Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 652/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , a maloletého

, , zastúpeného zákonnou zástupkyňou

, , právne zastúpených Advokátskou kanceláriou

JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Jakub Mandelík, PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. júla 2018 v časti výroku o trovách konania za účasti Krajského

súdu v Bratislave a zúčastnenej osoby a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti , a maloletého

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 29. novembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ“), , (ďalej aj „sťažovateľka“),

a maloletého , (ďalej aj „maloletý

sťažovateľ“; sťažovateľ, sťažovateľka a maloletý sťažovateľ spolu ďalej aj „sťažovatelia“),

zastúpeného zákonnou zástupkyňou , , ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 31. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) v časti výroku o trovách konania.

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhali náhrady nemajetkovej

ujmy – každý v sume 75 000 € proti KOOPERATIVA poisťovni, a. s. Vienna Insurance

Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), z titulu ochrany osobnosti na

tom skutkovom základe, že „dňa 16. 3. 2014 v čase približne o 9.00 hod. ... vodič

motorového vozidla ..., neprispôsobil jazdu svojim schopnostiam,

vlastnostiam vozidla, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky, v dôsledku

čoho dostal na mokrej vozovke šmyk, prešiel do protismeru, kde ľavou zadnou stranou

narazil do prednej časti protiidúceho vozidla“, následkom čoho spolujazdec

, , utrpel závažné poranenia, ktorým na mieste dopravnej nehody

podľahol.

3. Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -122 z 18. mája 2016 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) tak, že sťažovateľom priznal nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, a to sťažovateľovi a sťažovateľke každému v sume 17 600 €

a maloletému sťažovateľovi v sume 8 800 €. Sťažovateľom priznal právo na náhradu trov

konania podľa (ďalej aj „OSP“).

4. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia a žalovaný odvolania.

O odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 31. júla 2018 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd výrokom o náhrade trov konania priznal

žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 60,88 % z dôvodu, že mal úspech vzhľadom

na odvolanie sťažovateľov vo výške 181 000 € a neúspech vo výške 44 000 €, v ktorej podal

odvolanie on.

5. Sťažovatelia svojou ústavnou sťažnosťou namietajú porušenie označených práv

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu – výrokom o náhrade trov

odvolacieho konania. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uvádzajú:

«V kontexte daného prípadu je vzorec pre výpočet trov odvolacieho konania, ktorý

použil Krajský súd v Bratislave nevyhnutné posúdiť ako výrazne sa vymykajúci

zo základných pravidiel logiky. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, v zmysle ktorej

sa má úspech resp. neúspech strán v takýchto sporoch posudzovať výlučne porovnaním

uplatnenej a prisúdenej sumy. Úspech v konaní je potrebné chápať v procesnom zmysle,

teda v závislosti od výsledku súdneho sporu. Doktrinálne stanoviská ako aj judikatúra

súdnych autorít Slovenskej republiky sa zhodujú, že v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov,

pri ktorých výška plnenia závisí výlučne od úvahy súdu je nevyhnutné posudzovať základ

uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú strana žiadala priznať, resp. ktorú protistrana

žiadala zamietnuť. Z ani z osobitných právnych predpisov

nevyplýva žiadny objektívny kľúč pre výpočet sumy nemajetkovej ujmy, a to ani v prípade

nemajetkovej ujmy hradenej z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

Napriek tomu, že úprava výpočtu trov v konaniach, v ktorých vyčíslenie plnenia

spadá do výlučnej diskrečnej právomoci súd v nových civilných kódexoch absentuje, obsah

právnej normy dnes už neúčinného má byť aplikovaný

aj v novokoncipovanom civilnom procese (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

13. 12. 2017, sp. zn. ). Identicky znejú aj stanoviská právnej vedy: „Zásadu

úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu

(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne

neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku

na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti

býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako na koľko

mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom

spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu,

aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné

a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22. 6. 2000,

). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“. (in: ŠTEVČEK,

M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M.

et al.: . Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 926).

Priorizácia úspechu v základe uplatneného nároku pri rozhodovaní o trovách

odvolacieho konania je pravidelne judikovaná súdmi Slovenskej republiky. V skutkovo

a právne obdobnom prípade Krajský súd v Trnave v potvrdzujúcom rozsudku nárok

na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán sporu (rozsudok Krajského

súdu v Trnave zo dňa 13. 11. 2013, sp. zn. ). V recentnejšom rozhodnutí

rovnaký krajský súd priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania

v spore s nevyčísliteľnou hodnotou a to napriek tomu, že v odvolaní žiadala prisúdenie aj

v prvoinštančnom konaní nepriznaných nárokov (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa

13. 12. 2017, sp. zn. ). V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy uznáva

za plne procesne úspešného (a teda aj oprávneného na plnú náhradu trov konania)

do základu úspešného žalobcu aj Najvyšší súd SR. V odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa

5. 8. 2010, sp. zn. uviedol, že v týchto konaniach z hľadiska rozhodovania

o trovách konania nie je určujúce, akú výšku náhrady nemajetkovej ujmy požaduje žalobca

a akú mu priznal súd; rozhodujúcim je, že výška náhrady závisí výlučne od úvahy súdu.

Vo svetle uvedených doktrinálnych a súdnych záverov výrokom II Krajského súdu

v Bratislave o trovách konania, ktorým súd rozhodol, že v odvolacom konaní mal prevažný

úspech žalovaný a dokonca zaťažil do základu procesne úspešných sťažovateľov

povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho konania, došlo k situácii, keď tí, o ktorých

sa právoplatne rozhodlo, že protiprávnym spôsobom bolo zasiahnuté do ich práv, sú povinní

uhradiť trovy konania tomu, kto do predmetných práv zasiahol. Právnou akceptáciou

odôvodnenia výroku odvolacieho súdu o náhrade trov konania by ipso facto došlo

k neprípustnej procesnej demotivácii strán v uplatňovaní ich oprávnených záujmov

v odvolacom konaní, a to pod hrozbou platenia trov konania. Ochrane práv a oprávnených

záujmov strán v súvislosti s náhradou trov konania sa v svojej rozhodovacej činnosti

venoval aj Ústavný súd SR, podľa ktorého z dôvodu uplatnenia svojho základného práva na

súdnu ochranu nemá nikto utrpieť materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov

konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho

postavenie v konaní. (nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. 6. 2005, sp. zn. )

Z uvedených skutočností jednoznačne rezultuje záver o nesprávnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu vo veci trov odvolacieho konania. Keďže odvolací súd prvoinštančné

rozhodnutie potvrdil (a teda rozhodnutie prvoinštančného súdu zmenené nebolo), úspech

v odvolacom konaní nedosiahol žiaden z účastníkov. V dimenzií konania ako celku dosiahli

do základu uplatňovaného nároku plný procesný úspech sťažovatelia. Právny poriadok

Slovenskej republiky neobsahuje žiadnu právnu normu, ktorá by oprávňovala Krajský súd

v Bratislave zaťažiť procesne úspešných sťažovateľov náhradou trov konania. Výrok II

Krajského súdu v Bratislave preto predstavuje arbitrárne a právne neudržateľné

rozhodnutie, ktorým bolo zasiahnuté do SR a medzinárodnými zmluvami

garantovaných práv sťažovateľov.»

6. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľov... podľa ... a právo... podľa

ods. 1 Dohovoru... výrokom Krajského súdu v Bratislave o náhrade trov konania zo dňa

31. 7. 2018, č. k. -208 porušené bolo.

II. Zrušuje výrok II rozsudku Krajského súdu v Bratislave o náhrade trov konania

zo dňa 31. 7. 2018, č. k. -208 a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľom... priznáva náhradu trov konania vo výške 618,91 EUR, ktorú

je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

III.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov

7. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril krajský súd

prípisom sp. zn. z 24. januára 2019 tak, že s poukazom na znenie § 255

ods. 1 a 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) konštatuje, že súčasná koncepcia pri

rozhodovaní o náhrade trov konania preberá iba zásadu „úplného alebo čiastočného

úspechu v spore ako kritéria priznania náhrady trov konania s tým, že ustanovenie § 142

ods. 3 nebolo do nového civilného procesného kódexu prebraté.“.

8. Následne s poukazom na metódu «„historicko-komparatívneho výkladu“ za

súčasného použitia logického výkladu „argumentum e silentio“ (nový normatívnou

úpravou obsiahnutou v ustanovení 142 ods. 3 nedisponuje - o takejto podmienke

mlčí)» dospel k záveru, že „cieľom novej právnej úpravy nie je ďalej umožňovať, aby

v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí výlučne od úvahy

súdu bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú

strana žiada priznať...“.

9. Krajský súd v predmetnom stanovisku tiež polemizuje so sťažovateľmi

uvádzanými rozhodnutiami všeobecných súdov, podľa ktorých priorizácia úspechu

v základe uplatneného nároku pri rozhodovaní o trovách konania v obdobných typoch

konaní je pravidelne judikovaná, a to na tej báze, že „favorizácia inej právoplatne

skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedentnú)

záväznosť“. Absencia ich publikácie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky spôsobuje, že takého rozhodnutia nemajú ani faktickú

záväznosť. Krajský súd ďalej uvádza, že z dostupných zdrojov mu „nie je známa taká

ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ktorá by zásadu úspechu vo veci

v zmysle ustanovenia uplatňovala aj na konania, v ktorých výška plnenia

závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku.“.

10. V závere svojho stanoviska krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

v časti výroku o trovách konania postupom podľa bolo „v súlade

s princípom legality ( Základných princípov ) ako aj so zásadou rovného

postavenia strán sporu vyjadreného v č. 6 Základných princípov “. Krajský súd

súčasne uvádza, že netrvá na ústnom prerokovaní ústavnej sťažnosti.

11. Označené vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľov a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľov konalo ústne pojednávanie. V stanovisku

k vyjadreniu krajského súdu sťažovatelia s odkazom na svoju predchádzajúcu sťažnostnú

argumentáciu osobitne poukázali na to, že „ideálnym priestorom pre hľadanie úmyslu

zákonodarcu by mala byť prioritne dôvodová správa.“. Podľa ich názoru zákonodarca

v otázke náhrady trov konania nemlčí, ale, práve naopak, poskytuje právne relevantný

výklad pre aplikáciu zásady úspechu v sporovom súdnom konaní v prípadoch, ak výška

nároku závisí od úvahy súdu. Sťažovatelia v tomto smere poukazujú na príslušnú časť

dôvodovej správy, podľa ktorej súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj

v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide

o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej

ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie, že bola porušená zásada rovnakého

zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“. S poukazom na

subjektívno-historický výklad abstrahovaný z dôvodovej správy k uvádzajú, že

súčasné znenie „reflektuje predchádzajúce ustanovenie a jednoznačne hovorí

o nevyhnutnosti posudzovania procesného úspechu sporovej strany čo do úspechu, pokiaľ

výška nároku závisí od úvahy súdu.“.

12. Vo vzťahu k názoru krajského súdu o význame súdnych rozhodnutí v právnom

priestore Slovenskej republiky poukazujú „na a ním normovaný princíp

právnej istoty“ a jeho komponent predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovatelia

súčasne ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

13. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14. Ústavný súd prípisom č. k. -37 z 5. augusta 2019 upovedomil

zúčastnenú osobu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie s možnosťou

vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto upovedomenia. Označený prípis

ústavného súdu bol zúčastnenej osobe doručený 12. augusta 2019 a zúčastnená osoba ku

dňu meritórneho rozhodnutia nevyužila priestor jej poskytnutý ústavným súdom

na vyjadrenie sa k prijatej ústavnej sťažnosti.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

21. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

22. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

23. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ).

Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä

v určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené

reálnym obsahom ( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré

upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ).

26. Ústavný súd však posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ). Ústavný

súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti spochybňujú právny názor krajského súdu,

podľa ktorého krajský súd aplikoval zásadu čiastočného úspechu vo veci a rozhodol o ich

povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania v rozsahu 60,88 % v prospech žalovaného.

Sťažovatelia tvrdia, že aj napriek tomu, že v absentuje

výslovná právna úprava výpočtu trov v konaniach, v ktorých vyčíslenie plnenia spadá

do výlučnej diskrečnej právomoci súdu, má byť aplikované pravidlo vyplývajúce z § 142

ods. 3 . Túto svoju úvahu odôvodňujú na pozadí doktrinálnych stanovísk (ŠTEVČEK,

M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. –

TOMAŠOVIČ, M. a kol. – Veľký komentár. 1. vydanie. Praha :

C. H. Beck, 2016, s. 926. ISBN 978-80-7400-629-6.), judiciálnych záverov všeobecných

súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 13. decembra

2017), ako aj prostredníctvom aplikácie metódy subjektívno-historického výkladu, pričom

za zdroj svojich úvah označili obsah osobitnej časti dôvodovej správy k Civilnému

sporovému poriadku. Na základe už uvedeného tvrdia, že v sporoch o náhradu nemajetkovej

ujmy je pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné vychádzať zo zásady úspechu,

avšak v týchto prípadoch je nutné rozlišovať to, čo je základné rozhodnutie (konštatovanie,

že do práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce rozhodnutie (prisúdená výška nemajetkovej

ujmy).

28. Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 tak, že s poukazom na prevažný úspech žalovaného mu priznal právo na náhradu

trov konania v rozsahu 60,88 % proti sťažovateľom.

29. Tomuto právnemu záveru krajského súdu predchádzal názor, podľa ktorého

výška peňažnej kompenzácie nemajetkovej ujmy „by mala odrážať všeobecne zdieľané

predstavy o spravodlivosti a bola porovnateľná so sumami priznanými v iných, skutkovo

obdobných prípadoch.“. Krajský súd v reakcii na komparatívne zistenia okresného súdu

týkajúce sa porovnateľných situácií uzavrel, že výška okresným súdom „priznanej

nemajetkovej ujmy je porovnateľná s rozhodovacou praxou súdov v Slovenskej republike“,

ktorú okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie konkretizoval. Krajský súd tiež

poukázal na to, že jedným z porovnávacích referenčných rámcov okresného súdu pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy bol aj o odškodňovaní osôb

poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ešte doplnil príklady z rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov v porovnateľných veciach, ktorá potvrdzovala primeranosť okresným

súdom určenej nemajetkovej ujmy.

30. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na tú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, kde sa zaoberá otázkou spôsobu určenia

primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, v rámci čoho poukázal na to, že pre účely

rozhodovania o odškodnení nemajetkovej ujmy sa musí súd „pri rozhodovaní o určení jej

výšky v každom konkrétnom prípade opierať aspoň o judikatúru vyšších súdov, v skutkovo

podobných sporoch.“. Krajský súd ďalej poukázal na to, že ak má byť rozhodovanie

o týchto otázkach spravodlivé, nemožno „odškodnenie priznávať náhodilo, bez ich

porovnávania s inými prípadmi.“.

31. Z argumentačnej koncepcie krajského súdu ďalej vyplýva, že za rozhodujúce

považoval nielen súčasné znenie , ale v širšom zmysle vzal do úvahy aj zásadu

historického výkladu zohľadnenia vývoja právnej úpravy, a to porovnaním vzťahu medzi

novou právnou úpravou ( ) a starou právnou úpravou ( ). Analýzou

porovnania tohto vzťahu pritom dospel k záveru, že vôľou zákonodarcu už nie je „ďalej

umožňovať, aby v prípade tzv. nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí

výlučne od úvahy súdu bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku

sumy, ktorú strana žiada priznať...“.

32. V abstraktnej rovine možno argumentačno-interpretačnú nezhodu medzi

sťažovateľmi a krajským súdom vyjadriť ako napätie medzi doslovným výkladom

normatívneho textu, v užšom zmysle aj jazykovo-interpretačnou zásadou zákazu

homonymického (polysémického) výkladu slov použitých v rámci jedného právneho

predpisu (úspech vo veci) a historickým výkladom zohľadňujúcim vývoj právnej úpravy

na jednej strane a metódou subjektívno-historického výkladu, ktorej obsahovým zdrojom je

v danej veci osobitná časť dôvodovej správy k .

33. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd sa v rámci svojej

rozhodovacej činnosti vyjadril k vzájomnému vzťahu medzi jazykovými výkladovými

metódami a ostatnými metódami interpretácie normatívneho textu a uviedol, že k výkladu

právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to

ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým

podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane

ochrany základných práv. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej

nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu,

resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené

na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický, systematický a historický výklad

vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej

argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej

právnej normy (, , m. m. ).

34. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá právna norma má svoj účel

a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno

nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch

zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa.

35. Z príslušnej časti dôvodovej správy k vyplýva,

že súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok

úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí

od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti –

určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť žalovaného sa

ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná

v požadovanej výške.“.

36. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy

nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť

od pravidla pôvodne vyjadreného v , ako to explikoval krajský súd

v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia. V tejto súvislosti je však

relevantné jednak to, že dôvodová správa nezodpovedá výslovnému zneniu

(pozri bod 39), a jednak to, že ani samotná dôvodová správa nepočíta s povinnosťou

všeobecného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o náhradu

nemajetkovej ujmy za akýchkoľvek okolností postupovať spôsobom, aký navrhujú

sťažovatelia.

37. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

38. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

39. Z už citovaných ustanovení vyplýva, že kritériom

na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje

u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.

Z dispozície citovaného ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa

môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu

trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán.

Pravidlo vyplývajúce z (náhradu trov konania v plnom rozsahu môže súd

priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je

súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z . Vo vzťahu k pravidlu

vyplývajúcemu z je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo

výnimku zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu

vo veci ( ). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však

ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v neprichádzala

do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia

za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal

a ani presne poznať nemohol.

40. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spoločným menovateľom situácií, keď

rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého

posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške

uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej

agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku. Z uvedeného

vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa

javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom

význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho

rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej

redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku.

41. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, ktorého sa

domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje

vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných

vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe,

ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá

v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu

trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého

výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.

42. V okolnostiach danej veci sa zo skutkového hľadiska javí medzi účastníkmi

konania ako nesporné, že sťažovatelia boli so svojím nárokom v prevažnej miere neúspešní

(rozsah meritórneho neúspechu sťažovateľov je zrejmý z výrokovej časti napadnutého

rozsudku krajského súdu), ako aj to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol zjavne

neprimeraný vo vzťahu k tomu, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

V tomto smere tiež nemožno opomenúť, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdov pri

určovaní výšky nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je početná a v zásade stabilná,

v dôsledku čoho sú predvídateľné aj rámce jej možnej finančnej náhrady, a pritom

exemplifikatívny výpočet tejto judikatúry bol súčasťou rozsudku okresného súdu, ako aj

napadnutého rozsudku krajského súdu. Za rozhodujúce považuje ústavný súd aj to, že

sťažovatelia boli v priebehu celého súdneho konania pred všeobecnými súdmi zastúpení

právnym zástupcom, u ktorého možno predpokladať aspoň znalosť bežnej judikatúry vo

veciach obdobných tej žalovanej, a to vrátane približných rámcov rozsahu náhrad

nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na ich strane zvyšuje mieru

predvídateľnosti toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť nimi uplatnený nárok.

43. Ústavný súd ďalej považuje za dôležité, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu (predovšetkým z rozsudku okresného súdu, odvolania sťažovateľov, ako aj

napadnutého rozsudku krajského súdu) nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by špecificky

odlišovali situáciu sťažovateľov od tej, ktorá bola referenčnou pre všeobecné súdy

rozhodujúce o výške nemajetkovej ujmy sťažovateľov.

44. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd k argumentácii sťažovateľov považuje

za potrebné uviesť, že nič z dosiaľ uvedeného nenasvedčuje tomu, že mohli dôvodne

očakávať, že krajský súd v celom rozsahu vyhovie ich odvolaniu a prizná im nárok na

úhradu nemajetkovej ujmy v nimi požadovanej sume, resp. vo výške, ktorá by bola blízka

k tejto sume. Za týchto okolností prisvedčiť správnosti ich argumentácie a priznať

za akýchkoľvek okolností strane konania, ktorá vo veci so svojím zjavne neprimeraným

nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy neuspela, právo na plnú náhradu trov konania, ktoré

jej vznikli v príčinnej vecnej a časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred

všeobecným súdom, by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou

interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.

45. Z už uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd napadnutý rozsudok

krajského súdu v časti výroku o trovách konania za taký, ktorý by bol z ústavnoprávneho

hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu. Treba však zdôrazniť (ako to

vyplýva aj z už prezentovaných úvah), že ústavný súd nepovažuje za nespôsobilú, resp.

ústavne neudržateľnú ani argumentáciu sťažovateľov. Je teda vecou zjednocovacieho

mechanizmu všeobecného súdnictva, aby v aplikačnej rovine zákona (Civilného sporového

poriadku) kreoval judikatúrne riešenie nastolenej, chronicky pretraktovanej problematiky,

a to predovšetkým spôsobom ustanoveným v § 221 ods. 3 (buď) písm. a), alebo (čo bude

zrejme aktuálnejšie) písm. b) o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (s vyrovnaním sa so zmenou civilno-

procesnej kódexovej úpravy).

46. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (časť V odôvodnenia tohto

nálezu) dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky

na vyslovenie porušenia sťažovateľmi označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania, a preto ústavnej

sťažnosti nevyhovel.

47. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu