Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/168/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. I. Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča, v právnej

veci žalobcov 1/ Ing. I. D., bývajúceho v B., 2/ J. D., bývajúcej v B., proti žalovanej D.,

so sídlom v B., zastúpenej JUDr. J. G., advokátkou so sídlom v B., o náhradu škody a iné,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2010 sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie žalovanej z a m i e t a .

Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou 26. októbra 1987 sa pôvodne maloletá žalobkyňa I. D. (ďalej len

poškodená) domáhala priznania náhrady škody na zdraví (odškodnenie bolesti, sťaženia

spoločenského uplatnenia a finančné náklady a straty rodičov), ktorá spočívala v poškodení

srdca (hypertrofia pravej komory) a pľúc (pľúcna hypertenzia III. a IV. stupňa a zvýšená

pľúcna rezistencia). Ako príčina sa v žalobe uvádza neliečenie dvoch závažných vrodených

srdcových vád (veľkého defektu komorového septa a širokej otvorenej tepennej dučeje), ktoré

boli žalovanou v dôsledku zanedbania liečebno-preventívnej starostlivosti diagnostikované

oneskorene, kedy už nebolo možné z dôvodu bezprostredného ohrozenia života poškodenej

operáciou jednu z týchto vád odstrániť. Zanedbanie liečebnopreventívnej starostlivosti sa

2

zdôvodňuje tým, že počas jej výkonu v kardiologickej poradni I., v čase od 14. septembra

1981 do 10. januára 1986, sa najprv nesprávne stanovila a neskôr nekorigovala diagnóza

vrodenej srdcovej vady poškodenej. Stalo sa tak napriek nejasným príznakom choroby

a tomu, že sa nevyužila možnosť vykonania precíznejších a kvalitnejších diagnostických

vyšetrení (ako je napr. echokardiografické vyšetrenie), ktorými špecializované pracovisko

žalovanej disponovalo. Ich pomocou sa mohli včas zistiť skutočné vrodené srdcové vady

a následne na to, sa mohla včas určiť i vhodná liečba, včítane chirurgickej a tým predísť

danému poškodeniu zdravia. Potom, ako poškodená v priebehu konania 14. marca 2004

zomrela a konanie o odškodnení bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo zastavené,

jej zákonní zástupcovia (ďalej len žalobcovia) ostatným podaním z 21. septembra 2009 si

uplatnili náhradu majetkovej ujmy v sume 22.722,70 Eur (684.544,- Sk) pozostávajúcej

z nákladov spojených so zvláštnym životným režimom dcéry do roku 1987, z nákladov

vynaložených na lekársku starostlivosť do roku 1997, z nákladov spojených so zvláštnym

režimom vynaložených po roku 1998 a z nákladov v súvislosti so starostlivosťou o dcéru

v dôsledku invalidity. Žiadali priznať náklady v súvislosti s úmrtím – pohrebom v sume

1.397,10 Eur (42.089,- Sk), náklady v súvislosti s pochovaním – za pomník v sume

2.256,36 Eur (67.975,- Sk) a trovy spojené so súdnym konaním. Zároveň sa domáhali

zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy, každý v sume 165.970,- Eur ( Sk).

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. septembra 2009 č.k. -509 žalobu

zamietol a uložil žalobcom zaplatiť žalovanej náhradu trov konania pozostávajúcich z trov

právnych služieb. Vychádzal zo zistení, že po narodení poškodenej (13. marec 1981) bol u nej

potvrdený fenotyp Downovho syndromu, že v desiaty deň po pôrode bol u nej zistený šelest

na srdci a že od 14. septembra 1981 do 10. januára 1986 bola v liečebnopreventívnej

starostlivosti kardiologickej poradni I.. Pri posudzovaní zodpovednosti za škodu vzal za

základ svojho rozhodnutia najmä závery kontrolného znaleckého posudku vypracovaného

znalcom MUDr. A. L.. Znalec síce potvrdil, že u poškodenej došlo k poškodeniu srdca vo

forme hypertrofie pravej komory a pľúc (pľúcnej hypertenzii) ako následok vrodených

srdcových vád a že pľúcna hypertenzia mohla byť u nej diagnostikovaná už v decembri 1982,

ale zároveň uviedol, že zistenie pľúcnej hypertenzie v decembri 1982 by už nemalo pre

posudzovaný prípad význam, lebo o jej vzniku bolo rozhodnuté na konci prvého roku života

poškodenej (nebolo preto ani podstatné, či kontrola bola stanovená na december 1982 alebo

až na december 1983). Ani v prípade použitia ultrazvukového vyšetrenia v januári 1984 (pri

3

ďalšej kontrole) a zistenia správnej diagnózy vrodenej srdcovej vady, by nebolo odvrátiteľné

ani jedno z uvedených poškodení. Odstránenie obidvoch srdcových vád chirurgickou

intervenciou v tom čase už možné nebolo (v takomto prípade by bol život poškodenej

v bezprostrednom ohrození). Znalec nevidel v postupe zamestnancov žalovanej porušenie,

resp. zanedbanie liečebnopreventívnej starostlivosti a ani príčinnú súvislosť medzi postupom

lekárov a následným vznikom poškodenia srdca a pľúc u poškodenej (klinický obraz a nálezy

pri pomocných vyšetreniach EKG a RTG neodôvodňovali indikáciu pre ultrazvukové

vyšetrenie). Okresný súd z uvedených záverov vyvodil, že v postupe zamestnancov žalovanej

nedošlo v rámci poskytovania liečebnopreventívnej starostlivosti k porušeniu povinností

a teda, že žalovaná postupovala lege artis. Keďže žalovaná sa v súvislosti s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti nedopustila protiprávneho konania, nemôže byť logicky daná ani

príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktorú si žalobcovia

uplatnili. Dospel preto k záveru, že neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za

škodu v zmysle Občianskeho zákonníku (ďalej len ), z ktorého dôvodu žalovaná za

uplatnenú škodu nenesie zodpovednosť. Za nedôvodný považoval aj nárok žalobcov týkajúci

sa ich práva na ochranu osobnosti v zmysle a nasl. . Uviedol, že zo strany žalovanej

„absentuje existencia neoprávneného zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý vyvolať

nemajetkovú ujmu spočívajúcu v ohrození alebo porušení osobnosti žalobcov“. Neprichádza

teda do úvahy vznik zodpovednosti žalovanej v zmysle . Žalobu ako nedôvodnú preto

v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na

ustanovenie

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. mája 2010 sp. zn. na

odvolanie žalobcov rozsudok okresného súdu zmenil tak, že uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 3.654 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku

s tým, že plnením povinnosti jednému zo žalobcov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia

povinnosť voči druhému žalobcovi. Zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom 1/ a 2/

každému sumu 33.194 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách prvostupňového a odvolacieho

konania. Vychádzal zhodne so súdom prvého stupňa zo zistenia, že v konaní bolo preukázané

poškodenie zdravia poškodenej, a to poškodenie srdca vo forme hypertrofie pravej komory

a poškodenie pľúc (pľúcnej hypertenzie) kardiálne sekundárneho pôvodu. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala pri poskytovaní liečebnej

starostlivosti v rámci diagnostického procesu už na jej začiatku v súlade s vtedy známymi

poznatkami lekárskej vedy a možnosťami dostupných diagnostických metód. Svoj úsudok

odôvodnil tým, že v kritickom čase bolo v lekárskej praxi a z odbornej literatúry známe, že

u detí narodených s Downovým syndrómom sa v značnom rozsahu vyskytujú vrodené

srdcové vady (i v kombinácii niekoľkých srdcových vád súčasne) a že vrodená srdcová vada

sa môže v klinickom obraze pri použití základných diagnostických vyšetrení (EKG a RTG)

prejaviť aj atypicky, v rozpore so skutočnosťou. V kritickom čase už bola k dispozícii (i keď

obmedzene) ultrasonografická diagnostika a katetrizácia srdca, za pomoci ktorých bolo možné

potvrdiť, prípadne vyvrátiť správnosť diagnózy srdcovej vady, pričom ich použitie sa

využívalo najmä pri akútnych stavoch a v prípadoch, kedy vznikli dôvodné pochybnosti

o možnej diagnoze, prípadne sa vyskytli nejasnosti pri jej stanovení. Vzhľadom na uvedené

poznatky, dostupnosť diagnostiky a na to, že aj samotná vyšetrujúca lekárka mala pri určení

diagnózy srdcovej vady určité pochybnosti, dospel k záveru, že v danom prípade bolo

nevyhnutné vykonať aj náročnejšie diagnostické vyšetrenie a tak predísť možnému

prípadnému omylu pri stanovení správnej diagnózy srdcovej vady. Ak takto žalovaná (jej

lekári) pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nepostupovala, nehodnotila zistiteľný stav

podľa súčasných poznatkov lekárskej vedy a teda jej konanie pri výkone zdravotníckych

služieb považoval za postup non lege artis. K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody

a protiprávnym úkonom uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania, včítane

znaleckého posudku znalca MUDr. L. vyplýva, že na poškodeniach srdca a pľúc sa

nepochybne podieľali neliečené vrodené srdcové vady. Dospel preto k záveru, že žalovaná

spôsobila zavineným protiprávnym konaním škodu na zdraví poškodenej, a teda že v zmysle

boli splnené zákonné predpoklady pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za škodu.

Žalobcami uplatnenú náhradu škody do výšky 3.654 Eur predstavujúcu náklady spojené

s pohrebom, považoval preto za opodstatnenú. V tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že žalobe vyhovel a v časti nad túto sumu považoval zamietajúci rozsudok súdu

prvého stupňa za vecne správny a preto ho podľa potvrdil. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že zo strany žalovanej došlo aj k neoprávnenému zásahu do

súkromného a rodinného života žalobcov v zmysle . Uviedol, že riadne a včas

neposkytnutá zdravotná starostlivosť, v dôsledku čoho došlo u ich jediného dieťaťa k ťažkej

ujme na zdraví, zanechala nepriaznivé následky i v súkromnom a rodinnom živote žalobcov.

Od roku 1987, kedy sa dozvedeli o tom, že zdravotný stav ich dieťaťa je nezvratný, boli

v neustálom strachu o jeho zdravie a život, nedokázali sa s tým vyrovnať, trpeli nespavosťou

a depresiami. Ich život sa kvalitatívne od základu zmenil. Z hľadiska rozsahu nemajetkovej

ujmy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, považoval priznanie sumy 33.194 Eur

každému zo žalobcov za primerané. Aj v tejto časti preto rozhodnutie súdu prvého stupňa

podľa zmenil a do žalobcami uplatnenej sumy 33.194 Eur žalobe vyhovel

a v rozsahu nároku nad túto sumu zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto časti

ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie

v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu, do jeho zmeňujúcej (vyhovujúcej) časti, podala

včas dovolanie žalovaná. Uviedla, že odvolací súd rozhodol na základe nesprávne zisteného

skutkového stavu, úplne negoval vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa, najmä

závery znaleckých posudkov. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo jednoznačne

preukázané, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o poškodenú postupovala lege artis

a preto je vylúčená jej akákoľvek zodpovednosť za ujmu na zdraví poškodenej. V tejto

súvislosti poukázala na závery znaleckého posudku doc. B. V. z 10. mája 1989, podľa ktorého

žalovaná využila všetky dostupné diagnostické a liečebné postupy a že nemožno preukázať

zanedbanie jej liečebnopreventívnej starostlivosti. Rovnako výpoveď odborníka Prof. B.

preukazuje, že u poškodenej získaný klinický obraz nevyžadoval použitie zložitejšieho

nebezpečného vyšetrenia – katetrizácie. Napokon aj úplne nezávislý znalec MUDr. A.. L.

primár Detskej kliniky F. vo svojom posudku niekoľkokrát potvrdzuje, že žalovaná

postupovala v danom čase pri poskytovaní liečebnopreventívnej starostlivosti lege artis, že

v danom čase bola ešte nízka úroveň prístrojového vybavenia a dostupné prístroje ako

i postupy boli zo strany žalovanej plne využité a poskytnuté poškodenej. Naopak preukazuje,

že aj keby sa bola kontrola poškodenej vykonala v decembri 1982, zmeny na jej zdravotnom

stave by boli tak málo vyjadrené, že by nezakladali indikáciu na katetrizáciu, resp. iný

potrebný postup. Znalec jednoznačne odpovedal na otázku súdu, že zo strany pracovníkov

žalovanej nedošlo k porušeniu, resp. zanedbaniu liečebnopreventívnej starostlivosti

o poškodenú, že žalovaná hodnotila jej zdravotný stav podľa vtedy získaných poznatkov

lekárskej vedy a v súlade s nimi vykonala všetko riadne a včas v rámci vtedy danej úrovne

prístrojov a diagnostiky. Ak odvolací súd dospel k opačnému záveru v otázke postupu

žalovanej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti len na základe ničím nepreukázaného

tvrdenia žalobcov, že v nemocnici v P. im povedali, že kde boli doteraz, na základe tvrdenia,

že žalovaná porušila „Smernicu“ o pravidelnosti kontrol, že poškodená nebola riadne a včas

6

volaná na kontroly a že poškodenej nebola vykonaná katetrizácia, jeho závery sú nesprávne,

prijaté v rozpore s vykonaným dokazovaním. Navrhla preto rozsudok krajského súdu zmeniť

tak, že sa žaloba zamieta a žiadala priznať náhradu trov konania.

Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že považujú rozsudok krajského súdu za

vecne správny. Dovolanie žalovanej považovali za tendenčné, absolútne neprofesionálne

so snahou zavádzajúco manipulovať s faktami. Žiadali preto jej dovolanie ako nedôvodné

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal v napadnutej časti

rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej nie je dôvodné.

Na úvod dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že hoci žalovaná v dovolaní

uvádza, že dovolanie podáva len z dôvodu podľa , posudzujúc

dovolanie podľa jeho obsahu (v ňom sa namieta, že výsledky vykonaného dokazovania

neumožňujú záver, podľa ktorého pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti o poškodenú

postupovala non lege artis a preto je vylúčená jej akákoľvek zodpovednosť za ujmu na jej

zdraví), žalovaná rozsudok odvolacieho súdu napáda aj z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to najmä nesprávneho posúdenia

otázky protiprávneho spôsobenia škody na zdraví žalovanou (tými, kto plnili jej úlohy) a teda

otázky nesprávneho posúdenia jej zodpovednosti za škodu odvolacím súdom.

Dovolací súd, súc viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi, sa preto v rámci prieskumnej činnosti zameral predovšetkým na správnosť

odvolacím súdom vysloveného záveru, že žalovaná sa dopustila pri výkone zdravotníckych

služieb poskytnutých poškodenej porušenia právnej povinnosti.

Za protiprávne konanie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda za postup non

lege artis, treba považovať aj konanie, ktoré nie je v súlade so súčasnými poznatkami

lekárskej vedy, pričom pre požiadavku „súčasnosti“ je samozrejme smerodajný čas

uskutočnenia výkonu.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že ošetrujúca lekárka žalovanej sa dopustila hneď

na začiatku poskytovania zdravotnej starostlivosti poškodenej (pri prvej kontrole

14. septembra 1981) omylu pri stanovení diagnózy spočívajúceho v tom, že stanovená

diagnóza o podstate vrodenej srdcovej vady u poškodenej nezodpovedala skutočnosti. Ako to

správne v tejto veci uviedol už krajský súd v zrušujúcom uznesení z 19. júna 1991,

diagnostický omyl sám osebe nemožno považovať za protiprávne konanie a nemôže preto

založiť ani právnu zodpovednosť za následky na zdraví, ktoré vyvolal. Takým sa okrem

iného, môže stať v prípade, ak lekár nehodnotil v diagnostickom procese, zahŕňajúcom tiež

i jeho rozhodovanie o použití alebo nepoužití dostupných diagnostických metód, zistiteľný

stav podľa súčasných poznatkov lekárskej vedy. V danej veci pri skúmaní, či omyl v diagnóze

možno považovať za porušenie uvedenej povinnosti alebo nie, bolo rozhodujúce náležite

posúdiť, či s ohľadom na prejavy vrodenej srdcovej vady v klinickom obraze u poškodenej,

sa dôvodne nepovažovalo za potrebné vykonať aj náročnejšie diagnostické vyšetrenie.

Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne ustálil, že

u poškodenej I. D. došlo ku škode na zdraví, a to k poškodeniu srdca v podobe hypertrofie

pravej komory srdca a k poškodeniu pľúc – pľúcnej hypertenzii, kardiálne sekundárneho

pôvodu. Povaha týchto vád sa vyznačuje tým, že ak sa včas nezistí pôvod ich vzniku, stav

srdca a pľúc sa zhoršuje s výrazným dopadom na ich riadne fungovanie a tým na

zabezpečenie tých funkcií v organizme, ktorým majú slúžiť (čím je zhrubnutie komory srdca

väčšie, tým sa činnosť srdca viac namáha a teda poškodzuje a čím je pľúcna hypertenzia

vyššieho stupňa, tým viac je zhoršený stav na pľúcnych cievach). Ak nedôjde k včasnému

zisteniu hlavnej príčiny vzniku týchto vád, napr. v dôsledku omylu pri stanovení diagnózy

(ako tomu bolo v danom prípade), môže dôjsť k takému stavu poškodenia orgánov, ktorý je

nezvratný a teda nenapraviteľný (čo sa stalo aj v danom prípade). V posudzovanom prípade

preto škoda na zdraví u poškodenej nespočívala len v jednorazovom vzniku poškodenia srdca

a pľúc, ale prechádzala viacerými štádiami.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd dospel k správnemu záveru, že vyšetrujúca

lekárka žalovanej už na začiatku poskytovania zdravotnej starostlivosti nehodnotila

v diagnostickom procese, zahŕňajúcom tiež i jej rozhodovanie o použití alebo nepoužití

dostupných diagnostických metód, zistiteľný stav podľa v tom čase známych poznatkov

lekárskej vedy. V tomto smere náležitým spôsobom posúdil a aj zdôvodnil, že s ohľadom na

prejavy vrodenej srdcovej vady v klinickom obraze u poškodenej, sa nedôvodne

nepovažovalo za potrebné vykonať aj náročnejšie diagnostické vyšetrenie. Žalovaná teda už

v čase prvej kontroly, vykonanej u poškodenej v septembri 1981, nepostupovala pri výkone

zdravotníckych služieb správne, keď nevyužila pre presné rozpoznanie vady srdca všetky

vtedy dostupné metódy, hoci išlo o prípad, ktorý si to vyžadoval. Odvolací súd preto správne

hodnotil omyl žalovanej pri stanovení diagnózy v septembri 1981 ako protiprávne konanie.

Odvolací súd tento svoj záver v odôvodnení rozsudku náležite odôvodnil. Dôvody tam

uvedené najvyšší súd považuje za správne a presvedčivé, stotožňuje sa s nimi

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Pokiaľ žalovaná v dovolaní namietala (s poukazom na vyjadrenia znalcov

a Prof. B.), že výsledky vykonaného dokazovania neumožňujú záver, že pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti konala protiprávne, dovolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje.

Odvolací súd pri posúdení otázky, či s ohľadom na prejavy vrodenej srdcovej vady

v klinickom obraze u poškodenej, sa dôvodne nepovažovalo za potrebné vykonať aj

náročnejšie diagnostické vyšetrenie, správne uviedol, že ošetrujúca lekárka žalovanej bola

povinná v diagnostickom procese vychádzať z vtedy známych poznatkov lekárskej praxe

a z odbornej literatúry, podľa ktorých u detí narodených s Downovým syndrómom, ako tomu

bolo u poškodenej, sa v značnom rozsahu vyskytujú vrodené srdcové vady i v kombinácii

niekoľkých srdcových vád súčasne a že vrodená srdcová vada sa môže v klinickom obraze pri

použití základných diagnostických vyšetrení (EKG a RTG) prejaviť aj atypicky, v rozpore

so skutočnosťou (žalovaná existenciu týchto poznatkov lekárskej vedy v rozhodujúcom čase

v dovolaní nespochybňovala). Podľa dovolacieho súdu, pri týchto poznatkoch lekárskej vedy

a navyše, ak aj samotná lekárka mala pri stanovení diagnózy určité pochybnosti (viď jej

poznámka v zdravotnej dokumentácii), nemôže byť odôvodnené nevyužitie i ďalších

dostupných vyšetrení, ktoré prípadný omyl v diagnostickom závere mohli spoľahlivo vylúčiť.

Za správny preto treba považovať záver odvolacieho súdu, že u poškodenej išlo o pacienta,

u ktorého si aktívna ochrana jej zdravia využitie modernejších vyšetrovacích diagnostík

bezpodmienečne vyžadovala. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva aj

to, že žalovaná mala v roku 1982 k dispozícii ultrazvukový prístroj (echokardiograf) a že toto

9

vyšetrenie mohlo podať informáciu o tom, či srdce trpí defektom septa komôr alebo nie,

vysloviť podozrenie na otvorenú tepennú dučej a posúdiť funkciu a veľkosť srdca (toto

zistenie žalovaná v dovolaní taktiež nespochybňovala). Okrem toho, v tej dobe bolo možné

využiť aj diagnostickú katetrizáciu srdca. Z uvedeného vyplýva, že už v tom čase u žalovanej

boli dostupné také diagnostické metódy, za pomoci ktorých bolo možné spoľahlivo zistiť

skutočné vrodené vady srdca poškodenej. Odvolací súd preto správne, v súlade s výsledkami

vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala pri poskytovaní

liečebnej starostlivosti v rámci diagnostického procesu už na jej začiatku v súlade s vtedy

známymi poznatkami lekárskej vedy a možnosťami dostupných diagnostických metód

a správne hodnotil jej postup ako postup non lege artis. V tejto súvislosti treba ešte dodať, že

otázka, či žalovaná porušila v rámci liečobnopreventívnej starostlivosti o poškodenú určitú

konkrétnu právnu povinnosť alebo nie, je otázkou právneho posúdenia veci, zodpovedanie

ktorej patrí výlučne súdu a nie znalcovi. Neobstojí preto tvrdenie žalovanej, že odvolací súd

úplne „negoval“ dokazovanie vykonané odbornými posudkami. Navyše, zo záverov

znaleckého posudku MUDr. A. L. vôbec nevyplýva, že by v ňom uviedol, že „žalovaná

hodnotila zdravotný stav poškodenej podľa vtedy získaných poznatkov lekárskej vedy

a v súlade s nimi vykonala všetko riadne a včas v rámci vtedy danej úrovne prístrojov

a diagnostiky“, ako to žalovaná tvrdí v dovolaní.

Neobstojí ani tvrdenie žalovanej, podľa ktorého odvolací súd rozhodol len na základe

ničím nepreukázaného tvrdenia žalobcov, že v nemocnici v P. im povedali, „že kde boli

doteraz“, na základe tvrdenia, že žalovaná porušila „Smernicu“ o pravidelnosti kontrol, že

poškodená nebola riadne a včas volaná na kontroly a že poškodenej nebola vykonaná

katetrizácia. Takéto tvrdenie je vskutku nenáležité, skreslené, nemajúce žiadnu oporu

v obsahu spisu.

Napokon, dovolací súd sa stotožňuje s odvolacím súdom aj v tom, že medzi škodou na

zdraví poškodenej a protiprávnym konaním žalovanej, existuje príčinná súvislosť. V konaní

totiž nebolo s istotou dokázané (v súčasnosti sa to s istotou dokázať ani nedá), že

u poškodenej v septembri 1981 išlo o taký stav poškodenia srdca, resp. pľúc, ktorý by bol

nenapraviteľný (nezvratný) a ktorému by nebolo možné zabrániť (prípadne poškodenia

u oboch orgánov zastaviť alebo spomaliť). Naopak, znalci Doc. MUDr. J. M. CSc. a MUDr.

A.. L. potvrdili, že u detí s M.Down bolo možné pri včasnej diagnóze srdcovej vady vykonať

10

chirurgickú intervenciu najneskôr do jedného roka dieťaťa a tým zabezpečiť odvrátenie

poškodzovania srdca a pľúc. To znamená, že správnym stanovením diagnózy vrodenej

srdcovej vady, hneď v rámci prvej kontroly v septembri 1981, sa mohlo chirurgickým

zákrokom predísť vzniku poškodenia srdca a pľúc, a ak by už v tom čase orgány boli

čiastočne poškodené, mohlo dôjsť oveľa skôr, ako tomu bolo v skutočnosti, k zastaveniu,

resp. spomaleniu rozvoja hypertrofie pravej komory srdca a pľúcnej hypertenzii a tým

prispieť k predĺženiu života poškodenej. Záver odvolacieho súdu, že na poškodeniach srdca

a pľúc u I. D. sa podieľali neliečené vrodené srdcové vady a teda, že tieto poškodenia boli

priamym následkom diagnostického omylu o podstate vrodenej srdcovej vady, je preto

správny.

V konaní boli teda preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

v zmysle v spojení s v znení účinnom do 31. decembra 1992, z ktorého

dôvodu odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru, že u poškodenej došlo ku škode

na zdraví, za ktorú zodpovedá žalovaná. Obdobne, za správny treba považovať aj jeho právny

názor, že boli naplnené aj predpoklady úspešného uplatnenia práva žalobcov na ochranu

osobnosti podľa a nasl. . Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady škody, resp. náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalovaná v dovolaní nároky žalobcov priznané odvolacím

súdom z hľadiska ich výšky nespochybňovala.

Dovolací súd dospel preto k záveru, že obsah dovolania žalovanej nebol spôsobilý

spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích

dôvodov v ňom uvedených. Žalovaná napadla dovolaním vecne správny rozsudok

odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalovanej podľa zamietol.

Žalobcovia mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala ( veta prvá v spojení s

ods. 1 a ). Žalobcom v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli,

preto im neboli priznané.

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. novembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková