Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 58 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (75)I. ÚS 548/2012
PDF · 208.65 KB
No categories available
I. ÚS 548/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.
D. D., advokát, spol. s r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. D. D., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012
doručená sťažnosť Mgr. Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
25. marca 2008 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) v sume 30 000 Sk ako náhrady trov konania a v sume
500 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaným bola Slovenská republika,
v 1. rade zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a 2. rade
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Škoda mala sťažovateľke vzniknúť tým, že
na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne, Úradu justičnej
a kriminálnej polície ČVS: ORP-227/OdV-BR-2006 z 13. júla 2006 bola sťažovateľka
obvinená z prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b)
a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Okresná prokuratúra v B. podala na sťažovateľku 23.
novembra 2006 pre tento prečin obžalobu na Okresnom súde Brezno, ktorý uznesením sp.
zn. 2 T 177/2006 z 27. júna 2006 vec postúpil podľa § 350 ods. 2 Trestného poriadku podľa
§ 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku Obvodnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej
správy Banská Bystrica (ďalej len „obvodný úrad“) ako priestupok. Obvodný úrad
rozhodnutím sp. zn. OVVS-P-07/444/MP, OVVS 07/03175/MP z 12. novembra 2007
zastavil konanie o priestupku podľa § 76 ods. 1 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“), t. j. z dôvodu, že
sťažovateľka nespáchala skutok, pre ktorý bolo konanie o priestupku vedené. V danom
prípade malo ísť o priestupok na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami
podľa § 30 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch.
O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 66/2008
z 27. októbra 2009 tak, že ju zamietol a nepriznal žalovaným náhradu trov konania. Podľa
okresného súdu v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,
ako ich predpokladá zákon o zodpovednosti za škodu, a ani to, že sťažovateľke vznikla
škoda nezákonným rozhodnutím orgánov verejnej moci. Nebola preto zrejmá ani príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom žiadala zmeniť odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť a zároveň
zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť jej trovy konania.
Po podanom odvolaní preskúmal rozsudok okresného súdu z 27. októbra 2009
krajský súd ako súd odvolací. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 251/2010-103 z 22. mája
2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu, pretože dospel k názoru, že je vecne správny.
3. Sťažovateľka sa domáha ochrany svojich práv podľa ústavy, dohovoru a listiny,
ktoré mali byť porušené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka poukazuje
v sťažnosti na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez nariadenia
pojednávania. Zároveň sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
za nedostatočne zdôvodnený a nepreskúmateľný, pretože podľa nej z neho nie je jasné,
prečo nemá nárok na náhradu trov obhajoby, ktoré musela v trestnom konaní vynaložiť,
a ani na náhradu nemajetkovej ujmy.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozsudkom
Krajského súdu Bratislava 8Co 251/2010 - 103 zo dňa 22.05.2012 porušené.
II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava 8Co 251/2010-103 zo dňa 22.05.2012 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €,
ktoré jej Krajský súd v Bratislave povinný jej zaplatiť do 30 dni od dňa právoplatnosti tohto
nálezu.
IV. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
a právneho zastupovania na účet advokáta JUDr. D. D., vedený vo..., pobočka... č. ú... do 3
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Preto vyjadrenia
sťažovateľky v texte sťažnosti o tom, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
v dôsledku čoho nepovažuje konanie na krajskom súde za spravodlivé, hodnotí ústavný súd
ako súčasť jej argumentácie, ktorou sťažovateľka zdôvodňuje svoju nespokojnosť
s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
8. Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, v dôsledku čoho je tento rozsudok nepreskúmateľný.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:
„Porušovateľ môjho práva ... riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie, prečo nemám
nárok na náhradu zaplatených trov obhajoby, ktoré som musela vynaložiť v trestnom
konaní, ktoré nakoniec bolo voči mne zastavené, prečo mi nepriznal nemajetkovú ujmu
a toto rozhodnutie považujem za nepreskúmateľné ...“
Okrem toho sťažovateľka nesúhlasí s tým, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez
nariadenia pojednávania.
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu ostalo jeho úlohou
posúdiť, či napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu, mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení
napadnutého rozsudku krajský súd po prepise dôvodov rozhodnutia okresného súdu, obsahu
odvolania sťažovateľky a vyjadrení žalovaného v 2. rade podrobne opísal samotný skutok,
ktorý bol sťažovateľke kladený za vinu. Krajský súd uviedol aj rozsah dokazovania v tejto
veci a samotný postup príslušných orgánov verejnej moci, a to od začatia trestného stíhania
vo veci prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b) a ods. 3
písm. a) Trestného zákona, vznesenia obvinenia proti sťažovateľke, podania obžaloby
pre tento prečin na sťažovateľku a následného postúpenia veci sťažovateľky obvodnému
úradu až po rozhodnutie o zastavení konania o priestupku. Následne krajský súd ako vlastné
odôvodnenie správnosti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2009 uviedol:
„V konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania
vyjadrených v § 2 Tr. poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom a dospel
k záveru, že išlo o štandardný postup policajného orgánu a orgánov činných v trestnom
konaní v medziach zákona, pričom uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné a i keď v danom prípade bola
trestná vec navrhovateľky postúpená súdom z dôvodu, že súd sa nestotožnil s právnou
kvalifikáciou skutku prokurátorom v obžalobe postúpená Obvodnému úradu, Odboru
všeobecnej a vnútornej správy B. na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne
bolo konanie o priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má
v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom, vychádzať len z týchto uvedených dôsledkov zastavenia konania o priestupku bez
prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. Vzhľadom na zistené
skutkové okolnosti daného prípadu vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu, a to najmä pokiaľ
ide o výkon dozoru nad zverenými žiakmi počas školského výletu navrhovateľkou ako
učiteľkou pod vplyvom alkoholu, možno prijať záver, že nezákonnosť predmetného
uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky, nemožno vyvodiť len zo skutočností, že
následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku, ktoré
konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo nezistené porušenie
zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje,
že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených
skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo
skutočností, že preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred
súdom.
Ďalej odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľka
nepreukázala v konaní vznik škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme v peniazoch v sume
500.000,-Sk a vzhľadom na skutkové okolnosti zistené vyšetrovateľom a prokurátorom
s ktorými sa stotožnil aj súd, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o postúpení trestnej
veci navrhovateľky na konanie o priestupkoch, keď sa nestotožnil len s právnou
kvalifikáciou skutku prokurátorom uvedenou v obžalobe, nebola daná ani príčinná súvislosť
medzi navrhovateľkou tvrdenou škodou spočívajúcou v nemajetkovej ujme v dôsledku
zníženia jej vážnosti v spoločnosti, straty zamestnania a pod. a nezákonným rozhodnutím.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“
11. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Krajský súd dal sťažovateľke v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo jej
nebola priznaná náhrada škody za vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozsudku krajského
súdu nevykazuje všeobecný charakter. V prípade nároku sťažovateľky bolo kľúčové
predovšetkým posúdenie otázky, či skutočnosť, že trestná vec sťažovateľky bola postúpená
obvodnému úradu na prerokovanie priestupku, ktoré (konanie o priestupku) bolo následne
zastavené z dôvodu podľa § 76 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch, mala rovnaké
následky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Krajský súd k tejto otázke zaujal postoj, že táto skutočnosť sama osebe
nevyvoláva nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako základného predpokladu
na vznik nároku na náhradu škody. Krajský súd v tejto súvislosti oprel svoj názor
o okolnosti daného prípadu a najmä o to, že sťažovateľka ako učiteľka mala vykonávať
riadny dozor nad žiakmi počas školského výletu, z čoho nepochybne vyplýva, že nemala
byť pod vplyvom alkoholu. Fakt, že sťažovateľka bola v tom čase pod vplyvom alkoholu,
pritom nebol sporný a ani samotná sťažovateľka to v sťažnosti nerozporovala.
Ústavný súd preto hodnotí právny názor krajského súdu k tejto otázke ako plne
akceptovateľný a právne korektný. Krajský súd sa neobmedzil iba na reprodukciu
odôvodnenia okrasného súdu a stanovísk účastníkov konania, ale svoj názor k rozhodujúcej
otázke konania o nároku sťažovateľky dostatočne jasne zdôvodnil. Preto krajský súd
v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, ústavný súd konštatuje,
že hoci je sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nedostatky
napadnutého rozsudku krajského súdu v ústavnej rovine konkretizuje len v jedinej vete.
Sťažnosť preto nespĺňa v plnom rozsahu kvalitatívne náležitosti ústavnej sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Inými slovami, sťažnosti chýba ústavnoprávny rozmer.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
13. Výčitka sťažovateľky o tom, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez
nariadenia pojednávania, je nie len neopodstatnená, ale zjavne nesprávna. V § 214 ods. 1
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) taxatívne určuje tri situácie, kedy musí
predseda senátu odvolacieho súdu vždy nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP). Pretože v prípade sťažovateľky nešlo ani
o jeden z týchto prípadov, ktoré predpokladá § 214 ods. 1 OSP, bol krajský súd plne
oprávnený rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu
z 27. októbra 2009 bez nariadenia pojednávania. Preto týmto postupom krajského súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená a navyše ústavný súd opakovane poukazuje na absenciu ústavnoprávneho
rozmeru sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne
neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
14. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012