Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 226/2013
PDF · 251.87 KB
No categories available
IV. ÚS 226/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti G. T., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003,
za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo G. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 172/2010-43
z 30. augusta 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. G. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť G. T. trovy konania v sume
489,06 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť G. T., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 1/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu bol 15. decembra 2002 doručený návrh,
ktorým sa sťažovateľ domáha náhrady škody spôsobenej pri pracovnom úraze.
Konanie o tomto návrhu je okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 C 1/2003, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte nebolo právoplatne skončené.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
„Sťažovateľ dňa 30. 3. 2010 podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky
proti odporcovi Okresnému súdu Košice-okolie, v ktorom navrhoval, aby Ústavný súd
nálezom konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie
vo veci sp. zn. 8 C 1/2003. Dňa 30. 8. 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli postupom Okresného súdu Košice-okolie porušené. Taktiež Ústavný súd
odporcovi prikázal, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi
priznal finančné zadosťučinenie v sume 3.000 eur a takisto uložil odporcovi povinnosť,
aby sťažovateľovi uhradil trovy konania.
Napriek tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky, od vydania
ktorého ubehli 2 roky a 3 mesiace, do dnešného dňa nie je vec právoplatne skončená.“
Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním zo 7. februára 2013, v ktorom
aktualizoval prehľad úkonov okresného súdu v napadnutom konaní.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti a jej doplnení sťažovateľ žiada,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
- právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C/1/2003 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice-okolie konal
vo veci vedenej na Okresnom súde Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C/1/2003 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice-okolie
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 4.000 eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvu
ústavného súdu v prípise sp. zn. 1 Spr V/159/2013 z 5. apríla 2013, v ktorom popri prehľade
procesných úkonov súdu okrem iného uviedla, že „konanie súdu bolo efektívne v súlade
s právnymi predpismi. Vo veci bolo dňa 15. 4. 2011 rozhodnuté rozsudkom. Skutočnosť,
že predmetný rozsudok bol zrušený Krajským súdom v Košiciach uznesením
č. k. 1 Co 233/2011-526 dňa 18. 9. 2012 nepotvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že súd konal
neefektívne. Nedostatky v konaní vytknuté odvolacím súdom tunajší súd priebežne doplňuje
a vysporiada sa s nimi v ďalšom rozhodnutí.“.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 226/2013-22
z 26. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003
v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 172/2010-43
z 30. augusta 2010, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne
doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 5. apríla 2013. Predsedníčka okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 Spr. V/159/2013 doručenom ústavnému súdu 11. júna 2013 oznámila,
že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svoje
vyjadrenie k sťažnosti nevyužila.
Dňa 13. júna 2013 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa,
aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júna 2013
oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, súhlasí s upustením od neho, a zároveň
zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu z 5. apríla 2013, keď okrem
iného uviedla: «... za efektívne konanie nemožno považovať konanie, v ktorom súd zaťaží
rozhodnutie viacerými chybami, pre ktoré, odvolaciemu súdu neostáva nič iné než
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a navyše
v prípade, keď súd prvého stupňa ani po 10 rokoch od začatia konania nemá vyriešené
podstatné právne otázky. Nebyť neefektívneho postupu odporcu celková dĺžka konania
by sa nepredlžovala tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie,
ale odvolací súd by mohol rozhodnúť vo veci potvrdzujúcim rozsudkom alebo rozsudkom,
ktorým by sám zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vzhľadom, na uvedené,
nie je pravdivé ani tvrdenie odporcu, že konanie bolo v súlade s právnymi predpismi,
keď Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení priamo uviedol, že „Súd prvého stupňa
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2“... taktiež je potrebné uviesť, že technické
a organizačné problémy nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom
očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
(IV. ÚS 58/02). Odporca je ako súdny orgán povinný svoju prácu organizovať tak,
aby ochrana práv sťažovateľa bola rýchla a účinná.»
Právna zástupkyňa pripojila k svojmu vyjadreniu vyčíslenie trov právneho
zastúpenia.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 172/2010 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd
rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010, v ktorom okrem iného
vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 porušil základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru, pričom zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci
bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Označený nález nadobudol právoplatnosť 22. októbra 2010, keď bol (podľa doručenky
založenej v spise sp. zn. IV. ÚS 172/2010) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní
len v období po 22. októbri 2010.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 1/2003 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 22. októbri 2010 bol priebeh
napadnutého konania takýto:
1. Dňa 31. januára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. marec 2011, ktorého
sa bez ospravedlnenia nezúčastnil sťažovateľ napriek tomu, že predvolanie mu bolo riadne
a včas doručené; okresný súd odročil pojednávanie na 15. apríl 2011 s poukazom na nutnosť
osobnej účasti sťažovateľa ako navrhovateľa na pojednávaní.
2. Na pojednávaní konanom 15. apríla 2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorý
napadol sťažovateľ odvolaním 3. júna 2011 a žalovaný 8. júna 2011.
3. Po vyžiadaní vyjadrení účastníkov konania k podaným odvolaniam okresný súd
predložil spis 14. júla 2011 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
na rozhodnutie o odvolaniach.
4. Krajský súd uznesením z 18. septembra 2012 rozsudok okresného súdu z 15. apríla
2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 22. októbra
2012.
5. Pojednávanie nariadené na 14. december 2012 okresný súd odročil na neurčito,
keďže žalovaný navrhol vypočuť svedka, ktorého adresu okresnému súdu nevedel oznámiť,
a zároveň poskytol účastníkom konania 8-dňovú lehotu na vyjadrenie k doplneným
svedeckým výpovediam.
6. Dňa 10. januára 2013 nariadil okresný súd pojednávanie na 22. február 2013,
ktorého termín však 28. januára 2013 zrušil vzhľadom na zmenu zákonného sudcu
v predmetnej veci; novému zákonnému sudcovi bol spis pridelený 1. februára 2013, ktorý
22. februára 2013 zaslal účastníkom procesné poučenie a 14. júna 2013 nariadil termín
pojednávania na 16. september 2013.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Keďže ústavný súd už nálezom č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010
rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 porušil sťažovateľom
označené práva, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde
posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 22. októbri 2010.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí
boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové
pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na náhradu
škody spôsobenej pri pracovnom úraze. Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu
do rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľom
a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil
žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Vo vzťahu
k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti
(potreba zhromaždenia viacerých listinných dôkazov, potreba vykonania znaleckého
dokazovania). Faktická zložitosť veci však nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť
skutočnosť, že vec ani po uplynutí desať a pol roka od podania návrhu nie je dosiaľ
právoplatne skončená. Pritom rozhodnutie má pre sťažovateľa mimoriadny význam.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom,
ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu
významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto
spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 1/2003 v období po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 172/2010-43
z 30. augusta 2010, t. j. po 22. októbri 2010. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 1/2003 vyplýva, že v posudzovanom období bol postup
okresného súdu v zásade plynulý, bez období neodôvodnenej nečinnosti. Okresný súd
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 172/2010 z 30. augusta 2010
rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 1/2003-465 z 15. apríla 2011. Ústavný súd sa ale
stotožňuje s názorom právnej zástupkyne sťažovateľa, podľa ktorého bol postup okresného
súdu v namietanom konaní neefektívny, vzhľadom na dôvody, pre ktoré krajský súd
uznesením sp. zn. 1 Co 233/2011 z 18. septembra 2012 zrušil označený rozsudok a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo k predĺženiu namietaného konania.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje najmä na tieto časti odôvodnenia
zrušujúceho uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Co 233/2011 z 18. septembra 2012:
„Odvolací súd je... toho názoru, že súd prvého stupňa svojim nesprávnym
procesným postupom zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vadou, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
... Medzi takéto vady sa v súdnej praxi považuje nepreskúmateľnosť
súdneho rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov. Tak tomu bolo
aj v prejednávanej veci.
Nepreskúmateľnosť tohto skutkového záveru spočíva v tom, že súd na strane jednej
konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, či a kedy bol žalobca a osádka linky
s konkrétnymi bezpečnostnými predpismi oboznámená a na druhej strane uvádza,
že k vzniku pracovného úrazu došlo porušením bezpečnostných predpisov z jeho strany.
Neuvádza sa však ani to, aký z bezpečnostných predpisov zo strany žalobcu bol porušený.
Pochybenie súdu prvého stupňa spočíva aj v tom, že z jeho rozhodnutia... nemožno
zistiť, ktoré skutočnosti v prejdnávanej veci má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prípadne
prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2 v odôvodnení rozsudku
iba opisuje vykonané dôkazy... bez toho, aby z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé,
čo z jednotlivých dôkazov vlastne bolo zistené, čo bolo preukázané a čo nie...
Preto skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca sa podieľal na vzniku
pracovného úrazu tým, že porušil bezpečnostné predpisy je nepreskúmateľný...
Za nesprávny treba považovať aj záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca
zavinene porušil pokyny, tým, že svojvoľne, iniciatívne zasahoval do stroja počas jeho
chodu. Uvedené zistenie nemú oporu vo vykonanom dokazovaní...
Ďalej je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil vo vzťahu
k interpretácii vyhl. č. 32/1965 Zb...“
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou
činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezu
č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010 k zbytočným prieťahom v namietanom konaní,
a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal
konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti
sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom
č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010 prikázal, aby konal v tomto konaní
bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne
príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ
takto: „... vzhľadom na celkovú dĺžku konania sp. zn. 8 C 1/2003 vedeného na Okresnom
súde Košice-okolie, ktorá napriek tomu že Ústavný súd Slovenskej republiky už v tejto
veci dňa 30. 8. 2010 rozhodol o porušovaní práv sťažovateľa, ktorá je už takmer 10 rokov,
ako aj na stav právnej neistoty, keďže sa sťažovateľ nevie domôcť práva, ktoré si uplatnil
v súlade so zákonom ako ani samotného odškodnenia, ktoré mu za škody na zdraví
a spôsobené trvalé následky patrí, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, význam
uplatňovaného nároku na náhradu škody sťažovateľa spôsobenej mu pracovným úrazom
z roku 1998, ktorý mu spôsobil vážne a trvalé zdravotné následky, psychické problémy
ako aj výrazné sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj vzhľadom na tú skutočnosť,
že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľ považuje za primerané,
aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 eur.“
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období
(napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu
nálezom sp. zn. IV. ÚS 172/2010), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú dĺžku
napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, a skutočnosť,
že sťažovateľovi už ústavný súd v roku 2010 priznal finančné zadosťučinenie vo výške
3 000 €, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok 2011, ktorá bola 763 €, pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012
a za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, pri jednom úkone právnej služby vykonanom
v roku 2013. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti a vyjadrenie z 21. júna 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2,
§ 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
v roku 2012 sumu 127,16 €, za úkon v roku 2013 sumu 130,16 €, čo predstavuje sumu
384,48 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € a raz po 7,81 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) sumu 407,55 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (podľa § 18 ods. 3
vyhlášky), keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH; celková odmena
za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 489,06 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013