Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)Rozsudok_23Co-83-2017.pdf
PDF · 80.93 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/83/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobkyne: Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. W. U., I. XXX/XX, v konaní právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 692,39 eur, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25Csp/104/2016-31 zo dňa 02.03.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o náhrade trov konania.
Mení rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % vychádzajúc z prisúdenej sumy.
Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 400 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, priznal žalobkyni právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 16 %. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z.. Poukázala na rozsudok vydaný Okresným súdom Prešov v konaní 24C/233/2015. Žalobkyňa bola v tomto konaní v postavení žalovanej ako spotrebiteľ a žalovaný bol v postavení žalobcu. Žalovaný sa v tomto konaní domáhal zaplatenia sumy 1.384,78 eur. Žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedodržania náležitosti úverovej zmluvy v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Súd sumu 400 eur považoval za primeranú aj vzhľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľa, keďže žalobkyňa bližšie svoje obavy a strach z konania žalovaného nepreukázala. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhoduje o výške finančného zadosťučinenia vlastnou úvahou a jeho úvaha nie je viazaná na výšku sumy, ktorú žiadal žalovaný v pôvodnom konaní. Táto suma nie je ani pomôckou pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. V prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, a to proti výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 400 eur. Poukázal na znenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že Okresný súd Prešov rozsudkom vo veci 24C/233/2015 zamietol žalobu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. Preto sa žalovaný nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca preukázal, že sa úspešne domohol svojho práva a vznikol mu nárok na primerané
finančné zadosťučinenie. Žalobca v súdenom prípade nie je osobou, ktorá úspešne uplatnila porušenie spotrebiteľského práva na súde, a preto mu nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca síce bol v tomto konaní úspešnou stranou, avšak jeho podania boli len obranou v konaní, nie úspešným uplatneným práva na súde. Žaloba bola navyše zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, nie pre porušenie spotrebiteľských práv žalobcu. Poukázal na to, že k porušeniu spotrebiteľského práva malo dôjsť tým, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere neboli uvedené všetky zákonom vyžadované náležitosti. Uviedol, že nie je osobou, ktorá danú zmluvu so žalobcom uzatvorila, a preto nemohol ani spôsobiť porušenie práv žalobcu. Žalovaný má za to, že nie je osobou, ktorá za porušenie spotrebiteľského práva zodpovedá a namieta svoju pasívnu legitimáciu v konaní. Zákon viaže vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie výhradne k úspešnému uplatneniu porušenia spotrebiteľských práv na súde, nie na jeho subjektívne pocity, že bol pri neplnení svojich zmluvných povinností nad mieru zaťažovaný telefonátmi či listovými zásielkami zo strany veriteľa. Žalovanému nie je zrejmé prečo súd vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie spájal so žalobcovými nepreukázanými subjektívnymi pocitmi a neskúmal tento nárok podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, teda neskúmal či žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich spotrebiteľských práv pred súdom. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 23Cdo/1201/2009, podľa ktorých účelom ochrany spotrebiteľa nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Žalobcovi boli na základe zmluvy zo strany právneho predchodcu žalovaného poskytnuté finančné prostriedky, ktoré žalobca nevrátil dohodnutým spôsobom. Bol to práve žalobca, kto porušil svoje zmluvné povinnosti. Žalobcovi nebola konaním žalovaného spôsobená žiadna ujma. Vydaním rozsudku došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a k aprobovaniu konania, ktorým žalobca zneužíva svoje postavenie spotrebiteľa s cieľom získať pre sebe neoprávnený majetkový prospech. Takémuto konaniu podľa názoru žalobcu nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho zrušil.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj žalobkyňa. Uviedla, že aj napriek tomu, že požadovala len polovicu sumy, o ktorú ju chcel žalovaný bezdôvodne pripraviť, súd jej nepriznal túto sumu, ale len sumu 400 eur. Žaloba mohla obstáť, aj keby požadovala ako primerané finančné zadosťučinenie takú sumu, o akú sa chcel žalovaný na jej úkor obohatiť. Ak obchodníkovi nehrozí, že príde o sumu, o ktorú chce spotrebiteľa pripraviť nekalými obchodnými praktikami, neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nemorálnymi sankciami a odplatami, tak sa mu oplatí skúšať, či sa občan spotrebiteľ bude proti jeho praktikám brániť alebo nie. Odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty takej sumy, o ktorú chcel obchodník spotrebiteľa protiprávne pripraviť. Trestom pre obchodníkov nemôže byť to, že sa mu nepodarilo na úkor občana spotrebiteľa obohatiť, ale to, že musí spotrebiteľovi zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Má za to, že výška sumy, o ktorú sa chcel obchodník obohatiť musí byť základným atribútom pri úvahách o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že požaduje primerané finančné zadosťučinenie podľa platnej právnej úpravy v nadväznosti na súdne konanie, v ktorom ako spotrebiteľka uspela. Súd nemôže očakávať produkovanie dôkazu o výške primeraného finančného zadosťučinenia, pretože táto závisí od voľnej úvahy súdu. Voľnú úvahu súdu však nemožno zamieňať so svojvôľou. Jednoznačným kritériom na určovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška sumy, o ktorú mienil obchodník občana spotrebiteľa obrať. Nesúhlasí so záverom, že ochrana spotrebiteľa nesmie pri aplikácii práva pri nekalej súťaži dominovať nad ochranou súťažiteľa. Poukázala na to, že toto odôvodnenie je čerpané z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 Obdo V/9/2012 z 31.07.2012. V tomto rozhodnutí však nie je riešená právna problematika primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z., ale iná právna problematika. Bez ohľadu na rozhodnutie v merite vedci je mylný názor súdu prvej inštancie, ktorým sa riadil pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V takýchto prípadoch nejde o pomer úspechu strán, ale je možné aplikovať § 264 ods. 1 CSP. Poukázal na komentáre k CSP C.H. Beck 2016, podľa ktorého žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vychádzajúca z toho ktorého procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Žalobcovi teda bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške. Tento výklad vychádza z interpretácie pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právoplatného základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalobca ani žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadrili.
5. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej je vecne správne a odvolanie žalobkyne proti výroku o náhrade trov konania je odôvodnené. Čo sa týka meritórneho rozhodnutia odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobkyni vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 24C/233/2015 úspešne uplatnila svoje práva ako spotrebiteľka, žaloba v tomto konaní bola zamietnutá aj z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a právnym predchodcom žalovaného neobsahovala zákonné náležitosti. Uvedenie zákonných náležitostí zmluvy patrí medzi ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenie závisí od úvahy súdu a odvolací súd rovnako za správnu považuje priznanú sumu 400 eur, ktorá zodpovedá okolnostiam prípadu. Aj keď žalovaný zmluvu so žalobkyňou neuzatváral, je nepochybné, že on bol účastníkom konania vo veci 24C/233/2015, a preto konštatovanie, že žalovaná uplatnila voči žalobcovi svoje spotrebiteľské práva, je správne. Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako žalobca alebo žalovaný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda pokiaľ sa spotrebiteľ ako žalovaný v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské práva a z toho dôvodu bude žaloba zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne uplatnil svoje spotrebiteľské práva. Preto výroky vo veci samej odvolací súd ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
6. Odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania je odôvodnené. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním žalobkyne, že v prípadoch, keď rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, možno za plný úspech považovať aj rozhodnutie, ktorým bol uznaný základ nároku, ale bola priznaná nižšia suma ako žalobca žiadal (ako to ustanovoval predtým účinný § 142 ods. 3 OSP). V takomto prípade má žalobkyňa právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak pri určovaní výšky trov konania sa bude vychádzať z prisúdenej sumy. Z uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku u náhrade trov konania a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc z výšky prisúdenej sumy.
7. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vo veci samej boli obidve strany so svojim odvolaním neúspešné, a preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
8. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.