Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-198-2022.pdf
PDF · 206.34 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/198/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Zuzany Stolárovej, v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX, C., D. D. XX/XX, zastúpený JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie č. XX, v konaní o náhradu škody vo výške 19 823,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 17C/271/2015-328 z 29.3.2022, Okresného súdu Košice II
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II., v časti ktorou žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 2 135,08 eur. II. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch III., v časti ktorou žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 210 eur. III. Mení výrok II. v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne počítaný zo sumy 2 135,08 eur od 3.11.2014 do zaplatenia. IV. Mení výrok III. v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne počítaný zo sumy 9 210 eur od 3.11.2014 do zaplatenia. V. Potvrdzuje rozsudok vo výroku V. v časti tohto výroku týkajúcej sa priznanej nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa náhrady škody mení výrok V. tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 91,8%. VI. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) odvolaním napadnutým, v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že I. konanie v časti náhrady škody vo výške 88,74 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 88,74 eur od 3.11.2014 do zaplatenia zastavuje, II. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 2 135,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2 135,08 eur od 3.11.2014 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, III. žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 9 210 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 9 210 eur od 3.11.2014 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, IV. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a V. žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2.1.V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 2 223,82 eur titulom náhrady škody a 17 600 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 19 823,82 eur od 3.11.2014 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a trovy konania.
2.2.Žalobu žalobca odôvodnil tým, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ, Odd. vyšetrovania ČVS: PPZ-48/BOK-V-2006 z 26.1.2007, bolo voči nemu vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin nedovolenej výroby a držby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20k, § 172 ods.1 písm. a), b), c), d) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť spôsobom uvedeným vo výroku predmetného uznesenia. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca 26.1.2007 sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce, sp. zn. 1 Pv 1426/06-56 z 26.1.2007 zamietnutá. Uznesením Okresného súdu Michalovce v konaní pod sp. zn. 0Tp/5/2007 z 29.1.2007 bol žalovaný vzatý do väzby. Väzba začala plynúť dňom 26.1.2007 o 6,15 hod. Proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie podal žalovaný sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 Tpo 3/2007 z 12.2.2007, zamietnutá. Uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Tos/72/2007 z 20.8.2007, bol prijatý písomný sľub žalovaného a žalovaný bol ihneď prepustený z väzby na slobodu. Po podaní obžaloby Okresnou prokuratúrou Michalovce, sp. zn. 1Pv 1426/06-281, zo 6.7.2007 a následne po vykonaní rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania, bol žalovaný rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach, sp. zn. 3T/97/2007 z 17.9.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To 11/2013 z 30.9.2013, oslobodený spod obžaloby. Z dôvodu vznesenia obvinenia bol žalovaný nútený zvoliť si obhajcu. Za týmto účelom si zvolil JUDr. Milana Kuzmu so sídlom Floriánska 16, Košice. Škoda, ktorá žalovanému vznikla v dôsledku úhrady trov právneho zastúpenia obhajcovi predstavuje sumu 2 223,82 eur. 2.3.Žalobca uviedol, že celých 7 mesiacov, počas ktorých bol vo väzbe, ako aj v čase, keď bolo na slobode, následky tohto konania pociťuje dodnes. Trestné stíhanie vedené voči jeho osobe negatívne ovplyvnilo aj jeho dve deti, jednak v ich okolí, ako aj v škole. Pred zadržaním a obvinením chcel odísť za prácou do Nemecka, no pre trestné stíhanie nemohol vycestovať. Prácu si doteraz, kvôli statusu kriminálnika, nevie nájsť. Výsledkom celej kauzy sú zničené životy, zničené rodiny a aj keď je prípad uzavretý, on a jeho rodina trpia dodnes. Samotné trestné stíhanie naňho pôsobilo mimoriadne zdrvujúco, žil v neustálom strachu, nakoľko mu hrozil vysoký trest odňatia slobody a tento stav neúnosnej neistoty trval dlhých viac ako šesť rokov. Z tohto dôvodu samostatné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami, ktorými boli uznesenie o vznesení obvinenia z 20.1.2007 a rozhodnutie o vzatí do väzby z 29.1.2007, a preto požaduje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 600 eur. Svoj nárok odôvodnil poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z., § 15 a konštatoval, že Ministerstvo vnútra SR požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré mu listom zo 16.7.2014 oznámilo, že jeho žiadosť postúpilo Ministerstvu spravodlivosti SR, ktorá 19.1.2015 oznámila, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná a jeho nároku nemôže vyhovieť. 2.4.Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci nastupuje v prípade splnenia nasledovných predpokladov: nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. Oslobodenie spod obžaloby neneguje postupy orgánov činných v trestnom konaní, neznamená nezákonnosť trestného stíhania, ale je len jednou z alternatív jeho ukončenia a jeho dôsledkom nie je popretie celej fázy prípravného konania. Žalobca označil za nezákonné rozhodnutie uznesenie Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 0Tp 5/2007 z 29.1.2007, o vzatí do väzby. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a nedošlo k jeho zrušeniu alebo zmene. Žalovaná preto odmieta záver o nezákonnosti tohto uznesenia. Podľa uznesenia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 0Tp 5/2007 z 29.1.2007 sudca pre prípravné konania dospel k záveru, že u obvinených existuje dôvod väzby podľa § 71 ods.1 písm. b/, c/ Trestného poriadku. Poukázala tiež na uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 3T 97/2007 z 23.7.2007, podľa ktorého u obžalovaného ďalej trvá aj obava, že tento môže v prípade prepustenia na slobodu pôsobiť na svedkov. Túto obavu odôvodňuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný kontaktoval nevypočutých svedkov v tejto trestnej veci. Podľa uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Tos 72/2007 z 20.8.2007 už síce dôvody kolúznej väzby po podaní obžaloby pominuli, avšak krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti je daná aj v tomto štádiu konania, a to jednak z dôvodu, že obvinený bol už v minulosti súdne trestaný. Pobyt žalobcu vo väzbe bol teda determinovaný kontaktovaním osôb nevypočutých v trestnom konaní a predchádzajúcou trestnou činnosťou. Oba dôvody sú zavinené samotným žalobcom, čím je vylúčený jeho prípadný nárok na náhradu škody podľa § 8 ods.6 písm. a/ z. č. 514/2003 Z.z. 2.5.Žalovaná dala do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Lavrechov vs. Česká republika z 20.6.2013, sťažnosť č. 57404/08, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 8Co 251/2010-103 z 22.5.2012. U žalobcu bol zaistený liek Dormicum s účinnou látkou Midazolam zaradenou v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. do tretej skupiny psychotropných látok. 2.6.Žalovaná zároveň namietala správnosť vyúčtovania odmeny a náhrad obhajcu a uviedla, že z obsahu trestného spisu (č.l. 1879-1880) vyplýva, že od 8.8.2007 obhajca zastupoval nielen žalobcu, ale aj spoluobvinenú E. B. a jeho odmena sa preto mala pri zastupovaní viacerých osôb znižovať podľa § 13 ods.2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a taktiež malo dôjsť k pomernému rozdeleniu náhrady za stratu času podľa § 17 ods.2 citovanej vyhlášky a ostatných náhrad hotových výdavkov. Spomedzi jednotlivých vyúčtovaných úkonov právnej služby žalovaná namietala: návštevy v ústave na výkon väzby, keďže tieto úkony neboli preukázané a nebol preukázaný ani ich účel, porady v advokátskej kancelárii - úkony sa mali uskutočniť v čase keď bol žalobca vo väzbe, ďalej boli namietané úkony sťažnosť z 13.2.2007 a 3.8.2007, ktoré neboli podľa žalovanej vykonané a účasti na výsluchu 18.5.2007 a 24.5.2007, kde sa obhajca žalobcu na výsluch podľa zápisnice z výsluchu nedostavil. Žalovaná namietala aj vykonanie úkonu sťažnosť na prieťahy v konaní z 24.7.2007 s tým, že uvedená sťažnosť v trestnom spise sa nenachádza, ako aj preto, že podanie sa netýka veci samej. 2.7.K nemajetkovej ujme žalovaná uviedla, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy by bolo nevyhnutné preukázať ujmu, ktorá vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, a to za podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným a ujmu nie je možné napraviť inak. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. 2.8.Žalovaná poukázala aj na znalecký posudok PhDr. Mariána Garbára č. 31/2007, v ktorom sa uvádza (č.l. 552 trestného spisu), že „Lži skóre je vo všetkých použitých dotazníkoch zvýšené, prejavuje sa snaha javiť sa v lepšom svetle, resp. snaha skresľovať skutočnosti vo svoj prospech.“ Žalobca pri vykresľovaní svojej osoby neuviedol, že bol v minulosti právoplatne odsúdený za trestné činy podľa § 171 ods.1, § 197a ods.1, § 348 ods.1 Trestného zákona. Žalobca je od roku 2001 nezamestnaný, nepoberal žiadne dávky, a že predával ošípané bez živnostenského oprávnenia. Voči žalobcovi neboli použité putá, nedošlo k jeho zraneniu, ani si lekárske ošetrenie nevyžiadal. S ohľadom na uvedené okolnosti má žalovaná za to, že nie sú dôvody na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 2.9.Záverom žalovaná uviedla, že vo veci absentuje nezákonné rozhodnutie, voči žalobcovi existovalo podozrenie zo spáchania trestného činu a žalobca sám zavinil, že bol vzatý do väzby. Žalovaná uviedla, že trovy právneho zastúpenia sú vyčíslené nesprávne, okolnosti prípadu a osoba žalobcu ani v teoretickom prípade danosti základu nároku neodôvodňujú potrebu priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedených dôvodov žiadala, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania. 2.10.Okresný súd rozsudkom z 27.2.2017 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.036,45 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania. 2.11.Na základe žalobcom aj žalovanou podanom odvolaní Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie spolu s opravným uznesením z 27.2.2017 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Poukázal na to, že žalobca zodpovednosť štátu odvodzuje na základe dvoch samostatných titulov, a to nezákonné rozhodnutie a rozhodnutie o väzbe, avšak zo samotnej žaloby nevyplýva aká škoda vznikla z jednotlivých titulov. Súd náležite neodôvodnil, prečo priznal náhradu škody len za rozhodnutie o väzbe a nevysporiadal sa s druhým nárokom žalobcu, ktorý sa týkal uznesenia Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ, Oddelením vyšetrovania v Košiciach, ČVS: PPZ-48/BOK-V-2006 z 26.1.2007 a ktorým bolo voči žalobcovi (a ďalším osobám) vznesené obvinenie. Taktiež súd neposudzoval, či dôvodnosť preventívnej väzby je daná. Podľa odvolacieho súdu je taktiež nepreskúmateľná aj súdom priznaná náhrada škody. Vyslovil, že v ďalšom rozhodnutí musí súd prvej inštancie prihliadať aj na to, aby prípadne nedochádzalo k dvojitému odškodneniu toho istého (trestného stíhania, väzba), preto musí byť zrejmé, aká náhrada je priznaná za nezákonné rozhodnutie a aká za nezákonnú väzbu a vyhodnotí nárok za priznanú odmenu advokáta v kontexte s námietkou žalovanej, že advokát zastupoval v konaní aj ďalšiu spoluobvinenú. Je povinný tiež zrozumiteľne a presvedčivo vysvetliť postup a dôvody svojho rozhodnutia tak, aby tieto preukazovali jeho správnosť. 2.12.Súd citoval § 144, § 145 ods.1, § 145 ods.2 CSP a konštatoval, že 14.9.2021 vzal žalobca v časti vo výške 88,74 eur spolu s príslušenstvom žalobu späť. S čiastočným späťvzatím žaloby žalovaný súhlasil, preto súd konanie v tejto časti zastavil.
2.13.Po doplnení dokazovania súd vec právne posúdil podľa § 151 ods.1 CSP, § 3 ods.1 písm. a/ a c/, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 8 ods.1 písm. b/, § 8 ods.6 písm. a/, § 15 ods.1, § 17 ods.1,2,3, § 18 ods.1 z.č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že uplatnený nárok bol predbežne prerokovaný podľa § 15, § 16 z. č. 514/2003 Z.z., čím boli splnené podmienky vyžadované zákonom pre konanie o nároku žalobcu pred súdom. 2.14.Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 2 223,82 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 600 eur, pričom žalovaná nárok žalobcu ani sčasti neuznala a neuspokojila, ako to vyplýva z jej listu z 19.1.2015. 2.15.Skutkovo nebolo sporné, že základ nároku žalobcu vychádza z trestného stíhania začatého na základe uznesení povereného policajta z 26.1.2007, ktorým bolo voči žalobcovi (a ďalším osobám) vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby a držby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva. Uznesením Okresného súdu Michalovce č.k. 0Tp/5/2007 z 29.7.2007 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala 26.1.2007 o 6,15 hod. a bola vykonaná v ústave na Výkon väzby v Košiciach. Súd neprijal písomný sľub obvineného ani peňažnú záruku. Proti uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Tpo 3/2007 zo dňa 12.2.2007 zamietnutá. Dňa 6.7.2007 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v E. na žalobcu obžalobu pod č. 1Pv 1426/06-281. Uznesením č.k. 8Tos/72/2007-1866 z 20.8.2007 súd prijal písomný sľub obvineného A. B. a prepustil ho z väzby ihneď na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. 3T/97/2007 zo 17.9.2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Proti tomuto rozsudku podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To 11/2013 z 30.9.2013 zamietnuté. Na základe oslobodenia spod obžaloby žalobca považuje predtým vydaté uznesenie policajta za nezákonné. 2.16.Súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov (Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 53/1993, 4 MCdo 15/2009, 4 Cdo/183/2009, 3Cdo/194/2010, 4 Cdo 54/2011, 7 Cdo 145/2011, 7Cdo/87/2012, 7 MCdo/27/2012 a 4Cdo/66/2018 a Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 25/2011, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 540/2016, III. ÚS 754/2016. Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí konštatoval, že ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, čo sa prejavilo buď zastavením trestného stíhania, postúpením veci na prejednanie priestupku alebo oslobodením obvineného spod obžaloby, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Akceptácia názoru, že zodpovednosť štátu za škodu by bola daná iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, by bola výkladom formalistickým, reštriktívnym a ústavne nekonformným, nakoľko už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolávať vznik majetkovej škody i nemateriálnej ujmy. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Záver, že oslobodzujúci rozsudok by mal z hľadiska § 6 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z. odlišný význam ako zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, by bol v rozpore so zmyslom úpravy zodpovednosti štátu a s myšlienkou, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená štátom bola nahradená. Súd konštatoval, že odkaz žalovanej na ňou uvedené rozhodnutia nemá vplyv na doterajšiu ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov. 2.17.Je nepochybné, že žalobca bol pre skutok, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie oslobodený spod obžaloby, čím sa uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné rozhodnutie. 2.18.Zároveň bol žalobca počas trestného stíhania vzatý do väzby. Námietky žalovanej o absencii nezákonného rozhodnutia sú formalistické a odporujúce zmyslu i účelu zákonnej i ústavnej ochrany práva na náhradu škody pri výkone verejnej moci. 2.19.K náhrade nemajetkovej ujmy súd uviedol, že žalobca v prípravnom konaní vypovedal, skutok poprel a počas celého konania ostala jeho výpoveď nemenná. Pred orgánmi činnými v trestnom konaní sa neskrýval, spolupracoval s nimi, aktívne sa bránil, podával opravné prostriedky. Zo žiadneho konania žalobcu, úkonov procesného charakteru, ako aj dôkazov v rámci trestného konania, ktoré mal možnosť súd posúdiť, súd nezistil také, pre ktoré by bol daný dôvod preventívnej väzby žalobcu. Väzba u žalobcu bola napokon odôvodnená už len s poukazom na záznamy telekomunikačnej prevádzky, ktoré boli vyhodnotené ako nezákonné. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobca si väzbu nezavinil sám. 2.20.Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu vo výške 12 420 eur, t.j. 60 eur za každý z 207 dní strávených vo väzbe. 2.21.Súd považoval za dôvodnú v danom prípade, s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti prípadu, sumu 30 eur za každý deň strávený vo väzbe. Z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi sumu 6 210 eur (30 eur x 207 dní). 2.22.Titulom nedôvodne vedeného trestného stíhania žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy 5 180 eur.
2.23.V prejednávanom prípade u žalobcu došlo k závažnému zásahu do jeho osobnosti a dôstojnosti. Z výpovede žalobcu ako aj svedkov vyplynulo, že trestné stíhanie spôsobilo, že susedia o ňom začali rozprávať, zazerali naňho. Žalobca sa stal mlčanlivým, nerozprával, nebol už veselým človekom, uzavrel sa do seba. Bol veľmi smutný, nemal chuť na jedenie a veľmi schudol. Trestné stíhanie zasiahlo aj do jeho súkromného a rodinného života a narušil sa jeho vzťah s družkou, nakoľko spočiatku mu neverila a chcela sa rozísť. Pred začatím trestného stíhania bol žalobca dlhodobo nezamestnaný. Žalobca tvrdil, že začatie trestného stíhania a pobyt vo väzbe mali za následok, že nemohol odísť za prácou do Nemecka, ktorú mal sľúbenú. Trestné stíhanie trvalo 6 rokov a 9 mesiacov. Počas tohto obdobia bol žalobca v neistote z budúcnosti a v psychickej záťaži s tým spojenej, znásobenej pobytom vo väzbe. Doteraz sa s tým žalobca nevyrovnal. 2.24.Berúc do úvahy povahu trestnej veci, extrémne dlhú dĺžku trestného konania, mieru a závažnosť zásahu do osobnosti žalobcu, predovšetkým jeho súkromného a rodinného života, ako aj následky na zdravotnom (psychickom) stave žalobcu a zmenenej kvalite jeho života po trestnom stíhaní, súd ustálil ako dôvodnú a primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 3 000 eur. Súd pritom prihliadal i na celkovú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy tak spolu činila 9 210 eur. V zostávajúcom nároku bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. 2.25.K uplatnenému nároku na náhradu majetkovej ujmy (škody) v peniazoch, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku úhrady trov konania, mal súd za to, že tento nárok je i napriek námietkam žalovanej dôvodný v plnej výške 2 135,08 eur. 2.26.Citujúc znenie § 16 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z., § 517 ods.1 prvá veta a ods.2 OZ, § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z., uplatňované úroky z omeškania poukázal súd na právny názor odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení. Konštatoval, že štát si nesplnil svoju povinnosť spôsobenú nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému škodu včas, dostal sa do omeškania s plnením tohto dlhu od 3.11.2014. Keďže žalovaná je v omeškaní s úhradou dlžnej sumy vo výške 2 135,08 eur a 9 210 eur, patria žalobcovi v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami úroky z omeškania odo dňa požadovaného žalobcom, t.j. od 3.11.2014 do zaplatenia vo výške 5,25% zodpovedajúcej základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k tomuto dňu ako prvému dňu omeškania žalovanej. 2.27.O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a konštatoval, že rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch je stanovené na základe voľnej úvahy súdu, a preto sporová strana, ktorá uspeje pri posudzovaní tohto nároku v súlade s ustálenou súdnou praxou, sa považuje za plne úspešnú, a to v rozsahu priznaného plnenia. Žalobca bol teda plne procesne úspešnou stranou, preto mu vznikol voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
3.1.Žalovaná podala včas odvolanie, a to v časti, v ktorej súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 2 135,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 2 135,08 eur od 3.11.2014 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, v časti, ktorou súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 210 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 9 510 eur od 3.11.2014 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku V. o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100% ako výroku závislom z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, písm. f/, písm. h/ CSP. 3.2.K neexistencii základu nároku žalovaná poukázala na § 6 ods.1 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedla, že je oboznámená so súdom uvádzanou judikatúrou, no považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že táto nevylučuje potrebu posudzovať konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa daného prípadu, inak povedané, aj v rozhodovacej praxi súdov existujú prípady, pri ktorých neodsúdenie od žalovaného automaticky neznamená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Vznesenie obvinenia a postup orgánov činných v trestnom konaní, v prípravnom konaní, nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa dokazuje práve až v priebehu trestného konania, resp. preveruje. Preto s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní vykonávali dôvodné procesné úkony predpokladané (dovolené) právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov, ani o nezákonnosti vydaného uznesenia o vznesení obvinenia. Oslobodenie žalovaného spod obžaloby je legitímnym, zákonným predpokladaným spôsobom ukončenia trestného konania, v ktorom sa nepodarilo preukázať pôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Oslobodenie spod obžaloby však automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali pri vznesení obvinenia nesprávne, resp. nezákonne, a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania len z titulu samotného zastavenia, oslobodenia spod obžaloby.
3.3.Žalovaná poukázala na rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 165/02, I. ÚS 3026/07, I. ÚS 1869/09. Ústavnú udržateľnosť takéhoto posúdenia veci potvrdil aj Ústavný súd SR, ktorý uznesením zo 7.11.2012 sp.zn. I. ÚS 548/2012-13 odmietol sťažnosť podľa § 127 ods. 1 Ústavy SR proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu. V inom rozhodnutí z 13.11.2013 sp.zn. II. ÚS 163/2013-50 zas Ústavný súd SR uviedol, že skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady, a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Uvedené závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Cz 6/1990 z 23.2.1990. 3.4.Ako osobitné okolnosti prípadu žalovaná uviedla: stretávanie sa žalobcu s ďalšími obvinenými, u ktorých bolo nájdené domácky vyrobené zariadenie na výrobu pervitínu, použité striekačky a kryštalická látka, ktorá po vykonaní narkotestu vykazovala znaky pervitínu, priznanie žalobcu k užitiu pervitínu, dlhodobá nezamestnanosť žalobcu, odmietnutie vypovedať 26.1.2007 a zaistenie lieku Dormicum s účinnou látkou Midazolam zaradenou v zmysle z.č. 139/1998 Z.z. do tretej skupiny psychotropných látok u žalobcu. Uvedený liek je viazaný na lekársky predpis, ktorý ako vyplynulo z dokazovania v trestnom konaní žalobcu, MUDr. Zsolt Nagy (bratranec žalobcu) žalobcovi takéto lieky nikdy nepredpisoval, iba mu odovzdal lieky, ktoré užívala jeho nebohá babka. 3.5.Žalovaná poukázala na bod 56. odôvodnenia, v ktorom súd konštatoval, že v prípravnom konaní žalobca skutok poprel a počas celého konania ostala jeho výpoveď nezmenená. Pred orgánmi činnými v trestnom konaní sa neskrýval, spolupracoval s nimi, aktívne sa bránil a podával opravné prostriedky. K uvedenému žalovaná opätovne poukázala na zápisnicu o výsluchu žalobcu z 26.1.2007, kde žalobca k veci odmietol vypovedať. Žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevyjadril k tomu, že žalobca disponoval liečivom bez vyžadovaného zákonného predpisu, ktoré podľa jeho tvrdení v trestnom konaní „riadne užíval“. Napriek tomu, že žalobca bol v trestnom konaní oslobodený podľa zásady „in dubio pro reo“, podľa názoru žalovanej bolo nevyhnutné v tomto konaní posudzovať konanie žalobcu komplexne a takým spôsobom, aby bolo rozhodnutie súdu nielen dostatočne odôvodnené, ale aj logicky konzistentné. Len samotný výsledok trestného konania tak nemôže zakladať žalobcovi právo na náhradu škody a to najmä za situácie, keď žalobca mal v držbe liek, z ktorého možno vyrobiť 20 jednorazových dávok metamfetamínu, ktorým disponoval v rozpore so zákonom, teda bez lekárskeho predpisu. 3.6.Žalovaná v priebehu celého súdneho konania namietala, že právo na náhradu škody/nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods.6 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nevzniklo, keď si väzbu zavinil sám. Poukázal na skutočnosť, ktorú uviedol v uznesení Okresný súd Michalovce sp.zn. 0Tp/5/2007: „Vzhľadom na charakter tejto trestnej činnosti je dôvodná obava, že pri ponechaní obvinených na slobode, by títo v podobnej trestnej činnosti pokračovali, pretože sa touto činnosťou zaoberajú už dlhší čas a piatich z nich (B., B., F. G. a B.) sú t.č. nezamestnaní a takto si zabezpečujú príjem“. Tento záver súdu rozhodujúceho o väzbe žalobcu našiel svoj odraz aj v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 12.2.2007, č.k. 5Tpo 3/2007-47, o dôvodnosti obavy z pokračovania v trestnej činnosti a zrejmej a nepochybnej snahe získať trestnou činnosťou finančné prostriedky - majetkový prospech. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2020 sp.zn.8Cdo/134/2020: „ je .... nesprávne ..... ak súdy dostatočne nezisťujú, či skutočne osoba vzatá do väzby svojím konaním dala príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia ... K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu ... treba, aby si obvinený sám väzbu zavinil. ... Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané ... že určité konanie obvineného, napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby“. 3.7.Vzhľadom na dôležitosť posúdenia otázky o zavinení väzby žalobcom pri určení, či žalobcovi právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vôbec vzniklo a rozsah skutočností, ktoré žalovaná v konaní namietala, považuje žalovaná napadnutý rozsudok v tejto časti za nedostatočne odôvodnený a nesprávne právne posúdený, nakoľko súd sa venoval výhradne skutočnosti, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli neskôr v konaní vyhodnotené ako nezákonné, pričom nezohľadnil aj ostatné okolnosti uvádzané súdom rozhodujúcim o väzbe žalobcu, na ktoré poukazovala žalovaná. 3.8.Zavinenie väzby vzhliadla žalovaná v konaní žalobcu spočívajúceho v kontaktovaní nevypočutých svedkov v trestnom konaní, čím hrozila reálna obava z marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie jednak pôsobením na svedkov, ale aj na spoluobvinených, a skutočnosti, že žalobca bol nezamestnaný s predchádzajúcou trestnou minulosťou. K tomuto bodu považuje žalovaná za potrebné zdôrazniť, že záver súdu, že z dôvodu, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli neskôr v konaní vyhodnotené ako nezákonné považuje za nesprávny, nakoľko určujúce je, či jeho správanie, alebo iné skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe a známe súdu v čase rozhodovania o väzbe, vyvolali dôvodnú obavu zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby podľa Trestného poriadku. Zavinenie o vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, a ktorými vzatie do väzby odôvodnil. 3.9.Pre posúdenie miery zavinenia obvineného na uvalení väzby je pritom rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím o väzbe. Neskôr vykonané dôkazy a novo zistené skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku vedú k prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase rozhodovania o väzbe. Ak by sa malo pri posudzovaní zavinenia väzby prihliadať na okolnosti a dôkazy vykonané v následnom priebehu trestného konania, ako i na záver trestného konania spočívajúci v nevydaní odsudzujúceho rozsudku, naplnenie dôvodu podľa § 8 ods.6 písm. a/ by reálne nebolo nikdy možné, keďže zastavenie trestného stíhania/oslobodenie spod obžaloby je prvotným a bezpodmienečným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 8 z.č. 514/2003 Z.z. 3.10.Samotná skutočnosť, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli vyhodnotené ako nezákonné, mala relevanciu výhradne pri posudzovaní preukázania spáchania trestného činu žalobcom, t. j. pre výsledok trestného konania, nie však pri posudzovaní kolúzneho správania žalobcu odôvodňujúceho použitie § 71 ods.1 písm. b/ TZ pri rozhodovaní o väzbe. Posudzovaniu dôvodov väzby, v čase keď o ňom rozhodoval príslušný súd, sa súd prvej inštancie vôbec nevenoval a svoj názor o nezavinení väzby žalobcom tak založil na neskorších skutočnostiach, spôsobom, ktorým sa tomuto podstatnému posúdeniu vyhol. 3.11.K zmätočnosti napadnutého rozsudku prispieva aj odkaz v bode 31. odôvodnenia. 3.12.Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu má žalovaná za to, že v tomto konaní absentovalo nezákonné rozhodnutie a väzbu si žalobca zavinil sám, preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ako ani nemajetkovej ujmy. Opačný záver súdu žalovaná považuje za nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nesprávnych skutkových zistení a nesprávne právne posúdený. 3.13.K nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti žalovaná uviedla, že súd pri odôvodňovaní priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v bode 56. zohľadnil zásah do súkromia spojený s núteným prerušením sociálnych väzieb, odlúčením od rodiny a najmä detí, ktoré počas trvania väzby nevidel. Žalobcovi priznal 30 eur za deň väzby. Náhradu nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania vo výške 3 000 eur súd odôvodnil extrémnou dĺžkou trestného stíhania, mierou a závažnosťou zásahu do osobnosti žalobcu, predovšetkým do jeho súkromného a rodinného života, ako aj následkami na zdravotnom (psychickom) stave žalobcu a zmenenej kvalite jeho života po trestnom stíhaní. 3.14.Súd vyhodnotil okolnosti svedčiace v neprospech žalobcu, konkrétne tu prejednávanému trestnému konaniu predchádzajúce ako aj nasledujúce priestupkové a trestné konania žalobcu, nezamestnanosť a rozpory vo výpovediach svedkov. Rovnako sú pre žalovanú prekvapivé závery o následkoch v zdravotnom - psychickom stave žalobcu, bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania či už lekárskymi správami alebo znaleckým dokazovaním. 3.15.Vo všeobecnosti je odôvodnenie v bode 59. zmätočné a nie je z neho zrejmé, či je len prepisom skutkových tvrdení žalobcu, alebo obsahuje právny názor súdu o preukázaných následkoch trestného stíhania. Skutočnosť, že žalobca sa stal mlčanlivým, nerozprával, nebol už veselým človekom, uzavrel sa do seba, nemal chuť na jedenie a veľmi schudol, žalovaná považuje za tvrdenia, ktoré sú v priamom rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, konkrétne z oboznámenia sa s priestupkom žalobcu 2.4.2015, keď žalobca s drevenou násadou v ruke sa mal vyhrážať ujmou na zdraví H. I., navzájom si mali vulgárne nadávať a vyhrážať sa pobitím a vzájomne sa fyzicky napadnúť, žalobca sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu aj pred trestným konaním 3.1.2001, keď mal fyzicky napadnúť a vyhrážať sa ujmou na zdraví G. E. a zároveň mal fyzicky napadnúť J. K.. Z pohľadu žalovanej po vykonanom dokazovaní tak nevyplynula žiadna zmena v správaní žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. 3.16.Žalovaná poukázala aj na iné rozpory, ktoré vyplynuli z výpovedí v konaní, pri ktorých nie je zrejmé, aký postoj k nim zaujal súd prvej inštancie. Žalobcove tvrdenia o tom, že si živobytie zabezpečoval predajom ošípaných, boli popreté výpoveďou L. A., partnerkou žalobcu, ktorá uviedla vo svojej výpovedi 4.4.2016, že žalobca zabezpečoval rodinu kúpou a predajom motorových vozidiel. Rovnako L. A. vypovedala, že ich vzťah bol za posledných desať rokov dobrý. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali negatívne zásahy do osobnostnej sféry žalobcu v súvislosti s jeho trestným stíhaním. Napríklad výpoveď J. A., ktorý uviedol, že svedok býva v D. K. C., žalobca v dedine Veľké Trakany, takže nemal vedomosť, ako dopadlo trestné stíhanie. 3.17.Vyššie uvedená argumentácia žalovanej tak okrem nepreukázania zásahov do rôznych sfér žalobcu odôvodňujúcich vznik nemajetkovej ujmy smerovala aj k nesplneniu ďalšej nevyhnutnej podmienky na vznik zodpovednosti štátu, a tou je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení obvinenia a nemajetkovou ujmou a rozhodnutím o väzbe a nemajetkovou ujmou. 3.18.Na tomto mieste žalovaná zdôraznila, že konanie o náhradu škody je typickým sporovým konaním, na ktoré sa o.i. vzťahuje zásada kontradiktórnosti zakotvená v čl. 8 CSP. Žalovaná citovala § 9 ods.1,2 z.č. 514/2003 Z.z. a osobitne sa vyjadrila k extrémnej dĺžke trestného konania, ako to uviedol súd prvej inštancie. Žalovaná rozporuje subjektívne tvrdenie súdu o tom, že by trestné konanie žalobcu v trvaní menej ako sedem rokov, bolo možné označiť ako extrémne dlhé. Žalovaná pri tom vychádza z tlačovej informácie č. 16/2014 Ústavného súdu SR z 28.2.20144 , podľa ktorého za rok 2013 (v čase od oslobodenia žalobcu spod obžaloby) sa väčšina extrémnych prieťahov pohybovala v rozmedzí 13 až 26 rokov. Trestné stíhanie žalobcu v približne polovičnom trvaní od Ústavným súdom SR požadovaného minima, tak v žiadnom prípade nemôže byť požadované za extrémne dlhé. Ak súd zohľadňoval a priznanou náhradou nemajetkovej ujmy odškodnil žalobcu za prieťahy v trestnom konaní, v súvislosti s ktorými si žalobca neuplatnil žiadnu náhradu, konal tak zmätočne, čím zároveň porušil zásadu ne ultra petitum, t.j. prekročil žalobný návrh. Navyše v konaní žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal splnenie podmienky podľa § 9 ods.2 z.č. 514/2003 Z. z., ktorou je preukázanie zbytočných prieťahov jedným zo zákonom predpokladaných spôsobov. Rovnako poukázala na to, že nižšie súdy sa nemôžu vyjadrovať k správnosti postupov súdov inštančne vyšších a prakticky si tak prisvojovať kompetenciu zverenú Ústavou či zákonmi iným subjektom. 3.19.Vzhľadom na uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní zásahov do jeho osobnostnej sféry, a tým pádom ani vznik nemajetkovej ujmy, resp. jeho tvrdenia boli buď vyvrátené alebo nepotvrdené inými dôkazmi vykonanými v konaní, a zároveň otázkou dĺžky trestného konania sa súd prvej inštancie nemal právomoc zaoberať a žalobca o to ani nežiadal, má žalovaná v prvom rade za to, že nevenovaním pozornosti týmto skutočnostiam súd nedostatočne a rozporuplne odôvodnil napadnutý rozsudok, pričom ak dospel k záveru o preukázaní vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v príčinnej súvislosti so žalobcom označenými titulmi, tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. 3.20.K začiatku plynutia omeškania žalovanej a k výške úrokov z omeškania žalovaná poukázala na § 16 ods.1,2,4 z.č. 514/2003 Z. z. a konštatovala, že žiadosť neobsahovala predpokladané zákonné náležitosti podľa § 16 ods.1. Ministerstvo vyzvalo žalobcu na jej doplnenie listom z 11.8.2014 žalobca označil ako titul rozhodnutie o väzbe, pričom listom z 13.8.2014 opravil svoje doplnenie žiadosti tak, že ako tituly, z ktorých sa domáha nemajetkovej ujmy označil uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o väzbe. 3.21.Samotná skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemohlo kvalifikovane posúdiť nárok žalobcu v štádiu predbežného prerokovania, vyplýva okrem iného aj z uznesenia Krajského súdu v Košiciach z 11.4.2018 sp. zn. 5Co/373/2017, kde je uvedené: V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že žaloba má vady, lebo nie je z nej zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi v súvislosti nezákonným rozhodnutím a aká rozhodnutím o väzbe. Až do momentu, kedy žalobca nerozdelil svoje nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s argumentáciou žalovanej a vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, nemohla byť posudzovaná existencia ujmy a jej výšky v príčinnej súvislosti s označenými titulmi. K rozdeleniu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy prišlo zo strany žalobcu až na pojednávaní 14.9.2021, t.j. cca 6,5 roku. 3.22.Vadnosť žaloby ako aj nedostatky žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaťažujú výhradne žalobcu, a preto žalovaná nevidí dôvod a považuje to za nesprávnosť právneho posúdenia, keď bol začiatok omeškania žalovanej určený podľa neúplných podaní žalobcu, nakoľko má za to, že v tejto situácii súd prvej inštancie nesprávne opomenul § 16 ods. 4 z.č. 514/2003 Z. z. o možnosti určenia začiatku plynutia premlčania na neskôr, čím zároveň toto ustanovenie na žalovanou vyššie uvedený skutkový stav nesprávne aplikoval. 3.23.Súd rovnako nesprávne ustálil sadzbu zákonných úrokov vo výške 5,25 % z dôvodu, že v tom čase bola sadzba zákonných úrokov 5,05 % a od 16.3.2016 až doposiaľ je ročný úrok vo výške 5 %. 3.24.Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.6.1998 sp.zn. 1Cdo/15/97, rozhodnutie 6Cdo/185/2011. Možnosť priznania úroku z omeškania pri rozhodovaní o náhrady nemajetkovej ujmy, teda neprichádza do úvahy, lebo právo na tento druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou zo záväzkovo právneho vzťahu. Vzhľadom na neodôvodnený odklon súdu od vyriešenej právnej otázky dovolacím súdom, považuje žalovaná právny názor súdu prvej inštancie v otázke priznania úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy pred márnym uplynutím lehoty na plnenie za nesprávny. 3.25.Zhrnúc uvedené napadnutý rozsudok súd nedostatočne odôvodnil, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rovnako vec nesprávne právne posúdil v otázke existencie základu nároku žalobcu, zavinenia väzby žalobcom, preukázateľného vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu ako aj existencie priamej príčinnej súvislosti, taktiež aj v otázke začiatku plynutia omeškania žalovanej a výške úrokov z omeškania a osobitne aj úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, čo predstavuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. 3.26.Na základe uvedených skutočností žalovaná žiada odvolací súd, aby rozsudok vo výroku II. a III. a v časti výroku V. v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok a žalobu aj v tomto rozsahu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania, prípadne v zmysle § 389 ods.1 písm. b/ CSP v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4.1.K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, súd dospel k správnym skutkovým ako aj právnym záverom a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. 4.2.Odôvodnenie odvolania žalovanej považuje za nedôvodné, miestami až absurdné. Žalovaná vo svojom obsiahlom vyjadrení sa snaží spochybniť ustálenú judikatúru súdov a dokonca aj platnú legislatívu. 4.3.K tvrdenej neexistencii základu nároku žalobca uviedol, že žalovaná vyjadrila presvedčenie, že samotný výsledok trestného konania nemôže zakladať žalobcovi právo na náhradu škody, a to najmä za situácie, keď žalobca mal v držbe liek, z ktorého možno vyrobiť 20 jednorazových dávok metamfetamínu, ktorý disponoval v rozpore so zákonom, a teda bez lekárskeho predpisu. Z uvedenej argumentácie žalovanej vyplýva, že žalobca si mal zapríčiniť obvinenie tým, že mal u seba liek bez lekárskeho predpisu. 4.4.Žalobcovi v trestnom konaní sa kládlo za vinu, že mal vyrábať a predávať pervitín a jediným dôkazom, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, bol zaistený liek Dormicum. Znalkyňa E. A. M. na pojednávaní uviedla, že lieky, z ktorých je možné vyrobiť drogu, sa dajú zakúpiť na voľný predaj, kde ide o liečivá proti chrípke, kde nie je obmedzený ani kusový predaj. Zaistený liek Dormicum sa užíva na ukľudnenie, je viazaný na lekársky predpis a užíva sa pri stavoch nespavosti, nekľudu. Z uvedeného lieku nie je možné vyrobiť pervitín. 4.5.Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že je mylné tvrdenie žalovanej, že mal žalobca v držbe liek, z ktorého by bolo možné pervitín vyrobiť. 4.6.Žalobca bol 6 rokov trestne stíhaný za stavu, kedy proti nemu nebol zabezpečený jediný usvedčujúci dôkaz, ktorú skutočnosť konštatoval priamo súd v rozsudku, ktorým žalobcu spod obžaloby prokurátora oslobodil. 4.7.K rozhodnutiu o väzbe žalobca uviedol, že žalovaná je toho názoru, že žalobca si väzbu zavinil sám. 4.8.Žalobca si väzbu nemohol zaviniť, nakoľko v jeho prípade nebola splnená základná materiálna podmienka väzby, ktorou je dôvodnosť trestného stíhania. K nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti žalovaná zastáva názor, že z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali negatívne zásahy do osobnej sféry žalobcu v súvislosti s jeho trestným stíhaním a z pohľadu žalovanej po vykonanom dokazovaní nevyplynula žiadna zmena v správaní žalobcu, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. 4.9.Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje priamo zákon č. 514/2003 Z.z. vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. 4.10.Žalobca viac ako 6 rokov bol trestne stíhaný za stavu, že proti nemu neexistoval jediný usvedčujúci dôkaz. Žalobca vyše 6 rokov žil v neiste s obrovskou psychickou záťažou, z toho 7 mesiacov bol v najprísnejšej kolúznej väzby, úplne odlúčený od svojej rodiny a najbližších, celých 7 mesiacov žalobca nevidel svoje deti. Žalovaná napriek tomu je toho názoru, že v konaní neboli vykonané dôkazy, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v akejkoľvek výške. 4.11.Trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásad do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Žalobca počas celého obdobia bol vystavovaný vyšetrovacím úkonom ako aj ďalším procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené potom nechybne muselo bez ďalšieho zasiahnuť do jeho osobnostných práv, nakoľko každé trestné stíhanie vedené voči osobe takýto zásah vyvoláva, o to viac, ak sa trestnoprávne konanie nepodarí preukázať a takéto stíhanie trvá niekoľko rokov. 4.12.K začiatku plynutia omeškania žalovanej a k výške úrokov z omeškania žalobca poukázal na § 16 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z. 4.13.Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5.1.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej lehote, preskúmal rozsudok podľa § 379 a § 380 ods.1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.1,2 CSP potvrdil
- vo výroku II., v časti ktorou žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 2 135,08 eur;
- vo výroku III., v časti ktorou žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9 210 eur;
- vo výroku V., v časti tohto výroku týkajúcej sa priznanej nemajetkovej ujmy, lebo odvolací súd sa s odôvodnením týchto výrokov v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 5.2.Odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok
- vo výroku II., v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne počítaný zo sumy 2 135,08 eur od 3.11.2014 do zaplatenia;
- vo výroku III., v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne počítaný zo sumy 9 210 eur od 3.11.2014 do zaplatenia;
- vo výroku V., v časti týkajúcej sa trov konania z náhrady škody, žalobcovi priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 91,8%, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie rozsudku. 5.3.Proti výroku I. a IV. odvolanie nebolo podané, tieto výroky nadobudli právoplatnosť (§ 227 ods.1 CSP), preto neboli odvolacím súdom preskúmavané.
6.1.Žalovaná podala odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, písm. f/, písm. h/ CSP. 6.2.Žalovanou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP, spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 6.3.Žalovaná vníma naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v tom, že rozsudok v otázke, posúdenia dôvodnosti väzby a miery zavinenia žalobcu pri uvalení väzby súd posúdil ako neodôvodnený, a rovnako aj v určení, či žalobcovi vôbec právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vzniklo. 6.4.Súd otázku väzby dostatočne odôvodnil v bode 42., 43., 49. a 56. odôvodnenia dospel k záveru, že predpoklad o spáchaní trestného činu sa nenaplnil a teda mu vznikol nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, s čím sa odvolací súd zhoduje. 6.5.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP, nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, môže byť naplnený, len ak súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky k nesprávnym skutkovým zisteniam. 6.6.Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil, pričom jeho skutkové závery plnú oporu, respektíve sa v celom rozsahu opierajú o vykonané dokazovanie. 6.7.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, je daný keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. 6.8.V danom prípade súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval právny predpis (z. č. 514/2003 Z. z.) a jeho príslušné ustanovenia a tieto i správne interpretoval v častiach výrokov, ktoré boli odvolacím súdom potvrdené. 6.9.V tých výrokoch, ktoré odvolací súd svojim rozhodnutím zmenil, súd síce použil správny právny predpis, ale tento nesprávne aplikoval. V dôsledku toho nesprávne určil práva a povinnosti strán sporu v časti priznaného úroku z omeškania a v časti priznaného nároku na náhradu trov konania.
7.Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na zaplatenie 2 135,08 eur titulom náhrady škody a 9 210 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne od 3.11.2014 do zaplatenia.
8.V konaní nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie začaté na základe uznesenia povereného policajta z 26.1.2007, ktorým bolo voči žalobcovi (a ďalším osobám) vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby a držby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva. Uznesením Okresného súdu Michalovce č.k. 0Tp/5/2007 z 29.1.2007 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala 26.1.2007 o 6,15 hod. a bola vykonaná v ústave na Výkon väzby v Košiciach. Súd neprijal písomný sľub obvineného ani peňažnú záruku. Proti uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Tpo 3/2007 z 12.2.2007 zamietnutá, 6.7.2007 podal prokurátor Okresnej prokuratúry v E. na žalobcu obžalobu pod č. 1Pv 1426/06-281. Uznesením č.k. 8Tos/72/2007-1866 z 20.8.2007 súd prijal písomný sľub obvineného A. B. a prepustil ho z väzby ihneď na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach sp. zn. 3T/97/2007 zo 17.9.2012 bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Proti tomuto rozsudku podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To 11/2013 z 30.9.2013 zamietnuté. Žalobca si svoj nárok uplatnil na MV SR žiadosťou o predbežné prerokovanie, ktoré ju postúpilo žalovanej a tá žiadosť posúdila ako nedôvodnú, čo žalobcovi oznámila listom z 19.1.2015.
9.1.Prvoinštančný súd správne v bode 41. rozhodnutia definoval predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, an ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. 9.2.V prejednávanom spore škoda a nemajetková ujma bola uplatnená na základe dvoch titulov a to za uznesenie, ktorým bolo vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby a držby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva a za uznesenie Okresného súdu Michalovce č.k. 0Tp/5/2007 z 29.7.2007 bol žalobca vzatý do väzby.
10.Podľa § 5 ods.1 z. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
11.Podľa § 6 ods.1 z. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
12.1.Podľa § 8 ods.5 písm.b) z. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. 12.2.Podľa § 8 ods.6 písm.a) z. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.
13. Podľa § 15 ods.1 z. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
14.1.Podľa § 17 ods.1 z. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 14.2.Podľa § 17 ods.2 z. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 14.3.Podľa § 17 ods.3 z. č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
15.Podľa § 18 ods.1 z. č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
16.1.Oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 6 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z. rovnaké dôsledky a taký istý význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. 16.2.Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR z 30.11.2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. 16.3.Systematickým a logickým extenzívnym výkladom judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. 16.4.Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28.6.1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). 16.5.Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS 25/2011). 16.6.V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (nález Ústavného súdu SR z 14.7.1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999). 16.7.Odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 320/2016-49 zo 7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp., že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora), sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. 16.8.Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 395/2016 zo 14.9.2016 nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného stíhania. 16.9.Odvolací súd dopĺňa, že rozhodnutie R 37/2014, podľa ktorého zmyslu a účelu § 6 ods.1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu, naznačilo smer, akým sa vydáva najvyšší súd berúc do úvahy veľmi dôležitú okolnosť, že zákon 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k OZ špeciálnym predpisom, upravujúcim zodpovednosť štátu, no právo na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup je i základným ústavným právom, zaručeným čl. 46 Ústavy SR. Súdy sú preto povinné dbať, aby sa tomuto právu naozaj dostala ochrana a pri pochybnostiach sa skôr prikloniť k záveru, že zodpovednosť štátu daná je. 16.10.Aj aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vychádzajú z úvahy, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, judikatúra súdov považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, t.j., že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp., že skutok nespáchal obvinený (rozsudok NS SR 1Cdo/167/2016 z 23.7.2018).
17.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi vedením trestného stíhania, ktoré bolo skončené jeho oslobodením spod obžaloby.
18.1.Vo vzťahu k väzbe žalobcu odvolací súd na zdôraznenie správnosti dopĺňa, že žalovaná bola tou procesnou stranou, ktorá mala preukázať existenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods.5 písm.b) z. č. 514/2003 Z. z. (porovnaj I.ÚS 273/2021 z 29.6.2021). 18.2.Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle citovaného ustanovenia môže založiť len rozhodnutie vydané v rámci trestného konania. 18.3.Pokiaľ v § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je ustanovené inak, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe platí právna úprava obsiahnutá v § 3 a § 6 tohto zákona. K takémuto záveru je potrebné dospieť napriek tomu, že v § 8 z. č. 514/2003 Z.z. zákonodarca nepoužíva formulácie „nezákonné rozhodnutie o väzbe", ale hovorí „iba" o „rozhodnutí o väzbe", lebo zo znenia citovaného ustanovenia je nepochybne zjavné, že nárok na náhradu škody môže založiť len „nezákonné" rozhodnutie o väzbe. Táto právna úprava vychádza najmä z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. V súvislosti s § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. je však potrebné prihliadať aj na ustanovenia čl. 17 Ústavy SR, ktorý garantuje osobnú slobodu.
19.1.V zákonom taxatívne ustanovených prípadoch právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevznikne, ani keby boli inak splnené podmienky vzniku práva na náhradu škody spôsobenej takýmto rozhodnutím. 19.2.Skutočnosti vylučujúce vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú koncipované veľmi široko. Existenciu skutočnosti vylučujúcej vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe musí preukázať žalovaná.
20.1.K vylúčeniu nároku na odškodnenie väzby nestačí, že bol zákonný dôvod väzby v zmysle trestného poriadku, tak ako to žalovaná opakovane v celom konaní zdôrazňuje. 20.2.Za konanie, ktoré spôsobuje dôvodnosť väzby je potrebné považovať také konanie žalobcu, ktoré dáva príčinu na uvalenie väzby napríklad útek, zastrašovanie svedkov, pôsobenie na znalca, odstraňovanie dôkazov a vôbec nie skutočnosti, že sa žalobca k skutku nepriznal alebo nevypovedal, keďže ide o jeho zákonné právo, že je nezamestnaný alebo , že predtým bol právoplatne odsúdený, že mal predchádzajúcu trestnú minulosť.
21.Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť zákonné, t.j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným zákonom a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy SR, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/2002, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/2000, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014, II. ÚS 703/2014).
22.Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa z.č. 514/2003 Z.z. je preto aj nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu. Táto osobitná právna úprava zodpovednosti za škodu vychádza z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, podľa ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
23.Predpoklady nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutým predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5 z.č. 514/2003 Z.z., t.j. že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však len o prvý predpoklad vzniku nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu z.č. 514/2003 Z.z. je kumulatívnou podmienkou súčasne nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 z.č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods. 5 z.č. 514/203 Z.z. Pri tomto rozhodovaní o dôvode, že osoba si väzbu zapríčinila sama sa vychádza vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených v dokazovaní, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody (I. ÚS 444/2012).
24.Žalovaná v odvolaní namieta závery súdu, že záznamy telekomunikačnej prevádzky boli neskôr v konaní vyhodnotené ako nezákonné, čo považuje za nesprávne, nakoľko je určujúce, či správanie žalobcu alebo iné skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe a známe súdu v čase rozhodovania o väzbe, vyvolali dôvodnú obavu zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby podľa Trestného poriadku.
25.1.Osoba, proti ktorej je vedené trestné stíhanie, je proti orgánom štátu v nevýhode už preto, že štát disponuje odborným aparátom vyškoleným v znalosti práva, metód vedenia vyšetrovania, má k dispozícii zázemie odborným pracovísk, ktoré môžu podľa potreby konkrétneho vyšetrovania pre orgány trestného konania uskutočňovať vyhodnocovanie jednotlivých dôkazov za použitia najmodernejších technológií. 25.2.Preto je spravodlivé, aby za situácie, keď je možné preukázateľne dospieť k záveru, že orgán činný v trestnom konaní zjavne vybočil z intencie zakladajúcich dôvodnosť trestného stíhania, trestne stíhanej osobe priznať náhradu škody .
26.K námietke žalovanej, že u žalobcu bol nájdený a zaistený liek Dormicum odvolací súd uvádza, že samotná táto skutočnosť nezakladá dôvodnosť väzby, keďže z dokazovania vyplynulo, že tento liek užívala nebohá babka žalobcu. Znalkyňa E. A. M. na pojednávaní uviedla, že lieky, z ktorých je možné vyrobiť drogu, sa dajú zakúpiť na voľný predaj, kde ide o liečivá proti chrípke, kde nie je obmedzený ani kusový predaj. Zaistený liek Dormicum sa užíva na ukľudnenie, je viazaný na lekársky predpis a užíva sa pri stavoch nespavosti, nekľudu. Z uvedeného lieku nie je možné vyrobiť pervitín.
27.Vychádzajúc z citovaných ustanovení, judikatúry a vykonaného dokazovania odvolací súd uzatvára, že žalobca si väzbu nespôsobil sám svojim konaním. Žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, preto nárok na náhradu škody za väzbu vykonanú na žalobcovi za 207 dní je dôvodný.
28.Odvolací súd sa stotožňuje sa aj so záverom súdu, že škodu v tomto prípade predstavujú trovy právneho zastúpenia v tomto trestnom konaní v celej preukázanej a priznanej výške 2 135,08 eur, ktoré súd podrobne vyčíslil v bode 62. napádaného rozhodnutia.
29.1.Odvolací súd posudzoval aj primeranosť priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi. 29.2.Pri posudzovaní výšky peňažnej náhrady s poukazom na to, že uznesenie o začatí stíhania a nezákonné rozhodnutie o väzbe boli vydané pred účinnosťou novely realizovanej zákonom č. 412/2012, ktorá zaviedla v § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. limit pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy aplikácia tohto ustanovenia nie je prípustná, lebo sa jedná o hmotnoprávny predpis a absentujú prechodné ustanovenia k novelizácii účinnej od 1.1.2013. 29.3.Odvolací súd preto vychádzal len z kritérií stanovených zákonom pre určenie výšky peňažnej náhrady, a teda pri posudzovaní miery akou bola v dôsledku trestného stíhania znížená dôstojnosť a vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v osobnom, rodinnom, spoločenskom a pracovnom prostredí žalobcu. 29.4.Pokiaľ ide o následky trestného stíhania ako dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy je nepochybné, že vyššie uvedené následky spôsobilo trestné stíhanie žalobcu ako celok, v rámci ktorého bol žalobca vo väzbe. Zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne. 29.5.Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie R 21/1995 a uznesenie Najvyššieho súdu SR 7Cdo 145/2011, 3Cdo 137/2008 a rozhodnutie ESĽP vo veci Daniel C. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť č. 9411/05. 29.6.Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život. 29.7.Primeranosť nemajetkovej ujmy odvolací súd posudzoval v kontexte zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku, ako napríklad § 5 ods.1 druhá veta z.č. 215/2006 Z.z. a judikatúry rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 19/2018, ako aj ESĽP ústavného súdu, Najvyššieho súdu SR 6MCdo 15/2012, 5Cdo 4/2018 a dospel k záveru, že všetky uvedené následky predstavujúce nemajetkovú ujmu sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy, bezprostredný, nebyť začatia trestného stíhania tieto následky by nenastali.
30.1.Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Ústavný súd Českej republiky konštatuje, že pri určení výšky sumy relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú sumy tejto náhrady prisúdenej v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých išlo o zásah do iných osobnostných práv, a to najmä do práva na ľudskú dôstojnosť. Inými slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenia výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/2014 z 22.12.2015). 30.2.V rámci voľnej úvahy je povinnosťou súdu posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 zo dňa 30. septembra 2013).
31.1.Súd správne posudzoval samostatne nárok žalobcu, ktorý mu vznikol v dôsledku väzby ako aj trestného stíhania, pričom je pochopiteľné a logické, že za obdobie väzby bola žalobcovi priznaná vyššia náhrada, keďže zásah do jeho osobnostných práv bol výraznejší. Odvolací súd zdieľa závery prvoinštančného súdu, ktorými bola priznaná žalobcovi náhrada vo výške 6 201,- eur (30 eur x 207 dní). 31.2.Rovnako správne súd ustálil náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalobcu v rozsahu 3 000,- eur, čo adekvátne odôvodnil v bode 59 rozhodnutia.
32.V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na obdobné rozhodnutia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nezákonným úradným postupom napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 4/2018 z 27.2.2019, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice - okolie, ktorý uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11 063,13 eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 191/2017 z 13.8.2018, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie Okresného súdu Trenčín, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 11 000,- eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 177/2017 z 26.1.2019, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 500 eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 156/2017 z 9.11.2017, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur, rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co 325/2012 zo 16.1.2013, ktorým rozsudok Okresného súdu Ružomberok zmenil tak, že žalovanú zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 13 000,- eur titulom nemajetkovej ujmy, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5M Cdo 4/2015 z 31.5.2016, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 600,- eur, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I z 21.1.2016 sp.zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výše 7 420,- eur, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené po dobu 9 rokov.
33.S poukazom na vyššie uvedené súd v súlade so zisteným skutkovým stavom a cit. zák. ust. odvolací súd potvrdil žalobcovi priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške spolu 9 210 eur titulom nezákonných rozhodnutí - uznesenia o začatí trestného stíhania a titulom nezákonnej väzby nemajetkovú ujmu vo výške 9 210,- eur.
34.Odvolací súd neprihliadal na námietku žalovanej uvedenú v odvolaní, že tvrdenie žalobcu, že sa stal mlčanlivým, nerozprával, nebol už veselým človekom, uzavrel sa do seba, nemal chuť na jedenie a veľmi schudol, je v priamom rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, konkrétne z oboznámenia sa s priestupkom žalobcu 2.4.2015, keď žalobca s drevenou násadou v ruke sa mal vyhrážať ujmou na zdraví H. I., navzájom si mali vulgárne nadávať a vyhrážať sa pobitím a vzájomne sa fyzicky napadnúť, žalobca sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu aj pred trestným konaním 3.1.2001, keď mal fyzicky napadnúť a vyhrážať sa ujmou na zdraví G. E. a zároveň mal fyzicky napadnúť J. K., lebo v konaní nebolo vykonané dokazovanie z akého dôvodu a za akých okolností k popísaným incidentom došlo.
35.Podľa § 16 ods.1 z. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
36.Podľa § 517 ods.1 veta prvá a ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
37.Podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom po 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
38.1.Žalobcom uplatňované a súdom priznané úroky z omeškania vo výške 5,25% nezodpovedajú základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k tomuto dňu ako prvému dňu omeškania žalovanej zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. 38.2.Odvolací súd zmenil výrok súdu o priznanom úroku z omeškania a to v jeho výške lebo od 10.9.2014 do 15.3.2014 bola úroková sadzba úroku z omeškania vo výške 5,05% ročne.
39.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
40.1.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 40.2.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
41.Zaužívanou praxou súdov je o trovách konania rozhodovať jedným výrokom. V prejednávanej veci nárok na náhradu trov konania odvolací súd priznal samostatnými výrokmi, lebo v časti náhrady škody vychádzal z pomeru úspechu žalobcu a žalobcovi priznal proti žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 91,8% (95,9-3,1) zo sumy 2 135,08 eur, pričom prihliadal, že konanie v časti o zaplatenie 88,74 eur bolo zastavené. Vychádzajúc z § 256 ods.1 CSP (ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane) bol žalobca v tejto časti neúspešný.
42.V časti náhrady nemajetkovej ujmy bol žalobca úspešný v základe nároku, preto odvolací súd potvrdil výrok prvoinštančného súdu, ktorým, bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100% z priznaného nároku (9 210 eur).
43.Žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná, preto žalobcovi bola priznaná proti žalovanej náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
44.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.