Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 271/2011
PDF · 289.34 KB
No categories available
IV. ÚS 271/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza o sťažnosti K. M., Č., zastúpenej Advokátskou kanceláriou J., s. r. o., Č., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. J., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C
147/05, za účasti Okresného súdu Čadca, takto
rozhodol:
1. Základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a
právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 147/05 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. K. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré jej j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť K. M. trovy
konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na
účet Advokátskej kancelárie J., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet Kancelárie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č... vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011
doručená sťažnosť K. M., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 147/05.
Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o určení výživného pre sťažovateľku.
Sťažovateľka poukazuje na to, že od roku 2002 prebieha pred okresným súdom
konanie, ktoré sa týka určenia výživného pre ňu, a napriek tomu, že ústavný súd nálezom
č. k. III. ÚS 132/09-24 zo 7. októbra 2009 okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov, sťažovateľka „doteraz nemá... určené výživné“.
Ústavný súd sťažovateľke na základe jej žiadosti ustanovil 23. júna 2011 na jej
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom za právneho zástupcu Advokátsku kanceláriu
J., s. r. o., Č., konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. J. v súlade s právnou
úpravou platnou a účinnou v čase rozhodovania o tejto žiadosti, t. j. do 31. decembra 2011.
Po tomto rozhodnutí právny zástupca sťažovateľky doplnil sťažnosť podaním
doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2011, v ktorom uviedol:
«Okresný súd Čadca najskôr svojim rozsudkom zo dňa 19. novembra 2009, č. k. 8 C
59/2003-320, rozhodol o úprave pomerov rodičov k deťom na čas po rozvode tak, že -
okrem iného - uložil vedľajšiemu účastníkovi (v procesnom postavení navrhovateľa) Ing. A.
M. povinnosť zaplatiť výživné na sťažovateľku K. M. za obdobie od 9. marca 2004 do 22.
marca 2004 vo výške 33,19 € (1.000,- Sk) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť až dňa 3. septembra 2010. V súvislosti s tým mohol
Okresný súd Čadca pokračovať v prerušenom konaní vedenom pod č. k. 8 C 147/2005.
Následne Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 28. októbra 2010, č. k. 8 C
147/2005-149, rozhodol tak, že otec sťažovateľky a vedľajší účastník (v procesnom
postavení odporcu) Ing. A. M. je povinný platiť na výživu navrhovateľky „sumu 80,- €
mesačne, od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006, sumu 120,- € mesačne od 1. septembra
2006 do 31. decembra 2009 a od 1. januára 2010 naďalej sumu 80,- € mesačne, vždy do 15.
dňa toho-ktorého mesiaca vopred“ (I. výrok) s tým, že Okresný súd Čadca týmto rozsudkom
návrh vo zvyšku zamietol (II. výrok) a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal (III.
výrok). Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odporca - otec
sťažovateľky odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny tak, že nebude povinný platiť
sťažovateľke žiadne výživné.
Sťažovateľka v odvolacom konaní navrhla tento rozsudok „opraviť a sumu výživného
od. 1. januára 2010 zmeniť“. Krajský súd Žilina, ako vecne a miestne príslušný odvolací
súd, na základe odvolania vedľajšieho účastníka (otca sťažovateľky) rozhodol uznesením
zo dňa 23. februára 2011, č. k. 10 Co 48/2011, tak, že napadnutý rozsudok Okresného súdu
Čadca zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia tohto uznesenia
Okresný súd Čadca v prejednávanej veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní dňa
28. októbra 2010, ktorým (okrem iného) uložil odporcovi - otcovi sťažovateľky, platiť na
výživu sťažovateľky sumu 80,- € mesačne od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2004.
Následne dňa 2. novembra 2010 Okresný súd Čadca „opravil“ rukou dotknutý údaj tak, že
ide o obdobie od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006 (nie 2004) a zároveň doplnil rukou
ďalší výrok, ktorým sa návrh vo zvyšku zamieta. V odôvodnení uznesenia Krajský súd Žilina
uvádza, že Okresný súd Čadca nepostupoval v zmysle zákona, odňal účastníkom právo
konať pred súdom, ktorú vadu v súdnej veci už nie je možné zhojiť rozhodnutím odvolacieho
súdu a preto napadnutý rozsudok bolo nutné ako celok zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu
Čadca na ďalšie konanie. Toto procesné pochybenie súdu I. stupňa má tak závažný
charakter, že nie je možné „oddelene“ posudzovať vecnú správnosť týchto výrokových častí
rozsudku, ktorých sa bezprostredne „opravy“ textu vyhláseného rozsudku nedotkli.
Krajský súd Žilina zdôraznil, že rozsudok je zavŕšením procesu konania
a rozhodovania vo veci samej a jeho verejné vyhlásenie je ústavne definovanou
požiadavkou (článok 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Podrobnosti o vyhlásení
rozsudku, ako i o jeho prípadnej oprave, či doplnení, upravuje zákon č. 99/1963 Zb.,
občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej iba „O.s.p.“). V zmysle
ustanovenia § 156 ods. 4 O.s.p. len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Pokiaľ je nutné
vykonať opravu rozsudku, eventuálne ho doplniť, v ustanoveniach § 164 a § 166 O.s.p.
zákon vymedzuje spôsob pre takýto postup. V oboch prípadoch je nutné (ďalšie)
rozhodnutie súdu - a síce opravné uznesenie alebo dopĺňací rozsudok. Z uvedeného je
zrejme, že rozhodne nie je prípustné vykonať opravu alebo doplnenie verejne vyhláseného
rozsudku len formou úradného záznamu alebo prepísaním či doplnením textu (rukou alebo
strojom), ako to v súdenej veci učinil súd I. stupňa. Postup pri vyhlasovaní rozsudku,
vrátane prípadných opráv a doplnení, je nielen vyjadrením povinnosti súdu, ale predstavuje
zároveň (základné) práva účastníkov konania. Odvolací súd ďalej upozornil, že bez ohľadu
na rozoberaný zásadný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku, bude potrebné v novom
rozhodnutí konkrétnejšie odôvodniť predovšetkým úvahy a z nich vyplývajúce závery súdu I.
stupňa o určení výživného v jednotlivých časových intervaloch ním stanovených. Zároveň
Krajský súd Žilina zdôraznil, že pri spätnom určení výživného je nevyhnutnou súčasťou
rozhodnutia aj určenie nedoplatku na výživnom a rozhodnutie o spôsobe jeho splácania.»
V nadväznosti na argumentáciu uvedenú v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľky K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom
Okresného súdu Čadca, v konaní vedenom pod č. k. 8 C147/2005, porušené.
2) Okresnému súdu Čadca sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.
8 C 147/2005 konal v zmysle zákona a bez zbytočných prieťahov.
3) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7.000,- €
(slovom sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu.
4) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy
právneho zastúpenia K. M. v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jej
právneho zástupcu Advokátska kancelária J., s. r. o., so sídlom Č., vedený v Č., a. s.,
pobočka Č., č. ú... vo výške 261,82 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5) Okresný súd Čadca je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia K. M. v
konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v celkovej výške 261,82 €, na účet
kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky, do dvoch mesiacov od doručenia tohto
nálezu.“
Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti prípisom z 18. októbra
2011 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Okresný súd
vo svojom prípise doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2011 uviedol:
„K sťažnosti K. M. vo veci 8C/147/2005 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov konajúca sudkyňa Mgr.
Z. V. podávala vyjadrenie už pri jej prvej sťažnosti a tam Ústavný súd pod spisovou
značkou III. ÚS 132/09 konštatoval, že konanie vo veci 8C/147/2005 bolo uznesením, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 23. 08. 2006, prerušené dôvodne.
Po tom, ako odpadol dôvod prerušenia konania a dňom 03. 09. 2010 nadobudol
právoplatnosť rozsudok 8C/59/2003 bolo hneď 27. 09. 2009 nariadené prefotiť a založiť do
spisu rozsudok okresného súdu a krajského súdu vo veci 8C/59/2003 a dňa 05. 10. 2010 na
28. 10. 2010 vytýčené pojednávanie. Na základe pripojených dokladov bolo vo veci
rozhodnuté a i keď krajský súd konštatoval, že samosudkyňa dopísala určité údaje do
rozsudku rukou, nešlo o dopisovanie do rozsudku, ale išlo o opravu zápisnice v zmysle § 40
ods. 3/ O. s. p., pretože rozsudok, ako bol vyhlásený na pojednávaní, nezhodoval sa
s vyhotoveným zápisom asistentkou senátu. V lehote 30 dní bol písomne vyhotovený
rozsudok, doručený zástupkyni navrhovateľa a odporcovi a vo veci podané odvolanie
10. 12. 2010 odporcom. Navrhovateľka ani jej zástupkyňa voči rozsudku odvolanie
nepodali. Dňa 03. 02. 2011 bola podpísaná predkladacia správa a spis zaslaný na Krajský
súd v Žiline, ktorý práve pre údajne v rozpore so zákonom vykonanú opravu rozsudku
rozhodnutie zrušil bez toho, aby vec samú prejednal. Po doručení zrušujúceho uznesenia
krajským súdom boli plynulé robené úkony.
Som toho názoru, že za daného stavu konajúca sudkyňa prieťahy vo veci nespôsobila
a vo veci konala plynule v súlade so zákonom.“
Sťažovateľka k vyjadreniu okresného súdu v podaní doručenom ústavnému súdu
2. júla 2012 uviedla:
„Procesné stanovisko sťažovateľky sa nezmenilo, keďže do dnešného dňa o výživnom
nebolo súdom rozhodnuté. Sťažovateľka predovšetkým upozorňuje na celkovú dobu tohto
sporu a povahu predmetu konania, nakoľko sa jedná o výživné a sťažovateľka sa dlhodobo,
nie vlastnou vinou, ocitla v ťaživej sociálnej a ekonomickej situácii, pričom justičné orgány
neboli - bohužiaľ - schopné zaistiť efektívnu a rýchlu nápravu. Súčasťou ústavne
garantovaného práva na spravodlivý proces je aj rozhodovanie v primeranej lehote. Podľa
názoru sťažovateľky je neprijateľné, aby ostala bez výživného toľko rokov, keďže jej otec
svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť dlhodobo neplní a súdnou cestou sa zatiaľ nepodarilo
ani stanoviť toto výživné.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, a pretože nezistil procesné prekážky,
ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bránili jej prijatiu
na ďalšie konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 271/2011-38 zo 16. augusta 2012 prijal sťažnosť
podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 18. septembra
2012 okresný súd, aby doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti z 5. mája 2011. Okresný súd
prípisom doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2012 doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti
sťažovateľky takto:
«Spis 8C/147/2005 bol z krajského súdu vrátený dňa 24. 3. 2011. Krajský súd
rozsudok okresného súdu zrušil uznesením 10 Co/48/2011 zo dňa 23. 2. 2011. Dňa 28. 3.
2011 bol spis predložený sudkyni, ktorá vo veci nariadila doručiť rozhodnutie krajského
súdu a žiadala ďalšie správy. Dňa 19. 4. 2011 bola súdu doručená posledná žiadaná
správa.
Dňa 19. 4. 2011 bolo súdu doručené podanie K. M. označené ako „návrh na
vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti“. Dňa 26. 4. 2011 bola zaslaná K. M. výzva, aby
oznámila dôvod, pre ktorý má byť sudkyňa vylúčená. Na výzvu reagovala podaním zo dňa
27. 5. 2011. Následne sudkyňa dňa 31. 5. 2011 nariadila spis zaslať na Krajský súd v Žiline
na rozhodnutie o jej vylúčení a navrhovateľka bola vyzvaná na zaplatenie súdneho
poplatku. Dňa 25. 7. 2011 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľky voči výzve na
zaplatenie súdneho poplatku. Uznesením zo dňa 1. 8. 2011 bolo navrhovateľke priznané
oslobodenie od súdneho poplatku za námietku zaujatosti v plnom rozsahu. Dňa 1. 8. 2011
bol spis zaslaný na krajský súd. Krajský súd uznesením zo dňa 24. 8. 2011 rozhodol, že
sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Dňa 17. 10. 2011 sudkyňa
nariadila doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a žiadala ďalšie potrebné
správy. Uznesením zo dňa 3. 11. 2011 bola navrhovateľka vyzvaná na doplnenie neúplného
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 26. 5. 2010. Návrh navrhovateľka
doplnila dňa 28. 11. 2011. Dňa 12. 12. 2011 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým bolo
uložené platiť odporcovi na výživu navrhovateľky sumu 40 € mesačne. Voči citovanému
uzneseniu podal odvolanie odporca dňa 2. 1. 2012. Dňa 16. 2. 2012 prebehlo pojednávanie,
ktoré bolo odročené za účelom pripojenia súvisiacich spisov a zadováženia ďalších
listinných dôkazov a správ. Nakoľko nebolo možné pripojiť súvisiace spisy, asistentka
vyhotovila fotokópie rozhodnutí 3 T/82/2008, 1 To/97/2011, 2T/138/2011. Dňa 7. 5. 2012
boli žiadané ďalšie správy od ÚPSVa Č., OS O., zamestnávateľa odporcu, Vysokej školy P.,
Sociálnej poisťovne Č. Po dôjdení žiadaných správ sudkyňa vo veci vytýčila termín
pojednávania na deň 27. 9. 2012, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito, s tým že
bude urobený dotaz na MUDr. P. K. (psychiatrická ambulancia) ohľadom liečby odporcu,
žiadaná pracovná zmluva od zamestnávateľa odporcu a doklad o príjme, od sociálnej
poisťovne bude vyžiadaná správa o tom, či odporca poberá dôchodok, zároveň aj z ČR.
Súhlasím s tým, aby podľa §-u 30 ods. 2 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.»
Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu z 2. októbra 2012
v podaní doručenom ústavnému súdu 19. októbra 2012 uviedol, že „aj sťažovateľka súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Prostredníctvom svojho dole podpísaného právneho zástupcu súhlasí s tým, aby v jej veci
bolo rozhodnuté iba na základe predložených listín s tým, že v medziobdobí k žiadnej zmene
skutkového stavu opísaného v ústavnej sťažnosti nedošlo.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 147/05
ústavný súd zistil, že v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 bol priebeh konania takýto:
Dňa 21. júla 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 C 147/2005-111 vydal predbežné
opatrenie, ktorým uložil odporcovi (otcovi sťažovateľky) povinnosť prispievať na výživu
sťažovateľky 40 € do právoplatného skončenia konania.
Dňa 16. augusta 2010 sťažovateľka a dňa 18. augusta 2010 odporca v označenom
konaní podali odvolanie proti uzneseniu č. k. 8 C 147/2005-111 z 21. júla 2010.
Dňa 28. októbra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil
rozsudok č. k. 8 C 147/2005-149, na základe ktorého je odporca povinný platiť na výživu
sťažovateľky sumu 80 € mesačne od 7. decembra 2004 do 31. augusta 2006, sumu 120 €
mesačne od 1. septembra 2006 do 31. decembra 2009, od 1. januára 2010 naďalej sumu
80 € mesačne, vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca vopred; vo zvyšku návrh zamietol.
Dňa 10. decembra 2010 sa odporca proti rozsudku odvolal.
Dňa 31. januára 2011 bol spis okresného súdu vrátane vyjadrenia sťažovateľky
k odvolaniu predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie.
Dňa 23. februára 2011 krajský súd uznesením č. k. 10 Co 48/2011-166 rozsudok
okresného súdu č. k. 8 C 147/2005-149 z 28. októbra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2011.
Po vrátení veci okresnému súdu okresný súd výzvami sťažovateľke, odporcovi
a zamestnávateľovi matky sťažovateľky zisťoval ich príjmovú situáciu. Na tieto výzvy
reagovali účastníci konania v apríli 2011.
Dňa 19. apríla 2011 sťažovateľka uplatnila bližšie neidentifikovanú námietku
predpojatosti, v ktorej však neuviedla dôvody na vylúčenie a ani to, či námietka
predpojatosti smeruje proti viacerým sudcom.
Po podaní žiadosti sťažovateľky o zaplatenie súdneho poplatku bolo sťažovateľke
uznesením okresného súdu z 1. augusta 2011 priznané oslobodenie od súdneho poplatku.
Následne krajský súd uznesením z 24. augusta 2011 rozhodol, že namietaná sudkyňa nie je
vylúčená z prerokovania a rozhodovania veci.
Dňa 12. decembra 2011 bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým okresný súd uložil
odporcovi platiť na výživu sťažovateľky sumu 40 € mesačne. Proti tomuto uzneseniu sa
odporca 2. januára 2012 odvolal.
Dňa 16. februára 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely
zadováženia ďalších listinných dôkazov a správ a pripojenia súvisiacich spisov.
Dňa 7. mája 2012 okresný súd požadoval poskytnutie ďalších správ od Ústredia
práce a sociálnych vecí Č., Okresného súdu O., zamestnávateľa odporcu, Vysokej školy P.
a Sociálnej poisťovne Č.
Dňa 27. septembra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
neurčito s tým, že sa zadovážia ďalšie podklady na rozhodnutie týkajúce sa liečby odporcu,
jeho zamestnania a dokladu o jeho príjme vrátane toho, či poberá dôchodok (prípadne aj
z Českej republiky).
Ústavný súd zistil, že v čase jeho rozhodovania o sťažnosti vo veci sťažovateľky
nebolo právoplatne rozhodnuté.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť v celkom rozsahu. Vzhľadom na nález
č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (I. ÚS 52/2012, I. ÚS 231/2012, II. ÚS 335/2011, II. ÚS 274/2012,
III. ÚS 244/07, III. ÚS 307/09, IV. ÚS 264/2010, IV. ÚS 487/2011) posudzoval namietané
porušenie práv sťažovateľky len v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného
súdu č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009, t. j. v období po 24. novembri 2009.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o určení výživného na sťažovateľku. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité,
a ústavný súd ani nezistil, že by doterajší priebeh konania bol poznamenaný skutkovou
zložitosťou veci. Po právnej stránke tvoria návrhy tohto typu častú a bežnú agendu
okresných súdov, preto vec nemožno považovať ani za právne zložitú.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd vec posudzoval, bolo správanie
účastníkov konania. Zo súdneho spisu vyplýva, že činnosť okresného súdu bola
poznamenaná aj rozhodovaním o procesných návrhoch účastníkov a využívaním práva
podávať opravné prostriedky. Ústavný súd však nezistil, že by samotnej sťažovateľke
v posudzovanom období bolo možné pričítať negatívny podiel na namietanej dĺžke konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu v namietanom
konaní. Aj keď okresný súd v hodnotenom období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 147/05-149
z 28. októbra 2010 vo veci samej, tento rozsudok na základe podaného odvolania odporcom
bol odvolacím súdom zrušený a vec bola 24. marca 2011 vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie z dôvodu vážnych procesných pochybení, ktoré krajský súd vyhodnotil ako odňatie
účastníkom práva konať pred súdom s tým, že túto vadu «v súdnej veci už nie je možné
„zhojiť“ rozhodnutím odvolacieho súdu». V období po vrátení veci na ďalšie konanie
okresný súd vykonal procesné úkony smerujúce k získaniu podkladov na rozhodnutie
vo veci samej, ako aj o predbežnom opatrení, okresný súd vo veci samej zatiaľ nerozhodol
a konanie nie je právoplatne skončené.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného
súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty
účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“
(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru
(napr. III. ÚS 56/02, IV. ÚS 122/2011), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom
na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo právnická osoba
so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných
prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53
OSP).
Vzhľadom na to, že namietané konanie napriek nálezu č. k. III. ÚS 132/09-45
zo 7. októbra 2009, v ktorom ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v ňom postupoval
bez zbytočných prieťahov, nebolo ani po uplynutí 3,5 roka od jeho právoplatnosti dosiaľ
právoplatne skončené, je takýto postup podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho
hľadiska neakceptovateľný (porovnaj napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 122/2011). Ústavný súd,
hodnotiac uvedené obdobie a berúc do úvahy aj doterajší priebeh namietaného konania
a jeho doterajšiu dĺžku (ktoré začalo v roku 2003 v rámci konania o rozvod rodičov
sťažovateľky vedenom pod sp. zn. 8 C 59/03), konštatuje, že neefektívnym postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 147/05 v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
IV.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby
vo veci konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola
uložená nálezom č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009 (m. m. IV. ÚS 45/07,
IV. ÚS 99/07), a preto rozhodol vo vzťahu k tejto časti petitu sťažnosti tak, ako to je
uvedené v bode 5 tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uvádza: „Pokiaľ ide
o požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € za každý aj začatý rok,
v ktorom nebolo Okresným súdom Čadca výživné sťažovateľke priznané (čo je za obdobie
rokov 2005 až 2011 suma celkom 7.000,- €) je podľa sťažovateľky táto suma adekvátna
k výške finančného zadosťučinenia, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobných
prípadoch procesné úspešným sťažovateľom priznáva pri zohľadnení konkrétnych okolností
a povahy prípadu, vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej neistoty,
utrpenia a krivdy, ako aj naplnením princípu spravodlivosti. Je potrebné zohľadniť aj vývoj
inflácie, ku akej od doby podania návrhov na začatie konania došlo. Ak by sťažovateľka
mala na zabezpečenie svojej výživy použiť úver alebo pôžičku dohodnuté za štandardných
podmienok, potom by požadované finančné zadosťučinenie nepokrylo ani bežný úrok.
V dôsledku nečinnosti Okresného súdu Čadca sa vlastne otec sťažovateľky obohacuje na
úkor sťažovateľky, pretože finančné prostriedky, ktoré by mali slúžiť na úhradu výživného
pre sťažovateľku, môže podľa svojej úvahy so ziskom investovať, čo je - s prihliadnutím
k povahe výživného - krajne nemorálne. Pri stanovení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia je potrebné zohľadniť aj trovy sťažovateľky spojené s týmito dlhoročnými
konaniami.“
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
8 C 147/05 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako
aj skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu konať v tomto konaní
bez zbytočných prieťahov vyslovený v náleze č. k. III. ÚS 132/09-45 zo 7. októbra 2009,
ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou J., s. r. o., Č. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá
bola 741 €.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby urobené v roku 2011
v sume vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľky (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. za dva úkony 247 €, čo spolu s režijným
paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €.
Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania
právnemu zástupcovi sťažovateľky, keďže jej bol ustanovený uznesením z 23. júna 2011,
a okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy konania na účet Kancelárie ústavného
súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013