Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 154/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra

Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

,

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hlaváčovou, Farská 12, Nitra, vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 11. apríla

2019 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 26. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na obhajobu podľa a a dohovoru uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. apríla 2019

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“).

2. Dňa 29. mája 2019 bolo ústavnému súdu elektronicky doručené doplnenie ústavnej

sťažnosti obsahujúce ako prílohu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 26. apríla 2019.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,

expozitúry Západ ČVS: PPZ-914/NKA-FP-ZA-2018 zo 16. októbra 2018 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu

podľa , ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu podľa . Na základe návrhu

Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv 55/18/4400

zo 17. októbra 2018 bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. októbra 2018 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Väzba začala plynúť 16. októbra 2018. Zároveň okresný súd rozhodol tak,

že väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil.

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť

z 25. októbra 2018, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. novembra 2018 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

4. Sťažovateľ žiadosťou z 27. marca 2019 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 4. apríla 2019 prokurátor krajskej prokuratúry podal okresnému súdu návrh

na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 16. septembra 2019.

Okresný súd konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

a konanie o návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa

spojil do jedného konania vedeného pod sp. zn. a napadnutým uznesením

sp. zn. z 11. apríla 2019 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

zamietol a vyhovel návrhu prokurátora krajskej prokuratúry s tým, že sťažovateľovi predĺžil

lehotu väzby do 16. septembra 2019.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

krajský súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. z 26. apríla 2019 tak,

že podľa predmetné uznesenie okresného súdu

zrušil v časti výrokov v bodoch I až VI, ktorými bola sťažovateľovi, ako aj ďalším jeho

spoluobvineným predĺžená lehota väzby do 16. septembra 2019, a podľa § 76 ods. 3

sťažovateľovi, ako aj jeho ďalším spoluobvineným predĺžil lehotu

väzby do 31. júla 2019.

5. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté rozhodnutie okresného súdu, možno zhrnúť,

že sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta, že rozhodnutie okresného súdu je nezákonné,

keďže „sa neopiera o žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali takýto postup súdu. Úroveň

doposiaľ vykonaného dokazovania umožnila vec ukončiť v primeranej lehote, keďže podľa

informácie obhajoby znalecké dokazovanie bolo vykonané pred viac ako dvomi týždňami,

obvinení pre štyri skutky, ktoré sú mi kladené za vinu, boli vypočutí, konfrontovaní, boli

vypočutí všetci poškodení a ich rodinní príslušníci v súvislosti so škodou, ktorá im mala byť

spôsobená, boli vypočutí pracovníci notárstiev, aj samotní notári, boli vypočutí ďalší

svedkovia, ktorí mali akú - takú vedomosť o daných skutkoch. Predlžovanie väzby

bez skutočne závažných dôvodov je hrubým porušením zákonom, SR a Dohovorom

ESLP chráneným právom na slobodu a voľný pohyb.“.

Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu, sťažovateľ

v podstatnom uvádza, že „z vykonaného dokazovania ani po takto neprimeranej dlhej dobe

a množstva vykonaných dôkazov nevyplynuli také okolnosti, ktoré by ospravedlnili moju

väzbu. Doposiaľ vykonané dokazovanie je stále ohraničené vo vzťahu k mojej osobe len

na výpoveď , ktorý je vo veci spoluobvineným a môže mať nepochybný

záujem zmierniť svoju vinu výpoveďou v môj neprospech. Ako som už uviedol, vo veci bolo

vykonané aj znalecké dokazovanie znalcom z oblasti výpočtovej techniky, ktorý vypracoval

znalecký posudok, pričom tento znalecký posudok je už súčasťou vyšetrovacieho spisu

už v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Ani z uvedeného znaleckého posudku,

resp. jeho záverov nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by svedčili v môj neprospech alebo

ospravedlňovali dĺžku mojej väzby alebo väzbu samotnú. V súčasnosti voči mojej osobe

neexistujú také dôkazy, ktoré by svojou dôležitosťou a silou dávali dostatočný dôvod súdom

ponechanie mojej osoby vo väzbe. Domnievam sa, že len obyčajné tvrdenie obvineného

voči spoluobvinenému nemôže ospravedlniť v žiadnom prípade väzobné dôvody, ani väzbu,

ktorá bola na mňa uvalená. Taktiež sa nemôžem stotožniť s argumentom odvolacieho súdu,

že som nepožiadal o alternatívne spôsoby nahradenia väzby...“.

6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ sumarizuje, že podľa jeho názoru okresný

súd, ako aj krajský súd k posúdeniu existencie dôvodov jeho väzby pristúpili „paušálne,

automaticky a bez starostlivého posúdenia veci a individuálnych okolností. Moje vzatie

do väzby a jej trvanie nebolo založené na dostatočných dôvodoch uvádzaných vo väzobných

rozhodnutiach oboch súdov. Na základe týchto vágnych rozhodnutí som bol zbavený

osobnej slobody. Obe rozhodnutia považujem za arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa

a od. 3 písm. b) a písm. c) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Nitra

sp. zn. zo dňa 11.4.2019 porušené bolo.

2. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 , právo na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a od.3 písm. b) a písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn.

zo dňa 26.4.2019 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 11.4.2019

a Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 26.4.2019 sa zrušujú.

4. , sa prepúšťa z väzby ihneď na slobodu.

5. sa priznáva náhrada trov konania, ktoré je povinný

Okresný súd v Nitre spolu s Krajským súdom v Nitre spoločne a nerozdielne uhradiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa a to do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa .

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

17. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

18. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

19. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

20. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

na základe postupu stanoveného zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia

vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti

stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody na účely predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely predvedenia

pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,

alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

21. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene

rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

22. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

III.

Právne hodnotenie a závery ústavného súdu

23. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl.

.

24. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa a 5 , práva na slobodu a bezpečnosť

podľa a 4 dohovoru a práva na obhajobu podľa a podľa

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2019 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. apríla 2019.

Podľa názoru sťažovateľa pritom k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že konajúce súdy k posúdeniu existencie dôvodov jeho väzby pristúpili „paušálne,

automaticky a bez starostlivého posúdenia veci a individuálnych okolností. Moje vzatie

do väzby a jej trvanie nebolo založené na dostatočných dôvodoch uvádzaných vo väzobných

rozhodnutiach oboch súdov. Na základe týchto vágnych rozhodnutí som bol zbavený

osobnej slobody. Obe rozhodnutia považujem za arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

25. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

26. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

27. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že jeho ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť

podľa , a to z dôvodu nesplnenia zákonom

ustanovených náležitostí, ako aj v časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K nesplneniu zákonom ustanovených náležitostí

28. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti v prvom rade

konštatuje, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátkou, ktorá je

v súlade s o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov povinná dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také

úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom. Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

29. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,

ktorý obsahuje všetky náležitosti ustanovené .

Podľa k návrhu na začatie konania podanému

navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené

plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa musí

výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie

na zastupovanie pred ústavným súdom.

Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,

ktorá je plne aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom,

zdôrazňuje, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe

v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, ktorý uvedeným úkonom dáva tretím

osobám jednoznačne najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje

(m. m. , ).

30. V súvislosti s posudzovaním splnenia zákonom ustanovených náležitostí ústavnej

sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti síce

priložil plnomocenstvo na jeho zastupovanie advokátkou pred ústavným súdom, avšak toto

plnomocenstvo znelo výslovne, „aby ma zastupovala vo veci podania sťažnosti a konania

pred Ústavným súdom SR o sťažnosti“. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje,

že v zmysle , , , , a konanie

pred ústavným súdom môže začať na základe šiestich rôznych typov sťažností, z čoho

vyplýva, že v plnomocenstve, ktoré navrhovateľ udeľuje advokátovi na zastupovanie

pred ústavným súdom, musí byť jednoznačne identifikovaný konkrétny typ sťažnosti

a nepostačuje len všeobecné uvedenie slova „sťažnosť“. Na základe uvedeného možno

konštatovať, že v plnomocenstve priloženom k ústavnej sťažnosti sťažovateľa absentuje

jednoznačná identifikácia druhu podania, ktoré bola advokátka oprávnená adresovať

ústavnému súdu v mene sťažovateľa.

V predloženom plnomocenstve zároveň úplne absentuje identifikácia odporcov

a ich rozhodnutí, proti ktorým by podanie sťažnosti malo smerovať. V tejto súvislosti

pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ udelil splnomocnenie advokátke

už 8. januára 2019, teda viac ako tri mesiace pred tým, ako okresný súd a krajský súd prijali

sťažovateľom napadnuté rozhodnutia, a teda viac ako tri mesiace pred tým, ako bolo

objektívne možné tieto rozhodnutia jednoznačne identifikovať.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ splnomocnenie

advokátke neudelil v presne vymedzenom rozsahu, čo zakladá dôvod na odmietnutie

ústavnej sťažnosť sťažovateľa podľa

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí (m. m. ).

31. Vzhľadom na skutočnosť, že nesplnenie zákonom ustanovenej náležitosti malo

takú povahu, že odstránenie tohto nedostatku ústavnej sťažnosti by si zo strany ústavného

súdu vyžadovalo podrobnú výzvu, resp. poučenie advokátky sťažovateľa a touto výzvou,

resp. poučením by ústavný súd fakticky nahradzoval úkon právnej služby, ktorý je povinný

vykonať advokát, ako aj vzhľadom na existenciu ďalších dôvodov odmietnutia ústavnej

sťažnosti sťažovateľa ústavný súd sťažovateľa, resp. jeho advokátku nevyzýval

na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného

súdu sp. zn. z 11. apríla 2019

32. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2019 ústavný súd konštatuje, že z vyplýva, že právomoc

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe

princípu subsidiarity. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím

jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,

odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku

právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú

splnené ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok

neodstrániteľnej procesnej prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.

33. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2019 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. apríla 2019. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku

proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, o ktorom bolo aj rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok na ochranu

svojich základných práv (ktorý aj využil), o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

34. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2019

odmietol podľa v spojení s

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

35. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia základného práva sťažovateľa

na obhajobu vyjadreného v , resp. práva podľa a

dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd už opakovane judikoval,

že tieto ustanovenia sa zásadne nevzťahujú na konanie o väzbe (napr. ,

). Pri väzobných konaniach vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť

práva na osobnú slobodu podľa , príp. dohovoru a v prípade zistenia

porušenia práva vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe pristúpi k vysloveniu jeho porušenia

prostredníctvom alebo dohovoru, nie prostredníctvom sťažovateľom

označeného (obdobne napr. , ,

, , , , ,

).

36. Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd z dôvodu neexistencie vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označenými právami a napadnutým rozhodnutím krajského súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

37. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody zároveň bolo v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou [k tomu pozri napr. judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Bozano v. Francúzsko,

č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92,

rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev

v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M.

v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121].

38. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru bez toho, aby špecifikoval, porušenie konkrétne ktorého práva podľa čl. 5 ods. 1

dohovoru namieta. Z obsahu odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta

porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

39. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva

zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie krajského súdu sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (rozhodovalo

sa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však

ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa,

naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby).

Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. , ,

, ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

40. Námietka porušenia základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu

podľa a 5 a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 26. apríla 2019, ktorým krajský súd podľa

prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušil v časti výrokov v bodoch I až VI, ktorými

bola sťažovateľovi, ako aj ďalším jeho spoluobvineným predĺžená lehota väzby

do 16. septembra 2019, a podľa sťažovateľovi, ako aj jeho

ďalším spoluobvineným predĺžil lehotu väzby do 31. júla 2019.

41. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd zistil dôvod

na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

42. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, , ).

43. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu a bezpečnosť v súvislosti

s nedostatočným preskúmaním zákonnosti jeho väzby, ústavný súd poznamenáva, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , ).

44. Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré

garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

45. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého rozhodnutia krajského

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť alebo

nemal byť ponechaný vo väzbe, alebo či malo, príp. nemalo byť jeho žiadosti o prepustenie

z väzby vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie

otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa vysporiadal

adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne

akceptovateľné.

46. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 26. apríla 2019.

47. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúcej

sa otázky zákonnosti väzby sťažovateľa v podstatnom uviedol, že vo vyšetrovaní bolo

dosiaľ vykonané rozsiahle dokazovanie, na ktoré poukázal súd prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí, a vo vzťahu k otázke dôvodnosti trestného stíhania nielen objem, ale i obsahová

kvalita dôkazov predstavujú dostatočný podklad pre záver o dôvodnosti trestného stíhania

všetkých obvinených i v aktuálnom štádiu ich trestného stíhania, keď aktuálny dôkazný stav

nedosahuje intenzitu takého zoslabenia dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti

obvinenými (v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia), pre ktoré by už tento základný

materiálny predpoklad ich väzby neobstál. Krajský súd zároveň konštatoval, že konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce kolúznu a preventívnu väzbu u sťažovateľa vyvstali

z konkrétnych skutočností konštatovaných už vo väzobných rozhodnutiach o vzatí

sťažovateľa do väzby (resp. v ďalších nadväzujúcich väzobných rozhodnutiach), a pritom

ide o skutočnosti dostatočne konkrétne a významné pre dôvodnosť konštatovania,

že väzobné dôvody u sťažovateľa nepominuli. V uvedenom rozsahu krajský súd odkázal

na argumentáciu obsiahnutú v označených väzobných rozhodnutiach, na ktorej aj aktuálne

v plnom rozsahu bez potreby jej opakovania zotrval.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu

na nahradenie väzby peňažnou zárukou, krajský súd konštatoval, že je neopodstatnená,

pretože takýto návrh ním daný nebol. Jeho vyjadrenia v žiadosti o prepustenie z väzby

(resp. v jeho mene uvedené obhajkyňou v rámci výsluchu z 11. apríla 2019) o tom,

že „poukazuje na možnosť nahradenia väzby... zložením kaucie, ktorú stanoví súd“,

nevyjadrujú podľa názoru krajského súdu návrh na nahradenie väzby týmto inštitútom,

už odhliadnuc od absencie ponuky konkrétnej peňažnej sumy a jednoznačne označenej

osoby, ktorá tzv. kauciu ponúka, tak, aby uvedený inštitút súd následne mohol posúdiť.

Nie je preto dôvod o takomto prejave, ktorý nemožno hodnotiť ako návrh na náhradu väzby

peňažnou zárukou, rozhodovať.

Rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 31. júla 2019 odôvodnil

krajský súd tým, že ide o lehotu dostačujúcu pre vykonanie procesných úkonov, o ktoré

prokurátor krajskej prokuratúry oprel svoj návrh na predĺženie lehoty väzby, prípadne

aj ďalších procesných úkonov, ktorých potreba z takto vykonaného vyšetrovania vyplynie,

aby následne v tejto lehote mohlo dôjsť k ukončeniu vyšetrovania.

V rozsahu ďalších námietok sťažovateľa krajský súd poukázal na odôvodnenie

uznesenia okresného súdu a argumentáciu obsiahnutú v skorších väzobných uzneseniach

v posudzovanej trestnej veci.

48. Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu opierajúce sa

o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami a že tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností významných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Ústavný súd je toho názoru,

že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na relevantné otázky formulované

sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

49. V súvislosti s existenciou väzobných dôvodov u sťažovateľa sa krajský súd

stotožnil aj s argumentáciou okresného súdu uvedenou v jeho rozhodnutí,

aj s predchádzajúcimi väzobnými rozhodnutiami, ktoré okresný súd v napadnutom

rozhodnutí označil, a ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju judikatúru,

podľa ktorej rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať

izolovane, pretože obe konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok (obdobne

, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (pozri ). Ústavný súd vo svojej judikatúre,

a to aj vo vzťahu k väzobným veciam (napr. , ,

), uvádza, že odôvodnenie uznesenia druhostupňového súdu odkazujúce

na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno považovať síce za krajnú, no ešte stále

ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia. Pokiaľ preto prvostupňový súd

zodpovie na všetky relevantné argumenty nastolené stranami v konaní a nadriadený súd sa

s týmto posúdením stotožní, potom ani stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu druhého

stupňa nie je v zásade dôvodom na vyslovenie protiústavnosti takéhoto rozhodnutia.

Podstatné totiž je, že strane boli v priebehu konania sprostredkované nosné dôvody

rozhodnutia (obdobne napr. , ).

50. Obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak svedčí o opaku

sťažovateľových tvrdení, teda o tom, že sa krajský súd posúdením dôvodnosti ďalšieho

trvania väzby sťažovateľa náležite zaoberal a s relevantnými námietkami sťažovateľa

predostretými v podanej sťažnosti (a následne aj v ústavnej sťažnosti) aj primerane

vysporiadal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu v napadnutom rozhodnutí

nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

51. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by napadnuté

rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené.

52. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov trvania väzby u sťažovateľa ani dopĺňať,

rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto rozhodnutia. V tomto

smere ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu spĺňa zákonné

požiadavky na odôvodnenie uznesenia a podľa ústavného súdu je z hľadiska

individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod trvania väzby sťažovateľa

aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne konformné a akceptovateľné.

53. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorá je plne

aplikovateľná i po zmene právnej úpravy konania pred ústavným súdom, z ktorej vyplýva,

že trestné konanie od svojho začiatku až do konca je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (, , , ,

, , , ). Ústavný súd zastáva názor,

že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať

v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane

rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia

ústavnosti (), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem, akou nepochybne je. Navyše je nutné

skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené

a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania

dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania

skutkovo relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Otázka dôvodnosti

vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto

súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho

skončení, teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré

obvinenému/obžalovanému poskytuje (, ,

).

54. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia

krajského súdu v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,

že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd

založil opodstatnenosť dôvodov väzby, a všetky okolnosti danej trestnej veci možno jeho

rozhodnutie považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také

aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery krajského súdu so zreteľom na skutkový

stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť

k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa a 5 , resp. práva

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

55. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

56. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2019