Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 21/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza v konaní o prijatej sťažnosti

, , ,

zastúpenej advokátkou , , vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -24

z 20. januára 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -24 z 20. januára 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd

Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom

tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne

, , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 18. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -24

z 20. januára 2009.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pred okresným súdom sa

pod sp. zn. vedie konanie, predmetom ktorého je rozhodovanie o odstránení

stavby vo vlastníctve sťažovateľky ako žalovanej v 1. rade. V priebehu konania bol petit

žaloby upravený per eventum tak, že v prípade ak odstránenie stavby nie je účelné,

žalobcovia žiadajú zriadiť vecné bremeno na ťarchu sťažovateľky ako žalovanej v 1. rade.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie vyjadrila svoje presvedčenie „... že doba, ktorá

uplynula od začiatku konania až doposiaľ, teda doba viac než 23 rokov je neprimerane

dlhá, ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná a v podstatnej miere ju spôsobil Okresný

súd Košice I svojím postupom“. Ústavnému súdu zároveň predostrela aj prehľad vo veci

vykonaných úkonov a zdôraznila, že „V konaní trvajúcom viac než 23,5 roka bol vynesený

jediný prvostupňový rozsudok. Znalecké dokazovanie, bez ktorého celkom zjavne nebolo

možné vo veci rozhodnúť, bolo nariadené 26. 4. 2016, teda po takmer 22 rokoch od začatia

konania.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. už bol predmetom konania pred ústavným

súdom, ktorý vo svojom náleze sp. zn. z 27. novembra 2008 vyslovil

porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

K okolnostiam jej právnej veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn.

záverom akcentovala, že je pre ňu „... rozhodnutie v predmetnej veci doslova existenčnou

záležitosťou, keďže sa týka otázok, či... bude súdom zaviazaná na úhradu náhrady za

zriadenie vecného bremena, ktoré so zreteľom na skutočnosť, že sa nehnuteľnosti

nachádzajú v centre Košíc, môže mať... likvidačný charakter“.

Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

,

- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby konal

vo veci sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania. Za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. z 12. februára 2018

a právna zástupkyňa sťažovateľky zaujala stanovisko k predmetnému vyjadreniu okresného

súdu listom z 1. marca 2018.

Predseda okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní

a podanej sťažnosti pripustil jej opodstatnenosť, k čomu v podstatnom uviedol:

„Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, tak predmetné konanie je

po právnej aj faktickej stránke značne zložité. Vyžiadalo si rozhodovanie o zmene žalobného

návrhu, o pristúpení ďalších účastníkov do konania, vo veci bolo potrebné viackrát nariadiť

znalecké dokazovanie. Na okresnom súde sa vedie viac sporov s totožným predmetom

konania, preto z dôvodu hospodárnosti konania boli tieto spory za účelom nariadenia

znaleckého dokazovania spájané na spoločné konanie a následne vylučované na samostatné

konania.

Správanie účastníkov konania neovplyvnilo podstatným spôsobom dĺžku doterajšieho

konania.

Samotný postup súdu v konaní po 23 rokoch trvania sporu ťažko hodnotiť

a zdôvodňovať. Táto dĺžka konania je z hľadiska ústavnoprávneho neakceptovateľná.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v písomnom stanovisku z 1. marca 2018, ktorým

reagovala na vyjadrenie predsedu okresného súdu, v podstatnom zhrnula:

«K vyjadreniu Okresného súdu Košice I sťažovateľka nepovažuje za potrebné uviesť

nič ďalšie, okrem toho, čo uviedla v ústavnej sťažnosti. Poukazuje pritom na konštatovanie

samotného okresného súdu v predmetnom vyjadrení, podľa ktorého „dĺžka konania je

z hľadiska ústavnoprávneho neakceptovateľná“.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –

vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia

práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na

zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či

namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa a podľa

ods. 1 dohovoru (, , ).

II.

Z prehľadu vo veci vykonaných úkonov v období po náleze ústavného súdu

č. k. -24 z 20. januára 2009 vyplýva:

- Rozsudkom okresného súdu č. k. -243 z 11. augusta 2008 bolo konanie

v časti žaloby týkajúcej sa žalobcov v 5., 6. a 7. rade zastavené, žaloba v časti týkajúcej sa

žalobcov v 1. a 2. rade zamietnutá, vo vzťahu k žalovanému v 3. rade bola žaloba

zamietnutá v prevyšujúcej časti a v časti týkajúcej sa zvyšných žalobcov bolo rozhodnuté

o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena, avšak žaloba v časti o náhradu

za zriadenie vecného bremena sa vylúčila na samostatné konanie.

- Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 15/09-

316 z 25. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu č. k. -243 z 11. augusta 2008

v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -279 z 24. novembra 2008 zrušený

a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetný spis bol z krajského súdu

vrátený okresnému súdu 29. júla 2010.

- V období od 29. júla 2010 do 8. augusta 2012 okresný súd nariadil v predmetnej

veci iba jedno pojednávanie, a to na 18. máj 2012, ktoré bolo po prejednaní veci odročené

na neurčito.

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -356 z 8. augusta 2012 spojil

konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. s konaním okresného súdu

vedeným pod sp. zn. tak, že spojené konanie sa ďalej bude viesť pod sp. zn.

.

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -394 zo 4. decembra 2012 prerušil

konanie vedené pod sp. zn. do právoplatného skončenia konania okresného

súdu vedeného pod sp. zn. .

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -444 z 26. februára 2015 rozhodol

o pokračovaní v konaní.

- Dňa 16. novembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie okresného súdu v predmetnej

veci, ktoré bolo po prejednaní veci odročené na neurčito.

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -567 z 26. apríla 2016 nariadil

znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie, odvetvia geodézie,

kartografie a fotogrametrie , ktorý znalecký posudok podal

okresnému súdu 15. októbra 2016.

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -700 z 10. mája 2017, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 4. decembra 2017, vylúčil vec vedenú na okresnom súde pod

sp. zn. na samostatné konanie.

- Okresný súd svojím uznesením č. k. -718 z 11. júla 2017, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2017, určil okruh žalobcov, s ktorými ako

s právnymi nástupcami pôvodných žalobcov bude v predmetnej veci pokračovať v konaní.

- Dňa 6. decembra 2017 sa uskutočnilo pojednávanie okresného súdu v predmetnej

veci, ktoré bolo po prejednaní veci odročené na 26. januára 2018.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojich práv

podľa a podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich

všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, ,

, , , , , , ,

, , ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane

zdôraznil, že (obdobne aj dohovoru) v relevantnej časti

ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým

záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku

prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do

30. júna 2016 z ustanovení (ďalej len „OSP“), ktorý bol

s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,

civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“), a Správneho súdneho

poriadku.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a z , podľa ktorého sa

pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa

bude konať nové pojednávanie.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla

2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania

v , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp

konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Povinnosť súdu konať bez

prieťahov vyplýva napríklad z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania, z o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej

z – o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj

z , podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona,

alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých

dôvodov.

Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom hodnotené

ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový, protiprávny

a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným zaručeným právam

(slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje trvalé ohrozenie právne

exitujúceho stavu, a taký útok sám osebe nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci týchto orgánov. Z tejto fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom

takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak, než ústavnou sťažnosťou a na ňu

nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

K otázke posudzovania dĺžky konania a jej primeranosti (resp. neprimeranosti) sa tak

opakovanie pripomína, že túto nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne

charakterom prejednávanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania, ako

i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre

sťažovateľa v „hre“ (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Záborský

a Šmáriková v. Slovensko). Prieťahy v konaní však nemožno ospravedlniť všeobecne

známou preťaženosťou sudcov ani množstvom procesných úkonov sudcu; je totiž vecou

štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva, zakotvené v ústave

i v dohovore boli rešpektované a prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na ťarchu

občanov, ktorí od súdu právom očakávajú ochranu svojich práv v primeranej dobe.

V posudzovanej veci nie je primárne prehliadnuteľné, že konanie sp. zn.

, ktoré sa pred okresným súdom vedie aj proti sťažovateľke, resp. ktorého je

stranou, trvá už viac ako 23 rokov a prieťahy v postupe okresného súdu v konaní sp. zn.

judikoval už aj ústavný súd, a to v náleze č. k. -24

z 20. januára 2009, a ani táto samotná skutočnosť neovplyvnila ďalší postup okresného

súdu, ktorý naďalej vo veci konal dokonca len sporadicky a s veľkými časovými odstupmi.

V dôsledku tej samotnej skutočnosti, že vec nie je skončená ani po viac ako 23 rokoch

od začatia konania, ako aj s prihliadnutím na to, že k náprave zo strany okresného súdu

nedošlo ani po ústavným súdom judikovanom závere o porušení práv sťažovateľky podľa

a podľa dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn.

, a to v náleze ústavného súdu č. k. -24 z 20. januára 2009, ako aj

napr. v ďalšom náleze ústavného súdu č. k. -25 z 27. novembra 2008

týkajúcom sa konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (teda konania,

ku ktorému bolo konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. pripojené na

spoločné konanie, pozri prehľad úkonov, pozn.), bolo by bez právneho významu hodnotiť

správanie sa sťažovateľky či právnu a faktickú zložitosť veci.

V tejto súvislosti ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorý nerozhodol v merite veci ani po 23 rokoch od začatia konania

ako „odňatie spravodlivosti“, pretože v právnom štáte je neprípustné, aby ani právne či

skutkovo najnáročnejšie spory mohli trvať tak dlhú dobu, lebo platí zásada, podľa ktorej

„oneskorená spravodlivosť je odmietnutou spravodlivosťou“ (porov. rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Medvedevskyi v Ukrajina z 20. 5. 2010,

bod 75).“.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -24 z 20. januára 2009 došlo k zbytočným prieťahom

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -24 z 20. januára 2009,

neprikázal mu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože táto povinnosť

už bola okresnému súdu uložená v náleze č. k. -23 z 21. júna 2007 a uvedený

príkaz ústavného súdu konať bez zbytočných prieťahov naďalej trvá.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 4

tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €

z dôvodov uvedených v sťažnosti. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je

dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že

k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen

deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podľa .

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňoval

ústavný súd aj doterajšiu celkovú dĺžku konania v trvaní 23 rokov, ktorú vyhodnotil ako

„odňatie spravodlivosti“, ako aj tú skutočnosť, že ani ústavným súdom judikované prieťahy

v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v jeho náleze

č. k. -24 z 20. januára 2009 neprinútili tento súd, aby zintenzívnil svoj postup

vo veci. Taktiež bral zreteľ na to, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. nerešpektoval ústavným súdom daný príkaz konať bez zbytočných

prieťahov tak, ako mu bol tento príkaz konať uložený v náleze ústavného súdu

č. k. -23 z 21. júna 2007. Vzhľadom na prezentované zistenia priznal ústavný

súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktorá predstavuje

polovicu zo sťažovateľkou požadovanej sumy 10 000 € s prihliadnutím na každý rok

konania, v ktorom nedošlo k jeho skončeniu vydaním rozhodnutia v merite veci okresným

súdom, a to od času právoplatnosti citovaného nálezu ústavného súdu až do času podania

ústavnej sťažnosti, a zohľadnením aj tej skutočnosti, že v posudzovanom období došlo

k opakovaným prieťahom, teda k prieťahovému postupu okresného súdu po tom, ako už raz

ústavný súd skonštatoval prieťahy v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, v dôsledku čoho posudzoval podmienky na priznanie finančného

zadosťučinenia extenzívnejšie. Do posudzovaného obdobia ústavný súd nezarátal dobu

prerušenia konania (pozri prehľad úkonov), keďže počas tejto doby, vychádzajúc

z judikatúry ústavného súdu, nemôže dochádzať k prieťahom, ak je daný objektívny dôvod

na takýto postup súdu (, , ). Z týchto dôvodov ústavný

súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 2 tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2018 (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému

súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 šestina z výpočtového základu zo sumy 921 €,

čo činí za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 153,50 € a režijný paušál v sume

9,21 €. Celková výška trov je 325,42 € plus 20 % sadzba DPH, teda spolu je

to suma 390,50 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3

výroku tohto nálezu. Písomné vyjadrenie právnej zástupkyne z 1. marca 2018 nevyhodnotil

ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej,

a preto odmenu zaň nepriznal.

S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018