Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 314/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 4 a

ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, , t. č. v

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5, a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. decembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími

obvinenými od 29. mája 2019 väzobne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov a iné trestné činy, ktorých sa mali dopustiť v podstate

na tom skutkovom základe, že obvinení a ako bývali

príslušníci Policajného zboru, sťažovateľ ako aktívny príslušník Colného kriminálneho

úradu Bratislava a obvinený ako príslušník Policajného zboru, národnej

kriminálnej agentúry Západ mali byť činní pre zločineckú skupinu nazývanú „Dunčovci“,

a to tak, že mali využívať svoje kontakty a skúsenosti na získavanie informácií

z policajného prostredia, pričom si mali byť vedomí, že tieto sú odovzdávané členom

zločineckej skupiny.

V tejto trestnej veci podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisku Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) návrh na predĺženie lehoty väzby do 29. júla 2020

z dôvodu, že pre obťažnosť veci nie je možné skončiť trestné stíhanie v lehote trvania väzby

a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že dosiahnutie účelu trestného konania bude

zmarené.

O tomto návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty

väzby sťažovateľa a ostatných obvinených rozhodol špecializovaný súd uznesením

sp. zn. z 27. novembra 2019 tak, že lehotu väzby sťažovateľa a ostatných

obvinených predĺžil do 29. mája 2020 s tým, že u všetkých obvinených vrátane sťažovateľa

konštatoval dôvod väzby podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a zároveň podľa

ods. 1 písm. c) nenahradil väzbu obvinených vrátane sťažovateľa

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Proti predmetnému uzneseniu špecializovaného súdu podali sťažnosti prokurátor

úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj obvinení vrátane sťažovateľa, o ktorých najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. zo 4. decembra 2019 tak, že podľa

predmetné uznesenie špecializovaného súdu zrušil, podľa

lehotu väzby sťažovateľa a ostatných obvinených predĺžil

do 29. júla 2020 s tým, že u všetkých obvinených vrátane sťažovateľa konštatoval dôvody

väzby podľa a , podľa

nenahradil väzbu obvinených vrátane sťažovateľa dohľadom

probačného a mediačného úradníka a podľa

sťažnosti obvinených vrátane sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozdelil dôvody podania ústavnej sťažnosti

do troch častí, ktoré možno v podstatnom zhrnúť takto:

a) K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 , resp. práv podľa a dohovoru došlo podľa názoru

sťažovateľa tým, že mu vyšetrovateľom nebolo umožnené nazrieť do vyšetrovacieho spisu,

pričom najvyšší súd sa v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa stotožnil s konštatovaním

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry o riadnom rešpektovaní práva sťažovateľa,

resp. jeho obhajcu nahliadať do spisov a zároveň najvyšší súd poukázal na skutočnosť,

že sťažovateľ ani formálne nevyužil možnosť podľa , t. j. právo

požiadať prokurátora o preskúmanie postupu policajta, a tým najvyšší súd podľa názoru

sťažovateľa sám porušil základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

b) K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru,

ako aj základného práva na obhajobu podľa , resp. práv podľa

ods. 3 písm. b) a c) dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že mu nebolo umožnené

vypovedať vo svoj prospech, keďže napriek žiadosti o zbavenie mlčanlivosti dosiaľ nebol

zbavený zákonnej povinnosti mlčanlivosti.

c) K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , resp. práva podľa a 4 dohovoru došlo podľa názoru

sťažovateľa tým, že v jeho trestnej veci dochádza k prieťahom, orgány činné v trestnom

konaní nevykonali potrebné dokazovanie, čím prieťahy vo vyšetrovaní vystupňovali,

čo podľa názoru sťažovateľa malo byť už samo osebe dôvodom, aby najvyšší súd

napadnutým uznesením nepredĺžil väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ zároveň namieta,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd náležite

nevysporiadal ani s relevantnou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len ,,ESĽP“), v zmysle ktorej majú orgány činné v trestnom konaní

vo väzobných veciach vykonávať vyšetrovanie a zabezpečovanie dôkazov urýchlene

a s osobitnou starostlivosťou.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a jeho práva zaručené v a 4 a a 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 04.12.2019 porušené

boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

04.12.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

375.24,- eur. ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky a to za dva úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia

a písomné podanie na súd. Jeden úkon právnej služby: 177,- eur a režijný paušál: 10,62,-

eur podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

11. Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

14. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

na základe postupu stanoveného zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia

vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti

stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný

súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne

považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho

spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,

alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím

alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene

rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

18. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s ,

a nasl. .

19. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho označených

práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2019,

a to:

a) práva na obhajobu podľa , resp. podľa a

dohovoru, ku ktorého porušeniu malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené nazrieť

do vyšetrovacieho spisu;

b) základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na obhajobu podľa

, resp. podľa a dohovoru, ku ktorých porušeniu

malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené vypovedať vo svoj prospech;

c) práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , resp. podľa

ods. 1 a 4 dohovoru, ku ktorého porušeniu malo dôjsť tým, že v sťažovateľovej trestnej veci

dochádza k prieťahom v konaní, čo vylučuje predĺženie lehoty väzby sťažovateľa.

20. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

21. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

22. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a , resp. práv sťažovateľa podľa a 3 písm. b) a c)

dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

23. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , resp. práv sťažovateľa podľa a 3 písm. b) a c)

dohovoru, ku ktorých porušeniu malo dôjsť tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené nazrieť

do vyšetrovacieho spisu, resp. tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené vypovedať vo svoj

prospech, ústavný súd pripomína, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje

o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej

týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch

občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím

o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu a dohovoru

(základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivý proces), keďže túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach , ako aj dohovoru

(m. m. , ).

24. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola

lehota jeho väzby predĺžená, ústavný súd pripomína, že v súvislosti so vzťahom medzi

a , 2 a 5 týkajúcimi sa špecificky základného práva

na osobnú slobodu ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu

vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou.

Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania

s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie

súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie (analogicky napr. ,

, , a iné).

Obdobne vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola lehota jeho

väzby predĺžená, ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými

sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych

právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním

nemôže dôjsť k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto

smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu

chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ.

12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 etc.).

25. Okrem skutočností uvedených v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia absencia vzájomnej príčinnej súvislosti vylučuje taktiež možnosť,

aby namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na obhajobu. Uvedené základné právo podľa ,

resp. právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru nemôže byť v konečnom dôsledku

porušené namietaným uznesením najvyššieho súdu. Všeobecný súd sa totiž pri rozhodovaní

o väzbe nezameriava na hodnotenie viny obvineného, obhajoby obvineného, okolností jeho

zatknutia alebo dôkazov spôsobom upraveným v .

Súd pri rozhodovaní o väzbe skúma iba to, či sú splnené materiálne a formálne podmienky

väzby predstavujúce základné väzobné podmienky, ktorých existencia musí byť daná

pri vzatí obvineného do väzby, ako aj pri celom jej ďalšom trvaní ().

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , resp. práv sťažovateľa podľa a 3 písm. b) a c)

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2019 odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

27. Článok 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby pozbavenie osobnej slobody bolo

zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom, pričom dohovor tu priamo odkazuje

na vnútroštátne právo a upravuje povinnosť dodržiavať hmotné aj procesné právne normy

a taktiež povinnosť, aby každé pozbavenie osobnej slobody bolo zároveň v súlade s účelom

čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu pozri okrem

judikatúry ESĽP uvedenej v bode 24 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP

z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok Veľkej komory

ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok

Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok

ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

28. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva podľa čl. 5

ods. 1 dohovoru bez toho, aby špecifikoval, ktoré konkrétne porušenie práva podľa čl. 5

ods. 1 namieta. Z obsahu odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že namieta

porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

29. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva

zaručeného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru konštatuje, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (rozhodovalo

sa o návrhu na predĺženie lehoty väzby). Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však

ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby).

Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

je preto neopodstatnená (obdobne napr. , , ,

).

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci

predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. decembra 2019

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , resp. práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu

31. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , resp. práva podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť tým, že v jeho trestnej veci dochádza k prieťahom, orgány činné v trestnom konaní

nevykonali potrebné dokazovanie, čím prieťahy vo vyšetrovaní vystupňovali,

čo podľa názoru sťažovateľa malo byť už samo osebe dôvodom, aby najvyšší súd

napadnutým uznesením nepredĺžil väzbu sťažovateľa. Sťažovateľ zároveň namietal,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže sa v ňom najvyšší súd náležite

nevysporiadal ani s relevantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, v zmysle ktorej majú

orgány činné v trestnom konaní vo väzobných veciach vykonávať vyšetrovanie

a zabezpečovanie dôkazov urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.

32. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením práva na slobodu

a bezpečnosť arbitrárnym preskúmaním zákonnosti jeho väzby najvyšším súdom ústavný

súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, ).

33. Účelom je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantuje tento článok, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

34. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia najvyššieho

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov,

o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či lehota

sťažovateľovej väzby mala byť alebo nemala byť predĺžená.

Vychádzajúc z , v zmysle ktorého je ústavný súd

viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti, sa tak v danom prípade úloha ústavného

súdu obmedzila výhradne na posúdenie otázky, či vo vzťahu k otázke opodstatnenosti

predĺženia lehoty väzby sťažovateľa je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

ústavnoprávne akceptovateľné

35. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2019.

36. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vo vzťahu k posúdeniu materiálnej

podmienky predĺženia väzby spočívajúcej v nemožnosti skončenia trestného stíhania

v základnej väzbe pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov v podstatnom

uviedol, že sa stotožnil s pôvodným návrhom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

na predĺženie lehoty väzby do 29. júla 2020. V tejto súvislosti poukázal na demonštratívny

výpočet procesných úkonov, ktorých vykonanie sa v predmetnej trestnej veci predpokladá,

a to: vypočutie svedkov za súčasnej potreby zbavenia mlčanlivosti

), pričom nemožno vylúčiť potrebu vypočutia ďalších svedkov;

expertízna analýza zaisteného stolového počítača obvineného , výsledky ktorej môžu

odôvodniť potrebu vykonania ďalších procesných úkonov; vyhodnotenie 535 jedinečných

vstupov do elektronického informačného systému NAKATOK, ktoré sa týkajú lustrácie

osôb majúcich vzťah k trestnej činnosti údajne páchanej obvinenými; opätovné znalecké

skúmanie osobného mobilného telefónu obvineného ustálenie a vypočutie osôb,

ktoré vyplynuli z výsluchu svedka , pričom v najbližšej dobe bude znova vypočutý

obvinený , ako aj vypočutie ostatných osôb z trestnej veci obvineného

a spol.

Najvyšší súd zároveň zdôraznil, že ide len o ilustratívny výpočet plánovaných

procesných úkonov v predmetnej trestnej veci, ktorej rozsah, čo sa potom participácie

okruhu osôb zúčastnených na jej údajnom páchaní týka, predstavuje desiatky trestne

zodpovedných subjektov. Podľa názoru najvyššieho súdu s ohľadom na rozsiahlosť

dokazovania, z ktorého vyplývajú stále nové skutočnosti, ktoré je potrebné preveriť

vo vzťahu k obvineným, skutočne nebolo možné trestné stíhanie dosiaľ skončiť v pôvodnej

lehote väzby, pričom prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry navrhnuté predĺženie

lehoty väzby o ďalších sedem mesiacov sa v rámci uvedeného javí ako súladné s účelom

pozbavenia osobnej slobody obvinenej osoby. Je dôvodné predpokladať, že by k nemu

nedošlo v rámci predĺženej lehoty väzby, ako ju pôvodne ustálil špecializovaný súd

v sťažnosťou napadnutom uznesení, t. j. v lehote piatich mesiacov.

Najvyšší súd pritom len s výhradou akceptoval kritické konštatovanie

špecializovaného súdu vo vzťahu k rýchlosti realizácie vyšetrovania a s ním súvisiacich

procesných úkonov, pretože, vychádzajúc zo spisového materiálu, podľa názoru najvyššieho

súdu v súčasnom štádiu konania nie je žiaden objektívny dôvod na spochybnenie kvality,

ako ani rozsahu alebo významu procesných úkonov vykonaných s cieľom preukázania

podozrenia zo spáchania trestného činu.

Vzhľadom na časovú náročnosť vyvstávajúcu z načrtnutého množstva

zabezpečených dôkazov (ktorých listinná časť sa v rámci rozsahu orientačne pohybuje

v tisícoch strán) v spojení s potrebou znaleckého dokazovania z rozličných odborov možno

podľa názoru najvyššieho súdu ustáliť, že v priebehu úkonov trestného konania dosiaľ

nedochádza k prieťahom vo veci samej, ktoré by mali subjektívny charakter, čo vylučuje

zaver o postupe orgánov činných v trestnom konaní v rozpore s § 2 ods. 6 Trestného

poriadku. Zároveň takto opisovaný postup orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní

skutkového stavu podľa názoru najvyššieho súdu nemôže byť vzhľadom na konkretizované

okolnosti trestnej veci označený ako príliš pomalý, resp. taký, ktorému chýba osobitná

starostlivosť s dôrazom na naliehavosť neoddeliteľne spojenú s každým trestným konaním,

v rámci ktorého je obmedzená osobná sloboda obvinenej osoby.

Najvyšší súd v tejto súvislosti zároveň pripomenul, že vo svojej rozhodovacej

činnosti notoricky opakuje, že finálne a definitívne hodnotenie kvality a materiálneho

obsahu zabezpečených dôkazov je doménou konania pred všeobecnými súdmi, ktoré budú

rozhodovať vo veci samej (za predpokladu, že bude podaná obžaloba). V súčasnom štádiu

trestného konania, v rámci ktorého sa rozhoduje o dočasnom zaistení obvinených na účely

prebiehajúceho trestného konania, však neprislúcha konajúcim sudom definitívne

sa vysporadúvať s vierohodnosťou jednotlivých dôkazov, správnosťou postupu orgánov

činných v trestnom konaní pri nimi volenej procesnej taktike a stratégii, prípadne vyslovene

hodnotiť v dotknutej fáze trestného konania význam určitého dôkazu. V konaní

a rozhodovaní o väzbe obvinenej osoby v medziach prípravného konania je úlohou súdu

posúdenie existencie dostatočnej dôvodnosti podozrenia. Vo vzťahu k priorizácii

jednotlivých procesných úkonov a naliehavosti ich vykonania je totiž takáto ultra vires

ingerencia súdov v súčasnej fáze konania vylúčená.

37. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vo vzťahu k otázke predĺženia väzby nevyplýva

nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej

úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú

slobodu podľa .

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov podporených vykonaným

dokazovaním, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

38. Zo záverov, ku ktorým v tejto súvislosti pritom dospel, nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd v rámci svojich záverov adresne a dostatočne určito predostiera svoje

skutkové závery odôvodňujúce predĺženie väzby sťažovateľa, jeho argumenty vyznievajú

presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby

predĺženia väzobného stíhania obvineného. Úvahy sťažovateľa o porušení jeho základných

práv v dôsledku údajnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vníma

ústavný súd ako tendenčné. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho

súdu vysloveným v jeho právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

39. Nie je úlohou ústavného súdu, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania

alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov,

ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov

sú významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných

súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa a dohovoru. Pritom

je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané

zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej

normy a aby ako celok pôsobili presvedčivo.

40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým sa na druhom stupni

rozhodovalo o návrhu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby

sťažovateľa, náležite odôvodnil predĺženie lehoty väzby v danom štádiu trestného konania.

Skutočnosti, ktorými najvyšší súd odôvodnil predĺženie lehoty väzby sťažovateľa,

sa nejavia ako svojvoľné ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu)

či výslovne formálne.

41. Možno teda uzavrieť, že po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu v kontexte argumentov sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru,

že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých najvyšší súd

založil svoje rozhodnutie, a všetky okolnosti danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie

považovať za legitímne, vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také

aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery najvyššieho súdu so zreteľom

na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Vzhľadom na uvedené

preto nebolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 , resp. práva podľa dohovoru.

42. Na základe uvedených skutočností a dôvodov, ako aj s prihliadnutím na svoju

judikatúru, podľa ktorej možno za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania v časti namietajúcej porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , resp. práva podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

43. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

44. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu