Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-83-2023.pdf
PDF · 181.36 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B1-10C/36/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Rastislava Žiga v právnej veci žalobcov: 1. H. Č., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XXX, T., 2. Z.. H. Č., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XX, T., 3. P. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, T., všetci zastúpení advokátom JUDr. Pavlom Labáthom, so sídlom Holíčska 13, Bratislava, proti žalovanému: 1. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, Bratislava, IČO: 00 585 411, zastúpený advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, so sídlom Palárikova 15, Bratislava, 2. Z.. N. T. - R., so sídlom Y. XX, U. U., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: JUDr. Tomáš Rosina, s.r.o., so sídlom Kukučínova 20, Banská Bystrica, IČO: 47 246 731, o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy na odvolanie žalovaných proti rozsudku pôvodného Okresného súdu Bratislava I aktuálne Mestský súd Bratislava IV zo dňa 21. októbra 2022 sp. zn. 10C/36/2017 v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. apríla 2023 č. k. 10C/36/2017-255, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 26. apríla 2023 č. k. 10C/36/2017-255 v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I., II., III. a výroku V. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcom 1-3 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/- 5 000 eur, žalobcovi 2/- 7 500 eur a žalobcovi 3/- 7 500 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu splnenia povinnosť druhého zo žalovaných vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcom v 1/ - 3/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Vec právne posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. g), § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len "zákon o PZP"), § 11, §13, § 15, § 16 § 420 ods.1, 2, § 420a ods.1, 2 písm. a), § 420a ods. 3, § 427 ods. 1, § 428 Občianskeho zákonníka a čl. 19 ods. 1,2 Ústavy SR.
3. Uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali proti žalovaným l/ a 2 / domáhali ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, každý vo výške po 15.000,- eur. Svoj nárok odôvodnili tým, že dňa 16.07.2015, v čase o cca 08:30 hod. pred rodinným domom č. XX na Ľ.G. I. v obci T.Á., došlo k tragickej dopravnej nehode, pri ktorej zomrela P. Č.Á., narodená XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. XX, (ďalej len „zosnulá“), a to takým spôsobom, že do zosnulej, ktorá tlačila bicykel, narazil vodič Y. X., narodený XX.XX.XXXX, bytom F. XX, ktorý viedol špeciálne nákladné motorové vozidlo zn. DAF CF, EVČ: U. XXXX P. tak, že v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke, keď si bezprostredne pred pohnutím sa z vozidlom vpred, napriek zhoršenému výhľadu z kabíny vodiča, neskontroloval situáciu pred vozidlom a pravou prednou časťou narazil do chodkyne - zosnulej, ktorá spadla aj s bicyklom na zem a následne bola prejdená kolesami prvej a druhej prednej nápravy nákladného vozidla. Zosnulá pri nehode utrpela úrazový šokový stav so stratou krvi mimo cievne riečisko s devastačným poranením orgánov dutiny brušnej a hrudnej, pričom zraneniam na mieste podľahla. Vodič, Y. X. bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/24/2016 zo dňa 05.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dátumom vydania (dňa 05.08.2016), nakoľko obžalovaný aj okresný prokurátor sa po vyhlásení rozsudku vzdali odvolania, uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. V čase dopravnej nehody malo nákladné vozidlo zn. DAF CF, EVČ: U. XXXX P. uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 1. rade - KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., č. PZ: XXXXXXXXXX/XX. Žalobcovia uviedli, že zosnulá aj napriek vyššiemu veku bola vitálna žena, schopná vykonávať všetky domáce práce, ako aj práce v záhrade a dokonca pomáhať iným. Bývala v rodinnom dome v obci T. XX so synom Z.. H. Č. a jeho rodinou a pravidelne sa stretávala aj s ostatnými dvomi deťmi - synom H. Č. a dcérou P. S., ktorí tiež bývajú v obci. Ich vzťahy boli silné a intenzívne, dá sa povedať, že každodenne boli spolu, navzájom si pomáhali pri prácach, povinnostiach a starostiach a tvorili so zosnulou veľmi dobre fungujúce rodinné spoločenstvo s vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Náhlym úmrtím zosnulej pri dopravnej nehode došlo k násilnému, náhlemu a neočakávanému pretrhnutiu týchto väzieb. Poukázali na vzťah rodič - dieťa, ako na jeden z absolútne najbližších rodinných a osobných vzťahov a jemu zodpovedajúcu intenzitu. Uviedli, že protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody došlo k nezvratnej deštrukcii rodinných, výsostne osobných medziľudských väzieb, tvoriacich základný rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Dôvodili, že vzniknutá trauma je fakticky neodstrániteľná, žalobcovia prežívali a aj v súčasnosti prežívajú emocionálne útrapy. Stratili možnosť realizovať a rozvíjať so zosnulou súkromný život, od jej smrti sú ochudobnení o zdieľanie prirodzených rodinných vzťahov a majú za to, že žiadna priznaná suma nenahradí žalobcom matku, len môže zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy.
4. Podaním zo dňa 02.05.2018 doručili žalobcovia súdu prvej inštancie návrh na zmenu žalobného návrhu a na pristúpenie do konania žalovaného 2/. V doručenom návrhu zotrvali na skutkových tvrdeniach uvedených v žalobe zo dňa 30.05.2017. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ (prevádzkovateľa motorového vozidla), ustálili s poukazom na ustanovenie § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka. Mali za to, že zodpovednosť z prevádzky dopravného prostriedku patrí medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou, ktorá je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie s možnosťou liberácie prevádzkovateľa, pričom prevádzkovateľ vždy zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania alebo nedostatku činnosti organizmu osôb použitých v prevádzke a rovnako zodpovedá za škodu, ktorá má svoj pôvod v technickom stave použitého dopravného prostriedku. Zároveň v zmenenom žalobnom návrhu žiadali, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne v lehote do 7 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia zaplatiť každému zo žalobcov sumu 15.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Uznesením zo dňa 25.05.2018 sp. zn. 10C/36/2017, súd prvej inštancie pripustil vstup do konania subjektu Z.. N. T. - R., so sídlom Y. XX, XXX XX U. U., IČO: XX XXX XXX, ako žalovaného 2/.
5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 08.03.2019, sp. zn. 10C/36/2017, ktorým priznal žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur a žalobcom 2/ a 3/ vo výške 7.500,- eur voči žalovaným 1/ a 2/, vo zvyšku žalobu zamietol a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní odvolanie a Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 28.02.2022, sp. zn. 4Co/234/2019, zrušil v napadnutej vyhovujúcej časti (výroky I, II, III) a závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok V) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zamietajúcej časti (výrok IV) odvolanie žalovaného 2/ odmietol.
6. Po opätovnom prejednaní sporu mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za preukázané a za nesporné, že dňa 16.07.2015, v čase o cca 08:30 hod. pred rodinným domom č. XX na Ľ. I. v obci T., došlo k tragickej dopravnej nehode, pri ktorej zomrela P. Č., matka žalobcov. Vodič Y. X., bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/24/2016 zo dňa 05.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dátumom vydania (dňa 05.08.2016), uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia,
keď v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke, keď si bezprostredne pred pohnutím sa z vozidlom vpred, napriek zhoršenému výhľadu z kabíny vodiča, neskontroloval situáciu pred vozidlom a pravou prednou časťou narazil do chodkyne - zosnulej, ktorá spadla aj s bicyklom na zem a následne bola prejdená kolesami prvej a druhej prednej nápravy nákladného vozidla. Zosnulá pri nehode utrpela úrazový šokový stav so stratou krvi mimo cievne riečisko s devastačným poranením orgánov dutiny brušnej a hrudnej, pričom zraneniam na mieste podľahla. V čase dopravnej nehody malo nákladné vozidlo zn. DAF CF, EVČ: U. XXXX P., prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný 2/ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 1/. Žalovaní vo svojich písomných podaniach poukazovali na spoluzavinenie zomrelej, na preukázanie ktorého žalovaný 1/ navrhol pripojiť trestný spis Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/24/2016. K námietke žalovaného 2/, že súd neoboznámil obsah znaleckého posudku č. 62/2015 na pojednávaní, súd prvej inštancie uviedol, že s obsahom trestného spisu sa sporové strany mali možnosť oboznámiť na pojednávaní dňa 08.02.2019, čo nevylučovalo možnosť objednať sa na nahliadnutie do trestného spisu do infocentra Okresného súdu Bratislava I. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že právny zástupca žalovaného 2/ bol aj obhajcom obžalovaného v trestnom konaní, preto jeho námietku považoval za účelovú. Ďalej skonštatoval, že v rámci trestného konania bol vypracovaný Dipl. Ing. Igorom Harachom, znalcom z odboru Doprava cestná, Strojárstvo, znalecký posudok č. 62/2015. Znalec konštatoval, že príčinou vzniku dopravnej nehody bola kolízia domiešavača s chodkyňou. Zo simulačných a technických analýz nehodového deja vyplynulo, že domiešavač sa pohol v čase, keď sa chodkyňa tlačiaca bicykel nachádzala pred jeho prednou časťou v takej vzdialenosti, že ju vodič nemusel registrovať. Trajektória jej pohybu sa nachádzala 1,1 až 1,6 m od pravej spevnenej časti komunikácie. V čase nárazu sa domiešavač pohyboval rýchlosťou, ktorá mohla oscilovať okolo hodnoty 10,0 km/h. K zrážke došlo v čase keď chodkyňa bola k domiešavaču otočená zadnou časťou. Pohybovala sa pred pravou prednou časťou domiešavača. Znalec uviedol, ak by bola definovaná technická príčina dopravnej nehody vo vzťahu k takým prvkom nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickými výkladmi pravidiel cestnej premávky, a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode, potom za takéto prvky je možné považovať nevhodný spôsob pohybu chodkyne po komunikácii a nedôsledné vyhodnotenie situácie vodičom domiešavača pred jeho uvedením do pohybu. Z hľadiska zhodnotenia techniky jazdy účastníkov nehody znalec uviedol, že ku kolízii došlo tesne po tom, čo sa domiešavač pohol, pričom vodič chodkyňu z miesta vodiča nemusel vidieť. Znalec hodnotil techniku jazdy vodiča ako techniku, ktorá nezodpovedala vzniknutej situácii, pričom nevylúčil, že pri dôslednejšom vyhodnotení situácie pred kolíziou bolo možné registrovať chodkyňu, ktorá sa nejakým spôsobom musela do miesta zrážky dostať. Znalec ďalej uviedol že chodkyňa sa v kritickom okamihu pohybovala 1,2 až 1,6 m od pravej spevnenej časti komunikácie pomalou chôdzou, čo bolo príčinou, že sa pohybovala približne v strede komunikácie, nie je možné zistiť. Znalec uviedol, že ak by sa pohybovala pri pravej krajnici k zrážke nemuselo dôjsť. Či mala predpokladať, že domiešavač sa pohne a vodič ju vidí, je skôr otázkou právneho posúdenia. V zmysle uvedeného je možné hodnotiť spôsob, akým sa pohybovala, ako spôsob, ktorý viedol k vzniku kritickej nehodovej situácie. K možnosti zabránenia dopravnej nehody znalec uviedol, že z charakteru dopravnej nehody vyplýva, že vodič sa pohol v čase, keď sa chodkyňa nachádzala pred prednou časťou vozidla, pričom či sa nachádzala v takej polohe, že ju mohol vidieť z miesta vodiča nie je možné zistiť. Vodič mohol zabrániť kolíznej situácii, len v prípade, že by dôsledne vyhodnotil situácii pred vozidlom. Chodkyňa by zrážke zabránila v prípade, že by dôslednejšie vyhodnotila situáciu vo vzťahu k možnému pohybu domiešavača a pohybovala by sa viac k pravej krajnici. Zo záverov znalca súd prvej inštancie ustálil, že jednoznačné spoluzavinenie zomrelej znalec nekonštatoval. Naopak techniku jazdy vodiča domiešavača označil za techniku, ktorá nezodpovedala vznikajúcej situácii (bod 2.13 znaleckého posudku). V kritickom úseku stál domiešavač 5 až 10 minút, preto mal mať vodič možnosť chodkyňu zaregistrovať, ktorá sa na miesto zrážky nejakým spôsobom dostala. V bode 2.11.2 znaleckého posudku znalec uviedol, že chodkyňa bola nasmerovaná k pravej krajnici (čo môže nasvedčovať tomu, že chodkyňa po tom, ako domiešavač naštartoval, mala tendenciu priblížiť sa čo najviac k pravej krajnici - úvaha súdu).
7. K namietanej pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok zo dňa 24. októbra 2013, vec C-22/12 (prípad Haasová), v zmysle ktorého je povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ustanovení § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods.1 zákona o PZP a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma, spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP. Dospel k záveru, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Žalovaný 1/ je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené motorové vozidlo zn. DAF CF, EVČ: U. XXXX P., v dôsledku prevádzky ktorého došlo k usmrteniu matky žalobcov, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná. Skonštatoval, že s uvedenou argumentáciou sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd, ktorý námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako aj námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ posúdil ako nedôvodnú. Skonštatoval, že zodpovednosť z prevádzky dopravného prostriedku patrí medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou a to s poukazom na ustanovenia § 420a a § 427 OZ. Je založená na princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie s obmedzenými možnosťami liberalizácie prevádzkovateľa § 428 OZ. Jedným z predpokladov zodpovednosti je aj udalosť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky. Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku je krytá poistením zodpovednosti. V prípade cestných motorových vozidiel ide o ustanovenia zákona o PZP. Z hľadiska personálneho rozsahu objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa dopravného prostriedku subjektom objektívnej zodpovednosti je fyzická alebo právnická osoba, ktorá vykonáva dopravu ako podnikateľský subjekt a to bez ohľadu na druh dopravného prostriedku. Zodpovednostným subjektom je tak subjekt, ktorého konaním boli nemajetkové práva porušené a popri ňom zároveň aj prevádzkovateľ motorového vozidla tak, ako je to ustálené v judikatúre súdov (napr. NS SR 3Cdo 228/2012 zo dňa 29.09.2013). Z obsahu trestného spisu mal za preukázané, že Y. X., ktorý spôsobil predmetnú dopravnú nehodu, viedol v čase nehody vozidlo, ktorého prevádzateľom bol žalovaný 2/ a že v čase dopravnej nehody plnil pracovné úlohy na stavbe, ktoré súviseli s účelom motorového vozidla, ktoré slúžilo na prepravu betónu. V danom prípade u žalovaného 2/ ide o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie a na jej nastúpenie sa zavinenie nevyžaduje a preto nemôže byť ani vylúčená dôkazom ospravedlniteľného omylu. Žalovaný 2/ ako prevádzateľ je v zmysle citovaných ustanovení § 13, § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka, objektívne zodpovedný za toto konanie. Uviedol, že objektívna zodpovednosť plní preventívnu funkciu, pretože prevádzateľa vedie k zvýšenej starostlivosti o stav motorového vozidla, jeho obsluhu a údržbu, pričom poškodený nemusí preukazovať zavinenie porušením právnych predpisov prevádzateľa.
8. Skonštatoval, že spornou v konaní zostala otázka vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, intenzita zásahu do osobnostných práv žalobcov a výška uplatneného nároku. Žalobcovia sa v konaní domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla neoprávneným zásahom do ich súkromia tým, že ich matka zomrela následkom dopravnej nehody, ktorú preukázateľne zavinil vodič Y. X., vozidlom, ktorého poisťovateľom bol žalovaný 1/ a prevádzkovateľom žalovaný 2/. Konštatoval, že jednoznačné spoluzavinenie zomrelej na vzniku dopravnej nehody v konaní preukázané nebolo. Znalec vo svojom znaleckom posudku vychádzal z rôznych predpokladov, za splnenia ktorých by k tragickej nehode nemuselo dôjsť. Pripustil, že pokiaľ by sa chodkyňa pridržiavala viac pri pravej krajnici spevnenej vozovky, existuje predpoklad, že situácia nastať nemusela. Zároveň poukázal na vek zomrelej, ktorá v rozhodnom čase mala 79 rokov. Uviedol, že pri staršej osobe sa dá dôvodne predpokladať, že v záujme zachovania svojho zdravia v čase, kedy sa na danom úseku vozovky nepohybovalo žiadne motorové vozidlo (opak zo žiadneho dôkazu nevyplýva), zvolila taký spôsob pohybu, aby zamedzila pošmyknutiu, zošmyknutiu sa na krajnici vozovky. Mal za to, že zo záverov znaleckého posudku možno vyvodiť, že potom, ako počula, že domiešavač naštartoval, nasmerovala svoj pohyb spolu s bicyklom viac k pravej krajnici, pričom opäť vzhľadom na vek nemožno očakávať, že tento pohyb mohol byť plynulejší. Naopak pohyb domiešavača pri oscilácii hodnoty okolo 10 km/hod. vyhodnotil znalec ako nezodpovedajúci vznikajúcej situácii. Súd k argumentácii žalovaných o možnej spoluúčasti zomrelej na vzniku dopravnej nehody uviedol, že uvedené nemá v žiadnom prípade vplyv na to, že k tragédii skutočne došlo, a teda ani na vznik nemajetkovej ujmy žalobcov, keď došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti a to do ich práva na súkromie, ktoré zahŕňa aj ich rodinný život, rodinné vzťahy chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade nepostačuje žiadna iná z foriem primeraného zadosťučinenia uvedená v ustanovení § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. I keď zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 05.08.2016, v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3T/24/2016, vyplýva, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal, svoj skutok oľutoval a poškodeným sa ospravedlnil, na predmetnom hlavnom pojednávaní sa poškodení (žalobcovia) osobne nezúčastnili. Z výpovedí žalobcov vyplynulo, že vinník zaslal na
pohreb kyticu po kamarátovi, avšak ani len písomne sa im neospravedlnil, a to ani dodatočne. Uvedené konanie súd nepovažuje za postačujúce. Súd má za to, že na primerané vyváženie nemajetkovej ujmy žalobcov je potrebné aplikovať ustanovenie § 13 ods.1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka a priznať im aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
9. Uviedol, že smrť blízkej osoby žalobcov pri dopravnej nehode je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 za určitých kvalifikovaných podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, pričom súčasne nevymedzuje prípadnú hranicu, či už minimálnu alebo maximálnu, pre určenie jej výšky. Ustanovenie § 13 citovaného zákona len zdôrazňuje, že zadosťučinenie musí byť primerané. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa preto stáva predmetom voľnej úvahy súdu. Pre výšku tohto nároku sú stanovené dve kritéria, z ktorých súd musí vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, kde súd výšku tejto náhrady priznáva na základe toho, že prihliada jednak na nenapraviteľný následok a tiež na dôsledky, ktoré tento nenapraviteľný následok vyvolal u dotknutej osoby. Podmienky pre určenie výšky tohto nároku možno zisťovať značne obtiažne. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi žalobcami a zomrelou bol silný, dlhoročný, harmonický, emotívny a pevný vzťah. Žalobca 2/ žil s matkou v spoločnej domácnosti ešte dva roky pred tragédiou. Žalobkyňa 3/ s ňou žila do jej smrti. Ich matka bola vitálna, starala sa o nich, aj o vnúčatá, pravidelne sa starala o záhradu a záhumienok. Náhly odchod najbližšieho člena rodiny ich všetkých hlboko zasiahol, u žalobcu 1/ doposiaľ pretrvávajú nepriaznivé zdravotné následky, ktoré subjektívne pripisuje jej odchodu. Následky dopravnej nehody, pri ktorej zomrela matka žalobcov, mali pre nich nezvratný a neodčiniteľný následok, ktorý pretrváva doposiaľ. Žalobkyňa 3/ stále chodieva na cintorín, „aby tam matka nebola sama“. Ani skutočnosť, ktorou je pomerne vysoký vek matky, nemožno zľahčovať, keď matka bola po všetkých stránkach aktívna a primerane zdravá, jej odchod bol neočakávaný a náhly. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na intenzitu nepriaznivého následku konania, ktorým bola spôsobená náhla a neočakávaná smrť, t. j. nečakané usmrtenie blízkeho rodinného príslušníka - matky žalobcov a na to, že predmetná dopravná nehoda sa stala v obci, v ktorej bývajú, na málo frekventovanej, jednosmernej ulici, a to z dôvodu, že v danom čase prebiehala výstavba rodinného domu, na ktorú prevádzateľ motorového vozidla doviezol stavebný materiál. Po tejto ulici, ktorá by za iných okolností bola nadmieru bezpečná, chodila na záhumienok matka žalobcov dennodenne. Išlo o nepriaznivú zhodu náhod, keď sa stala táto tragédia.
10. Zohľadniac všetky uvedené skutočnosti určil súd prvej inštancie výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov aj čiastočne s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z., ktorá je stanovená ako 50 násobok minimálnej mzdy. Uviedol, že v roku 2016 bola výška minimálnej mzdy ustálená na sumu 405,- eur. Dospel k názoru, že navrhovaná výška nemajetkovej ujmy 15.000 eur pre každého zo žalobcov nie je primeraná zistenému zásahu do práva na súkromie a práva na rodinný život pri zohľadnení všetkých okolností úmrtia ich matky. Žalobca 1/ sa pojednávania osobne nezúčastnil, súdu doručil svoje písomné vyjadrenie, a preto súd z dôvodov uvedených v bode 45. odôvodnenia moderoval priznanú výšku nemajetkovej ujmy. Mal za to, že je nespochybniteľné, že smrťou blízkej osoby utrpel traumu a bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a preto mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur. Rovnako žalobca 2/ a žalobkyňa 3/ podľa názoru súdu utrpeli smrťou matky a pretrhnutím rodinných väzieb emocionálnu traumu, na ktorú poukázali vo svojich výpovediach a bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv. Prihliadol na intenzitu nepriaznivého následku konania, ktorým bola spôsobená náhla a neočakávaná smrť ich matky a pretrhnutie rodinných väzieb spojených s náhlou emocionálnou traumou a priznal žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7.500,- eur a žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 7.500,- eur. Skonštatoval, že z vyjadrenia oboch bolo zrejmé, že s matkou udržiavali pravidelný styk (žalobca 2/ s ňou žil ešte dva roky pred nehodou, a po presťahovaní ju pravidelne navštevoval) a žalobkyňa 3/ s ňou žila v spoločnej domácnosti do jej smrti. Skonštatoval, že priznaná suma nie je žiadnou hmotnou satisfakciou, ale určitým gestom slušnosti a spravodlivosti, a v žiadnom prípade nemôže odčiniť dopad tragickej udalosti, ktorá nastala následkom konania vodiča, ktorý spôsobil dopravnú nehodu. Výška súdom priznanej sumy, podľa názoru súdu, nemôže viesť ani k neprimeranému obohateniu a nie je ani náhradou príjmu a takúto sumu priznanej náhrady považoval za primeranú pri prihliadnutí na závažnosť vzniknutej ujmy, tak ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, a tiež aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Uviedol, že je nepochybné, že táto udalosť bude mať v živote žalobcov výrazné a trvalé následky, ktoré nie
je možne ničím úplne odstrániť. Vzťah žalobcov a ich matky bol neoprávneným zásahom definitívne a neodčiniteľne dňa 16.07.2015 ukončený. Mal za to, že v konaní boli preukázané vzťahy žalobcov a ich matky pred nehodou. Žalobcom vznikla závažná nemajetková ujma smrťou blízkej osoby a to tej najbližšej, matky. Aj keď deti - žalobcovia už mali vlastné rodiny, tento vzťah rodič - dieťa naďalej pretrval a nešťastnou udalosťou, ktorú nikto neočakával, bol pretrhnutý. Z hľadiska priznanej sumy poukázal aj na prax súdov v obdobných veciach napr. vo veci 4Cdo 139/2011 NS SR, kedy priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 eur, pričom ako bolo uvedené, rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie; vo veci 3Cdo 228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb 23.000 eur; vo veci 1Cdo/77/2009 bolo priznaných 6.600 eur za úmrtie syna a brata; vo veci 2Cdo/194/20118 3.300 eur za smrť manžela. Z rozhodnutí vyplývajú závery, že každé priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu pričom povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie.
11. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1,CSP tak, že žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že napriek tomu, že žalobcami uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy vo svojom rozhodnutí moderoval a priznal sumu nižšiu, priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v celom rozsahu. Aj keď Civilný sporový poriadok neobsahuje obdobné ustanovenie zodpovedajúce ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle judikatúry v prípadoch, kedy výsledok závisí od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, resp. ak bol úspešný v základe nároku. V tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. I. ÚS 56/2017-12 zo dňa 8. februára 2017, v ktorom súd konštatuje, že „Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.“
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní odvolanie, žalovaný 1/ do výrokov I, II, III. a V. a žalovaný 2/ do výrokov I, II, III. Žalovaný 1/ podal odvolanie z dôvodov ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku: § 365 (1) písm. d) CSP: „konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ § 365 (1) písm. f) CSP: „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 (1) písm. h) CSP: „rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 2/ podal odvolanie z dôvodu ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam .
13. Žalovaný 1/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nedokázal vysporiadať so všetkým čo mu vytkol v zrušujúcom uznesení Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 4Co/234/2019. Uviedol, že Krajský súd poukázal na to, že v časti priznania výšky nemajetkovej ujmy súd nemôže pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzať výlučne z rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach (uvedené môže použiť ako jednu z „pomôcok“) a to bez primárneho vyhodnotenia závažnosti ujmy vo vzťahu k jednotlivým žalobcom a okolností jej vzniku. Krajský súd zaviazal súd prvej inštancie vysporiadať sa s vplyvom úmrtia zosnulej na život jednotlivých žalobcov, s intenzitou vzťahov, citových väzieb. Tým, že rozsudok priznáva paušálne sumy dvom deťom zosnulej deklaruje, že konajúci súd sa s námietkami odvolacieho súdu nedokázal vysporiadať. Dôvodil, že postup žalobcov popiera inštitút nemajektovej ujmy, kedy práve poslaním tohoto inštitútu je, že ak niekto zasiahne do práv tretej osoby, je povinný tento zásah zmierniť, resp. odstrániť. Skonštatoval, že je nesporné, že súd prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia. Základným princípom nemajetkovej ujmy a jej odškodnenia v peniazoch, je princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá aspoň sčasti zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie pozostalých. Trvá na tom, že podanou žalobou
žalobcovia toto svoje tvrdenie popreli a formulovali žalobu v rozpore s poslaním inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že žalovanými v uvedenom prípade je len poisťovňa a podnikateľ/ prevádzkovateľ vozidla - nie vodič, teda osoby, ktoré nijako nezasiahli do práv žalobcov a ak možno uvažovať o ich zodpovednosti, tak len skrz vodiča - Slavomír Kostúr. Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.“ a ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Podľa žalovaného 1/ z uvedenej textácie vyplýva, že finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Z citovaných ustanovení podľa žalovaného 1/ vyplýva, že poskytnutie náhrady v peniazoch je len doplnkom morálneho zadosťučinenia v prípade, ak to samo o sebe nepostačuje. Morálnym zadosťučinením je aj samotné prejednanie veci a ospravedlnenie toho, kto do práv zasiahol. Má za to, že pri nemajetkovej ujme je rozhodné dať možnosť tomu kto zasiahol do práva aby prejavil ľútosť a ospravedlnil sa, čo v konečnom dôsledku môže mať dopad aj na samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Poslaním náhrady nemajetkovej ujmy nie je získané majetkového prospechu, ale zadosťučinenia a náhrada v peniazoch, pokiaľ nepostačuje ospravedlnenie. Náhrada v peniazoch tvorí aj historicky len nadstavbu morálneho zadosťučinenia a v žiadnom prípade nesmie slúžiť ako majetkový prospech toho komu sa do práv zasiahlo. Podľa žalovaného 1/ žalobcovia nedokázali uspokojivo vysvetliť prečo formuláciou žaloby sa už hneď na začiatku konania vzdali zákonom predpokladaných foriem zadosťučinenia a sústredili sa len na finančné odškodnenie.
14. Žalovaný 1/ považuje za nepreukázanú citovú väzbu a trvá na všetkých svojich vyjadreniach uvedených v prvoinštančnom konaní. Uviedol, že v konaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie konkrétnych súm a nie je zrejmé z čoho konajúci súd vychádzal, keď priznával paušálne sumy dvom žalobcom, čo môže indikovať rozpor s charakterom individuálnosti nároku. Má za to, že prvoinštančný súd neskúmal jednotlivé citové väzby k nebohej oddelene pri každom zo žalobcov, čo považuje za zásadné pochybenie, pretože len toto konkrétne skúmanie malo byť výsledkom konkrétnej priznanej sumy náhrady. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy považuje za neprimerane vysokú aj s poukazom na okolnosti prípadu. Podľa žalovaného 1/ z dokazovania vykonaného v trestnom konaní jednoznačne vyplýva aj samotné zavinenie poškodenej. V tomto kontexte odkázal na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka: „Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.“ Má za to, že spoluzavinenie poškodenej bolo dostatočne preukázané z trestného spisu, kedy nie je potrebné zohľadniť len porušenie predpisov vodiča, ale aj to akou mierou prispela k nehode samotná poškodená. Je toho názoru, že poškodená ako účastník cestnej premávky mala povinnosť dodržiavať všetky predpisy a v prípade, že ich nedodržala a aj v dôsledku toho utrpela ujmu je nutné aby to bolo zohľadnené pri následkoch a postihoch vyplývajúcich zo zákona. V opačnom prípade by jej porušovanie predpisov bolo na jej prospech/resp. na ťarchu tretích osôb. Namietal tiež, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku: „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ Odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Je toho názoru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevyporiadal s argumentáciou žalovaného 1/ o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie nedokázal presvedčivo zdôvodniť z akých úvah vychádzal pri priznávaní konkrétnych náhrad nemajetkovej ujmy , nedokázal sa v odôvodnení riadne vyporiadať ani s neúčasťou žalobcu 1/ na pojednávaní, ktorý sa vyjadril len písomne čo podľa žalovaného 1/ rovnako malo byť zohľadnené v dôsledku špecifikosti uplatneného nároku. Je toho názoru, že súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie považuje za nepreskúmateľné. Poukázal na skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 „Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T: c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004, sp. zn. I. ÚS 226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“ V predmetnom judikáte sa ďalej uvádza, že „Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.“ Navrhol aby odvolací súd, v zmysle ustanovenia § 390 Civilného sporového poriadku rozsudok Okresného súdu Bratislava I., sp. zn. 10C/36/2017 zo dňa 21.10.2022 v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1/ zamieta a priznáva mu náhradu trov konania. Zároveň žiadal o priznanie trov odvolacieho konania .
15. Žalovaný 2/ v súvislosti s odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP a teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zvýraznil, že súd prvej inštancie nezohľadňoval, že v danom prípade sa jednalo o nedbanlivostný trestný čin, pričom zo samotného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 3T/24/2016 (jeho výroku), zo dňa 05.08.2016 vyplýva, že k usmrteniu P. Č. došlo aj z dôvodu, že táto v rozpore s ustanovením § 52 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke nešla, tlačiac svoj bicykel čo najbližšie pri ľavom okraji vozovky. Konštatoval, že síce poukazuje na závery znalca Dipl. Ing. Igora Haracha a jeho ZP č. 62/2015, ktorý bol vypracovaný v priebehu trestného konania, ale na druhej strane sa vôbec nevysporiadal so samotnou existenciou rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 3T/24/2016 zo dňa 05.08.2016 a jeho výroku. V tomto smere žalovaný 2/ odkázal na znenie ust. § 193 C.s.p. v zmysle ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Z uvedeného tak potom možno následne výkladovo dôvodiť, že civilný súd musí rešpektovať skutkovú vetu právoplatného rozsudku z ktorého v danom prípade podľa žalovaného 2/ jednoznačne vyplýva, že poškodená „spoluzavinila“ daný nešťastný incident. Konštatoval, že pokiaľ by sa prijal záver súdu prvej inštancie v tejto veci a to v tom smere, že sa použijú závery ZP č. 62/2015 (ktoré boli vyhodnotené v danom trestnom konaní s konštatáciou o spoluvine poškodenej) a to bez vyhodnotenie meritórneho trestného rozsudku, došlo by nielen k neprípustnej situácii (§ 193 C.s. p.), ale aj k absurdnej situácii, že by vlastne civilný súd vo svojom odôvodnení rozsudku popieral závery právoplatného rozsudku. Uviedol, že súd prvej inštancie poukazuje na ZP Ing. Haracha, ktorý bol vypracovaný pre účely daného trestného konania (bod 21 rozsudku). Namietal však, že predmetný ZP nebol oboznamovaný v priebehu súdneho pojednávania zo strany súdu ako dôkaz, ale keďže súd naň poukazuje tak žalovaný z opatrnosti akcentuje jeho záver (ktorý nebol zo strany konajúceho civilného súdu zohľadnený) a teda, že „Chodkyňa by zrážke zabránila v prípade, že by dôslednejšie vyhodnotila situáciu vo vzťahu k možnému pohybu domiešavača a pohybovala by sa viac k pravej krajnici“. Má za to, že aj táto skutková okolnosť a teda, že k usmrteniu poškodenej došlo nielen z dôvodu porušenia povinností vodiča Slavomíra Kostúra, ale aj porušením predpisov o cestnej premávke zo strany nebohej, musí mať nevyhnutne vplyv na moderáciu uplatnenej škody zo strany súdu. Je toho názoru, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd túto okolnosť nevzal do úvahy. Podľa názoru žalovaného 2/ z výsluchu žalobcov 2/ a 3/ nevyplynulo aká bola reálna intenzita vzťahov medzi nimi a aký závažný (v akej miere) bol zásah do nich, pričom tieto otázky zohrávajú dôležitú úlohu pri následnom posudzovaní prípadnej výšky nemajetkovej ujmy a tieto otázky neboli ku dňu rozsudku stále zodpovedané. Poukázal aj na v poradí druhú absenciu účasti žalobcu 1/ na súdnom pojednávaní a má za to, že bez jeho výsluchu (dôkazu) nebolo možné ustáliť existenciu nemajetkovej ujmy a jej konkrétnu výšku. Zdôraznil, že je v záujme procesnej strany, ktorá sa domáha priznania nároku na nemajetkovú ujmu v konkrétnej výške, aby túto vierohodným spôsobom preukázala (len samotné tvrdenie prostredníctvom právneho zástupcu a bez vykonaného dokazovania je nepostačujúce). Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne,
prípadne ak nebudú podľa názoru odvolacieho súdu splnené podmienky na zmenu rozsudku, tak aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaniami a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v napadnutej časti vo výrokoch I., II., III., a V. je nedôvodné
17. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Podľa § 380 ods.1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. V posudzovanej veci si žalobcovia uplatnili voči žalovaným 1/, 2/ náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým usmrtením blízkej osoby každý zo žalobcov vo výške 15 000,- eur titulom ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že dňa 16.07.2015, v čase o cca 08:30 hod. pred rodinným domom č. XX na Ľ. I. v obci T., došlo k tragickej dopravnej nehode, pri ktorej zomrela P. Č., matka žalobcov. Vodič Y.N. X., bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3T/24/2016 zo dňa 05.08.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dátumom vydania (dňa 05.08.2016), uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia, keď v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v cestnej premávke, keď si bezprostredne pred pohnutím sa s vozidlom vpred, napriek zhoršenému výhľadu z kabíny vodiča, neskontroloval situáciu pred vozidlom a pravou prednou časťou narazil do chodkyne - zosnulej, ktorá spadla aj s bicyklom na zem a následne bola prejdená kolesami prvej a druhej prednej nápravy nákladného vozidla. Zosnulá pri nehode utrpela úrazový šokový stav so stratou krvi mimo cievne riečisko s devastačným poranením orgánov dutiny brušnej a hrudnej, pričom zraneniam na mieste podľahla. V čase dopravnej nehody malo nákladné vozidlo zn. DAF CF, EVČ: U. XXXX P., prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný 2/ uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 1/.
19. Súd prvej inštancie pri posudzovaní uplatňovaného nároku vychádzal z obsahu pojmu "škoda na zdraví" a "odškodňovanie škody (ujmy) na zdraví". Škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov poškodeného zdravia. Ujmou na zdraví sa rozumie aj také závažné poškodenie zdravia, ktoré má za následok smrť. Bolesť predstavuje určité fyzické a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý pohľad badateľné. Bolesť môže byť zmiešanou, ideálnou alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch. Bolesť je teda nemajetkovou ujmou. Peniaze nemožno posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa § 444 OZ alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ nie je reparačná, ale satisfakčná. Ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie alebo oslabenie právneho pomeru, a to v neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru. K zničeniu právneho pomeru môže prísť aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky), ktorá skutočnosť spôsobí zničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne aj vyživovacia povinnosť. V prípade usmrtenia osoby majú pozostalí právo na náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby trvajúcich útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty. Nemateriálna nemajetková ujma sa nedá vyjadriť v peniazoch, preto nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ (v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 a C-277/12). Pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku.
20. Vychádzajúc aj z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 5Cdo/265/2009, 2Cdo/194/2011), súčasťou práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobenej protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
21. Žalobcovia si titulom nemajetkovej osobnostnej ujmy uplatnili voči žalovaným každý vo výške 15 000,- eur, plnením z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla, prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný 2/, v tom čase povinne zmluvne poistený u žalovaného 1/. Tieto sumy sa prvoinštančnému súdu javili ako neprimerane vysoké a po vykonanom dokazovaní priznal žalobcovi 1/ sumu 5 000 ,- eur a žalobcom 2/, 3/ každému po 7 500 eur. S rozhodnutím súdu prvej inštancie čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy sa nestotožnili žalovaní pričom žalovaný 1/ v rámci svojej odvolacej argumentáce namietal hlavne nepreukázanú citovú väzbu žalobcov k zosnulej matke a z tohto hľadiska priznanú nemajetkovú ujmu za neprimerane vysokú ako aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Žalovaný 2/ namietal hlavne arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
22. K odvolacej námietke žalovaných o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť ; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdi, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
23. K žalovaným 1/ uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, konajúci súd prvej inštancie vychádzal zo správnych skutkových zistení, z ktorých vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, preto namietaná vada nebola odvolacím súdom zistená.
24. Ani odvolaciu námietku žalovaného 1/ spočívajúcu v inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d CSP) odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť pochybenie vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2). Odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nie je takouto vadou postihnutý .
25. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch deťom zomrelej, a to žalobcovi 1/ 5 000,- eur a žalovaným 2/ a 3/ každému po 7 500 eur. Z hľadiska rozhodovania o odškodňovaní náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné uviesť, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako postačujúce. Smrťou blízkej osoby pozostalá osoba stratí sociálne, morálne, ako aj citové puto vytvorené medzi nimi. Protiprávnym konaním, ktorým došlo k usmrteniu blízkej osoby poškodeného dôjde bezpochyby k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života pozostalého. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať citové potreby, čiže nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová, emocionálne ujma. Ak dôjde k smrti, ktoréhokoľvek z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa: 31.03.2022 sp. zn./č.j.: 7 Cdo 252/2021 konštatoval, že konaním žalovaného v 1.) rade došlo k usmrteniu manžela žalobkyne, čím nastal nereparovateľný následok a žalobkyňa stratila akúkoľvek možnosť rozvíjať a napĺňať svoj ďalší manželský život, a tak uspokojovať aj svoje vlastné citové potreby. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax je očividné, že v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv poškodenej osoby, usmrtením blízkej osoby, je vysoký predpoklad vzniku tak závažnej ujmy, ktorej náhrada môže byť požadovaná vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
26. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia aj keď stručne ale dostatočne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Žalovaní namietali výšku priznanej nemajetkovej ujmy, k čomu odvolací súd uvádza, že výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy, preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, aj
k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/174/2019 zo dňa 10.10.2019: „Smrťou ich blízkeho príbuzného došlo k nenávratnej deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných vzťahov. Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ je nepochybné, že smrť matky žalobcov poznamenala trvalo negatívne ich život, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu na svojich osobnostných právach stratou - usmrtením blízkej osoby svojej matky . Boli dotknuté ich práva na rodinný život a súkromie, stratili možnosť viesť rodinný a súkromný život so svojou matkou a prežívať s ňou pozitívne aj prípadné negatívne stránky života. Ide o nenávratnú ujmu; trauma zo straty matky je pre pozostalých neodstrániteľná. Súd prvej inštancie uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na intenzitu nepriaznivého následku konania, ktorým bola spôsobená náhla a neočakávaná smrť, t. j. nečakané usmrtenie blízkeho rodinného príslušníka - matky žalobcov ako aj na to, že predmetná dopravná nehoda sa stala v obci, v ktorej bývajú, na málo frekventovanej, jednosmernej ulici, a to z dôvodu, že v danom čase prebiehala výstavba rodinného domu, na ktorú prevádzateľ motorového vozidla doviezol stavebný materiál. Po tejto ulici, ktorá by za iných okolností bola nadmieru bezpečná, chodila na záhumienok matka žalobcov dennodenne. Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade išlo o nepriaznivú zhodu náhod, keď sa stala táto tragédia, ktorá negatívne ovplyvnila život žalobcov nakoľko smrťou blízkej osoby dôjde bezpochyby k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života pozostalých v danom prípade detí zosnulej, ktorí v dôsledku dopravnej nehody utrpeli ujmu na svojich osobnostných právach stratou matky. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku primeranosti prisúdeného nároku pre žalobcu 1/ v sume 5 000 eur a pre žalobcov 2/ a 3/ v sume po 7 500 eur pre každého. Je nepochybné, že takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov, zohľadňujúc osobitosti daného prípadu a nevybočiac z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Odvolací súd konštatuje, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade nepôsobí likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti a je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil otázku primeranosti prisúdeného nároku, keď zohľadnil rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch (odsek 56 rozsudku súdu prvej inštancie) a presvedčivým spôsobom zdôvodnil, z akého dôvodu priznal náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške pre žalobcu 1/ v sume 5 000 eur a pre žalobcov 2/ a 3/ v sume 7 500 eur pre každého pričom jeho úvahy sú založené na skutkových zisteniach, ktoré dostatočne popísal. Nemožno prisvedčiť odvolacej argumentácii žalovaných , že súd prvej inštancie neskúmal jednotlivé citové väzby k nebohej oddelene pri každom zo žalobcov a že výška priznanej nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká aj s poukazom na okolnosti prípadu. Ako už bolo vyššie uvedené výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Odvolací súd opätovne uvádza, že smrť matky žalobcov nepochybne poznamenala trvalo negatívne ich život a správne uviedol súd prvej inštancie, že podmienky pre určenie výšky tohto nároku možno zisťovať značne obtiažne. Akými úvahami sa riadil pri ustálení výšky priznanej náhrady vyplýva z odsekov 51, 52, 53, 54 rozsudku súdu prvej inštancie, s čím sa odvolací súd stotožňuje.
27. Žalovaný1/ tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ním vznesenou absenciou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ v konaní. K tejto argumentácii žalovaného 1/ nemožno prisvedčiť nakoľko pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ bola riešená už aj v poradí prvom rozsudku súdu prvej inštancie, k čomu zaujal stanovisko už v tom čase aj odvolací súd (bod 22 rozsudku súdu prvej inštancie) a opätovne sa s touto otázkou zaoberal súd prvej inštancie aj v bode 36. Žalovaní 1/ a 2/ tiež namietali výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považujú za neprimerane vysokú aj s poukazom na okolnosti prípadu nakoľko majú za to, že z dokazovania v trestnom konaní vyplýva aj zavinenie poškodenej, ktorá bola povinná dodržiavať všetky predpisy a v prípade, že ich nedodržala a aj v dôsledku toho utrpela ujmu je nutné aby to bolo zohľadnené pri následkoch a postihoch vyplývajúcich zo zákona. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na bod 42 rozsudku súdu prvej inštancie, kde sa prvoinštančný súd s touto otázkou dostatočne vysporiadal. Odvolací súd zároveň súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že aj v prípade možnej spoluúčasti zomrelej na vzniku dopravnej nehody nemá táto okolnosť v žiadnom prípade vplyv na to, že k tragédii skutočne došlo, a teda ani na vznik nemajetkovej ujmy žalobcov, keď došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti. K argumentácii žalovaného 1/, že finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila odvolací súd zdôrazňuje, že smrťou
blízkeho príbuzného, ktorá bola spôsobená protiprávnym zásahom tretej osoby, dochádza k nenávratnej deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných vzťahov. Vzhľadom na intenzitu tohto zásahu a jeho nenapraviteľné následky je morálne zadosťučinenie nepostačujúce, v dôsledku čoho žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. S touto otázkou sa vysporiadal už aj súd prvej inštancie v bode 43 rozsudku s čím sa stotožňuje aj odvolací súd. K namietanej neprítomnosti žalobcu 1/ ani na jednom pojednávaní odvolací súd poukazuje na bod 45 rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca 1/ ospravedlňoval svoju neúčasť na pojednávaní, s poukazom na svoj zdravotný stav, čo súd prvej inštancie akceptoval, ale z dôvodu, že nebolo možné žalobcovi 1/ pri výsluchu položiť otázky, ktoré by ešte bližšie priblížili jeho vzťah s matkou, moderoval priznanú výšku nemajetkovej ujmy, čo považuje za správne aj odvolací súd.
28. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov a žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného o rozsudku vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., II., III. a závislom výroku o trovách konania -V. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.
29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcom, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).