Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 475/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

, , vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 26. apríla 2018 v časti náhrady trov prvoinštančného

konania a odvolacieho konania a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na právnu pomoc

v konaní pred súdom podľa , základné právo

vlastniť majetok podľa a právo na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. apríla

2018 v časti náhrady trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. apríla 2018

v časti náhrady trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania z r u š u j e a vec

v tejto časti v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý nahradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť

centov) na účet jeho právneho zástupcu , ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutej časti rozsudku a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 zo 4. decembra 2018 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), podľa v tom čase platného a účinného § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „pôvodný “), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“), práva na súdnu ochranu podľa , práva na právnu pomoc

v konaní pred súdom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2018 v časti

náhrady trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania (ďalej aj „napadnutá časť

rozsudku“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Žilina rozhodol o jeho

žalobe o ochranu osobnosti rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2017 (ďalej len

„rozsudok súdu prvej inštancie“) tak, že žalovaného zaviazal zabezpečiť odvysielanie

ospravedlnenia, uložil povinnosť žalovanému zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu

v sume 7 500 €, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo

na náhradu trov konania. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali obe strany odvolanie,

o ktorých rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie v časti povinnosti odvysielať ospravedlnenie, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy,

zmenil rozsudok v časti trov konania tak, že sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov

prvoinštančného konania v rozsahu 30 % a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval zásadu úspechu vo veci,

pretože išlo o prípad, kde výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu. V tejto

súvislosti argumentuje tým, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba rozlišovať, čo

je základné a čo sprevádzajúce. Za základné považuje sťažovateľ to, že do jeho práv

na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté, teda, čo sa týka právneho základu nároku, bol plne

úspešný. Ako podporu pre svoju argumentáciu odkazuje aj na komentár k zákonu

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

a dodáva, že v predmete sporu bol úspešný nielen v povinnosti žalovaného ospravedlniť sa

mu, ale aj v otázke priznania nemajetkovej ujmy, ktorej suma však závisela výlučne

od úvahy súdu. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že priznaná náhrada trov v rozsahu 30 %

je nespravodlivá. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojich označených práv aj

v nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania s poukazom na to, že žalovaný v rámci

svojho odvolania bol neúspešný. Nie je preto pravdivé tvrdenie odvolacieho súdu, že žiadna

zo strán nebola úspešná v meritórnych častiach odvolania.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva podľa , SR,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu

majetku zaručeného v SR a Protokolu č. 1 k Dohovoru bolo postupom

Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod č.k. zo dňa 26.4. 2018 v časti

náhrady trov konania boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 26.4. 2018 v časti

výroku 2/ týkajúce sa náhrady trov konania vo výške 30%, ktoré priznal odvolací súd

žalobcovi a vo výroku 4/ ktorým súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov odvolacieho konania sa ruší a vec sa vracia na nové konanie.

Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť trovy konania

z titulu právneho zastúpenia vo výške 325,42 eur (2 úkony á 153,50 eur + 2x režijný paušál

á 9,21 eur), na účet advokáta , advokáta, do dvoch mesiacov dní

od právoplatnosti nálezu.“

5. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorému

16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom

5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla

2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec

prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a

pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021

do 31. decembra 2021 je na konanie vo veci príslušný senát ústavného súdu v zložení

Robert Šorl (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr 16/2019 zo 6. februára 2019

doručeným ústavnému súdu 11. februára 2019 vyjadrila k ústavnej sťažnosti predsedníčka

krajského súdu, v ktorom uviedla, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa považuje za nedôvodnú

a zhoduje sa s vyjadrením predsedu senátu prejednávajúceho a rozhodujúceho danú vec,

ktoré k svojmu vyjadreniu priložila. Predseda senátu v predmetnom vyjadrení uviedol, že sa

v plnej miere pridržiava dôvodov vymedzených v bodoch 43 až 48 odôvodnenia napadnutej

časti rozsudku krajského súdu, a zároveň konštatoval:

«Nie je prípustné vychádzať z ustálenej súdnej praxe týkajúcej sa výkladu

ustanovenia od. 3 Dotknuté ustanovenie nemá ekvivalent v aktuálne účinnom

procesnom kódexe - . Pokiaľ sa i objavujú (či už v právnej teórii

alebo v rozhodovacej činnosti súdov) snahy o takmer úplné prevzatie predmetnej judikatúry

viažucej sa k , tieto nie je možné obhájiť ani odkazom na odsek

2 základných zásad . Nejde tu totiž o situáciu, že niet právnej

normy (tou je všeobecné a zároveň určujúce ustanovenie ); navyše,

zákonodarca jednoznačne prejavil svoju vôľu nezahrnúť do úpravy sporového konania

(osobitne jeho časti rozhodovania o náhrade trov konania, resp. nároku na ňu) normu

zhodnú, eventuálne obdobnú ustanoveniu Nešlo pritom ani o žiadnu

nedôslednosť, ale o výslovnú „s plným vedomím“ deklarovanú vôľu zákonodarcu. Ak by sa

malo jednať len o akúsi nepozornosť, určite by ju zákonodarca odstránil novelizáciou, čo

však v priebehu viac ako dva a pol roka neučinil. Za takejto situácie nie je možné

postupovať tak, ako keby k žiadnej zmene právnej úpravy nedošlo a naďalej fakticky v

celom rozsahu aplikovať neúčinnú právnu normu - , vrátane k nej

prináležiacej judikatúry. Uvedené by absolútne poprelo existenciu novej právnej úpravy

výslovne vymedzenej zákonodarcom ako orgánom na to

určeným...

Právna úprava tak , ako i Civilného sporového

poriadku neobsahuje právnu normu, ktorá by zakladala oprávnenie konajúceho súdu

rozhodovať podľa úspešnosti strán v tej ktorej priebežnej fáze konania. Občiansky súdny

poriadok dokonca výslovne uvádzal v § 145, že účastník, ktorému súd prizná náhradu trov

konania, prizná aj náhradu trov predbežného opatrenia a zabezpečenia dôkazu.

Z citovaného znenia vyplýva nielen skutočnosť jediného výsledkového rozhodnutia o

trovách konania, ale i fakt, že pre priznanie náhrady trov predbežného opatrenia bol

určujúci nie výsledok daného štádia konania, ale priznanie náhrady trov podľa výsledku

celého konania.

Len pre úplnosť dodávam, že nie je prípustné zamieňať si účelnosť jednotlivých

úkonov právnej služby s akceptáciou akéhosi etapovitého rozhodovania o trovách konania,

ktorého sa dovoláva sťažovateľ. Ním označované rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

akcentuje práve túto okolnosť príčinnej súvislosti, t.j. účelnosti vynaloženia

jednotlivých trov konania...

... v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom rozhodne

odvolací súd o odvolacích trovách, pričom vychádza výlučne z ne/úspešnosti strán v rámci

tohto štádia konania. V posudzovanom prípade obe sporové strany podali meritórne

odvolania a ani jedna z nich nebola (vôbec) úspešná. Z daného pohľadu v konkrétnostiach

súdenej veci bolo namieste vyhodnotiť rozsah miery úspechu i neúspechu každej

zo sporových strán zhodne, čomu zodpovedá výrok, že žiadna z nich nemá nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ aj došlo k zmene rozhodnutia vo výroku o

trovách prvoinštančného konania, tak vzhľadom na minoritnosť úspechu žalobcu uvedené

nebolo spôsobilé relevantne ovplyvniť pomer úspechu a neúspechu sporových strán v

odvolacom konaní...»

7. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení zároveň vyslovila nesúhlas

s upustením od ústneho pojednávania v danej veci, a to z dôvodu, že „predmet ústavnej

sťažnosti sa (až doktrinálne) týka procesnoprávnej otázky náhrady trov konania a v prípade

výslovne neupravenom - ak rozhodnutie súdu a pomer

úspechu strany v spore závisí od úvahy súdu“. Od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej

sťažnosti možno podľa nej očakávať väčší priestor pre právnu argumentáciu, a tým aj

objasnenie nazerania krajského súdu (resp. konajúceho senátu) na ústavnou sťažnosťou

napadnuté rozhodnutie, pričom rozhodnutie ústavného súdu môže mať dosah na ďalšiu

rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných (odvolacích) konaniach.

8. K vyjadreniu krajského súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj

sťažovateľ. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 27. februára 2019

konštatoval, že tak, ako sa nestotožnil s odôvodnením napadnutej časti rozsudku,

nestotožňuje sa ani s dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení krajský súd, a pokladá ich

naďalej za nesprávne. Zároveň uviedol nasledujúcu argumentáciu:

„Ak sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti s priznaním nemajetkovej ujmy a súdy

(v tomto prípade aj odvolací súd) vyhodnotil žalobu ako dôvodnú, avšak s použitím úvahy

(sudcovského práva) považoval za primeranú prisúdiť inú čiastku, než ktorej sa domáhal

sťažovateľ, bol sťažovateľ nepochybne procesné úspešný, čo do základu, avšak výška

závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol predvídať, pretože to objektívne nie je ani možné.

Časť zamietnutého nároku nie je a nemôže byť teda prejavom procesného úspechu

žalovaného, ale iba dôsledkom úvahy súdu. Považujeme neprimerane tvrdé a

diskriminačné, aby sťažovateľovi, ktorý sa v dôsledku protiprávneho konania žalovaného -

bol nútený domáhať sa ochrany osobnosti takmer v 9 ročnom súdnom konaní,

nebola priznaná náhrada trov konania v plnej výške a to aj vrátane odvolacieho konania.

Za takejto procesnej situácie, v akej bol samotný sťažovateľ, je potom nevyhnutné

konštatovať plný procesný úspech sťažovateľa čo do základu uplatneného nároku, pričom

výška priznaného plnenia, a teda jeho procesný úspech závisel výlučne od úvahy súdu.

Z týchto dôvodov a i s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti a rozumné

usporiadanie procesných vzťahov strán sporu (,2 ), je potrebné vyhodnotiť

úspech sťažovateľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zmysle .

Domnievame sa, že požiadavka na spravodlivé rozhodnutie súdu v zmysle Čl. 2 i

v časti trov konania vyžaduje, aby súdy i v takomto type sporov naďalej (i po 30.6. 2016)

prihliadali na skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisí výlučne len od úvahy súdu.

Tvrdíme, že samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len

porovnaním toho, akú sumu si ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobca podanou žalobou

uplatnil a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Hodnotenie úspechu, tak ako

ho zvolil odvolací súd, tak založilo porušenie základného princípu, na ktorom stojí civilné

sporové konanie. Preto je potrebné vykladať ust. práve v súlade

so základnými princípmi civilného sporového konania. A pre absenciu výslovnej právnej

úpravy v novom procesnom poriadku je uvedený postup priznania náhrady trov konania

vo výške 100% v konaniach o ochranu osobnosti s priznaním nemajetkovej ujmy, možný

podľa Čl. 4 , ktorý neodporuje princípom, na ktorých je

založený.

Máme preto oprávnený dôvod sa domnievať, že právny názor, ktorý vyslovil odvolací

súd pri priznávaní náhrady trov konania v tomto konkrétnom spore sťažovateľa je ojedinelý,

nie je ústavne konformný a nie je ani v súlade s rozhodovacou praxou súdov a dôvodovou

správou k ust. , na ktorý sme poukazovali.“

9. Sťažovateľ zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania v konaní

o prijatej ústavnej sťažnosti, avšak samotné rozhodnutie o jeho konaní ponechal na úvahu

ústavného súdu, pričom, ak uzná dôvody, pre ktoré by malo byť ústne pojednávanie

nariadené, nariadeného pojednávania sa sťažovateľ zúčastní.

10. Ústavný súd prípisom č. k. -26 z 21. novembra 2019 podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) upovedomil o podanej ústavnej

sťažnosti sťažovateľa zúčastnenú osobu, a to

, (ďalej aj „zúčastnená osoba“ alebo

„žalovaná“), s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní od doručenia tohto prípisu.

Zúčastnenej osobe bol predmetný prípis doručený 22. novembra 2019 a ústavný súd

konštatuje, že nevyužila možnosť vyjadriť sa v konaní pred ústavným súdom.

11. Napriek nesúhlasu krajského súdu s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci ústavný súd v prostredí aktuálneho právneho stavu uprednostnil

uplatnenie v znení účinnom od 1. januára 2021,

podľa ktorého ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti môže upustiť od ústneho

pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov a spisov predložených ústavnému súdu

zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Citované

ustanovenie, na rozdiel od právneho stavu účinného do 31. decembra 2020, poskytuje

ústavnému súdu širší diskrečný priestor pri rozhodovaní o (ne)nariadení ústneho

pojednávania v konaní podľa , keď už nie je jeho povinnosťou

rešpektovať absolútnym spôsobom vôľu účastníka konania, ktorý sa ústneho prejednania

veci dožaduje. To neznamená, že by pri využití predmetnej úvahy boli pre ústavný súd

postoje účastníkov konania nepodstatné a nehodné povšimnutia. Na strane druhej však

povaha konania o ústavnej sťažnosti predurčuje ako ťažiskové pre rozhodnutie vo veci

samej otázky právne, nie skutkové, to všetko pri dôslednom rešpektovaní práva účastníka

konania označeného ako porušovateľa základných práv slobôd vyjadriť sa k prijatej

ústavnej sťažnosti.

12. Krajský súd vo svojom vyjadrení k prijatej ústavnej sťažnosti naznačil,

že na požadovanom ústnom pojednávaní mieni prehĺbiť právnu argumentáciu vo veci samej.

Hoci si ústavný súd uvedomuje význam svojho meritórneho rozhodnutia v sťažovateľovej

veci pre ďalšiu interpretáciu a uplatňovanie ustanovení

o povinnosti náhrady trov konania, právna povaha krajským súdom zamýšľanej

argumentácie ju nevyhradzuje výlučne ústnemu prednesu na kontradiktórnej,

bezprostrednosťou sa vyznačujúcej platforme pojednávania „pred očami“ senátu ústavného

súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd, sledujúc hľadiská efektivity konania,

zohľadňujúc stále neistý časový horizont vývoja aktuálnej epidemiologickej krízy, pristúpil

k rozhodnutiu v súdenej veci na neverejnom zasadnutí.

III.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až a

až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

21. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci.

22. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov

konania právo.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci ústavným

súdom

23. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

uvedených základných práv, pričom k ich porušeniu malo dôjsť napadnutou časťou

rozsudku krajského súdu týkajúcou sa náhrady trov prvoinštančného konania a odvolacieho

konania.

24. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

25. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

26. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(napr. , ).

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

).

28. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ).

29. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

30. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ).

Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä

v určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené

reálnym obsahom ( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré

upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným

obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto

len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ).

31. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

32. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a

boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej a platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

33. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m.

). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia

právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad

e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

34. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

35. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti a prístupu ústavného súdu

k posudzovaniu porušenia základných práv rozhodnutím všeobecného súdu o náhrade trov

súdneho konania, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci. Preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj

sťažovateľom napadnutú časť rozsudku krajského súdu.

36. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity

spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité

posúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní relevantných

otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného rozhodnutia o trovách prvoinštančného

a odvolacieho konania.

37. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nesprávnu interpretáciu § 255 ods. 1

pri rozhodnutí o náhrade trov konania s argumentáciou, že úspech strany v konaní nie

je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si ako náhradu

nemajetkovej ujmy žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom

rozhodnutí priznaná. Sťažovateľ poukázal na to, že ak sa domáhal ochrany osobnosti

s priznaním nemajetkovej ujmy a súdy, v tomto prípade aj odvolací súd, vyhodnotili žalobu

ako dôvodnú, avšak s použitím úvahy (sudcovského práva) považovali za primeranú

prisúdiť inú čiastku, než ktorej sa sťažovateľ domáhal, bol sťažovateľ nepochybne procesne

úspešný čo sa týka základu, avšak výška závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol predvídať,

pretože to objektívne nie je ani možné. Časť zamietnutého nároku teda podľa neho nie je a

nemôže byť prejavom procesného úspechu žalovaného, ale iba dôsledkom úvahy súdu.

Podľa názoru sťažovateľa je potrebné vykladať ustanovenie v súlade

so základnými princípmi civilného sporového konania a zohľadňovať najmä kritérium

spravodlivosti.

38. Z odôvodnenia napadnutej časti rozsudku krajského súdu vyplývajú nasledujúce

skutočnosti:

«43. Neobstojí odvolacia argumentácia žalobcu, podľa ktorej je v otázkach náhrady

trov konania namieste vychádzať z judikatúry viažucej sa k vzhľadom

na to, že vo vzťahu k ustanoveniam „nového“, t.j. aktuálne účinného procesného predpisu -

- zatiaľ v podstate niet ustálenej súdnej praxe. Označená

právna norma nemá ekvivalent v Civilnom sporovom

poriadku. Nadväzne je zrejmé, že zákonodarca nemienil dotknutú právnu úpravu prevziať

(eventuálne s určitými modifikáciami) do účinného právneho predpisu. Pokiaľ teda

zákonodarca jednoznačne prejavil vôľu nezahrnúť takéto ustanovenie do procesného

kódexu, odporujú vôli zákonodarcu snahy o jeho faktické zachovanie prostredníctvom

akéhosi širšieho výkladu; ktoré tendencie sa objavujú tak u časti súdnej praxe, ako i právnej

teórie. Ani z dôvodovej správy k totiž nie je možné vyvodiť,

že by zákonodarca mal takýto úmysel a „len nedopatrením“ text zákona tomuto úmyslu

nezodpovedá.

44. Rovnako neobstojí požiadavka žalobcu na vyhodnocovanie miery úspechu, resp.

neúspechu strán priebežne po jednotlivých štádiách/úsekoch konania v súdenej veci.

Z celkovej úpravy inštitútu náhrady trov konania (tak v , ako i v ) je nepochybné,

že má výsledkový charakter, t.j. určujúcim je konečný výsledok sporu. Nie je preto

podstatné, ktorá zo strán bola úspešná v niektorej dielčej časti konania (napr.

o predbežnom opatrení, resp. neodkladnom opatrení; v odvolacom konaní, ktoré skončilo

zrušením prvoinštančného rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie atď.).

45. V súdenej veci niet tiež dôvodu na (čiastočnú) aplikáciu zásady (procesného)

zavinenia, ktorá je vlastná rozhodovaniu o náhrade trov konania pri jeho zastavení. Pokiaľ

žalobca zásadu zavinenia vníma širšie, čomu nasvedčujú súvislosti, v ktorých na ňu

poukazuje, išlo by o okolnosť prichádzajúcu do úvahy v rámci posúdenia dôvodov hodných

osobitného zreteľa v zmysle . Uvedené však z pohľadu žalobcu, ktorý sa domáha

priznania nároku na náhradu trov konania, je irelevantné, keďže na základe dôvodov

hodných osobitného zreteľa možno len nepriznať náhradu trov; ale nie je prípustné iba

na ich základe založiť nárok na náhradu trov konania voči protistrane.

46. Dôvodnou je však argumentácia žalobcu smerujúca ku komplexnému

vyhodnoteniu pomeru úspechu a neúspechu sporových strán v súdenej veci. Nie vždy je

pri ustálení úspechu v spore významným len paušálne porovnanie žalobcom nárokovanej

a súdmi priznanej peňažnej sumy. Do tejto kategórie patria aj spory o ochranu osobnosti.

V ich rámci je namieste posúdiť celý kontext a šírku existujúceho sporu, za účelom

odstránenia ktorej neistoty sa obrátili strany na súd.

47. Súčasťou žalobcom uplatňovaného nároku bolo prioritne zistenie a konštatovanie

zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, následne ustálenie, či tento zásah vyžaduje

reparáciu ospravedlnením a napokon, či jeho intenzita bola taká, že je dôvodné priznanie i

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zásah do osobnostného práva žalobcu bol

preukázaný, rozsah súdmi akceptovaného ospravedlnenia je cca dvojtretinový a bola

potvrdená i nutnosť poskytnutia finančnej kompenzácie nemajetkovej ujmy; hoci výrazne

nižšia, než bola žalobcom požadovaná. V úhrne týchto okolností považoval krajský súd

za primerané a zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu veci medzi stranami sporu

priznanie žalobcovi nároku na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému

v rozsahu 30%. Odvolací súd opakuje, že v sporoch o ochranu osobností ide o tak

špecifickú situáciu, že nie je možné stanoviť všeobecnejšie platný čisto matematický spôsob

výpočtu úspechu, resp. neúspechu strán v spore.

48. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že žiadna zo strán

nemá na ich náhradu právo. V meritórnych častiach odvolaní nebola úspešná ani jedna zo

strán. Žalobca bol čiastočne, ale v minoritnej časti (požadoval priznanie náhrady trov

konania v rozsahu 100% a v rámci odvolacieho prieskumu mu bol priznaný rozsah 30%),

úspešný vo vzťahu k nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Rovnako však

žalovaný zaznamenal v časti trov (plný) neúspech svojho odvolania. Z uvedeného vyplýva,

že v rámci odvolacieho konania ani jedna zo strán nedosiahla úspech v takej miere, aby

podmieňoval priznanie jej (čo i len čiastočnej) náhrady trov konania. Naopak, z celkového

hľadiska je potrebné uzavrieť, že v zmysle § 255 ods. 2 (časť za slovom „prípadne“) v

spojení s žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania

právo.»

39. Ústavný súd sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k vzájomnému

vzťahu medzi jazykovými výkladovými metódami a ostatnými metódami interpretácie

normatívneho textu a uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme

ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický, systematický a historický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré

sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív

pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, ,

m. m. ).

40. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že každá právna norma má svoj účel

a zmysel, ktorého rekonštrukcia je vždy spätá s celou radou neistôt. Zmysel a účel možno

nepochybne abstrahovať aj z autentických dokumentov vypovedajúcich o vôli a zámeroch

zákonodarcu, medzi ktoré nepochybne patrí aj dôvodová správa.

41. Z príslušnej časti dôvodovej správy k vyplýva, že

súd môže „priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok

úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí

od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti –

určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, a povinnosť žalovaného sa

ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná

v požadovanej výške.“.

42. Z citovanej časti dôvodovej správy vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy

nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť

od pravidla pôvodne vyjadreného v Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ako to explikoval krajský súd

v napadnutom rozhodnutí v podobe jeho kategorického vylúčenia. V tejto súvislosti je však

relevantné jednak to, že dôvodová správa nezodpovedá výslovnému zneniu ,

a jednak to, že ani samotná dôvodová správa nepočíta s povinnosťou všeobecného súdu

pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy

za akýchkoľvek okolností postupovať spôsobom, aký navrhuje sťažovateľ (obdobne

).

43. Z už citovaných ustanovení vyplýva, že kritériom

na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje

u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci vo všeobecnosti závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.

Z dispozície citovaného ďalej vyplýva, že čiastočný úspech vo veci sa

môže v rozhodnutí o trovách konania prejaviť dvoma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu

trov konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán.

Pravidlo vyplývajúce z (náhradu trov konania v plnom rozsahu môže súd

priznať tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu) nie je

súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z . Vo vzťahu k pravidlu

vyplývajúcemu z je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo

výnimku zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu

vo veci ( ). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však

ani za účinnosti právnej úpravy obsiahnutej v neprichádzala

do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia

za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto výšku plnenia presne nepoznal

a ani presne poznať nemohol ().

44. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej

úpravy v , ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017

v spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania

doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že už nemá

ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej , ktoré sa uplatňovalo ako lex

specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v . Z uvedeného síce vyplýva, že

nepatrný úspech už nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov sa podľa zohľadňuje každý neúspech), avšak

ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní

a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy

().

45. Z publikácie od autorov Števčeka, Ficovej, Baricovej,

Mesiarkinovej, Bajánkovej, Tomašoviča a kol. vydanej v nakladateľstve C. H. Beck v roku

2016 zo strán 926 a 927 vyplýva:

« nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu

, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k (k tomu napr.

nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej

úpravy nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3

), ale len dve (, ). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch,

keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods.

2 (pomer úspechu). Nepatrný neúspech aktuálne nepozná,

zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva

pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia

závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch

však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad

pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu

ocení spravidla vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného

dokazovania. Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou

nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom

nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade

treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu

ČR, ). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná

otázka posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti

strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt,

že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.»

46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým poukazujúc na znenie

príslušnej časti dôvodovej správy k a na závery uvedené

v citovaných rozhodnutiach ústavného súdu (, )

a v publikovanej odbornej literatúre, možno konštatovať, že vec sťažovateľa je prípadom,

keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda

prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní

s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom

novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa

pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne

vyjadreného v .

47. Krajský súd však v odôvodnení napadnutej časti rozsudku a vo svojom vyjadrení

k ústavnej sťažnosti uviedol, že zákonodarca nemienil dotknutú právnu úpravu (§ 142 ods. 3

) prevziať do účinného právneho predpisu, a teda „odporujú vôli zákonodarcu snahy

o jeho faktické zachovanie prostredníctvom akéhosi širšieho výkladu“.

48. Na základe uvedeného predmetný záver krajského súdu absolútne vylučujúci

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď

výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať

a takáto interpretácia krajským súdom nie je v súlade s .

49. Pokiaľ ide o základ uplatneného nároku, sťažovateľ bol plne úspešný

(zamietnutie žaloby v časti požadovaného ospravedlnenia je z tohto pohľadu zanedbateľné)

a výška priznaného plnenia (nemajetkovej ujmy), a teda jeho procesný úspech v tomto

smere závisel výlučne od úvahy súdu. Napriek tomu bol napadnutou časťou rozsudku

priznaný sťažovateľovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému

v rozsahu 30 %. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti v okolnostiach danej veci nemožno

považovať rozhodnutie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania ani za primerané

a zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu veci medzi stranami sporu. Ústavný súd

konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu o trovách prvoinštančného konania došlo

k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania, čo je predpokladom pre možnosť ústavného súdu zasiahnuť do rozhodnutia

o trovách konania.

50. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,

že napadnutou časťou rozsudku krajského súdu o trovách prvoinštančného konania došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže napadnutou

časťou rozsudku krajský súd zároveň zasiahol aj do majetkových práv sťažovateľa, ústavný

súd dospel k záveru, že tým bolo porušené aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a právo na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu, preto

konštatuje aj porušenie týchto majetkových práv sťažovateľa napadnutou časťou rozsudku

krajského súdu.

51. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov

konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces

a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým

právom podľa a dodatkového protokolu a právom na právnu

pomoc v zmysle (m. m. ). Krajský súd vzhľadom

na uvedené tak odoprel sťažovateľovi aj ochranu označených práv vrátane práva na právnu

pomoc podľa .

52. Vzhľadom na to, že napadnutá časť rozsudku krajského súdu o trovách

odvolacieho konania vychádza čiastočne aj z jeho rozhodnutia o trovách prvoinštančného

konania a nadväzuje naň, možno konštatovať, že aj touto časťou rozsudku krajského súdu

boli porušené uvedené práva sťažovateľa.

V.

Zrušenie napadnutej časti rozsudku a vrátenie veci v tejto časti na ďalšie konanie

53. Napadnutou časťou rozsudku krajského súdu došlo k porušeniu označených práv

sťažovateľa, preto ústavný súd napadnutú časť rozsudku krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a jemu zodpovedajúcemu a zrušil

a vec vrátil krajskému súdu v tejto časti na ďalšie konanie.

54. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

55. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

56. Úlohou krajského súdu bude opätovne konať a rozhodnúť o trovách

prvoinštančného konania a odvolacieho konania, rešpektujúc právny názor ústavného súdu

vyslovený v tomto rozhodnutí a majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako

popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

VI.

Trovy konania

57. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

58. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

59. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 498,55 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti)

v hodnote po 153,50 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,21 € a za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2019 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu)

v hodnote 163,33 € vrátane režijného paušálu v hodnote 9,80 €.

60. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

61. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu