Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 168/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť D. P., K., zastúpeného advokátom Mgr. D. T., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

zo 17. januára 2012 p o r u š i l základné právo D. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania D. P.

v sume 403,89 € (slovom štyristotri eur a osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta

Mgr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-19 zo 14. júna 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. P., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. apríla

2011 v sťažovateľovej veci o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky, neskoršie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné

riaditeľstvo“ a „finančné riaditeľstvo“) č. 1476/2010 z 9. apríla 2010 rozhodol v neprospech

sťažovateľa a jeho žalobu zamietol.

Sťažovateľ v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia colného úradu, pretože podľa

neho pri jeho vyhotovovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. apríla 2011, ktorým krajský súd zamietol jeho návrh na preskúmanie rozhodnutia

colného riaditeľstva, podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. januára 2012 potvrdil

rozhodnutie krajského súdu.

Sťažovateľ v ďalšom uviedol, že porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a 2 a dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom namieta z dôvodu,

že:

„Závery všeobecných súdov nie sú dostatočne odôvodnené... Tak prvostupňový, ako

odvolací súd však nedali sťažovateľovi odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky,

pričom najmä sa riadnym spôsobom nevysporiadali s:

a) nepredložením úplného spisového materiálu týkajúceho sa opakovanej daňovej

kontroly, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neúplnosť spisov správneho orgánu;

b) nepredložením spisového materiálu týkajúceho sa riadnej daňovej kontroly, a teda

nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neúplnosť spisov správneho orgánu;

c) nedostatočným zistením skutkového stavu zo strany správcu, keď sa nezisťovalo

ktorý daňový subjekt vyrobil, spracúval, skladoval, prijímal a odosielal lieh v zmysle zákona

o spotrebnej dani z liehu, a či za predmetný tovar bola odvedená príslušná spotrebná daň,

a ak áno, tak kým, čím došlo k porušeniu zásad upravených v § 2 a § 29 zákona o správe

daní a poplatkov;

d) nesprávnym právnym posúdením pri aplikácií ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a)

zákona o spotrebnej dani z liehu a § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov;

e) nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia správcu dane pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, keďže z napádaného rozhodnutia nie je

zrejmé, či vznik daňovej povinnosti vo vzťahu k sťažovateľovi sa týka nespôsobilosti

preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu;

f) porušenie zásady rovnosti účastníkov konania pri objasňovaní skutkového stavu,

ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutia zo strany správcu dane;

g) neexistencia žiadnych nových skutočností oproti skutočnostiam známym správcovi

dane do ukončenia riadnej daňovej kontroly a tým nezákonnosti vykonania opakovanej

daňovej kontroly pre jej nedôvodnosť, ako aj porušenia princípu právnej istoty...“

Porušenie princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti v postupe

všeobecných súdov vidí sťažovateľ v tom, že

«Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. bol dňa 07.04.2011 sa

pokúsil o konvalidáciu zjavne nepreskúmateľného rozhodnutia správneho orgánu, ktorý

s odkazom na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu nevymedzil

dôvod vzniku daňovej povinnosť u sťažovateľa, a to, či daňová povinnosť mu podľa záveru

správneho orgánu vznikla z dôvodu, že nevie preukázať pôvod nadobudnutia liehu alebo

spôsob nadobudnutia liehu alebo z oboch týchto dôvodov, čím došlo k porušeniu práva na

spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu, keďže Krajský súd v Košiciach

v odôvodnení svojho rozsudku vlastnou argumentáciou nahradil nedostatok napadnutého

správneho rozhodnutia. Súd teda založil svoj rozsudok na takých dôvodoch, ktoré ani jeden

zo správnych orgánov v žiadnom rozhodnutí (v danej veci) neuviedol. Procesné strany

rozumne tieto dôvody nemohli predvídať a reagovať na ne vo svojich stanoviskách je

porušením princípu rovnosti zbraní (I. ÚS 230/03,mutatis mutandis ).

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, žalovaný podal písomné

vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Taktiež zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, pričom z odôvodnenia rozsudku

Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že žalovaný použil aj argumentáciu, ktorú vo svojich

predchádzajúcich, či už písomných alebo ústnych vyjadreniach nepoužil (napr. vznik

daňovej povinnosti z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať pôvod liehu, alebo, že nevedel

preukázať spôsob jeho nadobudnutia nemení nič na výsledku, t. j. vzniku daňovej povinnosti

na strane sťažovateľa, a rovnako nemá žiaden vplyv ani na výšku určenej daňovej

povinnosti; tvrdenie že sťažovateľ nepreukázal v daňovom konaní ani pôvod a ani spôsob

nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu; vo vzťahu k výkonu opakovanej daňovej

kontroly nevzniesol sťažovateľ v čase jej realizácie žiadnu námietku a nenamietal voči

postupu správcu dane; spochybnenie sťažovateľovho tvrdenia o jeho povinnosti na

duplicitnú úhradu spotrebnej dane; a pod.). Je nesporné, že žalovaný správny orgán vo

svojom vyjadrení reaguje na odvolanie sťažovateľa. Toto vyjadrenie obsahujúce dôvody,

pre ktoré správny orgán požadoval odvolanie sťažovateľa zamietnuť, malo vo svojom celku

evidentne za cieľ (účel) ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci, či inak pri jeho

rozhodovaní zavážiť. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) nezáleží pritom na tom, aký bol jeho skutočný účinok na rozhodnutie najvyššieho

súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že tomuto vyjadreniu

žalovaného venuje rozsiahlu pozornosť (viď. str. 3 a 4 rozsudku NS SR) a s dôvodmi

uvedenými v tomto podaní žalovaného sa v ďalšom texte aj stotožňuje.».

Sťažovateľ v ďalšom poukázal na judikatúru ústavného súdu (), z ktorej

vyplýva, že nie je rozhodujúce, či vyjadreniu žalovaného správneho orgánu konajúci

všeobecný súd pripisuje alebo nepripisuje nejaký význam, keďže táto skutočnosť pri

posúdení, či v okolnostiach danej veci bol alebo nebol dodržaný princíp kontradiktórneho

konania, je právne bezvýznamná.

Sťažovateľ sa o existencii vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu proti rozhodnutiu

krajského súdu zo 7. apríla 2011 dozvedel len z obsahu odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu, pričom mu nebolo umožnené, aby k nemu zaujal svoje stanovisko.

Najvyšší súd ho nevyzval, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k tomuto podaniu

žalovaného, resp. nenariadil pojednávanie, kde by v súlade so zásadou ústnosti konania

mohli účastníci rovnocenne prezentovať svoje stanoviská, prípadne reagovať na vyjadrenia

druhého účastníka. Týmto postupom bola nepochybne vytvorená výhodnejšia pozícia pre

žalovaný správny orgán, na stanovisko ktorého už sťažovateľ nemal možnosť reagovať.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1

SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu Košice

v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 07.04.2011 ako aj postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa

17.01.2012.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.01.2012 ako aj

rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. zo dňa 07.04.2011 sa zrušuje a vec

sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa o organizácii Ústavného súdu priznáva sa

sťažovateľom náhrada trov právneho zastúpenia splatnú do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním č. k.

KP 4/2012-28 doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2012.

Najvyšší súd vo vyjadrení uviedol, že napadnutým rozsudkom sp. zn.

potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva č. 1476/2010 z 9. apríla 2010. Týmto

rozhodnutím colné riaditeľstvo zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo prvostupňové

rozhodnutie Colného úradu K. – platobný výmer zn. z 3. septembra

2009, ktorým colný úrad podľa

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) určil sťažovateľovi základ

spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie 24. august 2009 v množstve 26,872 hl 100 %

alkoholu a vyrubil mu spotrebnú daň z liehu za zdaňovacie obdobie 24. august 2009

vo výške 25 243,02 €.

Najvyšší súd ďalej uviedol: „Žalobcovi bola vyrubená spotrebná daň z liehu podľa

o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona

č. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení z

dôvodu, že bolo zistené, že sa u neho nachádza lieh, ktorého pôvod alebo spôsob

nadobudnutia nevedel preukázať.

Žalobca sa teda ocitol v dôkaznej núdzi ohľadne spôsobu nadobudnutia a súčasne

pôvodu liehu v jeho držbe. Zákon pritom stanovil dôkazné bremeno na pôvod a spôsob

nadobudnutia liehu držiteľovi liehu.

Nesplnenie povinnosti na preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu je

súčasne správnym deliktom. Ide o prísne kogentné ustanovenie, ktoré je odôvodnené

povahou liehu ako komodity.

Podľa , o spotrebnej dani z liehu a o zmene

a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona

č. daňová povinnosť vzniká aj dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádza alebo

ktorý sa nachádzal u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo

fyzická osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu v súlade s týmto

zákonom, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

Podľa , písm. písm. i) správneho deliktu sa dopustí

právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ak nevie preukázať v súlade s týmto

zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza

alebo ktorý sa u nej nachádzal, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom

ako s vlastným.

V dôsledku týchto pravidiel obchodovania s liehom žalobca ako podnikateľ nesie

objektívnu zodpovednosť za preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu, a to

v súlade so zákonom o spotrebnej dani z liehu. A zodpovedá tým za identifikáciu svojich

dodávateľov. Reťazec osôb zúčastňujúcich sa na dodávke liehu musí byť transparentný.“

Podľa najvyššieho súdu v postupe správcu spotrebnej dane nezistil nezákonnosť,

preto: „V danom prípade nie je možné hovoriť o nedostatočne zistenom skutkovom stave,

pretože dôkazné bremeno bolo na sťažovateľovi a procesne mu bolo umožnené ho

realizovať. Nepreukázal pôvod ani spôsob nadobudnutia liehu, ktoré okrem iného musia byť

v súlade s povinnými evidenciami, vedenými podľa Faktické,

pochybné (nie v súlade s povinnými evidenciami) nadobudnutie liehu nie je spôsobilým

predmetom dokazovania.

Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenie je

dostatočne určité, nespôsobuje právnu neistotu subjektov nadobúdajúcich lieh o rozsahu ich

povinnosti a špecifickej zodpovednosti. Uvedené ustanovenie je v súlade s .

Obsahovo nezmenené toto ustanovenie bolo prevzaté i do § 10 ods. 2, písm. a) zák. č.

o spotrebnej dani z alkoholických nápojov.“.

S prihliadnutím na závery najvyššieho súdu, že v danom prípade colné orgány

i všeobecné súdy postupovali v súlade s dikciou zákona, teda nie arbitrárne, najvyšší súd

navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu v podaní doručenom ústavnému

súdu 9. novembra 2012 uviedol:

«Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR je okrem citácie § 12 ods. 2 písm. a) a § 47 ods. 1

písm. i) (ďalej aj „“) odôvodnené

skutočnosťou, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ v konaní

uniesol dôkazné bremeno, keď predložil podklady a dôkazy na náležité a nepochybné

zistenie skutkového stavu, a to najmä:

- účtovné doklady preukazujúce nákup liehu od daňového subjektu T. Š.

- riadne a včas podané oznámenia správcovi dane podľa § 44 ods. 18 zákona

o spotrebnej dani z liehu (presným a určitým spôsobom identifikoval dodávateľa a množstvo

prijatého liehu, keďže nemal žiadnu pochybnosť o pôvode, ako ani o spôsobe nadobudnutia

spotrebných balení liehu)

- peňažný denník za rok 2007

- pokladňa výdaj rok 2007

- pokladňa príjem rok 2007

- daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za 1. - 4. štvrťrok 2007 a 1. štvrťrok

2008

- daňové priznanie k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2007 spolu s výkazom

o majetku a záväzkoch a výkazom o príjmoch a výdavkov k 31.12.2007.

Sťažovateľ teda preukázal v súlade s

daňovými dokladmi tak pôvod, ako aj spôsob nadobudnutia liehu. V predložených

účtovných dokladoch sú všetky sporné operácie riadne zaúčtované, čo potvrdzuje, že

sťažovateľ za dodaný tovar riadne zaplatil...

Argumentáciu správcu dane, keď vyrubil sťažovateľovi úhradu spotrebnej dane

z liehu vo výške 25.243,02 EUR odkazuje na úpravu § 12 ods. 2 písm. a) zákon o spotrebnej

dani z liehu v spojení s § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov. Aplikácia ustanovenia

§ 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov neprichádza do úvahy, keďže daňový subjekt

T. Š., od ktorého sťažovateľ zakúpil lieh, existoval v čase vydania dokladu a stále existuje.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že jednostranne a bez akéhokoľvek relevantného

dôvodu bolo tvrdenie daňového subjektu T. Š. vyhodnotené ako hodnoverné a pravdivé

a tvrdenie sťažovateľa ako nepravdivé a účelové, a to napriek tomu, že obidva daňové

subjekty preukazovali svoje tvrdenia zhodne účtovnými dokladmi...

Sťažovateľ zotrváva na svojom stanovisku, že:

- závery Najvyššieho súdu SR nie sú dostatočne odôvodnené..., keďže odôvodnenie

rozhodnutia nedáva odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky nastolené

sťažovateľom v priebehu konania, čím je založená arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia;

- rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu princípu rovností zbraní

a princípu kontradiktórnosti súdneho konania..., keďže v rozhodnutí správneho orgánu

nebol vymedzený dôvod vzniku daňovej povinnosť u sťažovateľa, a až súd sa svojou

vlastnou argumentáciou pokúsil nahradiť tento nedostatok napadnutého správneho

rozhodnutia; sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné vyjadrenie žalovaného

správneho orgánu k podanému odvolaniu, o existencii ktorého sa dozvedel až z

odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR;

- Najvyšší súd SR si nezadovážil potrebné dôkazy a podklady pre rozhodnutie bez

nariadenia pojednávania..., keďže zo strany žalovaného správneho orgánu bol predložený

len neúplný spisový materiál a sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné

vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu.»

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Sťažovateľ sťažnosťou namieta, že prvostupňový aj odvolací súd mu nedali

odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky, nedostatočne zistili skutkový stav

zo strany správcu, čím došlo k porušeniu zásad upravených v § 2 a § 29 zákona o správe

daní. V tomto smere ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Nie je preto v jeho právomoci zaoberať sa uvedenými námietkami

sťažovateľa.

Ústavný súd však preskúmal námietku sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že „závery

Najvyššieho súdu SR nie sú dostatočne odôvodnené..., keďže odôvodnenie rozhodnutia

nedáva odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky nastolené sťažovateľom v priebehu

konania, čím je založená arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia; rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR došlo k porušeniu princípu rovností zbraní a princípu kontradiktórnosti súdneho

konania, keďže v rozhodnutí správneho orgánu nebol vymedzený dôvod vzniku daňovej

povinnosť u sťažovateľa, a až súd sa svojou vlastnou argumentáciou pokúsil nahradiť tento

nedostatok napadnutého správneho rozhodnutia; sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať

na písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu, o existencii

ktorého sa dozvedel až z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR;

Najvyšší súd SR si nezadovážil potrebné dôkazy a podklady pre rozhodnutie bez

nariadenia pojednávania, keďže zo strany žalovaného správneho orgánu bol predložený len

neúplný spisový materiál a sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné vyjadrenie

žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu.“.

Porušenie princípu kontradiktórnosti konania sťažovateľ vidí najmä v tom, že

„žalovaný podal písomné vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa a navrhol rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť. Taktiež zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, pričom

z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že žalovaný použil aj

argumentáciu, ktorú vo svojich predchádzajúcich, či už písomných alebo ústnych

vyjadreniach nepoužil (napr. vznik daňovej povinnosti z dôvodu, že žalobca nevedel

preukázať pôvod liehu, alebo, že nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia nemení nič

na výsledku, t. j. vzniku daňovej povinnosti na strane sťažovateľa, a rovnako nemá žiaden

vplyv ani na výšku určenej daňovej povinnosti; tvrdenie že sťažovateľ nepreukázal v

daňovom konaní ani pôvod a ani spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu; vo

vzťahu k výkonu opakovanej daňovej kontroly nevzniesol sťažovateľ v čase jej realizácie

žiadnu námietku a nenamietal voči postupu správcu dane; spochybnenie sťažovateľovho

tvrdenia o jeho povinnosti na duplicitnú úhradu spotrebnej dane; a pod.). Je nesporné, že

žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení reaguje na odvolanie sťažovateľa. Toto

vyjadrenie obsahujúce dôvody, pre ktoré správny orgán požadoval odvolanie sťažovateľa

zamietnuť, malo vo svojom celku evidentne za cieľ ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu

vo veci, či inak pri jeho rozhodovaní zavážiť.“.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného

súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým

v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že

zo vzájomnej súvislosti ustanovení a c ods. 1 vyplýva, že

dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr.

, , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia

dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický,

§ 46).

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd o sťažovateľovom odvolaní proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 7. apríla 2011 rozhodol bez nariadenia

pojednávania 17. januára 2011. Pri rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení

žalovaného správneho orgánu – finančného riaditeľstva a spisového materiálu krajského

súdu. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2011

vyplýva, že s odvolaním sťažovateľa oboznámil žalovaného, ktorý sa k nemu písomne

vyjadril. Sťažovateľa však s obsahom jeho vyjadrenia neoboznámil.

Hoci v odôvodnení rozsudku najvyšší súd výslovne neodkazuje na dôvody, na ktoré

poukazuje žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľa, a odkazuje skôr na

„dokazovanie, ktoré bolo na správnom orgáne vykonané viacerými smermi a spôsobmi“

(vyhodnotenie skutkového stavu správnym orgánom i krajským súdom považuje najvyšší

súd za správne), predsa vyjadrenie žalovaného tvorí pomerne veľkú časť odôvodnenia jeho

rozsudku bez toho, aby bola súčasne známa aj reakcia sťažovateľa na toto vyjadrenie.

Vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd nezaujal stanovisko k námietke

sťažovateľa v otázke „rovností zbraní“ v konaní pred najvyšším súdom ani k tomu, čo ho

viedlo k postupu, v ktorom sťažovateľovi neumožnil oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného

k jeho odvolaniu.

Z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, že samotný účastník konania

musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne

významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany

reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný

účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001;

vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka

„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska

v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo

argumentov predložených súdu (mutatis mutandis , ).

Podľa ustanovenia ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vydal iný zásah, je povinný vec prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pretože sa sťažovateľ nedomáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia,

ústavný súd o tom nerozhodoval.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom. Sťažovateľov právny zástupca vyčíslil

trovy právneho zastúpenia vo veci sumou 496,77 € ako odmenu za štyri úkony právnej

služby. Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti, písomné podanie týkajúce sa veci samej – stanovisko

k vyjadreniu najvyššieho súdu). V súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi za tri úkony 381 € (za jeden úkon po 127 €)

a spolu s režijným paušálom 22,89 € (3 x 7,63 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada

priznaná v celkovej sume 403,89 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013