Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-17-2026.pdf
PDF · 148.12 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/17/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: M.. P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, XXX XX O. právne zastúpený: JUDr. Michal Kizák, advokát, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 52 650 880 proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Hollého 14, 080 01 Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/96/2020 - 590 zo dňa 11.12.2025 takto jednohlasne
r o z h o d o l :
I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 20.000 eur titulom nemajetkovej ujmy, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.a/ a vo výroku II.a/.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy trovy konania v rozsahu 100 %.
IV. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie v konaní o náhradu škody na zdraví, o nárokoch žalobcu rozhodol takto: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 40 000 € ako nemajetkovú ujmu a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Ia. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy trovy konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške týchto trov. IIa. Žalovanému v konaní o sťaženie spoločenského uplatnenia náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 40.000 eur ako nemajetkovej ujmy a sumy 78.228 eur titulom náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých základ odvíjal žalobca od nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti v zariadení žalovaného.
3. Na základe vykonaných dôkazov mal súd preukázané, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti, a to opakovane na oddelení rádiológie dňa XX.XX.XXXX a na oddelení neurológie dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX. V uvedených dňoch žalobca bol privezený posádkou rýchlej zdravotníckej pomoci, pričom po vyšetrení počítačovou tomografiou lekár
rádiologického oddelenia nezistil náhlu cievnu mozgovú príhodu, preto bol odoslaný žalobca na ambulantnú liečbu. Opätovne sa dostavil pre pretrvávajúce závažné zdravotné ťažkosti k žalovanému, pričom bol privezený rýchlou záchrannou službou na pokyn interného lekára, ku ktorému ho doporučila jeho obvodná lekárka a opätovne s poukazom na negatívny CT snímok bol odoslaný na ambulantnú liečbu v mieste svojho bydliska. Až po vyšetrení dňa XX.XX.XXXX iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti mu bola indikovaná cievna mozgová príhoda a potom bol u žalovaného hospitalizovaný od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX a následne sa liečil ambulantne. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou konštatoval nesprávne vyhodnotenie výsledkov počítačovou tomografiou a v tej súvislosti nesprávne nenariadenou hospitalizáciou žalobcu. Nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť spočívala v nesprávnom vyhodnotení CT snímky žalobcu, ako aj nesprávny postup neurologického oddelenia vo forme neposkytnutia hospitalizácie osoby žalobcu za účelom ďalších diagnostických a následných terapeutických postupov, absencie osobného prezretia CT snímky a opakovaného CT vyšetrenia žalobcu. Týmto spôsobom došlo k nesprávnemu určeniu diagnózy žalobcu a aj k nesprávnemu poskytnutiu lekárskej starostlivosti, ktorá nebola lege artis v súlade s poznatkami lekárskej vedy v danom čase. Zároveň boli zistené nedostatky vo vedení zdravotnej dokumentácie v lekárskych správach u žalovaného.
4. Následne bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne žalobcovi priznaný invalidný dôchodok a žalobca bol lekárskym posudkom vyhodnotený ako nespôsobilý na prácu v noci počas dvanástich mesiacov. Jeho sťaženie spoločenského uplatnenia bolo podľa položky 253 určené na celkový počet bodov 1600 a z ďalšieho lekárskeho posudku vyplynulo, že psychiatrom bolo bodové ohodnotenie určené na 1250 bodov a zvýšené na dvojnásobok, na 2500 bodov. Žalovaný odmietol zodpovednosť za zdravotný stav žalobcu. Tento uviedol, že v súčasnosti rýchlo cíti vyčerpanosť, v čase okolo obeda si potrebuje odpočinúť a ľahnúť. Ľavú stranu tela má oslabenú cca o 50 % oproti pravej strane, má pocity chladu obidvoch ľavých končatín. Zároveň prepadáva pocitom zúfalstva, kvôli obmedzeniam, ktoré mu obmedzujú a znepríjemňujú život. Trpí afektívnou poruchou, reaguje podráždene. Pred príhodou bol v perfektnej telesnej kondícii, v súčasnosti si musí pri chôdzi pomáhať paličkou. Zo zdravotných dôvodov má obmedzený jeho kariérny rast aj pre nemožnosť vykonávať nočnú prácu a nadčasy.
5. Posudok znaleckého ústavu konštatoval postup žalovaného v rozpore so štandardnými postupmi lekárskej vedy, pričom znalecká organizácia uviedla, že pri rozhodovaní ohľadom podania trombolýzy pri takomto zdravotnom stave je nevyhnutné zohľadniť klinický obraz pacienta v korelácii s nálezom zobrazovacích vyšetrení, ako aj akútne a relatívne kontraindikácie podania takejto liečby a čas vzniku ložiskovej neurologickej symptomatológie. Zároveň uviedol, že nie je možné percentuálne vyhodnotiť akou mierou by sa optimalizácia identifikovaných nesprávnych postupov mohla podieľať na výslednej veľkosti ischemického ložiska žalobcu, a tým aj na prípadných zdravotných následkoch. Zároveň znalecký ústav konštatoval, že žalobca v danom čase nespĺňal jednoznačne indikačné kritériá neurologickej praxe pre podanie trombolytickej terapie, a preto jej nepodanie v danom čase znamenalo správny postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Zároveň uviedol, že nie je možné žiadnym postupom percentuálne vyhodnotiť či kvantifikovať akou mierou by sa optimalizácia identifikovaných nesprávnych postupov mohla podieľať na ovplyvnení neurologického stavu žalobcu a všeobecné závery nezohľadňujú individuálne prognózy každého pacienta. Tieto všeobecné štatistiky nie sú použiteľné na spätné kauzálne kvantifikovanie následkov nesprávneho postupu zdravotníckeho zariadenia. V tomto smere sú dôležité individuálne faktory každého jednotlivca a takéto závery nie sú akceptovateľné z odborného medicínskeho ani forenzného hľadiska.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.
7. Poukázal na to, že zo strany žalovaného nepochybne došlo k postupu non lege artis, ktorý mal za následok zásah do osobnosti žalobcu, a to do jeho práva na zdravie, dôstojnosť a súkromie. Žalobca popísal tieto svoje pocity na základe nesprávneho konania žalovaného, kedy sa mu v kritickej situácii nedostalo pomoci od osoby na to najviac oprávnenej, a to zdravotníckeho zariadenia napriek záveru lekára rýchlej zdravotnej pomoci a lekára internistu, že je nutná špecializovaná lekárska starostlivosť. Žalobca sa trápi a má psychické problémy a nezbaví sa pocitu krivdy a myšlienky na to v akom stave by sa nachádzal teraz, ak by postup zdravotníckeho zariadenia bol správny. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že patrí žalobcovi aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a táto s prihliadnutím na závažnosť tejto ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu tohto práva je dôvodná
vo výške 40.000 eur. V danom prípade ide o náhradu primárnej obete, kedy je neporovnateľná situácia pri priznávaní nemajetkovej ujmy sekundárnym obetiam, teda blízkym príbuzným. Ide o kompenzačný prostriedok, ktorý nenahradzuje ujmu na zdraví, ktorej rozsah ani nemožno zistiť a kompenzuje tiež negatívne stavy, ktoré s touto ujmou súvisia. Týmto možno dosiahnuť vnútorný nehmatateľný pocit úľavy a sankčný prostriedok proti žalovanému tak, aby sa dosiahol stav, kedy by sa predišlo pochybeniam, ktoré postihli žalobcu. Na základe tejto finančnej čiastky si môže žalobca zabezpečiť benefity, ktoré aspoň čiastočne môžu vynahradiť negatívne následky porušenia právnej povinnosti žalovaného. Pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na vek žalobcu, kedy táto udalosť ho postretla na vrchole jeho síl vo veku XX rokov a vzhľadom na priemerný vek dožitia mužov v Slovenskej republike (XX rokov), pravdepodobne dlho bude znášať následky nepohody z uvedeného incidentu.
8. Právne posúdenie nároku na zaplatenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo podľa § 444, § 445 a § 449 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu škody spočívajúcej v tzv. strate šance, teda šance na lepší zdravotný stav žalobcu v prípade postupu žalovaného lege artis. Poukázal na teoretické otázky tzv. inštitútu straty šancí, kedy si túto teóriu nemožno zamieňať so zníženým štandardnom miery dôkazu v medicínskych sporoch. Uviedol, že ide o alternatívu a doplnenie systému, ktorý by umožnil spravodlivejšiu distribúciu zodpovednosti za ujmu, kedy je jedna z týchto alternatív aj teória straty šance. Ide o model založený na pravdepodobnosti, pričom je spojená s prípadmi multikauzálností, teda mnohosti príčin, ktoré sa podieľajú na vzniku určitého následku. Ide o prípad, kedy všeobecne škodové konanie bolo nie príčinou vzniku ujmy poškodeného, ale zároveň medzi ním a ujmou poškodeného je súvislosť v tom, že dochádza k zníženiu pravdepodobnosti toho, že ujma nenastane. Zásadná je v tejto teórii skutočnosť, že nemožno priznať náhradu v plnej výške, ale len vo výške, v ktorej došlo k strate šance. Ak by bola existencia ujmy pripísateľná škodcovi, poškodený by mal nárok podľa systému všetko alebo nič a bola by mu priznaná celá náhrada škody. Ak sa v rámci existujúceho systému nepodarí jednoznačne preukázať kauzálny nexus medzi protiprávnym konaním škodcu a ujmou poškodeného, prichádza do úvahy teória straty šancí. V danom prípade je príspevok chybujúceho lekára určité % prispievajúce k vzniku škodlivého následku a toto pri bežnom poňatí kauzálneho nexusu nestačí na preukázanie zodpovednosti. V tomto systéme však pokiaľ lekár svojím konaním znížil šancu na uzdravenie pacienta o určité %, práve v rozsahu toho percentuálneho podielu mu vzniká nárok na náhradu škody, teda ako percentuálny podiel vo vzťahu k skutočnej ujme. V tejto súvislosti však teória straty šance je zamieňaná hlavne s inštitútom presvedčivosti dôkazu. Vychádzajúc z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky strata šance nie je explicitne chránená normami občianskeho práva, resp. úpravou zodpovednosti za škodu. Ani Najvyšší súd Českej republiky nemal za preukázané, že na základe tejto teórie možno poskytnúť široký výklad § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý by umožňoval pokladať stratu šance za chránenú hodnotu porovnateľnú so škodou na zdraví. V zmysle tohto ustanovenia poukázal na to, že otázka sprísnenej povinnosti k náhrade škody bez zistenia vzťahu príčinnej súvislosti nie je možná na základe interpretácie zákona už s ohľadom na komplexnosť systému verejného zdravotníctva a zložitosť danej problematiky, ako aj prípadných dopadov súdnych rozhodnutí na celkovú kvalitu zdravotnej starostlivosti. Povrchný úsudok súdu by v tomto smere bol špekulatívny a nevierohodný. V tomto smere ide o tzv. probabilistickú proporcionálnu zodpovednosť, no vo vzťahu k teórii straty šance, túto nemožno považovať za opodstatnenú tak, aby došlo k ústupu od chápania tradičnej príčinnej súvislosti. Nemožno však vylúčiť, že porušenie povinnosti postupovať lege artis s ohľadom na previazanosť poskytovaných zdravotníckych služieb s osobnou sférou každého jedinca vedie k neistote, útrapám a psychickému strádaniu, neprimerane narušujúce súkromie a integritu takto postihnutej osoby nad rámec útrap spojených so samotným zdravotným problémom, jeho diagnostikou a liečbou, čo by mohlo viesť k podobe zásahu do osobnostných práv takto dotknutej osoby podľa § 11 Občianskeho zákonníka.
9. S poukazom na tieto závery najvyšších súdnych autorít Českej republiky súd prvej inštancie s poukazom na to, že ani znalecký ústav v odbore zdravotníctva nedokázal stratu šance vzhľadom na rôznorodosť ľudského organizmu akokoľvek vyčísliť, preto ani súd prvej inštancie nepristúpil k percentuálnemu vyčísleniu tejto sumy, ktorá by bola len vymyslením si určitej výšky. Na základe tejto skutočnosti bola žaloba o sťaženie spoločenského uplatnenia v celom rozsahu zamietnutá.
10. Zároveň súd prvej inštancie s poukazom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nepriznal žalobcovi nárok na príslušenstvo z prisúdeného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy s tým, že jedná sa o konštitutívne rozhodnutie, kedy nárok vzniká až rozhodnutím súdu.
11. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom súd poukázal na to, že žalobca bol plne úspešný v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a neúspešný v nároku na náhradu škody na zdraví, no bolo by v rozpore s elementárnou spravodlivosťou zaťažiť ho náhradou trov konania za preukázateľne nesprávny postup žalovaného iba z dôvodu nemožnosti percentuálneho vyčíslenia tohoto nesprávneho postupu zdravotníckeho zariadenia.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, a to proti výroku Ia. s poukazom na dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na to, že súd prvej inštancie tento nárok zamietol s poukazom na rozhodovaciu prax súdov v Českej republike, pričom namietal, že v prejednávanej veci kvantifikoval ujmu na svojom zdraví čo do sťaženia spoločenského uplatnenia podľa znaleckých posudkov a zároveň bolo preukázané, že ak by lekári žalovanej postupovali lege artis, tak by táto ujma bola pravdepodobne menšia. Tento nárok mu mal byť priznaný v celom rozsahu, a to s poukazom na iné medicínske spory, v ktorých súdy vychádzali z teórie straty šance. Žalobca preukázal vznik ujmy na svojom zdraví, ako aj nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, pričom je zrejmé, že ak by táto bola poskytnutá správne, bola by ujma na jeho zdraví pravdepodobne menšieho rozsahu. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ nie je možné takúto šancu kvantifikovať, nemožno takejto žalobe vyhovieť. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prešov vo veci 10C/74/2010 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu pod sp. zn. 8Co/298/2015, ktorý vychádzal z priznania náhrady škody za stratu šance. Zároveň uviedol, že pri obodovaní psychických ťažkosti žalobcu je nutné vychádzať zo záveru znalca, ktorý bol ošetrujúcim lekárom žalobcu a ktorý stanovil u žalobcu počet bodov 2500.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie aj zo strany žalovaného, a to vo vzťahu k výroku I. rozsudku s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný nepovažoval priznanú výšku za súladnú s ust. § 13 Občianskeho zákonníka, kedy v rozhodnutiach súdov sú priznávané rádovo nižšie čiastky. Zároveň súd pri určení tejto výšky zohľadňoval hlavne obmedzenia žalobcu, pričom tieto kritéria sú príznačné pre rozhodovanie o sťažení spoločenského uplatnenia, pričom v tejto časti bola žaloba zamietnutá. Cieľom nemajetkovej ujmy je nahradiť ujmu, ktorá vznikla protiprávnym zásahom fyzickej osobe, no v danom prípade ide skôr o zastreté odškodnenie žalobcu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Je pravdou, že ten istý skutkový dej môže byť titulom pre nárok na náhradu škôd na zdraví, ako aj na náhradu zásahu do osobnostných práv, no takáto náhrada nemajetkovej ujmy má kompenzovať výlučne ujmu spôsobenú v osobnostných právach žalobcu. Z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by konštatovaný non lege artis postup bol prevažujúcim kritériom, ktorý by spôsobil vznik alebo rozsah následkov, čo bolo aj dôvodom zamietnutia žaloby o sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný poukázal na rozhodnutia v obdobných veciach, kedy boli priznávané nižšie náhrady za nemajetkovú ujmu. V tejto veci priznaná výška nezodpovedá okolnostiam v prejednávanej veci. Rovnako tak žalovaný namietol nesprávnosť výroku o trovách konania vo vzťahu k nepriznaniu trov konania v časti zamietnutia žaloby o sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom súd už v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol, že v tejto časti je žaloba nedôvodná, no napriek tomu žalobca na tomto nároku zotrval.
14. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s týmto nesúhlasí, nakoľko tvrdenia žalovaného nevyplývajú z rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý zreteľne odčlenil výrok o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a výrok o náhrade nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že zo strany žalovaného došlo k postupu non lege artis a tým došlo k zásahu do jeho osobnosti. Súd prvej inštancie jednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie a výhrady žalovaného ohľadom zamieňania inštitútov sú účelové a prejavujú úmyselne mylný subjektívny výklad rozsudku súdu prvej inštancie. Rovnako tak nedôvodná je argumentácia ohľadom toho, že súd prvej inštancie by mal zastrete odškodniť sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu nemajetkovou ujmou. Rozhodnutie súdu je presvedčivé a vyčerpávajúce ohľadom priznania nemajetkovej ujmy. Rovnako tak sú nedôvodné poukazy na iné rozhodnutia súdov, nakoľko každý prípad je individuálny a jedinečný. Je správne rozhodnutie o trovách konania a je absurdné, aby bola späť vzatá žaloba po vypočutí si predbežného právneho názoru súdu.
15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že sa stotožňuje so zamietnutím nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia a na nemožnosť aplikácie inštitútu straty šance. Aj podľa najnovšej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu je potrebné sa zamerať na vzťah pravdepodobnosti medzi konaním non lege artis a škodou na zdraví, pričom táto nebola preukázaná v požadovanej miere. Rovnako tak nemožno súhlasiť so žalobcom, že bola preukázaná pravdepodobnosť menšieho následku, ak by bol postup lege artis, nakoľko tento záver z posudku znaleckého ústavu nevyplýva.
Medzi vytýkaným pochybením a škodou na zdraví neexistuje v rovine pravdepodobnosti miera pre vytvorenie zodpovednosti podmieňujúcej priznanie požadovaného nároku.
16. Žalobca vo svojej duplike uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalovaného a trval na závere, že znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že v prípade správneho postupu lekárov by ujma na zdraví u žalobcu bola pravdepodobne menšia. V zmysle týchto záverov znaleckého dokazovania sú splnené aj podmienky v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazuje žalovaný.
17. Žalovaný vo svojej duplike uviedol, že právne posúdenie nároku na náhradu škody konajúcim súdom je správne. Argumentácia žalobcu nie je dôvodná, nakoľko nebola konkretizovaná pravdepodobnosť, že pokiaľ by zdravotnícke zariadenie postupovalo inak, bola by šanca na uzdravenie či zlepšenie zdravotného stavu žalobcu vyššia. Nie je to splnenie predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom.
18. Ďalšie vyjadrenia sporových strán v odvolacom konaní predložené neboli.
19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a žalovaného čiastočne.
20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
22. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver (okrem posúdenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy). Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) vo vzťahu k potvrdeným výrokom rozsudku.
23. K odvolacej námietke oboch sporových strán o nesprávnom právnom posúdení § 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne z pohľadu odvolania žalovaného.
24. Žalobca v podanom odvolaní namieta nepriznanie nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré preukázal jednak bodovým ohodnotením príslušných lekárov, ako aj tým, že zo znaleckých posudkov nepochybne vyplýva to, že ak by lekári postupovali lege artis, bola by táto ujma pravdepodobne menšia. Z týchto dôvodov žiada priznať sťaženie spoločenského uplatnenia v celom rozsahu.
25. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné. Nepochybne nemožno priznať žalobcovi v plnom rozsahu nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko dôvodom vzniku jeho zdravotných problémov primárne bol problém týkajúci sa jeho zdravia, ktorý v žiadnom prípade nespôsobil žalovaný. Tento mu poskytol zdravotnú starostlivosť. Z uvedeného dôvodu je vylúčená celková zodpovednosť žalovaného za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu. Žalovaný ako zdravotnícke zariadenie bol povinný poskytnúť žalobcovi zdravotnú starostlivosť v súlade s poslednými poznatkami lekárskej vedy. Aj pri poskytnutí takejto lekárskej starostlivosti však nie je možné zaručiť, že žalobca by nemal žiadne následky na zdraví. Žalobca uplatňuje tieto nároky od žalovaného s poukazom na súdne prípady, kedy aj bez toho, aby bola dostatočne zrejmá príčinná súvislosť medzi jednaním či opomenutím zdravotníckeho zariadenia a škodlivým následkom na zdraví pacienta, bola priznaná takáto náhrada pacientovi s poukazom na zníženie straty šance na jeho uzdravenie.
26. V tejto súvislosti odkaz žalobcu na jednotlivé rozhodnutia súdov Slovenskej republiky považoval odvolací súd za nedôvodný vo vzťahu k meritu veci. Nepochybne sa nejedná o ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky a rozhodnutia jednotlivých súdov v individuálnych konkrétnych veciach možno považovať skôr za ojedinelé.
27. Len v prípade, ak sú právne a skutkové okolnosti rozhodnutého prípadu obdobné ako prejednávaná vec, mal by súd nižšej inštancie nasledovať doterajšiu ustálenú judikatúru. Aj v prípade, ak existujú viaceré rozhodnutia v obdobných veciach však možno, aby sudca s poukazom na existenciu osobitosti v právnych a skutkových okolnostiach prejednávanej veci rozhodol v inom smere než predošlé rozhodnutia, ak svoj odklon primerane vysvetlí. Takýto postup nie je v rozpore s princípom právnej istoty. V každej prejednávanej veci je základnou ústavnou zásadou nájsť spravodlivé riešenie sporu. Táto zásada má prednosť pred zásadou legitímneho očakávania, pričom ani táto zásada v danom prípade vzhľadom na ojedinelé prípady, ktoré sa skutkovo odlišovali od prejednávanej veci nebola porušená. Žalobca v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu Prešov pod sp. zn. 10Co/95/2016 a 8Co/298/2015, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 716/2016 a rozhodnutia NR SR 6Cdo/168 /2010 a 1Cdo/17/2022.
28. Vo veciach prejednávaných Krajským súdom v Prešove išlo o skutkovo odlišné prípady, pričom vo veci pod sp. zn. 10Co/95/2016 bola pacientke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu, že táto po vykonaní bežnej laparoskopickej operácie bola informovaná, že v minulosti jej bol chirurgicky odstránený vaječník a vajíčkovod, o čom dovtedy nebola informovaná. Následne bolo preukázané, že k takémuto úkonu muselo dôjsť v priebehu minulej operácie, pričom tieto skutočnosti neboli uvedené v jej chorobopise a nebola ani o tom informovaná. V tomto prípade súd skonštatoval zásah do jej osobnostných práv a priznal jej nemajetkovú ujmu za takýto nesprávny postup zdravotníckeho zariadenia.
29. Rovnako tak v prípade vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8Co/298/2015 išlo o odlišnú skutkovú situáciu, a to následky na zdraví maloletého dieťaťa, ktoré súviseli, resp. nedala sa vylúčiť súvislosť s postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý napriek splneniu všetkých predpokladov nepristúpil včasne k vykonaniu cisárskeho rezu. Maloletá pacientka bola trvale invalidná bez možnosti uplatnenia sa v živote a absolútne odkázaná na celodennú pomoc inej osoby.
30. Pokiaľ sa týka poukázania na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 716/2016 možno uviesť, že aj v tejto veci boli skutkové okolnosti prípadu rozdielne. V prejednávanej veci išlo o preukázanie príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy rodičom žalobkyne, pri ktorej malo dôjsť k poškodeniu jeho zdravia prenosom biologického ochorenia a týmto sa následne mala nakaziť aj žalobkyňa. Aj v tejto prejednávanej veci ústavný súd pri svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že je treba posudzovať mieru pravdepodobnosti prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa, a to metódou vylúčenia menej pravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšie. Skutkové okolnosti tohto prípadu sú neporovnateľné s prejednávanou vecou, nakoľko v danom prípade sa jedná o možnosť preukazovania skutočnosti, či sťažovateľ sa mohol pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase nakaziť nákazou aj iným spôsobom než prenosom od svojho predka, ktorý pravdepodobne sa infikoval v priebehu darovania krvnej plazmy.
31. Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/17/2022 nie je pre rozhodnutie odvolacieho súdu záväzné (v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.u zn. III. ÚS 328/2005 iba diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, ak ju nemožno objektívne a rozumne zdôvodniť je ústavne neudržateľná). Skutkové okolnosti tejto veci boli podobné ako skutkové okolnosti prejednávanej veci pred Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 10Co, kedy aj v tomto prípade sa jednalo o nepristúpenie, resp. o neskoré pristúpenie k vykonaniu cisárskeho rezu, čo malo veľmi negatívne následky na zdravotnom stave novonarodeného dieťaťa.
32. Vo veci vedenej NS SR pod sp. zn. 6Cdo/168/2010 bolo odôvodnenie rozsudku založené na skutočnosti, že boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu s poukazom na jednoznačný záver, že pri správnom stanovení diagnózy v rámci kontroly v septembri XXXX sa mohlo chirurgickým zákrokom predísť vzniku poškodenia srdca a pľúc. V prejednávanej veci tento zákrok mohol predísť, resp. zastaviť či spomaliť rozvoj hypertrofie pravej srdcovej komory. Nároky priznané týmto rozsudkom boli odôvodnené splnenými predpokladmi pre vznik škody a neboli priznané na základe teórie straty šance.
33. Rovnako tak odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že aj ostatné rozhodnutia, na ktoré poukazoval žalobca vydané aj odvolacími súdmi sú ojedinelé a nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax. V tomto smere teda vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.
34. Odvolací súd sa stotožňuje s koncepciou, ktorú prijal súd prvej inštancie a ktorá pri veľmi podobnej právnej úprave v Českej republike predstavuje trend rozhodovania súdov v medicínskych sporoch podľa záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2376/2021 zo dňa 09.02.2022. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky splnil požiadavky kladené rozhodnutím ústavného súdu, no opätovne potvrdil rozsudky súdov nižších stupňov so záverom, že aplikácia teórie straty šance bez toho, aby bola dostatočne zrejmá a preukázaná súvislosť medzi jednaním či opomenutím zdravotníckeho zariadenia a škodlivým následkom by bola v rozpore s ústavným pravidlom, podľa ktorého nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá. Koncepcia straty šancí by bola v rozpore s týmto princípom. Z uvedeného je teda zrejmé, že aplikácia tejto teórie pri absencii príslušných zákonných noriem, ktoré by vyjadrili, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti by bol zaviazaný k náhrade škody aj bez dostatočne zrejmej príčinnej súvislosti s jeho konaním či opomenutím so škodlivým následkom ako jednej z podmienok vzniku zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka predstavuje protiústavný postup.
35. Možno poukázať aj na iné rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré takisto neprijali teóriu straty šancí v medicínskych sporoch. Napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.08.2024: „Do slovenského právneho systému bola „doktrína“ tzv. straty šance prevzatá na základe rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 1919/2008 zo dňa 12.08.2008, pričom odvolací súd poukazuje na to, že aj keď v minulosti právny systém v Českej republike bol totožný s našim právnym poriadkom, tak toto rozhodnutie nepredstavuje rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít SR, pričom je ho možné samozrejme brať ako určitú pomôcku, ale nie je možné nekriticky ho prebrať bez hlbšej analýzy a prepojenia na konkrétny prípad. V súvislosti s teóriou straty šance je potrebné taktiež poukázať na to, že tento inštitút je odlišný od tzv. nižšej miery dôkazu, ktorú rovnako ako teóriu straty šance pozná angloamerický právny systém (common law). Pri strate šance však opätovne narážame na to, že náš právny poriadok stratu šance ako samostatný druh chráneného statku nepozná a v takýchto prípadoch sa však nahradí iba tá časť ujmy, ktorá zodpovedá percentuálnemu vyjadreniu stratenej šance, teda nahradí sa iba toľko, o koľko sa šanca na lepšie postavenie (uzdravenie) znížila. Odvolací súd si je vedomý skutočnosti, že v prípade tzv. medicínskych sporov môže byť preukázanie príčinnej súvislosti sťažené a uplatnenie tzv. straty šance sa môže javiť ako spravodlivejší spôsob vysporiadania nárokov poškodených resp. pozostalých, avšak tak ako už odvolací súd uviedol, tento inštitút nie je v slovenskom právnom systéme legislatívne zakotvený a jeho uplatnenie považuje odvolací súd za problematické.“ (Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn.: 2Co/33/2023 z 27.08.2024)
36. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval za právne dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v časti zamietnutia žaloby titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.
37. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné čiastočne. Odvolanie žalovaného sa týkalo priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie zrozumiteľne, jasne a výstižne vysvetlil dôvody, pre ktoré pristúpil k priznaniu nemajetkovej ujmy vo výške ako ju požadoval žalobca. Súd vychádzal z individuálnych skutkových okolností prejednávanej veci a správne poukázal na vek, ako aj na spôsobený zásah do osobnostných práv žalobcu. Rovnako tak zvýraznil aj odradzovaciu funkciu priznanej nemajetkovej ujmy tak, aby v budúcnosti sa žalovaný vyhol takémuto konaniu. Odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s ním prezentovanými závermi v bodoch 6 a 7 odôvodnenia rozsudku.
38. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromnoprávnej úpravy. Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým. Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú demonštratívne uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo porušením jeho osobnosti ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených v § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.
39. Za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma.
40. Peniaze zohrávajú iba akúsi podpornú úlohu, slúžia ako prostriedok zmiernenia nemajetkovej ujmy. Ide hlavne o zásah do zdravia, cti, dôstojnosti, súkromia osoby, rodinného života a pod.
41. Výška náhrady pevne stanovená nie je, závisí od konkrétneho prípadu a je na rozhodnutí súdu, ako sa s ňou vysporiada s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých vznikla. Teda možno konštatovať, že výška náhrady sa neurčuje podľa objektívnych, pevne stanovených pravidiel, preto súdom priznaná náhrada za porušenie toho istého práva za porovnateľných okolností môže mať rôznu výšku, pričom minimálnu a maximálnu výšku náhrady nešpecifikuje.
42. Nemajetková ujma nie je preukázateľná, resp. merateľná prístrojmi. Ujmu je možné iba pociťovať, pričom sa nemusí jednať iba o osobu, ktorej je ujma spôsobená, ale takúto ujmu môže cítiť ktokoľvek, komu na osobe poznačenej ujmou záleží.
43. Musí ísť o ujmu závažnú, pričom k tomu, aby náhrada bola priznaná, je potreba skúmania toho, či danú ujmu v tej istej situácii alebo spoločenskom postavení by vnímala aj každá iná fyzická osoba.
44. K vzniku takejto nemajetkovej ujmy dochádza nespravodlivým konaním, ktoré sa prejavuje ako ohrozenie alebo porušenie určitých právnych povinností, ktoré častokrát vyústia do takejto ujmy. Takéto konanie má priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného, na jeho spoločenské a rodinné vzťahy či osobný život.
45. Odvolací súd pri posudzovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky, kedy možno konštatovať, že táto je zistiteľná predovšetkým v konaniach o priznanie nemajetkovej ujmy pre blízke osoby pri usmrtení spôsobených pri prevádzke motorových vozidiel. V súčasnosti sa súdna prax ustálila v hodnotách cca do 20.000 eur pri nárokoch pozostalého manžela a pri nižších sumách pri nárokoch detí či plnoletých alebo neplnoletých. Judikatúra priznávania nemajetkove ujmy titulom nesprávneho postupu zdravotníckeho zariadenia, nie je bohatá, no aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa javí byť primeranou suma 20.000 eur. Aj zo strany súdu prvej inštancie bolo zvýraznené, že odporca napriek dôvere v zdravotnícky systém sa ocitol v situácii,
kedy mu tento neposkytol liečbu lege artis, čím porušil svoju základnú povinnosť, ktorá predstavuje základ jeho fungovania.
46. Odvolací súd dospel k záveru, že priznaná suma je proporcionálnou vzhľadom k zistenému skutkovému stavu a vytvára predpoklad pre spravodlivé odškodnenie ujmy vzniknutej žalobcovi.
47. Z uvedeného dôvodu postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok v napadnutom výroku I. tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie pokiaľ sa týka rozhodnutia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zistil úplne skutkový stav, pričom len na základe odlišného právneho posúdenia došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie.
48. Civilný sporový poriadok ukladá povinnosť odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Pri nariaďovaní, resp. nenariadení odvolacieho pojednávania (ak nie sú dané zákonné podmienky uvedené § 385 ods. 1 CSP, avšak sporové strany sa domáhajú nariadenia ústneho pojednávania) možno vychádzať z premisy, že ak sa chronologicky v postupe okresného súdu nemôže nič zmeniť, skutkové okolnosti a právne posúdenie veci nie sú pre odvolací súd sporné a ústne odvolacie pojednávanie by splnilo „len“ funkciu verejného vypočutia tvrdení sporových strán, ktoré sú však už prednesené v odvolaní, prípadne v ďalších podaniach a zároveň budú obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd môže uprednostniť princíp procesnej ekonómie pred ústnym prejednaním sporu pred súdom, ktoré by sa v podstate uskutočnilo v abstraktnej rovine a ďalšie objasnenie veci by neprinieslo (pozri nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 38/2019). V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varela Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002, v zmysle ktorého „v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
49. V prejednávanom prípade považuje odvolací súd skutkový stav súdom prvej inštancie za preukázaný, ďalšie dokazovanie nie je potrebné vykonávať a zo skutkového stavu a vykonaných dôkazov odvolací súd sám vyvodil záver, ktorý uvádza v odôvodnení tohto rozhodnutia.
50. Pri posudzovaní tohto nároku správne súd prvej inštancie nevyhodnocoval, či konštatovaný non lege artis postup žalovaného bol prevažujúcim kritériom. Táto otázka nie je kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy a zároveň nemožno sa stotožniť s odvolacími námietkami žalovaného, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je len zastretým odškodnením žalobcu na sťažení spoločenského uplatnenia. Tento záver zo spisu nie je zistiteľný.
51. Ani námietka poukazu iného rozhodnutia priznávajúceho náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000 eur za omyl zdravotníckeho zariadenia, ktorý vykonal operáciu druhého, resp. nesprávneho kolenného kĺbu nie je porovnateľná pre posúdenie tohoto nároku . Naopak toto rozhodnutie môže prispieť k presvedčivosti napadnutého rozsudku, kedy nepochybne následky nesprávneho postupu pri liečení mozgu sú z pohľadu zásahu do ochrany osobnosti nepochybne závažnejšie než pri nesprávne vykonanej operácii pohybového ústrojenstva. Je nepochybné, že mozog ako základné riadiace centrum tela je z pohľadu celkového zdravia pacienta, a teda zásahu do jeho osobnosti omnoho citlivejšie, než akýkoľvek iný (napr. pohybový) orgán, preto aj v danom prípade priznané odškodnenie musí byť primerane vyššie.
52. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posúdení výšky náhrady nemajetkovej ujmy pri non lege artis poskytnutej zdravotnej starostlivosti je každý prípad individuálny a jedinečný. Nemožno porovnávať jednotlivé veci prejednávané súdmi Slovenskej republiky, kedy sa líši typ non lege artis postup, ako aj osobné vnímanie každého pacienta, jeho subjektívne a objektívne prežívanie, ako aj orgán či časť tela pacienta, ktorý bol takýmto postupom postihnutý. Z týchto dôvodov okolnostiam prejednávanej veci zodpovedá odvolacím súdom priznaný nárok a tento sa nevymyká ani aplikačnej praxi súdov.
53. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd SR vyslovil, že: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolaní strán sporu, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
54. Vecne správnemu rozhodnutiu o nároku na sťaženie zodpovedá aj rozhodnutie súdu o trovách konania vrátane rozhodnutia ohľadom nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. Spravodlivo a citlivo súd prvej inštancie posúdil otázku náhrady trov konania vo vzťahu k nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, kedy práve v takýchto veciach je dôvodná aplikácia § 257 CSP.
55. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
56. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť.
57. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.
58. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).
59. V prejednávanej veci je žalovaný úspešnou stranou sporu ohľadom nároku na priznanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane považuje okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, po komplexnom posúdení všetkých okolností súdneho konania. V danom prípade ide o zložitú a doposiaľ súdnou praxou nie definitívne vyriešenú právnu problematiku, preto by bolo neprimerane tvrdým rozhodnutím v neprospech osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté konaním žalovaného, aby táto niesla náklady trov konania z nepriznaného nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia.
60. Odvolací súd potvrdil teda ako vecne správne aj výrok o trovách konania o nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia.
61. Z dôvodu zmeny rozhodnutia o náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 2 CSP rozhodol o trovách konania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom v základe nároku bol žalobca úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v rozsahu 100 %.
62. V súvislosti s posudzovaním procesného úspechu strán sporu v konaní, ktorého predmetom je nárok, ktorého dôvodnosť a výšku je možné len predvídať vzhľadom na to, že závisí od znaleckého posudku, resp. úvahy súdu, tak ako to bolo v tomto prípade právnou vedou i praxou je akceptovaný názor, podľa
ktorého zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.
63. V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania.
64. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
65. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.
66. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech, čo sa týka základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.
67. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní nebola úspešná ani jedna zo strán sporu.
68. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).