Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)I. ÚS 322/2010
PDF · 142.23 KB
No categories available
I. ÚS 322/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,
Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 133/2007 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v označenej veci konať bez
zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý nahradiť Ing. J. J. trovy právneho
zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla
2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces
a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007.
2. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní ako žalobca od 12. marca 2007 domáha
určenia existencie pracovného pomeru voči žalovanému subjektu, o ktorom nebolo doteraz
meritórne rozhodnuté, a to aj napriek dvom sťažnostiam adresovaným predsedovi
okresného súdu, ktorý prieťahy uznal a ospravedlnil sa za ne.
3. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní
porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 254,88 € k rukám
jeho advokáta. Finančné zadosťučinenie podaním z 5. januára 2011 zvýšil na 100 000 €
s odôvodnením, že je od 1. januára 2011 evidovaný na úrade práce, lebo do skončenia
súdneho sporu sa nemôže zamestnať.
4. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 8. júla 2010 uznala u konajúceho
sudcu prieťahy v konaní a netrvala na ústnom pojednávaní.
5. Ústavný súd následne bez nariadenia ústneho pojednávania, od ktorého nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci z hľadiska prieťahov v konaní, pristúpil k prieskumu dĺžky
konania z hľadiska jej primeranosti a dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná.
6. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 133/2007 ústavný súd zistil, že posledným
procesným úkonom bolo oznámenie z 26. októbra 2010 účastníkom konania, že
pojednávanie určené na nasledujúci deň, t. j. na 27. október 2010 sa zrušuje, lebo konajúci
sudca predkladá spis ústavnému súdu; aj tento zmarený termín svedčí o „prístupe“ sudcu
k prerokovávanej veci (mohol totiž vec prerokovať a prípadne aj rozhodnúť, a len potom
spis ústavnému súdu predložiť).
7. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného
konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné
považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby
občianskeho konania s následkami v podobe porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Primeranosť
dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo
vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre
ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad
kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej
skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej
o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných
osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri
prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam
(porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997,
Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn.
I. ÚS 257/08 či nález sp. zn. I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd
toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľa nebola v primeranej lehote prerokovaná
a najmä právoplatne skončená.
8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľovej
žalobe o pracovnoprávnych nárokoch po dobu dlhšiu, ako je všeobecne obvyklé (2 – 4 roky
v obidvoch stupňoch), pretože zložitosť tohto prípadu neprekračuje rámec podobných
civilných vecí. Taktiež proces dokazovania v danej veci nevykazoval rysy výnimočnosti,
spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu, ako je obvyklé. Preto nemožno
tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania (pred okresným súdom) bola dĺžka
konania viac ako 3 roky, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na
okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom sudcov ap.
9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho
názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných
prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého
porušenie sťažovateľ namietal. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať
bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej
„povolenej hranice“ najmä po sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi
okresného súdu sťažovateľom (túto zopakoval ešte viackrát).
Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť
o veci spravidla na jedinom pojednávaní.
O prieťahoch v súdnom konaní možno hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie
procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale
tiež rýchlej ochrany práv alebo záujmov účastníkov konania.
10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje k
odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu
vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vec
len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet),
ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
11. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania a na základe
vyžiadaného spisu dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu konania.
12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu
prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani
k týmto v konaní nedošlo, resp. sa zo spisu okresného súdu nepodávajú. Napokon vzal
ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo pre sťažovateľa v hre. V jeho prípade
išlo o existenčné nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Preto právom
žiadal o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty k spochybnenému
pracovnoprávnemu postaveniu.
13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že
k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), prikáže tomu, kto právo porušil,
aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
14. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný
súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 1 500 € zodpovedá primeranému finančnému
zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú zatiaľ utrpel, s prihliadnutím na celkovú dĺžku
konania a povahu veci. Riadil sa pritom najmä judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (porov. Keszeli v. Slovenská republika ap.), ale aj úvahou, že cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia za
existujúci stav právnej neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne
súdom, a nie úplná reparácia prípadnej škody, o ktorej bude rozhodovať všeobecný súd.
Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € nemohol absolútne
vyhovieť.
15. Vzhľadom na to, že okresný súd ešte vo veci nerozhodol, prichádza do úvahy aj
požiadavka sťažovateľa prikázať mu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
16. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich
priznal v požadovanej sume 254,88 € za úkony právnej pomoci, ktorú zaplatí okresný súd
na účet advokáta do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011