Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 122/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti V. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom

tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť V. H. trovy konania v sume

314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného je

účastníkom preskúmavného konania o náhradu škody, ktoré začalo 11. decembra 1995.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo uvedené

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať

okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania pred ústavným

súdom.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. 1 Spr V/221/2011 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2011, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Skutkovo a právne ide o zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody

z dopravnej nehody. Vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie a vo veci bolo už štyrikrát

rozhodnuté v merite veci, avšak po odvolaní účastníkov konania Krajský súd v Trnave vec

vždy vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci bolo vypočutých mnoho svedkov,

doložené spisy Okresného úradu vyšetrovania PZ. V súčasnosti vo veci bol opätovne

vyhlásený rozsudok a vec bude zaslaná na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o odvolaní

navrhovateľov...

Vo veci nenastali prekážky postupu konania podľa a nasl. , avšak

navrhovatelia počas konania rozširovali okruh účastníkov konania o vedľajšieho účastníka

– S., a. s., ktorý po zmene právnej úpravy bol zmenený na Slovenskú kanceláriu

poisťovateľov. Taktiež rozšírili žalobu proti ďalšiemu odporcovi a o všetkých týchto

návrhoch súd musel rozhodovať uznesením.

Sťažovateľ niekoľkokrát zapríčinil odročenie pojednávania tým, že sa

na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil, alebo sa nezdržiaval v mieste trvalého

pobytu a súd musel vykonávať zisťovanie jeho pobytu. Taktiež neoznámil, že nastúpil

do výkonu väzby a neskôr do výkonu trestu, preto súd opätovne musel zisťovať jeho pobyt.

Ďalej neodpovedal na výzvy súdu, preto bol opätovne vyzývaný a bola mu uložená dvakrát

poriadková pokuta.

Ďalej boli spôsobené prieťahy zo strany ustanoveného znalca v konaní, ktorý

neposkytol súčinnosť súdu, nevypracoval znalecký posudok v stanovenej lehote

a neodpovedal na mnohopočetné výzvy a urgencie súdu.

Z prehľadu úkonov súdu vyplýva, že vec prejednávajúci sudcovia vykonávali úkony

v spise priebežne, preto som nezistila, že by prieťahy v konaní boli spôsobené súdom.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných

úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Dňa 11. 12. 1995 navrhovatelia J. M. a T. M. podali návrh na náhradu škody

z dôvodu, že sťažovateľ – odporca viedol osobné auto neopatrne a neprimeranou

rýchlosťou a na prechode pre chodcov zrazil dcéru navrhovateľov a spôsobil jej ťažké

vnútorné zranenia, ktorým dňa 8. 9. 1994 podľahla. Domáhali sa náhrady škody vo výške

34.290,30 Sk s príslušenstvom.

Dňa 23. 1. 1996 vytýčil vec prejednávajúci sudca JUDr. M. G. termín pojednávania

na deň 11. 3. 1996.

Pojednávanie dňa 11. 3. 1996 bolo odročené po výsluchu účastníkov na neurčito

za účelom vykonania dotazov na krajskú prokuratúru vo veci sťažnosti účastníkov konania.

Po odchode JUDr. G. z tunajšieho súdu bola vec dňa 1. 4. 1996 pridelená sudkyni

Z. Z., ktorá dňa 9. 4. 1996 vytýčila pojednávanie na deň 9. 5. 1996, na ktoré sa nedostavil

právny zástupca odporcu, preto bolo pojednávanie odročené na deň 30. 5. 1996, kedy sa

opätovne nedostavil odporca na pojednávanie a pojednávanie bolo odročené

na 24. 6. 1996.

Na tomto pojednávaní bolí vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené

na 25. 7. 1996 za účelom výsluchu svedka a dotazu na OÚNZ T.

Na pojednávaní dňa 25. 7. 1996 bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené

na 12. 9. 1996 za účelom výsluchu svedkov.

Pojednávanie 12. 9. 1996 bolo odročené na 17. 10. 1996 z dôvodu nedoručenia

predvolaniek svedkov.

Na pojednávaní 17. 10. 1996 boli vypočutí traja svedkovia a pojednávanie bolo

odročené na 14. 11. 1996 za účelom výsluchu ďalšieho svedka.

Pojednávanie dňa 14. 11. 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu pribratia znalca

z odboru dopravy.

Dňa 19. 11. 1996 bol do veci pribratý znalec z odboru cestnej dopravy Ing. M. A.

a spis bol znalcovi doručený 27. 2. 1997.

Dňa 22. 4. 1997 bol znalec vyzvaný na doloženie znaleckého posudku a opätovne bol

urgovaný 22. 5. 1997 a 18. 7. 1997 a 29. 9. 1997 a opätovne 10. 10. 1997, 30. 10. 1997,

12. 1. 1998, 19. 3. 1998, 13. 5. 1998, 21. 7. 1998, 9. 9. 1998, 9. 11. 1998, 12. 1. 1999,

10. 3. 1999, 24. 5. 1999, 31. 8. 1999.

Znalec bol predvolaný na výsluch na deň 14. 12. 1999, 18. 1. 2000, 18. 2. 2000.

Znalec vypracoval znalecký posudok 11. 2. 2000.

Sudkyňa dňa 18. 2. 2000 dala doručiť znalecký posudok účastníkom konania

na písomné vyjadrenie a dňa 18. 4. 2000 vytýčila pojednávanie na deň 21. 6. 2000, na ktoré

sa nedostavil odporca a jeho právny zástupca, preto bolo pojednávanie odročené

na 18. 9. 2000, na ktoré bol volaný znalec, ktorý neprevzal predvolanie na pojednávanie,

preto bolo pojednávanie 18. 9. 2000 odročené na 20. 11. 2000, ktoré bolo odročené

na 19. 2. 2001.

Dňa 11. 1. 2001 bolo vytýčené pojednávanie na 4. 4. 2001, kde bol vypočutý znalec

a pojednávanie bolo odročené na 6. 4. 2001, kedy bol vynesený rozsudok, ktorým súd návrh

zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovatelia dňa 30. 5. 2001, ktoré bolo

doručené 1. 6. 2001 zástupcovi odporcu na vyjadrenie a 30. 7. 2001 bol právny zástupca

urgovaný na zaslanie písomného vyjadrenia, ktoré zaslal 23. 8. 2001 a spis bol dňa

7. 9. 2001 predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Odvolací súd

na pojednávaní dňa 29. 1. 2002 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Spis bol doručený na Okresný súd Trnava 1. 3. 2002.

Dňa 5. 3. 2002 sudkyňa doručila uznesenie krajského súdu zástupcom účastníkov

konania a 19. 3. 2002 vyzvala navrhovateľov, aby oznámili, či navrhujú do konania vstup

vedľajšieho účastníka – S. a. s.

Dňa 13. 5. 2002 právny zástupca navrhovateľov oznámil, že súhlasia, aby do

konania vstúpil vedľajší účastník a súd uznesením zo dňa 27. 5. 2002 pribral do konania

vedľajšieho účastníka S., a. s., ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 6. 2002. Dňa

4. 7. 2002 sudkyňa doručila návrh vedľajšiemu účastníkovi na písomné vyjadrenie

a vedľajší účastník zaslal súdu vyjadrenie 9. 9. 2002.

Dňa 22. 10. 2002 sudkyňa vyzvala zástupcu navrhovateľov na predloženie dokladov

o výške uplatňovanej škody v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trnave.

Dňa 9. 1. 2003 právny zástupca navrhovateľov predložil súdu upresnenie nároku

na náhradu škody a žiadal, aby súd pripustil zmenu návrhu.

Dňa 22. 1. 2003 sudkyňa zaslala kópiu rozšíreného návrhu zástupcovi odporcu

a vedľajšiemu účastníkovi na písomné vyjadrenie.

Uznesením zo dňa 27. 2. 2003 bola znalcovi priznaná odmena.

Dňa 11. 4. 2003 sudkyňa zaslala vyjadrenie vedľajšieho účastníka zástupcovi

navrhovateľov a zástupcovi odporcu na písomné vyjadrenie, ktoré právny zástupca

navrhovateľov doručil 15. 5. 2003.

Dňa 18. 6. 2003 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 13. 10. 2003, na ktoré sa

nedostavil odporca a jeho právny zástupca, preto bolo pojednávanie odročené

na 2. 2. 2004, toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že do konania bude

pribratý vedľajší účastník v zmysle upresnenia právneho zástupcu navrhovateľov.

Dňa 12. 2. 2004 sudkyňa vyzvala právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie

podania zo dňa 13. 10. 2003, ktorý upresnil svoje podanie podaním zo dňa 25. 3. 2004.

Uznesením zo dňa 18. 5. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. 6. 2004, bol

pribratý do konania vedľajší účastník na strane odporcu – S.

Dňa 18. 8. 2004 sudkyňa doručila vedľajšiemu účastníkovi kópiu návrhu na písomné

vyjadrenie, ktoré vedľajší účastník zaslal 13. 9. 2004.

Dňa 29. 9. 2004 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 29. 11. 2004, kde bol vyhlásený

rozsudok, v ktorom súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom sumu 34.767,20 Sk.

Proti tomuto rozsudku podal 18. 1. 2005 odvolanie sťažovateľ – odporca a sudkyňa

25. 1. 2005 zaslala kópie odvolania zástupcovi navrhovateľov na vyjadrenie.

Právny zástupca navrhovateľov a vedľajší účastník sa vyjadril k odvolaniu

17. 2. 2005 a odvolanie vedľajšieho účastníka bolo zaslané právnemu zástupcovi

navrhovateľov a odporcu na vyjadrenie 21. 2. 2005. Odporcovi sa nepodarilo doručiť výzvu

na zaplatenie súdneho poplatku, preto boli vykonané dopyty na CEPO Banská Bystrica

a na evidenciu väzníc dňa 31. 8. 2005 a spis bol predložený krajskému súdu 9. 11. 2005.

Krajský súd v Trnave dňa 4. 4. 2006 vrátil vec bez rozhodnutia, nakoľko rozsudok

nebol doručený vedľajšiemu účastníkovi do vlastných rúk.

Dňa 5. 4. 2006 sudkyňa doručila vedľajšiemu účastníkovi rozsudok do vlastných rúk.

Dňa 28. 4. 2006 odporca oznámil, že sa nachádza v Ústave na výkon väzby... a preto

nemôže zaplatiť súdny poplatok.

Dňa 10. 5. 2006 sudkyňa vyzvala odporcu na oznámenie, čoho sa domáha svojim

podaním. Odporca zásielku neprevzal, preto mu bola doručovaná na adresu trvalého

bydliska, kde prevzal 26. 6. 2006, a dňa 25. 7. 2006 bol urgovaný na vyjadrenie,

a 7. 11. 2006 opätovne, preto mu bola dňa 9. 1. 2007 uložená poriadková pokuta 5.000,- Sk.

Uznesenie bolo doručované odporcovi prostredníctvom polície a nadobudlo právoplatnosť

20. 3. 2007 a dňa 2. 5. 2007 bol odporca opätovne vyzvaný, aby uviedol, čoho sa podaním

domáha. Dňa 13. 8. 2007 bol opätovne urgovaný a dňa 20. 11. 2007 mu bola uložená

poriadková pokuta vo výške 5.000,- Sk, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť

15. 2. 2008.

Spis bol predložený na Krajský súd v Trnave 29. 5. 2008 a krajský súd uznesením

zo dňa 11. 6. 2008 zrušil rozsudok prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sudkyňa dňa 14. 7. 2008 dala doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania

a dňa 18. 9. 2008 predložila spis vyššej súdnej úradníčke na pripustenie zmeny návrhu.

Vyššia súdna úradníčka uznesením zo dňa 17. 10. 2008 pripustila zmenu návrhu, toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. 11. 2008.

Sudkyňa 17. 12. 2008 vytýčila pojednávanie na 18. 2. 2009, ktoré žiadal navrhovateľ

odročiť pre neprítomnosť jeho právneho zástupcu a pojednávanie bolo odročené

na 23. 3. 2009, kde boli vypočutí účastníci konania a súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh

zamietol.

Dňa 20. 4. 2009 podali navrhovatelia odvolanie proti rozsudku, ktoré dňa

21. 4. 2009 doručila sudkyňa ostatným účastníkom konania a vyzvala navrhovateľov

na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 28. 4. 2009 navrhovatelia podali odvolanie proti uzneseniu zo dňa 21. 4. 2009,

ktorým súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania.

Dňa 30. 4. 2009 sudkyňa zrušila uznesenie z 21. 4. 2009, ktorým vyzvala

navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

17. 6. 2009.

Dňa 15. 5. 2009 podali vyjadrenie k odvolaniu vedľajší účastník a 15. 6. 2009

sudkyňa predložila spis Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30. 9. 2009 zrušil rozsudok prvého stupňa

a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto uznesenie bolo doručené okresnému súdu 30. 10. 2009.

Dňa 3. 11. 2009 sudkyňa dala doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania

a dňa 27. 1. 2010 vyzvala účastníkov konania, aby písomne oznámili návrhy na doplnenie

dokazovania.

Dňa 2. 2. 2010 právny zástupca1 navrhovateľov oznámil, že nemá návrhy na ďalšie

dokazovanie. Odporcovi zásielka nebola doručená, preto 1. 3. 2010 sudkyňa dala

doručovať zásielku odporcovi cestou súdneho doručovateľa, a bolo zistené, že odporca sa

nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v NVÚ...

Dňa 4. 3. 2010 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 26. 4. 2010 a zároveň dala vypočuť

odporcu v ÚVTOS..., ktorý výsluch bol vykonaný 13. 4. 2010.

Na pojednávaní dňa 26. 4. 2010 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo

odročené na 2. 6. 2010 za účelom výsluchu znalca. Znalec sa na pojednávanie nedostavil

a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zisťovania vlastníka motorového

vozidla v čase nehody. Odpovede na výzvy boli doručené súdu 15. 6. 2010, 29. 6. 2010

a 12. 7. 2010.

Dňa 13. 7. 2010 sudkyňa oznámila obsah správ právnemu zástupcovi navrhovateľov,

ktorý dňa 23. 7. 2010 navrhol pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane odporcu

a zároveň žiadal o súhlas so zmenou návrhu.

Uznesením zo dňa 23. 8. 2010 vyššia súdna úradníčka pripustila vstup ďalšieho

účastníka na strane odporcu, ako aj zmenu návrhu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

12. 11. 2010.

Dňa 22. 11. 2010 sudkyňa vytýčila pojednávanie na deň 2. 2. 2011, na ktorom

vypočula účastníkov konania a odročila pojednávanie na deň 23. 2. 2011 za účelom

vyhlásenia rozsudku.

Dňa 23. 2. 2011 bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol a odporcom

v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovatelia dňa 8. 3. 2011 a dňa

10. 3. 2011 sudkyňa zaslala kópiu odvolania navrhovateľom odporcom a vedľajšiemu

účastníkovi na písomné vyjadrenie, ktorí vyjadrenie zaslali 24. 3. 2011 a 7. 4. 2011.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 9. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Názor predsedkyne súdu prezentovaný v písomnom vyjadrení k sťažnosti, v zmysle

ktorého prieťahy v konaní neboli spôsobené súdom a to s poukazom na priebežné

vykonávanie jednotlivých úkonov zo strany zákonných sudcov je nesprávny.

Za zbytočné prieťahy je totiž treba považovať i neefektívnu činnosť súdu, zlú

organizáciu jeho práce, nevyužitie zákonných možností k urýchleniu priebehu konania,

nepripravenosť sudcu na jednotlivé úkony a podobne, na čo viackrát už vo svojich nálezoch

poukazoval i Ústavný súd SR.

Neefektívnosť práce súdu v predmetnej veci (ktorá sa podľa názoru sťažovateľa

podieľa na skutočnosti, že súd nedokázal o návrhu rozhodnúť v primeranej lehote) veľmi

názorne ilustruje práve spomínaný prehľad úkonov uvedený v spomenutom vyjadrení.

Vyplýva z neho napríklad, že súd vo vzťahu k súdnemu znalcovi Ing. M. A., ktorý mal vo

veci vypracovať znalecký posudok, čakal takmer 4 roky a počas uvedenej doby mu iba

priebežne a formálne zasielal písomné urgencie. Uvedená doba 4 rokov, po ktorú súd nebol

schopný zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku (ktorý mal byť vypracovaný v lehote

60 dní) nejde (ako sa to mylne domnieva predsedníčka súdu) na vrub samotného znalca, ale

Okresného súdu Trnava, ktorý má k dispozícii zákonom mu dané nástroje na to, aby znalcov

(a iné osoby zúčastnené na konaní prinútil) k účinnej a rýchlej spolupráci.

Dôkazom neefektívnej činnosti súdu je i samotná skutočnosť, že hoci tento už

viackrát vo veci rozhodol, jeho rozhodnutia boli vždy odvolacím súdom zrušené a vec mu

bola tak opakovane vrátená na nové konanie a rozhodnutie...

Najviditeľnejším dôkazom neefektívnej činnosti súdu je však fakt, že stav právnej

a faktickej neistoty, v ktorom sa účastníci konania stále nachádzajú a ktorý sa ukončí

až právoplatným rozhodnutím vo veci samej, trvá už viac ako 15 rokov. Takáto dlhá doba

rozhodovania o návrhu, ktorého predmetom je uplatňovaný nárok žalobcu na náhradu

škody podľa je absolútne neprimeraný. V tomto smere nemožno

vôbec súhlasiť s názorom prezentovaným v písomnom vyjadrení k sťažnosti, v zmysle

ktorého vraj ide o vec skutkovo a právne zložitú. Otázky súvisiace s problematikou náhrady

škody sú totiž v dlhodobo nemenené, k týmto ustanoveniam existuje

ustálená právna teória a judikatúra, takže v žiadnom prípade nie je možné považovať

súdom prejednávanú vec za právne zložitú, t. j. takú, ktorá by mohla nejakým spôsobom

zdôvodniť viac ako 15 rokov trvajúci súdny spor. Rovnako nie je možné považovať

prejednávanú vec ani za vec skutkovo zložitú natoľko, že by sa údajnou skutkovou

zložitosťou dalo zdôvodniť trvanie predmetného súdneho sporu.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 19. apríla 2011, ktoré považuje ústavný súd za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory,

predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade škody vzniknutej v súvislosti s dopravnou

nehodou, patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Keďže v okolnostiach

danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné vypočuť viacerých svedkov a nariadiť znalecké

dokazovanie, ústavný súd v zhode s názorom vysloveným predsedníčkou okresného súdu

pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti napadnutého konania, čo však nemôže okresný súd

zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie po viac ako 15 rokoch od jeho

začatia nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v procesnom

postavení žalovaného, ústavný súd zistil, že v určitej miere prispel k predĺženiu jeho

priebehu. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny

zástupca sa nedostavili na nariadené pojednávanie (9. mája 1996, 30. mája 1996, 21. júna

2000 a 13. októbra 2003), no predovšetkým na to, že z dôvodu neuposlúchnutia výzvy

okresného súdu na zaujatie stanoviska k vlastnému podaniu z 24. apríla 2006 okresný súd

uznesením z 9. januára 2007 a opakovane z 20. novembra 2007 sťažovateľovi uložil

poriadkové pokuty po 5 000 Sk. Tieto skutočnosti je potrebné pripísať na ťarchu

sťažovateľa, keďže podľa názoru ústavného súdu prispeli k predĺženiu namietaného

konania. Zároveň ich ústavný súd zobral do úvahy aj pri ustálení priznanej sumy finančného

zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní, v súvislosti s čím poukazuje najskôr na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci

rozhodol (napr. , , ).

Ak keď podľa zistení ústavného súdu bol postup okresného súdu v namietanom

konaní v zásade plynulý, na druhej strane však je potrebné konštatovať, že bol poznačený

veľkou neefektívnosťou, čo možno vyvodiť z toho, že meritórne rozhodnutia okresného

súdu museli byť až trikrát v odvolacom konaní zrušené a vec bola zakaždým okresnému

súdu vrátená na ďalšie konanie. V prvom prípade rozsudok okresného súdu č. k.

-112 zo 6. apríla 2001 bol uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2002 zrušený, a v jeho odôvodnení sa

k dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku okrem iného uvádza:

„Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvého stupňa pochybil, keď

vec neposúdil podľa vyššie citovaných ustanovení, ale vec posúdil podľa ustanovenia § 420

Obč. zák., ktoré upravuje všeobecnú zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, možno dať za pravdu súdu prvého stupňa, že

doposiaľ vykonané dokazovanie nenasvedčuje tomu, že by odporca dopravnú nehodu

na následky ktorej zomrela dcéra navrhovateľov zavinil a nič nenasvedčuje tomu, že

šetrenie dopravnej nehody by bolo políciou vykonané nedôsledne alebo, že by bolo nejakým

spôsobom zmanipulované v prospech odporcu. Keďže však ku škode došlo pri prevádzke

dopravného prostriedku, ide o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.

Pre takéto prípady slúži však zákonné poistenie motorového vozidla, a preto

odvolaciemu súdu nie je jasné, prečo súd prvého stupňa hneď po podaní návrhu nepri bral

do konania S., a. s., ako vedľajšieho účastníka. Napokon takýto návrh mohol podať

ktorýkoľvek právny zástupca či navrhovateľov alebo odporcu.

V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvého stupňa pribrať do konania S., a. s.,

ako vedľajšieho účastníka, keďže predmetnú škodu je možné uhradiť zo zákonného

poistenia motorového vozidla Škoda 120 ŠPZ TT 07-52.

V neposlednom rade bude povinnosťou súdu prvého stupňa skúmať aj zavinenie

poškodenej, resp. jej výlučné zavinenie, ktoré môže mať dopad na rozsah zodpovednosti

odporcu ako prevádzateľa motorového vozidla, alebo aj na jeho prípadné zbavenie sa

zodpovednosti za škodu, keďže možnosť použitia ustanovenia § 441 Obč. zák. vyplýva z jeho

systematického začlenenia do spoločných ustanovení o náhrade škody, to znamená, že

úprava dôsledkov zavinenia poškodeného za vzťahuje nielen na prípady všeobecnej

zodpovednosti za škodu /§ 420 Obč. zák./, ale vzťahuje sa aj na prípady, keď ide

o objektívnu zodpovednosť /§ 427 a § 428 Obč. zák./.

Napokon bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie týkajúce sa výšky

škody, keď doposiaľ navrhovatelia súdu žiadne dôkazy preukazujúce výšku škody

nepredložili.“

V ďalšom priebehu konania krajský súd rozsudok okresného súdu č. k.

-182 z 29. novembra 2004 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

uznesením č. k. -265 z 11. júna 2008, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Aj napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o zmene návrhu v zmysle ust. § 95 ods. 1

, prvostupňový súd vydal rozsudok v ktorom prevzal práve petit, ktorý bol navrhnutý

zmenou teda nie ktorý bol v pôvodnom návrhu žalobcov. Rozhodol o povinnosti odporcu

zaplatiť navrhovateľom v 1. a v 2. rade 34.767,20 Sk s 3 % ročným úrokom z omeškania

od 4. 9. 1994 do 30. 4. 1995 a s 22 % ročným úrokom z omeškania od 1. 5. 1995

až do zaplatenia.

Týmto svojím postupom prvostupňový súd vydal rozhodnutie, ktoré je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a odňal tým účastníkom možnosť konať pred súdom.

Rozhodol evidentne o návrhu, ktorý vôbec nepripustil zmenou v zmysle ust. § 95 ods. 1

, preto muselo byť jeho rozhodnutie zrušené podľa ust.

a vec podľa ods. 3 vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Takéto zdôvodnenie rozhodnutia je však nedostačujúce, pretože mal prvostupňový

súd jasne a stručne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie sa tým stalo tak isto preskúmateľným pre

nedostatok dôvodov, čo je zase dôvodom na zrušenie rozhodnutia pre odňatie možnosti

konať pred súdom účastníkom...

Prvostupňový súd sa mal zaoberať aj zavinením poškodenej, resp. jej výlučným

zavinením, ktoré mohlo mať dopad na rozsah zodpovednosti odporcu ako prevádzateľa

motorového vozidla alebo aj na jeho prípade zbavenie sa zodpovednosti za škodu, keďže

možnosť použitia ust. vyplýva z jeho systematického začlenenia do spoločných

ustanovení o náhrady škody, tzn. úprava dôsledkov zavinenia poškodenej sa vzťahuje nielen

na prípady všeobecnej zodpovednosti za škodu ale sa vzťahuje aj na prípady, keď ide

o objektívnu zodpovednosť.

Prvostupňový súd sa vôbec týmito okolnosťami nezaoberal a jeho rozhodnutie sa

stáva teda nepreskúmateľným aj z tohto pohľadu, a tým sa odníma účastníkom možnosť

konať pred súdom. Prvostupňový súd vychádzajúc z výpovede odporcu z 24. 6. 1996, že

videl chodkyňu, až keď vstúpila do cesty mimo prechodu pre chodcov a vtedy začal brzdiť

a pri vynaložení všetkého úsilia už nemohol zabrániť tejto dopravnej nehode, mal považovať

zrejme za vyvinenie sa v zmysle ust. . Prvostupňový súd musí hodnotiť aj túto

skutočnosť, ktorou sa vôbec vo svojom rozhodnutí ani odôvodnení nezaoberal.“

Napokon krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. -284 z 23. marca

2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie aj uznesením č. k.

-311 z 30. septembra 2009, v ktorom odôvodnil toto svoje zrušovacie

uznesenie najmä tým:

„Odvolací súd poukazuje už na predtým vydané uznesenie Krajského súdu v Trnave

23 -265 zo dňa 11. 06. 2008, kedy bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa takisto

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nebolo zdôvodnené v zmysle ust. § 157 ods. 2

, pretože prvostupňový súd mal jasne a stručne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Prvostupňový súd na základe

predmetného uznesenia mal doplniť dokazovanie po pripustení zmeny návrhu v zmysle ust.

§ 95 ods. 1, tá zmena bola v podaní právneho zástupcu žalobcov z 02. 01. 2003, vykonať

dokazovanie posúdením zodpovednosti v zmysle ust. § 427 ods. 1 O. z. i s poukazom na ust.

§ 428 O. z. veta druhá pri zhodnotení všetkých dôkazov hlavne znaleckých posudkov, či

odporca nepreukázal, že sa škode nemohlo zabrániť aj pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré

je možno od neho požadovať, či nejde o možnosť zbavenia sa objektívnej zodpovednosti

za vzniknutú škodu, čiže možnosť špeciálnej liberalizácie. V opačnom prípade je poukázané

tiež, že sa majú vykonať dôkazy na zistenie rozsahu škody, posúdenia či sa odporca

s platením tejto náhrady dostal do omeškania, od kedy a či priznať úroky z omeškania.

V zmysle ust. bol pre prvostupňový súd právny názor odvolacieho súdu

záväzný...

Odvolací súd upozorňuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa znovu nezodpovedá

zákonnému zdôvodneniu ako to ukladá ust. , pretože prvostupňový súd

vo svojom rozhodnutí síce stručne uviedol čoho sa domáhal žalobca, ako sa vyjadril

odporca ale nevysvetlil jasne, výstižne, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, tzn. že prvostupňový súd

vôbec nevyhodnocoval dôkazy v zmysle ust. , čiže podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom má starostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Na túto

skutočnosť samozrejme upozornil vo svojom odvolaní právny zástupca žalobcov.

Prvostupňový súd jednoducho uviedol záver, že odporca nemohol škode, dopravnej nehode

a stretu s poškodenou zabrániť, ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho

požadovať, a teda odporca sa v tomto prípade zbavil objektívnej zodpovednosti. Pre tento

záver nemal prvostupňový súd dostatočne vykonané dokazovanie, pretože dôkazné bremeno

v danom prípade zaťažovalo práve odporcu, ktorý preukázal, že škode nemohol zabrániť

ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, tzn. čo mohol a mal

spraviť prevádzateľ motorového vozidla, aby za súčasného stavu rozvoja techniky sa

zabránilo škode, dopravnej nehode. Správna je pripomienka právneho zástupcu žalobcu, že

je po právnej stránke rozhodnutie súdu prvého stupňa nesprávne, pretože prvostupňový súd

si neuvedomil, že ust. § 428 O. z. sa nevzťahuje na odporcu, ako na fyzickú osobu ale

na odporcu ako prevádzateľa motorového vozidla.

Pre nedostatok dôvodov, pretože rozhodnutie nezodpovedá ust. § 157 ods. 2, pretože

prvostupňový súd nezhodnotil dôkazy jednotlivo i v ich súhrne, iba ich vymenoval, ktoré

vykonal ale ich nehodnotil. Neprihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Neuviedol,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Jeho rozhodnutie sa stáva nepreskúmateľným pre

nezrozumiteľnosť a nad tým sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom a navyše súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Preto musel odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť v zmysle ust. a a vec

vrátiť podľa ods. 3 súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedených krajským súdom zistených

pochybení okresného súdu a nutnosti ich následnej korekcie rozhodnutiami krajského súdu

v odvolacom konaní došlo k značnému predĺženiu priebehu napadnutého konania.

Na ťarchu okresnému súdu je potrebné pripísať aj neefektívny postup v súvislosti

so znaleckým dokazovaním. Okresný súd napriek ním určenej 60-dňovej lehote

na vypracovanie znaleckého posudku ani po takmer 4-ročnej nečinnosti znalca nevyužil

proti nemu poriadkové opatrenia podľa . Na uvedené pochybenie okresného súdu

poukázal aj sťažovateľ vo svojom stanovisku z 2. mája 2011 k vyjadreniu okresného súdu

k sťažnosti.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho

povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo právnická osoba so žiadosťou

o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu

na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle ) aj vo vzťahu

k súdnemu znalcovi. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na účastníka napadnutého

konania v procesnom postavení žalovaného. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci

nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní

znaleckého posudku (napr. , ).

Ústavný súd napokon hodnotiac postup okresného súdu tak, ako už vyslovil vo svojej

predchádzajúcej judikatúre (napr. ), konštatuje, že z ústavnoprávneho

hľadiska je neprijateľné, aby napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac

ako 15 rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené,

prikázal mu vzhľadom na to, že namietané konanie nebolo ku dňu meritórneho

prerokovania sťažnosti právoplatne skončené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádza sťažovateľ

v procesnom postavení žalovaného.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že stav právnej

neistoty, v ktorom sa ako účastník konania nachádza, trvá už viac ako 15 rokov.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. R. C. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

bola 741 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokát je platcom

dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia

o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18

ods. 3 vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného

paušálu boli priznané v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011