Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 210 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (230)944/386399.27a9e7.pdf
PDF · 141.01 KB
No categories available
4Cdo/139/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu a senátu JUDr. Ľubora
Šeba a sudkýň JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci navrhovateľov
1/ P. I., st., 2/ A. I., 3/ Mgr. J. I., 4/ P. I., ml., všetci bytom H., zastúpených JUDr. J. G.,
advokátom v T., proti odporcovi Bc. P. A., bytom T., zastúpeného Mgr. J. S., advokátom v N.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37 C 178/2009, o dovolaní
odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16. marca 2011 sp. zn. 11 Co 90/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľov 1/ aţ 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 28. apríla 2010 č.k. 37 C 178/2009-73 určil, ţe odporca
tým, ţe dňa 24.5.2007 viedol svoje vozidlo zn. F., EČ T. a nevenoval sa plne vedeniu vozidla
a náleţite nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho si nevšimol chodkyňu M. I.,
prechádzajúcu pri objekte Fakultnej nemocnice na T. ulici v T. po prechode pre chodcov a ľavou
prednou stranou vozidla do nej narazil, následkom čoho dňa X. na následky zranení z tejto
dopravnej nehody M. I. zomrela, zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva na
súkromie a rodinný ţivot. Odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/
nemajetkovú ujmu, kaţdému vo výške 6 000 € a navrhovateľom 3/ a 4/ nemajetkovú ujmu,
kaţdému vo výške 2 000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, ţe návrh je dôvodný, nestotoţnil sa však
s navrhovanou výškou nemajetkovej ujmy, ktorú ţiadali navrhovatelia priznať. V prvej časti
petitu ţiadali o určenie, ţe odporca zasiahol do osobnostných práv navrhovateľov, do ich práva
na súkromie a rodinný ţivot. Toto určenie je podľa názoru súdu legitímne a súd sa s ním plne
stotoţnil, nakoľko spôsobenie smrti blízkej osoby je bezpochyby zásahom do osobnostných práv
pozostalých. Keďţe vzťahy medzi nebohou M. I. a navrhovateľmi ako rodičmi a súrodencami
boli silné a intenzívne, všetci bývali aţ do dopravnej nehody M. v spoločnej domácnosti, denne
sa stretávali, jej smrť silne a intenzívne preţívajú všetci navrhovatelia doposiaľ. Navrhovatelia
tvorili s nebohou fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovanými
väzbami, v dôsledku nečakanej smrti preţívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva
a šoku. Stratili moţnosť viesť s ňou súkromný ţivot a sú od jej smrti ochudobnení o sféru
prirodzených vzťahov s jedným z najbliţších rodinných príslušníkov. Protiprávnym konaním
odporcu prišlo k tak nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb, tvoriacich základ
a rámec súkromného ţivota navrhovateľov a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Vzniknutá
trauma je zo ţivota navrhovateľov fakticky neodstrániteľná. V časti petitu, týkajúceho
sa nemajetkovej ujmy sa súd domnieval, ţe je namieste postup a pouţitie § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, po zváţení všetkých skutočností však dospel k záveru, ţe nie je
namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy vo výške tak, ako to poţadujú navrhovatelia (po
15 000 € navrhovateľom 1/ a 2/ a po 10 000 € navrhovateľom 3/ a 4/, nakoľko nebol preukázaný
mimoriadny zásah do ich osobnostných práv, neboli preukázané mimoriadne zvýšené nepriaznivé
následky smrti M. I.. Je síce pravdou, ţe M. sa starala o domácnosť, starala sa a mala silné väzby
na všetkých navrhovateľov, ale jej strata je zmiernená tým, ţe všetci navrhovatelia ostali ţiť
v spoločnej domácnosti, nebolo preukázané, ţe smrť mala výrazne nepriaznivé následky na ich
zdravotný stav, nič sa nezmenilo na spoločenskom, pracovnom postavení navrhovateľov. Súd
vzal tieţ do úvahy vek, postavenie, príjmové a majetkové pomery odporcu, pričom sa jedná
o pomerne mladého človeka, ktorý mal v čase nehody 29 rokov, ktorý ešte stále nemal ukončené
štúdium, ţivia ho rodičia, jeho príjem zo ţivnosti nie je výrazný. Prisúdenie nemajetkovej ujmy
v poţadovanej výške spolu 50 000 € preto povaţoval za príliš vysoké, ktorým by fakticky
znemoţnil a mimoriadne sťaţil odporcovi ďalší ţivot. Odporca bol za spáchaný trestný čin riadne
a právoplatne odsúdený, navrhovateľom ponúkol plnenie 250 000,- Sk, ktoré však oni odmietli.
Súd mal pri svojom rozhodovaní okrajovo na zreteli aj skutočnosť, ţe M. I. mala v čase
dopravnej nehody 0,59 ‰ alkoholu v krvi, čo mohlo mať tieţ vplyv na vznik nehody. O práve
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď úspech navrhovateľov bol len
čiastočný.
Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľov 1/ a2/ rozsudkom zo 16. marca 2011
sp. zn. 11 Co 90/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia
nemajetkovej ujmy navrhovateľov 1/ a 2/ tak, ţe odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 1/ sumu 15 000 € a navrhovateľke 2/ sumu 15 000 €, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V napadnutej časti náhrady trov konania zmenil prvostupňový
rozsudok tak, ţe odporcovi uloţil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu 1 308,30 €,
navrhovateľke 2/ sumu 1 308,30 €, navrhovateľovi 3/ sumu 174,44 € a navrhovateľovi 4/ sumu
174,44 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk právneho zástupcu
navrhovateľov JUDr. J. G.. Odporcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania
navrhovateľovi 1/ v sume 426,71 €, navrhovateľke 2/ v sume 426,71 €, navrhovateľovi 3/ v sume
74,33 € a navrhovateľovi 4/ v sume 74,33 €, všetko do rúk právneho zástupcu navrhovateľov
JUDr. J. G., taktieţ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa
stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe odporca zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľov, do ich práv na súkromie a rodinný ţivot, keď v dôsledku dopravnej nehody, ktorú
zapríčinil, zomrela M. I., dcéra navrhovateľov 1/ a 2/ a sestra navrhovateľov 3/ a 4/. Súhlasil tieţ
s konštatovaním súdu prvého stupňa, ţe protiprávnym konaním odporcu prišlo k nezvratnej
deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného ţivota navrhovateľov.
Zmenu prvostupňového rozsudku v časti priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľom 1/ a 2/
v nimi poţadovanej výške kaţdému po 15 000 € odvolací súd odôvodnil tým, ţe navrhovatelia 1/,
2/ boli rodičia zomrelej M. I., pričom smrť dieťaťa je pre rodičov vţdy mimoriadnym zásahom
do ich osobnostných práv, preto mal za to, ţe nebolo potrebné preukazovať ţiadnu mimoriadnosť
zásahu. Skutočnosti, tvrdené odporcom, ţe sa navrhovateľom 1/, 2/ nezmenil ţiadnym spôsobom
zdravotný stav, neboli ani psychiatricky ani psychologicky liečení, nie sú relevantné na
preukázanie mimoriadnosti zásahu do ich osobnostných práv. V konaní bolo jednoznačne
preukázané, ţe M. I. ţila v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, o týchto sa starala, bola
hybnou silou ich domácnosti. Rodičia po tom, ako bola zranená pri dopravnej nehode ju
pravidelne takmer dennodenne navštevovali v nemocnici, s jej smrťou podľa ich vlastných
vyjadrení a vyjadrení svedkyne sa doposiaľ nevyrovnali, stále im chýba a keďţe sa jednalo o ich
dcéru, na ktorú boli najviac citovo naviazaní, keďţe s nimi ţila v spoločnej domácnosti
a poskytovala im potrebnú starostlivosť, na ktorú sa spoliehali aj do budúcnosti. Smrťou dcéry
bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného ţivota,
pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Podľa záveru odvolacieho súdu, v dôsledku
tragickej smrti dcéry pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závaţnej ujme, spočívajúcej
v strate milovaného dieťaťa, čím sú navrhovatelia 1/, 2/ ochudobnení aj do budúcna o rodinný
ţivot, táto spočíva aj v citovej strate, keď smrťou dcéry stratili jej lásku a radosť s ňou preţívanú.
Pokiaľ ide o odporcu, jeho osobné a majetkové pomery nemôţu mať dopad na priznanú výšku
nemajetkovej ujmy a tvrdenie odporcu, ţe nebohá mala v čase dopravnej nehody v krvi zistený
alkohol 0,59 ‰ nepovaţoval za podstatné a dôvodiace zníţenie výšky poţadovanej nemajetkovej
ujmy, keď zo znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní znalcom Ing. P. R. bolo
skonštatované, ţe chodkyňa svojim vstupom do vozovky, na priechod pre chodcov vodiča
vozidla, teda odporcu, neohrozila a vodič mal aj moţnosť pri včasnej reakcii zastaviť do miesta
zráţky a ako jediná príčina vzniku dopravnej nehody bola skonštatovaná nesprávna technika
jazdy odporcu, konkrétne jeho oneskorená reakcia na chodkyňu prechádzajúcu po priechode pre
chodcov. Zmenu prvostupňového rozsudku vo výroku o trovách konania oprel o ustanovenie
§ 142 ods. 3 O.s.p. a o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
V dôvodoch dovolania odvolaciemu súdu vytkol, ţe priznanie neprimerane vysokej nemajetkovej
ujmy v peniazoch ţiadnym spôsobom neodôvodnil a ani nezdôvodnil, z akých záverov vychádzal
pri jej určení. Nezdôvodnil hranice v akých sa musí súd pohybovať pri skúmaní podmienok
priznania náhrady nemajetkovej ujmy a ţiadnym spôsobom neodôvodnil ani zmysel peňaţnej
náhrady nemajetkovej ujmy poskytnutej navrhovateľom 1/, 2/, do ktorých práv na ochranu
osobnosti sa zasiahlo. Vyslovil názor, podľa ktorého odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej
ujmy neprihliadol najmä na okolnosť, ţe odporca síce zavinil smrť, ale zavinil ju z nedbanlivosti
pri dopravnej nehode, kedy mu nebohá vbehla do jazdnej dráhy a v čase dopravnej nehody mala
zistený alkohol, a to 0,59 ‰ a práve za toto svoje konanie bol právoplatne uznaný za vinného
a odsúdený. Keďţe odvolací súd priznané konkrétne čiastky podrobne nezdôvodnil skutkovými
zisteniami, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Dovolateľ tieţ namietal, ţe odvolací súd pri
určení finančného vyjadrovania nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom vôbec
nezohľadnil jeho situáciu a zaviazal ho nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške, ktorú nemôţe
nahradiť. V závere dovolania poukázal na to, ţe predmetnú dopravnú nehodu spôsobil osobným
motorovým vozidlom, ktoré bolo povinne zmluvne poistené v A., a.s., na základe čoho vyslovil
názor, ţe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretoţe náhrada nemajetkovej ujmy je v tomto
prípade krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla.
Navrhovatelia sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru,
ţe dovolanie nie je dôvodné.
Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie tak môţe byť podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Dovolateľ existenciu ţiadnej z týchto vád netvrdil a existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie
§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného
nesprávnym právnym posúdením veci je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil
správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýka nesprávnosť právneho záveru v súvislosti s výškou
navrhovateľom 1/, 2/ priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11
Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon ţiadne medze. Pre určenie
tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje
taxatívne dve kritéria: závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závaţnejšia je čo do svojej
intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňaţného zadosťučinenia) a ďalej
veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo (pričom vţdy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale
aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel samotnej postihnutej osoby
na priebehu činnosti pôvodcu vyusťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium
(okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, ţe
by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú
ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej
výšky peňaţného zadosťučinenia bolo moţné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto
mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pruţne prihliadnuť
na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo. Súd musí pritom však vychádzať vţdy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať
sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňaţného zadosťučinenia, ktorú
môţe súd priznať (inak by postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O.s.p.), je ohraničená
výškou navrhovateľom poţadovaného peňaţného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá
zo ţalobného návrhu (§ 79 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe odporca bol podľa § 149 ods. 1 a 2
písm. a/ Trestného zákona právoplatným trestným rozsudkom uznaný vinným z prečinu
usmrtenia dcéry a sestry navrhovateľov, keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú
nehodu, následkom ktorej dcéra a sestra navrhovateľov zahynula, ktorým výrokom rozhodnutia
boli súdy niţších stupňov v tomto konaní viazané (§ 135 ods. 1 O.s.p.). Tým bola preukázaná
zodpovednosť odporcu za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti navrhovateľov,
a to do práva na ich súkromný a rodinný ţivot, ktorý bol smrťou ich blízkej príbuznej natrvalo
narušený. Uvedená zodpovednosť odporcu je objektívnou zodpovednosťou, t.j. zodpovednosťou
bez ohľadu na zavinenie.
Vzhľadom na uvedené, podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd po správnom
vyhodnotení závaţnosti vzniknutej ujmy navrhovateľov 1/, 2/, ktorú mal preukázanú
predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah navrhovateľov ako najbliţších rodinných
príslušníkov nebohej, u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších interpersonálnych väzieb
na výsostne emociálnom základe nespochybniteľná, podľa voľnej úvahy správne ustálil aj výšku
priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom 1/, 2/ v sume nimi poţadovanej. V tejto
súvislosti námietka dovolateľa, ţe odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol
najmä na okolnosť, ţe odporca síce zavinil smrť, ale zavinil ju z nedbanlivosti pri dopravnej
nehode, kedy mu nebohá vbehla do jazdnej dráhy a v čase dopravnej nehody mala v krvi zistený
alkohol, a to 0,59 ‰, je bezpredmetná. Aj keď nepopierateľne pri určení výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú výšku určuje súd podľa závaţnosti ujmy a podľa
okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, je správanie samej dotknutej osoby
(v preskúmavanom prípade nebohej dcéry navrhovateľov 1/, 2/) pri neoprávnenom zásahu právne
významné (pozri tieţ napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010
sp. zn. 1 Cdo 77/2009), v danom prípade skutočnosť, ţe M. I. mala v čase dopravnej nehody 0,59
‰ alkoholu v krvi, na čo neodôvodnene ako na jeden z moţných vplyvov vzniku dopravnej
nehody poukázal prvostupňový súd a čo v konečnom dôsledku ovplyvnilo aj ním prisúdenú
výšku nemajetkovej ujmy, pre posúdenie veci právny význam nemá. Túto skutočnosť správne uţ
odvolací súd nepovaţoval za podstatnú, majúcu vplyv na zníţenie výšky poţadovanej
nemajetkovej ujmy, keďţe podľa záverov znalca Ing. P. R. v znaleckom posudku vypracovanom
v trestnom konaní, jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy
odporcu, konkrétne jeho oneskorená reakcia na chodkyňu prechádzajúcu po priechode pre
chodcov, ktorá svojim vstupom do vozovky na priechod pre chodcov odporcu neohrozila a tento
mal aj moţnosť pri včasnej reakcii zastaviť do miesta zráţky. Rovnako tak sú správne závery
odvolacieho súdu vzťahujúce sa na nemoţnosť dopadu osobných a majetkových pomerov
odporcu na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorú, ako uţ bolo uvedené, majú vplyv (popri
závaţnosti vzniknutej ujmy) okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu
pre absenciu relevantných dôvodov, túto dovolací súd nepovaţoval taktieţ za dôvodnú.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody svojho
rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Konečne, neopodstatnená je i námietka dovolateľa o nedostatku jeho pasívnej legitimácie
v danom spore, keďţe náhrada nemajetkovej ujmy je v tomto prípade krytá povinným zmluvným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Neopodstatnenosť tejto námietky odporcu vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý rozsah poistenia zodpovednosti zakotvuje v § 4,
v ktorom však náhrada nemajetkovej ujmy zahrnutá nie je.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odporcovi sa prostredníctvom
uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho obsahového vymedzenia nepodarilo spochybniť
správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, preto dovolací súd jeho dovolanie musel ako
nedôvodné zamietnuť (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovatelia si však náhradu trov dovolacieho konania
neuplatnili, preto im priznaná nebola.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková