Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 126 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (156)c3b/365248.4bdad6.pdf
PDF · 165.5 KB
No categories available
1Cdo/77/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcov
1/ A. K., bývajúceho v Ţ., 2/ A. K., bývajúcej v Ţ., 3/ Z. K., bývajúcej v Ţ., zastúpených
JUDr. A. G., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanému M. B., bývajúcemu v N., zastúpenému
JUDr. P. K., advokátom so sídlom v M., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Ţiar
nad Hronom pod sp. zn. 13 C 87/2006, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 12. februára 2008 sp. zn. 14 Co 332/2007 takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného z a m i e t a .
Ţalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou Okresnému súdu Ţiar nad Hronom 9. mája 2006 sa ţalobcovia 1/ a 2/
domáhali posmrtnej ochrany osobnosti ich syna podľa § 13 a § 15 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, kaţdému vo výške 33 193,92 €
(1 000 000,-- Sk), ktorá ujma vznikla ich synovi neoprávneným zásahom ţalovaného do jeho
ţivota a telesnej integrity. Touto ţalobou sa ţalobcovia 1/ aţ 3/ domáhali aj ochrany svojej
osobnosti poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko usmrtením ich syna
a brata došlo k zásahu do ich osobnostných práv, čím bola narušená celistvosť rodiny, bolo
zasiahnuté do ich súkromného a rodinného ţivota, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné,
keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Ţalobcovia 1/ a 2/ ako rodičia poţadovali
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 19 916,35 € (600 000,-- Sk) a ţalobkyňa 3/ ako
sestra vo výške 16 596,96 € (500 000,-- Sk). Svoju ţalobu odôvodnili tým, ţe ţalovaný
zavinením dopravnej nehody, za ktorú bol v trestnom konaní právoplatne uznaný vinným
z trestného činu ublíţenia na zdraví z nedbanlivosti, spôsobil smrť ich syna a brata, ktorý
zraneniam na mieste dopravnej nehody podľahol.
Okresný súd Ţiar nad Hronom rozsudkom zo 16. augusta 2007 č.k. 13 C 87/2006-113
uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 3/ náhradu nemajetkovej ujmy, kaţdému
vo výške 6 638,78 € (200 000,-- Sk) a trovy konania, spolu vo výške 4 514,96 € (136 017,80 Sk)
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu ţalobcov. Vo zvyšku ţalobu
zamietol. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým čiastočne vyhovel návrhu na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
ţalobcov podľa § 13 ods. 2 OZ odôvodnil tým, ţe neoprávnený zásah ţalovaného
do emocionálnej sféry ţalobcov vyvolaný úmrtím blízkej osoby zakladá právo domáhať sa
ochrany ich osobnosti ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výšku určil podľa
§ 13 ods. 3 OZ s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Skutkovo mal prvostupňový súd za preukázané, ţe ţalovaný bol
právoplatným rozsudkom v trestnom konaní uznaný vinným zo spáchania trestného činu
ublíţenia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, nakoľko pri dopravnej nehode
2. septembra 2003, porušením dôleţitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania a uloţenú mu
podľa zákona, z nedbanlivosti spôsobil smrť syna ţalobcov 1/ a 2/ a brata ţalobkyne 3/. Okresný
súd tak mal preukázané, ţe zásah bol protiprávny, teda neoprávnený a z hľadiska zodpovednosti
nebolo významné, či tento neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, nezavinene, vedome,
alebo nevedome, keďţe ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv. Na skutočnosť, ţe neoprávnený zásah bol spôsobený z nedbanlivosti a ţe aj sám syn a brat
ţalobcov porušil svoju právnu povinnosť, prihliadol potom prvostupňový súd pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s § 13 ods. 3 OZ ako na okolnosti, za ktorých došlo
k porušeniu práva. Závaţnosť vzniknutej ujmy ţalobcov mal súd preukázanú s prihliadnutím
na zdravotný stav ţalobkyne 3/ a vzhľadom na príbuzenský vzťah ţalobcov ako najbliţších
rodinných príslušníkov nebohého, u ktorých bola prítomnosť najintenzívnejších
interpersonálnych väzieb na výsostne emocionálnom základe nespochybniteľná.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcov i ţalovaného rozsudkom
z 12. februára 2008 sp. zn. 14 Co 332/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej okresný
súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, kaţdému
6 638,78 € (200 000,-- Sk) potvrdil a v časti, v ktorej čo do zvyšku okresný súd návrh zamietol
a v časti o náhrade trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V potvrdzujúcej časti mal odvolací súd za to, ţe prvostupňový súd vykonal dostatočné
skutkové dokazovanie, ktoré dalo spoľahlivý základ pre jeho rozhodnutie. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, ţe ţalovaný svojím protiprávnym konaním, ktorým zavinil
dopravnú nehodu, následkom ktorej zahynul syn ţalobcov 1/ a 2/ a brat ţalovanej 3/, zasiahol
závaţným spôsobom do súkromia ţalobcov, chráneného § 11 OZ, Ústavou SR a Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 ods. 1). Poukázal na to, ţe súčasťou práva na
súkromie je aj rodinný ţivot, ktorý zahŕňa vzťahy medzi blízkymi príbuznými, ktorými
ţalobcovia nepochybne voči nebohému boli, nakoľko išlo o rodičov a sestru, pričom strata
jedného z členov tohto rodinného spoločenstva je neodčiniteľnou ujmou postihujúcou všetkých
ostatných členov. Ţalobcovia ako najbliţší príbuzní mali s nebohým synom a bratom vytvorený
pevný citový vzťah, ktorá skutočnosť bola preukázaná výpoveďami svedkov a znaleckým
dokazovaním vo vzťahu k ţalobkyni 3/. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd
potom rovnako ako súd prvého stupňa povaţoval za primerané zadosťučinenie. Stotoţnil sa
s prvostupňovým súdom aj vo výške poskytnutej náhrady. Poukázal na to, ţe prvostupňový súd
pri určení výšky náhrady správne prihliadol na závaţnosť vzniknutej ujmy ţalobcom a okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Jednou z týchto okolností, na ktorú prvostupňový súd
správne prihliadal bola aj skutočnosť, ţe ani konanie nebohého ako účastníka cestnej premávky
(chodca) nebolo právne bezzávadné, keď aj on sám porušil pravidlá cestnej premávky (§ 52 ods.
1 zákona č. 315/1996 Z.z.) tým, ţe išiel po nesprávnej strane vozovky chrbtom k prichádzajúcim
vozidlám, čím vystavil svoj ţivot ohrozeniu. Odvolací súd, vzhľadom na túto okolnosť, za ktorej
došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti, povaţoval svoje rozhodnutie, zaloţené na výklade
hmotnoprávneho ustanovenia § 13 OZ, ktorá problematika je nová, bez ustálenej právnej praxe,
za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto proti nemu pripustil dovolanie
na posúdenie správnosti svojho právneho záveru v znení, či aj v prípade, ak dotknutá osoba
konala protiprávne a toto protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti s následkom, môţu sa
osoby v zmysle § 15 OZ, prípadne samotná takáto osoba domáhať nárokov v zmysle § 13
a či z takéhoto konania môţu odvodzovať svoje nároky ţalobcovia 1/ aţ 3/ v zmysle § 13 OZ.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 238 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) ţalovaný. Dovolanie odôvodnil § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Namietal nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 OZ, vzhľadom na skutočnosť, ţe usmrtený chodec sám svojím nedbanlivostným
protiprávnym konaním, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s následkom (jeho smrťou) tento zásah
umoţnil. Mal za to, ţe za takejto situácie, keď aj samotná dotknutá osoba zavinila zásah
do svojich osobnostných práv, nie je moţné, aby sa táto osoba, resp. osoby podľa § 15 OZ, ani
dotknuté osoby, ktorým bolo následne zasiahnuté do ich osobnostných práv domáhali nárokov
podľa § 13 ods. 2 OZ. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok krajského súdu povaţujú
za správny a dovolanie ţalovaného za nedôvodné. Navrhli preto dovolanie ţalovaného proti
potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu zamietnuť a ţalovaného zaviazať
k povinnosti nahradiť ţalobcom trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie nie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
rozhodnutia, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie
ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade okrem vád
naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p., môţe byť
odôvodnené len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve
v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd najskôr skúmal, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka
konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
Ţalovaný nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Iné
vady konania ani dovolaním namietané neboli a zo súdneho spisu nevyplývajú.
Prípustnosť dovolania ţalovaného na základe uvedeného tak vyplýva len z ustanovenia
§ 238 ods. 3 O.s.p. a zo skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku
pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Týmto ustanovením je odvolaciemu súdu zverené
oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je zásadného právneho významu. V takom prípade je dovolateľ oprávnený
napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie pripustené. Predmetom súdneho posudzovania môţu byť potom len právne otázky,
keďţe na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými
prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd
v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval správnosť ţiadneho skutkového záveru, ale ani
správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, pre
ktorú bolo dovolanie pripustené.
Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, ţe za otázku zásadného právneho významu
povaţoval právne posúdenie, či aj v prípade, ak dotknutá osoba konala protiprávne a toto
protiprávne konanie je v príčinnej súvislosti s následkom, môţu sa osoby v zmysle § 15 OZ,
prípadne samotná takáto osoba domáhať nárokov v zmysle § 13 a či z takéhoto konania môţu
odvodzovať svoje nároky ţalobcovia 1/ aţ 3/ v zmysle § 13 OZ. Tomu zodpovedá dôvod
dovolania, ktorý má základ v tvrdení, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť
rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom
odvolacieho súdu len z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. moţno odvolaciemu
súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade
dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd
na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolateľ namietal, ţe v prípade keď aj
samotná dotknutá osoba (chodec) zavinila zásah do svojich osobnostných práv
(v preskúmavanom prípade svoju smrť aj porušením svojej právnej povinnosti), nie je moţné,
aby sa táto osoba, resp. osoby podľa § 15 OZ (v preskúmavanom prípade rodičia nebohého), ani
dotknuté osoby, ktorým bolo následne zasiahnuté do ich osobnostných práv (v preskúmavanom
prípade rodičia a sestra nebohého) domáhali nárokov podľa § 13 ods. 2 OZ.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou musí
konštatovať, ţe vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie
prvostupňového súdu v časti, v ktorej bol návrh na poskytnutie posmrtnej ochrany ţalobcom
1/ a 2/ poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zrušené a vrátené tomuto súdu
na ďalšie konanie, sa nemôţe zaoberať tou časťou dovolacej otázky, ktorá sa týka tohto nároku,
nakoľko v tejto časti vec nie je právoplatne skončená. V ďalšom sa preto dovolací súd zaoberal
dovolacou otázkou len čo do vymedzenia vo vzťahu k návrhu ţalobcov 1/ aţ 3/ na poskytnutie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ z dôvodu neoprávneného zásahu
do práva na ochranu ich osobnosti.
Ústava SR v čl. 19 zaručuje kaţdému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Kaţdý má podľa tohto článku právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota.
Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho váţnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy pri zásahoch
do práv na ochranu osobnosti chránených všeobecným osobnostným právom, ktoré sú
kvalifikované ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej
osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom (právnym poriadkom).
Treba prisvedčiť správnosti záveru odvolacieho súdu, ţe na to, aby ţalobcovia mohli byť
úspešní pri uplatňovaní nároku na ochranu ich osobnosti podľa § 13 OZ v prípade, keď ţalovaný
neoprávnene (protiprávne) zasiahol do ich osobnostných práv zavinením dopravnej nehody, pri
ktorej zahynul ich blízky príbuzný, nie je zásadne nutné, aby konanie samej dotknutej osoby
(nebohého syna a brata ţalobcov) muselo byť po právnej stránke bezzávadné. V súlade
s citovaným ustanovením § 13 ods. 1 OZ na to, aby oprávnená osoba (v preskúmavanom prípade
ţalobcovia) mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyţaduje a zároveň stačí, aby išlo
o neoprávnený (protiprávny) zásah do práv na ochranu osobnosti. V prípade existencie takéhoto
neoprávneného zásahu ide potom o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.
Správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným aţ pri
určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ), ktorú výšku určuje súd
podľa závaţnosti ujmy a podľa okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).
Týmito okolnosťami sú nielen okolnosti na strane samotného škodcu (v preskúmavanom prípade
ţalovaného), ale súčasne sú to aj okolnosti na strane dotknutej osoby (v preskúmavanom prípade
nebohého syna a brata ţalobcov), na ktoré okolnosti správne súdy niţších súdom prihliadali.
Zo spisu vyplýva, ţe ţalovaný bol podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona právoplatným
trestným rozsudkom uznaný vinným z trestného činu ublíţenia na zdraví syna a brata ţalobcov,
keď ako vodič spôsobil z nedbanlivosti dopravnú nehodu, následkom ktorej syn a brat ţalobcov
zahynul, ktorým výrokom rozhodnutia boli súdy niţších stupňov v tomto konaní viazané. Tým
bola preukázaná zodpovednosť ţalovaného za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti
ţalobcov, a to do práva na ich súkromný a rodinný ţivot, ktorý bol smrťou ich blízkeho
príbuzného natrvalo narušený. Uvedenú zodpovednosť správne súdy niţších stupňov posúdili ako
objektívnu zodpovednosť, ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie.
Spoluzavinenie samotnej dotknutej osoby, ktoré bolo taktieţ z dokazovania vykonaného
prvostupňovým súdom preukázané v preskúmavanom prípade, má význam aţ pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 OZ, na ktorú okolnosť správne oba
súdy niţších stupňov prihliadli popri prihliadnutí na závaţnosť ujmy, ktorá ţalobcom
nepochybne vznikla. Súdy tak v preskúmavanom prípade pri úvahe o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ správne prihliadli k okolnostiam,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Nielen k podielu ţalobcu, ale i k podielu priamo dotknutej
osoby na priebehu dopravnej nehody a jej následku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania
prípustného z dôvodu, ţe išlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, sa v tomto
konaní mohol zaoberať len právnymi otázkami v súlade s poloţenou dovolacou otázkou a nie
právnym posúdením primeranosti poskytnutého zadosťučinenia, respektíve primeranosti
samotnej výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré samotné neboli predmetom
dovolacej otázky a ktoré primerané zadosťučinenie a následne aj výšku náhrady nemajetkovej
ujmy posúdili súdy niţších stupňov zhodne.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe ţalovanému sa prostredníctvom
uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho obsahového vymedzenia nepodarilo spochybniť
správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, a preto dovolací súd jeho dovolanie musel ako
nedôvodné zamietnuť (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
lebo trovy právneho zastúpenia v dovolacom konaní v zákonom stanovenej lehote nevyčíslili
a iné trovy dovolacieho konania zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová