ktoré ako také kvalifikuje zákon, alebo ak príslušnú osobu súdil

v prvom stupni najvyšší súd alebo bola uznaná za vinnú a odsúdená na základe odvolania

proti oslobodzujúcemu rozsudku.

Z citovaného článku protokolu č. 7 vyplýva medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach zaručené právo v rámci trestného konania na riadny opravný prostriedok proti

výroku o vine alebo treste. Toto právo však nie je bezvýnimočné, pretože, inter alia,

sa nevzťahuje na také rozhodnutie o vine, či treste, ktoré bolo vydané najvyšším súdom.

Na tomto základe možno konštatovať, že čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2

protokolu č. 7 zabezpečuje väčší rozsah základného práva na súdnu ochranu v trestnom

konaní pri rozhodovaní o vine a treste, než . Existujúca úprava

tomuto štandardu plne zodpovedá, lebo napriek absencii základného

práva na riadny opravný prostriedok pri rozhodovaní o vine a treste v rámci je toto

právo jednoznačne zakotvené v . teda zodpovedá

štandardu vyplývajúcemu z medzinárodného práva.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodovanie o väzbe (vzatí do väzby,

predĺžení väzby, ďalšom trvaní väzby atď.) nie je rozhodovaním o vine a treste, v dôsledku

čoho sa čl. 2 protokolu č. 7 sa na rozhodovanie o väzbe nevzťahuje.

Procesné práva garantujúce spravodlivé súdne konanie v rámci rozhodovania o väzbe

sú ratione materiae spravidla súčasťou , resp. dohovoru

(m. m. , , ). Rovnako ako zo základného práva

na súdnu ochranu podľa druhej hlavy, siedmeho oddielu , ani z

(druhá hlava, druhý oddiel) nevyplýva právo na riadny opravný prostriedok proti

rozhodnutiu o väzbe.

Podľa názoru sťažovateľa právo na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu

o väzbe má vyplývať z čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého každý, kto je zatknutý alebo

inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene

rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

Uvedená záruka inšpirovaná anglickým inštitútom habeas corpus sa vzťahuje

na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd (ako to bolo aj v danom prípade), alebo

ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe, čl. 5

ods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením

je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4

dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu

previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie

o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štáty

poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí

aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd v súdnom konaní. V tomto prípade kontrola

podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí.“ (De Wilde a i. c. Belgicko);

v tomto prípade ide o tzv. inkorporovanú kontrolu (contrôle incorporé, resp. incorporated

supervision).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o porušení

čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že nemal možnosť riadneho opravného prostriedku

proti uzneseniu najvyššieho súdu o vzatí do väzby, je zjavne neopodstatnená, a teda

nedôvodná.

Sťažovateľ ďalej namieta, že mu, resp. jeho obhajcovi nebolo v posudzovanom

prípade umožnené vyjadriť sa v konaní o väzbe.

Z obsahu zápisnice najvyššieho súdu sp. zn. z 22. augusta 2018

popísanej v časti II tohto uznesenia nepochybne vyplýva, že sťažovateľ bol

pred rozhodnutím o väzbe najvyšším súdom vypočutý, pričom najprv odpovedal

na konkrétne otázky predsedníčky senátu, a potom predniesol svoje stanovisko

k rozhodnutiu o väzbe. Na výsluchu bol prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý však žiaden

prednes neurobil.

Možno predpokladať, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že jeho obhajcovi nebolo

umožnené vyjadriť sa, vychádza z toho, že zo znenia zápisnice nevyplýva,

že by predsedníčka senátu výslovne vyzvala obhajcu, aby prípadne urobil vlastný prednes,

a to či už pred prednesením stanoviska sťažovateľa alebo po ňom.

Z vyplýva, že pred rozhodnutím o väzbe musí byť

obvinený vypočutý. K tomu nepochybne aj došlo, ani sťažovateľ nepopiera, že prednes

urobil. Podľa presvedčenia ústavného súdu prítomnému obhajcovi nič nebránilo v tom, aby

(ak by to považoval za potrebné) osobný prednes sťažovateľa z hľadiska obhajcu doplnil,

pričom nič nenasvedčuje tomu, že by sa o možnosť doplnenia prednesu sťažovateľa pokúšal

a že by mu to nebolo umožnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa

spočívajúcu v tvrdení, že mu, resp. jeho obhajcovi bolo postupom najvyššieho súdu odňaté

právo vyjadriť sa k veci.

Sťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nerešpektoval

relevantné skutočnosti, že pre opätovné vzatie do väzby neboli už dané dôvody, a to jednak

z hľadiska dikcie ustanovení a , ale aj z hľadiska

toho, že jeho vzatiu do väzby najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania predchádzalo

takmer 8 rokov trvajúce nepretržité obmedzenie jeho osobnej slobody vo forme väzby a tiež

výkonu trestu odňatia slobody.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že predovšetkým

všeobecným súdom prináleží dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú

hranicu. Za tým účelom majú skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutí.

Predovšetkým na základe dôvodov figurujúcich v rozhodnutí, ako aj na základe nesporných

skutočností uvedených obvineným sa zisťuje, či bol alebo nebol porušený čl. 5 ods. 3

dohovoru. Trvanie dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine

qua non zákonnosti väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí.

Je potom podstatné, či iné dôvody uvedené všeobecnými súdmi naďalej ospravedlňujú

pozbavenie slobody (Toth c. Rakúsko).

Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia obsiahnutých

v časti II tohto uznesenia, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd starostlivo, podrobne

a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo na základe postupu podľa § 380 ods. 2

bolo potrebné vziať sťažovateľa v rámci dovolacieho konania do väzby

z dôvodov vyplývajúcich z a . Odvolal sa pritom

na príslušné ustanovenia , vlastnú judikatúru, ako aj konkrétne okolnosti

prípadu.

Sťažovateľ v podstate bez toho, aby vecne polemizoval s konkrétnymi podrobnými

argumentmi najvyššieho súdu, iba trvá na tom, že ním presadzované právne názory treba

považovať za správne.

Argumentácia najvyššieho súdu sa z pohľadu ústavného súdu javí ako presvedčivá

a primeraná. Nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Niet preto

dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Bez ohľadu na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základných práv podľa , a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru existujú aj ďalšie dôvody pre ich neakceptovateľnosť

v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP je namietané porušenie

základných práv podľa a , ako aj práv podľa a 2

dohovoru ratione materiae súčasťou rozhodovania vo veci samej a nie rozhodovania

o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia , resp.

dohovoru. Keďže v posudzovanom prípade predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa

proti rozhodovaniu najvyššieho súdu o jeho väzbe, možnosť porušenia uvedených článkov

a dohovoru už na prvý pohľad neprichádza do úvahy (, ,

).

Podľa prvej vety kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Už z citácie vyplýva, že základné právo garantované prostredníctvom čl. 46 ods. 2

, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, sa ratione materiae vzťahuje špecificky

na správne súdnictvo. Základné právo na súdnu ochranu je inak zakotvené v ustanovení čl.

46 ods. 1 . V prípade sťažovateľa sa nerozhodovalo o väzbe v rámci správneho

súdnictva, čo akúkoľvek možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 2 prima facie vylučuje.

Keďže sťažovateľ v navrhovanom znení nálezu (petite sťažnosti) požaduje aj,

aby rozhodnutím ústavného súdu bola jeho väzba prípadne nahradená alternatívami (kaucia,

elektronický náramok, probačný dohľad, záruka dôveryhodnej osoby), treba poznamenať,

že najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že k nahradeniu väzby miernejším prostriedkom

v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin je potrebné preukázať existenciu

výnimočných okolností, ktoré však v danom prípade neboli zistené. Sťažovateľ, ktorý sa

v sťažnosti touto otázkou prakticky vôbec nezaoberal, sa ani len nepokúsil záver

najvyššieho súdu o neexistencii výnimočných okolností vyvrátiť či aspoň spochybniť.

Za tohto stavu ústavný súd nemá žiaden relevantný argumentačný podklad zo strany

sťažovateľa na spochybnenie správnosti uvedeného záveru najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019