Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 249/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť Ing. I. C., S., a Z. C., S., zastúpených A., s. r. o., B., vo veci

namietaného porušenia a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo Ing. I. C. a Z. C. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ich právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. februára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ing. I. C. a Z. C. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

691,68 € (slovom šesťstodeväťdesiatjeden eur a šesťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší

súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet A., s. r. o., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-21 z 10. júla 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. C. (ďalej

len „sťažovateľ“) a Z. C. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“) a

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním zo 7. februára

2013 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 24. januára 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou z 25. mája 2005 domáhali

na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) zaviazať spoločnosť S., s. r. o.

(ďalej len „žalovaná“), zaplatiť 18 812,39 €. Nárok odôvodnili tým, že so žalovanou

uzavreli 2 písomné kúpne zmluvy určujúce podmienky ich obchodných vzťahov

a vzájomnej spolupráce a na ich základe dodávali žalovanej podľa jej objednávky tovar.

Hoci sťažovatelia tovar žalovanej riadne dodali a hoci sa žalovaná zaviazala zaplatiť

v lehote 7 dní, resp. tak, ako to bolo uvedené v jednotlivých faktúrach, v skutočnosti sa

žalovaná dostala so zaplatením do omeškania. Predmetom žaloby boli zmluvne dohodnuté

úroky z omeškania, ktoré predstavovali 0,05 % z hodnoty fakturovanej čiastky za každý deň

omeškania a 0,5 % za každý deň omeškania z hodnoty fakturovanej čiastky po 30 dňoch

omeškania. Žalovaná v súdnom konaní namietala neprimeranosť takto dohodnutých úrokov

z omeškania. Opierala sa pritom o judikatúru Ústavného súdu Českej republiky. Okresný

súd sa s touto námietkou stotožnil a rozsudkom č. k. -365 z 26. marca 2010

zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi 246,55 € a sťažovateľke 966,13 €. Sťažovatelia

v podanom odvolaní namietali, že obsah kúpnych zmlúv bol vypracovaný žalovanou ako jej

štandardná a rámcová kúpna zmluva, ktorú používala vo vzťahoch so svojimi obchodnými

partnermi. Poukázali aj na možnosť odchýliť sa v rámci inštitútu zmluvnej voľnosti

od zákonnej úpravy úrokov z omeškania. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra 2010 bol rozsudok

okresného súdu zmenený tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi 3 621,34 €

a sťažovateľke 15 191,04 €. Krajský súd sa stotožnil s podstatou odvolacích námietok

sťažovateľov. Na základe dovolania žalovanej uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2012 boli rozsudky krajského súdu a okresného súdu zrušené

a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa najvyššieho súdu okresný súd

nerozhodol o celom predmete konania, a preto nie je zrejmé, proti akému výroku podali

sťažovatelia odvolanie. Rozsudok okresného súdu zamietajúci výrok neobsahoval. Krajský

súd bol povinný toto pochybenie napraviť. Ďalej mal krajský súd pochybiť tým, že bez

vykonania dokazovania alebo jeho zopakovania rozhodol o zmene rozsudku okresného

súdu.

Podľa názoru sťažovateľov nemožno akceptovať najvyšším súdom ustálenú inú vadu

konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie, ktorá má spočívať v tom, že krajský

súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Krajský súd totiž nezmenil rozsudok okresného

súdu z toho dôvodu, že by tento vychádzal z nesprávnych skutkových tvrdení, preto ani

neprichádzalo do úvahy zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. Krajský súd iba

nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu týkajúcim sa primeranosti výšky dohodnutej

úrokovej sadzby.

Sťažovatelia nepovažujú za správny ani ten záver, podľa ktorého okresný súd

nerozhodol o celom predmete konania, keď zaviazal žalovanú zaplatiť 246,55 €, resp.

966,13 €, pričom výrok o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti absentuje. V skutočnosti ide

o zrejmú nesprávnosť, resp. chybu v písaní, ktorú by bolo možné odstrániť postupom podľa

. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je

nesporné, že tento vo zvyšku uplatneného nároku mal v úmysle žalobu zamietnuť, pričom

na pojednávaní zamietavú časť výroku skutočne aj vyhlásil. Na základe pochybenia tento

výrok nebol prepísaný do zápisnice o pojednávaní a následne ani do rozsudku.

Z odôvodnenia však vyplýva, že okresný súd zohľadňoval a zdôvodňoval aj chýbajúci

výrok, len ho nezapísal.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že hoci najvyšší súd bol podľa § 243c v spojení s § 79

ods. 4 povinný doručiť im dovolanie žalovanej, aby sa

k nemu mohli vyjadriť, nestalo sa tak.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu z 8. februára 2012 bolo

zrušené.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zastúpeného predsedom obdchodnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu č. k. -45 () z 24. januára 2013 doručeného

ústavnému súdu 5. februára 2013 vyplýva, že postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

k porušeniu práv označených sťažovateľmi nedošlo. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 8. februára 2012 je zrejmé, že okresný súd pri svojom

rozhodovaní porušil zásadu povinného vyčerpania celého predmetu konania v súdnom

rozhodnutí v zmysle , keď vyhovel žalobe len

v časti a vo zvyšku o žalobe opomenul rozhodnúť (nevyhnutne túto časť mal zamietnuť).

Toto pochybenie je samo osebe dôvodom na podanie odvolania. Hoci sa sťažovatelia

s rozsudkom neuspokojili, nepodali však návrh na doplnenie rozsudku (§ 166 Občianskeho

súdneho poriadku), ale podali odvolanie napriek tomu, že zamietavý výrok v rozsudku

okresného súdu absentoval. Toto závažné procesné pochybenie nechal bez povšimnutia

krajský súd a preskúmaval výrok, ktorý v rozsudku nebol. Vzhľadom na závažné procesné

pochybenie okresného súdu a krajského súdu najvyšší súd ich rozsudky zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. V nadväznosti na uvedené skutočnosti najvyšší súd

zastáva názor, že medzi jeho napadnutým uznesením a namietaným porušením základných

práv podľa a dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala záver o ich

porušovaní.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov zo 7. februára 2013 doručenej ústavnému

súdu 11. februára 2013 vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s argumentáciou najvyššieho

súdu a trvajú na tom, že došlo k porušeniu označených práv v súvislostiach, ktoré už

predtým v sťažnosti uviedli. Zároveň vyčísľujú náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v čiastke 516,70 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -21 z 10. júla 2012,

vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľov aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalovanej zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., z 25. februára 2013

doručeného ústavnému súdu 28. februára 2013 vyplýva, že tvrdenie sťažovateľov, podľa

ktorého im mohla nesprávnym postupom všeobecných súdov vzniknúť ujma, sa absolútne

nezakladá na pravde, a to z dôvodu, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu im boli

zo strany žalovanej v celom rozsahu uhradené sumy priznané rozsudkom krajského súdu

sp. zn. . Sťažovatelia vedome zatajili skutočnosť, že ich nároky boli v celej

výške exekučne uspokojené. Týmto konaním spochybnili svoj zámer dosiahnuť spravodlivé

súdne konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Sťažnosť treba preto považovať

za neopodstatnenú.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľov z 11. marca 2013 doručenej ústavnému

súdu 14. marca 2013 predovšetkým vyplýva, že žalovaná nie je účastníčkou konania

vedeného ústavným súdom, a preto na jej vyjadrenie ako dotknutej osoby nie je možné

v tomto konaní prihliadať. Pre prípad, že by sa ústavný súd s touto argumentáciou

nestotožnil, treba uviesť, že žalovaná sa vôbec nevysporiadala s argumentáciou

sťažovateľov, a to najmä so skutočnosťou, že dovolanie žalovanej im nebolo doručené.

Okolnosť, že sťažovateľom bola žalovaná suma uhradená, nemá žiadnu relevanciu

na posúdenie, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov zo strany najvyššieho

súdu. Za spísanie repliky požadujú ďalších 174,95 € ako náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2012 vyplýva, že

ním boli zrušené rozsudky krajského súdu č. k. -420 z 29. septembra 2010

a okresného súdu č. k. -365 z 26. marca 2010 a vec bola vrátená okresnému

súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru najvyššieho súdu účastníkom konania bola postupom

okresného súdu a krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . Stalo sa tak preto, že hoci okresný súd priznal

sťažovateľom sumy 246,55 €, ako aj 966,13 €, žiadny iný výrok týkajúci sa zvyšnej časti

žaloby rozsudok okresného súdu neobsahuje. Rozhodlo sa teda len o sume 1 212,74 €, nie

však o zvyšnej časti uplatneného nároku, teda o sume 17 599,65 €. Táto skutočnosť nie je

zrejmá ani z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Nemôže ísť ani o zrejmú

nesprávnosť, príp. chybu v písaní, ktorá by sa dala odstrániť postupom podľa § 164

, keďže aj zo zápisnice o pojednávaní, na ktorom bol

rozsudok vyhlásený, je zrejmé, že okresný súd nerozhodol o zvyšnej časti uplatneného

nároku. Preto nie je ani zrejmé, proti akému výroku rozsudku okresného súdu podali

sťažovatelia odvolanie. Krajský súd odvolaniu sťažovateľov vyhovel, avšak bez toho, aby

uvedené pochybenie okresného súdu napravil. Tým, že krajský súd bez vykonania

dokazovania alebo jeho zopakovania rozhodol o zmene rozsudku okresného súdu, došlo

k inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) . Okresný súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal z iných skutkových zistení ako krajský súd. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru,

že okresný súd vec nesprávne posúdil a vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, mal

odvolanie prerokovať na pojednávaní a opätovne na ňom vykonať potrebné dôkazy, príp.

doplniť dokazovanie a vo veci rozhodnúť.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že okresný súd doručoval dovolanie žalovanej advokátskej kancelárii, ktorá

predtým zastupovala sťažovateľov v právoplatne skončenom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. . Zásielka však bola vrátená okresnému súdu s tým, že

adresát nebol zastihnutý a zásielku si následne nevyzdvihol. Zistiteľné je aj to, že dovolanie

žalovanej nebolo doručované priamo sťažovateľom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovatelia považujú za hlavnú námietku skutočnosť, že dovolanie, ktoré proti

rozsudku krajského súdu podala žalovaná, im nebolo nikdy doručené, a preto najvyšší súd

rozhodol o dovolaní bez toho, aby sťažovatelia mali možnosť sa k podanému dovolaniu

vyjadriť.

Najvyšší súd a žalovaná sa vo svojich vyjadreniach touto námietkou sťažovateľov

explicitne nezaoberali a nereagovali na ňu.

Z pohľadu ústavného súdu je najprv potrebné konštatovať, že podľa obsahu spisu

okresného súdu tento síce doručoval dovolanie žalovanej, avšak sa ho pokúšal doručiť

advokátskej kancelárii, ktorá predtým až do právoplatného skončenia konania zastupovala

sťažovateľov. Zásielka bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená s tým, že adresát nebol

zastihnutý a zásielku si následne nevyzdvihol. Zo spisu vyplýva aj to, že dovolanie

žalovanej nebolo doručované priamo sťažovateľom.

Za daného stavu treba prisvedčiť sťažovateľom, podľa ktorých dovolanie žalovanej

im doručené nebolo. Advokát, ktorý sťažovateľov zastupoval v prvostupňovom

a odvolacom konaní, už nemal legitimáciu na zastupovanie v dovolacom konaní, keďže jeho

poverenie sa skončilo právoplatnosťou rozsudku krajského súdu, pričom nové

splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov v dovolacom konaní predložené nebolo. Práve

preto pokus okresného súdu doručiť dovolanie právnemu zástupcovi treba považovať

za irelevantné a nie je potrebné ani skúmať, či nastali prípadne účinky náhradného

doručenia v dôsledku toho, že právny zástupca nebol poštovým doručovateľom zastihnutý

a v odbernej lehote zásielku neprevzal.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní,

ako jeden z prvkov širšej koncepcie spravodlivého konania vyžaduje, aby každému

účastníkovi bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ju

neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jej protistrane. Okrem tejto požiadavky zahŕňa

koncepcia spravodlivého konania právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého účastníci

musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby ich návrh bol

úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch a stanoviskách

a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu. Napokon je podstatné, že

konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je iba málo dôležitý, pretože

je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k dokumentu vyjadrovať.

Výnimkou je iba situácia, keď by udelenie takýchto práv a možností nemalo žiaden vplyv

na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom diskusie (za mnohé

ďalšie Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, odseky 84 – 90,

zhodne aj napr. ).

Spomínanou výnimkou by bola napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté ako

oneskorene podané, teda najvyšší súd by sa meritom dovolania vôbec nezaoberal.

Možno urobiť záver v tom zmysle, že meritórnym rozhodnutím o dovolaní, ktoré

bolo vydané bez toho, aby bolo dovolanie sťažovateľom doručené s možnosťou vyjadriť sa

k nemu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. februára 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

O vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol ústavný súd aj napriek tomu, že

sťažovatelia sa vydania takéhoto výroku nedomáhali. Citované ustanovenie § 56 ods. 3

písm. b) dáva totiž ústavnému súdu možnosť rozhodnúť o vrátení

veci na ďalšie konanie aj bez výslovného návrhu účastníka konania.

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný už uvedeným právnym názorom

ústavného súdu. Zároveň bude jeho povinnosťou opätovne posúdiť v rámci dovolacieho

konania aj ďalšie uplatnené námietky sťažovateľov, a to potom, ako sťažovatelia dostanú

možnosť po doručení dovolania sa vo veci vyjadriť (námietka neexistencie inej vady

konania spočívajúcej v tom, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, ako aj

námietka vyvracajúca, že by nebolo rozhodnuté o celom predmete konania).

Sťažovatelia požadovali priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 691,75 €.

Ústavný súd im priznal sumu 691,68 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 63,58 € pre každého

zo sťažovateľov za každý z týchto úkonov (§ 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov), ako aj za dva úkony v roku 2013 (replika

na vyjadrenie najvyššieho súdu, replika na vyjadrenie žalovanej) po 65,08 € pre každého

zo sťažovateľov za každý z týchto úkonov. Ústavný súd priznal tiež režijný paušál štyrikrát

po 7,63 € a štyrikrát po 7,81 € a napokon priznal na dani z pridanej hodnoty čiastku

115,28 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013