Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 264/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti I. K. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P.,

s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. augusta 2007, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

rozhodol:

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. augusta 2007 p o r u š e n é b o l o .

2. I. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť I. K. K.

trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej

kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy konania v sume

303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 26. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. augusta 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 15. decembra 1995 doručil do podateľne

okresného súdu „písomný návrh zo dňa 14. XII. 1995 o preskúmanie úradných rozhodnutí

v rámci správneho súdnictva, ktoré vydal správca dane – Mesto B...“.

Ústavný súd už nálezom sp. zn. z 31. augusta 2007 rozhodol, že

základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru

bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (v súčasnosti

vedené pod sp. zn. ) porušené, prikázal okresnému súdu konať v označenom

konaní bez prieťahov a priznal mu aj finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk, ako

aj úhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní napriek príkazu ústavného súdu

konať bez zbytočných prieťahov aj naďalej porušuje ním označené práva, preto 8. marca

2010 podal ústavnému súdu ďalšiu sťažnosť doplnenú podaním z 1. októbra 2010, ktorou

namieta pokračujúce porušovanie svojich práv postupom okresného súdu.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 3583/10 z 12. mája 2010 a následne podaním sp. zn. Spr. 1247/10 z 22.

novembra 2010, v ktorých okrem chronológie procesných úkonov k veci uviedol, že „v

konaní Okresného súdu Bardejov vedenom pod sp. zn. (predtým )

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2007

č. k. -36, t. j. po 18. septembri 2007 nedošlo k takým zbytočným prieťahom

zavinených súdom, ktorými by došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravovaného v

Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednotlivé úkony súdu boli

totiž vykonané v primeranej časovej následnosti, pričom je nutné zdôrazniť, že viaceré

z nich boli vyvolané neadekvátnou reakciou sťažovateľa na výzvy súdu zamerané

na odstránenie nedostatkov jeho podania zo dňa 14. 12. 1995, ohľadne ktorého samotný

ústavný súd v už citovanom náleze konštatuje, že nemá náležitosti návrhu na začatie

konania. V tejto súvislosti je nutné dať do pozornosti fakt, že sťažovateľ napriek vedomosti

o nedostatkoch jeho podania zo dňa 14. 12. 1995 konštatovaným ako bolo vyššie uvedené

aj ústavným súdom, na výzvu súdu uznesením zo dňa 9. 1. 2008, ktorú prevzal dňa

22. 1. 2008, podanie doplniť a tým vytvoriť nevyhnutný predpoklad pre možnosť súdu

v konaní meritórne pokračovať, súdu doručil dňa 1. 2. 2008 podanie, ktoré bez akýchkoľvek

pochybností nemožno považovať za poskytnutie primeranej a v danom prípade

aj nevyhnutnej súčinnosti na vytvorení podmienok postupu súdu v konaní. Tento postup

sťažovateľa ako aj jeho ďalší postup v konaní nesvedčí o jeho nutnej potrebe odstrániť stav

právnej neistoty, čo je základným dôvodom pre žiadosť o poskytnutie súdnej ochrany.

Domnievam sa, že pri hodnotení dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa nemožno ani túto

skutočnosť pominúť. Podľa môjho názoru podmienky pre meritórne posúdenie toho, čoho sa

sťažovateľ v konaní pred súdom domáha, boli splnené až po tom, čo sťažovateľ súdu dňa

2. 2. 2010 doručil písomné podanie, ktorým svoje písomné podanie zo dňa 14. 12. 1995

doplnil spôsobom umožňujúcim súdu zistiť predmet konania, teda nárok, ktorého sa

sťažovateľ v konaní domáha i dôvody tohto nároku. Ak súd o návrhu sťažovateľa rozhodol

uznesením zo dňa 28. 4. 2010, je treba mať zato, že sa tak stalo v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov...

K vyjadreniu zo dňa 12. mája 2010 Spr. 353/2010 dodávam, že uznesenie Okresného

súdu Bardejov zo dňa 28. 4. 2010 č. k. -43, ktorým z dôvodov nedostatku

vecnej príslušnosti bolo vyslovené postúpenie veci Krajskému súdu v Prešove, sa dňom

12. 5. 2010 stalo právoplatným a spis dňa 19. 5. 2010 bol zaslaný na prejednanie

a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.“.

Sťažovateľ zaujal k vyjadreniam okresného súdu podaním doručeným ústavnému

súdu 27. decembra 2010 toto stanovisko:

„Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti proti postupu Okresného súdu Bardejov v konaní

vedenom pod sp. zn. a namieta ňou porušenie svojho základného práva podľa

a práva Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Zároveň sťažovateľ zdôrazňuje, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä

v období od podania návrhu na začatie konania, t. j. v roku 1995 doposiaľ, pričom

v predmetnej právnej veci nebolo k dnešnému dňu právoplatne rozhodnuté. Analýza

predmetného spisu, ktorý sťažovateľ navrhuje ako dôkaz, ukazuje, že v tomto období došlo

k nečinnosti súdu, čím došlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu, a teda

k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Okresný súd v Bardejov vo svojom vyjadrení potvrdzuje, že v právnej veci vedenej

pred Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. doposiaľ meritórne nebolo

právoplatne rozhodnuté, čím došlo k zbytočným prieťahom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania v období po náleze ústavného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2007:

- opatrením predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 881/2001 z 20. septembra 2007

bolo podanie sťažovateľa zo 14. decembra 1995 zapísané do registra „C“ a následne bola

vec náhodným výberom pridelená zákonnej sudkyni,

- okresný súd uznesením z 9. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní

doplnil podanie zo 14. decembra 1995 (okresný súd v uznesení označil sťažovateľa ako

J. K.),

- sťažovateľ podaním z 1. februára 2008 označeným ako odvolanie namietal

nesprávne uvedenie svojho mena,

- okresný súd opravným uznesením z 11. februára 2008 opravil záhlavie namietaného

uznesenia z 9. januára 2008,

- okresný súd uznesením z 25. marca 2008 návrh sťažovateľa zo 14. decembra 1995

odmietol,

- okresnému súdu bolo 10. apríla 2008 doručené odvolanie sťažovateľa,

- okresný súd 9. júla 2008 predložil súdny spis spolu s odvolaním sťažovateľa

Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie,

- krajský súd uznesením sp. zn. z 29. júla 2008 zrušil uznesenie

okresného súdu 25. marca 2008 o odmietnutí návrhu sťažovateľa a vec vrátil na ďalšie

konanie,

- okresný súd prípismi z 29. septembra 2008 vyzval sťažovateľa a zároveň požiadal

Mestský úrad B., aby predložili dôkaz a vyjadrili sa k totožnosti osoby označenej ako J. K,

resp. I. K. K.,

- okresný súd prípisom z 2. februára 2009 požiadal Obvodný úrad S. o informáciu

týkajúcu sa zmeny mena z J. K. na I. K. K.,

- zákonná sudkyňa pokynom kancelárii z 24. júla 2009 nariadila „v uznesení zo dňa

9. 1. 2008 oprav záhlavie tak, aby žalobca bol označený ako I. K. K. a doruč toto žalobcovi

I. K. K.”,

- okresný súd uznesením z 9. januára 2008 (tento dátum je na uznesení uvedený

zrejme omylom, pozn.) vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil svoj pôvodný návrh

zo 14. decembra 1995,

- sťažovateľ podaním z 2. februára 2010 označeným ako „Odvolanie a odpoveď

na výzvu“ reagoval na uznesenie okresného súdu datované 9. januára 2008 (uznesenie podľa

doručenky sťažovateľ prevzal 25. januára 2010),

- okresný súd uznesením z 28. apríla 2010 rozhodol o postúpení veci krajskému súdu

ako súdu vecne príslušnému,

- súdny spis okresného súdu bol krajskému súdu predložený 21. mája 2010.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd najskôr k podaniu právnej zástupkyne sťažovateľa z 28. októbra 2010,

v ktorom rozšírila petit sťažnosti a žiadala, aby ústavný súd v tomto konaní v súvislosti

s prieťahmi v napadnutom konaní prikázal konať bez zbytočných prieťahov aj krajskému

súdu, poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatuje, že osobitosť konania pred

ústavným súdom vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh

(sťažnosť) neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa

na ďalšie konanie „v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“.

Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po prijatí sťažnosti návrh

na začatie konania (napr. , , ). Ústavný súd je viazaný

iba predmetom konania, ktorý bol vymedzený petitom sťažnosti § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) v uznesení z 26. augusta 2010 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd už vo svojom náleze

sp. zn. z 31. augusta 2007 konštatoval, že podanie sťažovateľa

zo 14. decembra 1995, ktorým napadnuté konanie začalo, nemožno považovať za návrh

na začatie konania pred okresným súdom a vzhľadom na to nemožno pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa zohľadňovať kritérium právna a faktická zložitosť veci. Na tomto

konštatovaní nie je podľa názoru ústavného súdu potrebné nič meniť aj v súvislosti

s pokračovaním konania v období po uvedenom náleze ústavného súdu, pretože okrem

procesných úkonov smerujúcich k upresneniu návrhu a identity sťažovateľa nedošlo

k meritórnemu konaniu vo veci.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že po vydaní nálezu sp. zn.

z 31. augusta 2007 nezistil také okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré by

významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania. Pokiaľ sťažovateľ namietal

nesprávne uvedenie svojho mena okresným súdom, možno konštatovať, že sťažovateľ iba

realizoval procesné úkony na ochranu svojich práv v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu. Aj keď

v hodnotenom období po náleze ústavného súdu sp. zn. z 31. augusta 2007

okresný súd postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo, podľa názoru ústavného

súdu však toto obdobie bolo poznačené jeho neefektívnou a nesústredenou činnosťou.

Okresný súd uznesením z 9. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní

podľa poučenia doplnil svoj „návrh zo dňa 14. decembra 1995 o preskúmanie rozhodnutí

v správnom konaní“. Opravným uznesením z 11. februára 2008 predchádzajúce uznesenie

opravil tak, že namiesto navrhovateľa J. K. uviedol I. K. K. Keďže sťažovateľ v určenej

lehote návrh nedoplnil, okresný súd uznesením z 25. marca 2008 rozhodol tak, že jeho

podanie odmietol. Po podaní odvolania krajský súd uznesením z 29. júla 2008 zrušil

uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení

uznesenia okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na preskúmanie rozhodnutí v správnom konaní

súdom – návrh zo dňa 14. 12. 1995 bol doručený Okresnému súdu Bardejov dňa

15. 12. 1995 a ako navrhovateľ, resp. osoba, ktorá toto podanie vykonáva, je označený

J. K... Takto označený účastník konania bol vyzvaný ešte prípisom z 8. 2. 1996 na doplnenie

podania. Podanie doplnené nebolo.

Následne po tom, čo Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti I K. K.... o tom, že bolo

porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd opätovne

vyzval J. K. na odstránenie vád podania v zmysle , a s tým, že výzvu

prevzal J. K. dňa 22. 1. 2008. Bez žiadnych ďalších zistených skutočností prvostupňový súd

dňa 11. 2. 2008 vydal opravné uznesenie, kde za navrhovateľa, resp. žalobcu označil

I. K. K..., a toto opravné uznesenie doručil aj osobe I. K. K. dňa 18. 2. 2008. Ani J. K. ani

I. K. K. na spomínané uznesenia prvostupňového súdu nereagovali, a preto napadnutým

uznesením prvostupňový súd odmietol podanie navrhovateľa I. K. K., ktoré uznesenie bolo

doručené I. K. K. dňa 28. 3. 2008.

Prvostupňový súd si však nevšimol, že osoba označená v uznesení o odmietnutí

podania ako I. K. K. nie je totožná s osobou, ktorá podala návrh dňa 14. 12. 1995, ktorá

sama seba označila ako J. K. Zo spisového materiálu nie je preukázané, na základe čoho

došlo k vydaniu opravného uznesenia, kde sa opravovalo meno navrhovateľa, a či osoba

J. K a I. K. K. je tá istá osoba alebo ide o dve rozdielne osoby.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221

ods. 1 písm. h) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Keďže následne okresný súd v súlade s vysloveným názorom a usmernením

krajského súdu vykonával úkony spojené s overovaním aktuálneho mena sťažovateľa,

ústavný súd jeho postup predchádzajúci vydaniu uznesenia z 25. marca 2008, ktorým bolo

podanie sťažovateľa odmietnuté, vyhodnotil ako neefektívny.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom okresného súdu uvedeným vo vyjadrení

k sťažnosti, podľa ktorého až z podania sťažovateľa doručeného okresnému súdu 2. februára

2010 bolo možné zistiť „predmet konania“ a následne uznesením rozhodnúť o postúpení

veci miestne a vecne príslušnému krajskému súdu. Napriek tomu, že podanie sťažovateľa

zo 14. decembra 1995 nemalo náležitosti návrhu podľa ,

bolo z neho zrejmé, že sťažovateľ sa domáhal „preskúmania a zrušenia právoplatných, ale

vysoko nezákonných rozhodnutí Okresného úradu v B...“, čo podľa názoru ústavného súdu

umožňovalo ustáliť, že na preskúmanie zákonnosti predmetných rozhodnutí je vecne

a miestne príslušný krajský súd. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v priebehu

napadnutého konania od jeho začiatku v roku 1995, teda aj v období po právoplatnosti

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 31. augusta 2007, postupoval neefektívne,

ale najmä nesústredene.

Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že okresný súd od rozhodnutia ústavného

súdu (nález sp. zn. z 31. augusta 2007), ktorým už vyslovil, že označené

práva sťažovateľa boli okresným súdom v predmetnom konaní porušené, až do doručenia

sťažnosti ústavnému súdu nedokázal organizovať svoj procesný postup plynulo, no najmä

sústredene a efektívne tak, aby právna vec sťažovateľa bola čo najrýchlejšie prerokovaná

a rozhodnutá ( prvá veta ) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil s návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté konanie nie je ani po viac ako 3 rokoch

od nálezu ústavného súdu sp. zn. z 31. augusta 2007 a ani po 15 rokoch

od jeho začatia právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 31. augusta 2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu sťažovateľom označených

práv okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov, a to vzhľadom na to, že vec bola 21. mája 2010 postúpená krajskému

súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „sa v dôsledku

zbytočných prieťahov súdu dostal do stavu dlhotrvajúcej právnej neistoty a stratil tým

dôveru v nestrannosť súdov, ako aj presvedčenie, že sa súdnou cestou možno v Slovenskej

republike dovolať spravodlivosti. Sťažovateľ tiež poukazuje, že v dôsledku nečinnosti

okresného súdu sa dostal do sociálnej tiesne. Dlhodobý stav právnej neistoty sa prejavil

negatívne aj na zdravotnom stave sťažovateľa.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ako aj na záver o nesústredenosti a neefektívnosti jeho postupu od vydania

nálezu sp. zn. z 31. augusta 2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti

daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nebolo ani po 15 rokoch od jeho

začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval

priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €.

Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Keďže

právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma

bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

303,30 €.

Podania právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 3. novembra 2010

a 27. decembra 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na ich obsah ako podania

relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Ústavný súd vyslovil povinnosť Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy konania

právnej zástupkyni sťažovateľa a okresnému súdu uhradiť štátu trovy konania na účet

Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011