Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 314/2020
PDF · 530.15 KB
No categories available
II. ÚS 314/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6
ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, , t. č. v
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími
obvinenými od 29. mája 2019 väzobne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov a iné trestné činy, ktorých sa mali dopustiť v podstate
na tom skutkovom základe, že obvinení a ako bývali
príslušníci Policajného zboru, sťažovateľ ako aktívny príslušník Colného kriminálneho
úradu Bratislava a obvinený ako príslušník Policajného zboru, národnej
kriminálnej agentúry Západ mali byť činní pre zločineckú skupinu nazývanú „Dunčovci“,
a to tak, že mali využívať svoje kontakty a skúsenosti na získavanie informácií
z policajného prostredia, pričom si mali byť vedomí, že tieto sú odovzdávané členom
zločineckej skupiny.
V tejto trestnej veci podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisku Banská Bystrica
(ďalej len „špecializovaný súd“) návrh na predĺženie lehoty väzby do 29. júla 2020
z dôvodu, že pre obťažnosť veci nie je možné skončiť trestné stíhanie v lehote trvania väzby
a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že dosiahnutie účelu trestného konania bude
zmarené.
O tomto návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty
väzby sťažovateľa a ostatných obvinených rozhodol špecializovaný súd uznesením
sp. zn. 2 Tp 19/2019 z 27. novembra 2019 tak, že lehotu väzby sťažovateľa a ostatných
obvinených predĺžil do 29. mája 2020 s tým, že u všetkých obvinených vrátane sťažovateľa
konštatoval dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a zároveň podľa § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahradil väzbu obvinených vrátane sťažovateľa
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podali sťažnosti prokurátor
úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj obvinení vrátane sťažovateľa, o ktorých najvyšší súd
rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019 tak, že podľa
§ 194 ods. 1 Trestného poriadku predmetné uznesenie špecializovaného súdu zrušil, podľa
§ 76 ods. 3 Trestného poriadku lehotu väzby sťažovateľa a ostatných obvinených predĺžil
do 29. júla 2020 s tým, že u všetkých obvinených vrátane sťažovateľa konštatoval dôvody
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku nenahradil väzbu obvinených vrátane sťažovateľa dohľadom
probačného a mediačného úradníka a podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažnosti obvinených vrátane sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozdelil dôvody podania ústavnej sťažnosti
do troch častí, ktoré možno v podstatnom zhrnúť takto:
a) K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru došlo podľa názoru
sťažovateľa tým, že mu vyšetrovateľom nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu,
pričom najvyšší súd sa v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa stotožnil s konštatovaním
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry o riadnom rešpektovaní práva sťažovateľa,
resp. jeho obhajcu nahliadať do spisov a zároveň najvyšší súd poukázal na skutočnosť,
že sťažovateľ ani formálne nevyužil možnosť podľa § 210 Trestného poriadku, t. j. právo
požiadať prokurátora o preskúmanie postupu policajta, a tým najvyšší súd podľa názoru
sťažovateľa sám porušil základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.
b) K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 6
ods. 3 písm. b) a c) dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že mu nebolo umožnené
vypovedať vo svoj prospech, keďže napriek žiadosti o zbavenie mlčanlivosti dosiaľ nebol
zbavený zákonnej povinnosti mlčanlivosti.
c) K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru došlo podľa názoru
sťažovateľa tým, že v jeho trestnej veci dochádza k prieťahom, orgány činné v trestnom
konaní nevykonali potrebné dokazovanie, čím prieťahy vo vyšetrovaní vystupňovali,
čo podľa názoru sťažovateľa malo byť už samo osebe dôvodom, aby najvyšší súd
napadnutým uznesením nepredĺžil väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ zároveň namieta,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd náležite
nevysporiadal ani s relevantnou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ,,ESĽP“), v zmysle ktorej majú orgány činné v trestnom konaní
vo väzobných veciach vykonávať vyšetrovanie a zabezpečovanie dôkazov urýchlene
a s osobitnou starostlivosťou.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo dňa 04.12.2019 porušené
boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo dňa
04.12.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
375.24,- eur. ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky a to za dva úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia
a písomné podanie na súd. Jeden úkon právnej služby: 177,- eur a režijný paušál: 10,62,-
eur podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
11. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
14. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
na základe postupu stanoveného zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia
vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti
stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný
súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne
považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho
spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,
alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene
rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
má tieto minimálne práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde.
19. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho označených
práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019,
a to:
a) práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
dohovoru, ku ktorého porušeniu malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené nazrieť
do vyšetrovacieho spisu;
b) základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ku ktorých porušeniu
malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené vypovedať vo svoj prospech;
c) práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru, ku ktorého porušeniu malo dôjsť tým, že v sťažovateľovej trestnej veci
dochádza k prieťahom v konaní, čo vylučuje predĺženie lehoty väzby sťažovateľa.
20. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
22. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019).
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru, ku ktorých porušeniu malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené nazrieť
do vyšetrovacieho spisu, resp. tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené vypovedať vo svoj
prospech, ústavný súd pripomína, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje
o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej
týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch
občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím
o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
(základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivý proces), keďže túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru
(m. m. III. ÚS 622/2016, II. ÚS 24/2020).
24. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola
lehota jeho väzby predĺžená, ústavný súd pripomína, že v súvislosti so vzťahom medzi
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcimi sa špecificky základného práva
na osobnú slobodu ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že čl. 17 ústavy
zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu
vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou.
Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania
s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie
súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (analogicky napr. III. ÚS 68/08,
III. ÚS 383/09, III. ÚS 54/2017, I. ÚS 107/2019 a iné).
Obdobne vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola lehota jeho
väzby predĺžená, ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými
sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych
právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním
nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto
oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto
smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu
chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ.
12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 etc.).
25. Okrem skutočností uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia absencia vzájomnej príčinnej súvislosti vylučuje taktiež možnosť,
aby namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na obhajobu. Uvedené základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,
resp. právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru nemôže byť v konečnom dôsledku
porušené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Všeobecný súd sa totiž pri rozhodovaní
o väzbe nezameriava na hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného, okolností jeho
zatknutia alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma iba to, či sú splnené materiálne a formálne podmienky
väzby predstavujúce základné väzobné podmienky, ktorých existencia musí byť daná
pri vzatí obvineného do väzby, ako aj pri celom jej ďalšom trvaní (II. ÚS 24/2020).
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 42/2019
zo 4. decembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
27. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo
zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje
na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy
a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody bolo zároveň v súlade s účelom
čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri okrem
judikatúry ESĽP uvedenej v bode 24 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP
z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory
ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok
Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok
ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
28. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 5
ods. 1 dohovoru bez toho, aby špecifikoval, ktoré konkrétne porušenie práva podľa čl. 5
ods. 1 namieta. Z obsahu odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta
porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
29. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva
zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (rozhodovalo
sa o návrhu na predĺženie lehoty väzby). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však
ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby).
Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru
je preto neopodstatnená (obdobne napr. I. ÚS 352/06, III. ÚS 34/07, III. ÚS 67/08,
30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu
31. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť tým, že v jeho trestnej veci dochádza k prieťahom, orgány činné v trestnom konaní
nevykonali potrebné dokazovanie, čím prieťahy vo vyšetrovaní vystupňovali,
čo podľa názoru sťažovateľa malo byť už samo osebe dôvodom, aby najvyšší súd
napadnutým uznesením nepredĺžil väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ zároveň namietal,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd náležite
nevysporiadal ani s relevantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, v zmysle ktorej majú
orgány činné v trestnom konaní vo väzobných veciach vykonávať vyšetrovanie
a zabezpečovanie dôkazov urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.
32. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na slobodu
a bezpečnosť arbitrárnym preskúmaním zákonnosti jeho väzby najvyšším súdom ústavný
súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00,
33. Účelom čl. 17 ods. 2 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené
osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,
na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,
ktoré garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06,
III. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody
(obdobne napr. III. ÚS 374/09).
34. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho
súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,
o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či lehota
sťažovateľovej väzby mala byť alebo nemala byť predĺžená.
Vychádzajúc z § 45 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého je ústavný súd
viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti, sa tak v danom prípade úloha ústavného
súdu obmedzila výhradne na posúdenie otázky, či vo vzťahu k otázke opodstatnenosti
predĺženia lehoty väzby sťažovateľa je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu
ústavnoprávne akceptovateľné
35. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Tost 42/2019 zo 4. decembra 2019.
36. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k posúdeniu materiálnej
podmienky predĺženia väzby spočívajúcej v nemožnosti skončenia trestného stíhania
v základnej väzbe pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov v podstatnom
uviedol, že sa stotožnil s pôvodným návrhom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
na predĺženie lehoty väzby do 29. júla 2020. V tejto súvislosti poukázal na demonštratívny
výpočet procesných úkonov, ktorých vykonanie sa v predmetnej trestnej veci predpokladá,
a to: vypočutie svedkov za súčasnej potreby zbavenia mlčanlivosti
), pričom nemožno vylúčiť potrebu vypočutia ďalších svedkov;
expertízna analýza zaisteného stolového počítača obvineného , výsledky ktorej môžu
odôvodniť potrebu vykonania ďalších procesných úkonov; vyhodnotenie 535 jedinečných
vstupov do elektronického informačného systému NAKATOK, ktoré sa týkajú lustrácie
osôb majúcich vzťah k trestnej činnosti údajne páchanej obvinenými; opätovné znalecké
skúmanie osobného mobilného telefónu obvineného ustálenie a vypočutie osôb,
ktoré vyplynuli z výsluchu svedka , pričom v najbližšej dobe bude znova vypočutý
obvinený , ako aj vypočutie ostatných osôb z trestnej veci obvineného
a spol.
Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že ide len o ilustratívny výpočet plánovaných
procesných úkonov v predmetnej trestnej veci, ktorej rozsah, čo sa potom participácie
okruhu osôb zúčastnených na jej údajnom páchaní týka, predstavuje desiatky trestne
zodpovedných subjektov. Podľa názoru najvyššieho súdu s ohľadom na rozsiahlosť
dokazovania, z ktorého vyplývajú stále nové skutočnosti, ktoré je potrebné preveriť
vo vzťahu k obvineným, skutočne nebolo možné trestné stíhanie dosiaľ skončiť v pôvodnej
lehote väzby, pričom prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry navrhnuté predĺženie
lehoty väzby o ďalších sedem mesiacov sa v rámci uvedeného javí ako súladné s účelom
pozbavenia osobnej slobody obvinenej osoby. Je dôvodné predpokladať, že by k nemu
nedošlo v rámci predĺženej lehoty väzby, ako ju pôvodne ustálil špecializovaný súd
v sťažnosťou napadnutom uznesení, t. j. v lehote piatich mesiacov.
Najvyšší súd pritom len s výhradou akceptoval kritické konštatovanie
špecializovaného súdu vo vzťahu k rýchlosti realizácie vyšetrovania a s ním súvisiacich
procesných úkonov, pretože, vychádzajúc zo spisového materiálu, podľa názoru najvyššieho
súdu v súčasnom štádiu konania nie je žiaden objektívny dôvod na spochybnenie kvality,
ako ani rozsahu alebo významu procesných úkonov vykonaných s cieľom preukázania
podozrenia zo spáchania trestného činu.
Vzhľadom na časovú náročnosť vyvstávajúcu z načrtnutého množstva
zabezpečených dôkazov (ktorých listinná časť sa v rámci rozsahu orientačne pohybuje
v tisícoch strán) v spojení s potrebou znaleckého dokazovania z rozličných odborov možno
podľa názoru najvyššieho súdu ustáliť, že v priebehu úkonov trestného konania dosiaľ
nedochádza k prieťahom vo veci samej, ktoré by mali subjektívny charakter, čo vylučuje
zaver o postupe orgánov činných v trestnom konaní v rozpore s § 2 ods. 6 Trestného
poriadku. Zároveň takto opisovaný postup orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní
skutkového stavu podľa názoru najvyššieho súdu nemôže byť vzhľadom na konkretizované
okolnosti trestnej veci označený ako príliš pomalý, resp. taký, ktorému chýba osobitná
starostlivosť s dôrazom na naliehavosť neoddeliteľne spojenú s každým trestným konaním,
v rámci ktorého je obmedzená osobná sloboda obvinenej osoby.
Najvyšší súd v tejto súvislosti zároveň pripomenul, že vo svojej rozhodovacej
činnosti notoricky opakuje, že finálne a definitívne hodnotenie kvality a materiálneho
obsahu zabezpečených dôkazov je doménou konania pred všeobecnými súdmi, ktoré budú
rozhodovať vo veci samej (za predpokladu, že bude podaná obžaloba). V súčasnom štádiu
trestného konania, v rámci ktorého sa rozhoduje o dočasnom zaistení obvinených na účely
prebiehajúceho trestného konania, však neprislúcha konajúcim sudom definitívne
sa vysporadúvať s vierohodnosťou jednotlivých dôkazov, správnosťou postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri nimi volenej procesnej taktike a stratégii, prípadne vyslovene
hodnotiť v dotknutej fáze trestného konania význam určitého dôkazu. V konaní
a rozhodovaní o väzbe obvinenej osoby v medziach prípravného konania je úlohou súdu
posúdenie existencie dostatočnej dôvodnosti podozrenia. Vo vzťahu k priorizácii
jednotlivých procesných úkonov a naliehavosti ich vykonania je totiž takáto ultra vires
ingerencia súdov v súčasnej fáze konania vylúčená.
37. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vo vzťahu k otázke predĺženia väzby nevyplýva
nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej
úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným
dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
38. Zo záverov, ku ktorým v tejto súvislosti pritom dospel, nevyplýva jednostrannosť
alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
Najvyšší súd v rámci svojich záverov adresne a dostatočne určito predostiera svoje
skutkové závery odôvodňujúce predĺženie väzby sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú
presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby
predĺženia väzobného stíhania obvineného. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných
práv v dôsledku údajnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vníma
ústavný súd ako tendenčné. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho
súdu vysloveným v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
39. Nie je úlohou ústavného súdu, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania
alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,
ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov
sú významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.
Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných
súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom
je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané
zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej
normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.
40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým sa na druhom stupni
rozhodovalo o návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby
sťažovateľa, náležite odôvodnil predĺženie lehoty väzby v danom štádiu trestného konania.
Skutočnosti, ktorými najvyšší súd odôvodnil predĺženie lehoty väzby sťažovateľa,
sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu)
či výslovne formálne.
41. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,
že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd
založil svoje rozhodnutie, a všetky okolnosti danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie
považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také
aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu so zreteľom
na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené
preto nebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
42. Na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju
judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
43. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
44. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu