Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 444/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. M., G., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., pre

namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co

274/2011 z 23. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves

sp. zn. z 8. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 14. marca

2012 doručená a 25. septembra 2012 doplnená sťažnosť Š. M. (ďalej len ,,sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

23. novembra 2011 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len ,,okresný súd“) sp. zn. z 8. júla

2011 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. septembra 2008, a to z dôvodu

uvedeného v , teda z dôvodu obavy z pokračovania

v trestnej činnosti. Uzneseniu o vzatí do väzby predchádzalo obvinenie sťažovateľa

z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a , ktoré

mu bolo vznesené 11. septembra 2008, ako aj obvinenie zo zločinu týrania blízkej

a zverenej osoby podľa a , ktoré mu bolo

vznesené 12. septembra 2008, pričom poškodenými mali byť jeho manželka a dcéra. Väzba

sťažovateľa trvala od 11. septembra 2008 do 12. novembra 2008, keď bol z väzby

prepustený potom, ako okresný súd uznesením z 5. novembra 2008 dospel k záveru, že

nebolo síce celkom rozptýlené dôvodné podozrenie, že sa skutky stali a že boli spáchané

sťažovateľom a majú znaky trestného činu, pri rozhodovaní zohľadnil a prijal jeho písomný

sľub, že povedie na slobode riadny život, že sa podrobí obmedzeniam uloženým súdom a že

je ochotný v prípade potreby vyhnúť sa kontaktom s manželkou. Rovnako vzal súd

do úvahy i zmenu svedeckej výpovede poškodenej, manželky sťažovateľa, ktorá bola

jedným z hlavných dôkazov svedčiacich v jeho neprospech v čase vzatia do väzby,

a závažnosť zásahu do základného práva jednotlivca na slobodu, ktorý väzba predstavuje.

Krajský súd následným uznesením z 12. novembra 2008 zamietol sťažnosť prokurátora

proti prepusteniu obvineného z väzby, no opätovne zdôraznil, že podozrenie, že sa

sťažovateľ dopustil protiprávneho konania na tom skutkovom základe, ako mu bolo

vznesené obvinenie, aj naďalej pretrváva, a to aj napriek zmene dôkaznej situácie v jeho

prospech na základe zmenenej svedeckej výpovede poškodenej manželky.

3. V ďalšom priebehu trestného stíhania sťažovateľa v trestnej veci nebezpečného

vyhrážania okresný súd uznesením č. k. -466 z 27. januára 2010 rozhodol

o postúpení trestnej veci Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi, odboru všeobecnej

vnútornej správy, detašovanému pracovisku G., pretože zistil, že nejde o trestný čin

a uvedený orgán by mohol uvedený skutok prerokovať ako priestupok proti občianskemu

spolunažívaniu. V tomto uznesení okresný súd zmenené výpovede poškodenej vyhodnotil

ako nepravdivé a účelové, ktorými sledovala snahu pomôcť manželovi a potvrdiť mu jeho

obranu. Súd ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o tom, či žalovaný naplnil skutkovú podstatu

stíhaného prečinu, možno konštatovať, že je dané podozrenie, že z hľadiska formálneho

chápania obžalovaný naplnil znaky stíhaného prečinu. Intenzita tohto konania však

poukazuje na to, že z materiálnej stránky skutok nedosiahol takú mieru z hľadiska jeho

nebezpečnosti, žeby išlo o trestný čin, pretože závažnosť prečinu je nepatrná, uvedený

skutok by mohol príslušný priestupkový orgán posúdiť ako priestupok, a preto vec súd

postúpil na prerokovanie priestupku Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi. Konanie

v priestupkovej veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi

z 15. júla 2010 právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná nie je priestupkom.

4. Aj druhá trestná vec sťažovateľa bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry

Prešov sp. zn. OPv 227/2008 zo 16. marca 2009 postúpená priestupkovému orgánu (skutok

stíhaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby). Aj konanie v tejto priestupkovej

veci bolo následne rozhodnutím Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi z 30. apríla 2009

právoplatne zastavené, pretože skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom.

5. Sťažovateľ podal následne na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovanej

Slovenskej republike domáhal náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, do ktorej

bol vzatý, pričom vec bola následne postúpená inému orgánu. Požadovanú výšku škody

vyčíslil najskôr na 300 000 €, neskôr túto sumu upravil na 462 127,80 €. Okresný súd jeho

žalobu zamietol a krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou jeho rozsudok

potvrdil, keď zhodne dospeli k záveru, že sťažovateľ si väzbu zavinil sám, v dôsledku čoho

mu právo na náhradu škody nevzniklo. Sťažovateľ na odôvodnenie sťažnosti v podstatnom

uviedol:

,,Moje väzobné stíhanie bolo od počiatku nezákonné a protiprávne. Moja väzba

bola vykonštruovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, keď tieto odmietli súdne zvážiť

celkový problém a síce, že nešlo o páchanie trestnej činnosti, ale išlo o vážne manželské

nezhody, resp. manželskú krízu... Ja som nikdy nemal v úmysle manželke ublížiť,

resp. páchať voči nej trestnú činnosť, ale chcel som len riešiť v tom čase vzniknuté

manželské nezhody a hádky, ktoré orgány činné v trestnom konaní doslova nafúkli

do obludných rozmerov a mňa zatkli. Ja som už v čase prejednávania mojej väzby ponúkol

sudcovi riešenie a síce, že pôjdem do doby, kým sa situácia neupokojí bývať mimo G. do K.,

kde mi obhajca obstaral lacnú ubytovňu. Taktiež súd vôbec nezobral do úvahy charakter

mojej osoby a síce, že som odslúžil 25 rokov u polície, kde som tvrdo bojoval so zločinom

rôzneho druhu a častokrát nasadzoval život a zdravie...

Následne po preukázaní mojej neviny som sa cestou súdnych orgánov domáhal

náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keďže moja väzba bola evidentne

protizákonná.

Tvrdím, že postupom súdov bol generálne znegovaný , a to

z dôvodu, že zákonodarca má prvoradý záujem a zámer na odstránení každého

nezákonného rozhodnutia, pritom štát sa nemôže zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie

zbaviť tak, ako to v rozsudkoch učinili porušitelia práva. Súdy svojimi rozsudkami popreli

právnu normu – a vôbec jej zmysel.

Porušitelia práva sa snažia paušálne nahovoriť, že ja som si mal väzbu zaviniť sám...

Súdy vôbec nezobrali do úvahy, že ja som bol spod obžaloby generálne oslobodený, a teda

som evidentne žiadne prečiny nespáchal, teda som bol zatknutý nezákonne a som a vždy

som bol nevinný.

Súdna prax ustálila, že zavinenie páchateľa väzby na väzobnom stíhaní musí byť

zjavne preukázané. Jedná sa o také prípady, ktoré vo svojej podstate sťažujú činnosť

orgánov činných v trestnom konaní, napríklad pokus o útek, ukrývanie sa, ovplyvňovanie

znalcov, svedkov a pod. Ja som nikdy nič podobné nespáchal, čiže tvrdím, že rozhodnutia

súdov sa nezakladajú na riadne zistenom skutkovom stave veci, čo vo svojej podstate viedlo

k neprávnemu rozhodnutiu súdov, ako aj k nesprávnej aplikácii práva.

Súdy sa ani len nenamáhali vysporiadať sa s otázkami, že následkom nezákonnej

väzby sa zo mňa stala prakticky spoločenská mŕtvola. Prišiel som o výhodné a stabilné

zamestnanie, ktoré bolo zdrojom mojich jediných príjmov, mám zdravotné problémy,

rodičia a súrodenci sa odo mňa odvrátili a so mnou vôbec od uväznenia nekomunikujú,

utrpel som kreatívnu ujmu, nakoľko kriminálne živly, ktoré som v minulosti riešil sa na mne

dobre zabávajú, o pretrpených príkoriach vo väznici ani nehovorím. Stav naznačuje

nespravodlivosť napádaných rozsudkov.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu. Ďalej žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozsudky zrušil, vrátil vec na ďalšie konanie

a priznal mu náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah základného práva na súdnu ochranu

priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané

náležitosti, nie je neprípustná, je podaná včas a oprávnenou osobou a na jej prerokovanie má

právomoc. Ďalej sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či

sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

I. ÚS. 140/03, , , , ).

10. Základná línia sťažnostnej argumentácie je identifikovateľná nesúhlasom

sťažovateľa s právnymi závermi okresného súdu a krajského súdu týkajúcimi sa vzniku jeho

nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku

jeho ,,generálneho oslobodenia spod obžaloby“ mu vznikol nárok na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe a súdy ,,generálne znegovali “, keď

dospeli k záveru, že mu právo na náhradu škody nevzniklo, pretože si väzbu zavinil sám.

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva

na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

12. Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

,,Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (postupom podľa –

v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1, 3 a rozsudok potvrdil podľa , , lebo je vecne správny, jeho

odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s nim stotožňuje, lebo

dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa

iba opakujú skutočnosti, s ktorými s súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku výstižne

a presvedčivo vyporiadal.

O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd použil nesprávnu právnu normu

alebo síce aplikoval na daný predmet sporu správnu právnu normu, ale nesprávne ju

vyložil, resp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového

stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach

účastníkov konania).

Súd prvého stupňa sa nedopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,

použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, rozsudok o zamietnutí žaloby je zákonný a presvedčivý. Žalobca v odvolaní iba

opakuje skutočnosti, ktoré účelovo už uvádzal aj v konaní pred súdom prvého stupňa,

s ktorými sa súd riadne a presvedčivo vyrovnal. K dôvodom napadnutého rozsudku už

odvolací súd nemusí nič dodávať.“

Keďže krajský súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ústavný súd

sa oboznámil aj s týmto. Okresný súd po prepise žalobných dôvodov a vyjadrenia žalovanej

najskôr takto rekapituloval vykonané dôkazy (prevzaté z pôvodného trestného konania):

,,Dňa 10.9.2008 o 12.40 hod. manželka žalobcu I. M. sa dostavila na OO PZ G. a

podala trestné oznámenie na svojho manžela. Do zápisnice o trestnom oznámení uviedla, že

s manželom má už dlhšiu dobu nezhody, manžel ju slovne uráža a fyzicky napáda,

naposledy ju napadol počas G. jarmoku dňa 16.8.2008 po tom, ako sa v ranných hodinách

vrátili z mesta jej v byte spôsobil poranenie a to početné hematómy, o čom bol urobený aj

zápis v zdravotnej dokumentácii u obvodného lekára u MUDr. T. Takto sa k nej správa, keď

je pod vplyvom alkoholu. Nie je už schopná, ani ochotná naďalej znášať správanie svojho

manžela. V uvedený deň došiel na jej pracovisko a dožadoval sa, aby vyšla z ambulancie,

pričom mu dvere otvorila doktorka, ktorá mu povedala, že je posudková komisia a preto

nemôže vyjsť von, a že problémy si vyriešia až po posudkovej komisii. Manžel sa voči

prítomným správal vulgárne, a že ak nevyjde von, že uvidí. Má z manžela veľký strach, že

jej niečo urobí. Už v minulosti musela niekoľkokrát z bytu odísť, nakoľko mala obavy, že ju

manžel zbije, čo niekoľkokrát urobil, ale nespôsobil jej zranenia, ktoré by si vyžadovali

lekárske ošetrenie alebo práceneschopnosť. V súčasnej dobe je od nedele pri svojej dcére,

nakoľko manžel ju z bytu vyhodil a odišla aj z obavy, že ju zbije... Včera dňa 9.9.2008 o

20.30 hod. ju telefonicky zavolal do bytu, pričom v byte bola aj svokra, ktorá pricestovala

z V. Chcel sa rozprávať o ďalšom spolužití, ale mu povedala, že je pod vplyvom alkoholu a

nevidí zmenu k lepšiemu. Na to sa na ňu vyhnal, chcel ju udrieť rukou, v čom mu zabránila

mama. Potom odišla do bytu dcéry aj so svokrou. Má dôvodnú obavu o svoj život a zdravie,

pričom spolužitie s manželom je neprípustné, lebo ju psychicky týra a bojí sa, že jej niečo

urobí.

V uvedený deň bol na OO PZ G. urobený aj úradný záznam s H. M., matkou

navrhovateľa, ktorá uviedla, že na základe telefonickej žiadosti dňa 9.9.2008 docestovala v

podvečer do G. do bytu syna, nakoľko jej nevesta oznámila, že má s manželom problém,

vyhadzuje ju z bytu, vulgárne sa voči nej správa, psychicky ju týra a bije. Syna našla v

pohostinstve a išla s ním domov. Následne došla do bytu nevesta, ktorá povedala, že nie je

schopná, ani nemieni už s ním žiť, syn sa začal správať agresívne, vyhnal sa rukou a ona

mu zabránila, aby manželku udrel. Potom sa pobrala s nevestou z bytu preč, lebo sa báli, že

im niečo urobí, alebo že ich zbije.

Z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov a záznamu súd zistil, že v ten istý deň

sa na OO PZ G. o 13.30 hod. dostavil aj navrhovateľ a dožadoval sa rozhovoru

s manželkou. Bolo mu povedané, že ruší vypočúvanie a že môže sa s ňou porozprávať

po vykonaní výsluchu. Na viacnásobnú výzvu nereagoval, bol v značne podnapilom stave,

správal sa agresívne a zdráhal sa opustiť budovu...

Dňa 11.9.2008 o 15.40 hod. na 00 PZ G. bola spísaná zápisnica o trestnom

oznámení I. M. s tým, že bolo podané ďalšie trestné oznámenie, nakoľko manžel, keď sa

dozvedel, že podala trestné oznámenie, sa jej začal vyhrážať a to tým spôsobom, že na

pevnú linku do ambulancie neustále vyvoláva a po prvom telefonáte jej povedal, že najprv

pôjdem ja a potom on. Pochopila to tak, že najprv pripraví o život ju a následne seba. ...

Manžel sa jej nikdy nevyhrážal tak, že jej doslovne povedal, že ju zabije, ale vždy používal

dvojzmyselné slová. V poslednej dobe z takýchto vyhrážok mala strach, že manžel jej nejako

ublíži, nakoľko bol často pod vplyvom alkoholu a nevedela, čo sa odohráva v jeho hlave. A

pozná ho, že by jej dokázal ublížiť, nakoľko ju aj v minulosti fyzicky napádal. Vzhľadom na

dôvodnú obavu o jej život a zdravie žiada, aby manžel bol izolovaný, aby jej nemohol

ublížiť a potrebuje psychiatrickú protialkoholickú liečbu.

Dňa 11.9.2008 bola o 21.00 hod. spísaná ďalšia zápisnica o výsluchu I. M... Ku

skutočnostiam zo dňa 16.8.2008 uviedla, že v G. bol jarmok, na ktorý išiel jej manžel, kde

požil v značnej miere alkoholické nápoje. Potom čo sa vrátili domov, jej začal nadávať s

tým, že sa vypytoval, s kým ho podvádza. Dňa 16.8.2008 v čase okolo 1.30 hod. sa zobudil a

chcel vidieť tretí mobilný telefón, ktorý zakúpila so synom. Žiadal ju, aby mu ho zapla,

pričom vstal z postele a začal sa po nej zaháňať. Povedala mu, že bude volať policajtov a

rodičov. Keď mu to povedala, začal ju fackať po hlave a rukách, pričom ju udrel 3-4 krát,

vtedy sa nahnevala a udrela ho po tvári. Chcela ujsť na chodbu, ale od strachu to

nedokázala a vtedy ju chytil za vlasy odzadu a vytrhol jej chumáč vlasov. Stihla ešte zavolať

dcére, ktorá k nim došla, dcéra potom zapla mobil a ukázala otcovi, že tam nie je hovor a

ona sa urýchlene zbalila a odišla k dcére do bytu... Dňa 9.9.2008 prišiel s kyticou kvetov do

ordinácie s tým, že sa chce s ňou rozprávať, ako sa aj ospravedlniť. Rozprávala sa s ním v

ordinácii, pričom lekárka bola vonku pri dverách, avšak sa jej neospravedlnil, len

vykrikoval, že sa má okamžite vrátiť domov. Poobede okolo 18.30 hod. došla jej svokra,

najprv išla po syna do krčmy a potom ju zavolali. Keď mu povedala, že odmieta s ním žiť,

nakoľko je agresívny a stále opitý, znovu na ňu dvihol ruku v snahe ju udrieť, v čom mu

mama zabránila... Dňa 11.9.2008 jej ráno o 7.00 hod. zavolal do ambulancie a povedal

slová, že „najprv pôjdeš ty a potom ja" a pochopila to tak, že má si dávať pozor na seba...

Konaním svojho manžela utrpela psychickú ujmu, z jeho správania mala zlý pocit a hlavne

sa obávala o svoj život po jeho slovách.

Dňa 12.9.2008 bola vypočutá dcéra žalobcu, ktorá uviedla, že jej volal dňa

11.9.2008 okolo 9.00 hod. brat, lebo mu volala mama, že otec sa jej vyhrážal slovami, že

najprv pôjde ona a potom on. Okamžite jej preto volala, či je v poriadku, hneď jej povedala,

aby to nahlásila polícii, aby sa jej niečo zlé nestalo. Vie o tom, že otec mame neustále

od nedele vyvolával, stále sa jej vyhrážal a posielal SMS správy. Mama jej povedala, že keď

jej otec ešte raz zavolá, tak prípad ohlási. Oznámenie na polícii zo dňa 10.9.2008

smerovalo na otca, ktorý sa mame vyhrážal. Vie, že otec bol na polícii v G., kde s ním mali

policajti problémy a vie, že volal aj doktorke T., aby si hľadala nového zamestnanca.

Konanie otca sa voči matke a celej rodine stupňovalo, nadmerne požíval v poslednej dobe

alkoholické nápoje a po ich požití bol agresívny a jeho agresivita sa stupňovala. Videla,

ako otec niekoľkokrát matku zbil, ťahal ju za vlasy a stalo sa, že aj ju chytil pod krk.

Syn žalobcu na polícii uviedol, že 7.9.2008 bol so švagrom po otca v M., po

nastúpení do auta prehlásil, že ešte len teraz sa to začne. Medzi rodičmi dlhšie pretrvávajú

nezhody, otec mamu vyhodil z bytu a podľa neho chcel veci nejako riešiť. Otec nešiel

domov, ale k rodinnej priateľke na oslavy a on odišiel na internát do K. Keď druhýkrát

volal domov, mama mu povedala, že ju otec vyhodil z bytu, preto jej sporadicky volal

domov a mama ho informovala, že jej otec neustále telefonuje a vyhráža sa jej, že sa stanú

veci, aké G. nezažila... Konanie otca sa v posledných dňoch voči celej rodine a hlavne

mame stupňovalo, otec požíval nadmerne alkoholické nápoje a po ich užití bol agresívny.

Videl niekoľkokrát predtým, ako mamu zbil, ťahal ju za vlasy, fackoval a stalo sa, že keď

sestra ešte nebola vydatá, že zbil aj sestru.“

V odôvodnení rozsudku následne okresný súd poukázal na ďalšie vykonané dôkazy,

najmä výsluch sťažovateľa a jeho manželky na pojednávaní, kde táto okrem iného uviedla:

,,Potom, čo manžela zobrali, v prvé dni mala veľký zmätok v hlave, potrebovala si

myšlienky usporiadať. Chcela ísť na oddelenie za vyšetrovateľom niektoré veci objasniť

a doplniť, bolo to koncom septembra alebo prvé dni októbrové. Nepochopila, že prečo

manžel je v base, myslela si, že skončí na psychiatrii. Manžel ju ani deti nikdy neohrozoval

zbraňou. Následne sa telefonicky obrátila na právneho zástupcu manžela, či nevie pomôcť

ako má situáciu dať do správnych koľají, pretože 11.9.2008 vzniklo strašné

nedorozumenie. ... Ku svojím výpovediam uviedla, že dňa 10.9.2008 mali posudkovú

komisiu, vtedy tam prišiel manžel a domáhal sa, že musí ísť von. Doktorky mu povedali, že

keď skončí posudková, že môže ísť a vtedy išla prvýkrát na políciu, nech ho zastavia. Už aj

vtedy bola v strese, lebo všetko toto sa stalo od nedele poobedia. A medzi tým bolo možno

sto telefonátov a už vtedy mal človek toho dosť. Chcela, aby sa manžel ukľudnil a aby jej

prestal volať, a že keď sa ukľudní, že sa porozprávajú. Na otázku, že vo všetkých troch

výpovediach z dňa 10. a 11.9.2008 vypovedala, že manžel ju aj fyzicky napadol, uviedla, že

to bolo tri týždne predtým, bola to žiarlivostná scéna z jeho strany. Poťahal ju za vlasy a

dal jej aj facku. Potom odišiel na tri týždne na brigádu. Deň pred incidentom volala svokru,

aby mu prišla dohovoriť, lebo je to jeho mama, takže ku večeru išla domov, kde bol manžel,

chcel, aby ostala doma a už vtedy bol taký, že trval na tom, že musí ostať doma. Keď sa

postavil, zahnal sa, ustúpili a išli radšej rýchlo preč a rozhovor nedokončili. A potom všetko

nadväzovalo jedno na druhé.“

Vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov a právnej stránke veci okresný súd

v odôvodnení rozsudku uviedol:

,,Podľa , , právo na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,

b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.

Právo na náhradu škody nevznikne

a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama...

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody, príčinná súvislosť

medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Všetky tri zákonné podmienky musia byť splnené

súčasne.

Rozhodnutiami - uzneseniami vydanými orgánmi činnými v trestnom konaní bolo

začaté trestné stíhanie na žalobcu pre trestný čin nebezpečného vyhrážania a trestný čin

týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Rozhodnutia boli vydané na základe podania

trestného oznámenia poškodenej - manželky žalobcu. Trestné oznámenie podala 10.9.2008

o 12.40 hod., druhé podala 11.9.2008 o 15.40 hod. a doplnené bolo v ten istý deň o 21.00

hod. z dôvodu, že keď je manžel pod vplyvom alkoholu, ju psychicky týra, fyzicky napáda

a má z neho strach, že jej niečo urobí. V týchto trestných oznámeniach uviedla, že

od žalobcu, keď bol pod vplyvom alkoholu niekoľkokrát dostala facky, pri jednom

napadnutí v minulosti po takejto facke mala prasknutý ušný bubienok, chytil ju za vlasy a

vytrhol jej chumáč vlasov, mala početné hematómy, niekoľkokrát musela z domu utiecť ku

svojej dcére a aj v čase, keď podala trestné oznámenie, odišla k dcére aj so svokrou. V

posledné dni neustále jej vyvolával. Dňa 10.9.2008 na polícii vypovedala aj svokra, matka

žalobcu, ktorá potvrdila, že žalobca sa na manželku vyhnal, zabránila mu, aby ju udrel a

bol agresívny. Obidve deti žalobcu potvrdili, že boli osobne svedkami, keď žalobca mamu

bil, fackoval a ťahal za vlasy. Aj z hlásenia o použití donucovacích prostriedkov je zrejmé,

že žalobca dňa 10.9.2008, keď zistil, že manželka išla podať trestné oznámenie, dožadoval

sa rozhovoru s ňou na polícii, bol pod vplyvom alkoholu a agresívny. Keď sa mu nepodarilo

s ňou rozprávať, následne zatelefonoval MUDr. T., a ju žiadal, aby sa spojila s jeho

manželkou, ktorá jej robí sestričku, aby do 5 minúť stiahla oznámenie voči nemu, lebo

vyskočí z okna. Z tohto oznámenia bol urobený záznam. Aj nasledujúci deň bol pod vplyvom

alkoholu, bral lieky a väčšie množstvo liekov zobral aj pred svedkami, toto oznámili jeho

manželke, čo malo za následok, že bola zavolaná rýchla zdravotná pomoc a polícia. V tom

čase zobral do ruky zbraň, ktorú mal doma a svedok J. S., teraz už nebohý ju zobral do

svojho auta a odovzdal na polícii.

Uznesením tunajšieho súdu bol žalobca vzatý do väzby, z dôvodov uvedených v § 71

ods. 1 písm. c) , teda že bude pokračovať v trestnej činnosti a väzba trvala

od 11.9.2008 do 12.11.2008. Sťažnosti žalobcu proti uzneseniam boli zamietnuté. Žalobca

bol z väzby prepustený po tom, čo poškodená zmenila výpoveď, lebo ako uviedla vo svojej

zmenenej výpovedi, svojou pôvodnou výpoveďou ublížila manželovi v pracovnom aj

osobnom živote a súd prijal jeho sľub, že opustí domáce prostredie. V uznesení však bolo

uvedené, že skutky spáchané obvineným majú znaky trestného činu a dôvod väzby

nepominul. Tvrdenie žalobcu a právneho zástupcu, že nebol dôvod väzby, lebo už pri vzatí

do väzby sudcovi povedal, že odchádza zo spoločnej domácnosti, nie je pravdivé, lebo

žalobca pri výsluchu uviedol, že s manželkou sa dohodli, že sa rozvedú, ona odíde z G. a on

ostane bývať v byte, pretože ho opravil zo svojich úspor.

Skutočnosť, že po podaní obžaloby, vydaní Trestného rozkazu a po podaní odvolania

súd postúpil trestnú vec - prečin nebezpečného vyhrážania Obvodnému úradu

na prejednanie priestupku neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia a väzba boli

nezákonné a teda táto zákonná podmienka nebola splnená.

Podľa , právo na náhradu škody nevznikne, ak si

osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Uvedené

ustanovenie jednoznačne vymedzuje prípady, kedy žalobca nemá právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Žalobca pred vznesením obvinenia a pred rozhodnutím

o väzbe sa správal agresívne, agresivitu zvyšovalo požitie alkoholu a vzhľadom

na predchádzajúce útoky a aj agresívne správanie na pracovisku manželky a na polícii bolo

dôvodom k podaniu návrhu a následnému vzatiu do väzby. Poškodená - svedkyňa vo svojej

zmenenej výpovedi, ktorú urobila po návšteve vo väzbe a spísaní záznamu u právneho

zástupcu žalobcu uviedla, že pri výsluchu bola v strese, z predložených zápisníc je zrejmé,

že vypovedala 3x, po prvej výpovedi uviedla, že na druhý deň, keď jej ráno žalobca

telefonoval, že najprv pôjde ona a potom on, najprv tvrdila, že to u nej vyvolalo obavy

a neskôr uviedla, že tomu nepripisovala vážnosť, čiže nebola v strese, ide o rozporné

tvrdenia. Z výpovedí poškodenej, výpovedí detí a matky žalobcu a ďalších svedkov

jednoznačne vyplýva, že konanie žalobcu naplnilo znaky stíhaného prečinu, čo je uvedené aj

v uznesení okresného súdu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si svojím správaním väzbu

zavinil sám, čo vyplýva z vyjadrení a podaného trestného oznámenia poškodenej, na

základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie. Tým, že svoju výpoveď zmenila, a tým vlastne

podnet na začatie trestného stíhania vzala späť, tak v zmysle cit. ustanovenia žalobcovi

právo na náhradu škody nevzniklo.“

13. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu, s ktorého výrokom a odôvodnením sa odvolací súd stotožnil,

je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite

odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel

príslušných zákonných noriem (m. m. ).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu, a to najmä

v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok

(m. m. , ), podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne

vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok okresného súdu.

V odôvodnení rozsudkov dali všeobecné súdy sťažovateľovi podrobnú a ústavne

akceptovateľnú odpoveď na to, prečo aj napriek tomu, že trestné stíhanie v jeho veci bolo

postúpené na priestupkové konanie, nárok na náhradu škody mu nevznikol. Právnemu

záveru všeobecných súdov predchádzalo rozsiahle dokazovanie zamerané na zistenie

skutkového stavu veci. Celkom správne pritom okresný súd vychádzal najmä z listinných

dôkazov vykonaných v pôvodnom trestnom konaní, keďže tieto z hľadiska aplikovanej

normy (zavinenie väzby) mali podstatný význam, a to najmä v časovej súvislosti, keďže

z nich bol zistiteľný skutkový stav v domácnosti sťažovateľa a vo vzťahoch medzi ním

a poškodenou manželkou (resp. dcérou) v čase bezprostredne pred vznesením obvinení

a vzatím do väzby, ale aj vo vzdialenejšom časovom horizonte. Neskôr vykonané dôkazy

tak trestný súd (rozhodujúci o postúpení veci na priestupkové konanie), ako aj civilný súd

(rozhodujúci o nároku na náhradu škody) považovali za účelovo zmenené pod vplyvom

času a snahy zvrátiť priebeh trestného konania. Logické vyhodnotenie týchto vykonaných

dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti tak, ako to učinil okresný súd a krajský súd sa

s tým stotožnil, nemožno preto považovať za svojvoľné, ale naopak, korešpondujúce

s intenzitou ich významu pre zistenie skutkového stavu. Rovnako právny záver všeobecných

súdov spočívajúci v právnej subsumpcii riadne zisteného skutkového stavu podľa názoru

ústavného súdu nevykazuje prvky ústavnej neudržateľnosti či neakceptovateľnosti.

15. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver

všeobecných súdov nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). V rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by

ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného

súdu. Pokiaľ teda ide o možný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové

a právne) rozsudku ( ), nie je arbitrárny

a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

16. Len na doplnenie ústavný súd uvádza, že predpoklady vzniku nároku na náhradu

škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) vymedzené tak pozitívne

(§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom na vznik nároku

na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení

, t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo

trestné stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému

orgánu. Ide však len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc

z logického a systematického výkladu , je kumulatívnou

podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych predpokladov, za ktorých nárok

na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané,

v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v § 8 ods. 6 zákona

č. [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že

trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin

bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je

trestne zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého

z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe ustanovených v

17. Čo je potrebné považovať za zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada

o náhradu škody, bližšie neustanovuje, preto je interpretácia

a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o nárokoch

na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy

z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania,

vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby

osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať

svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť. V prípade sťažovateľa je aj

z pohľadu ústavného súdu nepochybné, že v rozhodnej dobe (september 2008) tu vzhľadom

na vtedajšie správanie sťažovateľa skutočne existovala dôvodná obava, že by mohol

pokračovať v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať na jemu blízkych osobách, a teda

bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby. Ústavný súd preto jeho

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a náhrada trov konania),

pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012