Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 163/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa o prijatej sťažnosti Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, v zastúpení ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky JUDr. Tomášom Borecom, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a 5 a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, zaručené v a právo

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2012 v jeho

zamietajúcej časti p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na

ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 28. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a 5 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 21. októbra 2005 sa Ing. F. T. (ďalej len „žalobca“) v

konaní vedenom pod sp. zn. domáhal voči sťažovateľovi náhrady škody a ušlého

zisku, a to na základe o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o

zodpovednosti za škodu“ alebo „“). Žalobcovi mala uvedená škoda

vzniknúť v dôsledku trestného stíhania vedeného proti nemu, ktoré začalo uznesením

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ČVS: VP-145/30-94 z 8. júna 1994 pre trestný čin

podvodu podľa a , ako aj v dôsledku s tým súvisiaceho

výkonu väzby v čase od 20. januára 1995 do 17. augusta 1995 v Brazílii a v čase od 18.

augusta 1995 do 19. marca 1996 v Slovenskej republike, pričom trestné stíhanie

proti žalobcovi (obvinenému) bolo uznesením vyšetrovateľa ČVS: KÚV-21/20-1997

z 29. októbra 1998 zastavené, pretože skutok nebol trestným činom. Predmetné uznesenie

vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi (obvinenému) bolo na základe

sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júla 1999 z dôvodu zistenej nezákonnosti pri jeho vydávaní v prospech žalobcu

(obvineného), pričom najvyšším súdom bola vec vrátená na nové rozhodnutie

vyšetrovateľovi, avšak na základe sťažnosti žalobcu (obvineného) ústavný súd nálezom sp.

zn. z 13. júla 2000 konštatoval, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6

8/99 porušil základné práva žalobcu (obvineného) zaručené v v spojení

s , ako aj jeho práva zaručené v a 3 písm. b) a c) dohovoru.

Z toho dôvodu vyšetrovateľ následne uznesením ČVS: KÚV-21/20-1997 z 23. januára 2004

trestné stíhanie proti žalobcovi (obvinenému) opäť zastavil, pretože „... skutok nie je

trestným činom“. Označené uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo

právoplatnosť 17. februára 2004.

V rámci žalobou uplatnenej náhrady škody a ušlého zisku si žalobca voči

sťažovateľovi uplatnil (1) náhradu trov nutnej obhajoby v období väzby v sume 39 990 Sk,

(2) ušlý zisk žalobcu ako podnikateľa (živnostníka) v sume 2 209 890 Sk za obdobie trvania

trestného stíhania, (3) ušlý zisk za podnikanie žalobcu ako spoločníka v obchodnej

spoločnosti V., spol. s r. o., v sume 7 278 540 Sk za obdobie trvania trestného stíhania, (4)

ušlý zisk vo výške kúpnej ceny v sume 24 450 000 Sk za nezrealizovaný obchod predaja

nehnuteľností na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 30. marca 1994, pričom

z dôvodu trestného stíhania žalobcu k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy napokon nedošlo,

(5) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 Sk a napokon aj (6) náhradu morálnej škody

v sume 20 000 000 Sk. Uvedené nároky žalobca odôvodnil takto: „Trestné stíhanie trvalo

10 rokov, skončilo sa zastavením, pretože skutok nie je trestným činom. Počas tohto

obdobia bol 14 mesiacov vo väzbe. Vznikla mu priama škoda tým, že vynaložil trovy nutnej

obhajoby. Po dobu 10 rokov nemohol podnikať ako spoločník v obchodnej spoločnosti, aj

sám ako fyzická osoba podnikateľ, čím vznikol ušlý zisk. Kvôli zaisteniu majetku v trestnom

konaní nemohol realizovať zamýšľaný predaj nehnuteľností, čím mu vznikol ďalší ušlý zisk.

Za škodu a ušlý zisk zodpovedá žalovaný 1/ podľa § 1 ods. Zb. Zastavenie

trestného stíhania má rovnaké právne účinky ako zrušenie rozhodnutia. ... Ak by súd dospel

k záveru, že nie je daná táto zodpovednosť, potom žalovaný 1/ zodpovedá podľa § 18 – za

nesprávny úradný postup pri rozhodovaní policajných orgánov, prokuratúry a súdu. Žalobu

o zaplatenie morálnej škody 20 000 000,- Sk opiera o ustanovenie článku 5 bod 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ... Celým trestným stíhaním, väzbou

v zahraničí, na Slovensku, zaistením jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku, domovými

prehliadkami v jeho rodine, v obchodnej spoločnosti, u obchodných partnerov, zadržaním

cestovného pasu, došlo k narušeniu jeho dobrého mena, povesti a cti v spoločnosti. Bolo

zasiahnuté do jeho vážnosti na verejnosti a v rodine. Celý postup predstavuje represálie do

jeho osobnej slobody, do slobody majetku, proti slobodnému podnikaniu. Zásah sa umocnil

tým, že musel vykonať väzbu v zahraničí, eskorta na Slovensko sa uskutočnila za mediálnej

pozornosti. Represálie pokračovali aj po prepustení z väzby a vrátení cestovného pasu, keď

pre nezrušenie medzinárodného zatykača bol zadržaný pri obchodnej ceste na hranici. Tieto

zásahy nie je možné odčiniť uvedením do pôvodného stavu, preto sa domáha priznania

nemajetkovej ujmy podľa až vo výške 10 000,- Sk.“

O žalobcom uplatnených nárokoch (1) – (4) rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-388 z 20. septembra 2007, ktorým žalobu žalobcu týkajúcu sa týchto nárokov

v celom rozsahu zamietol, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

tento záver okresného súdu odobril potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2008. Obidva súdy založili svoje závery na konštatovaní, že žalobca

sa uplatnených nárokov domáhal z titulu nezákonnosti väzby, z ktorej bol prepustený

19. marca 1996, a teda sa uplatnených nárokov domáhal po uplynutí jednoročnej premlčacej

doby upravenej v § 23 zákona o zodpovednosti za škodu, a keďže sťažovateľ vzniesol

námietku premlčania, žalovaný nárok nemohol byť žalobcovi po uplynutí tejto doby

priznaný.

O žalobcom uplatnených nárokoch (5) a (6) bolo rozhodnuté rozsudkom okresného

súdu č. k. -553 z 23. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. marca 2009 tak, že sťažovateľ bol z titulu úhrady nemajetkovej

ujmy a morálnej škody povinný žalobcovi zaplatiť 33 193,92 € a vo zvyšnej časti bol nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy a morálnej škody zamietnutý.

Na základe sťažnosti podanej žalobcom ústavný súd nálezom č. k. -40

z 25. novembra 2008 po konštatovaní porušenia práv žalobcu zrušil rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 28. februára 2008, pričom konštatoval, že žalobca sa svojou

žalobou nedomáhal náhrady škody a ušlého zisku z titulu nezákonnosti rozhodnutia o väzbe,

ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona

o zodpovednosti za škodu, a preto sa pri posudzovaní včasnosti podania žaloby nemal na

jeho prípad uplatniť § 23 zákona o zodpovednosti za škodu, ale sa mal uplatniť § 22 zákona

o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo

dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, takže ústavný súd ustálil, že žalobca si svoj nárok

na náhradu škody a ušlého zisku uplatnil včas.

Krajský súd následne po vrátení veci uznesením sp. zn. z 22. októbra

2009 zrušil vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom (1) – (4) zamietavý rozsudok

okresného súdu č. k. -388 z 20. septembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. -688 z 11. februára 2010 rozhodol

tak, že sťažovateľa zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 985,03 € z titulu náhrady nákladov

nutnej obhajoby a z titulu ušlého zisku sumu 947 705,84 €, a to do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Okresný súd pritom svoje rozhodnutie vo vzťahu k jednotlivým

žalobcom uplatneným nárokom odôvodnil takto:

Pokiaľ ide o žalobou uplatnený (1) nárok na úhradu nákladov nutnej obhajoby, ten si

žalobca uplatnil v sume 39 990 Sk (t. j. 1 327,42 €), avšak vzhľadom na skutočnosť, že

okresný súd mal preskúmaním vyšetrovacieho spisu preukázané úkony advokáta iba v sume

29 675 Sk (t. j. 985,03 €), žalobcovi priznal iba túto sumu. V súvislosti so žalobou

uplatneným (2) nárokom na úhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu ako fyzickej osoby,

ktorý si žalobca uplatnil za obdobie 10 rokov trvania trestného stíhania v sume

2 209 890 Sk, okresný súd pri určení sumy ušlého zisku vychádzal z údajov daňového

priznania žalobcu ako živnostníka podaného za rok 1993 (t. j. rok pred začatím trestného

stíhania), pričom výška zisku za rok (220 989 Sk) bola určená odpočítaním sumy dane od

zdaňovacieho základu. Okresný súd tento nárok nepriznal žalobcovi za celých 10 rokov

trvania trestného stíhania, ale iba za obdobie od 8. júna 1994, keď začalo trestné stíhanie, do

29. novembra 1996, keď podľa zistenia okresného súdu žalobcovi zaniklo živnostenské

oprávnenie (t. j. 30 mesiacov), a to v sume 552 472,50 Sk (t. j. 18 338,73 €). Pri

posudzovaní žalobou uplatneného (3) nároku na náhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu

v obchodnej spoločnosti V., spol. s. r. o., ktorý bol uplatnený v sume 7 278 540 Sk, okresný

súd pri určení sumy ročného zisku tiež vychádzal z daňového priznania predmetnej

obchodnej spoločnosti za rok 1993, pričom aj v tomto prípade výšku zisku za rok

(727 804 Sk) určil odpočítaním sumy dane od zdaňovacieho základu. Okresný súd v tomto

prípade priznal nárok za celých 10 rokov trvania trestného stíhania, pretože podľa jeho

zistenia označená obchodná spoločnosť, v ktorej bol žalobca jedným z dvoch spoločníkov,

podľa výpisu z obchodného registra vyvíjala podnikateľskú činnosť po celú túto dobu,

pričom okresný súd sumu zisku zistenú za obdobie 10 rokov vydelil dvoma, keďže žalobca

bol jedným z dvoch spoločníkov, a tento nárok mu priznal v sume 3 548 045 Sk (t. j.

117 773,52 €). Napokon okresný súd rozhodol aj o žalobcom uplatnenom (4) nároku

na náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností (hotel P. M. a priľahlé

pozemky; ďalej len „nehnuteľnosti“), ktorý si žalobca uplatnil v sume 24 450 000 Sk.

Predmetné nehnuteľnosti žalobca nadobudol do vlastníctva 21. februára 1994, a to kúpou za

kúpnu cenu 27 550 000 Sk, pričom tieto nehnuteľnosti mal žalobca v úmysle ďalej odpredať

na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 30. marca 1994, v ktorej sa s budúcim

kupujúcim dohodol na ich predaji na základe kúpnej zmluvy, ktorú mali uzatvoriť najneskôr

do 30. marca 1995, a to za kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým,

že z dôvodu začatia trestného stíhania voči jeho osobe, v súvislosti s ktorým bol vo väzbe,

ako aj z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti od 4. októbra 1994 do 27. októbra 1998 boli

zaistené pre potreby tohto trestného stíhania, nedošlo k uzavretiu očakávanej budúcej

kúpnej zmluvy na odpredaj týchto nehnuteľností, v dôsledku čoho mal žalobca prísť o

očakávaný zisk vo výške uplatneného nároku, ktorý predstavoval rozdiel medzi dojednanou

budúcou kúpnou cenou a nadobúdacou cenou týchto nehnuteľností. Okresný súd, stotožniac

sa s touto argumentáciou žalobcu a s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sa „doposiaľ“

predmetné nehnuteľnosti nepodarilo predať, mu ním uplatnený nárok priznal v plnej výške

24 450 068 Sk (t. j. 811 593,59 €).

Uvedený rozsudok okresného súdu č. k. -688 z 11. februára 2010 bol na

základe odvolania sťažovateľa v plnom rozsahu potvrdený rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2010.

Najvyšší súd v danej veci konal o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

podanom na základe podnetu sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu,

pričom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2012 zrušil tak

rozsudok krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu v časti,

v ktorej tieto súdy priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku z podnikania ako spoločníka

v obchodnej spoločnosti v sume 117 773,52 € [t. j. nárok (3)], a v rozsahu tohto zrušenia

vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že súdy nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu

na jednej strane a ušlým ziskom dotknutej obchodnej spoločnosti na strane druhej. Najvyšší

súd vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutia

najvyššieho súdu, pričom svoje námietky proti jeho záverom – priznať žalobcovi nárok (1)

na náhradu trov nutnej obhajoby a nárok (2) na úhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu

ako fyzickej osoby – odôvodnil takto: „Vo vzťahu ku obom nárokom vzniesol sťažovateľ

námietku premlčania, pretože navrhovateľ skutkovo vymedzil svoj nárok uplatnený voči

sťažovateľovi ako náhradu škody spôsobenú väzbou, ale svoj návrh doručil súdu až dňa

21. 10. 2005, teda po uplynutí jednoročnej subjektívnej premlčacej doby podľa § 23

z. č. potom, čo bolo trestné konanie voči navrhovateľovi dňa 17. 02. 2004

právoplatne zastavené. Ak by aj súdy posúdili nárok navrhovateľa ako nárok na náhradu

škody z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia a nie z dôvodu nezákonnej väzby, platilo

by v zmysle z. č. , že tento nárok na náhradu škody sa premlčí za

desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie,

ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Navrhovateľovi bolo

rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica z 8. 06. 1994, ČVS: VP-

145/30-94 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, teda navrhovateľ sa dozvedel o

nezákonnom rozhodnutí (aj keď sťažovateľ má za to, že o takýto prípad zodpovednosti za

škodu nejde) najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba uplynula v roku 2004.

Teda, ak súdy posúdili nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody za trovy nutnej

obhajoby a nárok na zaplatenie ušlého zisku z podnikania navrhovateľa ako nároky, ktoré

vznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia, žiadnym spôsobom nedostáli svojej povinnosti

riadne odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa uplatnenými počas súdneho

konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere závažnosti týchto námietok.“ Vo vzťahu

k rozhodnutiu oboch súdov priznať žalobcovi nárok (4) na náhradu ušlého zisku

z nezrealizovaného predaja nehnuteľností sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Všeobecné súdy

svojvoľne aplikovali ustanovenia , keď nezrealizovanému

obchodu pripísali vznik ušlého zisku na strane navrhovateľa. Ak sa pripravovaný obchod,

ktorým bol v tomto prípade predaj nehnuteľnosti nezrealizuje, neuchádza tak automaticky

vlastníkovi nehnuteľnosti zisk z predaja tejto nehnuteľnosti. Ak totiž predávajúci neuzavrie

očakávanú kúpnu zmluvu, nenastal potom bez ďalšieho únik zisku ani na strane

predávajúceho ani na strane kupujúceho. V tomto prípade len neprišlo k zámene

ekvivalentných hodnôt, teda k zámene nehnuteľnosti za peňažné prostriedky, ktoré vyjadrujú

peňažný ekvivalent jej hodnoty. V majetku navrhovateľa totiž, pri takto priznanej náhrade

škody, zostala nehnuteľnosť a súčasne mu všeobecné súdy priznali aj časť jej hodnoty

vyjadrenú v peniazoch, čím na strane navrhovateľa prichádza ku obohateniu na úkor

sťažovateľa, ktorý nikdy pri pripravovanom predaji neočakával rozmnoženie svojho

majetku o viac ako o cenu nehnuteľnosti, ktorú dojednával. ...

Súčasná prax definuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá

– na rozdiel od skutočnej škody – spočíva v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedošlo

k rozmnoženiu majetku poškodeného, ktoré mohol poškodený odôvodnene, teda

preukázateľne očakávať so zreteľom k obvyklému chodu vecí. Nepostačuje teda hypotetický

ušlý zisk, vždy sa musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, čo so sebou prináša

povinnosť dôveryhodne preukázať zo strany poškodeného reálnosť zisku. Priznanie ušlého

zisku nemôže byť podriadené ľubovôli súdov, ale musí ísť o vysokú pravdepodobnosť

realizácie zisku, ktorá sa podľa bežného uvažovania blíži k istote. Platí, že konkrétnu výšku

ušlého zisku je potrebné dokázať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom.

V občianskoprávnych vzťahoch nie je prípustný zjednodušený spôsob vyčíslenia ušlého

zisku prostredníctvom tzv. abstraktného ušlého zisku na rozdiel od obchodnoprávnych

vzťahov. ...

Sťažovateľ má za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR... arbitrárne

a nepreskúmateľné, pretože žiadnym alebo nedostatočným spôsobom nereagujú na

námietky a tvrdenia sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa

vlastniť majetok podľa a ods. 5 ... rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 10. 2012 sp. zn. v časti,

v ktorej zamietol mimoriadne dovolanie porušené boli.

2/ Rozsudok... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 10. 2012 sp. zn.

v časti, v ktorej zamietol mimoriadne dovolanie zrušuje a vec mu vracia na

ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za najvyšší súd jeho predseda listom č. k. -20 zo 14. mája 2013

a sťažovateľ stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 21. októbra

2013.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem citácie právnych viet

z rozhodovacej činnosti ústavného súdu uviedol:

„So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť zamietol a súčasne súhlasím

s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.“

2.2 Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu okrem iného

uviedol:

„Sťažovateľ vzniesol v konaní pred súdmi námietku premlčania, keď navrhovateľovi

uplynula objektívna premlčacia lehota na uplatnenie si svojho nároku na náhradu škody

z dôvodu nezákonne vzneseného obvinenia. V zmysle z. č. totiž platí,

že tento nárok na náhradu škody sa premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo

doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak

ide o škodu na zdraví. Navrhovateľovi (v konaní pred všeobecnými súdmi) bolo

rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica z 8.06.1994, ČVS: VP-

145/30-94 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, teda navrhovateľ sa dozvedel o

nezákonnom rozhodnutí najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba (10-ročná)

uplynula v roku 2004. V tomto prípade išlo o nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady

škody za trovy nutnej obhajoby a nárok na zaplatenie ušlého zisku z podnikania

navrhovateľa ako nároky, ktoré vznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia (uznesenia o

vznesení obvinenia). Všeobecné súdy vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa

žiadnym spôsobom nevyjadrili ku námietke premlčania týkajúcej sa uplynutia objektívnej

desaťročnej premlčacej doby, hoci túto námietku sťažovateľ v konaní vzniesol. Odôvodnenie

rozsudku NS SR z 29. 10. 2012 sp. zn. síce obsahuje odkaz na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. , avšak uvedený nález sa týkal výlučne plynutia

subjektívnych premlčacích lehôt v prípade uplatneného nároku na náhradu škody v

dôsledku nezákonného rozhodnutia a žiadnym spôsobom sa nevyjadril ku plynutiu a

uplynutiu objektívnej 10-ročnej premlčacej doby. Preto citovanie obsahu predmetného

nálezu alebo odkaz na jeho obsah, nemôže nahradiť odôvodnenie a vysporiadanie sa so

vznesenou premlčacou námietkou sťažovateľa, ktorou namietal uplynutie objektívnej

premlčacej lehoty nároku navrhovateľa. Uvedenou námietkou sa súdy nezaoberali vôbec,

napriek tomu, že uvedená námietka má vzťah ku prejednávanej veci, pretože premlčané

právo pri ktorom vzniesol účastník námietku premlčania, nie je možné súdom priznať.

Postup súdu má podľa sťažovateľa za následok takú vadu konania, ktorá predstavuje zásah

do práva na spravodlivé súdne konanie a do práva na súdnu ochranu.

Všeobecné súdy priznali navrhovateľovi proti sťažovateľovi nárok na zaplatenie

ušlého zisku, ako rozdiel medzi nadobúdacou cenou nehnuteľnosti, za ktorú navrhovateľ

kúpil nehnuteľnosť do svojho vlastníctva a cenou, za ktorú nehnuteľnosť plánoval predať.

Uvedený predaj nehnuteľnosti navrhovateľom nebol zrealizovaný, pretože nehnuteľnosť

bola do 27. 10. 1998 zaistená v trestnom konaní. Navrhovateľ zamýšľaný prevod

nehnuteľnosti neuskutočnil a tak nehnuteľnosť zostala jeho vlastníctvom a okrem toho

zinkasoval od sťažovateľa časť hodnoty nehnuteľnosti v podobe všeobecnými súdmi

deklarovaného ušlého zisku vo výške 811.591,31 eur (24 450.000,- Sk), teda rozhodnutiami

všeobecných súdov sa navrhovateľ bezdôvodne o uvedenú čiastku obohatil. V uvedenom

kontexte je relevantná totiž skutočnosť, že navrhovateľ zamýšľal realizovať predaj

nehnuteľnosti, pôvodne nadobudnutej za cenu 27 550.000,- Sk, za cenu 52 000.000,- Sk.

Znalec vyčíslil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti v čase zamýšľaného predaja na

60 000.000,- Sk. Z uvedeného základného vyčíslenia je zrejmé, že ak navrhovateľ

nezrealizoval zamýšľaný predaj nehnuteľnosti za 52 000.000,- Sk a teda mu zostala naďalej

vo vlastníctve predmetná nehnuteľnosť so všeobecnou hodnotou 60 000.000,- Sk, nemohol

mu v žiadnom prípade ujsť zisk, pretože by nehnuteľnosť predal pod cenu, ale naopak

ušetril 8 000.000,- Sk (rozdiel 60 000.000,- Sk a 52 000.000,- Sk).

Podľa sťažovateľa, ide v nadpísanom prípade rozhodnutí všeobecných súdov

o zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislostí s právnym

posúdením veci, pretože interpretácia a aplikácia právnej normy tak ako ju uskutočnili

všeobecné súdy, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy ako aj popiera

základné pravidlá formálnej a právnej logiky. ...

Sťažovateľ súčasne uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti

s napádaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva vlastniť majetok zaručeného v

ods. 1 a 5 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru,

k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa vo vzťahu

k žalobcom uplatneným nárokom náležite nevysporiadal s otázkou plynutia premlčacej

lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, čo bola podľa sťažovateľa primárna

otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal najvyšší súd (a pred ním

aj okresný súd a krajský súd, pozn.) vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu aj

ich vecnej dôvodnosti. K porušeniu označených práv malo tiež dôjsť aj tým, že najvyšší súd

nenapravil pochybenie ani okresného súdu, ani krajského súdu, keďže sa nevysporiadal

s tým, že tieto súdy mali arbitrárne aplikovať ustanovenie ,

a to tým, že neskúmali danosť príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a škodnou

udalosťou, ktorou malo byť nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, ako aj tým, že

nezrealizovanému obchodu žalobcu (predaj nehnuteľností, pozn.) pripísali vznik ušlého

zisku na strane žalobcu.

V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Najvyšší súd svoj rozsudok v sťažnosťou napadnutej časti (v zamietajúcej časti,

pozn.) odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( )

generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( v spojení s )

preskúmal napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov v rozsahu podľa

v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne

opodstatnené.

... Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods.

1 písm. c/ ). ...

Úlohou dovolacicho súdu v prípade mimoriadneho dovolania odôvodneného

nesprávnym právnym posúdením veci ( ) je posúdiť, či súd

(prvostupňový alebo odvolací) na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu a či ju

správne interpretoval. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom

vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t. j. ak na takomto právnom posúdení

napadnuté rozhodnutie spočíva.

Podstata mimoriadneho dovolania spočíva v polemizovaní s právnymi závermi súdov

nižších stupňov, zosumarizovanými do troch bodov, namietajúcimi, že: 1. konajúce súdy

mali vyhodnotiť, že škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od

20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe,

a žalobu v tejto časti vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, zamietnuť, 2. a)

konajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie v časti

„ušlý zisk“, ak mali za to, že žalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda

vo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím

trestného stíhania, a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne ne

zrealizovaných obchodov, b) že ušlý spoločnosti V., s. r. o. nie je škodou na strane žalobcu,

pretože ide o pokles očakávaných výnosov na strane spoločnosti, 3. konajúce súdy

nesprávne vyložili ustanovenie v časti „ušlý zisk“

prijatím výkladu, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja

veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci.

1. Dovolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na

náhradu škody zodpovedajúcej trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od

20. januára 1995 do 19. marca 1996.

V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného

uznesenia o vznesení obvinenia podľa o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento

nárok vyčíslil ako trovy nutnej obhajoby, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať ako

fyzickej osobe, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať v obchodnej spoločnosti a ušlý zisk

z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve, ktorú

nebolo možné zrealizovať.

Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle

ustanovenia § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004)

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to

súdy nižších stupňov správne aj aplikovali.

Podľa , prvá veta štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred

štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,

a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny

orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“).

Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,

dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil

príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho

právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené

alebo zmenené.

Z ustanovenia vyplýva, že právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo

proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa právo na náhradu škody podľa tohto zákona

sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na

uplatnenie práva na náhradu Škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa

doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia

najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené

(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide

o škodu na zdraví. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, ak je potrebné nárok predbežne

prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do

skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné

stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných

predpokladov podľa ustanovení až 4 zásadne právo na náhradu

škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti

s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade s zákonom, vynaložil

náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený,

alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

V prejednávanej veci, na základe sťažnosti žalobcu, Ústavný súd Slovenskej

republiky v náleze z 25. novembra 2008, sp. zn. -40 vyslovil, že základné

právo žalobcu vlastniť majetok podľa a základné

právo na súdnu ochranu podľa a 3 bolo porušené

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -446 z 28. februára

2008. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedený rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

-388 z 20. septembra 2007 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej

Bystrici na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky po

zhrnutí priebehu súdnych konaní (na prvostupňovom a odvolacom súde) uviedol, že

„rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok okresného súdu, má arbitrárny

charakter. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd

zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody a ušlého zisku voči žalovanému v 1. rade.

Dôvodom bola skutočnosť, že podľa názoru krajského súdu je nárok žalobcu podľa § 23

premlčaný. Ustanovenie však upravuje

iba premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona

č. ) a rozhodnutím o treste ( ). Z už uvedeného

odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ si neuplatňoval náhradu škody

z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe alebo treste, ale z titulu nezákonného uznesenia

o vznesení obvinenia podľa Preto bolo potrebné aplikovať

na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie ,

podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu

škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)

zrušujúceho rozhodnutia. Preto ak uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo

právoplatnosť 17. februára 2004, premlčacia lehota podľa

Zb. je 3 roky, a keďže sťažovateľ podal žalobu dňa 21. októbra 2005, jeho nárok na

náhradu škody nebol premlčaný, tak ako to rozhodol krajský súd, čo je v rozpore s

a medzinárodnou zmluvou garantovanými základnými právami.“ ...

Nález ústavného súdu je v konkrétnej veci záväzný. Záväznosť nálezu je stanovená

zákonom, a to najvyššej právnej sily ( ), preto je sudca

všeobecného súdu pri svojom rozhodovaní takýmto nálezom v konkrétnej veci viazaný, bez

ohľadu na to, či ho považuje za správny, pretože posudzovanie tejto otázky sudcom

všeobecného súdu neprislúcha. V posudzovanom prípade súdy nižších stupňov (viazané

právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze

z 25. novembra 2008 sp. zn. -40) nepochybili, keď vychádzali z toho, že

žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení

obvinenia podľa a aplikovali na premlčanie práva na

náhradu škody ustanovenie podľa ktorého právo na

náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Neobstojí potom námietka mimoriadneho dovolateľa, že škoda - trovy právneho zastúpenia

a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej

súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, konajúce

súdy mali žalobu zamietnuť s poukazom na ustanovenie

2. Mimoriadne dovolanie napadnutým rozsudkom ďalej vytýka spôsob výpočtu

a určenia výšky ušlého zisku a) žalobcu ako fyzickej osoby a b) ako spoločníka v obchodnej

spoločnosti V., spol. s. r. o.

a) Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia pri výpočte výšky ušlého

zisku žalobcu ako fyzickej osoby - podnikateľa vychádzal z priznania k dani z príjmov

fyzických osôb predloženej žalobcom Daňovému úradu Žilina za rok 1993. Výšku ušlého

zisku určil ako rozdiel medzi výškou základu dane a výškou daňovej povinnosti sumou 220

989 Sk za rok, pričom celkovú výšku ušlého zisku určil s ohľadom na počet mesiacov, od

vznesenia obvinenia od 8. júna 1994 až do zániku živnostenského oprávnenia 29. novembra

1996 - spolu obdobie 30 mesiacov, t. j. sumou 18 338,73 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť,

že mimoriadny dovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne

z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré

by odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa napadnúť právoplatné rozhodnutia súdov

mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k námietkam o nesprávnom

hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f

ods. 1 písm. c/ smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav

a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ pod

nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť a správnosť

vykonaného dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod

v zmysle ustanovenia nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho

dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd

námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti

vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať. ...

b) K námietke mimoriadneho dovolateľa, ktorou vytýka súdom nižších stupňov

nedostatok odôvodnenia ich rozhodnutí v časti uplatnenej škody (ušlého zisku), ktorá mala

žalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi spoločnosti V., spol. s.r.o. dovolací súd uvádza:

Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu, tak aj

okresného súdu v tejto časti postihnuté vadou podľa ...

V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa absentujú úvahy o príčinnej súvislosti

medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom žalovanej. ...

V prejednávanej veci súd prvého stupňa založil zodpovednosť žalovanej za škodu iba

na základe vydania rozhodnutia o vznesení obvinenia žalovanou a pritom sa nezaoberal

skutočnosťou, či existoval vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovanej

a vzniknutou škodou. Samo vydanie rozhodnutia neznamená automaticky vznik

zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia

síce poukázal na skutočnosť, že v spoločnosti pôsobili dvaja spoločníci, nevyrovnal sa však

s faktom, či práve absencia žalobcu vo vedení spoločnosti mohla byť a bola bezprostrednou

a priamou príčinou majúcu za následok vznik škody.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého

zisku vo výške 117 773,52 € je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z neho

nemožno bez ďalšieho jednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej

súvislosti medzi konaním žalovanej a spôsobenou škodou. Rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý nemá náležitosti uvedené v , je potom nepreskúmateľný a

účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f) a je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť. ...

3. Ďalším dôvodom, pre ktorý mimoriadny dovolateľ považoval rozhodnutia súdov

nižších stupňov za nesprávne, bol ich záver o existencii a spôsobe výpočtu ušlého zisku

z nerealizovaného predaja hotela „P.“. ...

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Škoda je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá sa prejavuje buď ako

skutočná škoda alebo ako ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca

v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo

nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu. Ušlý zisk je ujmou

spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu

majetkových hodnôt, ktoré sa dali pri pravidelnom behu veci očakávať.

Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to

u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba

pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom

behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený

dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania

škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu,

ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne

o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. ...

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca kúpil hotel za účelom jeho

ďalšieho predaja, z dôvodu, že v uvedenom čase bol pre neho predaj výhodný. Žalobca sa

teda rozhodol realizovať svoje oprávnenie vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl.

) v čase, kedy to sám, na základe vlastnej vôle považoval

za najvhodnejšie s ohľadom na predpokladanú výšku zisku (zmluvou o zmluve budúcej

z 30. marca 1994, z ktorej vyplynulo, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť do

30. marca 1995). Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od 4. októbra

1994 do 27. októbra 1998 zaistená, žalobca tento predaj zrealizovať nemohol. Žalobca

objektívne nemohol zamýšľaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti uskutočniť, a teda

predpokladaný rozdiel v kúpnej cene a v hodnote nehnuteľnosti nadobudnúť. Žalobcovi

zmluvou o budúcej zmluve vznikla voči žalovanej pohľadávka, ktorú v zmysle definícií

Európskeho súdu pre ľudské práva je možno charakterizovať ako majetok. Nakoľko

v príčinnej súvislosti so zásahom štátu (ako to bolo vyššie uvedené) k uzavretiu riadnej

kúpnej zmluvy nedošlo, úvahy mimoriadneho dovolateľa o vzniku ušlého zisku v budúcnosti,

v čase kedy žalobca nehnuteľnosť predá, sú neopodstatnené. Následne aj spôsob výpočtu

ušlého zisku, ako rozdielu medzi nadobúdacou hodnotou nehnuteľnosti a očakávanou

kúpnou cenou, ako ho vykonali súdy nižších stupňov, považuje dovolací súd za správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky v tejto časti z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za

dôvodné a podľa v spojení s ho zamietol.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v prvom rade vyplýva ustálenie záveru,

že na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu

(t. j. , najvyšší súd v druhom odseku na s. 10 rozsudku zrejme

v dôsledku chyby v písaní nesprávne uvádza „“, pozn.), pričom

následne sa najvyšší súd zaoberal otázkou premlčania žalobou uplatnených nárokov, pri

posúdení ktorej sa v plnom rozsahu odvolal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

z 25. novembra 2008, v ktorom bolo zaujaté stanovisko k plynutiu

premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, pričom ústavný súd

v tomto rozhodnutí tiež ustálil, že žalobca sa domáhal náhrady škody nie z titulu

nezákonnosti väzby, ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poznamenáva, že najvyšším súdom

aplikovaný zákon o zodpovednosti za škodu má, pokiaľ ide o škodu spôsobenú v príčinnej

súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu, a to v § 5 v spojení s § 23

označeného zákona. Vzhľadom na už v minulosti ustálený názor ústavného súdu, že v danej

veci sa vzhľadom na formuláciu žalobného petitu žalobca domáhal náhrady škody

v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby,

sa aplikácia § 23 zákona o zodpovednosti za škodu v súvislosti s riešením otázky

premlčania týchto žalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to neznamená, že

pri posudzovaní dôvodnosti rozsahu týchto žalobou uplatnených nárokov by všeobecné

súdy nemali prihliadať a osobitne zohľadniť aj obdobie trvania väzby. Inými slovami,

v danom prípade vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch

vzniknutých v súvislosti s väzbou by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej

iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj

nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto

dôvodu neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení

obvinenia, ako to v minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu prisvedčuje,

ako už bolo uvedené, aj špeciálna právna úprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú

nezákonnosťou väzby, ktorej uvaleniu musí síce vždy predchádzať obvinenie (t. j.

uzneseniu o vzatí do väzby musí vždy predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia), avšak

to automaticky neznamená, že po vznesení obvinenia musí byť obvinený vždy vzatý aj do

väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na slobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom by

zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať aj otázku zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonnou väzbou, pretože tá by sa automaticky odvíjala od nezákonného

obvinenia. Osobitná právna úprava o zodpovednosti za škodu pri nezákonnej väzbe by

potom nemala nikdy praktické uplatnenie, keďže do väzby nemôže byť vzatá neobvinená

osoba. Inými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v danom prípade mala byť do škody

uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti väzbou,

žalobca si mal uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia, ale aj

z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v minulosti učineného zistenia ústavného súdu

žalobca neurobil.

Z uvedeného teda vyplýva, že je rozdiel medzi posudzovaním včasnosti žalobou

uplatneného nároku na jednej strane a medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas

uplatneného nároku. V uvedenom smere sa však najvyšší súd pri posúdení tejto

mimoriadnej dovolacej námietky (posledný odsek na s. 4 a nasl. mimoriadneho dovolania,

pozn.) bez ďalšieho uspokojil iba s odvolaním sa na označené rozhodnutie ústavného súdu,

ktorým však bola riešená iba otázka charakteru uplatneného žalobného nároku s ohľadom

na posúdenie včasnosti jeho uplatnenia, keďže sťažovateľ uplatnil námietku jeho

premlčania, ale týmto rozhodnutím nebola záväzne riešená aj otázka posudzovania rozsahu

tohto nároku, s ktorou sa tak najvyšší súd nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom,

a v tomto smere je jeho rozsudok arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený.

Okrem toho, pokiaľ ide o posúdenie včasnosti žalobou uplatneného nároku, ústavný

súd sa na tomto mieste stotožňuje aj s konštatovaním sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho

súdu je neodôvodnený aj v časti týkajúcej sa aplikácie § 22 zákona o zodpovednosti za

škodu upravujúceho otázku premlčania nároku na náhradu škody uplatnenej z titulu

nezákonného obvinenia. Premlčacia lehota upravená v označenom ustanovení, ktorá sa

vzťahuje na posúdenie premlčania nároku z nezákonného obvinenia, má totiž dve zložky,

a to subjektívnu lehotu (§ 22 ods. 1) na uplatnenie uvedeného nároku, ktorá sa pohybuje

v rozsahu jej objektívnej lehoty (§ 22 ods. 2).

Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa

tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je

podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia

doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu najneskôr sa toto právo premlčí

za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné

rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na svoje skoršie rozhodnutie

v tejto veci síce opätovne (v zhode so svojimi skoršími závermi v tejto veci) prisvedčuje, že

vzhľadom na charakter v tomto prípade uplatneného žalobného nároku, ktorým je nárok na

náhradu škody z titulu nezákonného obvinenia, je v danom prípade na vyriešenie otázky, či

tento nárok nebol premlčaný, potrebné aplikovať § 22 zákona o zodpovednosti za škodu,

avšak súčasne poznamenáva, že toto ustanovenie je potrebné aplikovať bezo zvyšku. V tejto

súvislosti sa žiada podotknúť, že ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, sa v minulosti

vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 25. novembra 2008 zaoberal iba otázkou

identifikácie uplatneného nároku a s tým súvisiacou otázkou nutnosti na daný prípad

aplikovať nie ustanovenie § 23, ale ustanovenie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti sa vyjadril iba k aplikácii subjektívnej zložky tejto lehoty podľa § 22 ods.

1 zákona o zodpovednosti za škodu, a keďže predmetom skúmania ústavného súdu v

označenej veci nebola ani ústavná udržateľnosť záveru, že zastavenie trestného stíhania má

za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia (viazanosť petitom sťažnosti,

pozn.), ústavný súd vzhľadom na túto judikatúru najvyššieho súdu, ktorá však neprešla

testom ústavnosti v konaní pred ústavným súdom (a táto otázka nebola ani predmetom

konania vedeného pod sp. zn. , pozn.), začiatok plynutia tejto subjektívnej

zložky premlčacej lehoty automaticky odvíjal od doručenia rozhodnutia o zastavení

trestného stíhania.

V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že v dôsledku toho, že najvyšší súd

sa v napádanom rozsudku pri posúdení otázky premlčania žalovaného nároku bez ďalšieho

iba odvolal na označené rozhodnutie ústavného súdu, ktorým však nebola vyčerpaná celá

problematika uplatnenia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu,

ostala tak nevyriešená, resp. neodôvodnená sťažovateľova otázka aplikácie aj objektívnej

zložky tejto premlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za

škodu, takže aj v tomto smere vykazuje citované rozhodnutie najvyššieho súdu znaky

arbitrárnosti a neodôvodnenosti, tak ako to namieta aj sťažovateľ.

V súvislosti s odôvodňovaním uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty na

daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide o určenie

rozhodujúcej právnej skutočnosti určujúcej začiatok jej plynutia, sa najvyšší súd

v intenciách prípadu bude musieť argumentačne konfrontovať aj s otázkou splnenia

zákonnej podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného

rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorá v zmysle ustanovení prvej hlavy prvej časti zákona

o zodpovednosti za škodu (§ 1 – § 4, podľa ktorých si žalobca uplatnil žalovaný nárok,

pozn.) spočíva v požiadavke, aby nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého sa

nárok na náhradu škody uplatňuje, bolo zrušené (§ 3 v spojení s § 4 ods. 1 zákona

o zodpovednosti za škodu, pozn.), a to v intenciách svojej judikatúry (ktorá neprešla testom

ústavnosti, pozn.), v zmysle ktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne

následky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Argumentácia

najvyššieho súdu v tomto smere bude vzhľadom na zákonom odlišne stanovené právne

skutočnosti určujúce plynutie tak objektívnej zložky (doručenie nezákonného rozhodnutia,

pozn.), ako aj v jej rámci sa pohybujúcej subjektívnej zložky (doručenie zrušujúceho

rozhodnutia, pozn.) premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na náhradu škody pre

nezákonné rozhodnutie zásadná pre rozhodnutie vo veci samej.

Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci

procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre

vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto

uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností

rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak

vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení

obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady

a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno

bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase

jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa

neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného

činu, ako aj iných oprávnených osôb ( ) ako rozptýliť zákonnosť

dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.

Pokiaľ ide o napádané rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd prisvedčil aj

námietke sťažovateľa, že je neodôvodnené, a to pokiaľ ide o neodôvodnenie absencie

príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu na jednej strane a škodou, ktorá mu

mala vzniknúť na strane druhej, ako aj v súvislosti s priznaním nároku na náhradu ušlého

zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností a neodôvodnením výšky tejto škody

v intenciách definície ušlého zisku, tak ako ju vymedzil sám najvyšší súd.

Pokiaľ ide o uvedené námietky, najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite

nepreskúmal danosť príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorú si

v tejto súvislosti uplatnil, pričom, tak ako už bolo uvedené, v napádanom rozhodnutí nie je

vymedzené, či mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním

(napr. v čase, keď bol žalobca stíhaný na slobode, a nie vo väzbe, mohol podnikať a pod.,

pozn.), a tiež nie je zrejmé, či k škode neprišlo aj v dôsledku konania samotného žalobcu

(napr. či aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca začal väzbu vykonávať v zahraničí a až

následne bol vydaný na Slovensko, nebolo toto jeho konanie znakom toho, že dával najavo,

že sa chce vyhnúť trestnému stíhaniu, t. j. aký bol dôvod väzby – ak by sa škoda

posudzovala v tejto príčinnej súvislosti a pod.). Okrem toho, pokiaľ ide o žalobcovi

priznaný nárok na náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného plánovaného predaja

nehnuteľností, najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne nevysporiadal

s dovolacou námietkou týkajúcou sa jednak už zmieňovanej príčinnej súvislosti medzi jeho

vznikom a trestným stíhaním a jednak s tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s charakterom kúpopredaja realizovaného nie v rámci podnikateľskej činnosti, pri ktorom

dochádza k výmene ekvivalentných hodnôt vyjadrených na jednej strane v hodnote

predmetu kúpy a na strane druhej v kúpnej cene odzrkadľujúcej túto hodnotu. V dôsledku

uvedeného tak došlo k situácii, že po tom, čo najvyšší súd bez ďalšieho uveril argumentácii

žalobcu, ostal v jeho majetku nielen predmet kúpy, ale duplicitne aj jeho hodnota v podobe

„kúpnej ceny“ vyjadrenej vo forme ušlého zisku, takže v konečnom dôsledku žalobca môže

v podstate predmet kúpy predať akoby dvakrát. Bez povšimnutia najvyššieho súdu ostala aj

tá časť námietky sťažovateľa, ktorou poukazuje na to, že v čase plánovaného predaja

dotknutých nehnuteľností bola ich cena dokonca znalcom určená na sumu vyššiu než za akú

žalobca tieto nehnuteľnosti plánoval predať, takže v tom dôsledku vlastne žalobca

nezrealizovaním tohto predaja ušetril, resp. inými slovami, v majetku žalobcu ostala vyššia

majetková hodnota než akú by získal zrealizovaním uvedeného predaja. Uvedené zistenia

však nekorešpondujú s definíciou ušlého zisku naformulovanou samotným najvyšším

súdom, podľa ktorej je ušlým ziskom hodnota, o ktorú by sa majetok poškodeného zvýšil,

no v dôsledku rôznych okolností k tomu nedošlo, pričom v danom prípade o tento prípad

nešlo, pretože zrealizovaním plánovaného predaja by sa majetok žalobcu zmenšil, a to

o sumu, ktorá predstavovala rozdiel medzi hodnotou predmetu kúpy určenou znalcom

na jednej strane a kúpnou cenou, za ktorú tento predmet kúpy žalobca plánoval predať,

na strane druhej.

Všetky uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

konštatoval, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012 boli

porušené sťažovateľom označené práva, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

rozhodnutia.

V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v nadväznosti

na zistenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol

o zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2012 a vec mu

v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a 5 .

Vzhľadom na už zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd konštatuje, že

bolo bez právneho významu preskúmavať aj porušenie označeného a 5 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013