Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-138-2025.pdf
PDF · 139.05 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/138/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobcu: V. J., L.. XX.XX.XXXX, J.: Y.Č. X, J., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Martin Palaj, s.r.o., so sídlom: Kazanská 25131/4, Bratislava, IČO: 55 080 731, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 12.971,- eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.05.2025 č.k. 37C/61/2023
- 351, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5.250,- eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.
Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62 % z prisúdenej sumy.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.471,- eur do 30-tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 46,04 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie, po právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia titulom náhrady škody sumy 2.471,- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumy 10.500,- eur, z dôvodu nezákonnej väzby, ktorá u žalobcu trvala od 13.11.2020 do 16.6.2021 (sedem mesiacov). Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, § 83 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 8 ods. 5, 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby zakladá nezákonnosť väzby a tým aj splnenie prvej podmienky pre uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko podľa záveru trestného konania išlo v prípade väzobného stíhania žalobcu o nezákonné rozhodnutie. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie, alebo zmena rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, v prípade žalobcu sa tak stalo oslobodzujúcim rozsudkom, rušiacim prípustnosť väzby, nakoľko v trestnom konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca ako obžalovaný stíhaný a v prípade bodu 2 obžaloby bola vec postúpená príslušnému okresnému úradu, pretože podľa záverov trestného súdu nešlo o trestný čin, žalovaný skutok sa mal prejednať ako priestupok. Na základe oslobodzujúceho rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, potvrdenom aj súdom druhej inštancie, dospel k záveru, že väzba v prípade žalobcu bola nezákonná a žalobca sa právom domáha finančného odškodnenia. Neprijal argumentáciu žalovaného, že väzobné stíhanie si žalobca zapríčinil sám, aj s poukazom na jeho trestnú minulosť a opakované trestné stíhanie a okolnosti vzatia do väzby. Z oslobodzujúceho
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.06.2021 sp. zn. 6T/39/2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.11.2022 sp. zn. 4To/64/2021 vyplýva, že skutok v bode 2 obžaloby je založený primárne na výpovedi poškodenej osoby, dvaja svedkovia sa mali o správaní obžalovaného dopočuť výhradne z rozprávania poškodenej, pričom jeden zo svedkov bol súdom vyhodnotený ako zaujatý voči obžalovanému, lebo nechcel, aby obžalovaný bol s poškodenou a druhý svedok sa sám chválil, že vie ako má poškodenú udrieť. Trestný súd konštatoval, že obžalovaný aj poškodená sú osobami závislými na omamných látkach, u poškodenej boli znaleckým dokazovaním zistené sklony ku klamaniu a bludom, spôsobené užívaním drog a súčasne bola u poškodenej zistená aj absencia syndrómu týranej osoby. V trestnom konaní bolo tiež preukázané, že poškodenú mali biť všetci, čo s ňou mali niečo spoločné v minulosti, jednoznačne sa nepotvrdilo, že by skoršie zranenia poškodenej mal spôsobiť práve žalobca ako obžalovaný. Väzobné stíhanie voči žalobcovi skutkovo bolo podložené len výpoveďou poškodenej osoby, preukázateľne psychicky labilnej a požívajúcej omamné látky, ktoré skutočnosti boli zrejmé už počas prípravného konania, orgány činné v trestnom konaní mali možnosť prehodnotiť podmienky väzby v prípade žalobcu, ktorý opakovane podával sťažnosť voči vzatiu do väzby, sťažnosti boli zamietnuté a žalobca bol nútený vo väzbe stráviť celkovo sedem mesiacov. Väzba je zásadným obmedzením osobnej slobody jednotlivca, zasahujúcim do všetkých oblastí jeho života, majúcim dosah aj na majetkovú sféru tým, že sa nemôže zaradiť do pracovného pomeru a získať tak peniaze potrebné na uspokojenie svojich životných potrieb, čím je splnená aj druhá podmienka predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia. Žalobcovi štát uložením väzobného stíhania znemožnil pracovať, žalobca sa oprávnene domáhal v konaní priznania straty na zárobku ako ušlého zisku počas pobytu vo väzbe, výšku tejto náhrady škody odôvodnil mzdovým listom za rok 2021, preukazujúcim zárobok žalobcu po prepustení z väzby. Možno dôvodne predpokladať, že rovnaký zárobok by žalobca dosiahol aj v čase trvania väzobného stíhania, mzdový list preto prijal ako relevantný dôkaz dostatočne preukazujúci nárok žalobcu. Žalobcovi vznikla škoda vydaním nezákonného rozhodnutia o väzobnom stíhaní, je teda daná príčinná súvislosť medzi uvedenými skutočnosťami a splnená aj tretia podmienka oprávnenosti nároku žalobcu. V konaní mal preukázané, že v dôsledku pochybenia orgánov činných v trestnom konaní bol žalobca sedem mesiacov väzobne stíhaný, napriek jeho podaným sťažnostiam nebola dôvodnosť väzby príslušnými orgánmi prehodnotená. Konštatoval, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a v spoločnosti. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba objektívne, najmä vzhľadom k povahe, intenzite, trvania a rozsahu pôsobenia nepriaznivého následku, môže pociťovať a prežívať ako závažnú. Pri posudzovaní oprávnenosti požadovanej výšky nemajetkovej ujmy žalobcom dospel k záveru, že uplatňovaná nemajetková ujma vo výške 10.500,- eur zodpovedajúca sume 1.500,- eur za jeden mesiac nezákonnej väzby, je neprimerane vysoká, vzhľadom na osobnú ujmu vzniknutú žalobcovi v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia. Vychádzal z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej najvyššia nemajetková ujma prináleží ochrane práva na život, uvedený súd priznal napr. v prípade sťažnosti použitia neprimeranej sily pri zadržaní, ktoré spôsobilo smrteľné zranenia pri zatýkaní nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- eur (vo veci Wasilewska and Kalucka proti Poľsku), v prípade zabitia štyroch rodinných príslušníkov počas bezpečnostných operácií nemajetkovú ujmu v celkovej výške 120.000,- eur (vo veci Abuyeva a ďalší proti Rusku), v prípade smrti počas policajného zadržania nemajetkovú ujmu vo výške 45.000,- eur (vo veci Mižigárová proti Slovensku). Uviedol, že v súlade s uvedenou judikatúrou rozhoduje o výške nemajetkovej ujmy aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý napr. rozsudkom zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 2Cdo 154/2010 priznal za smrť dcéry pri dopravnej nehode rodičom nemajetkovú ujmu 2 x 17.000,- eur, rozsudkom zo dňa 30.10.2012 sp. zn. 4Cdo 139/2011 priznal za smrť chodkyne zrazenej pri dopravnej nehode rodičom 2 x 15.000,- eur a súrodencom 2 x 2.000,- eur, rozsudkom zo dňa 27.01.2016 sp. zn. 1Mcdo 10/2013 za smrť syna pri dopravnej nehode priznal rodičom 2 x 8.300,- eur. Zohľadnil reálny dopad na jednotlivé oblasti života žalobcu, a to jeho súkromie, rodinu, zamestnanie, dĺžku trvania nezákonného stavu a mieru intenzity zásahu do života žalobcu (dĺžku trvania väzby), a za primeranú vyhodnotil nemajetkovú ujmu vo výške 7.000,- eur zodpovedajúcu sume 1.000,- eur za jeden mesiac obmedzenia osobnej slobody žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne v napadnutej časti rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval za zmätočné a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku pri posúdení existencie základu nároku žalobcu, zdôvodnení výšky priznanej náhrady ušlého zisku a nemajetkovej ujmy a posúdení existencie príčinnej súvislosti. Zotrval na námietke, že žalobca si väzbu zavinil sám a preto mu nevzniklo právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Namietal, že pre záver o zavinení väzby je spôsob (a dôvody) skončenia trestného stíhania irelevantný. Určujúce je, či správanie žalobcu, alebo iné skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe a známe súdu v čase rozhodovania o väzbe, vyvolali dôvodnú obavu zakladajúcu niektorých z dôvodov väzby podľa trestného poriadku. Zavinenie na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol obvinený do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré mal súd rozhodujúci o väzbe k dispozícii v čase rozhodovania o väzbe. Pre posúdenie miery zavinenia obvineného na uvalení väzby je teda rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v čase pred rozhodnutím o väzbe. Neskôr zistené skutočnosti, ktoré v konečnom dôsledku vedú k prepusteniu z väzby, prípadne i oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase rozhodovania o väzbe. Žalovaný poukazoval najmä na opakovanú výpoveď poškodenej a svedkov, potrebu ochrany poškodenej, s ktorou sa žalobca nachádzal v dlhodobo rozvrátenom a vzájomne sa zničujúcom vzťahu, na lekársku správu z ošetrenia poškodenej zo dňa 13.11.2020, aj na bohatú trestnú minulosť žalobcu s medzinárodným prvkom (15 krát), z ktorej je zrejmé, že jeho trestná činnosť mala postupný eskalujúci charakter, a na skutočnosť, ktorá mala zásadný význam pre rozhodnutie o väzbe o vzatie žalobcu do väzby, ktorou bolo to, že žalobca bol v čase rozhodovania o väzbe podmienečne odsúdený. Závažnosť jeho právoplatného odsúdenia zvyšovalo to, že skutok za ktorý bol žalobca právoplatne odsúdený (krádež) sa nachádzal v obdobnej kategórii majetkovej trestnej činnosti, aký sa mu kládol za vinu aj týmto trestným stíhaním (lúpež). Žalobca sa k skutku, ktorý sa mu kládol za vinu v tomto konaní, mal dopustiť v skúšobnej dobe. Žalobca bol tiež v čase vzatia do väzby drogovo závislý, podľa záverov znaleckých posudkov obsiahnutých v trestnom spise, žalobca trpí antisociálnou poruchou osobnosti s tendenciou k účelovému klamaniu a agresivita je u neho jednou z dominujúcich čŕt. Ďalej bol žalobca bez trvalého pobytu, nezamestnaný, nemajetný a po výkone trestu odňatia slobody. Poškodenú zjavne napadol, čo s poukazom na lekársku správu nespochybnil ani odvolací súd v rozsudku zo dňa 03.11.2022 sp. zn. 4To 64/2021. K týmto skutočnostiam súd prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko; poukázal iba na to, že vierohodnosť svedkyne a jej výpovede bola v trestnom konaní spochybnená, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Nedostatočne a nelogicky odôvodnil súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v časti priznanej náhrady škody, keď poukázal na mzdový list za rok 2021, teda obdobie, kedy bol žalobca zamestnaný po prepustení z väzby. Úlohou žalobcu je pritom v prípade požiadavky na náhradu ušlého zisku preukazovať, že pred vzatím do väzby (teda v prípade žalobcu k 13.11.2020) mal stály príjem, o ktorý z dôvodu nástupu do výkonu väzby prišiel, nie to, aký príjem prípadne dosahoval po prepustení z výkonu väzby. V konaní žalobca nepreukázal, že by pred jeho vzatím do väzby bol zamestnaný a dosahoval nejaký príjem, a teda, že tu existoval pravidelný beh vecí, narušený práve jeho vzatím do väzby, s prihliadnutím na ktorý bolo u žalobcu dôvodné očakávať príjem zo zamestnania, o ktorý prišiel. Tvrdenie, že žalobca by v čase pred vzatím do väzby a v čase výkonu väzby vykazoval rovnaký príjem ako po jeho prepustení, ak bol v čase vzatia do väzby nezamestnaným, je ničím nepodložený záver súdu prvej inštancie. Ak bol žalobca v čase vzatia do väzby nezamestnaný, vzatím do väzby mu nemohol vzniknúť nárok na ušlý zisk, keďže v danom období nevykonával žiadnu prácu, za ktorú mohol dôvodne očakávať akýkoľvek príjem. Za absurdný považoval záver súdu prvej inštancie, že žalobca (po prepustení z väzby) zarobil za jeden mesiac 353,- eur, z čoho súd vychádzal pri ustálení výšky ušlého príjmu žalobcu za mesiac väzby. Z listinného dôkazu, označeného ako ,,Mzdový list za rok 2021“ vyplýva, že ide o výkaz príjmov žalobcu za obdobie 6 mesiacov a suma 353,12 eur v tomto mzdovom liste zodpovedá celkovej cene práce za celé toto obdobie 6 mesiacov od júla 2021 do decembra 2021 spolu čistá mzda žalobcu za celé obdobie týchto 6 mesiacov tvorila 183,34 eur a príjmy žalobcu za jeden mesiac v uvedenom období boli teda v priemere 30,- eur, a nie súdom prvej inštancie zistených 353,- eur. S poukazom na čl. 8 Základných princípov C.s.p., § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., § 17 ods. 3 citovaného zákona a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010, namietal, že i keby v konaní nebolo nutné sa zaoberať zavinením väzby žalobcom, tak jeho oslobodenie spod obžaloby by v konkrétnom prípade muselo predstavovať dostatočnú formu zadosťučinenia bez potreby priznania aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Namietal, že nebol preukázaný žiadny zásah do práv žalobcu, ktorý by priznanie takéhoto nároku odôvodňoval; žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku nemajetkovej ujmy, obmedzil sa iba na všeobecné tvrdenia. V konaní neboli prezentované žiadne dôkazy, ktoré by s ohľadom na § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. umožnili uskutočniť prieskum
dôvodnosti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, tobôž jej primeranosti, ani prijať za preukázané následky, ktoré súd prvej inštancie prezentoval ako zistený skutkový stav. Vo vzťahu k dokazovaniu vzniku náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.07.2018 č.k. 12Co/123/2017 - 136. Zdôraznil, že v zmysle uvedeného rozhodnutia len samotné tvrdenia bez vykonaného dokazovania nepostačujú na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, neodôvodnil ani nevyhnutnosť jej náhrady v peniazoch, a nepreukázal jej výšku. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňoval dopady na jednotlivé oblasti života žalobcu, avšak tieto neboli nijakým spôsobom hodnoverne preukázané vykonaným dokazovaním. Poukázal na to, že právny zástupca žalobcu ani len nenavrhol vypočuť žalobcu v konaní. Súd prvej inštancie neuviedol, ktoré konkrétne zistené skutočnosti vyplývajúce z dokazovania zohľadňoval a akým spôsobom prihliadal na jednotlivé tvrdené, resp. súdom prvej inštancie identifikované zásahy do osobnostnej sféry žalobcu. Nestotožnil sa so záverom súdu, že v prípade žalobcu došlo k preukázaniu takého zásahu, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej náhrady vo výške cca 33,- eur za deň (1.000,- eur/mesiac) vykonanej väzby. Uviedol, že rozhodovacia činnosť súdov v obdobných veciach sa ustálila na závere, že suma 20,- eur za deň predstavuje pri zohľadnení všetkých okolností veci primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za zásah orgánov štátu do života a súkromia fyzickej osoby z dôvodu obmedzenia osobnej slobody výkonom väzby. V zmysle požiadaviek § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. však nie je možné dôvodnosť vzniku, predovšetkým rozsahu priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy založiť len na všeobecnom konštatovaní zásahu do osobnostných práv obmedzením osobnej slobody. Nemajetková ujma musí byť preukázaná konkrétnymi prejavmi a následkami tohto zásahu v živote dotknutej osoby, resp. posúdením závažnosti následkov tohto zásahu vo vzťahu k osobe poškodeného, jeho doterajšiemu životu a prostrediu, v ktorom žije a pracuje. S poukazom na skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, na ktoré poukazoval v priebehu konania, sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade žalobcu došlo k preukázaniu takého zásahu, ktorý by odôvodňoval priznanie peňažnej náhrady v sume 1.000,- eur za mesiac trvania väzby, resp. 33,- eur za deň.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Podľa jeho názoru sa prvoinštančný súd dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami a jeho rozhodnutie je jasné, zreteľné, určité, preskúmateľné. Namietal, že žalovaný si zamieňa konanie o náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka (kde sa kauzálny nexus skúma obligatórne), a konanie podľa zákona o zodpovednosti za škodu (kde sa kauzálny nexus neskúma, ten je automatický daný v tomto prípade momentom úplného oslobodenia spod všetkých bodov obžaloby). Žalovaný preto v odvolaní zle aplikuje hmotné právo. Taktiež judikatúra, ktorú žalovaný predkladá v odvolaní sa vzťahuje na škodu podľa Občianskeho zákonníka, nie na škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Namietal, že dôkazy k ušlej mzde sú v súdnom spise; žalovaný nemôže tvrdiť, že by žalobca nerobil a nezarábal, keby nebol vo výkone väzby; sú to jeho hypotézy a domnienky s poukazom na osobu žalobcu. Uviedol, že je všeobecné známe, že žalovaný platí nemajetkové ujmy v rozmedzí 20-60,- eur denne za väzbu, v tomto intervale slovenské súdy aj odškodnenia priznávajú. Žalovaný však bude v každom konaní argumentovať osobou páchateľa, aby znížil odškodnenie na čo najnižšiu sumu 20,- eur/deň, dokonca v tomto prípade pod túto sumu na 10,- eur/deň. Súd priznal 33,- eur/deň, čo je v dolnej hranici intervalu žalovaného, ide o sumu, ktorú bežne platieva žalovaný v obdobných veciach. Priznať ľudskej osobe, ktorej bola obmedzená osobná sloboda 10,- eur/deň považoval za absurdné a urážku. Odhliadnuc od diskriminačného správania žalovaného, podľa jeho názoru je absolútne jedno, či osoba je chudák, drogovo závislá, či manažér, pretože ak raz bola nezákonná väzba a došlo k odňatiu osobnej slobody nezákonne ľudskej bytosti - človeku, podľa jeho názoru akýkoľvek interval aj 20-60,- eur/deň je protiústavný, pretože každý človek má byť chránený rovnako, má rovnaké postavenie, práva a povinnosti, a v tomto konaní sa odškodňuje každý jeden deň obmedzenia osobnej slobody, bez ohľadu na osobu a povahu páchateľa/poškodenej osoby. Ďalej uviedol, že žalovaný má byť zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100%.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
5. Žaloba sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému náhrady majetkovej škody titulom ušlého zisku (straty na zárobku) počas pobytu vo väzbe v sume 2.471,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy
titulom nezákonnej väzby v sume 10.500,- eur. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Tp 55/2020 zo dňa 16.11.2020 bol vzatý do väzby so začiatkom plynutia väzby od 13.11.2020. Dňa 16.06.2021 bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III oslobodený spod všetkých bodov obžaloby a zároveň bol dňa 16.06.2021 prepustený z väzby na slobodu. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Z uvedeného je zrejmé, že sa jednalo o nezákonnú väzbu, ktorá trvala od 13.11.2020 do 16.06.2021 (sedem mesiacov).
6. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia alebo existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím a škodou. Dospel k záveru, že oslobodenie žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby zakladá nezákonnosť väzby a tým aj splnenie prvej podmienky pre uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu v zmysle citovaného zákona. Mal za preukázaný vznik škody ako ušlého zisku, spočívajúceho v strate na zárobku, žalobcovi v žalovanej výške, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím o väzobnom stíhaní, ako aj vznik nemajetkovej ujmy žalobcovi, za ktorú posúdil ako primeranú náhradu sumu 7.000,- eur, zodpovedajúcu sume 1.000,- eur za jeden mesiac obmedzenia osobnej slobody žalobcu. Vyhovel preto žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 9.471,- eur, pozostávajúcej z náhrady škody v sume 2.471,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 7.000,- eur.
7. Žalovaný vo svojom odvolaní nenamietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby zakladá nezákonnosť väzby žalobcu. Namietal však, že právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcovi nevzniklo podľa § 8 ods. 6 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z., pretože si väzbu zavinil sám. Tento záver podľa názoru žalovaného odôvodňovala opakovaná výpoveď poškodenej a svedkov, potreba ochrany poškodenej, lekárska správa z ošetrenia poškodenej zo dňa 13.11.2020, bohatá trestná minulosť žalobcu s medzinárodným prvkom (15 krát), z ktorej je zrejmé, že jeho trestná činnosť mala postupný eskalujúci charakter; skutočnosť, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29.05.2020 sp. zn. 46T/10/2020, právoplatným dňa 29.05.2020 odsúdený za obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2, 3, 4, písm. b) Trestného zákona, pričom mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody na tri roky so skúšobnou dobou v trvaní troch rokov a probačným dohľadom do 04.06.2022, t.j. v čase rozhodovania o väzbe bol podmienečne odsúdený; ďalej skutočnosťami, že žalobca bol drogovo závislý, podľa znaleckých posudkov obsiahnutých v trestnom konaní trpí žalobca antisociálnou poruchou osobnosti s tendenciou k účelovému klamaniu a agresivita je u neho jednou z dominujúcich čŕt, bol bez trvalého pobytu, nezamestnaný, nemajetný a po výkone trestu odňatia slobody a poškodenú zjavne napadol.
8. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 444/2012 keďže zavinenie väzby zákon bližšie nešpecifikuje, interpretácia a aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. je zverená všeobecným súdom. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú súdy vždy z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp., nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu škody. Pri tomto rozhodovaní sa samozrejme musia vyvarovať svojvôle a svoje skutkové a právne závery riadne odôvodniť. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 9Cdo/93/2022 zo dňa 24.05.2023 poukázal na to, že právnymi otázkami zavinenia väzby vo vzťahu predchádzajúcej recidíve zahŕňajúcej dopustenie sa rovnakého alebo obdobného trestného činu sa dovolací súd už opakovane zaoberal (napr. v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/154/2019, 7Cdo/243/2019, 5Cdo/40/2019) a posudzoval, či predchádzajúce právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin rovnakej povahy ako je trestný čin, z ktorého je osoba, o ktorej väzbe sa rozhodovalo obvinená, možno považovať za naplnenie ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zavinení väzby žalobcom, vylučujúceho vznik práva na náhradu škody spôsobenej väzbou, ak dôvodom väzby podľa rozhodnutia súdu o väzbe bola obava z pokračovania v trestnej činnosti. Dovolací súd dospel k záveru, že zavinenie žalobcu na uvalení väzby nemožno vidieť len v tom, že išlo o osobu pred tým niekoľko krát súdne trestanú pre obdobný trestný čin, ak neexistovali žiadne iné objektívne okolnosti spočívajúce v aktívnom konaní, či postoji obvineného, ktoré by dali príčinu na jeho vzatie do väzby. Najvyšší súd ďalej poukázal na správu prejednanú a schválenú plénom Najvyššieho súdu bývalej Československej socialistickej republiky pod č. Plsf 3/77 k niektorým otázkam výkladu a používania ustanovení Zákona č. 58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, na ktorú
poukázal Najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (7Cdo/122/2021, 2Cdo/154/2019, 7Cdo/243/2019, a ktorú možno považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu, ktorá ako judikatúra ohľadne posudzovania viny obvineného na vzatí do väzby je aktuálna aj k § 8 ods. 6 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa uvedenej správy aj keď zákon len príkladmo uvádza, ktoré konanie obvineného treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konanie, konkrétne konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania zakotvenej v trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a podobne. Pre vylúčenie nároku na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného napr. pôsobenie na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a podobne, ktorým dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takom prípade možno hovoriť o tom, že obvinený mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalenie väzby len v tom, že okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu a že je tu dôvodná obava, že by mohol naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy.
9. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Tp 55/2020 zo dňa 16.11.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tpo/62/2020 zo dňa 10.12.2020 a to z dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorým je obava, že by obvinený v prípade jeho nevzatia do väzby, pokračoval v páchaní rovnakej či obdobnej trestnej činnosti. Z vyššie uvedenej správy vyplýva, že okrem skutočností odôvodňujúcich obavu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, zakladajúcej zákonný dôvod väzby podľa úpravy vzatia do väzby a jej trvania podľa trestného poriadku, by malo byť pre záver o zavinení si väzby obvineným preukázané aj určité iné, ďalšie konanie obvineného, ktorým dal príčinu na vzatie do väzby, t.j. také konanie, správanie, či postoje obvineného, bez ktorého by k uvaleniu väzby nedošlo. Za zavinenie si väzby obvineným nemožno považovať ani jeho samotné konanie, ktoré vyvolalo podozrenie zo spáchania trestného činu obvineným a ktoré orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili ako naplňujúce skutkovú podstatu trestného činu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých zavinenie obvineného na vzatí do väzby nemožno stotožňovať so zavinením začatia trestného stíhania v zmysle § 199 Trestného poriadku alebo vznesenia obvinenia podľa § 206 Trestného poriadku, pretože skutočnosti odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby sú skutkovo odlišné od tých, pre ktoré možno začať trestné stíhanie, alebo vzniesť obvinenie. Z tohto hľadiska teda nie je významné, či konanie páchateľa vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale to či jeho správanie alebo iné skutočnosti vyvolali dôvodnú obavu zakladajúcu niektorý z dôvodov väzby. Zavinenie osoby na vzatí do väzby treba skúmať z hľadiska dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, ktoré súd rozhodujúci o väzbe zvažoval, a ktorým odôvodnil vzatie obvineného do väzby. Ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, postačuje k záveru, že si väzbu zavinil sám, ak zavinil splnenie aspoň jedného z nich (bod 30. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/86/2022).
10. Vzhľadom na uvedené nemožno v danom prípade za zavinenie si väzby žalobcom považovať skutočnosti, na ktoré poukazoval žalovaný v prvoinštančnom aj odvolacom konaní spočívajúce v tom, že žalobca bol predtým niekoľkokrát súdne trestaný pre obdobnú trestnú činnosť a tiež spočívajúce v konaní vyhodnotenom ako napĺňajúce skutkovú podstatu trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu, pričom v trestnom konaní nebolo preukázané, že sa skutok stal, resp. súd dospel k záveru, že nejde o trestný čin. Za také konanie, ktorým by si žalobca zavinil väzbu nemožno považovať ani skutočnosti tvrdené žalovaným, že trestná činnosť žalobcu mala postupný eskalujúci charakter a že predmetného skutku, ktorý sa mu kládol za vinu v tomto konaní, sa mal dopustiť v skúšobnej dobe. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Bratislava III, ktorým bol žalobca vzatý do väzby vyplýva, že súd konštatoval eskalujúci charakter trestnej činnosti žalobcu s poukazom na vyššiu závažnosť trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu v tomto konaní a taktiež v čase podmienečného odsúdenia za iný trestný čin spáchal práve skutok, ktorý sa mu kládol za vinu v tomto konaní. Jeho spáchanie žalobcom však nebolo v konaní preukázané, keďže nebolo dokázané, že skutok sa stal a v ďalšom bode obžaloby nešlo o trestný čin. Keďže k takémuto konaniu žalobcu napĺňajúceho skutkovú podstatu trestného činu, ktorý sa mu kládol za vinu, nedošlo, nemohol si ním zaviniť väzbu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že žalobca si väzbu zavinil sám.
11. Pri odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou je potrebné vychádzať z faktu, že väzba má vždy za následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, práva na súkromie. Zásah do uvedeného ústavou garantovaného práva má za následok ujmu spočívajúcu v obmedzení osobnej slobody, v obmedzení slobody pohybu a pobytu, ako aj v obmedzení súkromia, ktorú ujmu by každá fyzická osoba na mieste poškodeného pociťovala ako ujmu závažnú a preto len samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby nemožno považovať za dostatočnú formu zadosťučinenia. Odvolací súd preto dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené zákonom stanovené podmienky § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pre priznanie žalobcovi náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
12. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nie je možné exaktne matematicky stanoviť a nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy a v tejto súvislosti výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami so zreteľom na prvoradú satisfakčnú funkciu s cieľom zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi väzbou správne súd prvej inštancie prihliadol na dĺžku trvania väzby, t.j. dĺžku nezákonného stavu a mieru intenzity zásahu do života žalobcu, keď väzba žalobcu mala aj podľa názoru odvolacieho súdu negatívny dopad na jeho osobný život, spočívajúce v obmedzení jeho osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, ako aj v obmedzení jeho súkromia, v dôsledku čoho musel tiež znášať izoláciu od prostredia, na ktoré bol zvyknutý. Súd prvej inštancie považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 1000,- eur za jeden mesiac obmedzenia osobnej slobody žalobcu s prihliadnutím aj na reálny dopad na ďalšie oblasti života žalobcu, a to na jeho rodinu a zamestnanie, avšak neuviedol žiadne konkrétne negatívne následky väzby žalobcu v týchto oblastiach jeho života; konkrétne negatívne následky v týchto oblastiach nemal za preukázané. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca na preukázanie konkrétnych negatívnych následkov väzby v iných oblastiach jeho života ani nenavrhol žiadne dôkazy a to ani jeho výsluchom. Nakoľko výška priznaného peňažného zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať, pri ustálení primeranosti tejto výšky vychádzal odvolací súd z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, v ktorom nepovažoval Ústavný súd za neprimerané odškodnenie väzby sumou 1000,- eur mesačne, ktorú poškodený ťažko znášal, pociťoval neistotu a beznádej, pričom znášal vo väznici poníženie, z toho dôvodu, že bol vzatý do väzby ako policajt. Odvolací súd v inom prípade priznal náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 45,- eur za každý deň trvania väzby, a to v prípade poškodeného, ktorý bol väzbou vytrhnutý zo spoločenského a pracovaného života, musel znášať odlúčenie od rodiny a priateľov, prežíval pocity beznádeje, neistoty, strachu a väzbou mu bolo znemožnené aj pokračovanie v jeho externom štúdiu na univerzite. V inom prípade odvolací súd priznal poškodenému sumu 30,- eur denne s prihliadnutím na náhle a násilné pretrhnutie väzieb žalobcu s rodinou, jeho vytrhnutie z pracovného života, zamedzenie jeho styku s vonkajším prostredím, a to v najprísnejšom režime kolíznej väzy. Podľa názoru odvolacieho súdu súdna prax sa ustálila na závere, že za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou možno považovať sumu 30,- eur za deň za negatívne následky v osobnom a súkromnom živote fyzickej osoby. V danom prípade s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho predchádzajúci život a prostredie v ktorom žil, na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, považoval odvolací súd za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu sumu 750,- eur mesačne, t.j. cca 25,- eur za deň, čo za obdobie 7 mesiacov predstavuje celkovú sumu 5.250,- eur.
13. Odvolací súd posúdil ako dôvodné námietky žalovaného týkajúce sa žalobcom uplatnenej náhrady majetkovej škody ako ušlého zisku, spočívajúceho v strate na zárobku a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil príčinnú súvislosť medzi vznikom majetkovej škody ako ušlého zisku žalobcu a rozhodnutím o väzbe.
14. Vzťahom príčinnej súvislosti sa v právnej teórii označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a škodou, vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach,
pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992); príčinou škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo - bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
15. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. (rozsudok NSSR sp. zn. 8Cdo/173/2019 z 31.05.2021).
16. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou (súd zisťuje jej existenciu), avšak záver, či je v konkrétnom prípade daná príčinná súvislosť je súčasne otázkou právnou, pretože súd robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. (uznesenie NSSR sp. zn. 5Cdo/113/2018 z 15.07.2021).
17. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v čase vzatia do väzby nezamestnaný a nedosahoval žiaden pravidelný zárobok. Z uvedeného je zrejmé, že väzba preto nemohla byť príčinou jeho straty. Žalobca tvrdil, že väzbou mu vznikla škoda v sume zodpovedajúcej jeho zárobku, ktorý dosahoval po prepustení z väzby. Keďže tento zárobok nedosahoval ani pred vzatím do väzby, nie je väzba príčinou priamo - bezprostredne prechádzajúcou následku, ktorým je, že žalobca počas väzby tento zárobok nedosahoval; tento následok samotná väzba žalobcu nevyvolala, keďže táto skutočnosť, ktorá má byť následkom väzby existovala ešte pred väzbou žalobcu. Žalobcom dosiahnutý zárobok po jeho prepustení z väzby nepreukazuje, že bez väzby žalobcu ako príčiny, by strata zárobku žalobcu v období jeho väzby nenastala. Vzhľadom na to, že žalobca bol pred vzatím do väzby nezamestnaný a zárobok nemal, nemohol s ohľadom na pravidelný beh vecí dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku o zárobok v období jeho väzby, ak by k väzbe nedošlo. Toto by mohol dôvodne očakávať s ohľadom na obvyklý chod vecí v prípade, ak by pred vzatím do väzby mal pravidelný zárobok. Vzhľadom na uvedené nie je splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi vznikom majetkovej škody ako ušlého zisku vo výške zárobku dosahovaného žalobcom po prepustení z väzby a nezákonnou väzbou žalobcu. Nie sú preto v danom prípade splnené zákonom stanovené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za žalobcom uplatnenú majetkovú škodu.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.250,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., pričom vychádzal z úspechu žalobcu v celom rozsahu uplatneného nároku v časti náhrady nemajetkovej ujmy, keďže bol úspešný v jeho základe a výška závisela od úvahy súdu. Vzhľadom na to, mal žalobca v konaní úspech v časti o zaplatenie sumy 10 500,- eur, čo predstavuje 81 % a žalovaný mal úspech v časti o zaplatenie 2.471,- eur, čo predstavuje 19 %. Celkový úspech žalobcu predstavuje 62 % (81 % - 19 %).
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).