Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 395/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,

Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2, , a 2 v spojení s a Slovenskej

republiky, základného práva podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -243, 3 S 350-352/2010-243

z 21. októbra 2014 a základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3

v spojení s a a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2,

, a 2 v spojení s a (ďalej len

„ústava“), základného práva podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -243, 3 S 350-352/2010-243

z 21. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 21. októbra 2014“) a základných

práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a práv podľa a dohovoru a podľa dodatkového

protokolu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 24. mája 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája

2017“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

z 21. októbra 2014 zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutí žalovaného –

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými boli potvrdené rozhodnutia

Daňového úradu Bratislava III o vyrubení rozdielov v dani z pridanej hodnoty za obdobia I.,

II. a III. štvrťrok 2016 a daň z pridanej hodnoty za obdobie IV. štvrťrok 2016. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom z 24. mája 2017 na odvolanie sťažovateľky potvrdil rozsudok

krajského súdu z 21. októbra 2014 ako vecne správny.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti odôvodňuje porušenie ňou označených práv

napadnutými rozsudkami

- nesprávnym a nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu

(arbitrárnosťou, ústavnou nekonformnosťou odôvodnenia a nevysporiadaním sa s jej

odvolacími námietkami),

- nedoručením vyjadrenia žalovanej sťažovateľke k ňou podanému odvolaniu,

- nesplnením poučovacej povinnosti voči sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu

o jej právach podľa ,

- nezákonnou zmenou v zložení senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval v jej veci,

- porušením zákonných pravidiel pri upovedomení o verejnom vyhlásení rozsudku

najvyšším súdom, keď sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neboli 5 dní vopred

elektronicky upovedomené o termíne verejného vyhlásenia,

- nesprávnymi závermi, ak neakceptovali jej tvrdenie o nulite všetkých rozhodnutí

(prieskum ktorých bol predmetom napadnutých súdnych rozhodnutí) z dôvodu, že tieto boli

vydané podľa sťažovateľky na základe daňovej kontroly vykonanej bez riadneho a účinného

oznámenia o jej začatí doručením oznámenia do vlastných rúk sťažovateľky,

- tiež napriek zastúpeniu sťažovateľky advokátkou značne nejasnou a zmätočnou

argumentáciou.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ňou označených základných a iných práv

rozsudkom krajského súdu z 21. októbra 2014 (čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3,

a 2 v spojení s a , listiny, dohovoru,

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) a rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2017 (čl. 20

ods. 1, a 2 a v spojení s a , podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), zruší napadnuté

rozhodnutia a vráti vec na ďalšie konanie, prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie

v sume 7 000 € a náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu z 21. októbra 2014

9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mohla využiť a aj využila prípustný

riadny opravný prostriedok – odvolanie proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol

najvyšší súd. V súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrenou

v právomoc iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu

základným a iným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci,

a preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľky rozsudkom

najvyššieho súdu z 24. mája 2017

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

11. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

12. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument (argumenty),

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

13. Vo vzťahu k skutkovým a právnym záverom v napadnutom rozsudku najvyššieho

súdu (a ním odobreným záverom krajského súdu) ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú udržateľnosť a nezistil, že by

posudzovaný napadnutý postup a napadnuté rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

14. Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na veľmi podrobne a vyčerpávajúce

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na nejasnú

a neprehľadnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky považuje za nadbytočné osobitné

zhrnutie alebo citáciu záverov najvyššieho súdu pri jeho dôslednom vysporiadaní sa

s odvolacou argumentáciou sťažovateľky a všetkými vo veci podstatnými okolnosťami aj

s ich dôsledným odôvodnením.

15. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému procesnému postupu najvyššieho súdu,

keď podľa jej tvrdenia jej nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k ňou podanému

odvolaniu, ústavný súd sústredil svoju pozornosť osobitne na možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky na rovnosť strán podľa .

16. Ústavný súd v súvislosti s rovnosťou strán v konaní podľa

uvádza, že táto zásada sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok

a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje

občianskoprávny súd (, ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou

súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť

svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany.

Osobitne to platí najmä o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca

a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr.

, , ).

17. Obsah vyjadrenia žalovanej, ako je zhrnutý v napadnutom rozsudku najvyššieho

súdu, sa obmedzil na konštatovanie, že odvolacie dôvody sťažovateľky sú zhodné

s odvolacími dôvodmi proti rozhodnutiam správcu dane a vo vzťahu ku ktorým sa žalovaná

vysporiadala v rozhodnutiach tvoriacich predmet súdneho prieskumu. V ostatnom žalovaná

len zdôraznila správnosť záverov krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že žalovanou v jej

vyjadrení neboli uvádzané žiadne nové skutočnosti, ktoré by sťažovateľke neboli známe už

z preskúmavaných rozhodnutí žalovanej a rozsudku krajského súdu. Obsahom vyjadrenia

žalovanej teda neboli žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa sťažovateľka nemala možnosť

vyjadriť už v priebehu daňového konania a následne v priebehu súdneho konania

o prieskum zákonnosti rozhodnutí žalovanej.

18. Ústavný súd s poukazom na svoju judikatúru, podľa ktorej v konaní v správnom

súdnictve (čo je tento prípad) uplatnenie princípu kontradiktórnosti konania je zúžené

vzhľadom na charakter a predmet tohto konania, ktorým je preskúmavanie zákonností

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy všeobecnými súdmi (,

), uzatvára, že v okolnostiach danej veci sťažovateľkou tvrdeným

nedoručením vyjadrenia žalovanej k jej odvolaniu nemohol byť porušený princíp

kontradiktórnosti konania a jej práva podľa , ako ani ostatné ňou

označené práva.

19. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv aj nesplnením poučovacej

povinnosti voči nej zo strany najvyššieho súdu (o jej právach podľa Civilného sporového

poriadku) a porušením zákonných pravidiel pri upovedomení o verejnom vyhlásení

rozsudku najvyšším súdom tým, že sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neboli 5 dní

vopred elektronicky upovedomené o termíne verejného vyhlásenia. Ústavný súd konštatuje,

že možnosť porušenia práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s označenou sťažnostnou

argumentáciu nezistil, nakoľko najvyššiemu súdu v danej veci nevyplývala žiadna zákonná

poučovacia povinnosť o jej právach podľa , keď v súlade

s odvolacie konanie v danej veci začaté pred

účinnosťou citovaného predpisu najvyšší súd viedol a dokončil podľa Občianskeho súdneho

poriadku. Najvyšší súd, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku, termín verejného

vyhlásenia rozsudku v zákonom ustanovenej lehote oznámil na svojej úradnej tabuli, pričom

sťažovateľke len z dôvodu, že na svojich podaniach v konaní uvádzala svoju mailovú

adresu, nevzniklo žiadne osobitné oprávnenie na oznamovanie verejného vyhlásenia

elektronicky.

20. V závere ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa

nezákonného zloženia senátu krajského súdu konštatuje nedostatok svoje právomoci na jej

posúdenie s odkazom na bod 9 tohto uznesenia, keďže ide o námietku, ktorej posúdenie

v súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu patrilo do právomoci

najvyššieho súdu, a zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka takýto

odvolací dôvod uplatnila.

21. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017