Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 116 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (123)IV. ÚS 652/2018
PDF · 555.4 KB
No categories available
IV. ÚS 652/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , a maloletého
, , zastúpeného zákonnou zástupkyňou
, , právne zastúpených Advokátskou kanceláriou
JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Jakub Mandelík, PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Co 304/2016 z 31. júla 2018 v časti výroku o trovách konania za účasti Krajského
súdu v Bratislave a zúčastnenej osoby a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti , a maloletého
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 652/2018-16 z 29. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , (ďalej aj
„sťažovateľ“), , (ďalej aj „sťažovateľka“),
a maloletého , (ďalej aj „maloletý
sťažovateľ“; sťažovateľ, sťažovateľka a maloletý sťažovateľ spolu ďalej aj „sťažovatelia“),
zastúpeného zákonnou zástupkyňou , , ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 3 Co 304/2016 z 31. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) v časti výroku o trovách konania.
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhali náhrady nemajetkovej
ujmy – každý v sume 75 000 € proti KOOPERATIVA poisťovni, a. s. Vienna Insurance
Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), z titulu ochrany osobnosti na
tom skutkovom základe, že „dňa 16. 3. 2014 v čase približne o 9.00 hod. ... vodič
motorového vozidla ..., neprispôsobil jazdu svojim schopnostiam,
vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky, v dôsledku
čoho dostal na mokrej vozovke šmyk, prešiel do protismeru, kde ľavou zadnou stranou
narazil do prednej časti protiidúceho vozidla“, následkom čoho spolujazdec
, , utrpel závažné poranenia, ktorým na mieste dopravnej nehody
podľahol.
3. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 149/2014-122 z 18. mája 2016 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) tak, že sťažovateľom priznal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, a to sťažovateľovi a sťažovateľke každému v sume 17 600 €
a maloletému sťažovateľovi v sume 8 800 €. Sťažovateľom priznal právo na náhradu trov
konania podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
4. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia a žalovaný odvolania.
O odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2018 tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd výrokom o náhrade trov konania priznal
žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 60,88 % z dôvodu, že mal úspech vzhľadom
na odvolanie sťažovateľov vo výške 181 000 € a neúspech vo výške 44 000 €, v ktorej podal
odvolanie on.
5. Sťažovatelia svojou ústavnou sťažnosťou namietajú porušenie označených práv
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu – výrokom o náhrade trov
odvolacieho konania. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú:
«V kontexte daného prípadu je vzorec pre výpočet trov odvolacieho konania, ktorý
použil Krajský súd v Bratislave nevyhnutné posúdiť ako výrazne sa vymykajúci
zo základných pravidiel logiky. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, v zmysle ktorej
sa má úspech resp. neúspech strán v takýchto sporoch posudzovať výlučne porovnaním
uplatnenej a prisúdenej sumy. Úspech v konaní je potrebné chápať v procesnom zmysle,
teda v závislosti od výsledku súdneho sporu. Doktrinálne stanoviská ako aj judikatúra
súdnych autorít Slovenskej republiky sa zhodujú, že v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov,
pri ktorých výška plnenia závisí výlučne od úvahy súdu je nevyhnutné posudzovať základ
uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú strana žiadala priznať, resp. ktorú protistrana
žiadala zamietnuť. Z § 13 Občianskeho zákonníka ani z osobitných právnych predpisov
nevyplýva žiadny objektívny kľúč pre výpočet sumy nemajetkovej ujmy, a to ani v prípade
nemajetkovej ujmy hradenej z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Napriek tomu, že úprava výpočtu trov v konaniach, v ktorých vyčíslenie plnenia
spadá do výlučnej diskrečnej právomoci súd v nových civilných kódexoch absentuje, obsah
právnej normy § 142 ods. 3 dnes už neúčinného OSP má byť aplikovaný
aj v novokoncipovanom civilnom procese (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
13. 12. 2017, sp. zn. 10 Co/191/2017). Identicky znejú aj stanoviská právnej vedy: „Zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku
na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti
býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko
mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom
spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu,
aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22. 6. 2000,
III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“. (in: ŠTEVČEK,
M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M.
et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 926).
Priorizácia úspechu v základe uplatneného nároku pri rozhodovaní o trovách
odvolacieho konania je pravidelne judikovaná súdmi Slovenskej republiky. V skutkovo
a právne obdobnom prípade Krajský súd v Trnave v potvrdzujúcom rozsudku nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán sporu (rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. 24 Co/479/2012). V recentnejšom rozhodnutí
rovnaký krajský súd priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania
v spore s nevyčísliteľnou hodnotou a to napriek tomu, že v odvolaní žiadala prisúdenie aj
v prvoinštančnom konaní nepriznaných nárokov (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
13. 12. 2017, sp. zn. 10 Co/191/2017). V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy uznáva
za plne procesne úspešného (a teda aj oprávneného na plnú náhradu trov konania)
do základu úspešného žalobcu aj Najvyšší súd SR. V odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa
5. 8. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 14/2009 uviedol, že v týchto konaniach z hľadiska rozhodovania
o trovách konania nie je určujúce, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy požaduje žalobca
a akú mu priznal súd; rozhodujúcim je, že výška náhrady závisí výlučne od úvahy súdu.
Vo svetle uvedených doktrinálnych a súdnych záverov výrokom II Krajského súdu
v Bratislave o trovách konania, ktorým súd rozhodol, že v odvolacom konaní mal prevažný
úspech žalovaný a dokonca zaťažil do základu procesne úspešných sťažovateľov
povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho konania, došlo k situácii, keď tí, o ktorých
sa právoplatne rozhodlo, že protiprávnym spôsobom bolo zasiahnuté do ich práv, sú povinní
uhradiť trovy konania tomu, kto do predmetných práv zasiahol. Právnou akceptáciou
odôvodnenia výroku odvolacieho súdu o náhrade trov konania by ipso facto došlo
k neprípustnej procesnej demotivácii strán v uplatňovaní ich oprávnených záujmov
v odvolacom konaní, a to pod hrozbou platenia trov konania. Ochrane práv a oprávnených
záujmov strán v súvislosti s náhradou trov konania sa v svojej rozhodovacej činnosti
venoval aj Ústavný súd SR, podľa ktorého z dôvodu uplatnenia svojho základného práva na
súdnu ochranu nemá nikto utrpieť materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov
konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní. (nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. 6. 2005, sp. zn. II. ÚS 56/05)
Z uvedených skutočností jednoznačne rezultuje záver o nesprávnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu vo veci trov odvolacieho konania. Keďže odvolací súd prvoinštančné
rozhodnutie potvrdil (a teda rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenené nebolo), úspech
v odvolacom konaní nedosiahol žiaden z účastníkov. V dimenzií konania ako celku dosiahli
do základu uplatňovaného nároku plný procesný úspech sťažovatelia. Právny poriadok
Slovenskej republiky neobsahuje žiadnu právnu normu, ktorá by oprávňovala Krajský súd
v Bratislave zaťažiť procesne úspešných sťažovateľov náhradou trov konania. Výrok II
Krajského súdu v Bratislave preto predstavuje arbitrárne a právne neudržateľné
rozhodnutie, ktorým bolo zasiahnuté do Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami
garantovaných práv sťažovateľov.»
6. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľov... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru... výrokom Krajského súdu v Bratislave o náhrade trov konania zo dňa
31. 7. 2018, č. k. 3 Co/304/2016-208 porušené bolo.
II. Zrušuje výrok II rozsudku Krajského súdu v Bratislave o náhrade trov konania
zo dňa 31. 7. 2018, č. k. 3 Co/304/2016-208 a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľom... priznáva náhradu trov konania vo výške 618,91 EUR, ktorú
je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
III.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov
7. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril krajský súd
prípisom sp. zn. 1 SprV 28/2019 z 24. januára 2019 tak, že s poukazom na znenie § 255
ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) konštatuje, že súčasná koncepcia Civilného sporového poriadku pri
rozhodovaní o náhrade trov konania preberá iba zásadu „úplného alebo čiastočného
úspechu v spore ako kritéria priznania náhrady trov konania s tým, že ustanovenie § 142
ods. 3 O. s. p. nebolo do nového civilného procesného kódexu prebraté.“.
8. Následne s poukazom na metódu «„historicko-komparatívneho výkladu“ za
súčasného použitia logického výkladu „argumentum e silentio“ (nový C. s. p. normatívnou
úpravou obsiahnutou v ustanovení 142 ods. 3 O. s. p. nedisponuje - o takejto podmienke
mlčí)» dospel k záveru, že „cieľom novej právnej úpravy nie je ďalej umožňovať, aby
v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí výlučne od úvahy
súdu bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú
strana žiada priznať...“.
9. Krajský súd v predmetnom stanovisku tiež polemizuje so sťažovateľmi
uvádzanými rozhodnutiami všeobecných súdov, podľa ktorých priorizácia úspechu
v základe uplatneného nároku pri rozhodovaní o trovách konania v obdobných typoch
konaní je pravidelne judikovaná, a to na tej báze, že „favorizácia inej právoplatne
skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedentnú)
záväznosť“. Absencia ich publikácie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky spôsobuje, že takého rozhodnutia nemajú ani faktickú
záväznosť. Krajský súd ďalej uvádza, že z dostupných zdrojov mu „nie je známa taká
ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ktorá by zásadu úspechu vo veci
v zmysle ustanovenia § 255 C. s. p. uplatňovala aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku.“.
10. V závere svojho stanoviska krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
v časti výroku o trovách konania postupom podľa § 255 ods. 2 CSP bolo „v súlade
s princípom legality (čl. 16 ods. 1 Základných princípov C. s. p.) ako aj so zásadou rovného
postavenia strán sporu vyjadreného v č. 6 Základných princípov C. s. p.“. Krajský súd
súčasne uvádza, že netrvá na ústnom prerokovaní ústavnej sťažnosti.
11. Označené vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľov a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,
či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. V stanovisku
k vyjadreniu krajského súdu sťažovatelia s odkazom na svoju predchádzajúcu sťažnostnú
argumentáciu osobitne poukázali na to, že „ideálnym priestorom pre hľadanie úmyslu
zákonodarcu by mala byť prioritne dôvodová správa.“. Podľa ich názoru zákonodarca
v otázke náhrady trov konania nemlčí, ale, práve naopak, poskytuje právne relevantný
výklad pre aplikáciu zásady úspechu v sporovom súdnom konaní v prípadoch, ak výška
nároku závisí od úvahy súdu. Sťažovatelia v tomto smere poukazujú na príslušnú časť
dôvodovej správy, podľa ktorej súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide
o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej
ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“. S poukazom na
subjektívno-historický výklad abstrahovaný z dôvodovej správy k § 255 CSP uvádzajú, že
súčasné znenie „reflektuje predchádzajúce ustanovenie § 142 OSP a jednoznačne hovorí
o nevyhnutnosti posudzovania procesného úspechu sporovej strany čo do úspechu, pokiaľ
výška nároku závisí od úvahy súdu.“.
12. Vo vzťahu k názoru krajského súdu o význame súdnych rozhodnutí v právnom
priestore Slovenskej republiky poukazujú „na článok 2 CSP a ním normovaný princíp
právnej istoty“ a jeho komponent predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovatelia
súčasne ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
13. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od
neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
14. Ústavný súd prípisom č. k. IV. ÚS 652/2018-37 z 5. augusta 2019 upovedomil
zúčastnenú osobu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie s možnosťou
vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Označený prípis
ústavného súdu bol zúčastnenej osobe doručený 12. augusta 2019 a zúčastnená osoba ku
dňu meritórneho rozhodnutia nevyužila priestor jej poskytnutý ústavným súdom
na vyjadrenie sa k prijatej ústavnej sťažnosti.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
21. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
23. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).
Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä
v Civilnom sporovom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené
reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré
upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným
obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto
len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu
v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol
úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. US 56/05, IV. US 147/08).
26. Ústavný súd však posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný
súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za
predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti spochybňujú právny názor krajského súdu,
podľa ktorého krajský súd aplikoval zásadu čiastočného úspechu vo veci a rozhodol o ich
povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania v rozsahu 60,88 % v prospech žalovaného.
Sťažovatelia tvrdia, že aj napriek tomu, že v Civilnom sporovom poriadku absentuje
výslovná právna úprava výpočtu trov v konaniach, v ktorých vyčíslenie plnenia spadá
do výlučnej diskrečnej právomoci súdu, má byť aplikované pravidlo vyplývajúce z § 142
ods. 3 OSP. Túto svoju úvahu odôvodňujú na pozadí doktrinálnych stanovísk (ŠTEVČEK,
M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. –
TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok – Veľký komentár. 1. vydanie. Praha :
C. H. Beck, 2016, s. 926. ISBN 978-80-7400-629-6.), judiciálnych záverov všeobecných
súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 191/2017 z 13. decembra
2017), ako aj prostredníctvom aplikácie metódy subjektívno-historického výkladu, pričom
za zdroj svojich úvah označili obsah osobitnej časti dôvodovej správy k Civilnému
sporovému poriadku. Na základe už uvedeného tvrdia, že v sporoch o náhradu nemajetkovej
ujmy je pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné vychádzať zo zásady úspechu,
avšak v týchto prípadoch je nutné rozlišovať to, čo je základné rozhodnutie (konštatovanie,
že do práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce rozhodnutie (prisúdená výška nemajetkovej
ujmy).
28. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,
že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že s poukazom na prevažný úspech žalovaného mu priznal právo na náhradu
trov konania v rozsahu 60,88 % proti sťažovateľom.
29. Tomuto právnemu záveru krajského súdu predchádzal názor, podľa ktorého
výška peňažnej kompenzácie nemajetkovej ujmy „by mala odrážať všeobecne zdieľané
predstavy o spravodlivosti a bola porovnateľná so sumami priznanými v iných, skutkovo
obdobných prípadoch.“. Krajský súd v reakcii na komparatívne zistenia okresného súdu
týkajúce sa porovnateľných situácií uzavrel, že výška okresným súdom „priznanej
nemajetkovej ujmy je porovnateľná s rozhodovacou praxou súdov v Slovenskej republike“,
ktorú okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie konkretizoval. Krajský súd tiež
poukázal na to, že jedným z porovnávacích referenčných rámcov okresného súdu pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy bol aj zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ešte doplnil príklady z rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov v porovnateľných veciach, ktorá potvrdzovala primeranosť okresným
súdom určenej nemajetkovej ujmy.
30. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na tú časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, kde sa zaoberá otázkou spôsobu určenia
primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, v rámci čoho poukázal na to, že pre účely
rozhodovania o odškodnení nemajetkovej ujmy sa musí súd „pri rozhodovaní o určení jej
výšky v každom konkrétnom prípade opierať aspoň o judikatúru vyšších súdov, v skutkovo
podobných sporoch.“. Krajský súd ďalej poukázal na to, že ak má byť rozhodovanie
o týchto otázkach spravodlivé, nemožno „odškodnenie priznávať náhodilo, bez ich
porovnávania s inými prípadmi.“.
31. Z argumentačnej koncepcie krajského súdu ďalej vyplýva, že za rozhodujúce
považoval nielen súčasné znenie § 255 CSP, ale v širšom zmysle vzal do úvahy aj zásadu
historického výkladu zohľadnenia vývoja právnej úpravy, a to porovnaním vzťahu medzi
novou právnou úpravou (§ 255 CSP) a starou právnou úpravou (§ 142 OSP). Analýzou
porovnania tohto vzťahu pritom dospel k záveru, že vôľou zákonodarcu už nie je „ďalej
umožňovať, aby v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí
výlučne od úvahy súdu bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku
sumy, ktorú strana žiada priznať...“.
32. V abstraktnej rovine možno argumentačno-interpretačnú nezhodu medzi
sťažovateľmi a krajským súdom vyjadriť ako napätie medzi doslovným výkladom
normatívneho textu, v užšom zmysle aj jazykovo-interpretačnou zásadou zákazu
homonymického (polysémického) výkladu slov použitých v rámci jedného právneho
predpisu (úspech vo veci) a historickým výkladom zohľadňujúcim vývoj právnej úpravy
na jednej strane a metódou subjektívno-historického výkladu, ktorej obsahovým zdrojom je
v danej veci osobitná časť dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku.
33. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd sa v rámci svojej
rozhodovacej činnosti vyjadril k vzájomnému vzťahu medzi jazykovými výkladovými
metódami a ostatnými metódami interpretácie normatívneho textu a uviedol, že k výkladu
právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to
ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým
podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane
ochrany základných práv. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu,
resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené
na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad
vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej
argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej
právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).
34. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá právna norma má svoj účel
a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno
nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch
zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa.
35. Z príslušnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku vyplýva,
že súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok
úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí
od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti –
určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť žalovaného sa
ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná
v požadovanej výške.“.
36. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť
od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP, ako to explikoval krajský súd
v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia. V tejto súvislosti je však
relevantné jednak to, že dôvodová správa nezodpovedá výslovnému zneniu § 255 CSP
(pozri bod 39), a jednak to, že ani samotná dôvodová správa nepočíta s povinnosťou
všeobecného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o náhradu
nemajetkovej ujmy za akýchkoľvek okolností postupovať spôsobom, aký navrhujú
sťažovatelia.
37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.
38. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.
39. Z už citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že kritériom
na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje
u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.
Z dispozície citovaného § 255 ods. 2 CSP ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa
môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu
trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán.
Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 OSP (náhradu trov konania v plnom rozsahu môže súd
priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je
súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 CSP. Vo vzťahu k pravidlu
vyplývajúcemu z § 142 ods. 3 OSP je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo
výnimku zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu
vo veci (§ 142 ods. 2 OSP). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však
ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku neprichádzala
do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia
za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal
a ani presne poznať nemohol.
40. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spoločným menovateľom situácií, keď
rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého
posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške
uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej
agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku. Z uvedeného
vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa
javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom
význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho
rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej
redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku.
41. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, ktorého sa
domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje
vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných
vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe,
ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá
v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu
trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého
výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.
42. V okolnostiach danej veci sa zo skutkového hľadiska javí medzi účastníkmi
konania ako nesporné, že sťažovatelia boli so svojím nárokom v prevažnej miere neúspešní
(rozsah meritórneho neúspechu sťažovateľov je zrejmý z výrokovej časti napadnutého
rozsudku krajského súdu), ako aj to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol zjavne
neprimeraný vo vzťahu k tomu, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
V tomto smere tiež nemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná,
v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce jej možnej finančnej náhrady, a pritom
exemplifikatívny výpočet tejto judikatúry bol súčasťou rozsudku okresného súdu, ako aj
napadnutého rozsudku krajského súdu. Za rozhodujúce považuje ústavný súd aj to, že
sťažovatelia boli v priebehu celého súdneho konania pred všeobecnými súdmi zastúpení
právnym zástupcom, u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo
veciach obdobných tej žalovanej, a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad
nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na ich strane zvyšuje mieru
predvídateľnosti toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť nimi uplatnený nárok.
43. Ústavný súd ďalej považuje za dôležité, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu (predovšetkým z rozsudku okresného súdu, odvolania sťažovateľov, ako aj
napadnutého rozsudku krajského súdu) nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by špecificky
odlišovali situáciu sťažovateľov od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy
rozhodujúce o výške nemajetkovej ujmy sťažovateľov.
44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd k argumentácii sťažovateľov považuje
za potrebné uviesť, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že mohli dôvodne
očakávať, že krajský súd v celom rozsahu vyhovie ich odvolaniu a prizná im nárok na
úhradu nemajetkovej ujmy v nimi požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka
k tejto sume. Za týchto okolností prisvedčiť správnosti ich argumentácie a priznať
za akýchkoľvek okolností strane konania, ktorá vo veci so svojím zjavne neprimeraným
nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy neuspela, právo na plnú náhradu trov konania, ktoré
jej vznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred
všeobecným súdom, by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou
interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.
45. Z už uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd napadnutý rozsudok
krajského súdu v časti výroku o trovách konania za taký, ktorý by bol z ústavnoprávneho
hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu. Treba však zdôrazniť (ako to
vyplýva aj z už prezentovaných úvah), že ústavný súd nepovažuje za nespôsobilú, resp.
ústavne neudržateľnú ani argumentáciu sťažovateľov. Je teda vecou zjednocovacieho
mechanizmu všeobecného súdnictva, aby v aplikačnej rovine zákona (Civilného sporového
poriadku) kreoval judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky pretraktovanej problematiky,
a to predovšetkým spôsobom ustanoveným v § 221 ods. 3 (buď) písm. a), alebo (čo bude
zrejme aktuálnejšie) písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (s vyrovnaním sa so zmenou civilno-
procesnej kódexovej úpravy).
46. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto
nálezu) dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky
na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania, a preto ústavnej
sťažnosti nevyhovel.
47. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu