Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-20-2026.pdf
PDF · 476.03 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/20/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: 1/ mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., zast.: E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., 2/ F. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, I., 3/ E. J. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, I., 4/ A. K. E. B., I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, I., všetci zast.: Dentons Europe CS LLP, so sídlom One Fleet Place 1 EC4P 4GD Londýn, konajúca na Slovensku prostredníctvom svojej organizačnej zložky Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka so sídlom Bottova 2A, Bratislava, IČO: 36 861 391, proti žalovanej: Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-49C/72/2021-297, zo dňa 19.7.2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-49C/72/2021-421, zo dňa 24.11.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
III. Žalobkyni 3/ priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
IV. Žalobcovi 4/ priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom č.k. B2-49C/72/2021-297, zo dňa 19.7.2023, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu 1/ na predbežnú vykonateľnosť rozsudku (výrok I.); uložil žalovanej povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcom 1/ až 4/ za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti L. F. B., narodenému dňa X. XXXXXXX XXXX, zosnulému dňa 8. októbra 2018, a to zaslaním listu na adresu trvalého pobytu každého žalobcu uvedenú v záhlaví rozsudku s nasledujúcim textom: „Univerzitná nemocnica Bratislava, so sídlom Pažítková 4, 821 01 Bratislava sa ospravedlňuje A. B., F. B., E. J. E. a A. K. E. B., PhD za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti L. F. B., narodenému dňa X. XXXXXXX XXXX, zosnulému dňa 8. októbra 2018, v dôsledku ktorého zomrel ich otec, syn a brat.“ (výrok II.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 50.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy k rukám jeho zákonného zástupcu – matky žalobcu 1/ E. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX (výrok III.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (výrok IV.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 20.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy (výrok V.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 20.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy (výrok VI.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 16.350,20 eura z titulu náhrady škody k rukám jeho zákonného zástupcu – matky žalobcu 1/ E. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX (výrok VII.); uložil žalovanej povinnosť uhrádzať žalobcovi 1/ sumu 281,90 eura z titulu náhrady škody vo forme peňažného dôchodku mesačne k rukám jeho zákonného zástupcu – matky žalobcu 1/ E. E., narodenej dňa XX.XX.XXXX, vždy k 8. dňu kalendárneho mesiaca, s účinnosťou od 8.8.2023 (výrok VIII.); uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IX.).
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa svojou žalobou domáhali náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti s následkom smrti blízkej osoby. Žalobu odôvodnili tým, že sa v súlade s § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka domáhajú ochrany osobnosti a s tým spojenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti so zásahom do ich súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo nesprávnym (non lege artis) poskytnutím zdravotnej starostlivosti v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon o zdravotnej starostlivosti“), v dôsledku čoho došlo k smrti otca, syna a brata L. F. B., narodeného dňa X.X.XXXX, ktorý zomrel dňa X.XX.XXXX. Žalobca 1/, syn zosnulého, si okrem nároku na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil aj nárok na náhradu škody v zmysle § 448 Občianskeho zákonníka, a to vo forme peňažného dôchodku na náklady na výživu, jednak spätne za obdobie odo dňa úmrtia otca do podania žaloby v úhrnnej sume 9.866,50 eura, ako aj do budúcna vo forme pravidelných mesačných dávok vo výške 281,90 eura.
3. Žalobcovia v žalobe ďalej uviedli, že žalovaná poskytovala F. B. zdravotnú starostlivosť najprv v ambulancii na Centrálnom prijímacom oddelení Nemocnice Ružinov Univerzitnej nemocnice Bratislava (ďalej aj ako „CPO“) od 24.9.2018 (od 22:15 hod.) do 25.8.2018 (prepustený v skorých ranných hodinách) a počas hospitalizácie na Klinike infektológie a geografickej medicíny Nemocnice akademika Ladislava Dérera Univerzitnej nemocnice Bratislava (ďalej aj ako „KIGM“) od 26.9.2018 do 28.9.2018. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Bratislava, (ďalej aj ako „ÚDZS“) v oznámení o výsledku prešetrenia podnetu zo dňa 2.8.2021 uzavrel, že zdravotná starostlivosť bola v oboch uvedených prípadoch poskytnutá nesprávne a v rozpore s § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalobcovia uviedli, že náhla, nečakaná a absolútne zbytočná smrť F. B. zasiahla jeho rodinu. Boli a sú presvedčení, že žalovaná neposkytla F. B. zdravotnú starostlivosť správne, keďže došlo k viacerým závažným pochybeniam v diagnostickom postupe. Ak by k týmto pochybeniam nedošlo, F. B. mohol ešte žiť. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v oznámení o výsledku prešetrenia zhrnul skutkové okolnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti F. B. zo strany žalovanej a jednoznačne konštatoval, že boli identifikované pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Identifikoval, že k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti a k viacerým pochybeniam žalovanej (non lege artis) došlo pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v ambulancii CPO, ako aj počas hospitalizácie na KIGM. V prvom prípade vyhodnotil poskytnutú zdravotnú starostlivosť ako nesprávnu (non lege artis); u F. B. „malo byť v rámci diferenciálnej diagnostiky zrealizované neurologické vyšetrenie na vylúčenie možných akútnych a subakútnych procesov sprevádzaných bolesťou hlavy, pri ktorých je včasné stanovenie diagnózy rozhodujúce z hľadiska liečby a prognózy“. Žalovaná tak bola povinná už pri prvej návšteve ambulancie CPO Ružinov po opísaní príznakov, najmä pichavých bolestí hlavy, točenia hlavy a ťahania pri chôdzi do ľavej strany, vykonať neurologické vyšetrenie. Keďže žalovaná takto nepostupovala a neurologické vyšetrenie nerealizovala (iba odporučila zvážiť doriešenie stavu v neurologickej ambulancii v rajóne), neposkytla zdravotnú starostlivosť správne. V druhom prípade vyhodnotila, že zdravotná starostlivosť rovnako nebola poskytnutá správne (non lege artis); „nebol zvolený štandardný diagnostický postup na vylúčenie ložiskovej príčiny“.
4. V súvislosti s ochranou osobnostných práv žalobcovia uviedli, že ochrana súkromia zahŕňa aj právo na nerušený rodinný život spojený s právom jednotlivca žiť v kruhu jeho najbližších. A práve toto právo žalobcov na rodinný život, rozvíjať vzájomné vzťahy a zdieľať a tešiť sa zo spoločného života s F. B. - otcom, synom a bratom bolo porušené. Ničím nepredpokladané úmrtie F. B. bolo a stále je pre žalobcov nepochopiteľná a ťažko opísateľná strata. Pred tým zdravý, 37-ročný muž, v priebehu niekoľkých dní skončil v stave neriešiteľnej kómy bez možnosti liečby, následkom čoho zomiera. Do takéhoto stavu sa dostal po jednej návšteve urgentného príjmu CPO a dvoch dní hospitalizácie na KIGM. F. B. bol odbíjaný s tým, že mu to prejde, že má oddychovať. Jeho vážny stav nebol braný dostatočne vážne, napriek skutočnosti, že mu priateľka E. E. volala pohotovosť, resp. že zastupujúca obvodná lekárka ho okamžite poslala do nemocnice, lebo videla, že jeho stav je vážny. Napriek tomu neboli vykonané pre
záchranu jeho života dôležité vyšetrenia. Práve naopak, uskutočnením lumbálnej punkcie bol priamo ohrozený jeho život a je značne pravdepodobné, že tým bola spôsobená aj herniácia mozgu, ktorá viedla k upadnutiu do kómy. Žalovaná teda viacnásobne pochybila pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nevykonala kľúčové vyšetrenia (neurologické vyšetrenie, CT a MRI mozgu a ani len vyšetrenie očného pozadia) s cieľom náležitého zistenia diagnózy, uzdravenia alebo zlepšenia stavu F. B.. Žalovaná nielenže nevykonala vyššie menované vyšetrenia, ktoré v súlade so štandardnými diagnostickými postupmi vykonať mala, ale dokonca zákrok, ktorý sa v rámci diagnostiky rozhodla zrealizovať - lumbálnu punkciu - bol pre stav, v ktorom sa F. B. nachádzal, bez realizácie predchádzajúcich povinných vyšetrení (zmeranie otváracieho tlaku, očného tlaku) zakázaný (kontraindikovaný) a priamo ohrozujúci jeho život. Mozgová herniácia, ktorú preukázalo CT a MRI vyšetrenie mozgu realizované až dňa 28.9.2018, keď bol F. B. nájdený so závažnou poruchou vedomia v stave, v ktorom už neexistovala šanca na zotavenie, bola spôsobená buď absenciou správnej liečby - nevykonaním vitálne dôležitých vyšetrení a následným skorým operačným zákrokom alebo vykonaním kontraindikovanej lumbálnej punkcie. Samotný ÚDZS konštatoval v oznámení o výsledku prešetrenia, že zmena tlakových pomerov pri odbere likvoru pri výkone lumbálnej punkcie spôsobila fatálnu komplikáciu. C. F. B. sa prudko zhoršil práve po vykonaní lumbálnej punkcie, čo naznačuje, že mozgová herniácia bola pravdepodobne spôsobená práve realizáciou lumbálnej punkcie. V oboch prípadoch za tento prudko zhoršený zdravotný stav F. B., do ktorého upadol dňa 28.9.2018, a ktorý bol už v tomto momente neriešiteľný, je zodpovedná žalovaná. Žalovaná teda buď priamo svojou činnosťou (vykonaním lumbálnej punkcie) spôsobila F. B. stav, z ktorého už nemal žiadnu šancu sa zotaviť alebo tento stav spôsobila nepriamo v dôsledku absolútne oneskorenej diagnostiky abscesu mozgu a absencie správnej liečby v dôsledku nevykonania potrebných vyšetrení.
5. Žalobcovia ďalej podrobne opísali intenzitu ich vzťahov s F. B. a charakter spôsobenej nemajetkovej ujmy. Žalobca 1/ v čase smrti otca nemal ani dva roky, žili v spoločnej domácnosti spolu s E. E. (partnerkou F. B. a matkou žalobcu 1/). Úmrtím F. B. prišiel žalobca 1/ o jedného z rodičov, ktorý mu bude navždy chýbať pri jeho výchove, starostlivosti, dospievaní. Prišiel o možnosť spoznať svojho otca a zažívať a prehlbovať vzájomný vzťah. Zároveň prišiel o hlavného živiteľa rodiny, keďže jeho matka bola v tom čase na materskej dovolenke. V dôsledku smrti otca došlo aj k zmene rodinného zázemia, keď matka bola nútená predať spoločný dom. Vzhľadom na závažnosť spôsobenej nemajetkovej ujmy, okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu F. B., mieru zavinenia žalovanej a závažnú citovú a ekonomickú ujmu v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej si žalobca 1/ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy 300.000 eur. Žalobkyňa 2/ prišla o jedno zo svojich troch detí, o syna, s ktorým mala veľmi blízky vzťah. Pravidelne ju navštevoval, pomáhal jej s bežnými potrebami života, robil jej vodiča, pomáhal s platením účtov, s vybavovaním telefonátov, s úpravami bytu a s ďalšími praktickými záležitosťami. Po jeho smrti nachádza úľavu v modlení sa pri jeho hrobe, pozeraní spoločných fotiek a pri navštevovaní jeho malého syna A.. Trauma zo straty syna je umocnená aj okolnosťami, za ktorých k úmrtiu došlo. Z tohto dôvodu si žalobkyňa 2/ uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy 150.000 eur. Žalobkyňa 3/ prišla o svojho brata. Napriek životu a práci v Spojených štátoch amerických často komunikovali, vzájomne sa podporovali. Po jeho smrti sa podieľala na zisťovaní pochybení a zanedbania zdravotnej starostlivosti, naštudovala zdravotnú dokumentáciu, komunikovala s ďalšími osobami a spracovala odborné zhrnutie skutkového stavu, čo bolo pre ňu predovšetkým emocionálne náročné. Zistenie hrubého zanedbania zdravotnej starostlivosti a viacerých závažných porušení štandardných diagnostických postupov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti jej bratovi ju výrazne zasiahlo po emocionálnej, citovej aj profesionálnej stránke. Taktiež ju zasiahol egoizmus, arogancia a nedostatok sebareflexie pri osobnom stretnutí s lekármi žalovanej. S prihliadnutím na silnú citovú ujmu a šok zo straty milovaného brata, ako aj profesionálne sklamanie, náročnosť a obnovovanie si traumy pri zisťovaní okolností usmrtenia F. B., si žalobkyňa 3/ uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy 100.000 eur. Žalobca 4/ prišiel o brata, s ktorým si boli navzájom blízki a navzájom sa podporovali. V dôsledku zásahu do osobnosti a práva na rodinný život, okolnosti a hrubé pochybenia žalovanej si žalobca 4/ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy 100.000 eur.
6. K nároku na náhradu škody formou peňažného dôchodku na náklady na výživu uplatneného žalobcom 1/ žalobcovia uviedli, že smrťou F. B. prišiel žalobca 1/ o otca, ktorý bol hlavným živiteľom rodiny, teda o jedného z rodičov, ktorý mu poskytoval výživu. Uviedli, že žalobcovi 1/ bol priznaný sirotský dôchodok vo výške 168,10 eura mesačne a že výšku primeraných nákladov na výživu, ktoré by mu otec poskytoval, odvodili od jeho čistej mzdy vo výške 1.954,35 eura mesačne. Zohľadniac, že išlo o trojčlennú rodinu a skutočnosť, že matka žalobcu 1/ bola v danom čase na materskej dovolenke, mali za to, že F. B. by
na výživu syna prispieval sumou 450 eur mesačne. Po odpočítaní sirotského dôchodku vyčíslili žalobou uplatnený peňažný dôchodok na 281,90 eura mesačne. Spätne odo dňa úmrtia F. B. do podania žaloby, teda za 35 mesiacov, si žalobca 1/ uplatnil 9.866,50 eura a od podania žaloby formou peňažného dôchodku 281,90 eura mesačne.
7. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť. Uviedla, že zdravotná starostlivosť bola F. B. poskytnutá správne a odmietla zodpovednosť za akúkoľvek uplatnenú škodu. Objektívne vyšetrenie pacienta, normálny neurologický nález a sledované vitálne funkcie a výsledky laboratórnych vyšetrení nenasvedčovali potrebe neurologického vyšetrenia. Pacient bol pri vyšetrení pri plnom vedomí, nejavil sa somnolentný, už vôbec nie soporózny, bol plne orientovaný, ameningeálny, spolupracoval, bol bez fokálneho neurologického deficitu, ustál bez titubácií aj so zatvorenými očami s chôdzou bez ťahania do strany. Pacient po infúznej liečbe udával zlepšenie stavu. Z uvedeného mala žalovaná za evidentnú negatívnu anamnézu pokiaľ ide o potrebu indikácie neurologického vyšetrenia. Uviedla, že systém fungovania urgentných príjmov neumožňuje, aby bol každý pacient videný každým možným špecialistom, len tak „pre istotu“, bez zjavnej indikácie. Službukonajúca lekárka konštatovala stabilizovaný stav pacienta. Nepozorovala príznaky, ktoré by ju mali/mohli smerovať k potrebe neurologického vyšetrenia. Nebolo dokumentované projektilové vracanie, vracanie bolo popísané ako vracanie po príjme potravy, resp. tekutín. Bolesti hlavy boli popisované ako „pichavé“, naviac odzneli po 1 metamizole a tekutinách (čo však pri závažných diagnózach nebýva). Vzhľadom na charakter poskytovanej zdravotnej starostlivosti cestou urgentného príjmu (neodkladná zdravotná starostlivosť), bolo neurologické vyšetrenie odporučené realizovať ambulantnou formou, cestou neurológa. Žalovaná pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepochybila, nakoľko pacienta riadne vyšetrila, bola zvážená aj možnosť prípadného neurologického vyšetrenia, avšak vzhľadom na chýbajúcu indikáciu pre toto vyšetrenie a vzhľadom na dominujúce príčiny svedčiace inej diagnóze, konziliárne vyšetrenie cestou neurológa v podmienkach CPO indikované nebolo; bolo odporučené ambulantne. Žalovaná sa nestotožnila so záverom ÚDZS, že by svojím postupom pochybila pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi. Pacient bol pri prijatí plne orientovaný, pri vyšetrení na oddelení bol ľahko meningeálny, prítomná bola opozícia šije. Bolo evidentné podozrenie na neuroinfekciu, čo nakoniec potvrdilo aj likvorové vyšetrenie a konečná diagnóza (mozgový absces je tiež neuroinfekcia). Na potvrdenie, alebo vylúčenie neuroinfekcie bolo potrebné vykonať lumbálnu punkciu, ktorá je v takomto prípade aj liečebným zásahom, keďže uľaví v bolestiach hlavy, na ktoré sa pacient najviac sťažoval. Pacient pri lumbálnej punkcii veľmi dobre spolupracoval. Punkcia bola vykonaná hladko atraumatickým spôsobom, otvorom ihly v smere svalových vlákien, najtenšou ihlou, bez problémov a pacientovi sa po nej čiastočne uľavilo. Odobraté bolo asi 4 - 5 ml likvoru (celé množstvo likvoru asi 150 ml sa vymení každé 4 hodiny, za 24 hodín sa vyprodukuje asi 500 - 750 ml likvoru). Odobratie likvoru v žiadnom prípade nespôsobilo rozsiahly mozgový edém. Mozgový edém zistený a potvrdený o 43 hodín po LP na CT bol prítomný len v pravej mozgovej hemisfére, bol ložiskový, lokalizovaný okolo expanzívne sa správajúceho mozgového abscesu. Bol spôsobený bakteriálnou infekciou. Tento mozgový edém sa dokonca zväčšoval aj po neurochirurgickom výkone a bol na ďalší deň výraznejší. Odobratie 4 ml likvoru (pri takomto likvorovom náleze prakticky isoosmolárneho likvoru) nijakým spôsobom nezmenilo ani osmotické pomery v mozgu. Naopak obsah mozgového abscesu je hyperosmolárny a môže nasávať tekutinu z okolia abscesu a zväčšovať svoj objem. Ak ÚDZS namieta neskoré neurologické vyšetrenie, žalovaná uviedla, že vyšetrenie neurológom bolo plánované s výsledkami ostatných vyšetrení, vrátane výsledku likvoru a ostatných zobrazovacích metód. V konečnom dôsledku, neurológ po vyšetrení tiež nemal podozrenie na mozgový absces, ale predpokladal meningoencefalitídu. Pacient bol chorý už od 19.9.2018 (hospitalizovaný od 26.9.2018 v poobedných hodinách). Sťažoval si na hnačky, vracanie, závraty. Partnerka mala podobné dyspeptické ťažkosti aj závraty, syn mal tiež hnačku. V danom období bolo celkovo zaznamenaných viacero neuroinfekcií, spôsobených enterovírusmi s podobným priebehom ako bol pozorovaný u pacienta. Zdravotná starostlivosť bola pacientovi poskytovaná lege artis, v plnom rozsahu a včas, v kontexte s vývojom jeho zdravotného stavu a klinických príznakov. Úmrtie pacienta nebolo v priamej súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. U pacienta išlo o diagnózu s komplikovaným a maskovaným priebehom. Zdravotná dokumentácia pacienta bola realizovaná správne. Realizovanie lumbálnej punkcie pacienta nepoškodilo; táto bola nevyhnutná za účelom zistenia etiológie a smerovala k diagnostike ochorenia. Vykonané neurologické vyšetrenie na KIGM bolo v kontexte so zdravotným stavom pacienta, KIGM reagovala na klinický vývoj a dynamiku klinických príznakov.
8. Uplatnený nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku mala žalovaná za premlčaný. Uviedla, že v súlade s § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nárok na náhradu škody musí uplatniť
na súde v premlčacej lehote v trvaní 2 rokov od momentu, kedy a) sa žalobca dozvedel, že mu vznikla škoda; b) sa žalobca dozvedel, kto škodu spôsobil. Nakoľko F. B. zomrel dňa X.XX.XXXX, žalobcovia už dňa 8.10.2018 mali vedomosť o tom, že im vznikla škoda. Ak teda žalobcovia vedeli o existencii údajnej škody dňa 8.10.2018, nárok na náhradu škody si mohli na súde uplatniť najneskôr dňa 8.10.2020. O tom, kto poskytol zdravotnú starostlivosť, ktorú žalobcovia považujú za príčinu vzniku údajnej škody, mali žalobcovia vedomosť už v deň smrti, teda dňa 8.10.2018. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia mali vedomosť o tom, že im vznikla údajná škoda a o tom, kto ich škodu podľa ich názoru spôsobil, dňa 8.10.2018. Nakoľko žalobcovia podali žalobu až dňa 28.9.2021, bol nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku v čase jeho uplatnenia už premlčaný. Žalovaná zároveň uviedla, že dôkazné bremeno ťaží žalobcov, ktorí musia preukázať príčinnú súvislosť medzi smrťou F. B. a údajným konaním žalovanej non lege artis. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (5Cdo/265/2009), sa za najbližších príbuzných v prípade náhrady nemajetkovej ujmy považujú manželka a deti, ak ich niet, tak rodičia. Matke, sestre a ani bratovi F. B. tak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec nevznikol.
9. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovanej uviedli, že pre posúdenie toho, či žalovaná správne alebo nesprávne poskytla zdravotnú starostlivosť, je kľúčové stanovisko ÚDZS, ktorému je zo zákona zverené vykonávanie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti. Z jeho oznámenia o výsledku prešetrenia je zrejmé, že odborní konzultanti z vybraných špecializačných odborov sa zhodli na tom, že zdravotná starostlivosť bola F. B. poskytnuté nesprávne; v oznámení o výsledku prešetrenia o. i. uviedol, v čom spočívalo závažné zanedbanie zdravotnej starostlivosti na oboch pracoviskách žalovanej. Nerešpektovanie a spochybnenie oznámenia o výsledku prešetrenia zo strany žalovanej považovali žalobcovia za účelovú, zavádzajúcu a neudržateľnú obrannú taktiku, bez preukázania akejkoľvek sebareflexie v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti F. B.. Uviedli, že komplikovaný priebeh bol spôsobený iba tým, že lekári zabudli, čo je úlohou diferenciálnej diagnostiky a na základný a štandardný diagnostický postup, podľa ktorého kým nemám diagnózu, tak musím diagnostikovať ďalej. F. B. ležal u žalovanej dva dni bez diagnózy - zvolené postupy lekárov žiadnu odpoveď nedali, lumbálna punkcia sa pacientovi stala fatálnou a zobrazovacie metódy (CT/MRI mozgu) neboli vykonané. Aj ďalší záver žalovanej, že „realizovanie lumbálnej punkcie pacientovi ho nepoškodilo, lumbálna punkcia bola nevyhnutná za účelom etiológie a smerovania k diagnostike ochorenia“, je nepravdivý a zavádzajúci. Vyplýva to priamo a explicitne aj zo záverov ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia. Lumbálna punkcia bola v prípade F. B. neindikovaná, keďže lekári žalovanej nemali podozrenie na bakteriálnu meningitídu (pri ktorej sa indikuje lumbálna punkcia), ale na vírusovú meningitídu. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaná sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B. dopustila viacerých závažných, hrubých zanedbaní a porušení, ignorovala stav pacienta a mala k jeho diagnostike laxný prístup. Séria týchto neospravedlniteľných zanedbaní a kontraindikovaná lumbálna punkcia spôsobili, že stav F. B. dospel do bodu, z ktorého už nemal šancu sa zotaviť, následkom čoho zomrel. Poukázali na závery nálezu Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 2844/14, zo dňa 22. decembra 2015, podľa ktorých postoj zodpovednej strany (pôvodcu zásahu) môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; vľúdne (ústretové) správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia, či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť.
10. Žalobcovia v ďalšom nesúhlasili so žalovanou, že žalobca 1/ zmeškal subjektívnu premlčaciu lehotu podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď nežaloval predmetný nárok v lehote dvoch rokov odo dňa úmrtia F. B., t. j. v časovom období od 8.10.2018 do 8.10.2020. Nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku nemohol byť v čase podania žaloby premlčaný, nakoľko (i) opakujúce sa plnenia sa v zmysle ustanovenia § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka premlčujú v troch rokoch. Avšak aj v prípade, ak by sa posudzovala subjektívna premlčacia lehota, je táto lehota splnená a žaloba podaná včas, nakoľko (ii) žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) sa o vzniku škody dozvedel až dňa 2.8.2021 z oznámenia o výsledku prešetrenia. Právo na prvú dôchodkovú dávku si žalobca 1/ mohol uplatniť po prvý raz najskôr od 9.10.2018 (ak by v tom čase disponoval dôkazmi na preukázanie svojho nároku). Žaloba bola podaná dňa 28.9.2021, z čoho je zrejmé, že nárok na peňažný dôchodok bol s poukazom na § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka uplatnený včas. Peňažný dôchodok podľa § 448 Občianskeho zákonníka je opakujúcim sa plnením, analogickým k výživnému, prípadne k sirotskému dôchodku. Nakoľko ide o opakujúcu sa dávku, každé plnenie sa premlčuje v rozdielnom čase, v závislosti od splatnosti tej-ktorej peňažnej dávky. Peňažný dôchodok sa teda premlčuje v objektívnej premlčacej lehote troch rokov podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Úprava § 110 ods. 3 Občianskeho
zákonníka zohľadňuje špecifickosť povahy nárokov na opakované plnenia, ktorých celkový počet vopred nie je jasný a závisí od zmeny situácie. Ak by aj prišlo k posudzovaniu subjektívnej premlčacej lehoty v predmetnom prípade, aj táto lehota (vrátane objektívnej trojročnej lehoty) je zachovaná a nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku bol uplatnený včas. Nárok na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí uplatniť na súde v premlčacej lehote dvoch rokov odo dňa keď sa poškodený dozvie (i) o vzniku škody a (ii) o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Žalovaná však nesprávne posúdila a vyhodnotila moment, kedy sa žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) dozvedel o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje „vedomosť o vzniknutej škode“, pričom z judikatúry a právnej doktríny vyplýva, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty pre uplatnenie práva na náhradu škody je rozhodné, kedy sa poškodený dozvie o už vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Žalobca 1/ splnil subjektívnu premlčaciu lehotu a žalobu podal včas, nakoľko vedomosť o vzniku škody (vrátane vedomosti o protiprávnom úkone) a o tom, kto za ňu zodpovedá, nadobudol žalobca 1/ a jeho zákonná zástupkyňa momentom vydania (2.8.2021), resp. doručenia oznámenia o výsledku prešetrenia, v ktorom boli uvedené skutkové okolnosti, na základe ktorých bolo možné nadobudnúť vedomosť o protiprávnom úkone žalovanej. Uvedené však nič nemení na tom, že peňažný dôchodok vyplácaný ako opakujúce sa plnenie sa podľa § 448 Občianskeho zákonníka premlčuje v trojročnej objektívnej premlčacej lehote podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako lex specialis k § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
11. Podľa žalobcov žalovaná zamieňa postmortálnu ochranu podľa § 15 Občianskeho zákonníka s ich právom na ochranu osobnosti za zásah do ich práva na súkromný a rodinný život stratou blízkej osoby. Žalovaná vo svojom vyjadrení poukazuje na časť odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, ktoré sa týka postmortálnej ochrany integrity osobnosti po jej smrti, t. j. ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka. To, na čo poukazuje žalovaná, sa týka priamo ochrany osobnosti zosnulého, tzn. ide o také prípady, kedy okruh subjektov vymenovaných v § 15 Občianskeho zákonníka uplatňuje právo na ochranu osobnosti zosnulej fyzickej osoby podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od postmortálnej ochrany, ktorá sa týka ochrany práv zosnulého, sa žalobcovia domáhajú ochrany svojej vlastnej osobnosti, ich práva na súkromný a rodinný život a uplatňujú si nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli oni sami v dôsledku šoku, smútku, zúfalstva a nenahraditeľnej straty otca, syna a brata, spôsobenú hrubými pochybeniami pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej, v dôsledku čoho došlo k úmrtiu F. B.. Žalobcovia zároveň poukázali na rozhodovaciu prax, z ktorej vyplýva záver, že súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do práva na rodinný a súkromný život usmrtením blízkej osoby (príbuzného), ku ktorému došlo porušením povinnosti tretej osoby, aj súrodencom a rodičom, a to aj kumulatívne s manželmi a deťmi. Kľúčové sú totiž citové väzby, blízky vzťah a emočná ujma spôsobená stratou blízkeho príbuzného. Záver žalovanej o tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol matke (žalobkyni 2/), sestre (žalobkyni 3/) a bratovi (žalobcovi 4/), je preto absolútne nesprávny. Žalobcovia utrpeli psychickú bolesť, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná aj ako neznesiteľná fyzická bolesť, obmedzujúca aktivity a ďalší život pozostalých. Žalobcovia boli zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, odovzdávanie rodičovskej, partnerskej, či súrodeneckej lásky, výchovného poslania, poskytovanie opatery v starobe, priateľstvo, opora, vzor. Ich absencia sa negatívne prejavila nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom zasiahne celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb vytvárajúcich základ rodinného života.
12. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že zdravotné ťažkosti F. B. sa začali objavovať od 19.9.2018, keď sa u neho prejavili príznaky virózy a nachladnutia, točenie hlavy a pocit ťahania doľava pri chôdzi. Od 22.9.2018 sa pridružili silné bolesti hlavy, vracanie a neschopnosť prijímať potravu, pričom od 24.9.2018 sa bolesti hlavy progresívne zhoršovali a mali pichavý charakter. Mal bolesti brucha, opakovane vracal po jedle a prijímaní tekutín, udával aj poruchu koordinácie. Jeho partnerka E. E. uviedla, že nevládal ovládať tablet, mal nestabilnú chôdzu, väčšinu dňa prespal, bol unavený a minimálne komunikoval. Dňa 24.9.2018 večer E. E. privolala pohotovosť, ktorá ho previezla na CPO Ružinov. Opísal zdravotný stav vrátane uvedenia časového rámca pretrvávania zdravotných problémov
- pichavé bolesti hlavy bez zlepšenia po Ibalgine a Paralene, vracanie po jedle a tekutinách, točenie hlavy s ťahaním pri chôdzi do ľavej strany a bolesti brucha. F. B. bol vyšetrený, boli realizované laboratórne odbery, natívna snímka brucha a ultrasonografia brušnej dutiny. Vyšetrenie poukázalo na dehydratáciu, ostatné výsledky boli negatívne, preukázaný bol len mierne zvýšený zápal v krvnom obraze. Bola
podaná infúzna liečba, po ktorej uviedol subjektívne zlepšenie stavu. V skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa bol poslaný domov s odporúčaním pokojového režimu, kontroly u obvodného lekára a zváženia doriešenia stavu cestou neurologickej ambulancie v rajóne. Nasledujúci deň prespal, vracanie ustúpilo, keďže nič nejedol, avšak jeho stav sa nezlepšoval, pretrvávali bolesti hlavy, nevoľnosť, výrazná slabosť, spavosť a nestabilná chôdza. Dňa 26.9.2018 navštívil zastupujúcu obvodnú lekárku, ktorá ho po základnom vyšetrení odoslala na Kramáre. Dňa 26.9.2018 bol prijatý a hospitalizovaný na KIGM Kramáre pre bolesti hlavy a vracanie s podozrením na meningoencefalitídu. Boli vykonané odbery a bolo odporúčané zvážiť neurologické vyšetrenie, lumbálnu punkciu a ďalšie odbery podľa uváženia ošetrujúceho lekára. Napriek pretrvávajúcim závažným ťažkostiam nebol vyšetrený neurológom pri príjme a nebolo mu spravená CT ani MRI mozgu. V ten deň o 14:00 hod. mu bola realizovaná lumbálna punkcia, pričom pred jej vykonaním mu nebol zmeraný očný tlak napriek absencii CT mozgu na vylúčenie intrakraniálnej hypertenzie alebo ložiskového procesu v mozgu; počas lumbálnej punkcie mu nebol zmeraný ani otvárací tlak. Na základe negatívneho výsledku lumbálnej punkcie mu bola podávaná symptomatická hydratačná liečba a liečba proti bolesti a vracaniu. C. F. B. sa takmer vôbec nezlepšil, naďalej sa sťažoval na bolesti hlavy aj napriek opakovanej intravenóznej analgetickej liečbe. Zo zdravotnej dokumentácie vyplynulo, že už od príjmu bol dezorientovaný v priestore, nakoľko si ľahol do inej postele. Dňa 27.9.2018 mu prvýkrát vystúpila teplota na 37,7 °C. V to ráno naposledy komunikoval s partnerkou a ďalej už nereagoval na telefonáty a SMS správy. Podľa zdravotnej dokumentácie bol počas dňa dezorientovaný, vytrhol si intravenóznu kanylu, mal stále výrazné bolesti hlavy a nedokázal sa sám vymočiť. Večerná vizita o 20:00 hod. nezaznamenala subjektívne žiadne nové ťažkosti. Dňa 28.9.2018 bol v podstatne zhoršenom stave, výrazne dezorientovaný a s poruchou vedomia nájdený ráno na zemi pri posteli. Privolaný neurológ konštatoval poruchu vedomia a ľahkú kvadruparézu a nariadil okamžité MRI mozgu. Po preklade na JIS KIGM bolo realizované CT mozgu a následne MRI mozgu, ktoré preukázali nález mozgového abscesu s výrazným opuchom a herniáciou vpravo s tlakom na mozgový kmeň. Následne bola zahájená širokospektrálna antibiotická a antivírusová liečba a bol preložený na JIS Neurochirurgickej kliniky, kde bol realizovaný operačný výkon - trepanopunkcia s evakuáciou mozgového abscesu a s odberom punktátu na kultivačné vyšetrenie. Po operácii bola neurológom konštatovaná areflexná kóma. Po operácii bolo realizované kontrolné CT mozgu, ktoré ukázalo, že došlo k progresii edému mozgu a mozočka. Dňa 1.10.2018 bol F. B. preložený v areflexnej kóme na JIS KIGM Kramáre, UNB k paliatívnej liečbe. Dňa 8.10.2018, po niekoľkých dňoch hospitalizácie na JIS KIGM Kramáre, UNB, počas ktorých bol iba na prístrojoch na podporu základných životných funkcií, F. B. v septickom stave neriešiteľnej kómy zomrel. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vydal dňa 2.8.2021 oznámenie o výsledku prešetrenia, v ktorom uviedol, že k nesprávnemu poskytnutie zdravotnej starostlivosti a k viacerým pochybeniam zo strany žalovanej (non lege artis) došlo pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti v ambulancii CPO Ružinov, UNB, ako aj počas hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB. V prvom prípade ÚDNZ vyhodnotil zdravotnú starostlivosť poskytnutú F. B. v ambulancii CPO Ružinov, UNB dňa 24.9.2018 od 22:15 hod. ako nesprávnu (non lege artis). ÚDZS uviedol, že u F. B. malo byť v rámci diferenciálnej diagnostiky zrealizované neurologické vyšetrenie na vylúčenie možných akútnych a subakútnych procesov, sprevádzaných bolesťou hlavy, pri ktorých je včasné stanovenie diagnózy rozhodujúce z hľadiska liečby a prognózy. V druhom prípade ÚDNZ vyhodnotil, že zdravotná starostlivosť poskytnutá počas hospitalizácie na KIGM, Kramáre, UNB od 26.9.2018 do 28.9.2018 rovnako nebola poskytnutá správne (non lege artis). Uviedol, že nebol zvolený štandardný diagnostický postup na vylúčenie ložiskovej príčiny. Neurologické vyšetrenie ako neinvazívny výkon malo byť indikované skôr ako až po závažnom zhoršení stavu dňa 28.9.2018. Nesprávna bola taktiež voľba prvého diagnostického úkonu - odberu mozgomiešneho moku pri lumbálnej punkcii bez predošlého vylúčenia intrakraniálneho ložiskového procesu rádiologickým vyšetrením (CT, MRI). Pri správnom posúdení príznakov, dĺžky trvania, výraznom zhoršovaní klinického stavu, bola indikácia CT a MR vyšetrenia mozgu vitálna. Diagnostický postup voľbou odberu mozgomiešneho moku, bez vylúčenia ložiskového procesu mozgu, bol nesprávny. Vyšetrenie likvoru nebolo prínosom, naopak zmena tlakových pomerov pri odbere likvoru spôsobila závažnú fatálnu komplikáciu. ÚDZS v závere oznámenia o výsledku prešetrenia uviedol, že výkonom dohľadu u žalovaného podľa zákona č. 581/2004 Z.z., z údajov zaznamenaných v dostupnej zdravotnej a súvisiacej dokumentácii, ako aj z vyjadrení žalovanej a na základe odborných stanovísk konzultantov sa preukázalo, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej, ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, nebola poskytnutá správne v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 ZoZS.
13. Na základe zisteného skutkového stavu pri aplikácii § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 106 ods. 1 a 2 a § 448 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti dospel súd prvej inštancie
k záveru o dôvodnosti žaloby. Uviedol, že ustanovenia o ochrane osobnosti poskytujú právny základ aj pre nárok pozostalých na náhradu imateriálnej ujmy spôsobenej zásahom do ich osobnostných práv usmrtením blízkej osoby. V súvislosti s právom pozostalých, osôb blízkych zosnulému, domáhať sa na súde ochrany pred neoprávneným zásahom do ich osobnosti, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.2.2011, podľa ktorého „Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.“ Pozostalí, ktorí utrpeli citovú ujmu (zásah do ich osobnostných práv - práva na súkromný a rodinný život) v dôsledku smrti ich blízkej osoby, ktorej príčinou bolo nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, majú preto v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právny nárok domáhať sa na súde ochrany ich osobnosti, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby sú: a) protiprávne konanie - nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti; b) zásah do osobnostných práv žalobcov v súvislosti so smrťou pacienta; a c) existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a jeho následkami. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie skúmal, či v predmetnom prípade boli splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby.
14. Vo vzťahu k protiprávnemu konaniu ako prvému predpokladu vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov skúmal, či zo strany žalovanej došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti F. B., v dôsledku čoho zomrel, čím došlo v súvislosti so smrťou blízkej osoby k zásahu do ich osobnostných práv. Za rozhodujúce dôkazy vo vzťahu k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti považoval oznámenie ÚDZS zo dňa 2.8.2021 a znalecký posudok Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. číslo: 99027/2022 zo dňa 12.3.2022, vypracovaný v trestnom konaní. V oznámení o výsledku prešetrenia zo dňa 2.8.2021 ÚDNZ konštatoval, že k nesprávnemu poskytnutie zdravotnej starostlivosti a k viacerým pochybeniam zo strany žalovanej (non lege artis) došlo pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti v ambulancii CPO Ružinov, UNB, ako aj počas hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB. ÚDNZ v oznámení o výsledku prešetrenia uviedol, že zdravotnú starostlivosť poskytnutú F. B. v ambulancii CPO Ružinov, UNB dňa 24.9.2018 od 22:15 hod. (prepustený 25.9.2018 v skorých ranných hodinách), hodnotí ako nesprávnu uvádzajúc, že u F. B. malo byť v rámci diferenciálnej diagnostiky zrealizované neurologické vyšetrenie na vylúčenie možných akútnych a subakútnych procesov, sprevádzaných bolesťou hlavy, pri ktorých je včasné stanovenie diagnózy rozhodujúce z hľadiska liečby a prognózy. Zároveň ÚDNZ konštatoval, že zdravotná starostlivosť poskytnutá počas hospitalizácie na KIGM, Kramáre, UNB od 26.9.2018 do 28.9.2018 rovnako nebola poskytnutá správne. Nebol zvolený štandardný diagnostický postup na vylúčenie ložiskovej príčiny. Neurologické vyšetrenie ako neinvazívny výkon malo byť indikované skôr ako až po závažnom zhoršení stavu dňa 28.9.2018. Nesprávna bola taktiež voľba prvého diagnostického úkonu - odberu mozgomiešneho moku pri lumbálnej punkcii bez predošlého vylúčenia intrakraniálneho ložiskového procesu rádiologickým vyšetrením (CT, MRI). Pri správnom posúdení príznakov, dĺžky trvania, výraznom zhoršovaní klinického stavu, bola indikácia CT a MR vyšetrenia mozgu vitálna. Zo znaleckého posudku číslo XXXXX/XXXX zo dňa 12.3.2022 vyhotoveného znaleckým ústavom forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., znalecký ústav v odbore Zdravotníctvo a farmácia, Boženy Nemcovej 8, Bratislava vyplýva, že na základe anamnézy a subjektívnych ťažkostí F. B. už pri vyšetrení na CPO Nemocnica Ružinov dňa 24.9.2018 bolo potrebné myslieť a pátrať po možnej neurologickej príčine bolestí hlavy a vertiga (závratu). Bolesti hlavy sú uvádzané v odobratej anamnéze terajšieho ochorenia ako prvý symptóm, s tým, že trvali od soboty (tretí deň, 24.9.2018 bol pondelok), bolo uvádzané, že sú vo frontálnej a okcipitálnej oblasti hlavy, že sú pichavého charakteru, bez propagácie a že po užití Paralenu a Ibalginu sú bez zlepšenia stavu. Vzhľadom na udávané ťažkosti F. B. (anamnézu), a to bolesti hlavy, závrat a zvracanie v trvaní niekoľkých dní a k tomu subjektívny pocit ťahu pri chôdzi do ľavej strany, malo viesť k medicínskej úvahe možnej neurologickej príčine ťažkostí poškodeného a mal byť k menovanému na CPO Nemocnica Ružinov privolaný službukonajúci konziliárny neurológ. Postup realizovaný v UN Bratislava, CPO Nemocnica Ružinov hodnotil znalecký ústav ako nesprávny, non lege artis (str. 29
znaleckého posudku). Čo sa týka poskytnutia zdravotnej starostlivosti na KIGM Kramáre, UNB, znalecký ústav konštatoval, že u F. B. bola v čase príjmu bakteriálna meningitída skôr menej pravdepodobná, preto lumbálna punkcia nemusela byť realizovaná bezodkladne. Zároveň bola u neho prítomná bradykardia, resp. minimálne relatívna bradykardia oproti jeho bežným zaznamenaným hodnotám pulzovej frekvencie, čo malo byť spolu s opakovaným niekoľkodňovým zvracaním, nauzeou, závratom a bolesťami hlavy impulzom k uvažovaniu o prejavoch intrakraniálnej hypertenzie a na jej vylúčenie malo byť pred zrealizovaním lumbálnej punkcie doplnené CT vyšetrenie. Vzhľadom na vyššie uvedené, postup v súvislosti s vykonaním lumbálnej punkcie hodnotil znalecký ústav ako odborne medicínsky nesprávny, t. j. non lege artis (str. 23 znaleckého posudku). Zároveň znalecký ústav konštatoval, že u F. B. je zdokumentované kolísavé zhoršovanie kvalitatívnej, a neskôr kvantitatívnej poruchy vedomia po prvý krát v noci už v deň hospitalizácie dňa 26.9.2018 a to o 21:00, kedy bol mierne dezorientovaný, vybral sa na WC a ľahol si do inej postele. Následne sa znova objavovali stavy dezorientácie, nespolupráca, neskôr pomočovanie, neschopnosť prejsť na WC až progredujúca kvantitatívna porucha vedomia s obrazom kvadruparézy v ranných hodinách 28.9.2018. Zároveň pretrvávali aj napriek analgetickej liečbe bolesti hlavy kolísavej intenzity. Vzhľadom na vyššie uvedené, bol znalecký ústav toho názoru, že dokumentovanému, aj keď kolísavému, no progredujúcemu zhoršovaniu stavu, mala byť už dňa 27.9.2018 venovaná zvýšená pozornosť, zvlášť pri hlásenom predbežne negatívnom výsledku likvorového vyšetrenia a malo sa pátrať po príčine týchto ťažkostí; mal byť privolaný neurológ, alebo aj bez neurologického vyšetrenia doplnenie zobrazovacieho vyšetrenia mozgu (CT alebo MRI) na diagnostikovanie stavu. Na základe uvedeného hodnotil znalecký ústav postup lekárov na JIS KIGM počas 1. hospitalizácie F. B. ako odborne medicínsky nesprávny, non lege artis (str. 25 znaleckého posudku).
15. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovanej došlo k opakovanému nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti F. B., t.j. k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti non lege artis, pričom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti došlo zo strany žalovanej k viacerým pochybeniam. Nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej bolo zistené a preukázané vyššie uvedenými závermi z oznámenia o výsledku prešetrenia vydaného ÚDZS a zo znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom. Tak ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia, ako aj znalecký ústav v znaleckom posudku zhodne konštatovali, že došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti F. B. (i) postupom realizovaným v ambulancii CPO Ružinov, UNB, (ii) vykonaním lumbálnej punkcie bez predchádzajúceho CT/MRI vyšetrenia mozgu na vylúčenie intrakraniálneho ložiskového procesu a (iii) postupom lekárov počas hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB počas prvej hospitalizácie. Napriek vyššie uvedenému žalovaná zotrvala na svojom tvrdení, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti bolo správne, včasné s dodržaním a vyčerpaním dostupných liečebných postupov v danom čase. Súd prvej inštancie zdôraznil, že hoci žalovaná tvrdila, že F. B. poskytla na oboch pracoviskách zdravotnú starostlivosť správne, na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiadne dôkazy, resp. v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. Žalovaná sa vo svojej obrane v podstate iba obmedzila na vlastnú interpretáciu poskytnutej zdravotnej starostlivosti, pričom vo svojich vyjadreniach len všeobecne, bez uvedenia konkrétnej procesnej obrany, ktorá by akýmkoľvek spôsobom spochybňovala preukázané skutkové tvrdenia žalobcov, tvrdila, že zdravotnú starostlivosť poskytla F. B. správne (lege artis), a to napriek tomu, že tieto tvrdenia žalovanej sú v rozpore a protiklade so závermi ÚDZS a znaleckého ústavu; tieto závery žalovaná žiadnym relevantným spôsobom nespochybnila. Pre posúdenie toho, či žalovaná správne alebo nesprávne poskytla zdravotnú starostlivosť, tak bolo rozhodujúce stanovisko ÚDZS, ktorému je zo zákona zverené vykonávanie dohľadu nad poskytovaním zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti. ÚDZS, ako zákonom poverený neutrálny posudzovateľ poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pri prešetrovaní podnetu postupoval v zmysle zákona č. 581/2004 Z. z. s využitím dostupnej zdravotnej dokumentácie, písomného vyjadrenia dotknutých osôb a odborných stanovísk konzultantov z vybraných špecializačných odborov. Z oznámenia o výsledku prešetrenia je zrejmé, že títo odborní konzultanti z vybraných špecializačných odborov sa zhodli na tom, že zdravotná starostlivosť bola F. B. poskytnutá nesprávne, pričom v oznámení o výsledku prešetrenia o. i. uviedli, v čom spočívali tieto závažné zanedbania zdravotnej starostlivosti na oboch pracoviskách žalovanej. K rovnakým záverom následne nezávisle dospel aj znalecký ústav v znaleckom posudku. Nerešpektovanie a spochybnenie záverov uvedených v oznámení o výsledku prešetrenia a v znaleckom posudku bez predloženia akýchkoľvek dôkazov o opaku zo strany žalovanej súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, zavádzajúcu a neudržateľnú obrannú taktiku, ktorá zostala iba v rovine tvrdení, bez preukázania akejkoľvek sebareflexie v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti F. B.. S ohľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za preukázanú sériu hrubých porušení a zanedbaní stavu pacienta zo strany
nemocnice, v dôsledku čoho došlo k opakovanému nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti F. B., t.j. k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti non lege artis.
16. Vo vzťahu k zásahu do osobnostných práv žalobcov v súvislosti so smrťou pacienta ako druhému predpokladu vzniku zodpovednosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka mal súd prvej inštancie za to, že nečakaným šokujúcim úmrtím blízkeho príbuzného žalobcov (otca, syna a brata) došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Uviedol, že k povahe imateriálnej ujmy spôsobenej usmrtením blízkej osoby konštatujú súdy nasledovné: „Pri úmrtí je žaloba na nemajetkovú ujmu satisfakčnou žalobou, ktorej účelom je poskytnutie primeraného zadosťučinenia v prípadoch, v ktorých obnovenie pôvodného stavu nie je možné. Vzhľadom na nečakanú smrť nebohého prežívajú žalobcovia nielen pocit úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, ale stratili i možnosť viesť s ním súkromný život, a to odo dňa jeho smrti. Takáto vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/40/2020 zo dňa 29.4.2021 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/91/2019 zo dňa 10.11.2020). Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4.5.2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Šokujúca smrť otca žalobcu 1/, syna žalobkyne 2/ a brata žalobcov 3/ a 4/ predstavuje mimoriadnu udalosť s nenapraviteľným následkom. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ničím nepredpokladané úmrtie F. B. bolo a stále je pre žalobcov nepochopiteľná a ťažko opísateľná strata. Predtým zdravý, 37-ročný muž, v priebehu niekoľkých dní skončil v stave neriešiteľnej kómy bez možnosti liečby, následkom čoho zomrel, pričom do uvedeného stavu sa dostal po jednej návšteve urgentného príjmu (CPO Ružinov, UNB) a dvoch dní hospitalizácie v nemocnici (KIGM Kramáre, UNB). Uvedený rýchly a neočakávaný vývoj stavu F. B. bol pre jeho rodinu - žalobcov nepredstaviteľným šokom, nakoľko dôvodne očakávali, že nemocnica bude inštitúciou, v ktorej má byť pacientovi poskytnutá zdravotná starostlivosť v súlade s aktuálnym stavom medicínskeho vedeckého poznania (lege artis). S ohľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že smrť blízkeho príbuzného v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa sama o sebe kvalifikuje ako závažná ujma, a to z dôvodu, že takýmto zásahom dochádza k nenapraviteľnej ujme a k definitívnemu pretrhnutiu rodinných väzieb sprevádzaných pocitmi ako sú šok, smútok, zúfalstvo, či úzkosť, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie za preukázaný aj zásah do osobnostných práv žalobcov v súvislosti so smrťou pacienta ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
17. Vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a jeho následkami ako tretiemu predpokladu vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby žalovaná namietla, že žalobcom sa nepodarilo v konaní preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovanej a vznikom škody na zdraví F. B.. Poukazovala pritom na tvrdenie znalcov v znaleckom posudku číslo XXXXX/XXXX zo dňa 12.3.2022, že vzhľadom na letalitu mozgového abscesu nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy. Na základe uvedeného podľa žalovanej nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním/nekonaním žalovanej a smrťou F. B.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v znaleckom posudku znalecký ústav dospel k záveru, že: „Letalita pri mozgovom abscese dosahuje v súčasnosti 5-20 % (Brouwer et al. 2014a, Bodilsen et al. 2019), pri mykotických (huby ako vyvolávajúci faktor) abscesoch ostáva stále do 60 % (Lange et al. 2020). Vzhľadom na uvedenú letalitu mozgového abscesu nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie L. F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy (skôr ako dňa 28.9.2018).“ V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že aktuálna rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je v otázke posudzovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch ustálená na požiadavke preukázania straty šance na prežitie, prípadne straty šance na menšie poškodenie zdravia pacienta. Nevyžaduje sa preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientovi a poškodením
zdravia, resp. smrťou pacienta. Dôležité je však preukázať stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti nepochybne došlo k strate šance, že by bez tohto nesprávneho postupu lekárov bol následok na zdraví alebo živote pacienta menší, respektíve žiadny. Vyššie uvedený záver vyplýva z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 409/2021 zo dňa 14.12.2021, ktorý riešil posudzovanie príčinnej súvislosti v medicínskom spore, v rámci ktorého súdy nižšieho stupňa uzavreli vec v podstate konštatovaním, že sa nedá vylúčiť úmrtie, ani keby bol postup zdravotníckeho zariadenia od začiatku správny. Podľa súdov tak sťažovateľka v tejto záležitosti neuniesla dôkazné bremeno. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze však judikoval nasledovné: „Pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými súdmi vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné. Samotná nemožnosť trvania na 100 %-nom preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov. Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny. Poškodený teda pri medicínskych sporoch nie je schopný preukázať 100 %-nú príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vznikom ujmy. V biologických procesoch ide vždy len o väčšiu či menšiu pravdepodobnosť (Drgonec, J. Chvisková, J. Súdne rozhodovanie medicínskych sporov. Bratislava: Právnický inštitút Ministerstva spravodlivosti SR, 1993, str. 78).“ Obdobne tiež konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017: „Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“ Obdobne sa k otázke posudzovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa 9.11.2011. Súd prvej inštancie poukázal i na rozhodnutia slovenských krajských súdov, ktoré v medicínskych sporoch posudzovali príčinnú súvislosť cez teóriu straty šancí. Napríklad Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku sp. zn. 8Co/298/2015 zo dňa 28.11.2016 konštatoval: „Taktiež bola preukázaná existencia vzniku škody na strane žalobkyne, ktorá je poškodená na svojom zdraví. [...] V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexusu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Doteraz vyžadované preukázanie stopercentnej príčinnej súvislostí medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné. Vzhľadom na to, že medicína je komplexná a mimoriadne komplikovaná veda, ktorá sa zaoberá ľudským telom, v ktorom existuje kvantum parciálnych procesov, ich príčin a následkov, je neudržateľné a nereálne preukázanie stopercentného kauzálneho nexusu. Pri poskytovaní medicínskej starostlivosti lekár svojím aktívnym prístupom, ale aj konaním, či opomenutím určitého konania, teda pasívnym prístupom pôsobí na integritu ľudského tela. Preukázanie, že práve jeho konanie, resp. nekonanie, bolo v konkrétnom prípade predpokladom alebo impulzom pre vznik škodlivého následku je v tak zložitom a komplexnom systéme procesov takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve v dôsledku vyššie uvedených konštatácií sa poškodená strana, teda pacient, dostáva do neriešiteľnej situácie, ktorý cíti potrebu satisfakcie za úkony lekára, ktorý mu zmenil život od základov, no v praxi, vzhľadom na vyššie uvedenú zložitosť medicínskej problematiky, nie je schopný toto preukázať. Súd má za to, že práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné stopercentne preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania
v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny. Jedná sa od doktrínu prevzatú z rozhodovania v krajinách common law, kedy súd konfrontuje situáciu, kedy došlo k určitému spornému postupu a situáciu, ktorú možno očakávať pri nenarušenom prirodzenom chode veci a pomerne odhaduje dosiahnutie určitých šancí ako aj reflektuje, či sú šance nižšie alebo vyššie. V danom prípade nepochybne je nutné vychádzať z toho, že v prípade lekárskeho postupu lege artis by boli štatisticky šance, či očakávania žalobkyne na to, že by netrpela zdravotnými problémami, nepochybne vyššie, než v tomto prípade, kedy zdravotnícke zariadenie nepostupovalo lege artis. Súd má za to, že tento spôsob poňatia spravodlivosti medzi lekárom a pacientom vyrovnáva nerovnovážne postavenie lekára a pacienta vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť. Súd má za to, že v týchto typoch sporov nemožno absolútne preukázať príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou, čo v podstate vylučuje akúkoľvek zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia, ktoré však nepochybne v danom prípade konalo protiprávne. Tento postup vyplýva aj zo záverov rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky v I. ÚS 1919/2008 z 12.8.2008. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod spisovou značkou 6Cdo/168/2010, ktorý taktiež ustálil príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním, aj keď toto nebolo s istotou dokázané vzhľadom na špecifikum medicínskej služby.“ Obdobne sa Krajský súd v Prešove vyjadril aj v rozsudku sp. zn. 7Co/56/2019 zo dňa 30.9.2019 uvádzajúc: „Pokiaľ ide o poukaz žalovaného na nesplnenie podmienky 100 %-ného preukázania príčinnej súvislosti medzi konaním pôvodcu ujmy a následkom zo strany žalobcov, s týmto sa stotožniť nedá. Trvať na požiadavke 100 %- ného preukázania príčinnej súvislosti je nereálne, nedosiahnuteľné a nedodržateľné. Určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samo o sebe veľmi obtiažne. Podstatou lekárskej vedy je vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich smer, pôsobenie atď. Zásah lekára tak vlastne sám o sebe mení prirodzený beh vecí v ľudskom tele, zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je ťažké a niekedy aj vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozhodnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to ťažšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárskej vedy zvoliť mohol a mal. Preukázať, že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate nemožné. [...] Z rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Prešov zo dňa 4.10.2012 vyplýva, že zdravotná starostlivosť pacientke na klinike gynekológie a pôrodníctva nebola poskytnutá správne a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevykonal potrebné zdravotné úkony tak, aby zabezpečil včasnú a účinnú liečbu s cieľom uzdravenia pacientky alebo zlepšenia jej stavu. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nezabezpečil včas potrebné diagnostické vyšetrenie, v danom prípade CT vyšetrenie, napriek tomu, že vyšetrenie bolo opakovane správne indikované chirurgom. Včasnou realizáciou CT vyšetrenia brucha by boli dané predpoklady pre ďalšie včasné adekvátne diagnostické a terapeutické postupy. Nevykonaním potrebných diagnostických postupov tak nebol zrealizovaný ani adekvátny terapeutický postup pri záchrane zdravia a života pacientky. Nesprávny postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti mal za následok v konečnom dôsledku úmrtie relatívne mladej pacientky. Nie je predsa správne čakať na CT vyšetrenie brucha, ak sa stav pacienta zhoršuje a je podozrenie na prítomnosť peritonitídy. Ďalej zdôraznil, že vylúčiť smrť pacienta nie je možné v lekárskej praxi pri diagnóze náhlej brušnej príhody žiadnym preferenčným RTG, sonografickým alebo CT vyšetrením. Vylúčiť smrť pacienta sa dokonca nedá ani žiadnym terapeutickým a operačným zákrokom. V lekárskej praxi sa ale dá maximálne znížiť riziko morbidity a mortality (úmrtia) včasným stanovením správnej diagnózy a včasnou indikáciou operačného zákroku a jeho správnym vykonaním. Za takejto situácie zo strany žalobcov boli preukázané predpoklady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorými sú protiprávnosť konania, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi konaním pôvodcu ujmy a následkom, teda vznikom samotnej nemajetkovej ujmy.“
18. Vzhľadom na uvedené bol podľa súdu prvej inštancie nesprávny záver žalovanej, že nakoľko nebolo možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy, nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním/nekonaním žalovanej a smrťou F. B.. Žalovaná síce poukázala na závery znaleckého posudku, že vzhľadom na letalitu mozgového abscesu nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy, avšak opomenula bezprostredne predchádzajúce vyjadrenie znalca, ktorý konštatoval, že: „V čase zrealizovaného vyšetrenia zobrazovacími metódami CT a MRI dňa 28.9.2018 v ranných až doobedňajších hodinách
išlo o stav mozgového abscesu, ktorý sa vyvíjal už dlhšie ako 9 dní. V čase stanovenia diagnózy dňa 28.9.2018 bol už prítomný u F. B. na CT a MRI mozgu okolo abscesu výrazný perifokálny edém (opuch), bol konštatovaný presun stredočiarových štruktúr mozgu, prejavy transtentoriálnej herniácie mozgu s útlakom mozgového kmeňa. V tomto štádiu ani urgentne vykonaná operácia nedokázala zvrátiť nepriaznivý prognostický vývoj. Ak by bola diagnóza mozgového abscesu stanovená skôr, je pravdepodobné, že by šance na prežitie pána L. F. B. boli vyššie. V podobných prípadoch platí, čím skôr je diagnóza stanovená, tým sú prognosticky vyššie šance na prežitie daného chorobného stavu“ (str. 28 znaleckého posudku). V nadväznosti na vyššie uvedené vyplýva, že vyšetrenia zobrazovacími metódami CT a MRI dňa 28.9.2018 neboli zo strany žalovanej vykonané včas, keďže v tomto štádiu by ani urgentne vykonaná operácia nedokázala zvrátiť nepriaznivý prognostický vývoj. Avšak ak by bola diagnóza mozgového abscesu stanovená skôr, je pravdepodobné, že by šance na prežitie F. B. boli vyššie, nakoľko čím skôr je diagnóza stanovená, tým sú prognosticky vyššie šance na prežitie daného chorobného stavu. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí určitý liečebný postup, je ťažké a niekedy aj vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozhodnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to ťažšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárskej vedy zvoliť mohol a mal. Nevykonaním potrebných diagnostických postupov tak podľa súdu prvej inštancie nebol zrealizovaný ani adekvátny terapeutický postup pri záchrane zdravia a života pacienta. V lekárskej praxi pri diagnóze mozgového abscesu síce nie je možné na 100 % vylúčiť smrť pacienta ani v prípade, že by bola poskytnutá bezchybná zdravotná starostlivosť, avšak v lekárskej praxi je možné maximálne znížiť riziko mortality mozgového abscesu, a to včasným vykonaním CT a MRI mozgu, včasnou indikáciou operačného zákroku a jeho správnym vykonaním, podaním komplexnej antibiotickej liečby, atď. Včasnosť stanovenia diagnózy mozgového abscesu bola pre F. B. kľúčová z pohľadu reálnej možnosti (pravdepodobnosti) na zotavenie a prežitie. Vzhľadom na vyššie opísané okolnosti a faktory (vek, sprievodné ochorenia) existovala vysoká miera pravdepodobnosti, že sa F. B. pri poskytnutí včasnej a správnej zdravotnej starostlivosti zotaví. V dôsledku pochybení žalovanej však bola F. B. poskytnutá správna zdravotná starostlivosť neskoro, v čase, keď už neexistovala šanca na jeho uzdravenie. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v dôsledku svojej nedbalosti, resp. vykonaním kontraindikovaného vyšetrenia nepostupovala tak, aby maximálne znížila riziko úmrtia u F. B.. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že nesprávnym postupom žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B. došlo k strate šance (pravdepodobnosti), že by bez nesprávneho lekárskeho postupu bol nepriaznivý následok na zdraví F. B. menší, resp. žiadny. V dôsledku viacnásobne nesprávneho postupu žalovanej bola šanca na prežitie absolútne zmarená, nakoľko žalovaná zistila správnu diagnózu F. B. až v momente, keď už nemal žiadnu šancu na zotavenie, keďže neurochirurgický zákrok s evakuáciou abscesu mal len paliatívny charakter. Za takejto situácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobcov boli preukázané predpoklady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorými sú protiprávnosť konania, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi konaním pôvodcu ujmy a následkom, teda vznikom samotnej nemajetkovej ujmy.
19. Vo vzťahu k povahe a výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy nie je poskytnúť náhradu peňažného ekvivalentu poškodenému ani obnoviť pôvodný stav. Z povahy ujmy spôsobenej vo sfére osobnostných práv totiž vyplýva, že takúto ujmu nemožno presne vyčísliť, a ani obnoviť pôvodný stav. V prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy je možné iba jej určité zmiernenie, zadosťučinenie, resp. satisfakcia. Práve v prípadoch usmrtenia blízkeho človeka je nepochybné, že žiadna suma nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila život človeka. Takýmto zásahom do práva na rodinný život pozostalých dochádza k nenapraviteľnej ujme a deštrukcii rodinných a interpersonálnych vzťahov, pričom spôsobenú ujmu je nutné považovať za neodvrátiteľnú, nevyčísliteľnú a nenahraditeľnú. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Výška peňažného
zadosťučinenia nie je ustanovená v žiadnom právnom predpise. Výšku nemajetkovej ujmy určuje súd, pričom táto výška musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu. Pri rozhodovaní o tejto výške musí súd vychádzať predovšetkým z dvoch kritérií - závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. V súvislosti s uvedeným sa potom posudzuje aj miera zavinenia pôvodcu zásahu. V neposlednom rade bolo súdmi konštatované aj to, že rozhodovacia činnosť súdov v otázkach nemajetkovej ujmy by mala pôsobiť aj preventívno- sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012 zo dňa 2.10.2013). Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti sú teda závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila).
20. V dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu s F. B.. Táto intenzita bola daná už tým, že išlo o mladého, zdravého 37-ročného muža budujúceho si rodinu, s dieťaťom v útlom veku. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca aktivity pozostalého, často vyžadujúca odbornú pomoc (v dôsledku duševného ochorenia), sú žalobcovia zasiahnutí stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, spolupatričnosti a odovzdávanie rodičovskej, resp. súrodeneckej lásky, i výchovného poslania, na ktorých je človek existenčne závislý a ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý budúci život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a nezvratnosť straty rodinného príslušníka (otca, syna a brata), ktorý dnes mohol ešte žiť, ak by mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosti žalovanou lege artis, priznanie žiadnej formy morálneho zadosťučinenia nie je v tomto prípade dostačujúce. Aj napriek tomu, že žiadna suma, ktorú by priznal súd, nie je dostatočná a nenahradí stratu života blízkej osoby a ujmu tým spôsobenú rodine a blízkym, je spravodlivé, aj vzhľadom na zmiernenie následkov tejto straty, poskytnúť v tomto prípade náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom v peniazoch v súlade s ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
21. Blízkosť vzťahu žalobcov s poškodeným a nenapraviteľná ujma v ich životoch spôsobená jeho náhlou smrťou je prvým a najdôležitejším kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy. Pri ich posúdení súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z výpovedí žalobkyne 2/, žalobkyne 3/ a žalobcu 4/, ktorí napriek náročnému opätovnému obnovovaniu traumy zo straty ich blízkeho človeka podrobne opísali F., aký bol človek, aký spokojný a šťastný bol počas svojho života, najmä po narodení syna, opísali ich vzájomný vzťah s F., akí si boli blízki, ako ich rodina fungovala a tiež aká trauma, bolesť a náhlosť pretrhnutia vzájomných väzieb im bola spôsobená ničím nezahojiteľnou stratou ich otca, syna a brata. Žalobca 1/ pre svoj veľmi nízky vek nebol spôsobilý vypovedať; o jeho vzťahu s otcom a následkoch spôsobených na jeho živote po smrti otca však vypovedali ostatní žalobcovia. Žalobca 1/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišiel o jedného z rodičov, ktorý ho podľa slov žalobkyne 3/ veľmi miloval, venoval mu všetok voľný čas a s láskou sa o neho staral. Žalobca 1/ zároveň prišiel v tom čase o hlavného živiteľa rodiny, nakoľko v čase smrti otca nemal ani dva roky a jeho mama bola na materskej dovolenke. Mali čerstvo kúpený dom, na ktorý mali spoločnú hypotéku, pričom po smrti poškodeného musela jeho priateľka a matka žalobcu 1/ predať tento dom značne pod cenu a odsťahovať sa na stredné Slovensko. Strata otca pre neho znamenala zásah a zmenu jeho zázemia. Podľa žalobkyne 3/ sa žalobca 1/ po smrti otca pýtal, „kde je tato“. Žalobca 1/, ktorý má už dnes šesť rokov, tak vyrastá bez otca, nemá možnosť prežívať a zdieľať s ním dôležité etapy svojho života, prehlbovať s ním vzťah otca a syna, a bude si ho pamätať len z fotografií a rozprávania svojich najbližších. Vo vzťahu k maloletému žalobcovi 1/ tak súd prvej inštancie konštatoval mimoriadnosť závažnosti vzniknutej ujmy, v dôsledku straty otca u maloletého vo veku necelých dvoch rokov, ktoré závažné dôsledky spôsobenej ujmy je nútený niesť už od takéhoto útleho veku. U maloletého žalobcu 1/ je tak strata otca absolútna a nespochybniteľná, brániaca mu poznať svojho vlastného otca, rozvíjať s ním blízky vzťah a viesť rodinný život. Žalobkyňa 2/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišla o svojho syna. Pre matku nie je nič horšie ako prežiť vlastné dieťa. Zavinením žalovanej tak zažila niečo, čo by nemal zažiť žiadny rodič. Žalobkyňa 2/ prišla o syna, ktorý tu bol vždy pre ňu, prinášal jej veľa radosti a smiechu, pravidelne ju navštevoval a keďže bol šikovný a najpraktickejší zo svojich súrodencov, najviac mame pomáhal od platenia účtov, cez nosenie
nákupov, až po maľovanie bytu. Prišla o najveselšie a najflexibilnejšie dieťa, s ktorým trávila najviac času a bola si s ním nesmierne blízka. Keď bol poškodený ešte v kóme, žalobkyňa 2/ podľa žalobkyne 3/ sa chcela o neho doživotne starať. Po jeho smrti jej žalobkyňa 3/ ani nemohla povedať, čo presne sa poškodenému stalo, pretože podľa jej slov by to neprežila. Teraz chodí na jeho hrob zapáliť sviečku a poplakať si. Veľmi ju však mrzí, že nemôže tráviť viac času s maloletým A., nakoľko sa po smrti otca museli presťahovať na stredné Slovensko, kde nie je dostupná verejná doprava. Žalobkyňa 3/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišla o rok staršieho brata, s ktorým si bola nesmierne blízka. Ako uviedla, prišla o brata, ktorý ju vedel najlepšie zbaviť stresu, keďže pracuje so smrteľne chorými ľuďmi, o brata, s ktorým si pravidelne volala (dokonca častejšie ako počas jej štúdia či práce v Bratislave a F. pobytu v Írsku vzhľadom na vtedy menšiu dostupnosť internetu), a ktorý s ňou zdieľal fotografie a príhody s malým synom. Vedel ju najlepšie rozveseliť, prinútiť vypnúť, podporoval ju v štúdiu medicíny (odriekol vlastnú školu, aby mohla sestra študovať medicínu v Bratislave). F. plánoval navštíviť sestru v Amerike, hneď ako maloletý A. trochu vyrastie. Toto už nestihol. F. bol podľa slov svoje sestry „lepidlom“ rodiny. Žalobkyňa 3/ bola zároveň svedkom arogantného správania a necitlivých výrokov lekárov žalovanej po smrti jej brata, ktoré sú pre ňu nielen osobnou traumou, ale aj doživotnou ranou pod pás z vlastných radov. Žalobca 4/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišiel o mladšieho brata. Ich vzťah možno charakterizovať tak, že žalobca 4/ bol pre poškodeného akýmsi mentorom, vždy nápomocný a poškodeného sa na neho často obracal s prosbou o radu. Žalobca 4/ sa tešil na to, keď maloletý A. trochu podrastie a bude sa hrať s jeho dvoma deťmi. Žalobca 4/ bol taktiež svedkom arogantného správania a necitlivých výrokov lekárov žalovanej po smrti jeho brata.
22. Súd prvej inštancie zároveň prihliadol aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V danom prípade sa jednalo o pôvodcu zásahu, ktorým je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, konkrétne nemocnica, teda miesto, kam pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale i hlboko ľudský a v súlade s lekárskou etikou (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Súd prvej inštancie mal preukázané, že zo strany žalovanej došlo k viacerým porušeniam, resp. hrubým zanedbaniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B.. V prípade poskytovania, resp. neposkytovania zdravotnej starostlivosti F. B. nešlo o bežnú chybu, ktorá sa môže stať každému lekárovi, ale o sériu závažných až systémových pochybení a hrubých zanedbaní. Žalovaná je v rámci slovenského zdravotníctva považovaná za špičkové a koncové zdravotnícke pracovisko, od ktorého každý pacient legitímne očakáva, že tam bude zo zdravotného hľadiska v bezpečí a že každý zdravotný problém, ktorý je podľa aktuálnych poznatkov lekárskej vedy liečiteľný a vyliečiteľný bude na tomto pracovisku v súlade s týmito poznatkami aj liečený a podľa možnosti vyliečený. Ak k takémuto druhu hrubých pochybení, ignorácií zhoršujúceho sa stavu a nezáujmu pomôcť pacientovi, dôjde na zdravotníckom pracovisku takejto kategórie, zvyšuje to bezpochyby intenzitu závažnosti spôsobenej ujmy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že intenzitu a závažnosť spôsobenej nemajetkovej ujmy ovplyvňuje aj prístup žalovanej k žalobcom po smrti ich blízkej osoby. Vyššie spomínaný nález Ústavného súdu Českej republiky zdôraznil, že je potrebné skúmať aj ďalšie konkrétne okolnosti každého prípadu, a to tak právne alebo skutkové, priťažujúce alebo naopak poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej za spôsobenú ujmu; inak sa bude hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy, inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany zodpovedného celkom zrejmé. Je zreteľné, že postoj zodpovednej strany (pôvodcu zásahu) môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; vľúdne (ústretové) správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia, čí vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Lekári žalovanej, konkrétne prednosta KIGM Kramáre, UNB, doc. E. C., sa počas stretnutia so žalobkyňou 3/ a jej manželom B. E., bezprostredne po smrti poškodeného, správal arogantne, bezcitne, bez žiadneho rešpektu a mal dokonca ironické poznámky (napr. že mozog F. sa záhadne začal správať ako špongia; aj tak dostal jej brat najlepšiu starostlivosť ako mohol; zľahčovanie a zjednodušovanie celej situácie, keď sa pýtal žalobkyne 3/ na Ameriku, že on by nerobil doktora v Amerike, lebo tam má málo dovolenky a pod.). Lekári žalovanej si po smrti poškodeného nepriznali žiadnu zodpovednosť, naopak žalobkyňu 3/ a žalobcu 4/ sa zavádzajúcim spôsobom a výhovorkami snažili presvedčiť, že u poškodeného nastala nejaká náhodná anomália, resp. oni nič viac urobiť nemohli, a že mu poskytli najlepšiu starostlivosť ako mohli. Lekári žalovanej ani samotná žalovaná do dnešného dňa neprejavili žiadnu ľútosť, žiadnu sebareflexiu a neuviedli žiadne ospravedlnenie. Žalovaná do dnešného dňa tvrdí, že poskytla zdravotnú starostlivosť F. B. lege artis, cit. „v plnom rozsahu a včas,
v kontexte s vývojom jeho zdravotného stavu a klinických príznakov“, a to aj napriek jednoznačným záverom ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia a znaleckého ústavu v znaleckom posudku o viacnásobnom nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti F. B. na pracoviskách u žalovanej.
23. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil aj celkový postoj žalovanej k svojim pochybeniam a zanedbaniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, na druhej strane však musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život spôsobený hrubou nedbanlivosťou svojich zamestnancov prechádzať, a to obzvlášť za situácie, keď sa jedná o zdravotnícke zariadenie. V tomto konkrétnom prípade sa jednalo o nemocnicu, do ktorej pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci - lekári sú dostatočne kvalifikovaní a že ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale aj hlboko ľudskí v súlade s lekárskou etikou. V prípade, že sa pacient stane „obeťou“ niekoľkých po sebe idúcich hrubých nedbalostí, ktoré skončia až jeho nečakaným a zbytočným úmrtím, je nutné sa zaoberať tiež otázkou, či sa jednalo o mimoriadnu udalosť, o individuálne pochybenie jednotlivcov, či v konkrétnom zdravotníckom zariadení o jav vyskytujúci sa opakovane a nejedná sa teda o exces, ale o systémovú chybu. Všetky vyššie uvádzané skutočnosti indikujú, že nečakaná a zbytočná smrť F. B. bola spôsobená systémovou chybou u žalovanej. Žalovaná si do dnešného dňa nebola schopná priznať jediné pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B., pričom tento postoj žalovanej môže viesť k tomu, že sa podobné nešťastie zopakuje. Žalovaná totiž neurobila nič, aby sa už podobný prípad zásadného zanedbania zdravotnej starostlivosti nezopakoval. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že rozhodovacia činnosť súdov v otázkach nemajetkovej ujmy by mala pôsobiť aj preventívno-sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu.
24. Samotná výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, tak ako je vyššie uvedené, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 10C/88/2009-402, z 10.10.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012, z 2.10.2013, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za porušenie práva na súkromie vo výške po 90.000 eur každému z rodičov a súrodencom po 10.000 eur (prípad bdelej kómy tzv. perzistentný vegetatívny stav v spojení s hypoxicko-anoxickým poškodením mozgu s apalickým syndrómom ťažkého stupňa u poškodeného v dôsledku toho, že počas operačného zákroku a následnej pooperačnej starostlivosti došlo zo strany zamestnancov, najmä lekárov anestéziológov, k hrubému porušeniu povinností). Taktiež poukázal na rozsudok Okresného súdu v Senici sp. zn. 3C/174/2009, zo 16.11.2011, kde bol zodpovedný subjekt zaviazaný zaplatiť spolu 400.000 eur (vo výške 100.000 eur jednotlivým žalobcom - manželovi, deťom a rodičovi) ako náhradu nemajetkovej ujmy za smrť pacientky po pôrode (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti prostredníctvom svojich zdravotníckych pracovníkov nezabezpečil poškodenej pacientke poskytnutie zdravotnej starostlivosti lege artis, v priamom dôsledku čoho došlo pri pôrode k závažnému poškodeniu zdravia pacientky vedúcemu až k jej smrti, čím došlo k značnému zásahu do základných osobnostných práv žalobcov). Poukázal i na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14, z 22.12.2015, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 30Cdo/2535/2013-529, z 18.5.2014, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci č.k. 1Co/157/2012-412, zo 14.12.2012, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie sťažovateliek smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti
s postupom lekárov nemocnice non lege artis, priznané čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000 Kč a 1.000.000 Kč (s konštatovaním o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich hľadiska menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho .. naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek spravodlivo stanovená). Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti, s ohľadom na mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade (najmä u žalobcu 1/ ako maloletého syna poškodeného), ako i mimoriadnosť okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, súd prvej inštancie považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcovi 1/ (maloletý syn poškodeného) sumu 50.000 eur, vo vzťahu k žalobkyni 2/ (matka poškodeného) sumu 30.000 eur a vo vzťahu k žalobkyni 3/ a žalobcovi 4/ (súrodenci poškodeného) sumu 20.000 eur. Došlo tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromia a rodinného života. Aj v ústavnej rovine je zakotvená v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktorá je zaručená, pričom každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Je nesporné, že medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej osoby môže dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich rodinné spoločenstvo. Zásahom do osobnostnej, emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobeným protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v danom prípade, zakladalo právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Značná miera dotknutia (zásahu) osobnosti fyzickej osoby (tak ako to bolo v prípade žalobcov) je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady, pretože morálne zadosťučinenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaná sa žiadnym spôsobom nevyjadrila k výške náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej zo strany žalobcov, a teda netvrdila, že by určitá výška náhrady nemajetkovej ujmy na ňu nepôsobila likvidačne. Nepriznaním predmetnej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti by súd rezignoval na dostatočné posúdenie aj preventívno-sankčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy. Naopak, priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je podľa súdu prvej inštancie spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.
25. Žalobcovia požadovali aj morálnu satisfakciu navrhujúc uloženie povinnosti žalovanej písomne sa im ospravedlniť za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti F. B., a to zaslaním listu na adresu trvalého pobytu každého žalobcu s požadovaným textom. Vo vzťahu k tomuto nároku sa žalovaná rovnako, ako v prípade požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, žiadnym spôsobom nevyjadrila. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti obsiahnuté v § 13 Občianskeho zákonníka sú relatívne samostatné a je ich možno použiť jednotlivo alebo kumulovať. Uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak nevylučuje aj súbežné uplatnenie morálnej satisfakcie formou ospravedlňujúceho sa listu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najmä s prihliadnutím na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy ospravedlnenia zo strany žalovanej a s ohľadom na požadovanú formu morálnej satisfakcie (zaslaním ospravedlňujúceho sa listu žalobcom) považoval súd prvej inštancie aj tento nárok uplatnený žalobcami za dôvodný a preto mu v celom rozsahu vyhovel.
26. Nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku v zmysle § 448 Občianskeho zákonníka si uplatnil voči žalovanej žalobca 1/, maloletý syn F. B., ktorému F. B. poskytoval pred svojím úmrtím výživu. Podľa žalovanej žalobca 1/ zmeškal subjektívnu premlčaciu lehotu podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď nežaloval predmetný nárok v lehote dvoch rokov odo dňa úmrtia F. B., t. j. v časovom období od 8.10.2018 do 8.10.2020. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok na náhradu škody formou peňažného dôchodku na náklady na výživu nie je premlčaný. Nárok na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí uplatniť na súde v premlčacej lehote dvoch rokov odo dňa keď sa poškodený dozvie (i) o vzniku škody a (ii) o tom, kto za túto škodu zodpovedá. Žalovaná nesprávne posúdila a vyhodnotila moment, kedy sa žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) dozvedel o vzniku škody a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyžaduje „vedomosť o vzniknutej škode“, pričom z judikatúry a právnej doktríny vyplýva, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty pre uplatnenie práva na náhradu škody je rozhodné, kedy sa poškodený dozvie o už vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) a kto za ňu zodpovedá.
Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode (nie z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škody). Vedomosť o vzniku škody preto jednoznačne zahŕňa vedomosť o protiprávnom úkone (škodnej udalosti) a vedomosť o samotnej škode (majetkovej ujme). Je preto nesprávny záver žalovanej, že žalobcovi 1/ začala plynúť prípadná subjektívna premlčacia lehota momentom smrti otca, F. B., t. j. 8.10.2018. V tomto momente žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) mal vedomosť len o tom, že F. B. zomrel. Žalobca 1/ nemal vedomosť o vzniku škody, nakoľko nevedel o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti (o hrubých pochybeniach a nedbanlivosti žalovanej), s čím súvisí aj to, že nevedel, že niekto porušením svojich povinností zavinil smrť F. B.. Pokiaľ teda žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) nevedel, že došlo k protiprávnemu úkonu, ktorý je nevyhnutnou podmienkou pre vznik škody, nemohol ani vedieť, že je tu niekto, kto zodpovedá za túto škodu. Žalobca 1/ a jeho zákonná zástupkyňa nadobudli vedomosť o vzniku škody až vydaním a doručením oznámenia o výsledku prešetrenia, t. j. najskôr 2.8.2021, v ktorom ÚDZS konštatoval nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v ambulancii CPO Ružinov, ako aj na KIGM Kramáre. Až týmto momentom sa mohol žalobca 1/ kvalifikovane domáhať náhrady škody spôsobenej závažnými zanedbaniami žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B., v dôsledku ktorých zomrel. Do vydania oznámenia o výsledku prešetrenia mohol mať žalobca 1/ (jeho zákonná zástupkyňa) nanajvýš podozrenie, že žalovaná zavinila smrť jeho otca. Bez oznámenia o výsledku prešetrenia by však žalobca 1/ nevedel uviesť (a ani dostatočne preukázať) jednu z esenciálnych podmienok vzniku jeho žalovaného nároku - a to porušenie povinnosti (protiprávny úkon) žalovanou. Z argumentácie žalovanej vyplýva, že každý komu zomrie v nemocnici príbuzný, by mal pre včasné uplatnenie náhrady škody ihneď žalovať nemocnicu „preventívne“ aj bez toho, aby vedel, či pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemocnica (lekári) pochybila alebo nie. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov, že pre nadobudnutie vedomosti o porušení povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je kľúčové stanovisko ÚDZS. Bez tohto stanoviska možno mať najviac podozrenie, že mohlo dôjsť k nejakému zanedbaniu. Posúdenie nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti si vyžaduje odborné vedomosti z oblasti medicíny a aj určitý čas. Ak ÚDZS trvalo takmer 2,5 roka, kým vedel skonštatovať, že došlo k viacerým zanedbaniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nemožno od zákonnej zástupkyne žalobcu 1/ vyžadovať, aby k takémuto poznaniu dospela skôr. Navyše, od záverov ÚDZS záviselo aj to, či žalobca 1/ vôbec podá alebo nepodá žalobu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Subjektívna premlčacia lehota nezačala plynúť momentom smrti otca, t. j. 8.10.2018, aj z dôvodu, že týmto okamihom žalobca 1/ nemal vedomosť o výške tejto škody. Výpočet výšky peňažného dôchodku sa v zmysle § 448 druhej vety Občianskeho zákonníka odvíja od dávok podľa zákona o sociálnom poistení, v tomto prípade od dávok sirotského dôchodku. Žalobca 1/ až na základe oznámenia Sociálnej poisťovne o výplate dôchodku na účet zo dňa 25.6.2019 sa dozvedel o výške dôchodku (168,10 eura), na základe čoho bol schopný dospieť k výpočtu výšky požadovaného peňažného dôchodku. S ohľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca 1/ splnil subjektívnu premlčaciu lehotu a žalobu podal včas, nakoľko vedomosť o vzniku škody (vrátane vedomosti o protiprávnom úkone) a o tom, kto za ňu zodpovedá, nadobudol žalobca 1/ a jeho zákonná zástupkyňa momentom vydania (2.8.2021), resp. doručenia oznámenia o výsledku prešetrenia, v ktorom boli uvedené skutkové okolnosti, na základe ktorých bolo možné nadobudnúť vedomosť o protiprávnom úkone žalovanej.
27. K samotnému výpočtu výšky požadovaného peňažného dôchodku súd prvej inštancie uviedol, že výšku požadovaného dôchodku ani spôsob jeho výpočtu žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila. V danom prípade je výška náhrady nákladov na výživu pozostalým podľa § 448 Občianskeho zákonníka daná rozdielom medzi tým, čo im bol zomretý poškodený povinný na výživu poskytovať v zmysle Zákona o rodine a medzi výškou dôchodkových dávok poberaných pozostalými z dôvodu smrti výživou povinnej alebo výživu im poskytujúcej osoby. Žalobcovi 1/ ako nezaopatrenému dieťaťu, ktorému zomrel rodič, bol priznaný sirotský dôchodok vo výške 168,10 eura mesačne (ako to vyplýva z oznámenia o výplate dôchodku na účet zo dňa 25.6.2019). Vzhľadom na výšku príjmu F. B. (čistá mzda vo výške 1.954,35 eura) a s prihliadnutím na to, že predmetná suma sa delila medzi trojčlennú rodinu, mali žalobcovia za to, že F. B. by poskytoval synovi na pokrytie nákladov na výživu sumu vo výške 450 eur mesačne. Pre účely výpočtu náhrady škody vo forme peňažných dávok je ďalej potrebné odpočítať od tejto sumy výšku dávok sirotského dôchodku: náklady na výživu vo výške 450 eur mesačne po odpočítaní sirotských dávok sociálneho poistenia vo výške 168,10 eura mesačne predstavujú sumu 281,90 eura mesačne. Podľa § 448 Občianskeho zákonníka vznikol žalobcovi 1/ nárok na náhradu škody vo forme peňažného dôchodku odo dňa usmrtenia jeho otca. V nadväznosti na to, si žalobca 1/ uplatnil (a) náhradu škody vo forme peňažného dôchodku spätne odo dňa úmrtia F. B. do vyhlásenia rozsudku v rámci úhrnnej sumy, tzn. 58
mesiacov vynásobených sumou 281,90 eura (mesačne), v celkovej výške 16.350,20 eura; (b) náhradu škody vo forme peňažného dôchodku uhrádzaného v pravidelných mesačných dávkach vo výške 281,90 eura od vyhlásenia rozsudku, t.j. s účinnosťou od 8.8.2023. Žalovaná žiadnym spôsobom nespochybnila výšku požadovaného dôchodku ani spôsob jeho výpočtu, pričom súd prvej inštancie považoval takto uplatnenú náhradu škody vo forme peňažného dôchodku za súladnú so zákonom a preto uvedenému nároku vyhovel.
28. Na pojednávaní dňa 19.7.2023 právny zástupca žalobcov navrhol pre prípad vyhovenia žalobe vo vzťahu k náhrade škody vo forme peňažného dôchodku nariadenie predbežnej vykonateľnosti rozsudku. Vykonané dokazovanie k majetkovej situácii žalobcu 1/ a jeho rodiny to podľa neho dostatočne odôvodňujú, nakoľko na tento príjem boli odkázaní a už dlhší čas ho nemajú. Podľa súdu prvej inštancie však žalobca 1/ nepreukázal, že by mu hrozilo nebezpečenstvo ťažko nahraditeľnej alebo značnej škody alebo inej ujmy a v tejto súvislosti nepredložil ani žiadny dôkaz, iba všeobecne konštatoval, že majetková situácia žalobcu 1/ a jeho rodiny to odôvodňuje, nakoľko na príjem F. B. boli odkázaní a už dlhší čas ho nemajú. Mal preukázané, že žalobca 1/ poberá sirotské dávky sociálneho poistenia vo výške 168,10 eura mesačne. Uvedená suma sirotského síce nie je vysoká, avšak nemožno bez ďalšieho (najmä bez predloženia relevantných dôkazov) konštatovať, že táto suma je nedostatočná v takej miere, že ak súd nerozhodne o predbežnej vykonateľnosti rozsudku vo vzťahu k náhrade škody vo forme peňažného dôchodku, hrozí žalobcovi 1/ nebezpečenstvo ťažko nahraditeľnej alebo značnej škody alebo inej ujmy. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie návrh žalobcu 1/ na predbežnú vykonateľnosť rozsudku zamietol.
29. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď úspešným žalobcom priznal voči neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Hoci § 255 CSP neobsahuje obdobné ustanovenie ako OSP (§ 142 ods. 3), zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Napríklad pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla vyššie, ako mu ju prizná súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Výška nemajetkovej ujmy totiž závisí od úvahy súdu, ktorú nemožno nijako predvídať, pretože to objektívne nie je možné. Úspech vo veci sa teda skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Rozhodujúcou skutočnosťou je v tomto prípade to, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov. Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5.8.2010, sp. zn. 3 M Cdo 14/2009). Uvedené potvrdzuje aj súdna prax, podľa ktorej aplikácia § 142 ods. 3 OSP (obdobne sa použije aj na § 255 ods. 1 CSP) prichádza do úvahy iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a z nich iba pri tých, ktorými sa rozhoduje o výške plnenia. Nestačí, ak sa nimi rozhoduje iba o základe nároku. Súčasne musí byť splnená aj druhá podmienka, ktorou je závislosť vyčíslenia plnenia od úvahy súdu. Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti).
30. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom č.k. B2-49C/72/2021-421, zo dňa 24.11.2025, súd prvej inštancie doplnil rozsudok č. k. B2-49C/72/2021-297, zo dňa 19.7.2023 o výroky, ktorými zamietol vo zvyšku žalobu žalobcu 1/ (výrok X.), žalobkyne 2/ (výrok XI.), žalobkyne 3/ (výrok XII.) a žalobcu 4/ (výrok XIII.) zamietol.
31. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že vo svojom rozsudku č. k. B2-49C/72/2021-297, zo dňa 19.7.2023, opomenul rozhodnúť o zvyšku žaloby, hoci žalobcovia si uplatnili náhradu nemajetkovej
ujmy v celkovej výške 650.000 eur (žalobca 1/ 300.000 eur, žalobkyňa 2/ 150.000 eur, žalobkyňa 3/ 100.000 eur a žalobca 4/ 100.000 eur). Na uvedenom základe postupoval podľa § 225 ods. 1 až 3 CSP a doplnil rozsudok dopĺňacím rozsudkom. Zopakoval skutočnosti uvedené v odôvodnení rozsudku vo vzťahu k povahe a výške náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že nakoľko priznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ vo výške 50.000 eur, žalobkyni 2/ vo výške 30.000 eur, žalobkyni 3/ vo výške 20.000 eur a žalobcovi 4/ vo výške 20.000 eur, vo zvyšku žalobu zamietol.
32. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v časti výrokov X. a XI. podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a žiadali rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých častiach zmeniť tak, aby bolo žalovanej uložená povinnosť zaplatiť z titulu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ celkovo 300.000 eur a žalobkyni 2/ celkovo 150.000 eur. V plnom rozsahu sa stotožnili s podrobným a komplexným odôvodnením splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nestotožnili sa však s právnym posúdením výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola priznaná. Namietli, že súd prvej inštancie aj napriek poukazu na mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu F. B. a zásahu do osobnostných práv žalobcu 1/ a žalobkyne 2/, tieto kritériá nepremietol do priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň namietli, že súd prvej inštancie výrazne znížil nimi uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby takéto zníženie vysvetlil a náležite odôvodnil, a to aj napriek tomu, že rozhodovacia prax súdov priznáva v takýchto mimoriadnych prípadoch vyššie náhrady nemajetkovej ujmy.
33. V súvislosti s námietkou nezohľadnenia mimoriadnej závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých prišlo k zásahu do ich osobnostných práv, pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedli, že súd prvej inštancie sa stotožnil so všetkými ich argumentmi, ktorými odôvodňovali navrhovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; ide o kritériá (i) závažnosti vzniknutej ujmy a (ii) okolnosti, za ktorých prišlo k porušeniu práva. Napriek tomu konštatovaná mimoriadna závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých prišlo k úmrtiu F. B. a zásahu do osobnostných práv žalobcov, sa nepremietli do posúdenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Rovnako sa súd prvej inštancie zaoberal aj prístupom žalovanej k pozostalým žalobcom, celkovým postojom žalovanej k svojim pochybeniam a zanedbaniam, no tieto kritériá sa rovnako nepremietli do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Obdobne nie sú v priznanej výške nemajetkovej ujmy zohľadnené ani preventívno-sankčné účinky rozhodovacej činnosti súdov v otázkach nemajetkovej ujmy.
34. Vo vzťahu k závažnosti spôsobenej ujmy na osobnostných právach žalobcu 1/ uviedli, že tento stratil jedného zo svojich rodičov, keď nemal ani dva roky, čím prišiel o možnosť spoznať svojho otca, rozvíjať s ním vzťah, vytvoriť si puto medzi otcom a synom, prišiel o zážitky, ktoré by s ním zažil, rady a výchovu, ktorú by mu dal, o jeho starostlivosť. Stratil milujúceho rodiča, ktorý mu venoval všetok svoj čas, ktorý mohol a s láskou sa o neho staral. Po smrti otca sa pýtal „kde je tato“. Následne zvykol plakať a pýtať sa, prečo nemá otca ako iné deti. Vyrastá tak bez otca, ktorého si bude pamätať iba z fotografií a rozprávania najbližších. Prišiel o hlavného živiteľa rodiny, nakoľko v čase smrti otca, keď mal 21 mesiacov, bola jeho matka na materskej dovolenke. Prišiel o svoje zázemie, nakoľko jeho rodičia mali čerstvo kúpený dom na spoločnú hypotéku a po smrti jeho otca museli tento dom predať značne pod cenu a odsťahovať sa na stredné Slovensko k jeho starej mame (matke E. E.). Strata jedného príjmu rodiča (pričom v tomto prípade bol príjem F. B. hlavným príjmom pre celú rodinu) má nepochybne vplyv aj na budúcnosť žalobcu 1/, čo sa ešte viac prejavuje so zvyšujúcimi sa nákladmi na staršie a dospievajúce dieťa; je odkázaný na príjem jedného rodiča.
35. Vo vzťahu k závažnosti spôsobenej ujmy na osobnostných právach žalobkyne 2/ uviedli, že táto prišla o svoje milované dieťa, čo je pre matku to najhoršie, čo sa jej mohlo v živote stať. So synom mala veľmi blízky vzťah, možno dokonca povedať, že zo všetkých detí najbližší, nakoľko F. B. jej zo všetkým pomáhal a bol tu vždy pre ňu - prinášal jej veľa radosti a smiechu, pravidelne ju navštevoval a brával na výlety aj s partnerkou a vnúčikom A. B., často spolu telefonovali, aby ju rozosmial, pričom telefonáty sa ešte zintenzívnili po narodení A. B.. F. B. bol pre mamu najtesnejší spoj, bol jej zrkadlom a lepidlom rodiny. Pomáhal jej od platenia účtov, nosenia nákupov, maľovania a vynovenia bytu až po vozenie autom, kam potrebovala. V čase, keď F. B. už ležal v kóme a jeho mozog už nefungoval, sa chcela o neho starať do smrti. Po smrti syna sa prestala o seba starať. Útechu nachádza vo viere a v rodine. J. E. jej ani nemohla povedať detaily príčiny smrti F. B., pretože by to podľa jej slov neprežila. Vie len to, že došlo k pochybeniam pri liečbe, ako uviedla vo svojej výpovedi. Teraz chodí na hrob zapáliť sviečku
a poplakať si. Smrťou syna prišla aj pred tým početné chvíle strávené s vnúčikom A. B., nakoľko sa musel presťahovať s mamou na stredné Slovensko do Rimavskej soboty, ktorá je pre ňu ťažko dostupná. Túto absenciu kompenzuje aspoň prostredníctvom telefonátov aj cez Facebook. Nečakaná a absolútne zbytočná smrť F. B. jej spôsobila šok, zúfalstvo, hlboký a nevyliečiteľný smútok a navždy poznamenala jej život nezhojiteľným pretrhnutím väzieb s milovaným synom.
36. Vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých došlo k úmrtiu F. B. a tým k zásahu do osobnostných práv žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že tieto zvyšujú závažnosť zavinenia žalovanej a prehlbujú ujmu spôsobenú žalobcom. V prípade poskytovania, resp. neposkytovania zdravotnej starostlivosti F. B. nešlo o bežnú chybu, ktorá sa môže stať každému lekárovi, ale o sériu závažných a systémových pochybení a hrubých, školáckych zanedbaní. F. B. bol mladý 37-ročný, do toho času zdravý muž, bez pridružených ochorení, ktorý prežíval najkrajšieho obdobie svojho života po narodení syna, a ktorý mal ešte veľkú časť života pred sebou. Lekári žalovanej mali absolútne nedbanlivý a nesprávny prístup k diagnostike, najskôr len skúsili spraviť lumbálnu punkciu, či im niečo náhodou nevyjde bez toho, aby zohľadnili konkrétne symptómy a výsledky objektívnych vyšetrení, a keď im nič nevyšlo, vôbec nepokračovali v diagnostike, ani sa len nenasnažili zistiť, čo F. B. je, nechali ho len tak ležať a takmer bez povšimnutia zomrieť. Z uvedeného vyplýva, že prístup lekárov bol po profesionálnej stránke značne neodborný, no čo je horšie, po ľudskej stránke išlo o absolútny nezáujem lekárov o pacienta. Lekári žalovanej pochybili až v štyroch momentoch, v ktorých mali jasnú indikáciu na realizáciu CT/MRI mozgu: (a) počas vyšetrenia v ambulancii CPO (lekárka mala podozrenie na neurologický problém), (b) po prijatí na KIGM mali lekári žalovanej v rámci diferenciálnej diagnostiky vykonať CT/MRI mozgu, (c) pred vykonaním lumbálnej punkcie bolo povinnosťou lekárov prostredníctvom zobrazovacej metódy (CT/MRI mozgu) vylúčiť ložiskové procesy v mozgu, (d) bezprostredne po realizácii lumbálnej punkcie, keď jej výsledky nič nepreukázali, ak by lekári žalovanej pokračovali v diagnostike zobrazovacou metódou a nenechali by ho celý ďalší deň len tak ležať bez akéhokoľvek vyšetrenia, bol ešte zachrániteľný. Ak by lekári žalovanej nepochybili aspoň v jednom z týchto momentov a urobili CT/MRI mozgu, F. B. mohol dnes ešte žiť. Lekári žalovanej vykonali hneď po jeho prijatí na KIGM lumbálnu punkciu bez prechádzajúceho CT/MRI mozgu, bez vyšetrenia očného pozadia. Počas realizácie lumbálnej punkcie mu nebol ani zmeraný otvárací tlak, ktorý mal pomôcť lekárom v ďalšej diagnostike, ktorá bola odignorovaná. Táto lumbálna punkcia bola v prípade F. B. kontraindikovaná, a ako uviedol ÚDZS, spôsobila závažnú fatálnu komplikáciu. Lekári žalovanej, napriek jednoznačným neurologickým príznakom, ani len neprivolali neurológa, ktorý by bezpochyby nariadil vykonanie CT/MRI mozgu. Neurológ bol privolaný až v čase, keď F. B. bol v kóme, mal kvalitatívnu a kvantitatívnu poruchu vedomia a čiastočné ochrnuté všetky štyri končatiny, t. j. v stave kedy mu už bolo možné poskytnúť len paliatívnu liečbu bez akejkoľvek šance na zotavenie. Toto má byť podľa vyjadrení žalovanej v tomto konaní riadne, včasné a správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti. F. B. nemal v zdravotnej dokumentácii ani zapísanú indikáciu na CT/MRI mozgu. To znamená, že lekári žalovanej ani len neplánovali realizovať toto vyšetrenie, ktoré by mu zachránilo život. A. E. C. pri rozhovore s J. E. najskôr uviedol, že nemali dôvod urobiť mu CT, následne uviedol, že pre lôžkových pacientov CT nemajú a na druhej strane ho nemôžu presúvať cez polovicu Bratislavy, pretože mal tak silné bolesti hlavy, že by ten presun nezvládol. Logika lekárov žalovanej teda bola taká, že CT pre „obyčajných“ lôžkových pacientov nemajú, ale presúvať F. tiež nemôžu, lebo bol na prevoz nestabilný. A preto čakali až kým upadol do kómy. Vtedy už indikáciu na CT mozgu a privolanie neurológa mali. Lekári žalovanej nedostatočne monitorovali stav pacienta, kedy F. B., pred tým zdravý mladý muž, odišiel v podstate nepozorovane. Je nepochopiteľné ako pri zhoršujúcom sa a závažnom stave, v ktorom sa nachádzal, bol pred tým plne zdravý mladý pacient hospitalizovaný na bežnom lôžkovom oddelení bez dostatočného monitorovania. Podľa zdravotnej dokumentácie obsiahnutej v znaleckom posudku bol už v deň hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB dezorientovaný, pričom na druhý deň večer sa dostal už do stavu, že potreboval plienku. Ani za takéhoto stavu však lekári žalovanej nebrali jeho stav dostatočne vážne, neprivolali neurológa, neurobili CT ani MRI mozgu, nezisťovali príčiny jeho stavu a konať začali až keď ho našli ráno v kóme ležať pri posteli. K vyššie vymenovaným závažným pochybeniam a hrubým zanedbaniam poskytovania zdravotnej starostlivosti došlo až na dvoch rozdielnych pracoviskách žalovanej - v ambulancii CPO Ružinov, UNB a počas hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB. Žalovaná je v rámci slovenského zdravotníctva považovaná za špičkové a koncové zdravotnícke pracovisko. „Koncové“ neznamená, že sa tam má skončiť život pacienta (ako tomu bolo v prípade F. B.), ale že ide o najvyššiu inštanciu v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti v Slovenskej republike. Od zdravotníckeho pracoviska tejto úrovne každý pacient legitímne očakáva, že tam bude zo zdravotného hľadiska v bezpečí a že každý zdravotný problém, ktorý je podľa aktuálnych poznatkov lekárskej vedy liečiteľný a vyliečiteľný bude na tomto pracovisku v súlade s týmito poznatkami
aj liečený a podľa možnosti vyliečený. Ak k takémuto druhu hrubých, priam „školáckych“ pochybení, ignorácii zhoršujúceho sa stavu a nezáujmu pomôcť pacientovi, dôjde na zdravotníckom pracovisku takejto kategórie, zvyšuje to bezpochyby intenzitu závažnosti spôsobenej ujmy. Žalobcovia vyjadrili podozrenie, že došlo k manipulácii so zdravotnou dokumentáciou F. B., nakoľko záznamy lekárov z dekurzu, ktoré boli dopísané rukou, sa nezhodujú so záznamami zdravotných sestier o stave pacienta; žalovaná toto tvrdenie žalobcov vôbec nepoprela. Dôležitou okolnosťou je aj obdobie, kedy došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti. Lekári žalovanej sa dopustili vyššie popísaného absolútne nedbanlivého konania, až ignorácie stavu pacienta, ktorého dôsledkom F. B. zomrel, pred vypuknutím pandémie COVID-19.
37. Vo vzťahu k prístupu žalovanej k žalobcom a celkovému postoju žalovanej k svojim závažným pochybeniam žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že na intenzitu a závažnosť spôsobenej nemajetkovej ujmy má vplyv aj prístup zodpovednej osoby k pozostalým po smrti ich blízkej osoby. Potvrdzuje to aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015, podľa ktorého je potrebné skúmať aj ďalšie konkrétne okolnosti každého prípadu, a to tak právne alebo skutkové, priťažujúce alebo naopak poľahčujúce. Predovšetkým je potrebné zhodnotiť postoj osoby zodpovednej za spôsobenú ujmu; inak sa bude hodnotiť snaha zodpovedného o urýchlené vyriešenie náhrady nemajetkovej ujmy, inak jeho obštrukcie, nepriznanie zodpovednosti, a to najmä vo veciach, kde je zavinenie zo strany zodpovedného celkom zrejmé. Podľa Ústavného súd Českej republiky je zreteľné, že postoj zodpovednej strany (pôvodcu zásahu) môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými; vľúdne (ústretové) správanie, ospravedlnenie či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia, či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. V tomto prípade lekári žalovanej, konkrétne prednosta KIGM Kramáre, UNB, doc. E. C., sa počas stretnutia s J. E. a jej manželom B. E., bezprostredne po smrti F. B., správal arogantne, bezcitne, bez žiadneho rešpektu a mal dokonca ironické poznámky. Svedčia o tom nasledovné výroky, ktoré potvrdili výsluchy žalobcov a svedka (mozog F. B. sa záhadne začal správať ako špongia; aj tak dostal jej brat najlepšiu starostlivosť ako mohol; pán docent má vybudovanú kariéru na neuroinfekciách, takže oni mu poskytli to najlepšie, čo mohli; zľahčovanie a zjednodušovanie celej situácie, keď sa pýtal J. E. na F., že on by nerobil doktora v Amerike, lebo tam má málo dovolenky; pri konfrontácii, prečo nebol F. B. dostatočne monitorovaný, keďže v noci padol a našli ho až ráno na zemi pri posteli, povedal, že on nemôže nič povedať sestričkám, lebo mu odídu do Rakúska. Lekári žalovanej po smrti F. B. nepriznali žiadnu zodpovednosť, naopak E. B. a J. E. (ako lekárku) sa absolútne zavádzajúcim spôsobom a výhovorkami snažili presvedčiť, že u F. B. nastala nejaká náhodná anomália, resp. oni nič viac urobiť nemohli, a že mu poskytli najlepšiu starostlivosť ako mohli. Najskôr A. E. C. tvrdil, že F. B. nemal indikáciu na CT mozgu, následne po tom, ako mu J. E. povedala, že či je indikácia na CT mozgu až stav, keď je pacient v kóme, doc. E. C. sa začal vyhovárať, že pre lôžkových pacientov CT nemali, ale že zároveň F. B. nebol na prevoz do inej nemocnice stabilný, lebo ho príliš bolela hlava, a tak mu chceli spraviť CT až keď sa mu polepší. E. B., ktorý nemá medicínske vzdelanie, bol presviedčaný, že išlo o nepredvídateľnú komplikáciu, nešťastnú udalosť, s ktorou lekári žalovanej nemohli nič spraviť. E. B. im spočiatku aj veril a myslel si, že brat zomrel na výnimočnú komplikáciu, až kým sa na to podrobnejšie nepozrela jeho sestra a zistila, že nešlo o ojedinelú komplikáciu, ale o absolútne zanedbanie a neposkytnutie zdravotnej starostlivosti. Ak by v tomto prípade nemala J. E. medicínske vzdelanie, lekári žalovanej by pravdepodobne svojím klamlivým informovaním o stave a príčinách smrti F. B., presvedčili pozostalých, že išlo o vyššiu moc a lekári nemohli nič viac robiť. Lekári žalovanej pritom vedeli, že neposkytli zdravotnú starostlivosť správne, nakoľko doc. E. C. sa nepriamo usvedčil, keď uviedol, že teraz by to už takto neurobili. Prečo by to už takto znovu neurobili, ak bol ich postup správny?! Napriek tomu si chybu nepriznal. Lekári žalovanej ani samotná žalovaná do dnešného dňa neprejavili žiadnu ľútosť, žiadnu sebareflexiu a neuviedli žiadne ospravedlnenie. Ako poznamenala J. E., „tak arogantné, drzé správanie k lekárovi som ešte nevidela.“ Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze uviedlo, že v konkrétnom prípade sa jednalo o nemocnicu, do ktorej pacienti prichádzajú s dôverou, že im bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť, že zamestnanci
- lekári sú dostatočne kvalifikovaní a že ich prístup k pacientom je nielen profesionálny, ale aj hlboko ľudský v súlade s lekárskou etikou. V prípade, že sa pacient stane „obeťou“ niekoľkých po sebe idúcich hrubých nedbalostí, ktoré skončia až jeho nečakaným a zbytočným úmrtím, je nutné sa zaoberať tiež otázkou, či sa jednalo o mimoriadnu udalosť, o individuálne pochybenie jednotlivcov, či v konkrétnom zdravotníckom zariadení o jav vyskytujúci sa opakovane a nejedná sa teda o exces, ale o systémovú chybu. O prístupe žalovanej k svojím hrubým zanedbaniam a pochybeniam svedčí aj to, že do dnešného dňa tvrdí, že poskytla zdravotnú starostlivosť F. B. lege artis („v plnom rozsahu a včas, v kontexte
s vývojom jeho zdravotného stavu a klinických príznakov“), a to aj napriek jednoznačným záverom ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia a znaleckého ústavu v znaleckom posudku o viacnásobnom nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti F. B. na pracoviskách u žalovanej. Mali za to, že nečakaná a zbytočná smrť F. B. bola spôsobená systémovou chybou u žalovanej (s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie). Ako ľahostajne a neodborne žalovaná poskytla zdravotnú starostlivosť F. B., tak ignorantsky a neprofesionálne sa stavia teraz k svojim hrubým pochybeniam.
38. Vo vzťahu k preventívno-sankčným účinkom rozhodovacej činnosti súdov v otázkach nemajetkovej ujmy žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov je pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy tieto potrebné zohľadniť. Prisúdená výška náhrady síce nesmie byť pre zodpovedný subjekt likvidačná, na druhej strane však musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život spôsobený hrubou nedbanlivosťou svojich zamestnancov prechádzať, a to obzvlášť za situácie, keď sa jedná o zdravotnícke zariadenie. Musí teda plniť aj účel individuálnej a generálnej prevencie. V predmetnom prípade je pre primerané určenie preventívno-sankčných účinkov rozhodnutia nevyhnutné zohľadniť, že žalovaná je v rámci slovenských nemocníc považovaná za špičkové a koncové zdravotnícke pracovisko, ide o najväčšiu nemocnicu na Slovensku; napriek početným závažným pochybeniam žalovaná neprijala žiadne opatrenia, aby sa v budúcnosti už takéto hrubé zanedbania poskytovania zdravotnej starostlivosti neopakovali; prístup žalovanej k žalobcom a účelové odmietanie svojich pochybení a zodpovednosti preukazujú, že žalovaná tento prípad zľahčuje, neberie dostatočne vážne, nemá záujem o nápravu a nestavia sa zodpovedne k svojmu protiprávnemu konaniu ani v konkrétnom prípade žalobcov ani vo všeobecnej rovine, tak aby sa už takýto prípad nezopakoval a jej jediným záujem je iba ochrana svojich ekonomických záujmov a vyhýbanie sa, resp. odďaľovanie právnej zodpovednosti; k zmene tohto prístupu a postoja žalovanej nedošlo ani v nadväznosti na podanú žalobu a predložené dôkazy (najmä oznámenie o výsledku ÚDZS a znaleckého posudku), pričom ani výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobcovia uplatnili v žalobe nepohla s týmto prístupom žalovanej tak, aby predmetný prípad a ďalšie obdobné prípady v budúcnosti začala brať zodpovedne a vážne; žalovaná ani len netvrdila, že by uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy bola pre ňu likvidačná. Z týchto skutočností vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy priznaná žalobcom 1/ a 2/ napadnutým rozhodnutím nemôže pôsobiť a ani nepôsobí na žalovanú tak, aby sa, aby sa snažila obdobným hrubým pochybeniam predchádzať a už vôbec nemá vplyv na to, aby sa žalovaná zodpovedne postavila k mimoriadnej ujme, ktorú spôsobila žalobcom a snažila sa ju zmierniť.
39. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej uviedli, že so všetkými vyššie vymenovanými skutočnosťami a okolnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre správne a primerané určenie náhrady nemajetkovej ujmy, sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí stotožnil, pričom konštatoval (i) mimoriadnu intenzitu spôsobenej ujmy žalobcom, (ii) mimoriadnu závažnosť okolností, za ktorých došlo k smrti F. B. a tým k zásahu do osobnostných práv žalobcov, (iii) arogantné, bezcitné správanie lekára žalovanej k pozostalým, (iv) nepriznanie si zodpovednosti spolu s absenciou sebareflexie žalovanej a jej lekárov bez prejavenia rešpektu, ľútosti, či ospravedlnenia a (v) potrebu uplatnenia preventívno-sankčných účinkov rozhodnutia. Napriek všetkým týmto (správnym) záverom sa mimoriadna závažnosť nepremietla do výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/. Legitímne pritom možno očakávať, že ak je intenzita spôsobenej nemajetkovej ujmy a závažnosť ďalších kľúčových kritérií mimoriadna, mala by byť mimoriadna aj priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/, však nie je možné považovať za mimoriadnu. V tomto kontexte sa odvolali na rozhodnutia súdov, ktoré citoval súd prvej inštancie. Prvé dve rozhodnutia, na ktoré poukázal, sa týkali priznania náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Oba tieto prípady podľa skutkových okolností možno považovať za mimoriadne závažné z hľadiska spôsobenej ujmy a okolností, za ktorých došlo v prvom prípade k vážnemu poškodeniu zdravia pacienta a v druhom prípade k smrti pacientky. V oboch týchto prípadoch bola blízkym príbuzným priznaná zásadne vyššia výška nemajetkovej ujmy, ktorú možno považovať za mimoriadnu. Predovšetkým právoplatný rozsudok Okresného súdu v Senici sp. zn. 3C/174/2009, zo 16.11.2011, sa týkal obdobnej veci ako v predmetnom prípade. V tomto rozsudku súd riešil prípad úmrtia pacientky v dôsledku závažných pochybení lekárov, ktorých sa dopustili počas pôrodu a po pôrode. Súd v tejto veci priznal každému zo žalobcov 100.000 eur - manželovi, 10- ročnému dieťaťu, dieťaťu, ktoré sa pri tomto pôrode narodilo a tiež matke zosnulej; spolu 400.000 eur. V danom prípade išlo o nemocnicu okresného typu (na rozdiel od žalovanej ako najväčšej nemocnice na Slovensku) a súd ani neposudzoval prístup tejto nemocnice a jej lekárov k pozostalým a celkový postoj
nemocnice k svojim hrubým pochybeniam, čo v prípade žalobcov v predmetnom prípade bezpochyby zvyšuje intenzitu a závažnosť zásahu do ich osobnostných práv a predstavuje priťažujúce okolnosti na strane žalovanej. Navyše, ak takáto výška náhrady nemajetkovej ujmy nebola likvidačná pre nemocnicu okresného typu a spĺňala preventívno-sankčné podmienky, o to viac je obdobná (alebo aj vyššia) výška náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnená v prípade koncového zariadenia, ktoré ma predstavovať špičku medzi nemocnicami. Ostatné rozhodnutia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy v prípade smrti blízkej osoby pri dopravnej nehode spôsobenej porušením pravidiel cestnej premávky. Okolnosti takýchto prípadov sú však zásadne rozdielne, v takýchto prípadoch ide zväčša o individuálne porušenia, ktoré sa v okamihu stanú osudnými (pričom sa navyše stanú v dopravnej prevádzke, ktorá je vo všeobecnosti riziková a každý jej účastník má možnosť voľby medzi viac a menej rizikovými spôsobmi dopravy). Uvedené je neporovnateľné s tým, keď lekári nechajú takmer nebadane, bez zisťovania príčiny závažného a zhoršujúceho sa stavu, zomrieť mladého muža (ktorý je v danej chvíli bezbranný a úplne odkázaný na ich pomoc bez možnosti výberu inej alternatívy) v najväčšej nemocnici považovanej za špičku slovenského zdravotníctva, dokonca mu ešte urobia kontraindikované vyšetrenie, ktoré spôsobí podľa záverov ÚDZS fatálnu komplikáciu. Žalobcom 1/ a 2/ priznaná náhrada nemajetkovej ujmy preto nespĺňa podmienku primeranosti a je nesprávna, nakoľko nezohľadňuje mimoriadnu intenzitu ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich otca a syna a nereflektuje závažné okolnosti, za ktorých došlo k smrti ich milovanej osoby, ani ďalšie významné kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
40. Záverom odvolania žalobcovia 1/ a 2/ namietli, že súd prvej inštancie nevysvetlil a neodôvodnil, z akých dôvodov tak výrazne znížil uplatňovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Mali za pochopiteľné, ak súd neprizná plnú výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. V prípade žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ však súd prvej inštancie uplatňovanú výšku bez vysvetlenia výrazne znížil, keď žalobcovi 1/ priznal len 1/6 a žalobkyni 2/ 1/5 uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Mali za to, že takéto markantné zníženie výšky uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy bolo nevyhnutné náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie však neodôvodnil, prečo považoval až takéto zníženie za správne a primerané, a to aj napriek tomu, že predmetný prípad je z hľadiska závažnosti všetkých kritérií skutočne mimoriadny. Nálezom Ústavného súdu Českej republiky (na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie) boli zrušené rozhodnutia všeobecných súdov, ktorým boli žalobkyniam priznané sumy 1.700.000 a 1.000.000 CZK (v roku 2015 išlo o sumy približne 62.300 eur a 36.600 eur) ako nedostatočné, a to aj s poukazom na to, že pre sťažovateľky bolo ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich pohľadu menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho, pričom takúto nemajetkovú ujmu pociťujú pozostalí veľmi výrazne a o to viac naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek spravodlivo stanovená. Aj tento nález Ústavného súdu Českej republiky je obdobným prípadom závažného medicínskeho pochybenia s následkom smrti, pričom ústavný súd v tomto prípade nepovažoval za primerané a proporcionálne sumy priznané všeobecnými súdmi. Žalobcovia 1/ a 2/ mali za nepochybné, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, že závažnosť všetkých kritérií, ktoré sú podkladom pre spravodlivé a primerané určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, bola mimoriadna. Preto je spravodlivé a primerané, aby aj priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy bola mimoriadna. V iných obdobných prípadoch medicínskych sporov, na ktoré sa odvolali, možno povedať, že táto výška bola mimoriadna. V ich prípade však dochádza k zásadne rozdielnemu posúdeniu, keď priznané nároky na náhradu nemajetkovej ujmy sú výrazne nižšie a nezodpovedajú mimoriadnosti a závažnosti tohto prípadu, a to všetko bez bližšieho vysvetlenia a odôvodnenia.
41. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ nesúhlasila s ich názorom, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vyjadril k zdôvodneniu im priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a že bez vysvetlenia výrazne znížil náhradu nemajetkovej ujmy; v odôvodnení sa otázke nemajetkovej ujmy venoval na niekoľkých stranách. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 288/2018 zo dňa 5.12.2017, podľa ktorého pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Žalobcovia sa v odvolaní opätovne venujú podrobnej rekapitulácií osobných väzieb medzi F. B. a jeho synom a mamou. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur a 30.000 eur je neprimerane vysoká suma v porovnaní s inými prípadmi podobnej povahy. Žalovaná pritom poukázala napr. na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
I sp. zn. 4Csp/80/2017, ktorým pri strate matky pri dopravnej nehode bola priznaná finančná náhrada dcére vo výške 10.000 eur.
42. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolacej replike k vyjadreniu žalovanej uviedli, že v súlade so závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky vo svojom odvolaní poukázali na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, t. j. spôsobenie závažnej a intenzívnej ujmy, ku ktorej došlo na základe mimoriadne závažných skutočností, pri ktorých došlo k vážnemu poškodeniu zdravia pacienta, resp. jeho smrti. Poukázali tak na relevantnú rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných (obdobných) veciach, v ktorých však všeobecné súdy priznali najbližším príbuzným zásadne vyššiu výšku nemajetkovej ujmy. V týchto rozhodnutiach bol pritom náležite zohľadnený vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej škody. V odvolaní navyše poukázali aj na ďalšie významné skutočnosti ohľadom prístupu žalovanej k žalobcom bezprostredne po smrti ich najbližšieho príbuzného, celkový postoj žalovanej k svojim závažným pochybeniam, ktoré dodnes s ľahostajnosťou bez prijatia nápravných opatrení a v presvedčení o svoje neomylnosti popiera, a zdôraznili tiež potrebu preventívno-sankčných účinkov rozhodovacej činnosti súdov. Mali za to, že v súlade s princípom právnej istoty, predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípom rovnosti je potrebné v predmetnom prípade zohľadniť pri posúdení výšky náhrady nemajetkovej ujmy rozhodovaciu prax súdov, na ktorú poukázali v odvolaní. Iba v takom prípade bude existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bude náležite reflektovať mimoriadnu závažnosť tohto prípadu a ujmy spôsobenej žalobcom. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4Csp/80/2017, ktoré sa týka dopravnej nehody s fatálnym následkom straty matky, na ktoré poukázala žalovaná, nepovažovali žalobcovia 1/ a 2/ za porovnateľné. Po prvé, žalovaná nešpecifikovala konkrétne okolnosti tohto prípadu, a nie je preto ani zrejmé, či v tomto prípade existovali mimoriadne závažné okolnosti, za ktorých došlo k nehode a spôsobeniu nemajetkovej ujmy, aká bola miera a intenzita zavinenia žalovaného, či došlo k jednému alebo viacerým porušeniam, aký bol prístup žalovaného k pozostalým a k svojmu pochybeniu a ďalšie. Po druhé, okolnosti prípadov dopravných nehôd sú zásadne rozdielne. V takýchto prípadoch ide zväčša o individuálne porušenia, ktoré sa v okamihu stanú osudnými (pričom sa navyše stanú v dopravnej prevádzke, ktorá je vo všeobecnosti riziková a každý jej účastník má možnosť voľby medzi viac a menej rizikovými spôsobmi dopravy). Uvedené je neporovnateľné s tým, keď lekári nechajú takmer nebadane, bez zisťovania príčiny závažného a zhoršujúceho sa stavu, zomrieť mladého muža (ktorý je v danej chvíli bezbranný a úplne odkázaný na ich pomoc bez možnosti výberu inej alternatívy) v najväčšej nemocnici považovanej za špičku slovenského zdravotníctva, dokonca mu ešte urobia kontraindikované vyšetrenie, ktoré spôsobí podľa záverov ÚDZS fatálnu komplikáciu. V nadväznosti na argumentáciu žalovanej ohľadom priznania neprimerane vysokej náhrady nemajetkovej ujmy poukázali na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/95/2021, zo dňa 28.6.2023, ktorým žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70.000 eur. V danom prípade tiež nešlo o obdobný prípad, nakoľko predmetná výška náhrady nemajetkovej ujmy bola žalobkyni priznaná za zásah do jej osobnostných práv uvedením a rozširovaním nepravdivých tvrdení na jej adresu. Ujma spôsobená žalobcovi 1/, ktorý hrubými zanedbaniami a porušeniami pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti u žalovanej stratil najbližšieho človeka, otca, ktorý bol navyše aj hlavným živiteľom rodiny, a ujma spôsobená žalobkyni 2/, ktorá týmto spôsobom prišla o milované dieťa, s ktorým mala preukázateľne najbližší vzťah, je pritom nepochybne mnohonásobne vyššia, ako rozširovanie nepravdivých údajov o určitej osobe.
43. Žalovaná vo vyjadrení k odvolacej replike žalobcov 1/ a 2/ uviedla, že títo považujú okolnosti prípadov dopravných nehôd za zásadne rozdielne od okolností prípadov v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, pričom paradoxne poukazujú na prípad, v ktorom bola žalobkyni priznaná nemajetková ujma za zásah do jej osobnostných práv uvedením a rozširovaním nepravdivých tvrdení na jej adresu vo výške 70.000 eur. Mala za otázne, či považujú stratu matky pri dopravnej nehode za menšiu ujmu pre pozostalých ako ujmu, ktorá vznikla osobe pri uvedení a rozširovaní nepravdivých tvrdení na jej adresu. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ a 2/ je potom značne nadhodnotená.
44. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II. až IX. podala žalovaná odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a žiadala rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
45. Žalovaná uviedla, že v konaní nebolo preukázané také protiprávne konanie jej zamestnancov, ktoré by jednoznačne a nepochybne viedlo k záveru, že bola jednoznačne a nepochybne preukázaná
príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím pacienta. Ani jeden z dôkazov jednoznačne nepreukázal, že by úmrtie pacienta bolo jednoznačne a výlučne v priamej príčinnej súvislosti s konaním jej zamestnancov. Príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím pacienta tak nebola preukázaná. Znaleckým dokazovaním nebolo podľa žalovanej bez pochybností preukázané, že k úmrtiu pacienta došlo výlučne v dôsledku nesprávneho postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu. Mala za to, že žalobe by bolo možné vyhovieť iba za predpokladu, že by bolo bez pochybností preukázané, že smrť pacienta bola spôsobená výlučne nesprávnym postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Iba v takom prípade by došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcov. Táto skutočnosť však v posudku preukázaná nebola. Pre vyhovenie žalobe nepostačuje iba neoveriteľná možnosť, že pacient by prežil, ak by došlo k realizovaniu iných postupov, resp. že opatrenia uvádzané v znaleckom dokazovaní by dokázali zvrátiť zdravotný stav pacienta. Samotná možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv, nepostačuje na vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka.
46. Žalovaná sa nestotožnila s právnym hodnotením a právnym posúdením veci s použitím /využitím/ doktríny straty šancí, lebo táto nemá miesto v kontinentálnom práve. Ak má byť za nepreukázanie kauzality (obrátenie dôkazného bremena) zodpovedná žalovaná, tak musí byť právne jednoznačné, na základe čoho sa jej táto zodpovednosť pričíta. Takéto pripisovanie zodpovednosti za stratu šance by nemalo mať podľa žalovanej v týchto medicínskych sporoch miesto. Ľudské telo možno chápať ako nadmieru zložitý živý organizmus, v ktorom predpovedanie určitých javov, či reakcií organizmu na rôzne podnety je vždy neisté. Z nepriaznivého výsledku poskytovanej liečebnej starostlivosti nie je možné v každom prípade urobiť priamočiary záver, že jeho príčinou je konanie lekárov, ktoré bolo v rozpore s ich povinnosťami. Podľa žalovanej ak má byť „strata šance“ chránená ako samostatný statok, iba samotné znenie § 420 Občianskeho zákonníka absolútne nestačí. Zákonné ustanovenie, ktoré by stanovovalo povinnosť chrániť či neporušiť „šancu osoby na jej lepšie postavenie“ v našom právnom poriadku nikde nenájdeme. Napokon Občiansky zákonník v § 444 v spojení s § 449 uvádza, že pri škode na zdraví sa uhrádzajú vytrpené bolesti, sťaženie spoločenského uplatnenia či náhrada nákladov na liečenie. Náhrada „stratenej“ šance ako samostatného statku chýba. Následne podľa žalovanej vzniká otázka, či je strata šance vôbec viazaná na spôsobenie skutočnej škody. Ak by sa strata šance chápala ako samostatne chránený statok, potom by malo logicky vyplynúť, že ochrana tohto statku nie je viazaná na vznik skutočnej ujmy. Teda na uplatnenie nároku by nemusel byť splnený ani základný predpoklad pre vznik zodpovednosti za škodu, a to vznik škody. Podľa žalovanej tak vzniká absurdná situácia, kde je vyvodzovaná zodpovednosť za škodu bez toho, aby bol splnený jeden zo základných predpokladov tejto zodpovednosti. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3377/2011, podľa ktorého obiter dictum uvedené v uznesení sp. zn. I ÚS 1919/2008, neposudzuje teóriu straty šancí inak než ako otázku príčinnej súvislosti; i doktrinálne je prevažujúci názor, že v oblasti ochrany osobnosti nepredstavuje strata šancí ako taká ujmu odškodniteľnú z titulu ochrany osobnosti. Taktiež poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 108/2011, podľa ktorého „dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že pokiaľ pre vznik práva na ochranu osobnosti je postačujúca i len možnosť, že určitým konaním bolo zasiahnuté do osobnostných práv (táto možnosť vyplýva z objektívnej podstaty toho - ktorého konania vykazujúceho znaky zásahu do osobnostných práv, a preto sa nedokazuje dôkaznými prostriedkami), pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sama táto možnosť nie je postačujúca, lebo Občiansky zákonník priznanie uvedenej náhrady podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby.“
47. Za zásadné mala žalovaná to, či za úmrtie pacienta môže byť zodpovedná výlučne žalovaná, čo je skutočnosť, od ktorej sa až následne odvíja existencia a výska uplatneného nároku. Na to, aby žalobcovia mohli byť v civilnom sporovom konaní úspešní, musia uniesť dôkazné bremeno, musia preukázať pravdivosť svojich tvrdení a skutočnosť, že im voči žalovanej reálne vznikol nárok, ktorý si uplatnili. Musia teda preukázať kumulatívnu existenciu všetkých troch obligatórnych znakov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu: a) zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu - že zamestnanci žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivostí pacientovi svojim konaním porušili právny predpis, v tomto prípade § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z.; b) vznik ujmy - že došlo k úmrtiu
pacienta a že žalobcom v súvislosti s touto udalosťou nemajetková ujma; c) kauzálny nexus - že vznik predmetnej nemajetkovej ujmy je v príčinnej súvislosti s predmetným konaním zamestnancov žalovanej. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby žalobcovia mohli byť v tomto konaní úspešní, museli by jednoznačne preukázať, že úmrtie pacienta je priamym následkom konania zamestnancov žalovanej, resp. by museli preukázať, že keby zamestnanci žalovanej konali inak, nedošlo by k úmrtiu pacienta.
48. Žalovaná ďalej v odvolaní uviedla, že mozgový absces patrí medzi ochorenia, ktoré často unikajú diagnóze. Nezriedka sa diagnóza stanoví až počas operácie napriek tomu, že bolo vykonané CT vyšetrenie mozgu. F. B. bol chorý 9 dní a diagnózu abscesu mozgu sa podarilo stanoviť 44 hodín po tom, čo bol prijatý do nemocnice. Neurológ predpokladal, že sa jedná o meningoencefalitídu. Vzhľadom na anamnézu a klinický priebeh bolo dôvodné podozrenie na neuroinfekciu. Diagnózu neuroinfekcie potvrdí alebo vylúči až vyšetrenie mozgovomiechového moku, ktorý sa získa lumbálnou punkciou. Zároveň vyšetrenie slúži na zistenie pôvodcu infekcie, najmä či sa jedná o bakteriálnu alebo vírusovú etiológiu. Pri prijatí pacienta na Kliniku infektológie a geografickej medicíny mal prítomné meningeálne príznaky, miernu opozíciu šije, čo konštatoval aj E. C. a privolaný prednosta A. C., ktorý nakoniec vykonal lumbálnu punkciu, ktorú sa lekári na KIGM, vzhľadom na anamnézu a klinický stav, chystali urobiť. V znaleckom posudku č. 99027/2022 zo dňa 12.3.2022, sa uvádza, že bakteriálna meningitída bola málo pravdepodobná. Mozgový absces je však bakteriálna neuroinfekcia. Bohužiaľ napriek komplexnému biochemickému a mikrobiologickému vyšetreniu včítane PAN PCR sa bakteriálnu etiológiu nepodarilo zistiť. Priebeh ochorenia tiež ovplyvnil nádor hypofýzy s laboratórne dokázanými zmenami hladín hormónov (vysoké hladiny rastového hormónu a insulin growth f. a extrémne nízkou hladinou testosterónu). Žalovaná poukázala na tvrdenie znalcov v znaleckom posudku, že vzhľadom na uvedené letalitu mozgového abscesu („Letalita pri mozgovom abscese dosahuje v súčasností 5-20 %, pri mykotických - huby ako vyvolávajúci faktor abscesoch ostáva stále do 60 %”) nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy (skôr ako dňa 28.9.2018). Na základe uvedeného nie je jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním/nekonaním žalovanej a smrťou F. B..
49. Pre prípad, ak by odvolací súd dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej je daná, žalovaná namietla priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a aj jej výšku, ktorá sa jej javí neprimeraná. Uviedla, že žalobkyňa 3/ a žalobca 4/ (súrodenci pacienta) nežili s F. B. v jednej domácnosti, sú dospelí, majú vlastné rodiny, sestra F. žila v USA dlhší čas, čiže ujma ktorú pociťuje a náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žiadajú spolu s bratom je podľa názoru žalovanej neprimeraná a premrštená. Uvedení žalobcovia s F. B. neboli v dennodennom kontakte, so žalobkyňou 3/ sa stretávali zriedka. Žalovaná ďalej namietla, že v podobných kauzách proti UNB bola priznaná rozsudkami oveľa nižšia suma pozostalým z titulu nemajetkovej ujmy (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 17C/182/2011, kde súd priznal nemajetkovú ujmu prvej pozostalej dcére 30.000 eur, druhej pozostalej dcére 30.000 eur, otcovi oboch dcér 20.000 eur; rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/l7/2012 - nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť s následkom smrti dcéry - finančná náhrada matke vo výške 16.596,96 eura).
50. Žalovaná mala za to, že priznaná suma peňažného dôchodku je neprimerane vysoká pre neplnoleté dieťa. Uviedla, že nie je zrejmé, na základe čoho žalobcovia a rovnako aj súd prvej inštancie rozdelili sumu čistého príjmu p. B. na tri rovnaké časti, t.j. v sume 450 eur. Životné náklady dospelého človeka a maloletého dieťaťa sú diametrálne odlišné. Navyše maloletý A. B. má aj matku a z uvedeného výpočtu by vyplývalo, že maloletého živí iba otec a matka sa finančne nijako nepodieľa na výchove. Nebolo preukázané, aké reálne náklady má maloletý a či sú adekvátne sume 281,90 eura mesačne, ktoré má žalovaná uhrádzať.
51. Žalovaná nesúhlasila s konštatovaním súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevyjadrila k požadovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy a že teda netvrdila, že by určitá výška náhrady nemajetkovej ujmy na ňu nepôsobila likvidačne. Majetkovo je každý výdavok žalovanej pre ňu veľmi dramatický tým, že vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme len na báze verejných financií a nie je podnikateľským subjektom. Hospodári s prostriedkami verejného zdravotného poistenia a s účelovo viazanými prostriedkami zo štátneho rozpočtu, pričom dlhodobo vykazuje akútny nedostatok finančných prostriedkov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Neočakávané a nepredvídané výdavky aj v nižších sumách majú preto priamy negatívny dopad na dennodenné nakupovanie liekov a poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom.
52. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že odvolanie žalovanej považujú v celom rozsahu za nedôvodné. Dôvody uvádzané žalovanou v odvolaní mali za zásadne nesprávne, rozporné s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a v niektorých častiach za absurdné a zavádzajúce. Uviedli, že žalovaná v odvolaní uplatnila nové prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, a to v rozpore s § 366 CSP.
53. Vo vzťahu k preukázanej existencie príčinnej súvislosti uviedli, že v konaní bolo preukázané, že lekári žalovanej sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B. dopustili viacerých závažných a hrubých pochybení a zanedbaní na dvoch pracoviskách žalovanej - (a) napriek podozreniu na neurologický problém, v ambulancii CPO Ružinov, UNB lekárka neprivolala neurológa, nekonzultovala stav pacienta s neurológom a ani sama nenariadila vykonanie CT/MRI hlavy; (b) bezprostredne po prijatí na KIGM Kramáre, UNB, lekári žalovanej urobili F. B. kontraindikovanú (zakázanú) lumbálnu punkciu, nakoľko túto zrealizovali bez predchádzajúceho CT/MRI mozgu, bez vyšetrenia očného pozadia a počas jej realizácie ani len nezmerali otvárací tlak, ktorý mal lekárom pomôcť v ďalšej diagnostike; tieto vyšetrenia boli lekári žalovanej povinní vykonať na vylúčenie zvýšeného vnútrolebečného tlaku (intrakraniálnej hypertenzie), pri ktorej je zakázané vykonávať lumbálnu punkciu; (c) lekári žalovanej pochybili až v štyroch momentoch, v ktorých mali jasnú indikáciu na realizáciu CT/MRI mozgu: (i) počas vyšetrenia v ambulancii CPO Ružinov, UNB (lekárka mala podozrenie na neurologický problém), (ii) po prijatí na KIGM Kramáre, UNB mali lekári žalovanej v rámci diferenciálnej diagnostiky vykonať CT/MRI mozgu, (iii) pred vykonaním lumbálnej punkcie bolo jednoznačnou povinnosťou lekárov prostredníctvom zobrazovacej metódy (CT/MRI mozgu) vylúčiť zvýšený vnútrolebečný tlak (intrakraniálnu hypertenziu), bez čoho nemalo v žiadnom prípade dôjsť k vykonaniu tohto vyšetrenia, a (iv) bezprostredne po realizácii lumbálnej punkcie, keď jej výsledky nič nepreukázali a lekári nemali žiadnu diagnózu, bolo povinnosťou lekárov pokračovať v diagnostike a vykonať CT/MRI mozgu; (d) potom, ako lumbálna punkcia nič nepreukázala, lekári žalovanej napriek zhoršujúcemu sa stavu F. B. a absencii akejkoľvek diagnózy nepokračovali v diagnostike, nemali ani len stanovenú pracovnú diagnózu. Jednoducho povedané, vôbec nevedeli, no čo je horšie, ani len nezisťovali, čo by F. B. mohlo byť; dávali mu iba lieky proti bolesti hlavy, ktoré mu už nezaberali a vôbec sa nezaoberali jeho zhoršujúcim sa stavom - F. B. bol už večer v deň hospitalizácie dezorientovaný (ľahol si do cudzej postele), čo sa následne zhoršovalo (prestal komunikovať s partnerkou, nespolupracoval pri vyšetrení, vytrhol si kanylu) až do stavu, kedy nebol schopný sa ani sám vymočiť (a bola mu daná plienka); (e) F. B. nemal v zdravotnej dokumentácii ani zapísanú indikáciu na CT/MRI mozgu, čo znamená, že tieto vyšetrenia ani len neplánovali v najbližšom čase realizovať; (f) lekári žalovanej privolali neurológa až po tom, ako ho zdravotná sestra našla ráno pri posteli v kóme s kvantitatívnou a kvalitatívnou poruchou vedomia a čiastočným ochrnutím všetkých štyroch končatín, t. j. v stave, kedy mu už bolo možné poskytnúť len paliatívnu liečbu bez akejkoľvek šance na zotavenie; až v tomto momente bol k F. B. privolaný neurológ, ktorý okamžite nariadil realizáciu MRI mozgu, preloženie na JIS KIGM, Kramáre, a následne aj realizáciu CT mozgu. ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia explicitne konštatoval, že konaním lekárov žalovanej bola F. B. spôsobená fatálna komplikácia: „Diagnostický postup voľbou odberu mozgomiešneho moku, bez vylúčenia ložiskového procesu mozgu, bol nesprávny. Vyšetrenie likvoru [mozgomiešneho moku] nebolo prínosom, naopak zmena tlakových pomerov pri odbere likvoru spôsobila závažnú fatálnu komplikáciu.“ Týmto ÚDZS potvrdil, že vykonanie zakázanej (kontraindikovanej) lumbálnej punkcie pri zvýšenom vnútrolebečnom tlaku zmenou tlakových pomerov v mozgu viedlo k herniácii mozgu, t. j. pretlačeniu mozgu do okolitého priestoru, čo bol už nezvratný stav zásadného poškodenia mozgu. Zo znaleckého posudku vyplýva, že úmrtnosť pri mozgovom abscese dosahuje v súčasnosti 5 až 20 %, pri mykotických (huby ako vyvolávajúci faktor) abscesoch na úrovni 60 %. Zo znaleckého posudku vyplýva, že F. B. mal bakteriálny absces (typický pre abscesy), pri ktorom sa vo všeobecnosti pohybuje úmrtnosť v rozmedzí 5 až 20 %, tzn. vyliečenie pri adekvátnej liečbe predstavuje 80 až 95 %. Pri posúdení vývoja ochorenia je nevyhnutné v každom prípade prihliadať na všetky sprievodné faktory, ktoré majú vplyv na priebeh ochorenia. Znalci v znaleckom posudku tiež uviedli faktory asociované s nepriaznivejšou prognózou: ischemické lézie (ložisko nedokrvenia mozgu), ventrikulitída (zápal výstrelky mozgových komôr), pri ruptúre abscesu, hydrocefalus, bilaterálne alebo viacpočetné abscesy, pridružená HIV-Infekcia ako aj kóma, rozšírené zrenice, opuch papily zrakového nervu, zhoršenie neurologického nálezu a teplota. Dôležitým faktorom je aj vek pacienta. F. B. bol mladý muž, mal 37 rokov. Zo znaleckého posudku je tiež zrejmé, že pred týmto ochorením bol plne zdravý, nemal žiadne zdravotné ťažkosti. Pri vyšetrení v ambulancii CPO Ružinov, UNB ani pri príjme na KIGM Kramáre, UNB neboli u F. B. prítomné žiadne z vyššie uvedených asociovaných priťažujúcich faktorov. Absencia týchto faktorov znamenala vysokú šancu, takmer istotu vyliečenia a prežitia. U F. B. sa až neskôr, po prvýkrát 27.9.2018 (t.
j. druhý deň hospitalizácie na KIGM Kramáre, UNB), vyskytla iba mierne zvýšená teplota vo výške 37,7 °C. K miernemu zvýšeniu teploty však došlo až po lumbálnej punkcii, tzn. po tom ako lekári žalovanej doslova premárnili štyri momenty, v ktorých existovala jednoznačná indikácia na realizáciu CT/MRI mozgu alebo privolanie neurológa. Zvýšená teplota sa teda u F. B. vyskytla po prvýkrát až po tom, ako mu bola viacnásobne nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť, vrátane vykonania kontraindikovanej lumbálnej punkcie, čo nasvedčuje tomu, že išlo skôr o následok tohto nesprávneho postupu lekárov žalovanej než o príčinu problému. Vzhľadom na absenciu priťažujúcich faktorov, nízky vek a predchádzajúci bezproblémový zdravotný stav sa úmrtnosť v prípade F. B. pohybovala v nižších percentách od 5 % do 10 %. Z uvedeného vyplýva, že F. B. pred upadnutím do areflexnej kómy dňa 28.9.2018 („najťažší stupeň poruchy vedomia, kedy nie sú prítomné reflexy z mozgového kmeňa, spontánna dychová aktivita, hybnosť“) ktorá predstavovala už nezvratný stav, mal 90 – 95 %-nú šancu na prežitie a vyliečenie, čo vo svete modernej medicíny znamená prakticky istotu prežitia. Z uvedeného je podľa žalobcov nepochybne preukázané, že početnými závažnými a hrubými pochybeniami a zanedbaniami na dvoch pracoviskách žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B., došlo k strate takmer istoty (90 až 95 % šance), že F. B. prežije a uzdraví sa. Lekári žalovanej vykonali zakázanú kontraindikovanú lumbálnu punkciu (ktorá spôsobila fatálnu komplikáciu) a nevykonali ani v jednom momente, keď mali na to jasnú indikáciu, kľúčové a jediné vyšetrenie, ktorým by zistili príčinu jeho stavu (CT/MRI mozgu), neprivolali a nekonzultovali stav pacienta s neurológom, nijakým spôsobom nezisťovali príčinu jeho stavu a nechali pacienta absolútnym ignorovaním jeho stavu upadnúť do areflexnej kómy, ktorá viedla k následnej smrti. Ak by lekári žalovanej postupovali správne a poskytli náležitú zdravotnú starostlivosť včas, F. B. by s vysokou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, dnes žil. Súd prvej inštancie sa s otázkou existencie príčinnej súvislosti veľmi podrobne zaoberal a dôsledne sa vysporiadal aj s námietkami žalovanej, ktoré sú totožné s dôvodmi, na ktorých zakladá aj svoje odvolanie.
54. Argument žalovanej, že nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím pacienta, vychádza podľa žalobcov predovšetkým z nesprávneho právneho posudzovania príčinnej súvislosti v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít ohľadom špecifík kauzálneho nexu v medicínskych sporoch; poukázali pritom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 409/2021, zo dňa 14.12.2021. Pokiaľ teda žalovaná namietla, že príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím pacienta nebola jednoznačne a nepochybne preukázaná s odvolaním sa na percentuálnu mieru úmrtnosti pri mozgovom abscese 5 – 20 %, takáto argumentácia ja zásadne nesprávna, odporuje judikatúre a navyše je aj absurdná. Úmrtnosť v konkrétnom prípade mozgového abscesu u F. B. pri zohľadnení všetkých faktorov a okolností bola minimálna. Predtým, ako došlo k početným závažným pochybeniam lekárov žalovanej, mal F. B. veľmi vysokú šancu na prežitie a vyliečenie; žalovaná tieto konkrétne okolnosti a faktory účelovo vôbec nezohľadňuje. Žalovaná nijakým spôsobom nevysvetľuje, čo konkrétne vylučuje jej zodpovednosť za zásadne nesprávne poskytnutie (lepšie povedané neposkytnutie) zdravotnej starostlivosti F. B., nekonkretizuje čím iným ako jej protiprávnym konaním (zakázanou lumbálnou punkciou) a protiprávnym nekonaním (nevykonaním CT/MRI mozgu, neprivolaním neurológa, nepokračovaním v diagnostike a ignorovaním stavu pacienta) bola spôsobená smrť F. B.. Jediné, na čo sa žalovaná odvoláva, je všeobecná miera úmrtnosti pri mozgových abscesoch. Nesprávnosť až absurdnosť tejto argumentácie spočíva v tom, že žalovaná poukazom na určité aj minimálne percento úmrtnosti chce vylúčiť v každom prípade svoju zodpovednosť. V prípade akýchkoľvek diagnóz, pri ktorých existuje určité (aj minimálne) percento úmrtnosti (t. j. pri takmer každej chorobe), aj napriek nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti, stačí žalovanej poukázať na skutočnosť, že pacient mohol zomrieť, aj keby mu bola poskytnutá správna a včasná zdravotná starostlivosť. Takýto prístup k zodpovednosti žalovanej by en bloc vylúčil takmer akúkoľvek zodpovednosť žalovanej, predovšetkým v prípadoch opomenutia konania. Nevykonanie vyšetrení, ktoré boli lekári v zmysle lege artis postupu povinní vykonať, prípadne nesprávna liečba, ktorá by ihneď nezabila pacienta a ďalšie čo i len trochu komplikovanejšie prípady by boli vylúčené zo zodpovednosti s poukazom na absurdnú frázu žalovanej, že „pacient mohol podľa štatistiky úmrtnosti zomrieť, aj keby sme urobili všetko správne a včas“. Na takúto absurdnú obranu reaguje aj rozhodovacia prax súdov, v zmysle ktorej „trvať na požiadavke 100 %-ného preukázania príčinnej súvislosti je nereálne, nedosiahnuteľné a nedodržateľné ... o to ťažšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárskej vedy zvoliť mohol a mal. Preukázať, že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah, je v podstate nemožné“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn 7Co/56/2019, zo dňa 30.9.2019). Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3377/2011, zo dňa 30.8.2013, ktoré cituje žalovaná, je v prospech a v plnom rozsahu potvrdzuje argumentáciu žalobcov, súdu prvej inštancie
a slovenskej judikatúry, keď uvádza, že obiter dictum uvedené v uznesení sp. zn. I. ÚS 1919/2008 neposudzuje teóriu straty šancí inak než ako otázku príčinnej súvislosti (čo je plne v súlade s právnym názorom žalobcov a ustálenou rozhodovacou praxou slovenských súdov, ktorá teóriu straty šance zohľadňuje výlučne pri posúdení príčinnej súvislosti), pričom žalovanou vyznačená časť sa týka iba odmietnutia straty šancí ako samostatne odškodniteľnej ujmy. Druhé rozhodnutie, ktoré žalovaná cituje, t. j. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/108/2011, zo dňa 15.12.2011, sa týka ochrany osobnosti v súvislosti so znevážením profesionálnej a osobnej cti v mediálnom priestore; ide preto o odlišnú vec oproti medicínskym sporom aj čo sa týka povahy spôsobenej nemajetkovej ujmy a predovšetkým z hľadiska posudzovania príčinnej súvislosti. Vykonanými dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach žalobcov skutočne nastala smrťou ich otca, syna a brata a je priamo a bezprostredne spojená s hrubými a závažnými pochybeniami a zanedbaniami žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B., v dôsledku ktorých F. preukázateľne prišiel o vysokú, takmer istú šancu, že prežije a vylieči sa. Argumentácia žalovanej je preto zásadne nesprávna - odporuje preukázanému skutkovému stavu, odporuje ustálenej judikatúre o posudzovaní príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch a je založená na zavádzajúcej interpretácii a svojvoľnom (absurdnom) dotváraní straty šancí ako samostatného statku (nároku), napriek tomu, že žalobcovia, súd prvej inštancie a aj ďalšie slovenské a české súdy teóriu straty šancí konštantne uplatňujú výlučne v rámci posudzovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch (a určite nie ako samostatný statok).
55. Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaná stále popiera aj nesprávnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti non lege artis. V odvolaní opakuje, že mozgový absces patrí medzi ochorenia, ktoré často unikajú diagnóze a že mozgový absces sa nezriedka stanoví až počas operácie, napriek vykonaniu CT vyšetrenia mozgu. Toto tvrdenie je absolútne špekulatívne a nemá žiadne opodstatnenie. Ako je zrejmé zo znaleckého posudku a oznámenia o prešetrení, najzávažnejším pochybení lekárov žalovanej (spolu s neprivolaním neurológa, vykonaním lumbálnej punkcie bez predchádzajúce CT vyšetrenia a nepokračovaním v diagnostike) bolo práve nevykonanie CT alebo MRI mozgu, napriek zhoršujúcemu sa stavu a zreteľným neurologickým príznakom. Boli preukázané až štyri momenty, kedy mali lekári žalovanej indikáciu na realizáciu CT/MRI mozgu alebo aspoň privolanie neurológa, ktorý by bezpochyby nariadil CT/MRI mozgu, avšak všetky tieto indikácie ignorovali. K tomuto vyšetreniu žalovaná pristúpila až v čase, keď bol F. B. v nezvrátiteľnom stave, v kóme. Práve zobrazovacie metódy (CT a MRI) sú najdôležitejším vyšetrením v diagnostike mozgového abscesu (oznámenie o výsledku prešetrenia). Tvrdenie žalovanej, že mozgový absces sa napriek vykonaniu CT vyšetrenia mozgu stanoví až počas operácie, predstavuje pre prípad F. B. absolútne scestnú argumentáciu. Ak by lekári žalovanej využili aspoň jeden moment, v ktorom mali jednoznačnú indikáciu na CT/MRI mozgu, potom by sa mohla viesť diskusiu o tom, či je absces viditeľný alebo nie. Faktom však je, že lekári žalovanej nevykonali CT/MRI mozgu, neprivolali neurológa a bez predchádzajúceho zobrazovacieho vyšetrenia vykonali kontraindikovanú lumbálnu punkciu (bez vylúčenia zvýšeného vnútrolebečného tlaku). A preto F. B. zomrel. Navyše, pokiaľ žalovanej mozgový absces uniká často diagnóze, o to väčší dôraz mali klásť na jeho dôkladnú diagnostiku a prípadné vylúčenie, ak existuje podozrenie na neuroinfekciu (mozgový absces je neuroinfekcia a žalovaná tvrdí, že mali údajne podozrenie na neuroinfekciu). Lekári žalovanej však postupovali úplne opačne a diagnostiku prípadného mozgového abscesu vôbec neriešili. Tvrdenie žalovanej, že diagnózu abscesu mozgu sa podarilo stanoviť 44 hodín po tom, čo bol F. B. prijatý do nemocnice, je zásadne zavádzajúce, nakoľko účelovo opomína skutočnosť, že absces mozgu sa lekárom žalovanej „podarilo“ zistiť až po tom, ako F. B. upadol do kómy - keď ho sestra našla ležať ráno pri posteli, kedy následne privolaný neurológ skonštatoval kvantitatívnu aj kvalitatívnu poruchu vedomia a ľahkú kvadruparézu (čiastočné ochrnutie všetkých štyroch končatín) a nariadil okamžitú realizáciu MRI mozgu. V takomto stave už nemal žiadnu šancu na zotavenie. Pokiaľ žalovaná ďalej tvrdí, že bolo dôvodné podozrenie na neuroinfekciu, lekári žalovanej mali vedieť, že neuroinfekcia zahŕňa aj absces mozgu. Ak by vedeli, že neuroinfekcia zahŕňa aj absces mozgu, spravili by vyšetrenie, ktoré by mozgový absces vylúčilo alebo potvrdilo - CT/MRI mozgu. Žalovaná týmto svojím tvrdením zavádza a pritom sama seba usvedčuje zo závažného zanedbania diagnostického postupu: lekári žalovanej buď pri diagnostike absolútne zabudli, že absces mozgu je tiež neuroinfekcia alebo, čo je ešte horšie, z nevysvetliteľných dôvodov zanedbali vykonanie vyšetrenia, ktoré by mohlo preukázať alebo vylúčiť mozgový absces a zachrániť F. B. život. Žalovaná k tomuto tiež uvádza, že diagnózu neuroinfekcie potvrdí alebo vylúči až vyšetrenie lumbálnou punkciou. Mozgový absces, ktorý je neuroinfekcia, sa však nediagnostikuje vyšetrením mozgomiechového moku, ale zobrazovacími metódami (CT/MRI). Lumbálna punkcia v prípade prítomnosti mozgového abscesu, ak je nesprávne diagnostikovaná, ako v prípade F. B., u ktorého nebola pred týmto vyšetrením vylúčená prítomnosť mozgového edému spôsobujúca zvýšený
tlak v mozgu, môže spôsobiť fatálne následky (ako uzavrel ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia). Tvrdenie žalovanej, že pri prijatí pacienta na KIGM Kramáre, UNB, mal prítomné meningeálne príznaky, miernu opozíciu šije, v nadväznosti na čo mala byť vykonaná lumbálna punkcia, je klamstvo. Vo výpise zo zdravotnej dokumentácie v rámci znaleckého posudku je explicitne uvedené, že pri príjme na KIGM Kramáre, UNB F. B. bol „bez opozície šije“ a tiež „bez meningeálnych príznakov“. Tieto príznaky boli u F. B. prítomné až nasledujúci deň 27.9.2018. Táto zmena dokumentuje progresívne zhoršovanie stavu F. B.. Oznámenie o výsledku prešetrenia a rovnako aj znalecký posudok jednoznačne potvrdili, že lumbálna punkcia nemala byť realizovaná bez predchádzajúceho CT/MRI mozgu na vylúčenie intrakraniálneho ložiskového procesu; týmto došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti (non lege artis). Tvrdenie žalovanej, že z vyšetrenia likvoru sa nepodarilo zistiť bakteriálnu etiológiu, je tiež čiastočne zavádzajúce. Mozgové abscesy sa dajú zachytiť v likvore až v momente, keď sa prevalia do komôr, tzn. keď prasknú a vylejú sa do priestoru. Správny diagnostický krok malo byť vykonanie CT/MRI vyšetrenia mozgu, na ktorého indikáciu mali lekári žalovanej viacero príležitostí, ak by aspoň v jednom momente postupovali správne. Okrem toho, ak žalovaná poukazuje na údajné podozrenie ohľadom bakteriálnej meningitídy (ktorá bola podľa znaleckého posudku málo pravdepodobná), potom sa žalobcovia legitímne pýtajú, prečo neboli F. B. podávané antibiotiká. Týmto svojim tvrdením sa žalovaná len ďalej zamotáva a potvrdzuje svoje závažné zlyhania. Posledné tvrdenie žalovanej, že priebeh ochorenia tiež ovplyvnil nádor hypofýzy s laboratórne dokázanými zmenami hladín hormónov (vysoké hladiny rastového hormónu a extrémne nízkou hladinou testosterónu), mali žalobcovia za irelevantné. Nádor hypofýzy nemá žiaden vplyv na priebeh ochorenia. Rastový hormón ani testosterón nemajú nič spoločné so stresovou odpoveďou organizmu.
56. V nadväznosti na uvedené žalobcovia poukázali na slová lekára žalovanej, prednostu KIGM Kramáre, UNB doc. E. C., ktorý sám uviedol, že „teraz by to už takto neurobili“, čo preukázala výpoveď žalobkyne 3/ a svedka B. E.. V kontexte tohto tvrdenia je zrejmé, že aj lekári si uvedomujú nesprávnosť svojho postupu; popieranie nesprávnosti (non lege artis) poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou mali žalobcovia za účelové, založené na zavádzaní nepravdivými tvrdeniami. Napriek jednoznačným záverom ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia, záverom znaleckého ústavu v znaleckom posudku a jednoznačným záverom súdu prvej inštancie sa žalovaná stále snaží tvrdiť, že postup jej lekárov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B. bol lege artis.
57. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom 1/ a 2/ žalobcovia uviedli, že žalobcovia 1/ a 2/ podali odvolanie čo do výšky nemajetkovej ujmy z dôvodu, že súd prvej inštancie nepremietol do priznanej výšky nemajetkovej ujmy mimoriadnu závažnosť zásahu do ich osobnostných práv, ani mimoriadnu závažnosť okolností, za ktorých došlo k úmrtiu F. B., pričom výrazné zníženie uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy v rozsudku nedostatočne odôvodnil. Žalovaná bližšie neuviedla, v čom vidí údajnú neprimeranosť alebo neoprávnenosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/. Pokiaľ žalovaná poukazuje na dva iné prípady priznanej náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým, nie je vôbec zrejmé, či v týchto dvoch prípadoch išlo o tak mimoriadnu závažnosť a intenzitu spôsobenej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako tomu bolo v predmetnej veci. Nie je jasné, či aj v týchto prípadoch došlo k závažným a hrubým viacerým pochybeniam a zanedbaniam pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, aké boli konkrétne skutkové okolnosti a či tu boli prítomné a preukázané aj ďalšie dôležité faktory a kritériá vplývajúce na posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Na rozdiel od žalovanej žalobcovia poukázali na rozhodnutia, ktoré sa vyznačujú mimoriadnou závažnosťou, pričom uvádzajú, ktoré skutkové okolnosti sú obdobné a z akých dôvodov je právne posúdenie z týchto rozhodnutí analogicky aplikovateľné na predmetnú vec. Tieto analogické rozhodnutia pritom priznávajú oveľa vyššie výšky náhrady nemajetkovej ujmy oproti tým, ktoré boli rozsudkom priznané žalobcom 1/ a 2/.
58. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom 3/ a 4/ žalobcovia uviedli, že podľa žalovanej sa jej výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy javí ako neprimeraná s odôvodnením, že títo žalobcovia, ako súrodenci, nežili s F. B. v jednej domácnosti, sú dospelí a majú vlastné rodiny; že žalobkyňa 3/ dlhší čas žila v Spojených štátoch amerických; že ujma, ktorú pociťuje a náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žiada spolu so žalobcom 4/ je neprimeraná a premrštená. Žalobcovia mali túto argumentáciu žalovanej za neopodstatnenú, keďže vôbec nezohľadňuje a účelovo opomína dôkazmi preukázané skutočnosti a okolnosti, ktoré odôvodňujú zvýšenú intenzitu a závažnosť spôsobenej nemajetkovej ujmy na osobnostných právach sestry a brata zosnulého F. B.. Pre posúdenie intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcov a určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné
sa zaoberať a vyhodnotiť nasledovné kritériá: (i) blízkosť vzťahu žalobcov so zosnulým F. B. a nenapraviteľná ujma v ich životoch spôsobená jeho náhlou smrťou, (ii) okolnosti, za ktorých došlo k jeho úmrtiu a tým k zásahu do osobnostných práv žalobcov, (iii) prístup žalovanej k pozostalým žalobcom a celkový prístup žalovanej k svojim závažným pochybenia a (iv) preventívno-sankčné účinky rozhodovacej činnosti súdov v otázkach nemajetkovej ujmy. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa 3/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišla o rok staršieho brata, s ktorým si bola nesmierne blízka. Ako uviedla, prišla o brata, ktorý ju vedel najlepšie zbaviť stresu, keďže pracuje so smrteľne chorými ľuďmi, o brata s ktorým si pravidelne volala, a ktorý s ňou zdieľal fotografie a príhody s malým synom. Vedel ju najlepšie rozveseliť, prinútiť vypnúť, podporoval ju v štúdiu medicíny. Žalobkyňa 3/ bola zároveň svedkom arogantného správania a necitlivých výrokov lekárov žalovanej po smrti jej brata, ktoré sú pre ňu nielen osobnou traumou, ale aj doživotnou ranou pod pás z vlastných radov. Skutočnosť, že žila v Spojených štátoch amerických a jej brat na Slovensku, nehovorí nič o intenzite ich vzťahu, o to viac v dnešnej dobe, keď sú ľudia poprepájaní prostredníctvom internetu a sociálnych sietí, čo samotná potvrdila, keď uviedla, že boli s bratom v intenzívnejšom kontakte a častejšie si volali, než keď študovala a pracovala v L. a F. študoval v Írsku. B. E. svojou výpoveďou potvrdil, že jeho manželka si bola veľmi blízka so svojim bratom a jeho stratu prežívala a prežíva naďalej ťažko. Jeho smrť ich zaskočila, prišla nečakane. Smrť F. spôsobila a naďalej spôsobuje jeho manželke psychickú traumu a stres, pretože sa v dôsledku súdneho procesu musí s určitými intervalmi ticha vracať k tejto tragickej udalosti. Uvedené je to o to horšie, že mu mohli pomôcť, ale tá pomoc mu poskytnutá nebola. Uviedol, že na ňu veľmi žalostne pôsobí aj to, že jej bývalí kolegovia si nepriznávajú štipku vinu, ignorujú všetky fakty a zatĺkajú to. Žalobca 4/ vo výpovedi potvrdil, že jeho sestra veľmi zle znáša stratu F. a dáva si za vinu, že keby jej F. skôr povedal o svojich ťažkostiach, mohla zavolať známemu (lekárovi) a že by to riešila. Žalobca 4/ v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej prišiel o mladšieho brata. Bol pre F. akýmsi mentorom, vždy nápomocný a F. sa na neho často obracal s prosbou o radu. Pomáhali si a stretávali sa tak často ako sa len dalo. Žalobcovi 4/ chýba bratova dobrosrdečnosť, smiech a jeho ľahší prístup k životu, čo vyvažovalo jeho povolanie fyzika. Svojho brata opisuje ako tmeľ rodiny, ktorý jeho smrťou stratili. Po smrti F. pomáhal jeho priateľke E. E. a maloletému A. B. - vyplácal leasing, ktorý mali na auto, bol s ňou vybavovať sirotské. Napriek tomu, že žalobcovia 3/ a 4/ majú svoje rodiny (na čo poukazuje žalovaná), bola celá ich rodina (vrátane matky - žalobkyne 2/) mimoriadne súdržná, vzťahy medzi súrodencami boli veľmi blízke, navzájom si významne pomáhali (finančne aj nefinančne, podporovali sa, radili a rozosmievali sa), starali sa jeden o druhého, pričom v F. stratili brata, ktorý stmeľoval ich rodinu.
59. V súvislosti so závažnosťou a početnosťou porušení a hrubých zanedbaní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti F. B. zo strany žalovanej spolu s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých došlo k jeho smrti a zásahu do osobnostných práv žalobcov títo odkázali plne na odvolanie žalobcov 1/ a 2/, z ktorého vyplýva vysoký stupeň závažnosti viacnásobného nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti F. B.. Preukázaná séria hrubých zanedbaní zo strany lekárov žalovanej veľmi negatívne vplýva na žalobcov, predovšetkým na žalobkyňu 3/, ktorá je sama lekárkou a je pre ňu absolútne nepochopiteľné, ako mohli lekári žalovanej nezisťovať príčinu stavu jej brata, nevykonať pri jeho príznakoch úplne kľúčové vyšetrenie a namiesto toho vykonať vyšetrenie, ktoré bolo kontraindikované, nekonzultovať jeho stav s neurológom a nechať ho len tak upadnúť do kómy a umrieť. Pre žalobkyňu 3/ ako lekárku predstavuje toto (ne)konanie lekárov žalovanej obrovské ľudské a profesijné sklamanie a doživotnú traumu.
60. Žalobkyňa 3/ bola svedkom arogantného správania a necitlivých, dokonca ironických výrokov lekárov žalovanej po smrti jej brata, ktoré sú pre ňu nielen osobnou traumou, ale aj doživotnou ranou pod pás z vlastných radov. Konkrétne prednosta KIGM Kramáre, UNB, doc. E. C. počas stretnutia so žalobkyňou 3/ a jej manželom B. E. bezprostredne po smrti F. uviedol nasledovné - mozog F. sa záhadne začal správať ako špongia; aj tak dostal jej brat najlepšiu starostlivosť ako mohol; pán docent má vybudovanú kariéru na neuroinfekciách, takže oni mu poskytli to najlepšie, čo mohli; zľahčovanie a zjednodušovanie celej situácie, keď sa pýtal žalobkyni 3/ na Ameriku, že on by nerobil doktora v Amerike, lebo tam má málo dovolenky; pri konfrontácii, prečo nebol F. dostatočne monitorovaný, keďže v noci padol a našli ho až ráno na zemi pri posteli, povedal, že on nemôže nič povedať sestričkám, lebo mu odídu do Rakúska. Lekári žalovanej po smrti F. nepriznali žiadnu zodpovednosť, naopak žalobcu 4/ a dokonca aj žalobkyňu 3/ (ako lekárku) sa absolútne zavádzajúcim spôsobom a výhovorkami snažili presvedčiť, že u F. nastala nejaká náhodná anomália, resp. oni nič viac urobiť nemohli, a že mu poskytli najlepšiu starostlivosť ako mohli. Najskôr A. E. C. tvrdil, že F. nemal indikáciu na CT mozgu, následne po tom, ako mu žalobkyňa 3/ povedala, že či je indikácia na CT mozgu až stav, keď je pacient v kóme, doc. E.
C. sa začal vyhovárať, že pre lôžkových pacientov CT nemali, ale že zároveň F. nebol na prevoz do inej nemocnice stabilný, lebo ho príliš bolela hlava, a tak mu chceli spraviť CT až keď sa mu polepší. Žalobca 4/ bol presviedčaný, že išlo o nepredvídateľnú komplikáciu, nešťastnú udalosť, s ktorou lekári žalovanej nemohli nič spraviť. Žalobca 4/ im spočiatku aj veril a myslel si, že brat zomrel na výnimočnú komplikáciu, až kým sa na to podrobnejšie nepozrela jeho sestra a zistila, že nešlo o ojedinelú komplikáciu ale o absolútne zanedbanie a neposkytnutie zdravotnej starostlivosti. Ak by v tomto prípade nemala žalobkyňa 3/ medicínske vzdelanie, lekári žalovanej by pravdepodobne svojim klamlivým informovaním o stave a príčinách smrti F. presvedčili pozostalých, že išlo o vyššiu moc a lekári nemohli nič viac robiť. Lekári žalovanej pritom vedeli, že neposkytli zdravotnú starostlivosť správne, nakoľko doc. E. C. sa nepriamo usvedčil, keď uviedol, že teraz by to už takto neurobili; napriek tomu si chybu nepriznal. Lekári žalovanej ani samotná žalovaná do dnešného dňa neprejavili žiadnu ľútosť, žiadnu sebareflexiu a neuviedli žiadne ospravedlnenie.
61. Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že žalovaná naďalej tvrdí, že poskytla zdravotnú starostlivosť F. B. lege artis („v plnom rozsahu a včas, v kontexte s vývojom jeho zdravotného stavu a klinických príznakov“), a to aj napriek jednoznačným záverom ÚDZS v oznámení o výsledku prešetrenia a znaleckého ústavu v znaleckom posudku o viacnásobnom nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti F. B. na dvoch pracoviskách u žalovanej. Žalobcovia vyjadrili presvedčenie, že nečakaná a zbytočná smrť F. B. bola spôsobená systémovou chybou u žalovanej. Prístup žalovanej k pozostalým žalobcom a účelové odmietanie svojich pochybení a zodpovednosti preukazujú, že žalovaná tento prípad zľahčuje, neberie dostatočne vážne, nemá záujem o nápravu a nestavia sa zodpovedne k svojmu protiprávnemu konaniu ani v konkrétnom prípade žalobcov ani vo všeobecnej rovine, tak aby sa už takýto prípad nezopakoval a jej jediným záujem je iba ochrana svojich ekonomických záujmov a vyhýbanie sa, resp. odďaľovanie právnej zodpovednosti. Vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, ktoré je potrebné zohľadniť a posúdiť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, jednoznačne odôvodňujú záver, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 3/ a žalobcovi 4/ je primeraná a v plnom rozsahu opodstatnená.
62. Žalobcovia v súvislosti s priznanou sumou peňažného dôchodku žalobcovi 1/ uviedli, že žalovaná až v odvolaní po prvýkrát tvrdí, že výška uplatneného a priznaného peňažného dôchodku je neprimerane vysoká a po prvýkrát namieta aj spôsob výpočtu tohto nároku. Žalovaná tiež po prvýkrát uvádza tvrdenie, že nebola preukázaná reálnosť a adekvátnosť nákladov maloletého. Tieto námietky žalovanej mali za procesne neprípustné vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania v zmysle § 154 CSP a nemožnosť uplatnenia novôt v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. Žalovaná v rámci svojej argumentácie v odvolaní uvádza nové skutkové tvrdenia (prostriedky procesnej obrany), keď po prvýkrát popiera spôsob výpočtu uplatneného nároku na náhradu škody a uvádza skutkové tvrdenia, ktorými sa snaží odôvodniť údajnú neprimeranosť tohto nároku. Týmito novými skutkovými tvrdeniami žalovaná v podstate požaduje doplnenie dokazovania. Na základe uvedeného by mal odvolací súd tieto námietky žalovanej odmietnuť ako neprípustné. Okrem toho, tieto námietky žalovanej sú aj nedôvodné, zavádzajúce a pre žalobcov aj zraňujúce. Suma čistého príjmu F. B. nebola rozdelená na tri rovnaké časti, ako zavádzajúco tvrdí žalovaná. F. B. mal čistú mzdu 1.954,35 eura, očakávané náklady na výživu predstavovali 450 eur (168,10 eura zo sirotských dávok a 281,90 eura ako náhrada škody vo forme peňažného dôchodku). Tých 450 eur nie je ani len jedna štvrtina z čistej mzdy, ktorú F. B. poberal. Preto neobstojí argument žalovanej, že životné náklady dospelého človeka a maloletého dieťaťa sú diametrálne odlišné, nakoľko táto skutočnosť bola náležite zohľadnená vo výške uplatneného peňažného dôchodku. Tvrdenie žalovanej, že „maloletý A. má aj matku a z uvedeného výpočtu by vyplývalo, že maloleté dieťa živí iba otec a matka sa finančne nijako nepodieľa na výchove“ je absolútne arogantné, necitlivé a ignorujúce situáciu, v ktorej sa maloletý A. po smrti svojho otca ocitol. Žalobca 1/ nemá aj matku, ale v dôsledku konania žalovanej mu zostala len matka. Túto zásadnú skutočnosť žalovaná vôbec nezohľadňuje. V čase, keď F. B. zomrel, mal jeho syn len jeden rok a desať mesiacov a jeho matka s ním bola na rodičovskej dovolenke, tzn. celú rodinu živil práve F. B.. Zároveň žalovaná vôbec nezohľadňuje, že dnes má A. už takmer 7 rokov a náklady na jeho výživu sa stále zvyšujú. Žalobca 1/ má len matku, ktorá sa nemôže finančne podieľať na výžive v takom rozsahu, ako v prípade, že by mala aj pomoc od svojho partnera a otca maloletého. Matka maloletého sa práve ako jediná podieľa na jeho výchove, čo má bezpochyby negatívny dopad na jej možnosti finančného zabezpečenia maloletého. Neprípustná je aj záverečná argumentácia žalovanej, ktorou namieta záver z napadnutého rozsudku, že sa žiadnym spôsobom nevyjadrila k požadovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy a teda netvrdila, že by určitá výšky náhrady nemajetkovej ujmy na ňu pôsobila likvidačne. Žalovaná sa k tomuto po prvýkrát vyjadrila
až v rámci odvolania, preto skutkové tvrdenia, v rámci ktorých tvrdí, že každý výdavok je pre ňu veľmi dramatický, že vykazuje akútny nedostatok finančných prostriedkov a že neočakávané a nepredvídané výdavky majú priamy negatívny dopad na dennodenné nakupovanie liekov a poskytovanie zdravotnej starostlivosti mali žalobcovia za ničím nepreukázané (k týmto skutočnostiam nebol predložený žiaden dôkaz, keďže boli použité po prvýkrát až v odvolaní) a procesne neprípustné vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania a nemožnosť použitia prostriedkov procesnej obrany, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaná má navyše o podanej žalobe vedomosť už viac ako dva roky, pričom mala a má povinnosť v prípade takýchto sporov vytvárať rezervy, ktoré vedie v rámci svojho účtovníctva. Nároky priznané žalobcom preto nie sú neočakávané a nepredvídané, nakoľko žalovaná mala a má povinnosť sa na tieto výdavky náležite pripraviť, pričom na túto prípravu v rámci svojho účtovníctva a rozpočtu mala už viac ako dva roky. Argument o negatívnom dopadne na dennodenné nakupovanie liekov a poskytovanie zdravotnej starostlivosti považovali žalobcovia za účelový. Žalovaná by taktiež mala mať podľa zákona uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti a ak si túto zákonnú povinnosť riadne neplní, nemôže túto skutočnosť prenášať na ťarchu žalobcov.
63. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcov k jej odvolaniu odmietla ich tvrdenia, že predmetný prípad zľahčuje, neberie dostatočne vážne, nemá záujem o nápravu a nestavia sa zodpovedne k svojmu protiprávnemu konaniu ani v konkrétnom prípade žalobcov, ani vo všeobecnej rovine, a že jej jediným záujmom je ochrana vlastných ekonomických záujmov a vyhýbanie sa, resp. odďaľovanie právnej zodpovednosti. Ako najväčšia nemocnica na Slovensku poskytuje širokospektrálnu zdravotnú starostlivosť a ku každému pacientovi pristupuje individuálne, pričom sa snaží poskytovať zdravotnú starostlivosť s využitím všetkých dostupných možností. Odmietla tvrdenia, že napriek početným závažným pochybeniam neprijala žiadne opatrenia, aby sa v budúcnosti neopakovali obdobné hrubé zanedbania pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
64. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania žalobcov 1/ a 2/ a žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.
65. S poukazom na § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutých častí rozsudku a dopĺňacieho rozsudku, ktoré zodpovedá požiadavkám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP a v podrobnostiach naň poukazuje. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalovaného nároku, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s § 191 CSP, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny skutkový a právny záver. V odôvodnení napadnutých častí rozsudku a dopĺňacieho rozsudku uviedol svoje závery dostatočným a presvedčivým spôsobom. Z odôvodnenia napadnutých častí rozsudku a dopĺňacieho rozsudku nevyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, zmyslu a podstaty. Súd prvej inštancie v ňom náležite vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia a hodnotenie vykonaných dôkazov a ním prijaté právne závery nie sú v danom prípade zjavne nedôvodné či nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žalobcovia 1/ a 2/ a ani žalovaná v odvolaniach neprezentovali žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých častí rozsudku a dopĺňacieho rozsudku a ich subjektívna nespokojnosť s napadnutými časťami rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie ich vecnej správnosti. Pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutých častí rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom a v reakcii na odvolaciu argumentáciu odvolací súd dopĺňa nižšie uvedené.
66. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku prioritne správne zaoberal predpokladmi vzniku zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby, ktorými sú: a) protiprávne konanie – nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti; b) zásah do osobnostných práv žalobcov v súvislosti so smrťou pacienta; c) existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a jeho následkami. Vykonaným dokazovaním mal tieto predpoklady za
preukázané, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol, na akom základe dospel k uvedenému záveru.
67. Žalovaná v podanom odvolaní namietla nepriamo existenciu protiprávneho konania – nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti a priamo existenciu príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a jeho následkami ako predpokladu vzniku jej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti F. B. ako blízkej osoby.
68. V súvislosti s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou totiž uviedla, že mozgový absces patrí medzi ochorenia, ktoré často unikajú diagnóze; nezriedka sa diagnóza stanoví až počas operácie napriek tomu, že bolo vykonané CT vyšetrenie mozgu. Poukázala na skutočnosť, že F. B. bol chorý 9 dní a diagnózu abscesu mozgu sa podarilo stanoviť 44 hodín po tom, čo bol prijatý do nemocnice. Neurológ predpokladal, že sa jedná o meningoencefalitídu. Vzhľadom na anamnézu a klinický priebeh bolo dôvodné podozrenie na neuroinfekciu; diagnózu neuroinfekcie potvrdí alebo vylúči až vyšetrenie mozgovomiechového moku, ktorý sa získa lumbálnou punkciou; vyšetrenie zároveň slúži na zistenie pôvodcu infekcie, najmä či sa jedná o bakteriálnu alebo vírusovú etiológiu. Pri prijatí pacienta na Kliniku infektológie a geografickej medicíny mal prítomné meningeálne príznaky, miernu opozíciu šije, čo konštatoval aj E. C. a privolaný prednosta A. C., ktorý nakoniec vykonal lumbálnu punkciu, ktorú sa lekári na KIGM, vzhľadom na anamnézu a klinický stav, chystali urobiť. V znaleckom posudku číslo XXXXX/ XXXX zo dňa 12.3.2022, sa uvádza, že bakteriálna meningitída bola málo pravdepodobná. Mozgový absces je však bakteriálna neuroinfekcia. Napriek komplexnému biochemickému a mikrobiologickému vyšetreniu včítane PAN PCR sa bakteriálnu etiológiu nepodarilo zistiť. Priebeh ochorenia tiež ovplyvnil nádor hypofýzy s laboratórne dokázanými zmenami hladín hormónov (vysoké hladiny rastového hormónu a insulin growth f. a extrémne nízkou hladinou testosterónu). Žalovaná poukázala aj na tvrdenie znalcov v znaleckom posudku, že vzhľadom na letalitu mozgového abscesu nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy (skôr ako dňa 28.9.2018).
69. Súd prvej inštancie mal protiprávne konanie - nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti za preukázané závermi z oznámenia o výsledku prešetrenia vydaného ÚDZS dňa 2.8.2021 a zo znaleckého posudku č. 99027/2022 zo dňa 12.3.2022 vypracovaného znaleckým ústavom forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.; tieto závery podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku a na tieto odvolací súd pri konštatovaní preukázania nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti ako prvého predpokladu vzniku zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby plne odkazuje. Odvolaciemu súdu nie je zrejmý dôvod poukazu žalovanej na skutočnosť, že mozgový absces patrí medzi ochorenia, ktoré často unikajú diagnóze; podľa žalovanej sa nezriedka diagnóza stanoví až počas operácie napriek tomu, že bolo vykonané CT vyšetrenie mozgu. Pokiaľ totiž zo záverov oznámenia o výsledku prešetrenia i znaleckého posudku je zrejmé, že u F. B. nebolo zrealizované v ambulancii CPO Ružinov dňa 24.9.2018 neurologické vyšetrenie, rovnako ani počas hospitalizácie na KIGM pred závažným zhoršením jeho stavu dňa 28.9.2018 a rovnako v danom období nebolo vykonané CT vyšetrenie mozgu, pričom realizovaný postup v CPO Ružinov či počas 1. hospitalizácie na JIS KIGM bol hodnotený ako odborne medicínsky nesprávny, t.j. non lege artis, na zodpovednosť žalovanej v danej veci nemá žiaden vplyv jej všeobecné tvrdenie o obtiažnej diagnostike mozgového abscesu, a to i napriek vykonanému CT vyšetrenia mozgu (ktoré však u F. B. nebolo vykonané včas).
70. Pri konštatovaní, že diagnózu abscesu mozgu sa podarilo stanoviť 44 hodín po tom, čo bol F. B. prijatý do nemocnice, žalovaná v prvom rade opomenula skutočnosť, že už dňa 24.9.2018 v CPO ambulancii bola poskytnutá zdravotná starostlivosť nesprávna, keď nebolo zrealizované neurologické vyšetrenie na vylúčenie možných akútnych a subakútnych procesov, sprevádzaných bolesťou hlavy, pri ktorých je včasné stanovenie diagnózy rozhodujúce z hľadiska liečby a prognózy. V druhom rade opomenula skutočnosť, že počas hospitalizácie v dňoch 26.9.2018 – 28.9.2018 rovnako nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť, keď nebol zvolený štandardný diagnostický postup na vylúčenie ložiskovej príčiny; neurologické vyšetrenie malo byť indikované skôr ako až po závažnom zhoršení zdravotného stavu dňa 28.9.2018; nesprávna bola aj voľba prvého diagnostického úkonu – odberu mozgomiešneho moku pri lumbálnej punkcii bez predošlého vylúčenia intrakraniálneho ložiskového procesu rádiologickým vyšetrením (CT, MRI); pri správnom posúdení príznakov, dĺžky trvania, výraznom zhoršení klinického stavu bola indikácia CT a MR vyšetrenia mozgu vitálna. Je teda zrejmé, že diagnózu abscesu mozgu sa síce podarilo stanoviť 44 hodín od prijatia F. B. do nemocnice, avšak uvedené až
po opakovanom nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti a potom, ako F. B. upadol do kómy - keď ho sestra našla ležať ráno pri posteli, privolaný neurológ skonštatoval kvantitatívnu aj kvalitatívnu poruchu vedomia a ľahkú kvadruparézu (čiastočné ochrnutie všetkých štyroch končatín) a nariadil okamžitú realizáciu MRI mozgu. Následná operácia (neurochirurgický zákrok) už mala len paliatívny charakter, pričom po vyčerpaní možností neurochirurgickej liečby bol F. B. preložený k paliatívnej liečbe. Poukaz na stanovenie diagnózy abscesu mozgu 44 hodín od prijatia do nemocnice teda nemôže zbaviť žalovanú zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby; práve naopak, vzhľadom na priebeh a okolnosti len zvýrazňuje nesprávnosť dovtedy poskytnutej zdravotnej starostlivosti.
71. Žalovaná pri tvrdeniach o predpoklade neurológa, že sa jedná o meningoencefalitídu, o dôvodnom podozrení na neuroinfekciu s tým, že diagnózu neuroinfekcie potvrdí alebo vylúči až vyšetrenie mozgovomiechového moku, ktorý sa získa lumbálnou punkciou, opakovane opomína závery o nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti uvedené v oznámení o výsledku prešetrenia zo dňa 2.8.2021 či v znaleckom posudku s tým, že najdôležitejším vyšetrením v diagnostike mozgového abscesu sú zobrazovacie metódy (CT/MRI) a že diagnostický postup voľbou odberu mozgomiešneho moku bez vylúčenia ložiskového procesu mozgu bol nesprávny; vyšetrenie likvoru nebolo prínosom, naopak zmena tlakových pomerov pri odbere likvoru spôsobila závažnú fatálnu komplikáciu. V rozpore s vykonaným dokazovaním je ďalej tvrdenie žalovanej, že pri prijatí na KIGM mal pacient prítomné meningeálne príznaky, miernu opozíciu šije, pričom vzhľadom na anamnézu a klinický stav lekári vykonali lumbálnu punkciu. Práve naopak, vo výpise zo zdravotnej dokumentácie v rámci znaleckého posudku je explicitne uvedené, že pri príjme na KIGM bol F. B. bez opozície šije a tiež bez meningeálnych príznakov. Tieto príznaky boli u F. B. prítomné až nasledujúci deň 27.9.2018, t.j. po vykonaní lumbálnej punkcie. Pokiaľ žalovaná v ďalšom tvrdila, že priebeh ochorenia ovplyvnil tiež nádor hypofýzy s laboratórne dokázanými zmenami hladín hormónov (vysoké hladiny rastového hormónu a insulin growth f. a extrémne nízkou hladinou testosterónu), bez ďalšieho nie je zrejmé, akým spôsobom mal byť priebeh ochorenia ovplyvnený. V každom prípade však uvedené nemá vplyv na závery o opakovanom nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti. Poukazom žalovanej na tvrdenie znalcov v znaleckom posudku, že vzhľadom na letalitu mozgového abscesu nie je možné s istotou vylúčiť, že by mohlo nastať úmrtie F. B. aj pri stanovení včasnej diagnózy (t.j. skôr ako dňa 28.9.2018), sa zaoberal už súd prvej inštancie, pričom správne konštatoval, že žalovaná opomenula bezprostredne predchádzajúce vyjadrenie znalca, že: „V čase zrealizovaného vyšetrenia zobrazovacími metódami CT a MRI dňa 28.9.2018 v ranných až doobedňajších hodinách išlo o stav mozgového abscesu, ktorý sa vyvíjal už dlhšie ako 9 dní. V čase stanovenia diagnózy dňa 28.9.2018 bol už prítomný u pána F. B. na CT a MRI mozgu okolo abscesu výrazný perifokálny edém (opuch), bol konštatovaný presun stredočiarových štruktúr mozgu, prejavy transtentoriálnej herniácie mozgu s útlakom mozgového kmeňa. V tomto štádiu ani urgentne vykonaná operácia nedokázala zvrátiť nepriaznivý prognostický vývoj. Ak by bola diagnóza mozgového abscesu stanovená skôr, je pravdepodobné, že by šance na prežitie pána L. F. B. boli vyššie. V podobných prípadoch platí, čím skôr je diagnóza stanovená, tým sú prognosticky vyššie šance na prežitie daného chorobného stavu“. V nadväznosti na vyššie uvedené podľa súdu prvej inštancie vyplynulo, že vyšetrenia zobrazovacími metódami CT a MRI dňa 28.9.2018 neboli zo strany žalovanej vykonané včas, keďže v tomto štádiu by ani urgentne vykonaná operácia nedokázala zvrátiť nepriaznivý prognostický vývoj.
72. V súvislosti s ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby, a to príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním a jeho následkami, žalovaná namietla, že v konaní nebolo preukázané také protiprávne konanie jej zamestnancov, ktoré by jednoznačne a nepochybne viedlo k záveru, že bola jednoznačne a nepochybne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím F. B.; príčinná súvislosť medzi konaním jej zamestnancov a úmrtím tak nebola preukázaná. Bez pochybností nebolo ani znaleckým posudkom preukázané, že k úmrtiu došlo výlučne v dôsledku nesprávneho postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Na základe uvedeného preto nie je podľa žalovanej jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním/nekonaním žalovanej a smrťou F. B..
73. Totožnou argumentáciou žalovanej vo vzťahu k ne/existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a jeho následkami sa zaoberal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že aktuálna rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je v otázke posudzovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch ustálená na požiadavke preukázania straty šance na prežitie,
prípadne straty šance na menšie poškodenie zdravia pacienta. Nevyžaduje sa preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti pacientovi a poškodením zdravia, resp. smrťou pacienta. Dôležité je však preukázať stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti nepochybne došlo k strate šance, že by bez tohto nesprávneho postupu lekárov bol následok na zdraví alebo živote pacienta menší, respektíve žiadny. Súd prvej inštancie pri uvedenom závere vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 409/2021 zo dňa 14.12.2021, podľa ktorého „je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Všeobecnými súdmi vyžadované preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné. Samotná nemožnosť trvania na 100 %-nom preukázaní príčinnej súvislosti je založená predovšetkým na komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov. Jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára alebo iného zdravotníckeho pracovníka, bolo výlučným predpokladom pre vznik škody, je takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. Práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné 100 % preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom, nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.“ Rovnako poukázal súd prvej inštancie na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017, podľa ktorého „požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu (poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.“ Súd prvej inštancie v súvislosti s otázkou posudzovania príčinnej súvislosti poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/168/2010 zo dňa 9.11.2011, či rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/298/2015 zo dňa 28.11.2016 a sp. zn. 7Co/56/2019, zo dňa 30.9.2019. V odvolaní tak žalovaná opomenula uvedenú aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keď zotrvala na potrebe jednoznačného, t.j. 100 % preukázania príčinnej súvislosti medzi ne/konaním žalovanej a smrťou F. B.. Závery citovaných nálezov ústavného súdu uvedenú argumentáciu žalovanej vyvracajú.
74. Podstatou záverov súdu prvej inštancie bolo zistenie, že u žalovanej došlo k súbehu viacerých závažných diagnostických a terapeutických pochybení, ktoré sa navzájom kumulovali a ktoré v konečnom dôsledku viedli k strate reálnej možnosti včasného rozpoznania príčiny zdravotného stavu pacienta a následného poskytnutia adekvátnej liečby. Práve skutkové zistenia, podľa ktorých nebol privolaný neurológ, nebolo realizované CT/MRI vyšetrenie mozgu napriek opakovane prítomným neurologickým symptómom, bola vykonaná lumbálna punkcia bez predchádzajúceho vylúčenia ložiskového procesu v mozgu, po negatívnom výsledku lumbálnej punkcie nebola diagnostika ďalej rozvíjaná, tvorili základ úvah súdu prvej inštancie o existencii kauzálneho nexu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v medicínskych sporoch nemožno otázku príčinnej súvislosti redukovať na požiadavku absolútnej istoty o tom, ako by sa zdravotný stav pacienta vyvíjal za hypotetického správneho postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná existencia vysokej pravdepodobnosti, že pri správnom a včasnom diagnostickom postupe by pacient mal podstatne vyššiu šancu na prežitie a uzdravenie, pričom práve táto možnosť bola postupom žalovanej zmarená. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaná neponúkla žiadne alternatívne odborné vysvetlenie, ktoré by logicky a medicínsky presvedčivo vysvetľovalo smrť pacienta nezávisle od zistených pochybení. Jej obrana zostala v zásade založená len na tvrdení, že pacient mohol zomrieť aj pri správnom postupe, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá vyvrátiť závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania. V rámci predmetného konania však nebolo úlohou súdu prvej inštancie posúdenie abstraktnej otázky medicínskej úspešnosti liečby mozgového abscesu ani vytváranie hypotetických úvah o všetkých možných alternatívnych priebehoch ochorenia F. B.. Úlohou súdu prvej inštancie vzhľadom na predmet
konania bolo posúdenie toho, či pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanou došlo k porušeniu jej právnych povinností, či takto vznikol zásah do osobnostných práv žalobcov a či medzi protiprávnym konaním a vzniknutou ujmou existuje právne relevantná príčinná súvislosť. Ako už bolo uvedené, v tomto smere odvolací súd považuje skutkové závery súdu prvej inštancie za presvedčivé, logické a plne podložené vykonaným dokazovaním. Odvolací súd záverom tejto časti zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nešlo o marginálne zníženie šance na prežitie alebo o hraničný prípad medicínskej neistoty. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že pri zohľadnení veku pacienta, jeho predchádzajúceho zdravotného stavu, absencie závažných pridružených rizikových faktorov a medicínskych poznatkov o prognóze predmetného ochorenia existovala vysoká pravdepodobnosť úspešnej liečby za predpokladu včasnej a správnej diagnostiky. Za tejto situácie nemožno akceptovať argumentáciu žalovanej založenú výlučne na všeobecnej štatistickej úmrtnosti mozgových abscesov, pretože takýto prístup abstrahuje od individuálnych okolností konkrétneho prípadu a vedie k neprípustnému zjednodušeniu problematiky príčinnej súvislosti.
75. Ďalšia odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa použitia doktríny straty šance s tým, že ak má byť strata šance chránená ako samostatný statok, iba samotné znenie § 420 Občianskeho zákonníka nestačí a v § 444 v spojení s § 449 Občianskeho zákonníka náhrada stratenej šance ako samostatného statku chýba, nekorešponduje so záverom súdu prvej inštancie. Tento totiž zdôraznil požiadavku preukázania straty šancí výlučne pri posudzovaní príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch; nezaoberal sa teda stratou šance v zmysle samostatného statku (resp. samostatne odškodniteľnej ujmy). Súd prvej inštancie tak nezaložil svoje rozhodnutie na existencii samostatného nároku na náhradu tzv. straty šance. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie považoval stratu šance za osobitný predmet ochrany alebo za samostatnú formu ujmy, ktorá by bola odškodňovaná nezávisle od ostatných predpokladov zodpovednosti. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie využil teóriu straty šance výlučne ako interpretačný nástroj pri posudzovaní otázky príčinnej súvislosti v špecifických podmienkach medicínskeho sporu. Posúdenie teórie straty šancí v rámci danosti príčinnej súvislosti je navyše v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3377/2011, na ktoré poukázala v odvolaní samotná žalovaná. Nedôvodný však bol poukaz žalovanej na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/108/2011, zo dňa 15.12.2011, ktoré sa nezaoberalo posudzovaním príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch; týkalo sa ochrany osobnosti v súvislosti so znevážením profesionálnej a osobnej cti v mediálnom priestore. Závery vyslovené v rozhodnutiach týkajúcich sa ochrany osobnosti v iných ako medicínskych sporoch však nemožno prenášať do predmetného sporu, kde otázka príčinnej súvislosti podlieha špecifickým pravidlám vyplývajúcim z povahy medicínskych procesov.
76. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcov v prípade smrti blízkej osoby; o.i. teda mal za jednoznačne preukázané, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupovala žalovaná v rozpore s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. a mal za danú aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a jeho následkami.
77. Peňažný dôchodok priznaný žalobcovi 1/ mala žalovaná v odvolaní za neprimerane vysoký pre neplnoleté dieťa. Nemala za zrejmé, na základe čoho žalobcovia a rovnako aj súd prvej inštancie mali rozdeliť sumu čistého príjmu F. B. na tri rovnaké časti, t.j. v sume 450 eur, keď životné náklady dospelého človeka a maloletého dieťaťa sú diametrálne odlišné. Podľa žalovanej má mal. A. B. aj matku a z uvedeného výpočtu by vyplývalo, že maloletého živí iba otec a matka sa finančne nijako nepodieľa na výchove. Namietla nepreukázanie reálnych nákladov maloletého a ich adekvátnosť sume 281,90 eura mesačne.
78. Odvolací súd sa (zhodne s poukazom žalobcov v ich vyjadrení k odvolaniu žalovanej) prioritne zaoberal tým, či argumentácia žalovanej ohľadom neprimeranosti priznaného peňažného dôchodku, spôsobu jeho výpočtu či nepreukázania reálnych nákladov a ich adekvátnosti predstavuje novotu v odvolacom konaní a teda či na uvedenú argumentáciu ako na prostriedok procesnej obrany uplatnený žalovanou až v odvolacom konaní možno alebo nemožno prihliadať.
79. Žalovaná však neuviedla žiadne dôvody prípustnosti uvedenej argumentácie ako prostriedku procesnej obrany v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len v prípadoch
uvedených v § 366 pod písm. a) až d) CSP. Podľa obsahu uplatnenej novoty by do úvahy prichádzali novoty jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ich bez svojej viny žalovaná nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnených novôt v zmysle § 366 písm. a) až c) CSP neprichádza do úvahy). Žalovaná však neodôvodnila a nepreukázala, prečo by svoju (až) odvolaciu argumentáciu bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; povaha tejto argumentácie pritom vylučuje to, že by bola nová a bez ďalšieho z objektívnych príčin žalovanej neznáma, nedostupná alebo inak nezistiteľná. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že na uvedenú argumentáciu žalovanej ako na prostriedok procesnej obrany uplatnenej žalovanou až v odvolacom konaní nemohol odvolací súd, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 CSP, prihliadať.
80. Nakoľko v spore bolo preukázané, že konaním žalovanej došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, k zásahu do ich práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život zahrňujúce najmä citové, sociálne a morálne väzby s blízkymi príbuznými, súd prvej inštancie sa zaoberal aj posúdením, či je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka dôvodný. Vyhodnotil kritériá pre rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, predovšetkým závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V tejto súvislosti uviedol, že vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcov, akým bezpochyby je strata života blízkeho človeka, sa priznané morálne zadosťučinenie javí ako nedostatočné; preto sú podľa jeho názoru splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcom v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj náhradu nemajetkovej ujmy; žalobcovi 1/ 50.000 eur, žalobkyni 2/ 30.000 eur, žalobkyni 3/ 20.000 eur a žalobcovi 4/ 20.000 eur; vo zvyšku uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (žalobca 1/ si uplatnil 300.000 eur, žalobkyňa 2/ 150.000 eur, žalobkyňa 3/ 100.000 eur a žalobca 4/ 100.000 eur). Žalovaná v odvolaní namietla samotné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a aj neprimeranosť jej výšky. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti zamietnutiu zvyšku ich uplatnených nárokov namietli, že súd prvej inštancie aj napriek poukazu na mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu F. B. a zásahu do ich osobnostných práv, tieto kritériá nepremietol do priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy; zároveň namietli, že súd prvej inštancie výrazne znížil nimi uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby takéto zníženie vysvetlil a náležite odôvodnil, a to aj napriek tomu, že rozhodovacia prax súdov priznáva v takýchto mimoriadnych prípadoch vyššie náhrady nemajetkovej ujmy.
81. Vo vzťahu k samotnému priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy žalovaná v odvolaní uviedla skutočnosti týkajúce sa výlučne žalobkyne 3/ a žalobcu 4/. Podľa žalovanej žalobkyňa 3/ a žalobca 4/ (súrodenci) nežili s F. B. v jednej domácnosti, sú dospelí, majú vlastné rodiny, neboli s ním v dennodennom kontakte; žalobkyňa 3/ žila v USA dlhší čas, s F. B. sa stretávala zriedka. Pri viazanosti dôvodmi odvolania sa teda odvolací súd zaoberal výlučne existenciou nároku na náhradu nemajetkovej ujmy u žalobkyne 3/ a žalobcu 4/. Poukazuje na to, že pri ochrane osobnosti je podstatnou ochrana preukázaných reálnych rodinných a citových väzieb a nie ochrana výlučne formálneho vzťahu, akým je napr. samotné spolužitie v jednej domácnosti. Rozhodujúcim nie je ani samotné označenie rodinného vzťahu, ale najmä jeho skutočný obsah, intenzita, frekvencia kontaktov, vzájomná závislosť, miera citového prepojenia a konkrétne následky, ktoré smrť blízkej osoby vyvolala v živote poškodených. Taktiež existencia vlastnej rodiny nevylučuje súčasnú existenciu silných citových väzieb medzi súrodencami. Súd prvej inštancie týmto kritériám venoval náležitú pozornosť aj vo vzťahu k žalobkyni 3/ a žalobcovi 4/ a svoje závery založil na vykonanom dokazovaní. Pri závere o danosti nároku žalobkyne 3/ a žalobcu 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mal za to, že v dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej došlo v danom prípade k násilnému pretrhnutiu ich rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu s F. B.. Poukázal okrem psychickej a fyzickej bolesti na zasiahnutie žalobcov (teda aj žalobkyne 3/ a žalobcu 4/) na stratu osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním bolo upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov, spolupatričnosti a odovzdávanie rodičovskej, resp. súrodeneckej lásky s tým, že takáto strata predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Súd prvej inštancie v súvislosti s existenciou nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podrobne odôvodnil preukázanú nadštandardnú intenzitu rodinných a citových väzieb žalobkyne 3/ a žalobcu 4/ s F. B., pričom sa vysporiadal aj s námietkami žalovanej o tom, že nežili s ním v spoločnej domácnosti a neboli v dennodennom kontakte (t.j. námietky totožné s odvolacími). Odvolací súd má preto rovnako za to, že aj žalobkyni 3/ a žalobcovi 4/ vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď samotné
žalovanou namietané skutočnosti vo vzťahu k súrodencom F. B. nevyvracajú vo vzťahu k nim existenciu daného nároku.
82. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní namietli, že napriek konštatovaniu súdu prvej inštancie ohľadom mimoriadnej závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých došlo k úmrtiu F. B. a zásahu do ich osobnostných práv, sa uvedené nepremietlo do posúdenia výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy; rovnako sa do výšky priznanej náhrady nepremietol súdom prvej inštancie konštatovaný prístup žalovanej k žalobcom, celkový postoj žalovanej k svojim pochybeniam a zanedbaniam; súd prvej inštancie nezohľadnil v rámci priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy ani preventívno-sankčné účinky rozhodovacej činnosti súdov. Žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní podrobne opísali závažnosť ujmy im spôsobenej, okolnosti, za ktorých došlo k úmrtiu F. B., prístup žalovanej k žalobcom či potrebu uplatnenia preventívno-sankčných účinkov rozhodovacej činnosti. Skonštatovali správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom uvedených skutočností a okolností, ktoré sú rozhodujúce pre správne a primerané určenie náhrady nemajetkovej ujmy. Mali však za to, že napriek všetkým správnym záverom súdu prvej inštancie ohľadom (i) mimoriadnej intenzity spôsobenej ujmy žalobcom, (ii) mimoriadnej závažnosti okolností, za ktorých došlo k smrti F. B. a tým k zásahu do osobnostných práv žalobcov, (iii) arogantné, bezcitné správanie lekára žalovanej k pozostalým, (iv) nepriznanie si zodpovednosti spolu s absenciou sebareflexie žalovanej a jej lekárov bez prejavenia rešpektu, ľútosti, či ospravedlnenia a (v) potrebu uplatnenia preventívno-sankčných účinkov rozhodnutia, sa mimoriadna závažnosť nepremietla do žalobcom 1/ a 2/ priznanej výšky nemajetkovej ujmy, keď priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemali za mimoriadnu.
83. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ pri ich stotožnení sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby sa odvolací súd týmito zaoberal alebo ich opakovane vyhodnocoval. Neobstojí však ich poukaz na potrebu zohľadnenia tvrdeného arogantného a bezcitného správania sa lekára žalovanej k pozostalým, teda aj k žalobcom 1/ a 2/. Samotní žalobcovia 1/ a 2/ totiž v odvolaní poukázali na komunikáciu lekára žalovanej (doc. E. C.) so žalobkyňou 3/, resp. na skutočnosť, že lekári žalovanej presviedčali žalobkyňu 3/ a žalobcu 4/ o nemožnosti urobiť viac, či o poskytnutí najlepšej starostlivosti. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil správanie sa a komunikáciu doc. E. C. počas stretnutia so žalobkyňou 3/ a jej manželom; rovnako skutočnosť, že lekári žalovanej si po smrti poškodeného nepriznali žiadnu zodpovednosť a naopak žalobkyňu 3/ a žalobcu 4/ sa zavádzajúcim spôsobom a výhovorkami snažili presvedčiť, že u poškodeného nastala nejaká náhodná anomália, resp. oni nič viac urobiť nemohli, a že mu poskytli najlepšiu starostlivosť ako mohli. Uvedené skutočnosti (v odvolaní žalovanej nenamietané) teda boli zohľadnené v rámci rozhodovania o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a jej výške výlučne pre žalobkyňu 3/ a žalobcu 4/. Neboli a nemohli byť zohľadňované, či v rámci odvolacieho konania zohľadnené pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a jej výške pre žalobcu 1/ a žalobkyňu 2/. Žalobca 1/ už vzhľadom na svoj vek nebol prítomný pri stretnutiach a komunikácii s lekármi žalovanej. Prítomná však nebola ani žalobkyňa 2/. Ako vyplynulo z výpovede žalobkyne 3/, po smrti F. B. ani nemohla povedať žalobkyni 2/, čo presne sa stalo, pretože inak by to neprežila. Nakoľko teda nebolo v konaní preukázané, že by žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ boli prítomní pri stretnutiach s lekármi žalovanej, nebolo možné v ich prípade zohľadniť v rámci výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch postoj a správanie sa lekárov žalovanej. Práve naopak, postoj a správanie sa lekárov žalovanej súd prvej inštancie správne zohľadnil iba pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni 3/ a žalobcovi 4/.
84. Žalobcovia 1/ a 2/ a rovnako žalovaná vo svojich odvolaniach na podporu svojej argumentácie poukazovali na niektoré rozhodnutia, v ktorých bola priznávaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako súd prvej inštancie poukázal v napadnutom rozsudku na niektoré rozhodnutia ohľadom o.i. priznania náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie osobnostných práv v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že i keď zákon nestanovuje ani rámcovo konkrétne sumy odškodnenia nemajetkovej ujmy, keď jej určenie závisí od úvahy súdu, je povinnosťou súdu, aby sa pri jej ustálení opieral aspoň o judikatúru vyšších súdov v skutkovo podobných sporoch. Ak má byť rozhodovanie v týchto otázkach považované stranami za spravodlivé, nie je možné odškodnenie priznávať náhodne, bez ich porovnania s inými prípadmi. Rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 3C/174/2009, zo 16.11.2011, na ktorý prioritne poukazovali žalobcovia 1/ a 2/, však takúto judikatúru nepredstavuje; neprešiel totiž odvolacím prieskumom. Náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch pri nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti s následkom úmrtia pacienta (t.j. odlišný prípad ako bol riešený rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 10C/88/2009-402, z 10.10.2012,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/330/2012, z 2.10.2013, ktorý uviedol súd prvej inštancie) sa zaoberal napr. Krajský súd v Nitre v rozsudku sp. zn. 7Co/114/2023, z 18.7.2024, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice sp. zn. 12C/266/2013; v súvislosti s úmrtím pacienta bolo jeho synom priznaných 8.000 eur a 4.000 eur a jeho manželke 8.000 eur). Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 10Co/33/2016, zo dňa 28.7.2016, potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2C/42/2015; v súvislosti s úmrtím pacienta bolo jeho manželke priznaných 20.000 eur a deťom 15.000 eur a 10.000 eur. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 16Co/250/2018, z 29.9.2020, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C/226/2015; v súvislosti s úmrtím pacienta bolo jeho dcére priznaných 12.500 eur. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 11Co/10/2022, z 13.9.2022, potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C/17/2019; v súvislosti s úmrtím pacientky bolo jej manželovi priznaných 50.000 eur. Krajský súd Trenčín rozsudkom sp. zn. 5Co/70/2021, z 27.4.2022, potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín č.k. 23C/48/2016-1069, z 10.6.2021; v súvislosti s úmrtím mal. pacientky bolo jej rodičom priznaných po 30.000 eur.
85. Vychádzajúc aj z uvedenej judikatúry považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ až 4/ za adekvátnu okolnostiam prípadu, majúc za to, že svojim rozsahom neporušuje princíp primeranosti vo vzťahu k iným odškodneniam. Závery súdu prvej inštancie ohľadom (i) mimoriadnej intenzity spôsobenej ujmy žalobcom, (ii) mimoriadnej závažnosti okolností, za ktorých došlo k smrti F. B. a tým k zásahu do osobnostných práv žalobcov, (iii) arogantné, bezcitné správanie lekára žalovanej k pozostalým, (iv) nepriznanie si zodpovednosti spolu s absenciou sebareflexie žalovanej a jej lekárov bez prejavenia rešpektu, ľútosti, či ospravedlnenia a (v) potrebu uplatnenia preventívno-sankčných účinkov rozhodnutia, potom korešpondujú práve s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ až 4/, ktorá je vyššia ako priznané náhrady nemajetkovej ujmy v rozhodnutiach uvedených odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa teda neodchýlil od základných princípov vyplývajúcich z rozhodovacej praxe súdov a priznanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov 1/ až 4/ nemožno považovať za zjavne neprimeranú alebo extrémne vybočujúcu z rámca obdobných rozhodnutí.
86. Samotná skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ považujú priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za nízku, resp. žalovaná za neprimeranú a premrštenú neznamená, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vybočil z medzí súdnej úvahy. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje otázku individuálneho posúdenia všetkých okolností konkrétneho prípadu a je založené na aplikácii princípu primeranosti. Ide o oblasť, v ktorej zákon vedome neposkytuje presný matematický vzorec či sadzobník, ale ponecháva súdu priestor pre úvahu založenú na zohľadnení všetkých relevantných okolností veci. Úlohou súdu nie je vytvárať matematický model utrpenia jednotlivých osôb, ale na základe všetkých relevantných okolností určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za primeranú. Nesúhlas strany sporu s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy pritom nemožno bez ďalšieho stotožňovať s nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia. Žalobcovia 1/ a 2/ nespochybnili posúdenie a vyhodnotenie jednotlivých kritérií pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie, ale namietli, že im nepriznal takú váhu, akú im prisudzujú oni sami. Takáto námietka samotná potom smeruje proti výsledku súdnej úvahy, nie proti jej existencii alebo preskúmateľnosti. Odvolací súd by mal daný dôvod na zásah do napadnutého rozhodnutia len vtedy, ak by priznaná náhrada nemajetkovej ujmy bola zjavne neprimeraná, ak by súd prvej inštancie nezohľadnil podstatné okolnosti prípadu alebo ak by svoje úvahy riadne nevysvetlil. Vytknúť súdu prvej inštancie však možno len poukaz na rozhodnutia Okresného súdu Senica či Krajského súdu Nitra bez vysvetlenia možnosti či nemožnosti ich súvisu s predmetným sporom; uvedené však doplnil v rámci svojho odôvodnenia odvolací súd.
87. K námietke žalobcov 1/ a 2/, že súd prvej inštancie výrazne znížil nimi uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy bez toho, aby takéto zníženie vysvetlil a náležite odôvodnil, a to aj napriek tomu, že rozhodovacia prax súdov priznáva v takýchto mimoriadnych prípadoch vyššie náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd uvádza nasledovné. Súd prvej inštancie odôvodnil priznanie konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy u každého žalobcu a rovnako zamietnutie zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy; uvedeným vysvetlil „zníženie“ náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej aj žalobcami 1/ a 2/. Odvolací súd v predchádzajúcom texte odôvodnenia uviedol aj výšku priznávaných náhrad v obdobných prípadoch; táto korešponduje s prihliadnutím na konkrétne okolnosti predmetného sporu s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že vzhľadom na existenciu rozhodnutí v obdobných sporoch nebol dôvodný poukaz žalobcov 1/ a 2/ či
žalovanej na iné rozhodnutia, kde nebola náhrada nemajetkovej ujmy uplatňovaná pri nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti s následkom úmrtia pacienta.
88. Žalovaná v odvolaní vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy nesúhlasila s konštatovaním súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevyjadrila k požadovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy a že teda netvrdila, že by určitá výška náhrady nemajetkovej ujmy na ňu nepôsobila likvidačne. Poukázala na skutočnosť, že že vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme len na báze verejných financií a nie je podnikateľským subjektom; každý výdavok je pre ňu majetkovo veľmi dramatický; hospodári s prostriedkami verejného zdravotného poistenia a s účelovo viazanými prostriedkami zo štátneho rozpočtu, pričom dlhodobo vykazuje akútny nedostatok finančných prostriedkov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti; neočakávané a nepredvídané výdavky aj v nižších sumách majú preto priamy negatívny dopad na dennodenné nakupovanie liekov a poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom.
89. Odvolací súd sa (zhodne s poukazom žalobcov v ich vyjadrení k odvolaniu žalovanej) prioritne zaoberal tým, či uvedená argumentácia žalovanej k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje novotu v odvolacom konaní a teda či na uvedenú argumentáciu ako na prostriedok procesnej obrany uplatnený žalovanou až v odvolacom konaní možno alebo nemožno prihliadať.
90. Žalovaná však neuviedla žiadne dôvody prípustnosti uvedenej argumentácie ako prostriedku procesnej obrany v odvolacom konaní. Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len v prípadoch uvedených v § 366 pod písm. a) až d) CSP. Podľa obsahu uplatnenej novoty by do úvahy prichádzali novoty jedine podľa § 366 písm. d) CSP, teda že ich bez svojej viny žalovaná nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (prípustnosť uplatnených novôt v zmysle § 366 písm. a) až c) CSP neprichádza do úvahy). Žalovaná však neodôvodnila a nepreukázala, prečo by svoju (až) odvolaciu argumentáciu bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; povaha tejto argumentácie pritom vylučuje to, že by bola nová a bez ďalšieho z objektívnych príčin žalovanej neznáma, nedostupná alebo inak nezistiteľná. Na základe uvedeného bolo potrebné dospieť k záveru, že na uvedenú argumentáciu žalovanej ako na prostriedok procesnej obrany uplatnenej žalovanou až v odvolacom konaní nemohol odvolací súd, zohľadňujúc pritom dikciu § 366 CSP, prihliadať.
91. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno konštatovať vecnú správnosť napadnutých častí rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutých častiach v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I.).
92. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.); žalobkyni 3/ priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok III.); žalobcovi 4/ priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (výrok IV.). Vychádzal z toho, že žalobcovia 1/ a 2/ neboli úspešní s odvolaním do zamietajúcich výrokov (zamietnutie žaloby žalobcu 1/ v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 250.000 eur a zamietnutie žaloby žalobkyne 2/ v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy 120.000 eur), čo predstavuje úspech žalovanej v odvolacom konaní v uvedenom rozsahu, pričom žalovaná nebola úspešná s odvolaním voči zaväzujúcim častiam týkajúcich sa uloženia povinnosti ospravedlniť sa a povinnosti zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy 50.000 eur a žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy 30.000 eur, čo predstavuje úspech žalobcov 1/ a 2/ v tejto časti; v odvolacom konaní bola tak pomerne úspešnejšia žalovaná, ktorej však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd žalovanej proti žalobcom 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná nebola úspešná s odvolaním voči zaväzujúcim častiam týkajúcich sa uloženia povinnosti ospravedlniť sa a povinnosti zaplatiť žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur a žalobcovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy 20.000 eur, čo predstavuje plný úspech žalobcov 3/ a 4/. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd žalobkyni 3/ priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rovnako priznal žalobcovi 4/ proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
93. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím ohľadom nároku na náhradu trov odvolacieho konania (keď žalovaná vo svojom odvolaní nenamietala spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania) odvolací súd udáva, že mu je známa judikatúra Najvyššieho súdu SR (napríklad rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 34/2018), ako i Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. III. US 475/2018), v ktorej súdne autority vyslovili, že pri neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 CSP tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku; nová právna úprava teda nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako právna úprava podľa Občianskeho súdneho poriadku.
94. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku. Z uvedeného vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018).
95. V okolnostiach predmetného sporu je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ boli so svojim nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v prevažujúcej miere neúspešní, keď žalobcovi 1/ bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 50.000 eur (z požadovaných 300.000 eur) a žalobkyni 2/ bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 30.000 eur (z požadovaných 150.000 eur); nimi uplatnené nároky na náhradu nemajetkovej ujmy boli neprimerané vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorých výsledky bolo potrebné zohľadniť v zmysle ustálenej súdnej praxe. Za týchto okolností, vychádzajúc i zo skutkových tvrdení, ktorými žalobcovia 1/ a 2/ odôvodňovali aj v odvolacom konaní (zhodne so súdom prvej inštancie) nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemohli podľa mienky odvolacieho súdu dôvodne očakávať priznanie tak vysokej náhrady nemajetkovej ujmy (žalobca 1/ celkovo 300.000 eur a žalobkyňa 2/ 150.000 eur), na ktorej zotrvali aj v odvolacom konaní. Zohľadniac tieto skutočnosti vo svojej komplexnosti, priznanie plnej náhrady trov odvolacieho konania žalobcom 1/ a 2/ by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou v súlade s ochrannou funkciou civilného práva procesného (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 652/2018). Odvolací súd preto pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal zo zásady úspechu.
96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).