Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 7/2019
PDF · 384.77 KB
No categories available
IV. ÚS 7/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 a jeho uznesením z 22. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2018 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Júliusom Šefčíkom, 9. mája 15, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj „ústava“) a ustanovenia čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5
ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 a jeho uznesením
z 22. augusta 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 18. septembra 2018.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-3 T 12/2012
z 29. júna 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára
2013 bol sťažovateľ uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
formou účastníctva ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a), § 144 ods. 1 a 2 písm. c)
v spojení s § 138 písm. i) a § 140 písm. a) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia
slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018
z 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok špecializovaného súdu v spojení
s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu zrušený v časti týkajúcej sa
sťažovateľa. Označenému rozsudku dovolacieho súdu predchádzal nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 54/2018-46 z 26. apríla 2018, ktorým bolo predchádzajúce uznesenie
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 13/2015 z 2. februára 2016 zrušené
a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie dovolacie konanie.
V nadväznosti na skutočnosť, že rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 bol právoplatný odsudzujúci rozsudok
špecializovaného súdu v spojení s odvolacím uznesením najvyššieho súdu zrušený v časti
týkajúcej sa sťažovateľa, bol zároveň napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 sťažovateľ vzatý do väzby
podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku, a to z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 71
ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
27. augusta 2018. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu o vzatí do väzby
došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv garantovaných ústavou a dohovorom.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že bol vo väzbe od 8. októbra 2010
do 30. januára 2013 (2 roky a takmer 4 mesiace), a následne na základe podľa jeho názoru
nespravodlivého súdneho procesu strávil vo väzení ďalších 5 rokov a takmer 7 mesiacov,
t. j. spolu bol obmedzený na slobode nepretržite 8 rokov bez 1 mesiaca. V tejto súvislosti
zdôrazňuje, že jeho osobná sloboda bola obmedzená bez právoplatného odsudzujúceho
rozsudku, hoci podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru má byť považovaný
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným v dovolacom
konaní bol opätovne vzatý do väzby v rozpore s čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, keďže mu nebolo umožnené dvojinštančné konanie o väzbe. Taktiež nebolo
umožnené vyjadriť sa k väzbe procesným stranám (aj advokátovi). Navyše, namietaný stav
zavinili podľa sťažovateľa príslušné štátne orgány, ktoré dokonca ignorovali jeho
argumentáciu, že priamo predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (v súčasnosti
člen dovolacieho senátu) v tejto veci v minulosti zrušil jeho väzbu podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, konkrétne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 29/2010
z 11. októbra 2010. Nebrala sa do úvahy ani jeho argumentácia poukazujúca na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. júna 2017 vo veci Kuc proti
Slovenskej republike, v ktorom sa dospelo k záveru, že celé obdobie väznenia by sa malo
považovať za celok.
Pri určovaní primeranosti trvania väzby podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru obdobie, ktoré
sa má vziať do úvahy, začína zadržaním obvineného a končí sa jeho prepustením. Malo sa
vykonať celkové zhodnotenie viacnásobných a následných dôb väzby podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru s cieľom posúdiť primeranosť celkového trvania väzby sťažovateľa. Tvrdenia
pre a proti prepusteniu nesmú byť všeobecné a abstraktné, ale musia odkazovať
na konkrétne skutočnosti a fakty odôvodňujúce zbavenie slobody. Plynutím času alebo
odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol medzičasom vyhlásený (a následne zrušený), sa tieto
dôvody majú podľa sťažovateľa preskúmať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že v jeho prípade dovolací súd nezohľadnil, že
predchádzajúci proces bol nálezom ústavného súdu prehlásený za nespravodlivý a dôkazná
situácia sa vo vzťahu voči sťažovateľovi ešte viac oslabila tým, že utajený svedok č. 1
je právoplatne odsúdený za marenie spravodlivosti. Voči osobe sťažovateľa zostalo už len
jedno čítané svedectvo, čo priamo vylučuje odsúdenie.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti, sťažovateľ tvrdí, že najvyšším súdom bol vzatý
do väzby protiústavne, pričom v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru mu nebolo umožnené
dvojinštančné konanie a rozhodovanie o vzatí do väzby, v rámci ktorého by sa uznesenie
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu mohlo preskúmať v súlade s týmto článkom
dohovoru. Jednoinštančným konaním a rozhodovaním o väzbe bez akejkoľvek kontroly
nebolo možné podľa sťažovateľa obmedziť jeho osobnú slobodu, keďže pri obmedzovaní
osobnej slobody nemožno vyčleniť jednotlivý prípad v trestnom procese iba
na jednoinštančné konanie, a to bez ohľadu na počet osôb, ktoré v takomto prípade o väzbe
rozhodujú. Popisovaný stav, keď súd rozhoduje o väzbe jednoinštančne, nemožno
podľa sťažovateľa akceptovať bez ohľadu na skutočnosť, že sa o väzbe má rozhodovať
prioritne.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6
ods. 1 dohovoru nebolo umožnené jeho obhajcovi vyjadriť sa v konaní o vzatí do väzby,
o čom svedčí zápisnica o výsluchu sťažovateľa z 22. augusta 2018. Osoba vo väzbe musí
mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu
ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti
a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany
a k odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (právo na kontradiktórnosť konania).
S ohľadom na tieto skutočnosti sa javí podľa sťažovateľa ako jednostranný názor
najvyššieho súdu, podľa ktorého finančné prostriedky jeho rodičov by mohli slúžiť
na financovanie jeho hypotetického úteku. Podľa sťažovateľa ide o absurdný právny názor,
lebo práve v konaní o dôvodnosti väzby by mohol finančné prostriedky od rodičov
ponúknuť ako kauciu.
Sumarizujúc, sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že nezákonnosť jeho vzatia do
väzby napadnutým uznesením je daná tým, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné
konanie, bolo mu upreté právo, aby sa k veci jeho väzby vyjadril jeho obhajca, a ďalej tým,
že neboli rešpektované jeho námietky proti dôvodnosti väzby (s poukazom na doterajšie
takmer osemročné zbavenie osobnej slobody), nedostatočnosťou samotnej hrozby druhom
trestu a trestnou sadzbou bez pristúpenia ďalších zákonných podmienok, ako aj
nedostatkom dôvodnej obavy, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 ods. 2 ods. 5, čl. 46
ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1
ods. 3 ods. 4, čl. 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
boli porušené unesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 4/2018
zo dňa 22. 08. 2018 o vzatí do väzby.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 TdoV 4/2018 zo dňa
22. 08. 2018 o vzatí do väzby sa zrušuje a prikazuje sa Najvyššiemu súdu
SR. Aby prepustil ihneď na slobodu.
Prípadne nahradil väzbu jej alternatívami: kaucia, elektronický náramok, probačný
dohľad, záruka dôveryhodnej osoby.“
Napokon sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol prioritne
(„Väzba zrýchlené konanie prosím.“).
II.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd
oboznámil so zápisnicou najvyššieho súdu o výsluchu sťažovateľa vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018, z ktorej vyplýva, že popri sťažovateľovi
a prokurátorovi bol prítomný aj obhajca sťažovateľa (ktorý je totožný s jeho právnym
zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom).
Pred výsluchom sťažovateľa predsedníčka senátu oboznámila prítomných s dôvodom
výsluchu. Uviedla, že v prípade, ak bude vyhovené podanému dovolaniu a dôjde k zrušeniu
právoplatného rozhodnutia, na podklade ktorého sťažovateľ aktuálne vykonáva trest odňatia
slobody, je dovolací súd v zmysle § 380 ods. 2 Trestného poriadku povinný rozhodnúť
aj o väzbe sťažovateľa. Zároveň predsedníčka senátu oboznámila strany so zápisnicou
z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, podľa ktorej sa sťažovateľ chce
zúčastniť výsluchu, s odpisom z registra trestov, odpoveďou na lustráciu v registri
obyvateľov, čestnými prehláseniami, ako aj ponúknutou zárukou.
Po poučení sťažovateľ uviedol, že mu porozumel a že bude vypovedať. V súvislosti
s osobnými, rodinnými, majetkovými a zárobkovými pomermi uviedol, že
pred obmedzením osobnej slobody žil niekoľko rokov s družkou , býval
v rodinnom dome na , ktorý potom počas jeho väzby prenajímali
a následne ho predali. Mal rozbehnutú firmu , ktorej predmetom
činnosti bolo sprostredkovanie, VIP turistika, vymáhanie pohľadávok (v súvislosti s tým
nebol nikdy trestne stíhaný). Firma bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom
bez zistenia akýchkoľvek nedostatkov. Na otázku predsedníčky senátu, kde bude bývať
v prípade prepustenia z väzby, sťažovateľ uviedol, že u matky alebo brata podľa toho, ako
to uviedli v čestných prehláseniach. Na ďalšiu otázku predsedníčky senátu, v akom odbore
je vyučený, uviedol, že vyučený je v odbore elektrotechniky – slaboprúd a má vzdelanie
ukončené maturitou.
V ďalšom sa sťažovateľ vyjadril k dôvodom väzby. Dôvod útekovej väzby nie je
podľa neho daný. Nepostačuje samotná hrozba vysokým trestom, musia tu byť aj iné
okolnosti. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2010,
a to senátu v zložení JUDr. Krajčovič, JUDr. Duľa, JUDr. Ing. Jakubík. Nie je daný dôvod
väzby ani podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Všetci svedkovia boli
vypočutí, jeden svedok je vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti poukázal
aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 2016 v senáte zloženom z JUDr. Serbovej,
JUDr. Bargela a JUDr. Šiškovej, týkajúce sa obvineného . K ustanoveniu § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že v jeho prípade nehrozí ani pokračovanie
v trestnej činnosti, nie je žiadny recidivista, naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov.
Poukazuje aj na záruku zaslanú najvyššiemu súdu. V závere upozorňuje na judikatúru ESĽP
z roku 2017, podľa ktorej je potrebné nahliadať na dôvody väzby, resp. na väzbu samotnú
komplexne. Treba vziať do úvahy aj plynutie času. Úplne na záver dodáva, že je nevinný.
Po skončení výsluchu a porade s obhajcom sťažovateľ uviedol, že nechce byť
prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku a uznesenia.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018
vyplýva, že sťažovateľ bol podľa § 380 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku vzatý do väzby od 22. augusta 2018 s tým, že sa bude vykonávať
v Ústave na výkon väzby . Návrh na nahradenie väzby
zárukou dôveryhodnej osoby nebol prijatý a väzba sťažovateľa nebola nahradená dohľadom
probačného a mediačného úradníka.
V napadnutom uznesení sa konštatuje, že na podklade dovolania sťažovateľa najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018 vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 7/2012 z 30. januára 2013 a v konaní, ktoré mu predchádzalo,
bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1 a § 319 Trestného poriadku,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v neprospech sťažovateľa a zároveň toto uznesenie v časti
týkajúcej sa sťažovateľa zrušil. Zároveň bol zrušený aj rozsudok špecializovaného súdu
sp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012 v časti týkajúcej sa sťažovateľa, pričom
špecializovanému súdu sa prikázalo vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať
a rozhodnúť. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu
odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi právoplatne uložený vo výmere 25 rokov.
Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia
slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto
treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe. Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania
väzby podľa ods. 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom
konaní.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv sumarizoval argumentáciu
sťažovateľa a v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že «... ustanovenie § 380 ods. 2
Tr. por., ako je zrejmé z jeho samotného znenia, teda predpokladá obligatórne rozhodnutie
dovolacieho súdu o väzbe do zrušení rozhodnutia, na podklade ktorého obvinený vykonáva
trest odňatia slobody.
Aj pri „takomto“ rozhodovaní o väzbe (až) v dovolacom konaní sa postupuje
v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por., pričom tam uvedený postup bol zachovaný. Predovšetkým,
obvinený bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a to za prítomnosti svojho
obhajcu, keď v rámci výsluchu sa tento vyjadril k jednotlivým väzobným dôvodom a v danej
súvislosti i k svojim osobným, rodinným, či majetkovým pomerom.
Ak ide o spomínané väzobné dôvody, tieto podľa názoru obvineného u neho aktuálne
neexistujú. Pokiaľ ide o dôvod tzv. útekovej väzby (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.), upozornil
na to, že v zmysle súdnej praxe samotná hrozba vysokým trestom nepostačuje, ale musia
existovať aj nejaké ďalšie okolnosti. Tiež tu poukázal i na (predchádzajúce väzobné)
rozhodnutie najvyššieho súdu ešte z roku 2010, kedy konajúci senát v jeho prípade nezistil
predmetný dôvod väzby. Čo sa týka dôvodu väzby uvedeného pod písm. b) § 71 ods. 1
Tr. por., mal za to, že tento rovnako nemôže byť u neho daný, keďže všetci svedkovia už boli
vo veci vypočutí, pričom v danej súvislosti argumentoval tiež rozhodnutím najvyššieho súdu,
konkrétne uznesením senátu 3T, vydaným v roku 2016 v trestnej veci . Napokon
vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby (písm. c) vyššie uvedeného ustanovenia obvinený
zdôraznil, že nie je žiadnym recidivistom, a teda nijaké pokračovanie v trestnej činnosti
nehrozí. Naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov (obvinený tým mal na mysli odsúdenie, ktoré
je už aktuálne zahladené - pozn. súdu).
Obvinený ďalej v rámci svojho výsluchu dal do pozornosti tiež záruku, ktorá bola
s ohľadom na dané rozhodovanie najvyššiemu súdu zaslaná. Za potrebné považoval pritom
poukázať i na tú skutočnosť, že v súlade s judikatúrou ESĽP je potrebné nahliadať
na dôvody väzby (resp. väzbu samotnú) komplexne, keď do úvahy treba vziať aj plynutie
času.
Čo sa týka otázky skôr spomínaných osobných, rodinných, či majetkových pomerov
obvineného, tento sa vyjadril, že je slobodný, pričom pred obmedzením osobnej slobody žil
niekoľko rokov so svojou družkou, a to v rodinnom dome v ,
ktorý počas jeho väzby najskôr prenajímali a neskôr ho predali. Je vyučený elektrotechnik,
avšak predtým v danom obore nepracoval, keďže mal svoju dobre „rozbehnutú“
(prosperujúcu) firmu , zaoberajúcu sa predovšetkým
sprostredkovateľskou činnosťou, ale tiež vymáhaním pohľadávok. Vo vzťahu k posledne
uvedenému však podotkol, že v danej súvislosti nebolo voči nemu nikdy vedené žiadne
trestné stíhanie a ani nebolo na neho podané žiadne trestné oznámenie. Samotná firma
pritom bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom, a to bez zistenia akýchkoľvek
nedostatkov.
Na otázku, kde by sa zdržiaval v prípade, že by bol prepustený na slobodu, obvinený
uviedol, že buď u svojich rodičov alebo u brata - v súlade s tým, ako to títo uviedli
v čestných prehláseniach, doručených súdu pred rozhodovaním. Záverom obvinený
zdôraznil, že je nevinný. ».
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, najvyšší súd v napadnutom uznesení svoje
závery odôvodnil takto:
«Dovolací súd preskúmal predložený spisový materiál a tiež s prihliadnutím
na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že u obvineného
sú splnené všetky tak formálne ako i materiálne podmienky potrebné pre jeho vzatie
do väzby. Konkrétne sú u neho popri dôvodnom podozrení zo spáchania žalovaného
trestného činu, dané dôvody tzv. útekovej a tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) a písm. c) Tr. por.
Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal
obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočnosti vyplýva dôvodná obava,
že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí
vysoký trest,
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Dovolací súd v prvom rade konštatuje splnenie základnej materiálnej podmienky
väzby spočívajúcej v tom, že i v aktuálnom štádiu konania, keď sa vec opäť dostala do fázy
konania pred súdom prvého stupňa, naďalej existuje dôvodné podozrenie, že obvinený
sa mal (spolu s ďalšími už právoplatne odsúdenými osobami) podieľať
na spáchaní stíhaného skutku, vykazujúceho znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného
činu.
Uvedené konštatovanie má pritom zrejmý podklad v konkrétnej dôkaznej situácii,
aktuálnej v čase rozhodovania oboch skôr konajúcich súdov, ktorú aj dovolací súd
(pre potreby rozhodovania o väzbe) považuje za indikujúcu pre vyššie charakterizovaný
záver o dôvodnom podozrení. S ohľadom na dôvod zrušenia skorších meritórnych
rozhodnutí (viď odôvodnenie dovolacieho rozsudku) a z toho vyplývajúci „potrebný“
rozsah prerokovania veci súdom prvého stupňa (vecné posúdenie návrhu obhajoby na
výsluch svedka, pôvodne avizovaného prokurátorom, avšak s neskoršou absenciou takého
návrhu) nie je pre ďalší priebeh konania vôbec vylúčené, že napokon nedôjde k žiadnej
zmene dôkaznej situácie vo vzťahu k obvinenému (samozrejme, možný je i opak).
Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine obvineného, preto
existencia dôvodného podozrenia zo spáchania činu je v uvedenom smere nielen
dostačujúca, ale priamo určujúca a limitujúca (rozhodnutím o väzbe nemožno vysloviť
vinu).
Vo vzťahu k existencii dôvodnej obavy, že by obvinený v prípade prepustenia
na slobodu ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a v konečnom
dôsledku aj potencionálne hroziacemu trestu (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.). potom dáva
dovolací súd do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že obvinený je stíhaný
resp. dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa
§ 144 Trestného zákona v druhom odseku, ktorý pre prípad spáchania uvedeného činu
ustanovuje trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Obvinenému bol pôvodne právoplatne uložený trest odňatia
slobody vo výmere 25 rokov, z ktorého si doposiaľ vykonal „len“ niečo menej ako 8 rokov
(na osobnej slobode bol v danej veci nepretržite obmedzený od 8. októbra 2010), z čoho
vyplýva, že je u neho daná hrozba ešte skutočne dlhoročného výkonu trestu, pokiaľ by bol
aj v ďalšom konaní uznaný za vinného.
Samotná obava z uloženia vysokého trestu odňatia slobody (v zmysle ustálenej súdnej
praxe sa za vysoký trest považuje 8 rokov odňatia slobody a viac, čo znamená, že dĺžka
prípadného „dovykonania“ zo strany obvineného uvedenú výšku ďaleko presahuje) je tu
pritom plne postačujúca z pohľadu odôvodnenia existencie dôvodnej obavy z konania
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Nie je potrebné v danej súvislosti poukazovať
na žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti (popri hrozbe vysokého trestu), a to vzhľadom
k nastalej procesnej situácii.
Platí totiž (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015,
sp. zn. 2 Tost 4/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 90/2015), že verejné vyhlásenie zatiaľ neprávoplatného
odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol obvinenému uložený vysoký trest alebo uloženie
ktorého mu hrozí, možno považovať za „konkrétnu skutočnosť“ v zmysle návetia § 71 ods. 1
Tr. por., z ktorej vyplýva „hrozba vysokým trestom“ (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.)
To teda znamená, že zisťovanie žiadnej ďalšej konkrétnej skutočnosti sa v takýchto
prípadoch k odôvodneniu tzv. útekovej väzby nevyžaduje, resp. požiadavka na ďalšie
dodatočné dôvody sa pri zásadne zmenenej situácii v podobe vyhlásenia odsudzujúceho
rozsudku eliminuje (a oproti tomu naopak, väzba je vylúčená po vyhlásení oslobodzujúceho
rozsudku).
Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, a to napriek
určitým jeho odlišnostiam, nie však obsahovo podstatným.
V tomto smere je potrebné opätovne poukázať na konkrétny dôvod zrušenia
pôvodného právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktorým bol obvinenému uložený trest
odňatia slobody vo výmere 25 rokov, a z neho vyplývajúci „potrebný“ rozsah ďalšieho
prerokovania veci, keď je úlohou súdu nižšieho stupňa sa v podstate „vysporiadať“
s jediným dôkazným návrhom - aktuálne obhajoby, a to objasnením jeho doposiaľ súdu
neznámeho vecného podkladu (preskúmať teda z tohto pohľadu postup prokurátora, ktorý
dotknutý, ním pôvodne avizovaný dôkazný návrh, napokon neuplatnil).
Odlišnosť spočívajúca v tom, že v dôsledku rozsudku dovolacieho súdu sa predmetná
trestná vec dostala až do štádia prvostupňového konania (a teda neexistuje vyhlásený
odsudzujúci rozsudok), nie je relevantná. Faktom totiž je, že bolo vecou voľnej úvahy
dovolacieho súdu, či zruší iba rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo aj súdu prvého stupňa
(zároveň pritom platí záver dovolacieho súdu o podozrení vyvolanom
doterajším dokazovaním v súdnom konaní). Pre druhý z uvedených postupov sa dovolací
súd rozhodol z dôvodu širšieho zaistenia práva obvineného na obhajobu (ale aj práv
obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania, dostupného
pre obe strany na preskúmanie záverov súdu prvého stupňa pri posudzovaní riešenej
dôkaznej otázky (je možné predpokladať, že také riešenie by zvolil i odvolací súd, ak by bolo
zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo o takto vyvolanú „medzifázu“).
A navyše (už bez primárne určujúceho významu), dovolací súd má za to, že okolnosti
posudzovaného prípadu svedčia skôr riziku úteku, či skrývania sa obvineného v prípade
jeho prepustenia na slobodu. Trest (a to vysoký) už totiž začal pôsobiť silou svojej represie,
avšak väčšia jeho časť podľa pôvodného rozsudku ostala ešte nevykonaná. To je konkrétna
okolnosť, ktorá vyvoláva obavu zo snahy obvineného nedostať sa do pôvodnej situácie,
ak by v konaní neuspel.
Je pritom nespochybniteľná i tá skutočnosť, že v prípade dlhodobého pobytu v ústave
sa veľká väčšina predovšetkým sociálnych väzieb, existujúcich v predchádzajúcom období,
pretrhne alebo oslabí.
Dovolací súd považuje ďalej za potrebné v súvislosti s odôvodnením dôvodu
tzv. útekovej väzby uviesť, že pred samotným rozhodnutím (dňa 17. augusta 2018) mu bolo
doručené čestné prehlásenie rodičov obvineného v tom zmysle, že nakoľko ich syn aktuálne
nemá evidovaný žiaden trvalý pobyt (presnejšie na žiadnej konkrétnej adrese - pozn. súdu),
v prípade jeho prepustenia na slobodu súhlasia s jeho prihlásením na trvalý pobyt v byte,
ktorého sú majiteľmi ). Tiež v tejto súvislosti uviedli,
že počas výkonu trestu ich syna predali nehnuteľnosť, na ktorej mal predtým evidovaný
trvalý pobyt (išlo o dom v ich vlastníctve na - pozn.
súdu). Rodičia obvineného zároveň doložili výpis z účtu na preukázanie svojej solventnosti
(na účte vedenom na matku obvineného je viac než 30.000 Eur) s tým, že v prípade
prepustenia ich syna na slobodu, môže tento uvedené finančné prostriedky z účtu čerpať.
Rovnako ešte pred rozhodnutím bolo najvyššiemu súdu doručené i čestné prehlásenie
brata obvineného a jeho ženy, že v prípade prepustenia obvineného ma slobodu súhlasia
s jeho prihlásením na trvalý pobyt v dome, ktorého sú majiteľmi (
).
K tomu uvádza dovolací súd toľko, že hoci rodičia i brat obvineného (spolu so svoju
ženou) zhodne deklarovali, že súhlasia s tým, aby v prípade jeho prepustenia na slobodu
mal tento „u nich“ evidovaný trvalý pobyt (z výpisu z REGOB vyplýva, že od 8. marca 2010
do 25. augusta 2016 mal obvinený evidovaný trvalý pobyt na už skôr zmieňovanej
, pričom aktuálne má ako trvalý pobyt uvedené mesto
), takéto prihlásenie osoby k trvalému pobytu je skôr formálna záležitosť
(tiež ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. používa pojem „stále bydlisko“, čo nie je
totožné s trvalým pobytom, ale ide o pojem širšieho významu a rozsahu).
Aj keď je možné predpokladať a súd to tak aj vníma, že vyššie uvedení rodinní
príbuzní v podstate tým chceli o. i. povedať tiež to. že obvinený by mal aj kde bývať,
vo vzťahu k reálnej hrozbe skrývania sa a úteku, zodpovedajúcej okolnostiam prípadu
a výsledkom doterajšieho konania (dokazovania), pôsobia poskytnuté prehlásenia skôr
formálne a nemajú dostatočný garančný potenciál. Inými slovami povedané, dovolací súd
sa nedomnieva, že by príbuzní boli schopní ovplyvniť správanie sa obvineného v zmysle
zabezpečenia jeho osoby pre ďalšie konanie.
Obdobne bez vplyvu na zmienený záver dovolacieho súdu je potom i jemu pred
rozhodnutím doručené vyjadrenie , majiteľa autoservisu ,
, že má pre obvineného v prípade jeho
prepustenia zabezpečené trvalé pracovné miesto v jeho firme, konkrétne na pozíciu
elektrotechnika. K predmetnému vyjadreniu sa pritom dovolací súd „vráti“ ešte neskôr,
a to konkrétne v časti vysporiadavajúcej sa s otázkou možného nahradenia väzby
obvineného.
To isté potom platí aj pokiaľ ide o pomerne veľký obnos peňazí na účte matky
obvineného, ku ktorým by mal obvinený prístup (pritom možnosť ich využitia
na zabezpečenie vyhýbania sa konaniu, resp. opätovnému trestu je len obavou, avšak
z pohľadu väzobných dôvodov aktuálnou).
Ak ide o dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., či inak
povedané, obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho
prepustenia na slobodu, táto má základ (rovnako, ako tomu bolo v pôvodnom konaní)
predovšetkým v samotnom charaktere a povahe stíhanej trestnej činnosti, keď je
obvinenému kladené za vinu spáchanie jedného z typovo najzávažnejších trestných činov
(trestný čin úkladnej vraždy je zaradený v osobitnej časti Trestného zákona vôbec ako úplne
prvý, a to v rámci 1. hlavy s názvom „Trestné činy proti životu a zdraviu“, keď je zrejmé,
že v 1. hlave sa chránia hodnoty, na ktorých ochrane má spoločnosť najväčší záujem). Taký
čin mal byť navyše spáchaný v organizovanej forme. Osoby, ktoré sa spolčili za účelom
spáchania dotknutého trestného činu a medzi ktoré mal patriť aj obvinený
(zatiaľ stále dôvodne podozrivý), pritom daný čin pomerne dlho a detailne plánovali, keď
predchádzajúce väzobné rozhodnutia v tejto súvislosti celkom príhodné používajú výraz,
že malo ísť z ich strany o skutočne vysoko sofistikované konanie.
Reálie pôvodného rozsudku (ktorého opodstatnenosť je znovu len v rovine
podozrenia, avšak stále dôvodného) neumožňujú konštatovať, že by doterajší čiastočný
výkon trestu odňatia slobody obavu z recidívy trestnej činnosti - oproti stavu z obdobia pred
predchádzajúcim rozhodnutím - odstránil.
Okrem vyššie zmieňovaných skutkových okolností predmetnej veci je tiež dôležité
(podporne, resp. subsidiárne) poukázať i na osobu samotného obvineného, a to z pohľadu
jeho predchádzajúceho spôsobu života, keď sa tento jednak mal živiť o. i. tiež vymáhaním
pohľadávok, a jednak - ako je to zrejmé z odpisu z registra trestov - sa už v minulosti
násilnej trestnej činnosti dopustil. Je síce pravdou, že v spomínanej veci sa na obvineného
hľadí, ako keby nebol odsúdený, avšak to sa týka iných aspektov rozhodovania,
nie posudzovania jeho náchylnosti na páchanie trestnej činnosti určitého druhu, resp.
na násilné konanie v širšom zmysle slova, a to aj pri posudzovaní dôvodov väzby.
Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že konkrétne skutočnosti uvádzané súdmi
v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach v súvislosti s odôvodnenosťou obavy, že by
obvinený v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v trestnej činnosti, ani v danom
štádiu konania nič nestratili na aktuálnosti.
Záverom vo vzťahu k otázke možného nahradenia väzby u obvineného miernejším
prostriedkom, a to konkrétne či už dohľadom probačného a mediačného úradníka
(§ 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.), ktorú možnosť je súd rozhodujúci o väzbe povinný skúmať
ex offo, alebo ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby , majiteľa firmy
, , (§ 80 ods. 1
písm. a) Tr. por.), uvádza dovolací súd iba toľko, že v súlade s § 80 ods. 2 veta tretia
Tr. por. je v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin na použitie uvedených inštitútov
potrebné preukázať existenciu výnimočných okolností, ktoré však v posudzovanej veci
súdom zistené neboli. Tieto nevyplývajú z obsahu predloženého spisu a nevyplynuli ani
z vykonaného výsluchu.
Je potrebné zdôrazniť, že výnimočnou okolnosťou prípadu nie je zrušenie pôvodného
rozhodnutia na účel objasnenia potreby vykonať nový dôkaz, u ktorého nie je doposiaľ
zistiteľné, či na doterajšie výsledky dokazovania môže mať vplyv - nariadený postup
je potrebný na zaistenie práva obvineného na obhajobu, ktorého zachovanie si dotknuté
objasnenie vyžaduje.
Tým je možnosť zákonnej náhrady väzby v konkrétnych okolnostiach prípadu
vylúčená.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti teda najvyšší súd dospel k záveru,
že osobu obvineného je nevyhnutné i naďalej obmedzovať na osobnej
slobode, keď konkrétne účelom väzobného stíhania je nielen jeho zabezpečenie pre ďalšie
trestné konanie a príp. výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.), ale tiež ochrana
spoločnosti pred prípadným pokračovaním v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. c)
Tr. por.).»
Ústavnému súdu bola ako príloha predložená aj fotokópia rukou písaného listu
sťažovateľa z 23. augusta 2018 adresovaného najvyššiemu súdu k sp. zn. 1 TdoV 4/2018,
z ktorého vyplýva, že podáva sťažnosť proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
z 22. augusta 2018 o vzatí do väzby s tým, že sťažnosť detailnejšie odôvodní po doručení
uznesenia. Reagujúc na uvedený list sťažovateľa, predsedníčka senátu najvyššieho súdu
v prípise sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 27. augusta 2018 adresovanom sťažovateľovi konštatuje,
že podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe nie je prípustná
sťažnosť, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd a ak zákon neustanovuje
inak.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnom zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ považuje za kľúčovú námietku
spočívajúcu v tom, že mu nebolo umožnené právo na dvojinštančné konanie a rozhodovanie
o jeho väzbe, keďže o jeho vzatí do väzby rozhodol najvyšší súd v dovolacom konaní
bez možnosti podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Príslušné ustanovenia ústavy (druhá hlava, siedmy oddiel – právo na súdnu a inú
právnu ochranu) v ustanoveniach čl. 46 až čl. 50 neobsahujú (explicitne) základné právo
na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam všeobecných súdov, a to či už v trestnom
alebo občianskoprávnom konaní, resp. v rámci správneho súdnictva. Inými slovami,
skutočnosť, že príslušné procesné kódexy v zásade umožňujú preskúmať prvostupňové
rozhodnutie v rámci riadneho opravného konania (okrem Správneho súdneho poriadku),
nemožno považovať za realizáciu ústavou výslovne zakotveného základného práva.
Zákonom garantované právo na riadny opravný prostriedok ide teda nad rámec štandardu
garantovaného ústavou.
Obdobne ani dohovor v rámci čl. 6 ods. 1 – práva na spravodlivý proces právo
na prieskum rozhodnutia súdu nadriadeným súdom v sebe ratione materiae neobsahuje.
Tento stav trval až do prijatia protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“).
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,
má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto
práva, včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.
Podľa čl. 2 ods. 2 protokolu č. 7 z tohto práva sú prípustné výnimky v prípade menej
závažných trestných činov, ktoré ako také kvalifikuje zákon, alebo ak príslušnú osobu súdil
v prvom stupni najvyšší súd alebo bola uznaná za vinnú a odsúdená na základe odvolania
proti oslobodzujúcemu rozsudku.
Z citovaného článku protokolu č. 7 vyplýva medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach zaručené právo v rámci trestného konania na riadny opravný prostriedok proti
výroku o vine alebo treste. Toto právo však nie je bezvýnimočné, pretože, inter alia,
sa nevzťahuje na také rozhodnutie o vine, či treste, ktoré bolo vydané najvyšším súdom.
Na tomto základe možno konštatovať, že čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2
protokolu č. 7 zabezpečuje väčší rozsah základného práva na súdnu ochranu v trestnom
konaní pri rozhodovaní o vine a treste, než Ústava Slovenskej republiky. Existujúca úprava
Trestného poriadku tomuto štandardu plne zodpovedá, lebo napriek absencii základného
práva na riadny opravný prostriedok pri rozhodovaní o vine a treste v rámci ústavy je toto
právo jednoznačne zakotvené v Trestnom poriadku. Trestný poriadok teda zodpovedá
štandardu vyplývajúcemu z medzinárodného práva.
Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že rozhodovanie o väzbe (vzatí do väzby,
predĺžení väzby, ďalšom trvaní väzby atď.) nie je rozhodovaním o vine a treste, v dôsledku
čoho sa čl. 2 protokolu č. 7 sa na rozhodovanie o väzbe nevzťahuje.
Procesné práva garantujúce spravodlivé súdne konanie v rámci rozhodovania o väzbe
sú ratione materiae spravidla súčasťou čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru
(m. m. III. ÚS 646/17, II. ÚS 111/18, II. ÚS 564/18). Rovnako ako zo základného práva
na súdnu ochranu podľa druhej hlavy, siedmeho oddielu ústavy, ani z čl. 17 ústavy
(druhá hlava, druhý oddiel) nevyplýva právo na riadny opravný prostriedok proti
rozhodnutiu o väzbe.
Podľa názoru sťažovateľa právo na riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu
o väzbe má vyplývať z čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého každý, kto je zatknutý alebo
inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
Uvedená záruka inšpirovaná anglickým inštitútom habeas corpus sa vzťahuje
na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd (ako to bolo aj v danom prípade), alebo
ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe, čl. 5
ods. 4 dohovoru sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením
je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4
dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu
previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie
o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru nepochybne zaväzuje štáty
poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí
aj vtedy, keď takéto rozhodnutie vydal súd v súdnom konaní. V tomto prípade kontrola
podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí.“ (De Wilde a i. c. Belgicko);
v tomto prípade ide o tzv. inkorporovanú kontrolu (contrôle incorporé, resp. incorporated
supervision).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa o porušení
čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že nemal možnosť riadneho opravného prostriedku
proti uzneseniu najvyššieho súdu o vzatí do väzby, je zjavne neopodstatnená, a teda
nedôvodná.
Sťažovateľ ďalej namieta, že mu, resp. jeho obhajcovi nebolo v posudzovanom
prípade umožnené vyjadriť sa v konaní o väzbe.
Z obsahu zápisnice najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 4/2018 z 22. augusta 2018
popísanej v časti II tohto uznesenia nepochybne vyplýva, že sťažovateľ bol
pred rozhodnutím o väzbe najvyšším súdom vypočutý, pričom najprv odpovedal
na konkrétne otázky predsedníčky senátu, a potom predniesol svoje stanovisko
k rozhodnutiu o väzbe. Na výsluchu bol prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý však žiaden
prednes neurobil.
Možno predpokladať, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že jeho obhajcovi nebolo
umožnené vyjadriť sa, vychádza z toho, že zo znenia zápisnice nevyplýva,
že by predsedníčka senátu výslovne vyzvala obhajcu, aby prípadne urobil vlastný prednes,
a to či už pred prednesením stanoviska sťažovateľa alebo po ňom.
Z § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že pred rozhodnutím o väzbe musí byť
obvinený vypočutý. K tomu nepochybne aj došlo, ani sťažovateľ nepopiera, že prednes
urobil. Podľa presvedčenia ústavného súdu prítomnému obhajcovi nič nebránilo v tom, aby
(ak by to považoval za potrebné) osobný prednes sťažovateľa z hľadiska obhajcu doplnil,
pričom nič nenasvedčuje tomu, že by sa o možnosť doplnenia prednesu sťažovateľa pokúšal
a že by mu to nebolo umožnené.
Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľa
spočívajúcu v tvrdení, že mu, resp. jeho obhajcovi bolo postupom najvyššieho súdu odňaté
právo vyjadriť sa k veci.
Sťažovateľ napokon namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nerešpektoval
relevantné skutočnosti, že pre opätovné vzatie do väzby neboli už dané dôvody, a to jednak
z hľadiska dikcie ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ale aj z hľadiska
toho, že jeho vzatiu do väzby najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania predchádzalo
takmer 8 rokov trvajúce nepretržité obmedzenie jeho osobnej slobody vo forme väzby a tiež
výkonu trestu odňatia slobody.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že predovšetkým
všeobecným súdom prináleží dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú
hranicu. Za tým účelom majú skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť
existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu
neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutí.
Predovšetkým na základe dôvodov figurujúcich v rozhodnutí, ako aj na základe nesporných
skutočností uvedených obvineným sa zisťuje, či bol alebo nebol porušený čl. 5 ods. 3
dohovoru. Trvanie dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine
qua non zákonnosti väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí.
Je potom podstatné, či iné dôvody uvedené všeobecnými súdmi naďalej ospravedlňujú
pozbavenie slobody (Toth c. Rakúsko).
Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia obsiahnutých
v časti II tohto uznesenia, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd starostlivo, podrobne
a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo na základe postupu podľa § 380 ods. 2
Trestného poriadku bolo potrebné vziať sťažovateľa v rámci dovolacieho konania do väzby
z dôvodov vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Odvolal sa pritom
na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, vlastnú judikatúru, ako aj konkrétne okolnosti
prípadu.
Sťažovateľ v podstate bez toho, aby vecne polemizoval s konkrétnymi podrobnými
argumentmi najvyššieho súdu, iba trvá na tom, že ním presadzované právne názory treba
považovať za správne.
Argumentácia najvyššieho súdu sa z pohľadu ústavného súdu javí ako presvedčivá
a primeraná. Nevykazuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Niet preto
dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.
Bez ohľadu na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru existujú aj ďalšie dôvody pre ich neakceptovateľnosť
v konaní o sťažnosti sťažovateľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP je namietané porušenie
základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2
dohovoru ratione materiae súčasťou rozhodovania vo veci samej a nie rozhodovania
o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia čl. 17 ústavy, resp. čl. 5
dohovoru. Keďže v posudzovanom prípade predmetom sťažnosti sú námietky sťažovateľa
proti rozhodovaniu najvyššieho súdu o jeho väzbe, možnosť porušenia uvedených článkov
ústavy a dohovoru už na prvý pohľad neprichádza do úvahy (III. ÚS 646/17, II. ÚS 111/18,
Podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Už z citácie vyplýva, že základné právo garantované prostredníctvom čl. 46 ods. 2
ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, sa ratione materiae vzťahuje špecificky
na správne súdnictvo. Základné právo na súdnu ochranu je inak zakotvené v ustanovení čl.
46 ods. 1 ústavy. V prípade sťažovateľa sa nerozhodovalo o väzbe v rámci správneho
súdnictva, čo akúkoľvek možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy prima facie vylučuje.
Keďže sťažovateľ v navrhovanom znení nálezu (petite sťažnosti) požaduje aj,
aby rozhodnutím ústavného súdu bola jeho väzba prípadne nahradená alternatívami (kaucia,
elektronický náramok, probačný dohľad, záruka dôveryhodnej osoby), treba poznamenať,
že najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že k nahradeniu väzby miernejším prostriedkom
v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin je potrebné preukázať existenciu
výnimočných okolností, ktoré však v danom prípade neboli zistené. Sťažovateľ, ktorý sa
v sťažnosti touto otázkou prakticky vôbec nezaoberal, sa ani len nepokúsil záver
najvyššieho súdu o neexistencii výnimočných okolností vyvrátiť či aspoň spochybniť.
Za tohto stavu ústavný súd nemá žiaden relevantný argumentačný podklad zo strany
sťažovateľa na spochybnenie správnosti uvedeného záveru najvyššieho súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019