Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 231/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka

prerokoval sťažnosť A. M., V., a M. K., V., zastúpených advokátkou JUDr. K. H., K., vo

veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. v období od právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. marca 2006 a takto

rozhodol:

1. Základné právo A. M. a M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice II

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. A. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 16. mája 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. M. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C

549/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“) v období od právoplatnosti nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 1. marca 2006.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení

žalobcov účastníkmi napadnutého konania, ktoré sa začalo 14. júla 2000 podaním návrhu

na okresnom súde. Sťažovatelia sa ako žalobcovia domáhali týmto návrhom zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. V danom prípade podali

opakovanú sťažnosť, pretože v záujme zabezpečenia urýchleného rozhodnutia vo veci samej

sa už obrátili na ústavný súd sťažnosťou z 3. októbra 2005, ktorou sa domáhali vyslovenia

porušenia označeného základného práva postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 1. marca 2006 konštatoval porušenie

základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v ústave, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 663,88 €

(20 000 Sk), ako aj náhradu trov konania. Podľa sťažovateľov okresný súd nerešpektuje

závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. z 1. marca 2006, ktorý

nadobudol právoplatnosť 24. marca 2006, pretože vo veci samej ešte stále nebolo

rozhodnuté.

3. Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že od rozhodovania ústavného súdu o ich

predošlej sťažnosti uplynulo ďalších šesť rokov, napriek tomu stále nebolo v ich veci

právoplatne rozhodnuté. Napadnuté konanie na jednom stupni trvá už takmer dvanásť

rokov, preto nepovažujú za potrebné konkrétne špecifikovať chronológiu jednotlivých

úkonov. Zdôraznili, že im je dvanásť rokov trvajúce konanie o ich nároku na ťarchu a snažia

sa ho nezdržiavať. Nesúhlasia preto so stanoviskom podpredsedníčky okresného súdu, že

dĺžku napadnutého konania ovplyvnili predovšetkým samotní sťažovatelia. Podľa

sťažovateľov za neprimeranú dĺžku napadnutého konania, a tým aj dlhotrvajúci stav právnej

neistoty je zodpovedný výlučne okresný súd.

4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd

porušil v napadnutom konaní ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa . Zároveň sa v sťažnosti domáhajú, aby ústavný súd

prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal každému

zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj náhradu trov konania.

5. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov z 20. júna

2012 uviedla chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vykonal vo veci od doručenia nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 1. marca 2006. V závere podpredsedníčka

okresného súdu vyjadrila názor, že dĺžku napadnutého konania ovplyvnili predovšetkým

samotní sťažovatelia, a objektívne procesné prekážky (úmrtie žalovaného v 1. rade)

v priebehu konania. Napadnuté konanie vykazovalo zo strany okresného súdu „... známky

priebežnosti, sústredeného a efektívneho postupu, čo napokon viedlo k meritórnemu

rozhodnutiu vo veci na pojednávaní dňa 7. 6. 2012“.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil

k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdeného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

II.

7. Podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

9. Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, primeranosť dĺžky civilného konania

nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné

považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho znamenalo neprimeranosť

doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 . Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať

v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto

súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky

konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej

veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť

dokazovania (a), ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania (b),

posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež

o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho

význam (c) (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti

Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, , alebo

). Z hľadiska týchto kritérií preskúmal ústavný súd napadnuté konanie

okresného súdu.

a) Predmetom napadnutého konania je zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu

vec tvoriacu rozhodovaciu agendu súdov. Proces dokazovania v takomto konaní je

ovplyvnený potrebou znaleckého dokazovania, čo môže predstavovať určitý stupeň

zložitosti. V napadnutom konaní išlo o vypracovanie geometrického plánu súdnym znalcom

pre reálne rozdelenie sporných nehnuteľností medzi účastníkov konania. Z predloženého

spisu však vyplýva, že súd otázku vypracovania geometrického plánu potrebného pre

rozhodnutie prvýkrát posudzoval až na pojednávaní 2. júla 2009, teda po deviatich rokoch

od začatia napadnutého konania, resp. troch rokoch od právoplatnosti nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 1. marca 2006. Pretože medzi účastníkmi konania nedošlo

k dohode týkajúcej sa zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo bolo súdu

definitívne oznámené až 2. februára 2010, ustanovil okresný súd uznesením z 11. augusta

2010 znalca z príslušného odboru na vypracovanie geometrického plánu pre zrušenie

podielového spoluvlastníctva. V tomto medziobdobí sa ešte uskutočnilo 8. apríla 2010

meritórne pojednávanie a následne v priebehu mája a augusta 2010 súd zisťoval z okruhu

príslušných znalcov možnosť reálneho vypracovania geometrického plánu. Vypracovaný

znalecký posudok s geometickým plánom predložil ustanovený súdny znalec súdu 23. mája

2011 a doplnenie k nemu predložil 21. decembra 2011. Okresný súd rozhodol vo veci samej

rozsudkom zo 7. júna 2012, ktorého súčasťou je aj vypracovaný geometrický plán.

Dokazovanie preto malo istý vplyv na priebeh konania, ktorý však ústavný súd nehodnotí

ako zásadný či rozhodujúci na celkovú dĺžku napadnutého konania.

Napadnuté konanie sa začalo 14. júla 2000 podaním návrhu na okresnom súde,

vo veci bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom až na pojednávaní 7. júna 2012. Ako

z predloženého spisu vyplýva, rozsudok zo 7. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 3.

augusta 2012 okrem výroku o povinnosti žalovanej v 1. rade nahradiť štátu trovy konania.

Celkove napadnuté konanie teda trvalo na jednom stupni dvanásť rokov. Ústavný súd

zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno

už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v .

Podľa zistení ústavného súdu okresný súd v napadnutom konaní postupoval

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 1. marca 2006 v zásade

plynulo, priebeh konania bol však v tomto období ovplyvnený úmrtím žalovaného v 1. rade.

Okresný súd preto uznesením z 12. apríla 2007 prerušil napadnuté konanie

do právoplatného skončenia konania o dedičstve po žalovanom v 1. rade. V danom prípade

išlo o zákonnú prekážku postupu konania, s čím bola spojená nutnosť prerušenia konania.

Ústavný súd preto nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky

jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. , ,

). Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

neprimerane dlho trvajúce konanie môže byť častejšie postihnuté existenciou takejto

zákonnej prekážky najmä vtedy, ak sú jej účastníkmi osoby vo vyššom veku, ako to bolo

v napadnutom konaní.

b) Ústavný súd ďalej posudzoval správanie sťažovateľov z hľadiska ich

vplyvu na priebeh konania. V období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 1. marca 2006 zohľadnil v neprospech sťažovateľov odročenie

pojednávania určeného na 6. júl 2006. Uvedené pojednávanie bolo odročené na žiadosť

sťažovateľov pre neprítomnosť ich právnej zástupkyne. Všetky ďalšie nariadené

pojednávania už sťažovatelia riadne akceptovali. Podpredsedníčka okresného súdu

vo svojom vyjadrení vytýkala sťažovateľom ich údajnú pasivitu, pretože nepodali odvolanie

proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania z 12. apríla 2007. Ako už ústavný súd

uviedol, úmrtie žalovaného v 1. rade v priebehu konania bolo zákonnou prekážkou, ktorá

má za následok v súlade s prerušenie konania.

Preto skutočnosť, že sťažovatelia nepodali proti tomuto uzneseniu odvolanie, nemožno

hodnotiť ako ich pasivitu. Keďže ani po vyše roku od právoplatnosti uznesenia okresného

súdu o prerušení konania nebolo dedičské konanie po žalovanom v 1. rade skončené,

sťažovatelia podaním zo 4. novembra 2008 zobrali svoj návrh späť v časti, v ktorej

smeroval proti žalovanému v 1. rade, čím odpadla prekážka postupu v konaní. Okresný súd

následne uznesením z 2. januára 2009 konanie proti žalovanému v 1. rade a žalovanej

v 2. rade zastavil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť až 22. mája 2009 z dôvodu

neznámeho pobytu niektorých právnych nástupcov žalovaného v 1. rade, ktorým sa

uznesenie doručovalo. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom podpredsedníčky okresného

súdu, že neprimeraná dĺžka konania bola ovplyvnená predovšetkým zavinením

sťažovateľov. Na ťarchu sťažovateľov možno pričítať okrem už spomínaného odročenia

pojednávania zo 6. júla 2006 iba tú skutočnosť, že sťažovatelia nereagovali v určenej lehote

na povinnosť uloženú všetkým účastníkom na pojednávaní z 2. júla 2009 oznámiť možnosť

dohody o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva, ku ktorej však nedošlo. Uvedené

nedostatky v ich postupe s prihliadnutím na dĺžku a priebeh konania nemožno považovať

za zásadné pre celkovú dĺžku konania.

c) Napokon ústavný súd posúdil existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré

mohli mať vplyv na priebeh napadnutého konania. V tejto súvislosti vzal na zreteľ, že

v preskúmavanom období bolo konanie od 12. apríla 2007 do 22. mája 2009 prerušené

z dôvodu úmrtia žalovaného v 1. rade. Dobu prerušenia konania v trvaní dvoch rokov

neposudzoval ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou ako zbytočné prieťahy, ale ani

táto skutočnosť podľa ústavného súdu neodôvodňuje celkovú neprimeranú dĺžku

napadnutého konania. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký

význam má pre sťažovateľov napadnuté konanie. V danom prípade sa sťažovatelia

domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, pretože

ich nemohli reálne užívať. Ich spoluvlastníctvo malo len formálny obsah bez skutočného

výkonu práv k týmto nehnuteľnostiam. Preto právom žiadali o urýchlené skončenie veci

a nastolenie právnej istoty o tejto otázke.

10. Ústavný súd po vyhodnotení všetkých troch kritérií, ako aj celkovej dĺžky

konania dospel k názoru, že postup okresného súdu prekročil dané medze konať bez

zbytočných prieťahov a predovšetkým skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného

, ktorých porušenie sťažovatelia namietali. V občianskom súdnom

konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná

vo viacerých ustanoveniach (ide najmä o ustanovenia ,

a ), ktoré sa mali aplikovať ihneď

po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach

na prieťahy. Nemožno akceptovať, aby aj po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 1. marca 2006, ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva

sťažovateľov podľa , napadnuté konanie trvalo do rozhodnutia vo veci

ešte ďalších šesť rokov.

11. Ústavný súd preto uzatvára, že vec sťažovateľov nebola v primeranej lehote

právoplatne skončená, a tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd

preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

12. Sťažovatelia požiadali v petite sťažnosti, aby ústavný súd uložil okresnému súdu

povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Pretože napadnuté konanie bolo v čase

rozhodovania ústavného súdu v merite veci už právoplatne skončené, bolo bez praktického

významu ukladať túto povinnosť okresnému súdu.

13. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 , zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré je podľa náhradou nemajetkovej

ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na povahu veci a celkovú dĺžku

konania, ale i opísané správanie sťažovateľov dospel k záveru, že v danom prípade

požadovaná suma 1 500 € pre každého zo sťažovateľov zodpovedá primeranému

finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.

14. Ústavný súd nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania, pretože ich

do rozhodovania o sťažnosti nevyčíslili ( v spojení s

ods. 2 ); trovy právneho zastúpenia si preto sťažovatelia nahradia zo svojho (

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov).

15. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012