Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 83/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2018 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, a , oboch

zastúpených advokátom JUDr. Vincentom Danihelom, Mamateyova 30, Bratislava, ktorou

namietajú porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 27. októbra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2017

doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), oboch zastúpených advokátom

JUDr. Vincentom Danihelom, Mamateyova 30, Bratislava, ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 27. októbra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. apríla 2015 (ďalej len

„rozsudok z 29. apríla 2015“) bola žalovaná zaviazaná žalobcom (sťažovateľom) zaplatiť

spoločne a nerozdielne sumu 4 979,09 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne

zo sumy 4 979,09 € od 25. augusta 2006 do zaplatenia, ako aj nahradiť im iné trovy konania

v sume 299,30 € a trovy právneho zastúpenia v sume 959,02 €.

Okresný súd sťažovateľom rozsudkom z 29. apríla 2015 nepriznal náhradu trov

za uplatnené úkony právnej služby, a to za oznámenia prekážok postupu konania

z 3. septembra 2012 a 14. októbra 2014 a za nazretie do súdneho spisu z 27. februára 2015.

S odkazom na § 13a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nepriznal ani odmenu za ďalšiu poradu

s klientami, ktorá sa uskutočnila 17. marca 2015. Okrem uvedeného okresný súd rozsudkom

z 29. apríla 2015 sťažovateľom nepriznal ani náhradu cestovného a náhradu za stratu času.

Sťažovatelia podali proti výroku o náhrade trov konania rozsudku okresného súdu

z 29. apríla 2015 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak,

že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil

ako vecne správne.

Sťažovatelia zdôrazňujú, že všetky úkony právnej služby, resp. trovy s týmito

úkonmi spojené boli vykonané účelne, resp. „boli potrebné pre ich účelné uplatňovanie

práva, a to s ohľadom na všetky okolnosti tohto prípadu, najmä úmrtie pôvodného žalobcu

v priebehu konania, nezvestnosť, resp. nemožnosť kontaktovania žalovanej, ako zo strany

žalobcov, tak i zo strany súdu, nedisponovanie informáciou o obsahu súdneho spisu,

v neposlednom rade i dlhé časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi, a teda existovala

o. i. aj potreba priebežných porád s klientmi“.

Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie krajského súdu za svojvoľné a arbitrárne.

Krajský súd pochybil podľa sťažovateľov, ktorí mali v konaní pred okresným súdom plný

úspech v tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov „nerešpektoval príslušnú právnu úpravu,

resp. nesprávne aplikoval ustanovenia a iných príslušných

právnych predpisov... a preto sa jeho napadnuté rozhodnutie javí ako svojvoľné

a arbitrárne...

Krajský súd... svoje rozhodnutie v zásade odôvodnil tým, že obdobne ako Okresný

súd Bratislava II nepovažoval niektoré vykonané a preukázané úkony za účelné, pričom

úkon nazretie do spisu nepovažoval vôbec za úkon právnej služby, ako by tento úkon nebol

vôbec potrebný, napriek ustálenej rozhodovacej praxi.“.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým uznesením poprel zásadným

spôsobom účel a význam príslušných ustanovení „najmä zákona o advokácii, ale

i príslušných ustanovení a Vyhlášky. Advokát má voči svojim klientom povinnosti

vyplývajúce zo samotnej podstaty právneho zastúpenia. Podľa názoru sťažovateľov nie je

možné posudzovať otázku náhrady trov konania izolovane, avšak je potrebné na túto

nazerať a posudzovať ju v architektúre súvislostí právnych predpisov v súlade s ich účelom,

podstatou a zmyslom.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

ich základných práv zaručených , a a

ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu. Napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Sťažovatelia si zároveň uplatňujú úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom v sume 312,34 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom

alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46

ods. 1 a a dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažnostné námietky smerujú proti rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov

konania. V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za žiaduce poukázať v prvom

rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom

výnimočne preskúmava podrobnejšie preskúmava všeobecných súdov o trovách konania,

pričom k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je riadnou

ani mimoriadnou inštanciou voči rozhodnutiam všeobecných súdov, môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. , , ,

, ).

Sťažovatelia uvádzajú, že „Dovolanie v danej veci prípustné nebolo, preto právomoc

Ústavného súdu Slovenskej republiky je daná.“. S takýmto zjednodušeným hodnotením

právnej situácie v preskúmavanej veci sa ústavný súd nemôže stotožniť. Ak totiž Civilný

sporový poriadok (predtým ) vylučuje uplatnenie mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 Civilného

sporového poriadku), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi

spravodlivého súdneho konania.

Rešpektujúc svoju doterajšiu judikatúru, ústavný súd pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. ).

Sťažovatelia zdôrazňujúc, že všetky úkony právnej služby, resp. trovy s týmito

úkonmi spojené boli vykonané účelne, ale napriek tomu im nebola priznaná za nich

náhrada. Z tohto dôvodu považujú napadnuté uznesenie krajského súdu za svojvoľné

a arbitrárne.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd oboznámil

s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a v tejto časti poukazuje na relevantné

časti jeho odôvodnenia, ktoré podľa jeho názoru dávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na to, akými úvahami sa krajský súd spravoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania,

resp. pri nepriznaní náhrady za oznámenia prekážok postupu konania a nazretie do spisu,

ako aj pri nepriznaní náhrady odmeny za ďalšiu poradu s klientami, ktorá sa uskutočnila

17. marca 2015, a nepriznaní náhrady cestovného a náhrady za stratu času.

K nepriznaniu náhrady za označené úkony právnej služby, a to za oznámenia

prekážok postupu konania z 3. septembra 2012 a 14. októbra 2014 a za nazretie do súdneho

spisu z 27. februára 2015 krajský súd v napadnutom uznesení zdôraznil:

„Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne považoval

za nedôvodne uplatnenú náhradu trov za úkony právnej služby: oznámenie prekážky

postupu konania a oznámenie o jej odpadnutí, keď v tomto prípade išlo iba o oznámenia

o skutočnostiach významných pre ďalšie pokračovanie v konaní, ktorými právny zástupca

pôvodného žalobcu len plnil svoju povinnosť prispieť k rýchlosti a plynulosti priebehu

konania, pričom išlo iba o oznámenie týkajúce sa prekážky postupu konania vyvolanej

okolnosťami na strane žalobcu (úmrtie), a preto takto vzniknuté trovy nemožno považovať

za účelne vynaložené v súvislosti s uplatnením práva na súde; z ktorého dôvodu nemôže

v tomto smere obstáť ani argumentácia žalobcov v podanom odvolaní.

Odvolací súd za neopodstatnenú považuje tiež argumentáciu žalobcov, ktorí

s poukazom na skutočnosť, že tento úkon bol nevyhnutný vzhľadom na potrebu sumarizácie

dostupných podkladov pre žalobcov ako právnych nástupcov po pôvodnom žalobcovi;

považujú za účelne vynaložené aj trovy vzniknuté v súvislosti s nahliadnutím ich právneho

zástupcu do súdneho spisu dňa 27. 2. 2015. Predmetom sporu v prejednávanej veci

je vrátenie pôžičky, teda nejde o spor zložitý po skutkovej stránke, s ktorým by bolo spojené

predkladanie množstva listinných dôkazov, ktorej skutočnosti si nepochybne musel byť

vedomý i právny zástupca žalobcov, pričom pokiaľ žalobcovia; ako tomu nasvedčuje

skutočnosť, že pri nahliadnutí do spisu boli právnemu zástupcovi žalobcov vyhotovené iba

fotokópie žaloby, jej príloh a uznesenia o ustanovení opatrovníka žalovanej; nemali

k dispozícii žalobu a listiny, ktoré súdu prvej inštancie doručil ich právny predchodca,

nemožno nahliadnutie do spisu za účelom ich získania považovať za účelne vykonaný úkon

právnej služby, a to aj napriek skutočnosti, že tento úkon právnej služby býva bežne

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov akceptovaný ako súčasť zastupovania.“

Nepriznanie náhrady odmeny za ďalšiu poradu s klientami, ktorá sa uskutočnila

17. marca 2015 a náhrady cestovného a náhrady za stratu času krajský súd v napadnutom

uznesení odôvodnil takto:

„Nedôvodná je tiež argumentácia žalobcov, že v danej veci boli splnené predpoklady

pre priznanie náhrady trov konania za úkon ďalšia porada s klientmi dňa 17. 3. 2015.

V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že s poukazom

na ust. vyhl. č. pre priznanie náhrady trov neboli splnené podmienky,

keď táto ďalšia porada s klientmi sa konala v čase, kedy od poslednej porade s klientom

dňa 14. 10. 2014 nedošlo k inému opodstatnenému (účelnému) úkonu právnej služby.

Napokon, odvolacie námietky žalobcov nemôžu obstáť ani pokiaľ ide o nepriznanú

náhradu cestovného a za stratu času v súvislosti s (súdom prvej inštancie) neakceptovanými

úkonmi právnej služby, a tiež v súvislosti s prevzatím zastúpenia, podpísaním

plnomocenstva a vykonaním pnej porady s klientmi. Odvolací súd totiž; zhodne so súdom

prvej inštancie; dospel k záveru, že ani túto náhradu nemožno považovať za trovy účelne

vynaložené na uplatňovanie práv žalobcov pred súdom, nakoľko ich nemožno považovať

za nevyhnutné pre riadne zastupovanie žalobcov pred súdom, a to najmä s poukazom

na skutočnosť, že podpis plnomocenstva nie je právnym úkonom, ktorý by vyžadoval osobnú

prítomnosť advokáta v mieste sídla súdu, ani v mieste bydliska klienta. Na druhej strane,

hoci žalobcom nemožno uprieť právo zvoliť ako miesto ich prvého stretnutia (porady)

s ich advokátom Bratislavu, nemožno za stavu, keď nie sú známe žiadne dôvody, ktoré

by objektívne vylučovali uskutočnenie takéhoto stretnutia v sídle advokáta, trovy v vzniknuté

súvislosti s tým považovať za vynaložené účelne.“

Aj napriek zásade úspechu vo veci, ktorú sťažovatelia akcentujú a ktorú nemožno

s prihliadnutím na výsledok konania spochybniť, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou pripomína, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemožno opomenúť

ani skutočnosť, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej

súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí

sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému

tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou

možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc

v zmysle a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne

vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa

však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania,

pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať

samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (, ).

Ústavný súd preskúmal, či otázka posúdenia účelnosti celkových trov konania

krajským súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie

o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je zrejmé,

že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je

v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie

či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium

pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy (diskrécie)

súdu, ktorá však musí byť vždy primerane odôvodnená.

Po preskúmaní citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd dospel k záveru, že právne závery vyslovené v napadnutom uznesení krajského

súdu nemožno považovať za nepreskúmateľné alebo arbitrárne. Z napadnutého uznesenia

krajského súdu vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním

prijaté rozhodnutie. Krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje

rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu z 29. apríla 2015 v časti trov konania

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.

Krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní náhrady trov konania rozhodnutím

o nepriznaní časti náhrady týchto trov v napadnutom uznesení uplatnil zákonom daný

priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasiahol ním podľa názoru ústavného súdu

ani do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc sťažovateľov podľa čl. 47

ods. 2 .

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nevykazuje z ústavnoprávneho hľadiska také nedostatky, ktoré by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladali dôvody na vyslovenie

porušenia základných práv sťažovateľov podľa a ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak ústavný súd za takejto situácie dospel k záveru, že

v posudzovanej veci nemohlo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, potom neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva

podľa . Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2018