Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 426/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Ivetou Mikulovou, Makovického 55/3, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom

pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -51 z 18. apríla 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -51 z 18. apríla 2013

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Ivety Mikulovej, Makovického 55/3, Žilina, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 5. decembra 2018 prijal podľa vtedy platného a účinného § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -51

z 18. apríla 2013.

2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi,

ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná

sťažnosť sťažovateľky prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená

sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľky preto prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie sa na okresnom

súde začalo 15. júna 2005, keď bol návrh sťažovateľky na zvýšenie výživného

od povinného (svojho otca) , ,

(ďalej len „povinný“), vylúčený na samostatné konanie.

5. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky už ústavný súd nálezom

č. k. -51 z 18. apríla 2013 vyslovil, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

boli v napadnutom konaní porušené postupom okresného súdu po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -45 zo 7. októbra 2009. Ústavný súd priznal

sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € a náhradu trov konania v sume

261,82 €.

6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka následne popisuje priebeh napadnutého konania

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 18. apríla 2013 so zameraním na úkony

vykonané okresným súdom a uvádza, že aj napriek viacerým nálezom ústavného súdu,

ktorými bolo vyslovené porušenie jej základného práva, resp. práv povinného na konanie

bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu, tento naďalej vo veci spôsobuje

prieťahy.

7. Sťažovateľka namieta, že konanie o zmene výživného pre plnoleté dieťa nie je

svojou povahou skutkovo ani právne zložité. „Ide o bežnú agendu poručenského oddelenia

súdu. Práve vo veci výživného má byť efektívne a rýchlo rozhodnuté. V prípade sťažovateľky

jej vzhľadom na nečinnosť súdu nebolo odporcom - otcom platené výživné počas celých

rokov štúdia na strednej a vysokej škole. Prostriedky na výživné jej poskytovala výlučne

matka, príp. si privyrobila sama. Sťažovateľka sama sa v konaní pred súdom nedopustila

jedinej obštrukcie alebo akéhokoľvek konania, ktoré by spôsobilo prieťahy v konaní súdu.“

8. Podľa názoru sťažovateľky je dĺžka napadnutého konania spôsobená výlučne

neefektívnym postupom okresného súdu, preto navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR a Listiny základných práv a slobôd a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu v Čadci v konaní sp. zn.

v období po právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR, č. k. -51 zo dňa

18.04.2013 boli porušené.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 7.000 €, ktoré

je jej Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 € (2

úkony právnej pomoci po 153,50 € + 2 x hotové výdavky) na účet JUDr. Ivety Mikulovej,

advokátky so sídlom M.R. Štefánika 5, Žilina 010 01 (zmena adresy na Makovického 55/3,

Žilina, pozn.) , zapísanej v SAK pod č. 0123, č. ú.

Okresný súd v Čadci je povinný nahradiť štátu trovy právneho zastúpenia

sťažovateľky v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 325,42 € do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky

9. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky

na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. z 27. januára

2020, v ktorom predsedníčka okresného súdu veľmi podrobne opísala chronologický

priebeh konania od jeho začatia, a súčasne konštatovala, že „od doručenia nálezu ústavného

súdu sp. zn. súd vo veci koná bez prieťahov“ (nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. júna 2018 vo veci ústavnej sťažnosti povinného ,

pozn.). Zároveň predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti.

10. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2020 k stanovisku okresného

súdu uviedla, že v plnom rozsahu zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti a zdôraznila,

že napadnuté konanie je od právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 18. apríla 2013

evidentne poznačené zbytočnými prieťahmi spôsobenými okresným súdom. Sťažovateľka

vyjadrila súhlas s upustením od ústneho prejednania jej ústavnej sťažnosti.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní

12. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho

spisu okresného súdu zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania

v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -51 z 18. apríla

2013:

- 16. júla 2013 – okresný súd uznesením sp. zn. ustanovil povinnému

ako opatrovníka mesto

- 15. augusta 2013 – povinný podal odvolanie proti uzneseniu zo 16. júla 2013,

ktorým mu bol ustanovený opatrovník,

- 28. augusta 2013 – okresný súd uznesením pripustil zmenu návrhu sťažovateľky,

- 23. septembra 2013 – povinný podal návrh na nariadenie predbežného

(neodkladného) opatrenia,

- 30. septembra 2013 – okresný súd uznesením návrh povinného na nariadenie

predbežného (neodkladného) opatrenia zamietol,

- 23. októbra 2013 – povinný podal odvolanie proti uzneseniu z 30. septembra 2013,

- 28. novembra 2013 – Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -452 zmenil uznesenie okresného súdu č. k. -224

z 12. decembra 2011 tak, že návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného (neodkladného)

opatrenia zamietol,

- 28. novembra 2013 – krajský súd uznesením č. k. -455 potvrdil

uznesenie okresného súdu zo 16. júla 2013 o ustanovení opatrovníka povinnému,

- 28. novembra 2013 – krajský súd uznesením č. k. -457 potvrdil

uznesenie okresného súdu z 30. septembra 2013 o zamietnutí návrhu povinného

na nariadenie neodkladného opatrenia,

- 6. marca 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil

rozsudok vo veci samej č. k. -467,

- od 11. júna 2014 do 26. augusta 2014 a od 25. februára 2015 do 2. apríla 2015

sa spis okresného súdu nachádzal na Okresnej prokuratúre Čadca,

- 20. mája 2015 – povinný podal odvolanie proti rozsudku č. k. -467

zo 6. marca 2014,

- 4. júna 2015 – okresný súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie k odvolaniu

povinného,

- 10. júla 2015 – okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní odporcu,

- 23. júla 2015 – krajský súd uznesením č. k. -511 odmietol

odvolanie povinného ako podané neoprávnenou osobou (povinný mal ustanoveného

opatrovníka, pozn.),

- 5. októbra 2015 – povinný podal proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-511 dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“),

- 28. januára 2016 – okresný súd predložil spis najvyššiemu súd na účel rozhodnutia

o podanom dovolaní povinného,

- 25. augusta 2016 – najvyšší súd uznesením sp. zn. zrušil uznesenie

krajského súdu č. k. -511 z 23. júla 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 30. januára 2017 – povinný podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2013

odvolanie,

- 26. júla 2017 – krajský súd uznesením č. k. -566 zrušil rozsudok

okresného súdu zo 6. marca 2014 vo výrokoch o uložení povinností povinného zaplatiť

sťažovateľke výživné od 7. decembra 2004 do 22. júla 2012 a o trovách konania a v rozsahu

zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 14. marca 2018 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 30. máj 2018 na účel doplnenia dokazovania,

- 22. mája 2018 - 30. mája 2018 – sťažovateľka a jej zástupkyňa predložili na základe

výzvy okresného súdu vyjadrenia a odpoveď na písomné otázky povinného,

- 30. mája 2018 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 28. september 2018 na účel doplnenia dokazovania,

- 24. augusta 2018 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie na účel výsluchu

sťažovateľky,

- 28. septembra 2018 – okresný súd vyhlásil vo veci samej rozsudok

č. k. -761,

- 26. októbra 2018 – žiadosť zákonnej sudkyne o predĺženie lehoty na písomné

vyhotovenie rozsudku,

- 17. decembra 2018 – povinný podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu

z 28. septembra 2018, ktoré doplnil podaním z 21. decembra 2018,

- 21. decembra 2018 – sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu

z 28. septembra 2018,

- 8. januára 2019 – úkony okresného súdu spojené s doručovaním odvolaní

na vyjadrenie účastníkom konania a následným doručením podaných vyjadrení,

- 4. apríla 2019 – spis predložený krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaniach

povinného a sťažovateľky.

IV.

Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a vyhodnotenie postupu okresného súdu

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa (a tiež listiny), podľa ktorého

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne

sa domáha aj vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , , IV. ÚS

90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade

identické. Ústavný súd súčasne poznamenáva, že medzi právom na konanie bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné taktiež posudzovať spoločne.

16. Ústavný súd zdôrazňuje, že právo na konanie bez zbytočných prieťahov,

resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote je potrebné vnímať ako integrálnu

súčasť práva na spravodlivý súdny proces garantovaného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48

ods. 2 a v dohovoru. „Časový horizont toho, kedy sa účastník konania

dočká konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovej

spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sa rozmazávajú

kontúry spravodlivosti tak v očiach priamych účastníkov konania, ako aj vo všeobecnom

vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci

a osobitne moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere

občana v štát, jeho inštitúcie a v právo, čo je základná podmienka pre fungovanie

legitímneho demokratického právneho štátu.“ (Nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 23. septembra 2009).

17. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie

základného práva podľa , ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

18. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

19. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovenia § 6

, pričom podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je

expressis verbis zakotvená ako základný princíp aj v Civilný

mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého súd postupuje v konaní

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným

prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov

konania a iných osôb.

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania

a (3) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého

kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko, m. m.

, , ). Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd

posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.

21. V súvislosti s posúdením prvého kritéria, t. j. právnej a faktickej zložitosti veci,

ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom náleze z 18. apríla 2013 konštatoval,

že v danom prípade je predmetom konania zmena (zvýšenie) výživného pre plnoleté dieťa,

ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Z tohto dôvodu

ústavný súd zotrváva na svojom vyslovenom názore, podľa ktorého napadnuté konanie

nemožno považovať za právne zložité. Ústavný súd rovnako nezistil, že by sa prejednávaná

vec vyznačovala faktickou (skutkovou) zložitosťou, resp. že by prípadné dokazovanie

vykonávané okresným súdom v napadnutom konaní vykazovalo črty mimoriadnej zložitosti,

ktoré by spôsobilo predĺženie konania. Navyše, na mimoriadnu zložitosť napadnutého

konania, ktorá by ospravedlňovala jeho doterajšiu dĺžku, nepoukazovala ani predsedníčka

okresného súdu vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Hodnotením tohto kritéria

s poukazom na úkony vykonané v napadnutom konaní ústavný súd nezistil žiadnu takú

okolnosť, ktorá by mohla akýmkoľvek spôsobom ospravedlniť neskončenie konania, ktoré

nie je osobitne zložité, po dobu takmer pätnástich rokov od jeho začatia.

22. Vzhľadom na charakter veci ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých

sa rozhoduje o výživnom (či už pre maloleté alebo plnoleté dieťa), ide o existenčnú otázku,

ktorá si zo strany všeobecných súdov vyžaduje, aby takéto konanie bolo vedené efektívne,

s mimoriadnou pozornosťou a osobitnou rýchlosťou. Takáto požiadavka na konanie je daná

predovšetkým významom predmetu sporu pre účastníkov konania.

23. Ústavný súd sa ďalej zameral na posúdenie ďalšieho kritéria, ktorým je správanie

samotnej osoby, ktorá podala ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd pri

skúmaní obsahu spisu okresného súdu nezistil ani v období po právoplatnosti nálezu

z 18. apríla 2013 také správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania, ktoré by

prispelo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní a neboli zistené ani žiadne

okolnosti, ktoré by mohli byť v tomto zmysle pričítané na jej ťarchu.

24. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov a s tým spojené

porušenie základného práva sťažovateľky podľa (práva podľa

ods. 1 dohovoru). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že zbytočné prieťahy v konaní

môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ). Rovnako tak môže zapríčiniť

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 aj nesprávna činnosť príslušného štátneho orgánu (m. m. ), ktorú

z hľadiska jej dôsledkov nepochybne možno považovať za neefektívnu činnosť.

25. Po preskúmaní obsahu spisu predloženého okresným súdom v tejto veci

ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke napadnutého konania v posudzovanom období

po právoplatnosti nálezu z 18. apríla 2013 sa podieľal predovšetkým okresný súd, ktorého

podstatné pochybenie spočíva v neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti súvisiacej

s rozhodovaním o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného. Ústavný súd uznáva,

že obdobie, počas ktorého sa vec nachádzala na krajskom súde z dôvodu rozhodovania

o odvolaní povinného a na najvyššom súde z dôvodu rozhodovania o jeho podanom

dovolaní, nemožno priamo pripísať na ťarchu okresného súdu, avšak je potrebné zohľadniť

skutočnosť, že procesné pochybenie okresného súdu, ktorý povinného nepredvolal

na pojednávanie a nedoručil mu rozsudok zo 6. marca 2014, v konečnom dôsledku

zapríčinilo ďalšie predĺženie už aj tak neúmerne dlhého napadnutého konania.

26. O neefektívnom a zároveň nesprávnom postupe okresného súdu svedčí najmä

tá skutočnosť, že okresný súd rozhodoval v merite veci už trikrát (z toho dvakrát

v období po právoplatnosti nálezu z 18. apríla 2013). Z odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 26. júla 2017 pritom vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného

súdu zo 6. marca 2014 vo výroku o uložení povinnosti povinnému zaplatiť sťažovateľke

výživné za obdobie od 7. decembra 2004 do 22. júla 2012 z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a porušenia práva povinného na spravodlivý súdny proces. Okresný

súd síce opätovne vo veci samej rozhodol rozsudkom z 28. septembra 2018, avšak

v dôsledku odvolaní podaných sťažovateľkou a povinným sa napadnuté konanie opäť

presunulo do fázy odvolacieho konania na krajský súd, ktorý o opravných prostriedkoch

rozhoduje od 4. apríla 2019.

27. Je teda zrejmé, že napriek viacerým nálezom ústavného súdu (sp. zn.

zo 7. októbra 2009 a sp. zn. z 18. apríla 2013), ktorými

bolo opakovane vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

(a dohovoru) nie je napadnuté konanie, ktoré sa začalo ešte v roku 2005,

právoplatne skončené. Takúto dĺžku konania ústavný súd považuje za absolútne ústavne

neakceptovateľnú a neospravedlniteľnú (neobhájiteľnú), a to najmä s dôrazom na predmet

napadnutého konania (zmena výživného) a s tým spojeným záujmom sťažovateľky na jeho

výsledku. Súčasne nie je možné prehliadnuť ani skutočnosť, že ústavný súd opakovane

vyslovil aj porušenie základného práva povinného (otca sťažovateľky) na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitostí

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. augusta 2014 a z 20. júna 2018).

28. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezu sp. zn.

z 18. apríla 2013 k vzniku zbytočných prieťahov, a tým k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a tiež práva podľa dohovoru

(bod 1 výrokovej časti nálezu).

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

29. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

30. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie

jej veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) bolo postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný

súd neprikázal, aby okresný súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127

ods. 2 druhej vety , pretože takýto príkaz už bol okresnému súdu daný nálezom

sp. zn. zo 7. októbra 2009.

31. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

32. Podľa , ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

33. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného

zadosťučinenia v sume 7 000 €, čo zdôvodňuje dĺžkou napadnutého konania, v dôsledku

ktorej sa ocitla v nepriaznivej finančnej situácii, keďže povinný si voči nej dobrovoľne

dlhodobo neplnil vyživovaciu povinnosť a taktiež stratou viery v spravodlivý súdny systém.

34. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

35. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého

konania, ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené a berúc do úvahy konkrétne okolnosti

daného prípadu (opakované porušenie práv sťažovateľky postupom okresného súdu

v napadnutom konaní), ale aj skutočnosť, že konanie prebiehalo na viacerých stupňoch

všeobecného súdnictva, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané

finančné zadosťučinenie pre sťažovateľku podľa citovaného .

36. Vo zvyšnej časti, t. j. nad rámec priznaného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).

VI.

Trovy konania

37. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi

konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy

konania.

38. Ústavný súd v súlade s napokon rozhodol

aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastúpením v konaní pred ústavným súdom. Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Ústavný

súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby

153,50 € vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2018 (1. prevzatie a príprava

právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) a 2 x režijný paušál á 9,21 € v súlade

s § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), čo spolu predstavuje sumu

325,42 €.

39. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky JUDr. Ivety Mikulovej, v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto

nálezu ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

40. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu