Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 37/08
PDF · 251.22 KB
No categories available
II. ÚS 37/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 37/08-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo
veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho základného práva na verejné
prerokovanie veci v jeho prítomnosti a jeho práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007,
ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008
faxom a 8. januára 2008 poštou doručená sťažnosť JUDr. . Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj jeho základného práva na verejné
prerokovanie veci v jeho prítomnosti a jeho práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007, ako aj konaním,
ktoré mu predchádzalo. Predmetným uznesením najvyšší súd rozhodol vo veci tak,
že zamietol návrh sťažovateľa proti Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad
vlády“), ktorým sa domáhal uloženia povinnosti konať v lehote určenej súdom, a o trovách
konania rozhodol tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«Návrhom zo dňa 26. 05. 2005 žiadal sťažovateľ uložiť Úradu vlády SR povinnosť
konať, a to formou prešetrenia jeho sťažnosti zo dňa 05. 04. 2005 evidovanej na tomto
orgáne pod č. 92/05/KS 4-1 v lehote určenej súdom nie dlhšej ako tri mesiace, spolu
s povinnosťou nahradiť trovy konania.
Najvyšší súd pôvodným Uznesením zo dňa 28. 07. 2005 sp. zn. 5 Sž 52/2005 návrh
zamietol s odôvodnením, že Úradu vlády nevzniká ani zo zákona č. 10/1996 Zb. o kontrole
v štátnej správe, a ani z iných právnych predpisov povinnosť konať takým spôsobom, akým
sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal.
Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 08. 06. 2006 č. IV. ÚS 26/06-46
vyslovil, že postupom a uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. 07. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a následne toto uznesenie zrušil
a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Následne Najvyšší súd Slovenskej Republiky rozhodol dňa 07. 06. 2007 Uznesením,
sp. zn. 5 Sž 51/2005, ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa (...)
Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší
súd“) rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň
nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci
všeobecného súdnictva. (...)
Najvyšší súd [aj napriek skutočnosti, že bol viazaný právnym názorom Ústavného
súdu SR vyslovenom v Náleze, (...)] podľa nášho názoru tento názor dôsledne
nerešpektoval. (...)
Najvyšší súd ani v novom rozhodnutí náležite nezohľadnil, že sťažovateľ mal právo
na to, aby jeho sťažnosť bola vybavená zákonným (a hlavne ústavne konformným)
spôsobom.
Inými slovami povedané, nevyčítame Najvyššiemu súdu tú skutočnosť, že nezaviazal
Úrad vlády SR na vykonanie kontroly (ako sa to prezentuje v napadnutom uznesení),
ale to, že nezaviazal Úrad vlády na to, aby vo veci konal v lehote určenej súdom. Z petitu
návrhu sťažovateľa totiž jasne a zreteľne vyplýva, že sťažovateľ sa dožadoval toho, aby bola
vybavená jeho sťažnosť, a to bez uvedenia spôsobu jeho vybavenia. Úrad vlády SR ako
orgán vybavujúci sťažnosť sťažovateľa by napr. mohol rozhodnúť tak, že sťažnosť
je neopodstatnená alebo by ju mohol postúpiť na vybavenie inému orgánu. Úrad vlády SR
však sťažnosť vôbec nevybavil spôsobom vyplývajúcim z ustanovení zákona o sťažnostiach,
a preto sa sťažovateľ obrátil na Najvyšší súd.
Taktiež Najvyšší súd sa dôsledne nezaoberal ani otázkou, prečo sťažovateľ
nepostupoval podľa § 9 zákona o sťažnostiach a či tak postupovať mal a to aj vzhľadom
na petit sťažovateľa.
Naďalej zastávame názor, že aj keď sa jedná o sťažnosť štátneho zamestnanca podľa
zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe, tak výkladom ustanovení zákona o štátnej službe
ako i zákona o sťažnostiach možno dôjsť k jednoznačnému záveru, že pri vybavovaní
sťažnosti štátneho zamestnanca je potrebné aplikovať zákon o sťažnostiach, a teda Úradu
vlády SR vznikala povinnosť vybaviť sťažnosť spôsobom vyplývajúcim z uvedeného zákona.
Túto svoju povinnosť si Úrad vlády nesplnil a sťažnosť nevybavil zákonne predpokladaným
spôsobom, a preto sťažovateľ podal návrh na to, aby bol Úrad vlády SR zaviazaný
na vybavenie jeho sťažnosti. (...)
V danom prípade nedošlo k ústavne konformnému výkladu právnej normy, v čom
vidíme porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...)
... (odôvodnenie)... vecne nekorešponduje s predmetom súdneho konania. Opätovne
pripomíname, že sťažovateľ sa dožadoval vybavenia jeho sťažnosti, a nie aj spôsobu jeho
vybavenia, a preto je vzhľadom na takto formulovaný petit nerozhodné zaoberať sa tým,
či mu prislúchalo subjektívne právo na vykonanie kontroly.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia taktiež absentuje dostatočné úvahy a dôvody
v tom smere, či sa pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca, mal vzťahovať zákon
o sťažnostiach alebo nie, a to aj s ohľadom na § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe
č. 312/2001 Z. z., v zmysle ktorého sa na vybavenie, lehoty a prešetrovanie sťažnosti
štátneho zamestnanca primerane použijú ustanovenia osobitného zákona, pričom poznámka
pod čiarou odkazuje na zákon č. 152/1998 Z. z.
Napádame najmä tú skutočnosť, že v danej veci sa sťažovateľ nemohol osobne
zúčastniť na prejednaní v jeho veci, a tým sa vyjadriť k skutkovým a právnym otázkam
súvisiacim s predmetom konania. (...)
Vzhľadom na skutočnosť, že sa v danej veci viedlo konanie v jednej inštancii,
tak nebol dôvod na to, aby súd „aspoň nevypočul“ dôvody, ktoré viedli sťažovateľa
na podanie tohto návrhu, resp. ho neoboznámil pred rozhodnutím s dôvodmi, na základe
ktorých chce rozhodnúť, v čom vidíme nielen porušenie práva na verejné konanie, ale aj
práva na kontradiktórne súdne konanie v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru.».
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. Z. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 51/2005 zo dňa 07. 06.
2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. č. 5 Sž 51/2005 zo dňa 07. 06. 2007 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. Z. do
15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezaviazal úrad vlády na to, aby vo veci konal
v lehote určenej súdom, nezaoberal sa dôsledne ani otázkou, prečo sťažovateľ nepostupoval
podľa § 9 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), zaujal
formalisticky, ústavne nekonformný výklad právnej normy, nepostupoval adekvátne
k svojmu odôvodneniu, a to v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého výkon pôsobnosti
a právomoci štátneho orgánu, resp. orgánu verejnej správy nie je v právnom štáte
ponechaný na ich úvahe, ale naopak, je povinnosťou každého tohto orgánu uplatniť svoju
kompetenciu vždy riadne a včas, t. j. iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu nekorešponduje s predmetom súdneho konania (sťažovateľ sa dožadoval
vybavenia svojej sťažnosti, a nie spôsobu jej vybavenia). Sťažovateľ tiež namieta,
že v odôvodnení označeného rozhodnutia najvyššieho súdu absentujú dostatočné úvahy
a dôvody týkajúce sa zodpovedania otázky, či sa pri vybavovaní sťažností štátneho
zamestnanca mal použiť zákon o sťažnostiach alebo nie (so zreteľom na § 50 ods. 5 zákon
č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ďalej len „zákon o štátnej službe“).
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:
«Pre rozhodovanie Najvyššieho súdu v správnom súdnictve má zásadný
význam rozsah petitu návrhu, nakoľko z ust. § 249 ods. 2a § 250h ods. 1 v spoj. s § 250t
ods. 7 O. s. p. vyplýva zásada zákazu „ultra petitum“, tzn. nie je možné pre súd, ktorý stojí
nad procesnými stranami, vysloviť niečo, čo od neho nepožadovali. Rozhodnutie nad rámec
petitu označil aj vo svojich zrušovacích dôvodoch Ústavný súd Slovenskej republiky
za dôvod, ktorý ho viedol k zrušeniu uznesenia Najvyššieho súdu.
Navrhovateľ sa v bode 1. návrhu zo dňa 26. mája 2005 dožaduje od Najvyššieho
súdu vydania v súlade s § 250t O. s. p. uznesenia nasledovného znenia: „Súd ukladá Úradu
vlády Slovenskej republiky konať a prešetriť sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005
evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod č. 92/05/KS 4-I a to v lehote určenej
súdom, nie dlhšej ako tri mesiace.“
Z § 250t O. s. p. vyplýva, že návrh smerujúci proti nečinnosti orgánu verejnej správy
je prípustný iba vtedy, ak navrhovateľ splnil všetky formálne podmienky, ktoré zákon pre
tento typ návrhu výslovne požaduje. V opačnom prípade by musel súd takýto návrh
zamietnuť s odôvodnením, že je neprípustný.
Za danej situácie Najvyšší súd uznal navrhovateľov návrh ako podanie, pri ktorom
boli vyčerpané prostriedky, a súčasne za odporcu bol označený existujúci orgán verejnej
správy.
Ďalšou povinnosťou navrhovateľa, ktorú musí v návrhu uviesť, je odôvodnenie
svojho tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať (slovami navrhovateľa: prešetriť
sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005 evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod
príslušným číslom), tzn. z ktorého ustanovenia slovenského právneho poriadku vyplýva
tomuto orgánu verejnej správy takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna
príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť vykonať požadovanú činnosť,
a prečo sa navrhovateľ domnieva, že mu svedčí právo požadovať takéto konanie od orgánu
verejnej správy, resp. prečo činnosť, ktorú doteraz orgán verejnej správy vykonal, možno
kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené závery sú významovo obsiahnuté vo
výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom“.
Až potom sa môže jednotlivec, ktorý tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná
bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je
v konaní nečinný, domáhať, aby súd uložil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať
a rozhodnúť.
Na podporu svojho záveru o tom, že Úrad vlády Slovenskej republiky v čase podania
predmetnej sťažnosti nebol oprávnený konať spôsobom, ktorý od neho požadoval
navrhovateľ, Najvyšší súd uvádza, že z obsahu sťažnosti navrhovateľa z 05. 04. 2005
vyplýva, že poukazuje na nečinnosť Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky, ktoré pri vybavovaní navrhovateľovej sťažnosti zo dňa 14. 12. 2004 nekonalo
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (odkaz navrhovateľa na § 50
zák. č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a ďalej na ust. § 15 ods. 1, § 13 ods. 1 a 2, § 17, § 18
ods. 1 a § 19 zák. č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach), nakoľko do dňa spísania tejto sťažnosti,
tzn. 05. 04. 2005, mu nebolo doručené žiadne písomné oznámenie o výsledku prešetrenia
jeho sťažnosti, z ktorého by bolo zrejmé, že sťažnosť bola prešetrená v súlade s ust. § 17
a 18 zák. č. 152/1998 Zb. o sťažnostiach.
Samotná požiadavka na prešetrenie jeho sťažnosti zo 14. 12. 2004 vychádza podľa
navrhovateľa z kompetencií, ktoré dáva Úradu vlády Slovenskej republiky zákon
č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v spojení so zák. č. 10/1996 Z. z.
Podľa § 24 ods. 1 zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení platnom ku dňu doručenia sťažnosti z 05. 04. 2005 je Úrad
vlády Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy, ktorého pôsobnosť
je vymedzená pre účel kontroly plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy kontroly
plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj kontroly vybavovania petícií a sťažností.
V rámci tejto pôsobnosti, ktorej rozsah je obdobne zopakovaný tiež v § 2 ods. 1
písm. d) zák. č. 10/1996 Z. z., môže Úrad vlády Slovenskej republiky ako orgán kontroly
uplatňovať rôznu právomoc (napríklad spolupracovať a koordinovať svoju kontrolnú
činnosť s inými subjektmi, predkladať Vláde Slovenskej republiky správy z kontrolnej
činnosti, vstupovať do objektov, klásť otázky zamestnancom kontrolovaného subjektu
a mnohé iné).
Ako už raz Najvyšší súd vo svojom uznesení z 28. 07. 2005, uviedol „z gramatického
výkladu jednotlivých ustanovení obsiahnutých v zák. č. 10/1996 Z. z. vyplýva, že Úradu
vlády Slovenskej republiky nevzniká zo zákona priamo povinnosť po obdržaní podania
sťažovateľa na vykonanie kontroly dodržiavania zák. č 152/1998 Z. z. aj kontrolu v určitej
lehote vykonať, tzn. že navrhovateľovi platný právny poriadok nezakladá subjektívne právo
domáhať sa vykonania kontroly v zákonom limitovanej lehote“.
Takýto výklad ďalej splna požiadavku obsiahnutú v článku 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého výkon pôsobnosti a právomoci štátneho orgánu,
resp. orgánu verejnej správy nie je v právnom štáte ponechaný na ich úvahe, ale naopak
je povinnosťou každého tohto orgánu uplatniť svoju kompetenciu vždy, riadne a včas,
tzn. iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že nejde o izolovaný prípad, kedy
slovenské pozitívne právo neukladá štátnemu orgánu priamu povinnosť konať na základe
podnetu jednotlivca ale ponecháva mu priestor na správnu úvahu. Obdobná situácia
zváženia, či štátny orgán bude alebo nebude konať, nakoľko na realizáciu požadovaných
úkonov nemá účastník konania zo strany štátu daný právny nárok, nastane napríklad, ak
účastník využije svoje procesné právo podať podnet podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania, poprípade podnet podľa § 243e ods. 1 O. s. p. na podanie mimoriadneho
dovolania v súdnom konaní a iné.
Naopak na podporu svojho záveru, že Úrad vlády Slovenskej republiky konal
spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, Najvyšší súd upozorňuje
predovšetkým na tú skutočnosť, že odporca v svojom liste zo dňa 12. 4. 2005 správne
uviedol, že nakoľko ide o sťažnosť podanú podľa osobitného zákona (konkrétne podľa
zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe), má povinnosť ju v súlade s § 4 ods. 2 zákona
č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach vrátiť sťažovateľovi v lehote do 5 dní.
S prihliadnutím na charakter sťažovateľa (osoba v štátnej službe k subjektu, voči
ktorému bola pôvodná sťažnosť adresovaná) ako aj na predmet sťažnosti (nespokojnosť
s následkami, s ktorými sa navrhovateľ stretol počas výkonu štátnej služby) bol správny
záver, že ide o sťažnosť podanú podľa osobitného, hore uvedeného zákona. Potom takéto
konanie Úradu vlády Slovenskej republiky je v súlade so zákonným stavom a nie je mu
možné vytýkať nezákonnosť.
Na základe opätovne prijatého záveru, na ktorom musí Najvyšší súd ako najvyšší
orgán všeobecného súdnictva zotrvať, lebo sa javí ako jediný zákonný a ústavne-konfomný,
nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľa a zaviazať Úrad vlády Slovenskej republiky
výkonom požadovanej kontroly, ako odstránenia tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej
správy, v limitovanej lehote, lebo táto právomoc prislúcha iba štatutárnemu orgánu Úradu
vlády Slovenskej republiky, tzn. jeho predsedovi.
Vzhľadom na hore uvedený právny záver o nedôvodnosti podaného návrhu Najvyšší
súd postupom podľa § 250t ods. 3 posledná veta O. s. p. návrh zamietol. Podľa názoru
Najvyššieho súdu toto odôvodnenie korešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom
rozhodnutia a nepôsobí protirečivo. Tiež zodpovedá ústavnej požiadavke v priemerne jasnej
a v zrozumiteľnej forme podať účastníkovi konania odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s ním uplatnenými nárokmi a obranou proti takémuto
uplatneniu (III. ÚS 119/03, resp. IV. ÚS 115/03).».
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie
ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia
sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007 dáva dostatočné a zrozumiteľné odpovede na otázky
(námietky) uvedené sťažovateľom v jeho sťažnosti. Najvyšší súd zvýraznil vo svojom
odôvodnení svoju viazanosť petitom na rozhodnutie, odôvodnil svoj postup aj z hľadiska
uplatňovania jednotlivých právnych predpisov, a to zákona o sťažnostiach, zákona o štátnej
službe a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej
správe v znení neskorších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie
nie je formalistické ani arbitrárne. Ak najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal
z petitu na rozhodnutie a nerozhodoval o iných otázkach požadovaných a očakávaných
sťažovateľom, nemožno z tohto vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a ani čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu.
Ak sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa mal zaoberať otázkou,
či sa mal pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca aplikovať zákon o sťažnostiach
so zreteľom aj na § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého sa na vybavenie,
lehoty a prešetrovanie sťažnosti štátneho zamestnanca primerane použijú ustanovenia
osobitného zákona (v poznámke pod čiarou je to zákon o sťažnostiach), ústavný súd uvádza,
že daný spôsob použitia legislatívnej techniky nerieši otázku lex specialis a lex generalis
týchto dvoch zákonov, ale rieši otázku aplikovania pravidiel pri vybavovaní sťažností podľa
zákona o štátnej službe odkazom na použitie pravidiel vybavovania sťažností upravených
v zákone o sťažnostiach, t. j. odkazom na iný zákon, pričom špecifiká sťažností podľa
zákona o štátnej službe sa zohľadňujú pri uplatnení takto prevzatých pravidiel tým,
že ide „len“ o primerané použitie pravidiel ustanovených v zákone o sťažnostiach. Je teda
zrejmé, že ide o uplatnenie dovolenej legislatívnej techniky, a nie o určenie preferencie
aplikovania jedného z dvoch podľa sťažovateľa v danom prípade konkurujúcich si právnych
predpisov. Na základe § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe nemohol teda sťažovateľ
od najvyššieho súdu reálne očakávať odpoveď na určenie takejto preferencie označených
právnych predpisov. Preto ani v tejto súvislosti nemožno považovať postup najvyššieho
súdu za formalistický, nekonformný s dôsledkami porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Navyše, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu, podľa ktorej
čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná na dané rozhodnutie.
Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky
svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sž 51/2005 zo 7. júna 2007 a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (aby sa jeho vec verejne prerokovala a v jeho prítomnosti a aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom aj vzhľadom na jednoinštančnosť
konania) konaním najvyššieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia vo veci
sp. zn. 5 Sž 51/2005. Porušenie svojho základného práva vidí v tom, že konanie nebolo
verejné ani kontradiktórne, a teda nemohol byť vypočutý ako účastník konania; aspoň
pokiaľ ide o dôvody, ktoré sťažovateľa viedli k podaniu sťažnosti.
Keďže najvyšší súd v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) konal a rozhodol v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy
(štvrtá hlava piatej časti OSP), ktoré predpokladá, že „súd rozhodne o návrhu bez
pojednávania uznesením“ (§ 250t ods. 3 prvej vety OSP), je zrejmé, že k porušeniu
označených práv sťažovateľa v označenom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo dôjsť,
pretože je aj v limite čl. 51 ods. 1 ústavy. Čo sa týka námietky sťažovateľa týkajúcej
sa porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd uvádza, že v správnom
súdnictve je uplatnenie princípu kontradiktórnosti konania zúžené vzhľadom na charakter
a predmet tohto konania, ktorým je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi.
Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
V súvislosti s poznámkou sťažovateľa, že v identických právnych veciach jednotlivé
senáty najvyššieho súdu rozhodli odlišným spôsobom, ústavný súd uvádza, že mu
neprislúcha úloha zjednocovať rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, a preto
túto skutočnosť ani neposudzoval pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2008