Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 37/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Z., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo

veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho základného práva na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a jeho práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. júna 2007,

ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008

faxom a 8. januára 2008 poštou doručená sťažnosť JUDr. . Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj jeho základného práva na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a jeho práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. júna 2007, ako aj konaním,

ktoré mu predchádzalo. Predmetným uznesením najvyšší súd rozhodol vo veci tak,

že zamietol návrh sťažovateľa proti Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len „úrad

vlády“), ktorým sa domáhal uloženia povinnosti konať v lehote určenej súdom, a o trovách

konania rozhodol tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Návrhom zo dňa 26. 05. 2005 žiadal sťažovateľ uložiť Úradu vlády SR povinnosť

konať, a to formou prešetrenia jeho sťažnosti zo dňa 05. 04. 2005 evidovanej na tomto

orgáne pod č. 92/05/KS 4-1 v lehote určenej súdom nie dlhšej ako tri mesiace, spolu

s povinnosťou nahradiť trovy konania.

Najvyšší súd pôvodným Uznesením zo dňa 28. 07. 2005 sp. zn. návrh

zamietol s odôvodnením, že Úradu vlády nevzniká ani zo o kontrole

v štátnej správe, a ani z iných právnych predpisov povinnosť konať takým spôsobom, akým

sa sťažovateľ podanou žalobou domáhal.

Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 08. 06. 2006 č. -46

vyslovil, že postupom a uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 07. 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a následne toto uznesenie zrušil

a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Následne Najvyšší súd Slovenskej Republiky rozhodol dňa 07. 06. 2007 Uznesením,

sp. zn. , ktorým opätovne zamietol návrh sťažovateľa (...)

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „Najvyšší

súd“) rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň

nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci

všeobecného súdnictva. (...)

Najvyšší súd [aj napriek skutočnosti, že bol viazaný právnym názorom Ústavného

súdu SR vyslovenom v Náleze, (...)] podľa nášho názoru tento názor dôsledne

nerešpektoval. (...)

Najvyšší súd ani v novom rozhodnutí náležite nezohľadnil, že sťažovateľ mal právo

na to, aby jeho sťažnosť bola vybavená zákonným (a hlavne ústavne konformným)

spôsobom.

Inými slovami povedané, nevyčítame Najvyššiemu súdu tú skutočnosť, že nezaviazal

Úrad vlády SR na vykonanie kontroly (ako sa to prezentuje v napadnutom uznesení),

ale to, že nezaviazal Úrad vlády na to, aby vo veci konal v lehote určenej súdom. Z petitu

návrhu sťažovateľa totiž jasne a zreteľne vyplýva, že sťažovateľ sa dožadoval toho, aby bola

vybavená jeho sťažnosť, a to bez uvedenia spôsobu jeho vybavenia. Úrad vlády SR ako

orgán vybavujúci sťažnosť sťažovateľa by napr. mohol rozhodnúť tak, že sťažnosť

je neopodstatnená alebo by ju mohol postúpiť na vybavenie inému orgánu. Úrad vlády SR

však sťažnosť vôbec nevybavil spôsobom vyplývajúcim z ustanovení zákona o sťažnostiach,

a preto sa sťažovateľ obrátil na Najvyšší súd.

Taktiež Najvyšší súd sa dôsledne nezaoberal ani otázkou, prečo sťažovateľ

nepostupoval podľa § 9 zákona o sťažnostiach a či tak postupovať mal a to aj vzhľadom

na petit sťažovateľa.

Naďalej zastávame názor, že aj keď sa jedná o sťažnosť štátneho zamestnanca podľa

o štátnej službe, tak výkladom ustanovení zákona o štátnej službe

ako i zákona o sťažnostiach možno dôjsť k jednoznačnému záveru, že pri vybavovaní

sťažnosti štátneho zamestnanca je potrebné aplikovať zákon o sťažnostiach, a teda Úradu

vlády SR vznikala povinnosť vybaviť sťažnosť spôsobom vyplývajúcim z uvedeného zákona.

Túto svoju povinnosť si Úrad vlády nesplnil a sťažnosť nevybavil zákonne predpokladaným

spôsobom, a preto sťažovateľ podal návrh na to, aby bol Úrad vlády SR zaviazaný

na vybavenie jeho sťažnosti. (...)

V danom prípade nedošlo k ústavne konformnému výkladu právnej normy, v čom

vidíme porušenie SR a Dohovoru. (...)

... (odôvodnenie)... vecne nekorešponduje s predmetom súdneho konania. Opätovne

pripomíname, že sťažovateľ sa dožadoval vybavenia jeho sťažnosti, a nie aj spôsobu jeho

vybavenia, a preto je vzhľadom na takto formulovaný petit nerozhodné zaoberať sa tým,

či mu prislúchalo subjektívne právo na vykonanie kontroly.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia taktiež absentuje dostatočné úvahy a dôvody

v tom smere, či sa pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca, mal vzťahovať zákon

o sťažnostiach alebo nie, a to aj s ohľadom na § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe

č. , v zmysle ktorého sa na vybavenie, lehoty a prešetrovanie sťažnosti

štátneho zamestnanca primerane použijú ustanovenia osobitného zákona, pričom poznámka

pod čiarou odkazuje na

Napádame najmä tú skutočnosť, že v danej veci sa sťažovateľ nemohol osobne

zúčastniť na prejednaní v jeho veci, a tým sa vyjadriť k skutkovým a právnym otázkam

súvisiacim s predmetom konania. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že sa v danej veci viedlo konanie v jednej inštancii,

tak nebol dôvod na to, aby súd „aspoň nevypočul“ dôvody, ktoré viedli sťažovateľa

na podanie tohto návrhu, resp. ho neoboznámil pred rozhodnutím s dôvodmi, na základe

ktorých chce rozhodnúť, v čom vidíme nielen porušenie práva na verejné konanie, ale aj

práva na kontradiktórne súdne konanie v zmysle SR a

Dohovoru.».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. J. Z. podľa SR a

ods. 2 SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa 07. 06.

2007 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. č. zo dňa 07. 06. 2007 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. Z. do

15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezaviazal úrad vlády na to, aby vo veci konal

v lehote určenej súdom, nezaoberal sa dôsledne ani otázkou, prečo sťažovateľ nepostupoval

podľa o sťažnostiach (ďalej len „“), zaujal

formalisticky, ústavne nekonformný výklad právnej normy, nepostupoval adekvátne

k svojmu odôvodneniu, a to v súlade s , podľa ktorého výkon pôsobnosti

a právomoci štátneho orgánu, resp. orgánu verejnej správy nie je v právnom štáte

ponechaný na ich úvahe, ale naopak, je povinnosťou každého tohto orgánu uplatniť svoju

kompetenciu vždy riadne a včas, t. j. iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu nekorešponduje s predmetom súdneho konania (sťažovateľ sa dožadoval

vybavenia svojej sťažnosti, a nie spôsobu jej vybavenia). Sťažovateľ tiež namieta,

že v odôvodnení označeného rozhodnutia najvyššieho súdu absentujú dostatočné úvahy

a dôvody týkajúce sa zodpovedania otázky, či sa pri vybavovaní sťažností štátneho

zamestnanca mal použiť alebo nie (so zreteľom na zákon

č. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ďalej len „zákon o štátnej službe“).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:

«Pre rozhodovanie Najvyššieho súdu v správnom súdnictve má zásadný

význam rozsah petitu návrhu, nakoľko z ust. § 249 ods. 2a § 250h ods. 1 v spoj. s § 250t

ods. 7 vyplýva zásada zákazu „ultra petitum“, tzn. nie je možné pre súd, ktorý stojí

nad procesnými stranami, vysloviť niečo, čo od neho nepožadovali. Rozhodnutie nad rámec

petitu označil aj vo svojich zrušovacích dôvodoch Ústavný súd Slovenskej republiky

za dôvod, ktorý ho viedol k zrušeniu uznesenia Najvyššieho súdu.

Navrhovateľ sa v bode 1. návrhu zo dňa 26. mája 2005 dožaduje od Najvyššieho

súdu vydania v súlade s uznesenia nasledovného znenia: „Súd ukladá Úradu

vlády Slovenskej republiky konať a prešetriť sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005

evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod č. 92/05/KS 4-I a to v lehote určenej

súdom, nie dlhšej ako tri mesiace.“

Z vyplýva, že návrh smerujúci proti nečinnosti orgánu verejnej správy

je prípustný iba vtedy, ak navrhovateľ splnil všetky formálne podmienky, ktoré zákon pre

tento typ návrhu výslovne požaduje. V opačnom prípade by musel súd takýto návrh

zamietnuť s odôvodnením, že je neprípustný.

Za danej situácie Najvyšší súd uznal navrhovateľov návrh ako podanie, pri ktorom

boli vyčerpané prostriedky, a súčasne za odporcu bol označený existujúci orgán verejnej

správy.

Ďalšou povinnosťou navrhovateľa, ktorú musí v návrhu uviesť, je odôvodnenie

svojho tvrdenia, prečo by mal orgán verejnej správy konať (slovami navrhovateľa: prešetriť

sťažnosť žalobcu zo dňa 05. 04. 2005 evidovanú na Úrade vlády Slovenskej republiky pod

príslušným číslom), tzn. z ktorého ustanovenia slovenského právneho poriadku vyplýva

tomuto orgánu verejnej správy takáto pôsobnosť a právomoc, prípadne vecná a miestna

príslušnosť pre vybavenie danej veci a následne aj povinnosť vykonať požadovanú činnosť,

a prečo sa navrhovateľ domnieva, že mu svedčí právo požadovať takéto konanie od orgánu

verejnej správy, resp. prečo činnosť, ktorú doteraz orgán verejnej správy vykonal, možno

kvalifikovane označiť ako nečinnosť. Všetky uvedené závery sú významovo obsiahnuté vo

výklade rozsahu slovného spojenia „nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom“.

Až potom sa môže jednotlivec, ktorý tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná

bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je

v konaní nečinný, domáhať, aby súd uložil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať

a rozhodnúť.

Na podporu svojho záveru o tom, že Úrad vlády Slovenskej republiky v čase podania

predmetnej sťažnosti nebol oprávnený konať spôsobom, ktorý od neho požadoval

navrhovateľ, Najvyšší súd uvádza, že z obsahu sťažnosti navrhovateľa z 05. 04. 2005

vyplýva, že poukazuje na nečinnosť Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky, ktoré pri vybavovaní navrhovateľovej sťažnosti zo dňa 14. 12. 2004 nekonalo

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom (odkaz navrhovateľa na § 50

o štátnej službe a ďalej na ust. , a , ,

ods. 1 a o sťažnostiach), nakoľko do dňa spísania tejto sťažnosti,

tzn. 05. 04. 2005, mu nebolo doručené žiadne písomné oznámenie o výsledku prešetrenia

jeho sťažnosti, z ktorého by bolo zrejmé, že sťažnosť bola prešetrená v súlade s ust. § 17

a 18 o sťažnostiach.

Samotná požiadavka na prešetrenie jeho sťažnosti zo 14. 12. 2004 vychádza podľa

navrhovateľa z kompetencií, ktoré dáva Úradu vlády Slovenskej republiky zákon

č. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy

v spojení so

Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení platnom ku dňu doručenia sťažnosti z 05. 04. 2005 je Úrad

vlády Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej správy, ktorého pôsobnosť

je vymedzená pre účel kontroly plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy kontroly

plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj kontroly vybavovania petícií a sťažností.

V rámci tejto pôsobnosti, ktorej rozsah je obdobne zopakovaný tiež v § 2 ods. 1

písm. d) , môže Úrad vlády Slovenskej republiky ako orgán kontroly

uplatňovať rôznu právomoc (napríklad spolupracovať a koordinovať svoju kontrolnú

činnosť s inými subjektmi, predkladať Vláde Slovenskej republiky správy z kontrolnej

činnosti, vstupovať do objektov, klásť otázky zamestnancom kontrolovaného subjektu

a mnohé iné).

Ako už raz Najvyšší súd vo svojom uznesení z 28. 07. 2005, uviedol „z gramatického

výkladu jednotlivých ustanovení obsiahnutých v vyplýva, že Úradu

vlády Slovenskej republiky nevzniká zo zákona priamo povinnosť po obdržaní podania

sťažovateľa na vykonanie kontroly dodržiavania zák. č aj kontrolu v určitej

lehote vykonať, tzn. že navrhovateľovi platný právny poriadok nezakladá subjektívne právo

domáhať sa vykonania kontroly v zákonom limitovanej lehote“.

Takýto výklad ďalej splna požiadavku obsiahnutú v článku 2 ods. 2

Slovenskej republiky, podľa ktorého výkon pôsobnosti a právomoci štátneho orgánu,

resp. orgánu verejnej správy nie je v právnom štáte ponechaný na ich úvahe, ale naopak

je povinnosťou každého tohto orgánu uplatniť svoju kompetenciu vždy, riadne a včas,

tzn. iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že nejde o izolovaný prípad, kedy

slovenské pozitívne právo neukladá štátnemu orgánu priamu povinnosť konať na základe

podnetu jednotlivca ale ponecháva mu priestor na správnu úvahu. Obdobná situácia

zváženia, či štátny orgán bude alebo nebude konať, nakoľko na realizáciu požadovaných

úkonov nemá účastník konania zo strany štátu daný právny nárok, nastane napríklad, ak

účastník využije svoje procesné právo podať podnet podľa

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho

konania, poprípade podnet podľa na podanie mimoriadneho

dovolania v súdnom konaní a iné.

Naopak na podporu svojho záveru, že Úrad vlády Slovenskej republiky konal

spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, Najvyšší súd upozorňuje

predovšetkým na tú skutočnosť, že odporca v svojom liste zo dňa 12. 4. 2005 správne

uviedol, že nakoľko ide o sťažnosť podanú podľa osobitného zákona (konkrétne podľa

o štátnej službe), má povinnosť ju v súlade s zákona

č. o sťažnostiach vrátiť sťažovateľovi v lehote do 5 dní.

S prihliadnutím na charakter sťažovateľa (osoba v štátnej službe k subjektu, voči

ktorému bola pôvodná sťažnosť adresovaná) ako aj na predmet sťažnosti (nespokojnosť

s následkami, s ktorými sa navrhovateľ stretol počas výkonu štátnej služby) bol správny

záver, že ide o sťažnosť podanú podľa osobitného, hore uvedeného zákona. Potom takéto

konanie Úradu vlády Slovenskej republiky je v súlade so zákonným stavom a nie je mu

možné vytýkať nezákonnosť.

Na základe opätovne prijatého záveru, na ktorom musí Najvyšší súd ako najvyšší

orgán všeobecného súdnictva zotrvať, lebo sa javí ako jediný zákonný a ústavne-konfomný,

nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľa a zaviazať Úrad vlády Slovenskej republiky

výkonom požadovanej kontroly, ako odstránenia tvrdenej nečinnosti orgánu verejnej

správy, v limitovanej lehote, lebo táto právomoc prislúcha iba štatutárnemu orgánu Úradu

vlády Slovenskej republiky, tzn. jeho predsedovi.

Vzhľadom na hore uvedený právny záver o nedôvodnosti podaného návrhu Najvyšší

súd postupom podľa posledná veta návrh zamietol. Podľa názoru

Najvyššieho súdu toto odôvodnenie korešponduje presvedčivo a dostatočne s výrokom

rozhodnutia a nepôsobí protirečivo. Tiež zodpovedá ústavnej požiadavke v priemerne jasnej

a v zrozumiteľnej forme podať účastníkovi konania odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s ním uplatnenými nárokmi a obranou proti takémuto

uplatneniu (, resp. ).».

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“) vo vzťahu

k dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie

ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia

sp. zn. zo 7. júna 2007 dáva dostatočné a zrozumiteľné odpovede na otázky

(námietky) uvedené sťažovateľom v jeho sťažnosti. Najvyšší súd zvýraznil vo svojom

odôvodnení svoju viazanosť petitom na rozhodnutie, odôvodnil svoj postup aj z hľadiska

uplatňovania jednotlivých právnych predpisov, a to , zákona o štátnej

službe a o kontrole v štátnej

správe v znení neskorších predpisov. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie

nie je formalistické ani arbitrárne. Ak najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal

z petitu na rozhodnutie a nerozhodoval o iných otázkach požadovaných a očakávaných

sťažovateľom, nemožno z tohto vyvodiť porušenie a ani

dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ak sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že najvyšší súd sa mal zaoberať otázkou,

či sa mal pri vybavovaní sťažnosti štátneho zamestnanca aplikovať

so zreteľom aj na § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe, v zmysle ktorého sa na vybavenie,

lehoty a prešetrovanie sťažnosti štátneho zamestnanca primerane použijú ustanovenia

osobitného zákona (v poznámke pod čiarou je to ), ústavný súd uvádza,

že daný spôsob použitia legislatívnej techniky nerieši otázku lex specialis a lex generalis

týchto dvoch zákonov, ale rieši otázku aplikovania pravidiel pri vybavovaní sťažností podľa

zákona o štátnej službe odkazom na použitie pravidiel vybavovania sťažností upravených

v , t. j. odkazom na iný zákon, pričom špecifiká sťažností podľa

zákona o štátnej službe sa zohľadňujú pri uplatnení takto prevzatých pravidiel tým,

že ide „len“ o primerané použitie pravidiel ustanovených v . Je teda

zrejmé, že ide o uplatnenie dovolenej legislatívnej techniky, a nie o určenie preferencie

aplikovania jedného z dvoch podľa sťažovateľa v danom prípade konkurujúcich si právnych

predpisov. Na základe § 50 ods. 5 zákona o štátnej službe nemohol teda sťažovateľ

od najvyššieho súdu reálne očakávať odpoveď na určenie takejto preferencie označených

právnych predpisov. Preto ani v tejto súvislosti nemožno považovať postup najvyššieho

súdu za formalistický, nekonformný s dôsledkami porušenia a

ods. 1 dohovoru.

Navyše, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6

ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu, podľa ktorej

čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994,

séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná na dané rozhodnutie.

Ústavný súd konštatuje, že vyslovený právny názor najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľný a odôvodnený, nemá znaky

svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. júna 2007 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

(aby sa jeho vec verejne prerokovala a v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom aj vzhľadom na jednoinštančnosť

konania) konaním najvyššieho súdu, ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia vo veci

sp. zn. . Porušenie svojho základného práva vidí v tom, že konanie nebolo

verejné ani kontradiktórne, a teda nemohol byť vypočutý ako účastník konania; aspoň

pokiaľ ide o dôvody, ktoré sťažovateľa viedli k podaniu sťažnosti.

Keďže najvyšší súd v zmysle príslušných ustanovení

(ďalej len „OSP“) konal a rozhodol v rámci konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy

(štvrtá hlava piatej časti ), ktoré predpokladá, že „súd rozhodne o návrhu bez

pojednávania uznesením“ ( prvej vety ), je zrejmé, že k porušeniu

označených práv sťažovateľa v označenom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo dôjsť,

pretože je aj v limite . Čo sa týka námietky sťažovateľa týkajúcej

sa porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd uvádza, že v správnom

súdnictve je uplatnenie princípu kontradiktórnosti konania zúžené vzhľadom na charakter

a predmet tohto konania, ktorým je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi.

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V súvislosti s poznámkou sťažovateľa, že v identických právnych veciach jednotlivé

senáty najvyššieho súdu rozhodli odlišným spôsobom, ústavný súd uvádza, že mu

neprislúcha úloha zjednocovať rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, a preto

túto skutočnosť ani neposudzoval pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008