Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 548/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.

D. D., advokát, spol. s r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. D. D., ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -103 z 22. mája 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. Ľ. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012

doručená sťažnosť Mgr. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -103 z 22. mája 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

25. marca 2008 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala náhrady

škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) v sume 30 000 Sk ako náhrady trov konania a v sume

500 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaným bola Slovenská republika,

v 1. rade zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a 2. rade

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Škoda mala sťažovateľke vzniknúť tým, že

na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne, Úradu justičnej

a kriminálnej polície ČVS: ORP-227/OdV-BR-2006 z 13. júla 2006 bola sťažovateľka

obvinená z prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b)

a ods. 3 písm. a) . Okresná prokuratúra v B. podala na sťažovateľku 23.

novembra 2006 pre tento prečin obžalobu na Okresnom súde Brezno, ktorý uznesením sp.

zn. z 27. júna 2006 vec postúpil podľa podľa

Obvodnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej

správy Banská Bystrica (ďalej len „obvodný úrad“) ako priestupok. Obvodný úrad

rozhodnutím sp. zn. OVVS-P-07/444/MP, OVVS 07/03175/MP z 12. novembra 2007

zastavil konanie o priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č.

o priestupkoch (ďalej len „“), t. j. z dôvodu, že

sťažovateľka nespáchala skutok, pre ktorý bolo konanie o priestupku vedené. V danom

prípade malo ísť o priestupok na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami

podľa .

O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 27. októbra 2009 tak, že ju zamietol a nepriznal žalovaným náhradu trov konania. Podľa

okresného súdu v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,

ako ich predpokladá zákon o zodpovednosti za škodu, a ani to, že sťažovateľke vznikla

škoda nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci. Nebola preto zrejmá ani príčinná

súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom žiadala zmeniť odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť a zároveň

zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť jej trovy konania.

Po podanom odvolaní preskúmal rozsudok okresného súdu z 27. októbra 2009

krajský súd ako súd odvolací. Krajský súd rozsudkom č. k. -103 z 22. mája

2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) potvrdil odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu, pretože dospel k názoru, že je vecne správny.

3. Sťažovateľka sa domáha ochrany svojich práv podľa , dohovoru a listiny,

ktoré mali byť porušené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka poukazuje

v sťažnosti na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia

pojednávania. Zároveň sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

za nedostatočne zdôvodnený a nepreskúmateľný, pretože podľa nej z neho nie je jasné,

prečo nemá nárok na náhradu trov obhajoby, ktoré musela v trestnom konaní vynaložiť,

a ani na náhradu nemajetkovej ujmy.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom

Krajského súdu Bratislava - 103 zo dňa 22.05.2012 porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava -103 zo dňa 22.05.2012 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €,

ktoré jej Krajský súd v Bratislave povinný jej zaplatiť do 30 dni od dňa právoplatnosti tohto

nálezu.

IV. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

a právneho zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený vo..., pobočka... č. ú... do 3

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa je ústavný súd viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ). Preto vyjadrenia

sťažovateľky v texte sťažnosti o tom, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

v dôsledku čoho nepovažuje konanie na krajskom súde za spravodlivé, hodnotí ústavný súd

ako súčasť jej argumentácie, ktorou sťažovateľka zdôvodňuje svoju nespokojnosť

s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

8. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, v dôsledku čoho je tento rozsudok nepreskúmateľný.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:

„Porušovateľ môjho práva ... riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie, prečo nemám

nárok na náhradu zaplatených trov obhajoby, ktoré som musela vynaložiť v trestnom

konaní, ktoré nakoniec bolo voči mne zastavené, prečo mi nepriznal nemajetkovú ujmu

a toto rozhodnutie považujem za nepreskúmateľné ...“

Okrem toho sťažovateľka nesúhlasí s tým, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez

nariadenia pojednávania.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

10. Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu ostalo jeho úlohou

posúdiť, či napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu, mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení

napadnutého rozsudku krajský súd po prepise dôvodov rozhodnutia okresného súdu, obsahu

odvolania sťažovateľky a vyjadrení žalovaného v 2. rade podrobne opísal samotný skutok,

ktorý bol sťažovateľke kladený za vinu. Krajský súd uviedol aj rozsah dokazovania v tejto

veci a samotný postup príslušných orgánov verejnej moci, a to od začatia trestného stíhania

vo veci prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b) a ods. 3

písm. a) , vznesenia obvinenia proti sťažovateľke, podania obžaloby

pre tento prečin na sťažovateľku a následného postúpenia veci sťažovateľky obvodnému

úradu až po rozhodnutie o zastavení konania o priestupku. Následne krajský súd ako vlastné

odôvodnenie správnosti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2009 uviedol:

„V konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania

vyjadrených v vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a dospel

k záveru, že išlo o štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom

konaní v medziach zákona, pričom uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a i keď v danom prípade bola

trestná vec navrhovateľky postúpená súdom z dôvodu, že súd sa nestotožnil s právnou

kvalifikáciou skutku prokurátorom v obžalobe postúpená Obvodnému úradu, Odboru

všeobecnej a vnútornej správy B. na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne

bolo konanie o priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má

v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov zastavenia konania o priestupku bez

prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Vzhľadom na zistené

skutkové okolnosti daného prípadu vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu, a to najmä pokiaľ

ide o výkon dozoru nad zverenými žiakmi počas školského výletu navrhovateľkou ako

učiteľkou pod vplyvom alkoholu, možno prijať záver, že nezákonnosť predmetného

uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky, nemožno vyvodiť len zo skutočností, že

následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku, ktoré

konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo nezistené porušenie

zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje,

že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených

skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo

skutočností, že preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred

súdom.

Ďalej odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľka

nepreukázala v konaní vznik škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme v peniazoch v sume

500.000,-Sk a vzhľadom na skutkové okolnosti zistené vyšetrovateľom a prokurátorom

s ktorými sa stotožnil aj súd, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o postúpení trestnej

veci navrhovateľky na konanie o priestupkoch, keď sa nestotožnil len s právnou

kvalifikáciou skutku prokurátorom uvedenou v obžalobe, nebola daná ani príčinná súvislosť

medzi navrhovateľkou tvrdenou škodou spočívajúcou v nemajetkovej ujme v dôsledku

zníženia jej vážnosti v spoločnosti, straty zamestnania a pod. a nezákonným rozhodnutím.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správny potvrdil.“

11. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Krajský súd dal sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo jej

nebola priznaná náhrada škody za vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozsudku krajského

súdu nevykazuje všeobecný charakter. V prípade nároku sťažovateľky bolo kľúčové

predovšetkým posúdenie otázky, či skutočnosť, že trestná vec sťažovateľky bola postúpená

obvodnému úradu na prerokovanie priestupku, ktoré (konanie o priestupku) bolo následne

zastavené z dôvodu podľa , mala rovnaké

následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

pre nezákonnosť. Krajský súd k tejto otázke zaujal postoj, že táto skutočnosť sama osebe

nevyvoláva nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako základného predpokladu

na vznik nároku na náhradu škody. Krajský súd v tejto súvislosti oprel svoj názor

o okolnosti daného prípadu a najmä o to, že sťažovateľka ako učiteľka mala vykonávať

riadny dozor nad žiakmi počas školského výletu, z čoho nepochybne vyplýva, že nemala

byť pod vplyvom alkoholu. Fakt, že sťažovateľka bola v tom čase pod vplyvom alkoholu,

pritom nebol sporný a ani samotná sťažovateľka to v sťažnosti nerozporovala.

Ústavný súd preto hodnotí právny názor krajského súdu k tejto otázke ako plne

akceptovateľný a právne korektný. Krajský súd sa neobmedzil iba na reprodukciu

odôvodnenia okrasného súdu a stanovísk účastníkov konania, ale svoj názor k rozhodujúcej

otázke konania o nároku sťažovateľky dostatočne jasne zdôvodnil. Preto krajský súd

v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa . Navyše, ústavný súd konštatuje,

že hoci je sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nedostatky

napadnutého rozsudku krajského súdu v ústavnej rovine konkretizuje len v jedinej vete.

Sťažnosť preto nespĺňa v plnom rozsahu kvalitatívne náležitosti ústavnej sťažnosti podľa

. Inými slovami, sťažnosti chýba ústavnoprávny rozmer.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS

101/03, , ).

13. Výčitka sťažovateľky o tom, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez

nariadenia pojednávania, je nie len neopodstatnená, ale zjavne nesprávna. V § 214 ods. 1

(ďalej len „OSP“) taxatívne určuje tri situácie, kedy musí

predseda senátu odvolacieho súdu vždy nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania ( ). Pretože v prípade sťažovateľky nešlo ani

o jeden z týchto prípadov, ktoré predpokladá , bol krajský súd plne

oprávnený rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu

z 27. októbra 2009 bez nariadenia pojednávania. Preto týmto postupom krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená a navyše ústavný súd opakovane poukazuje na absenciu ústavnoprávneho

rozmeru sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne

neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

14. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012