Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/8/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Borisa Minksa a Mgr. Ingrid Vallovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený: Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom Železničná 257/19, Revúca, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 1 118, 87 eura s príslušenstvom a o zaplatenie 72,03 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 27. septembra 2022, č. k. -205, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Levice (ako súd prvej inštancie podľa , ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 27. septembra 2022, č. k. -205, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 118,87 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 118,87 eura od 07. 04. 2021 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 72,03 eura, a to všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia , , , , , , , , , až 3 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“), , , , , (ďalej len „“), Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , účinného do 31. decembra 2008.

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17. 12. 2020 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 118,87 eura s príslušenstvom a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 72,03 eura. Uvedené sumy si uplatnil ako nárok na náhradu škody titulom trov konania podľa .

4. Súd prvej inštancie v rámci konania riešil aj otázku, ktorý orgán (podľa ) je vo veci nároku žalobcu na náhradu škody oprávnený za štát konať, nakoľko v danom prípade prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody; ak bola žiadosť podaná na oboch orgánoch, je príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať. Nakoľko žalobca podal žiadosť o predbežné prejednanie nároku na Generálnu prokuratúru SR, je orgánom oprávneným v predmetnej veci konať za štát.

5. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ale len za súčasného splnenia troch podmienok, a to vydania nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.

6. Predmetný výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade postúpenia veci na prejednanie ako priestupok. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko vo viacerých rozhodnutiach súdnych autorít je vyjadrená zásada, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, t. j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (, ), ktorej sa nemôže zbaviť. V danom prípade sa teda neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. a ).

7. V súlade s ustálenou súdnou praxou teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo napr. aj zrušením odsudzujúceho rozsudku (a teda sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu). V zmysle uvedených záverov podľa názoru súdu prvej inštancie je aj postúpenie veci na prejednanie priestupku skončením trestného konania inak ako odsudzujúcim rozsudkom, a preto má žalobca pri splnení ďalších zásadné právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Tento právny nárok teda treba posudzovať extenzívnym výkladom a a s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v uznesení sp. zn. , naň treba hľadieť aj vo všeobecnej rovine v súlade s a SR, a teda ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno tiež prehliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácií nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia žalobcu nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože v čase jeho vydania boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia žalobcovi a tento postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade so zákonom () súd ešte raz zdôraznil ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že aj keď má trestné konanie viaceré štádiá, ale ak je výsledok konania taký, že nebolo dokázané, že skutok je trestným činom, uvedené má za následok, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi a vedenie trestného konania proti jeho osobe bolo ne hoci k formálnemu zrušeniu žiadneho z dotknutých rozhodnutí (uznesenie o vznesení obvinenia, obžaloba) nedošlo, pretože dôsledkom postúpenia veci inému orgánu je v podstate vyvrátenie

materiálnych podmienok a predpokladov, za ktorých bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba proti žalobcovi. Rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania znamená, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, t. j. zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24. 03. 2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. 11. 2009). Znamená to, že ak nebolo dokázané, že skutok je trestným činom, bez ohľadu na to, z akého zákonného dôvodu tak súd konštatoval, a teda aj z dôvodu aplikácie tzv. materiálneho korektívu, že konanie žalobcu nemá takú intenzitu, aby sa o ňom pojednávalo ako o trestnom čine, treba chápať tak, že trestné stíhanie bolo vedené voči žalobcovi nedôvodne a preto nezákonne.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovi bolo uznesením povereného príslušníka PZ, OR PZ v Leviciach, Obvodného oddelenia PZ Želiezovce pod sp. zn. ČVS: ORP-793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa v štádiu pokusu podľa v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa , s poukazom na , . Proti tomuto uzneseniu obvinený podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom OP Levice zamietnutá ako nedôvodná, a to uznesením zo dňa 03. 03. 2020 pod sp. zn. -12. Prokurátor OP v Leviciach následne podal na obvineného obžalobu za pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa , s poukazom na , . Sudca Okresného súdu Levice uznesením zo dňa 11. 08. 2020, sp. zn. , ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 09. 2020, trestnú vec žalobcu postúpil Okresnému úradu Levice na prejednanie ako priestupok. Okresný úrad Levice, odbor všeobecnej vnútornej správy záznamom zo dňa 16. 03. 2022, č. OU-LV-OVVS-2022/000114, konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že zodpovednosť za priestupok zanikla, nakoľko uplynula dvojročná prekluzívna lehota počas ktorej bolo možné o ňom rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol uznaný vinným ani zo spáchania priestupku.

10. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia si nároku na náhradu škody na súde je jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom, pričom súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca predložením listinného dôkazu - žiadosti o predbežné prejednanie nároku zo dňa 06. 10.2 020 preukázal, že písomne požiadal o predbežné prerokovanie nároku príslušný orgán štátu, ktorý je za vznik škody zodpovedný podľa - Generálnu prokuratúru SR, pričom tejto žiadosti žalobcu tento orgán nevyhovel.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že škodou je podľa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa cit. zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody je nevyhnutým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a znamená, že musí byť medzi existenciou protiprávneho úkonu a vznikom škody daný vzťah príčiny a následku, pričom dôkazná povinnosť ohľadom existencie takéhoto vzťahu je vždy na poškodenom, ktorý si nárok na náhradu škody uplatňuje. Žalobca sa v trestnom konaní v súlade so svojím ústavným právom na obhajobu, nechal zastupovať obhajcom E. E. A., ktorému žalobca za právne služby zaplatil 1 118,87 eura. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia ČVS:ORP-8793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 a s následným postupom (vec bola postúpená na priestupkové konanie, a teda sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom), vznikla žalobcovi škoda vo výške 1 118,87 eura, ktorá predstavuje vynaložené náklady na právne zastupovanie advokátom Mgr. Martinom Jankovičom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní a tak je nárok žalobcu

na vecnú škodu dôvodný. Súd prvej inštancie teda z titulu vyplatenia odmeny za úkony právnej služby advokátovi zaviazal žalovaného na zaplatenie 1 118,87 eura žalobcovi, ktorých výška bola vyčíslená v súlade s vyhláškou, ako aj s právnym záverom obsiahnutom v rozhodnutí NS SR sp. zn. , podľa ktorého pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny.

12. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 118, 87 eura, odo dňa doručenia oznámenia žalovaného, že neuspokojí nárok na náhradu škody žalobcu, t. j. odo dňa 14. 12. 2020 do zaplatenia. Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona, zákonná lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Keďže súd prvej inštancie rozhodol, že priznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 1 118,87 eura súčasne zaviazal žalovaného v zmysle za zaplatenie úroku z omeškania, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca nepredložil súdu žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval doručenie odpovede Generálnej prokuratúry, tak ako tvrdil žalobca, súd prvej inštancie priznal nárok na úroky z omeškania až od uplynutia doby, ktorú mal príslušný orgán podľa cit. zákona (žalovaný) na vyplatenie náhrady, teda šesť mesiacov od uplatnenia nároku u príslušného orgánu. Napriek tomu, že žalobca doručenku k žiadosti o predbežné prejednanie nároku taktiež nepredložil, z odpovede žalovaného na žiadosť o predbežné prejednanie nároku vyplýva, že žiadosť bola žalovanému doručená 06. 10. 2020, a to znamená, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z uplatnenej sumy od 07. 04. 2021 do zaplatenia. Súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zmysle v spojení s nariadením vlády SR č. Súd prvej inštancie v časti v ktorej žalobca žiadal úrok z omeškania od 14. 12. 2020 do 06. 04. 2021 žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca preukázal, že prostredníctvom jeho právneho zástupcu zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku, t. j. mal za preukázané, že žalobcov nárok na náhradu škody vo výške 1 118,87 eura bol predbežne prerokovaný v súlade s ustanovením a nebol zo strany žalovaného uspokojený. Žalobca bol pri podaní predmetnej žiadosti zastúpený advokátom, ktorý si za uvedený úkon účtoval tarifnú odmenu vo výške 61,41 eura spolu s tzv. režijným paušálom 10,63 eura a žalobca mu túto odmenu uhradil dňa 16. 12. 2020 (viď potvrdenie o realizovaní transakcie na č.l. 13). Nakoľko tieto trovy nie sú podľa súčasťou trov konania, ktoré si žalobca môže podľa tohto zákona uplatniť v rámci nároku na náhradu škody a nejde ani o trovy tohto konania, nakoľko vznikli pred začatím súdneho konania, preto súd prvej inštancie uvedenú sumu posúdil ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky voči žalovanému zo zodpovednosti štátu za náhradu škody a priznal mu ich tak, ako je to špecifikované vo výroku napadnutého rozhodnutia.

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , pretože žalobca bol úspešný v súdnom konaní v celom rozsahu (zamietajúca časť sa týka úrokov, ktoré nemajú vplyv na trovy), a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v zmysle .

15. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Nárok na náhradu trov konania si neuplatnil. V podanom odvolaní žalovaný poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. , a . Namietal, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď posúdil uvedené rozhodnutie trestného súdu o postúpení veci na priestupok ako skončenie trestného konania inak ako odsudzujúcim rozsudkom, a preto má mať žalobca pri splnení ďalších zásadne právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Nemožno sa stotožniť s odôvodnením súdu, ktorý považuje uvádzané rozhodnutie za nezákonné preto, že bola trestná vec súdom postúpená na prejednanie priestupku. Táto skutočnosť automaticky neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia alebo obžaloba boli, resp. sú nezákonné a tým sa stali právnym titulom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby v danom prípade žalobcovi, ktorý sa preukázateľne dopustil protispoločenského konania, ktorého posúdenie závažnosti záviselo iba od subjektívneho názoru, bolo akýmkoľvek spôsobom priznané odškodnenie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. .

16. Uviedol, že konanie o náhradu škody podľa podlieha základným zásadám civilného práva, medzi ktoré patrí aj nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania), ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzniknúť právo) a výkon práva musí byť v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade v trestnej veci, ktorá je predmetnom tohto sporu, sa žalobca skutku preukázateľne dopustil, čo konštatoval aj sám súd prvého stupňa, a dokonca svojím konaním aj naplnil formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom podľa názoru súdu nenaplnil len materiálny znak. Uvedené znamená, že súd nekonštatoval, že sa skutok nestal, prípadne že tento nespáchal žalobca, nakoľko nebol oslobodený spod obžaloby a jeho trestné stíhanie nebolo ani zastavené. Žalobca sa teda dopustil protiprávneho konania voči svojej matke, a preto by priznanie náhrady škody v podobe trov právneho zastúpenia v trestnom konaní bolo odvodené od jeho vlastného protiprávneho konania, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť, ktorá vo svojom základe odporuje dobrým mravom, odporuje aj objektívnemu právu. Pozitívne právo výslovne odkazuje na dobré mravy ako základný princíp právneho správania v mnohých konkrétnych ustanoveniach, čím tieto morálne pravidlá povyšuje na úroveň právnych pravidiel, považuje ich za dobro tvoriace spravodlivosť.

17. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi nebolo preukázané porušenie žiadnej zo zásad trestného konania podľa . Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že následne bola trestná vec postúpená okresným súdom správnemu orgánu, nakoľko by mohlo ísť o priestupok. Je potrebné vychádzať aj z toho, že nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a prípadné uplatnenie materiálneho korektívu je až vecou konajúceho súdu. Z uznesenia Okresného súdu Levice sp. zn. zo dňa 11. 08. 2020 o postúpení veci Okresnému úradu v Leviciach, ktorý by mal vec prejednať ako priestupok, jednoznačne vyplýva, že žalobca svojím konaním po formálnej stránke naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa , písmeno b/ – uvedené znamená, že skutok sa stal (uskutočnil sa v reálnom svete), teda žalobca protiprávne konal voči svojej matke – poškodenej. Súd síce dospel k záveru, že konanie žalobcu nenaplnilo intenzitu trestného činu podľa , no zároveň uvedené neznamená, že sa skutok nestal a že nešlo o protiprávne konanie. Napokon súd vec postúpil správnemu orgánu na možné prejednanie priestupku, teda tiež mal za to, že išlo o protiprávne konanie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napádaného rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentom žalovaného, ktorý poukázal na to, že za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad, nie také rozhodnutie, ktoré v čase vydania spĺňalo všetky zákonné kritériá, a teda bolo rozhodnutím zákonným. Súd prvej inštancie sa odvoláva predovšetkým na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. . Žalovaný však vo svojich vyjadreniach poukázal na novšiu judikatúru, resp. rozhodovaciu prax súdov, keď Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. z 07. 11. 2012 považuje právny názor krajského súdu Bratislava za akceptovateľný a právne korektný, keď tento nevyhovel žalobe žalobkyne, aj napriek tomu, že jej trestné stíhanie bolo skončené postúpením na priestupok, teda išlo o rovnaký ako posudzovaný prípad. Rovnako bolo zo strany žalovaného poukázané aj na pomerne aktuálne rozhodnutie – rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. z 28. 04. 2021, ktorý vyslovil, že ustanovenia nemožno aplikovať formalisticky, len podľa výsledku trestného stíhania. Žalovaný sa odvolával aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.11.2013 č. k. -50.

18. Uviedol, že navyše sa nepreukázalo ani v priestupkovom konaní, že sa žalobca protiprávneho konania nedopustil, nakoľko len uplynul čas, počas ktorého mohlo byť jeho konanie pred správnym orgánom prejednané. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, poukazujúc na Nález Ústavného súdu SR č. k. zo 7. decembra 2021, že náhradu škody nemožno úspešne uplatniť v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu premlčania, keďže v tomto prípade nemožno hovoriť o nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným (dôvod zastavenia trestného stíhania totiž závisí len od objektívne zákonom stanovených podmienok - objektívna skutočnosť spočívajúca v plynutí času), čo možno analogicky aplikovať aj na priestupkové konanie v danom prípade. Upriamil pozornosť aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci č. 57404/08 – F. proti Českej republike.

19. V danom prípade nebol žalobca oslobodený spod obžaloby, vec ale bola pre iné posúdenie závažnosti konania postúpená na prejednanie priestupku, pričom priestupok je obdobne zavinené

konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti. Uvedené je významné aj z hľadiska, že súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že konanie žalobcu nenaplnilo intenzitu trestného činu, no formálne znaky prečinu žalovanej skutkovej podstaty spĺňalo, teda išlo o protiprávne konanie. Je teda zrejmé, že súd v danom prípade dal prednosť uplatneniu mimotrestnej zodpovednosti, no uplatnila sa zodpovednosť priestupková. Ani v opačnom poradí, kedy okresný úrad prejednávajúci oznámený priestupok postúpi vec orgánom činným v trestnom konaní z dôvodu, že vykonaným dokazovaním došiel k záveru, že v danej veci ide o trestný čin, postúpením veci okresným úradom nedochádza k vydaniu predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia, resp. k nezákonnému postupu. Ide tu o dva inštitúty, ktoré tak jeden ako aj druhý upravujú postup pri rozhodovaní o protiprávnom konaní, kedy rozdiel je výlučne v posúdení nebezpečnosti spáchaného skutku, ktorú možno ustáliť častokrát po vyhodnotení dostupných dôkazov až v konaní pred súdom, resp. pred okresným úradom. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo v posudzovanej veci nebolo potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu, keď len všeobecne poukázal na zásadu prezumpcie neviny bez bližšieho vysvetlenia. Žalovaný považuje takýto postup súdu za formalistický, nezodpovedajúci požiadavke náležitého odôvodnenia rozhodnutia. Obdobne tiež súd postupoval aj pri argumentácii žalovaného týkajúcej sa konania v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže byť titulom odškodnenia, keď k týmto argumentom sa tiež nevyjadril.

20. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie poukázal výlučne na judikatúru týkajúcu sa prípadov, keď trestné stíhanie bolo ukončené oslobodením spod obžaloby, resp. zastavením trestného stíhania súdom a vo vzťahu k prípadu, kedy došlo k postúpeniu veci na priestupok poukázal len na rozhodnutie Ústavného súdu SR z roku 2011, no žalovaný poukázal na novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR z roku 2012.

21. Vo vzťahu k súdom priznanej náhrade trov predbežného prerokovania nároku žalovaný uviedol, že jej priznanie žalobcovi je v rozpore so a priznanie tejto sumy je v rozpore s ustanovením cit. zákona. Nemožno túto sumu subsumovať pod príslušenstvo žalovanej pohľadávky. Preto uplatnenie sumy vo výške 72,03 eura titulom nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom je v rozpore s cit. ustanovením. Vo vzťahu k priznaniu úrokov z omeškania, odhliadnuc od toho, že tieto nemali byť podľa žalovaného žalobcovi vôbec priznané, nakoľko žalovaný rozporuje aj priznanie samotnej istiny, namieta aj postup súdu pri určení lehoty, od ktorej priznal súd žalobcovi úroky z omeškania. Súd určil začiatok plynutia lehoty priznania úrokov z omeškania postupom podľa s tým, že nakoľko žalobca nepreukázal, kedy mu bolo doručené oznámenie žalovaného o neuspokojení jeho nároku na náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku, súd vychádzal zo šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a teda sám nahradil dôkazné bremeno, ktoré mal znášať žalobca, čo je v rozpore s princípmi . Nakoľko žalobca žiadnym spôsobom sám nepreukázal, kedy sa mal žalovaný dostať do omeškania, má žalovaný za to, že súd mal určiť neskorší začiatok plynutia lehoty omeškania (od doručenia žaloby žalovanému).

22. Žalobca vo vyjadrení k žalovaným podanému odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Uviedol, že v priestupkovom konaní ani v trestnom konaní mu nebola preukázaná vina a že žalovaný v podanom odvolaní uvádza viaceré nepresnosti. Žalovaného tvrdenie, že uplatnenie materiálneho korektívu je až vecou konajúceho súdu, je nesprávne, pretože materiálny korektív je nielen oprávnený, ale podľa žalobcu prokurátor aj povinný skúmať vždy aj v rámci prípravného konania, a v prípade jeho naplnenia je oprávnený vec postúpiť inému orgánu ex offo.

23. Žalobca bol toho názoru, že ani žalovaným citované rozhodnutia súdov v jeho odvolaní, ktoré možno považovať za ojedinelé, resp. vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe v prípadoch prejednania nárokov na náhradu škody v zmysle , resp. prejednávajúce skutkovo odlišné prípady nemôžu zmeniť ustálenú rozhodovaciu prax. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. januára 2012, sp. zn. , rozhodnutie zo dňa 30. novembra 2009, sp. zn. , na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24. marca 2011, sp. zn. , na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 7. augusta 2018, sp. zn. a iné. K žalovaným uvedenej rímskej zásade ,,z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo“, žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. , zo dňa 14. 11. 2017.

24. V ďalšom uviedol, že ak žalobcovi v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prejednanie jeho nároku u žalovaného vznikli výdavky, jedná sa z pohľadu nevyhnutnosti dodržania zákonom predpísaného postupu o výdavky účelne vynaložené. Odvolanie žalovaného v tom smere, že žalobcovi neprináleží suma 72,03 eura titulom takto vynaložených výdavkov, nie je dôvodné.

25. K žalovaným namietanému nesprávnemu určeniu plynutia lehoty, ktorou sa mal žalovaný dostať do omeškania s plnením svojej povinnosti, žalobca uviedol, že si žalovaný svojím tvrdením protirečí, resp. z tohto tvrdenia vyvodzuje pre seba nepriaznivé následky v spore, keď žalovaný žalobu žalobcu, ktorú podal v tomto spore preukázateľne prevzal dňa 11. 01. 2021, čo vyplýva okrem iného aj z elektronického súdneho spisu, a tak, ak by skutočne mal súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupovať, tak súd prvej inštancie by priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy nie až od dátumu 07. 04. 2021, ale už od dátumu 11. 01. 2021.

26. Odvolaciemu súdu žalobca navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že s vyjadrením žalobcu nesúhlasí a naďalej v plnom rozsahu zotrváva na dôvodoch podaného odvolania a opätovne poukazuje na uvádzané nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. aj na rozsudok ESĽP, ako aj na rozhodnutia súdov SR v podanom odvolaní. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Českej republiky, no tieto sú na daný prípad neaplikovateľné, nakoľko ide o zahraničné rozhodnutia. Zastáva názor, že všetky žalobcom uvedené súdne rozhodnutia z Českej republiky nemožno v danom spore použiť a považovať ich za súčasť ustálenej súdnej praxe Slovenskej republiky.

28. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané žalovaným ako oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (, ) a že spĺňa náležitosti odvolania v zmysle , preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario, keď v zmysle za použitia oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku I. a III. je vecne správne, preto ho podľa potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.

29. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

30. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

31. V ustanovení je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

32. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach považuje za vecne správny, pričom za správne považuje aj úvahy súdu prvej inštancie uvedené odôvodnení tohto rozsudku. V celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné.

33. Odvolací súd konštatuje, že v tomto konaní, v rámci vykryštalizovania sa sporných otázok a aj vzhľadom na odvolacie dôvody konštatuje, že prvou spornou otázkou bolo, či možno považovať v zmysle za nezákonné rozhodnutie (ako predpoklad zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu) v trestnom konaní aj situáciu existencie uznesenia o vznesení obvinenia a zamietnutia sťažnosti

obvineného prokurátorom, kedy bola vec z tohto trestného konania súdom postúpená príslušnému orgánu na prejednanie priestupku z dôvodu, že v ňom nevidel závažnosť dosahujúcu „mieru“ trestného činu (v tomto prípade tiež spolu s preklúziou priestupkového stíhania a jeho zastavenia). Druhou spornou otázkou bola otázka nárokovateľnosti náhrady nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, uplatnených v súdnom konaní po tom, čo v rámci predsúdneho konania o predbežnom prerokovaní povinná osoba „dobrovoľne“ neplnila a úročenie priznaného nároku.

34. V rámci správnych skutkových záverov a zistení súdu prvej inštancie možno odvolacím súdom konštatovať, že uznesením povereného príslušníka PZ, OR PZ v Leviciach, Obvodného oddelenia PZ Želiezovce pod sp. zn. ČVS: ORP-793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona. Proti tomuto uzneseniu obvinený podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom OP Levice zamietnutá ako nedôvodná, a to uznesením zo dňa 03. 03. 2020 pod sp. zn. -12. Prokurátor OP v Leviciach následne podal na obvineného obžalobu pre pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 11. 08. 2020, sp. zn. , ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 09. 2020 trestnú vec žalobcu postúpil Okresnému úradu Levice na prejednanie ako priestupok. Okresný úrad Levice, odbor všeobecnej vnútornej správy záznamom zo dňa 16. 03. 2022, č. OU-LV-OVVS-2022/000114, konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že zodpovednosť za priestupok zanikla, nakoľko uplynula dvojročná prekluzívna lehota počas ktorej bolo možné o ňom rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol uznaný vinným ani zo spáchania priestupku.

35. Podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

36. Podľa , vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

37. Podľa , vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

38. Podľa , ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

39. Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

40. Podľa , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „“) s príslušným orgánom podľa a 11.

41. Podľa , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

42. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

43. Podľa , , , náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

44. Podľa , príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

45. Odvolací súd konštatuje, že v materiálnom právnom štáte nie je všetko „čierne alebo biele“. Primeranosť, proporcionalita, adekvátnosť sú všetko označenia, ktoré sú zastrešujúcim pojmom vyhodnocovania posudzovania miery všetkých spoločenských vzťahov, a zvlášť vertikálnych vzťahov medzi štátom a fyzickou osobou. V odtieňoch farieb je nutné rozoznávať rozdiel, z pohľadu závažnosti a dôsledkov možných zásahov verejnej moci do integrity fyzickej osoby, pri vybočení z morálnych pravidiel, pri vybočení z pravidiel priestupkovej regulácie a napokon vybočenie z pravidiel trestnoprávnej regulácie.

46. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ). Zmyslu a účelu (pozn. odv. súdu: aj v podmienkach ) zodpovedá taká interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd SR (porovnaj napr. jeho nálezy sp. zn. a ). Podľa názoru odvolacieho súdu existuje ustálený judikatórny pohľad na to, že pri nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania neskorší výsledok trestného konania.

47. V tomto prípade bolo vznesené obvinenie žalobcovi pričom v neskoršom postupe súd postúpil vec na priestupkové prejednanie.

48. Nemožno stotožňovať situáciu kedy v rámci trestného stíhania dôjde k premlčaniu trestného stíhania a jeho zastaveniu so situáciou, kedy z trestného stíhania je vec postúpená orgánu, ktorý prejednáva priestupok a dôjde k zastaveniu priestupkového konania z dôvodu preklúzie. Odvolací súd považuje

uvedené premostenie ako hlavný argument žalovaného, ktorý pramenil, čo do dôvodov argumentácie, z rozhodnutia sp. zn z 29. 04. 2020. Išlo o argumentáciu vo vzťahu k takej situácii, že v rámci trestného stíhania došlo k premlčaniu trestného stíhania, pričom situácia podľa tohto rozhodnutia nie je dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti štátu za to, že bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba. V neskoršom konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. 10. 2022 uviedol, že podmienka (nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným) je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, že skutok nie je trestným činom (pozn.: v čom odvolací súd vidí základ pre tento prípad), resp. že skutok nespáchal obvinený. Pričom v tomto neskoršom rozhodnutí sa najvyšší súd pridržal názoru o neexistencii nároku na náhradu škody a nenaplnení predpokladu zodpovednosti v prípade premlčania trestného stíhania.

49. Odvolací súd uvádza, že v tomto konaní neprišlo k premlčaniu trestného stíhania, ale k preklúzii priestupkového konania po tom čo vedené trestné stíhanie skončilo postúpením veci príslušnému orgánu na prejednanie priestupku. Hlavným rozdielom, ktorý odlišuje tento prípad je skutočnosť, že súd postúpil vec do priestupkového konania (teda neprišlo k premlčaniu trestného stíhania). Možno konštatovať, že hoci sa skutok mohol stať, mohol ho spáchať obvinený, závažnosť tohto skutku ale nenaplnila posledný završujúci znak trestného činu. Možno tak bezpečne konštatovať, že k spáchaniu trestného činu neprišlo. Ak neprišlo k spáchaniu trestného činu a trestné stíhanie bolo vedené, vo výsledku prišlo k zásahu do práv žalobcu. Prostriedky trestnoprávnej, resp. trestno-procesnej regulácie sú zásahmi ultima ratio, ktoré sú aj z pohľadu odtieňov farieb proporcionality najzávažnejšími zásahmi do života človeka. Ide nielen o obyčajné konštatovanie možnej najzávažnejšej spoločenskej difamácie (v dôsledku vedenia trestného stíhania), ale môže sa jednať aj o akútne prítomné zásahy prostriedkami trestného procesu do integrity fyzickej osoby napr. v podobe väzby a väzobného stíhania. Odvolací súd nehovorí o tom, že tieto boli v najprísnejšej forme prítomné u žalobcu, ale že prítomné byť mohli.

50. To, že nebol spáchaný trestný čin možno ďalej rozvinúť tak, že mohol byť spáchaný skutok, ktorý bolo možné prejednávať ďalej v priestupkovom konaní, a iste mohol byť predmetom posudzovania morálneho prehrešku. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že postúpením veci do priestupkového konania bez ohľadu na ďalší osud priestupkového konania spôsobuje, že pôvodne vedené trestné stíhanie nezákonne zasiahlo do práv osoby (nezákonnými rozhodnutiami), ktorá trestný čin nespáchala (vo význame závažnosti), má nárok na náhradu škody podľa . Priestupkové konanie alebo iné konanie, v ktorom sa prejednáva skutok mimo trestnoprávnych prostriedkov nie je úvodom alebo pokračovaním trestného stíhania. Aj v prípade uznania viny za skutok v priestupkovom konaní platí, že objektívne vedené trestné stíhanie voči osobe neskôr priestupkov odsúdenej, vedené byť nemalo a z pohľadu výsledku prišlo k nezákonným rozhodnutiam štátu. Dôsledky spáchania morálneho previnenia si osoba znáša sama, taktiež dôsledky spáchania priestupku si so sebou nesie v podobe uznania za vinného v priestupkovom konaní, ale nemôže si niesť bez možnosti náhrady škody dôsledky trestnoprávnych prostriedkov, ktoré boli na nej uplatňované. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07. 08. 2018, ktorý konštatoval, že účelom trestného konania je odhalenie a potrestanie páchateľa trestnej činnosti. Ak sa však v priebehu konania ukáže, že tento účel nemožno naplniť, pretože sa obvinený nedopustí trestnej činnosti, pre ktorú bol stíhaný, potom je potrebné považovať všetky úkony, ktoré boli v trestnom konaní vykonané, za vadné a obvinený by mal byť odškodnený. V ďalšom Náleze Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 14. 11. 2017 dospel k inšpiratívnemu záveru (v pôvodnom jazykovom znení), že „pokud trestní stíhání obviněného skončí postoupením věci podle trestního řádu do kázeňského řízení ve smyslu zákona č. 361/2003 Sb., o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů, ve znění pozdějších předpisů, nelze na toto kázeňské řízení z pohledu ústavního práva nahlížet jako na pokračování trestního řízení. Usnesení o postoupení věci vyvolává nezákonnost usnesení, kterým bylo trestní stíhání zahájeno. Pokud obviněnému v souvislosti s tímto trestním stíháním vznikla škoda, pak má podle čl. 36 odst. 3 Listiny nárok na její náhradu, i pokud byl později v kázeňském řízení, do kterého byla věc postoupena, shledán vinným kázeňským přestupkem. Ačkoli se právě citované rozhodnutí od nyní rozhodované věci v jednotlivostech liší (věc byla postoupena z trestního řízení do kázeňského řízení oproti řízení přestupkovému), ve své podstatě je možné (resp. s ohledem na také nezbytné) z jeho nosných důvodů vyjít“. V uvedenom prípade český ústavný súd dospel k záveru, že ak aj trestne stíhaná osoba bola nakoniec uznaná za vinnú zo spáchania priestupku na základe skutku, pre ktorý bolo pôvodne vedené trestné stíhanie, má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla trestným stíhaním.

51. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd vecnú stránku rozhodnutia súdu prvej inštancie považuje za správnu v základnej otázke zodpovednosti štátu, pričom sa nezoberal zvlášť otázkou výšky škody, pretože táto spornou nebola. S otázkou výšky náhrady škody ale čiastočne súvisí aj otázka argumentácie žalovaného, ktorá sa týkala s dobrými mravmi rozporného priznania náhrady škody žalobcovi ( ). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal rýdzo majetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorej otázka rozporu dobrých mravov (z dôvodu, že žalobca sa skutku mal dopustiť a nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania) podľa názoru odvolacieho súdu nemá relevanciu. Obdobne ako vyššie, odvolací súd argumentuje skutočnosťou, že žalobca musí plne zodpovedať za protiprávne konanie naplňujúce skutkovú podstatu priestupku, avšak nemôže zodpovedať za škodu, ktorá mu bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami v rámci trestného konania a stíhania jeho osoby. Ak by bola možná úvaha o dobrých mravoch v súvislosti s náhradou škody, ktorej sa trestným stíhaním dotknutá osoba domáha v rámci konania o náhrade škody, podľa názoru odvolacieho súdu by snáď možno prichádzala do úvahy v situácii keby poškodený žiadal aj nemajetkovú ujmu. V prípade majetkovej ujmy spočívajúcej v nevyhnutných nákladoch na obhajobu žalobcu taký priestor odvolací súd nevidel.

52. Ďalšou bola otázka náhrady nákladov na predbežné prerokovanie nároku vo výške 72,03 eura. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že stanovuje, čo považuje za trovy konania v rámci usporiadania vzťahov zo zodpovednosti za škodu, pričom v odseku 3 konštatuje, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, čo podľa názoru odvolacieho súdu znamená, že tieto sú súčasťou náhrady v „procese“ predbežného prejednania nároku (mimo súdneho konania). Trovy právneho zastúpenia považuje za trovy konania aj v súvislosti s konaním pred súdom, preto sa nemožno zrejme domnievať, že toto zákonné ustanovenie ( ) modifikuje tak, že by poškodená osoba nemala nárok na náklady v súvislosti s uplatnením pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie teda stanovuje, čo považuje za trovy konania v procese predbežného prerokovania a načo nárok poškodená osoba nemá. Inými slovami, ak by sa štát prostredníctvom štátneho orgánu dohodol a uznal by svoju zodpovednosť, poškodený nemá právo na náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ( druhá veta ). V prípade, ak sa vec dostane do súdneho konania, podľa názoru odvolacieho súdu nebráni nič priznať nárok, ktorý možno kvalifikovať v zmysle ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, tak ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ išlo o úročenie priznaného nároku odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca pôvodne žiadal úročiť (omeškaním) od 14. 12. 2020, pričom súd prvej inštancie priznal nárok na úrok z omeškania 07. 04. 2021. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že žalobca nepreukázal, kedy sa žalovaný mal dostať do omeškania, pričom nerozporoval ustálený deň 07. 04. 2021, ku ktorému súd prvej inštancie prišiel úvahou uplynutia času od doručenia výzvy na predbežné prejednanie sporu. Navyše nebolo možné logicky „v prospech“ žalovaného dospieť k úvahe o čase doručenia žaloby žalovanému, pretože tento čas predbiehal súdom prvej inštancie ustálený čas začiatku úročenia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval argumentáciu žalovaného za relevantnú.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.

54. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

55. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( veta druhá v spojení s posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).