Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 470/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské

nivy 1, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Advokátska

kancelária, Kýčerského 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan

Hrbek, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. z 22. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť spoločnosti Všeobecná úverová banka, a. s., Mlynské nivy 1,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina) a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 22. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky

(ďalej len „úrad“ alebo „žalovaný“) v konaní č. 2009/KH/1/1/030 9. júna 2009 rozhodol,

že cieľom dohody uzavretej medzi sťažovateľkou, Slovenskou sporiteľňou, a. s.,

Tomášikova 48, Bratislava, a Československou obchodnou bankou, a. s., Michalská 18,

Bratislava, bolo obmedzenie hospodárskej súťaže, a preto je zakázaná. Sťažovateľke

súčasne uložil pokutu 3 810 461 €. Skutkovým pozadím prípadu bolo dohodnuté

vypovedanie zmlúv o bežných účtoch zo strany všetkých troch bánk, a to spoločnosti

AKCENTA CZ, a. s., u Vršovického hřbitova 554, Praha, Česká republika (ďalej len

„AKCENTA CZ“), podnikajúcej v oblasti bezhotovostných devízových operácií.

Na rozklad sťažovateľky Rada úradu rozhodnutím č. 2009/KH/R/2/054 z 19. novembra

2009 konštatovala, že konanie uvedených troch subjektov bankového sektora bolo

„dohodou, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom je

obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu podľa článku 81 ods. 1 písm. c/

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorá je zakázaná, a zároveň dohodou

obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ a s § 4 ods. 3 písm. c/

o ochrane hospodárskej súťaže..., ktorá je zakázaná“. Vo výroku

o pokute Rada úradu prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sťažovateľka napadla rozhodnutie Rady úradu žalobou podľa druhej hlavy piatej

časti v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“). V nej namietala nedostatočné zistenie skutkového stavu „v súvislosti

s vypovedaním a znovu neuzavretím zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ“,

nesprávne právne posúdenie relevantného trhu v okolnostiach posudzovaného prípadu (úrad

i Rada úradu „vo svojich rozhodnutiach zmätočne spájajú odlišné relevantné trhy. Jedným

je trh bankových účtov a druhým je trh bezhotovostných devízových operácií“), nesprávne

subsumovanie konania sťažovateľky pod

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

hospodárskej súťaže“), nesprávne vyhodnotenie skutočnosti zistenej v správnom konaní,

a to, že spoločnosť AKCENTA CZ pôsobila na slovenskom trhu nelegálne, nesprávne

vyhodnotenie obsahu elektronickej komunikácie medzi sťažovateľkou a ostatnými

dotknutými bankami. Ďalej sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť, nezákonnosť

a neprimeranosť uloženej pokuty, nedostatočné posúdenie okolností prípadu, neunesenie

dôkazného bremena Radou úradu, ako aj porušenie zásady materiálnej pravdy konajúcimi

správnymi orgánmi.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -205

z 28. septembra 2010 napadnuté rozhodnutie Rady úradu i prvostupňové rozhodnutie úradu

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil s názorom

sťažovateľky, že „žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav ohľadom rozsahu relevantného

trhu, na ktorom mal byť žalobca súťažiteľom. Vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal

so všetkými námietkami účastníka konania, ktoré uvádzal ohľadne ďalších kritérií

potrebných na správne vymedzenie trhu.

Správne vymedzenie relevantného trhu, ak ide o protisúťažnú dohodu je dôležité

pre posúdenie závažnosti konania žalobcu a pre správny výpočet pokuty za protisúťažné

konanie.

Je pravdou, že účastníci správneho konania sa dňa 10.05.2007 stretli a vzájomne sa

informovali o praktikách spoločnosti AKCENTA CZ... Žalovaný však nepreukázal,

že výsledkom stretnutia bola dohoda zúčastnených o vypovedaní a znovu neuzatvorených

zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ... Podľa názoru súdu nebolo cieľom

stretnutia uzavrieť protisúťažnú dohodu ale chrániť klientov s ohľadom na protizákonné

aktivity nebankových subjektov v minulosti, pri ktorých boli občania SR vážne finančne

poškodený.

Prvostupňový správny orgán považoval dohodu za preukázanú len na základe

predmetného stretnutia a z e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi správneho konania.

Z externej komunikácie, ktorú predložil prvostupňový správny orgán ako dôkaz nijako

nevyplýva vyjadrenie žalobcu, že v AKCENTE CZ... nebudú otvorené v budúcnosti bežné

účty. Z následného konania nemožno preukázať, že účastníci konania plnia zakázanú

dohodu spočívajúcu v neotvorení účtov uvedenej spoločnosti. Obsah dohody spočívajúci

v dohode o neotvorení bežných účtov nemožno preukázať na základe tvrdenia, že účastníci

konania netvorili AKCENTE CZ... bežné účty, potom ako jej vypovedali zmluvy o bežných

účtoch.

Z administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutia o vypovedaní zmlúv o bežných

účtoch v AKCENTE CZ... boli prijaté bankami individuálne.

Komunikácia medzi bankami, ako konkurentmi v súvislosti s klientom, ktorý podniká

v SR bez povolenia, nemôže byť považovaná za dohodu obmedzujúcu súťaž. Jeden

zo subjektov správneho konania ČSOB, a. s. prijalo rozhodnutie o vypovedaní zmlúv

o vedení účtov niekoľko mesiacov pred uvedeným stretnutím.

Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že konanie žalobcu a ostatných

bánk bolo potrebné posudzovať ako protisúťažné konanie bez ohľadu na to, či ich konanie

smerovalo voči reálnemu alebo potencionálnemu subjektu na trhu. Podľa názoru súdu

dôležitá je skutočnosť či konanie bánk smerovalo voči subjektu, ktorý podnikal na území SR

legálne v súlade so zákonmi SR, a preto požíval ochranu na svoje podnikanie podľa zákona,

alebo konal nelegálne, a preto bolo právom bánk eliminovať túto nepovolenú činnosť

subjektu za účelom ochrany svojich klientov a svojho dobrého mena...

Nemožno v žiadnom prípade súhlasiť s formálnym prístupom prvostupňového

správneho orgánu, ktorý akékoľvek konanie znamenajúce obmedzenie slobodného postupu

niektorého subjektu stotožňuje s obmedzením hospodárskej súťaže bez toho, aby skúmal

konkrétne trhové výsledky takéhoto konania z hľadiska konkrétnych ekonomických

a právnych dôsledkov.“.

Krajský súd Rade úradu i úradu vytkol aj zistený fakt, že „z administratívneho spisu,

ani z rozhodnutí žalovaného nie je zrejmé, kedy spoločnosť AKCENTA CZ... požiadala

žalobcu potom, ako došlo k zrušeniu účtov u žalobcu o opätovné otvorenie a vedenie účtov

u žalobcu. Dĺžka protisúťažného konania je podstatná pre posúdenie závažnosti konania

žalobcu a pre uloženie výšky pokuty. Nezáujem spoločnosti AKCENTA CZ... o znovu

otvorenie účtov u žalobcu, resp. ďalších subjektov správneho konania, nie je dôkazom

o tom, že dohoda, ktorú mali podľa názoru žalovaného účastníci uzavrieť trvá naďalej.

Žalovaný a prvostupňový správny orgán, neskúmali akým spôsobom výpovede zmlúv

o bežných účtoch ovplyvnili situáciu na relevantnom trhu t. j. či klienti spoločnosti

AKCENTA CZ... odišli do bánk, ktoré si ponechali účty tejto spoločnosti. Žalovaný

preto neuniesol dôkazné bremeno na podporu svojich tvrdení, kde uvádzal, že cieľom

dohody bolo získanie zákazníkov AKCENTY CZ... a zabránenie ich odlivu

do konkurenčných bánk, ktoré by bežné účty naďalej viedli.

Procesné pochybenie vidí súd v nenaplnení ust. ,

keď prvostupňový správny orgán pred vydaním jeho rozhodnutia ako aj druhostupňového

rozhodnutia, síce písomne vyzval výzvou zo dňa 10.12.2009 účastníkov konania, aby sa

vyjadrili k podkladom pre vydanie rozhodnutia avšak doručené návrhy na doplnenie

dokazovania už ďalej nevyhodnotil a nerealizoval.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala Rada úradu odvolanie. V ňom v prvom rade

uviedla, že „účelom zásahu úradu a predmetom posudzovaného prípadu nebola ochrana

spoločnosti AKCENTA CZ... Vzťah medzi bankou a spoločnosťou AKCENTA CZ... je

súkromnoprávny záväzkový vzťah... Žalobca mal možnosť vypovedať účet spoločnosti

AKCENTA CZ... Dôkazy v administratívnom spise úradu však preukazujú, že dohoda

na spoločnom postupe bánk, resp. spoločne načasované výpovede účtov tejto spoločnosti,

boli z pohľadu bánk (vrátane žalobcu) rozhodujúce, a to práve z dôvodu obáv odlivu

klientov do iných bánk, ak by nedošlo k výpovediam spoločne, približne v rovnakom

časovom období. Dôkazy v spise taktiež preukazujú, že spoločné načasovanie bolo dôležité

aj monitorované bankami... zo vzájomnej komunikácie medzi bankami je úplne zrejmé, že

jej obsahom nebola otázka protiprávneho pôsobenia spoločnosti AKCENTA CZ... na území

Slovenskej republiky.“. Rada úradu zdôraznila, že „podnikanie spoločnosti AKCENTA CZ...

nebolo pre posúdenie konania bánk relevantné, nakoľko banky konali a postupovali

spôsobom, ktorý je zakázaný... Posúdenie konania spoločnosti AKCENTA CZ... je v tomto

prípade na príslušnom orgáne dohľadu, ktorý mohol od roku 2003 voči tejto spoločnosti

zakročiť. Avšak posúdenie konania podnikateľov, banky nevynímajúc, ktoré spĺňa znaky

dohody obmedzujúcej súťaž, je v plnej kompetencii úradu...“.

Rada úradu namietala i nesprávne vyhodnotenie stretnutia sťažovateľky a ďalších

dvoch bánk 10. mája 2007 krajským súdom. Podľa názoru Rady úradu „úrad neprezentoval

dohodu obmedzujúcu súťaž len ako výsledok predmetného stretnutia, dohoda obmedzujúca

súťaž bola preukázaná predmetným stretnutím a následnou emailovou komunikáciou,

pričom aj sa reálne prejavila v správaní účastníkov konania na trhu... Dohoda môže byť

vyvodená aj len zo správania účastníkov na trhu, v prípade, ak nie je iné objektívne

vysvetlenie pre takéto správanie. V tomto prípade však mal úrad k dispozícii ucelený súbor

koherentných dôkazov... už samotná výmena informácií medzi konkurentmi takéhoto

charakteru, ktorá bola preukázaná a ktorú účastníci konania nepopreli, môže byť z pohľadu

súťažného práva zakázaná. Súťažné právo nezakazuje konkurentom stretávať sa, nie je však

prípustné vymieňať si informácie ohľadne budúceho konania, správania sa na trhu.

Pre konštatovanie zákazu nemusí ísť pritom o výmenu informácií s cieľom dohodnúť sa

na spoločnom postupe. Výmena informácií, ktorá sa týka budúceho postupu konkurentov

na trhu, je zakázaná, nakoľko odstraňuje nevyhnutný stupeň neurčitosti o budúcom

správaní konkurentov a tým narúša základnú premisu, že všetci podnikatelia musia prijímať

svoje podnikateľské rozhodnutia nezávisle na iných... V tomto prípade však nešlo len

o výmenu informácií medzi konkurentmi o ich budúcom správaní sa na trhu. Z následných

krokov, ktoré účastníci konania podnikali je evidentné, že predmetné stretnutie

predstavovalo základ dohody obmedzujúcej súťaž, ktorá je zakázaná...“. V tejto súvislosti

Rada úradu namietla, že krajský súd „len prevzal tvrdenie žalobcu bez toho, aby sa oprel o

konkrétny dôkaz a naopak, vôbec sa nevyjadril ku vzájomnej e-mailovej komunikácii...“.

Hodnotenie komunikácie dotknutých bánk krajským súdom podľa názoru Rady úradu bolo

„úplne v rozpore s obsahom administratívneho spisu, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že v

konaní pred krajským súdom neboli vykonané a predložené žiadne dodatočné dôkazy a už

vôbec nie také, ktoré by vyvrátili dôkazy vyššie citované“.

K vymedzeniu relevantného trhu Rada úradu uviedla, že „vecné posúdenie

a definovanie relevantného trhu je plne v kompetencii úradu, a súd v rámci súdneho

prieskumu má právomoc posúdiť, či správna úvaha úradu nevybočila z medzí zákonnosti...

Krajský súd v napadnutom rozsudku neuvádza, v čom spočíva nesprávnosť postupu úradu

pri definovaní relevantných trhov...“. Rada úradu sa bránila, že „úrad jasne definoval

relevantný trh, a jasne ho formuloval aj vo výroku rozhodnutia ako trh poskytovania služieb

bezhotovostných devízových operácií poskytovaných spotrebiteľom bez ohľadu na objem

devízovej transakcie na území Slovenskej republiky... Úrad nikdy netvrdil, že táto

spoločnosť (AKCENTA CZ, pozn.) podniká na trhu bežných účtov... trh bežných účtov je

trh, kde sa banky dohodli.“.

Rada úradu ďalej argumentovala, že „v prípade dohôd obmedzujúcich súťaž

podľa cieľa (cieľová dohoda) nie je potrebné skúmať ich konkrétny, reálny protisúťažný

účinok... Medzi tzv. cieľové dohody obmedzujúce súťaž patria také dohody, ktoré už svojou

povahou majú vysoký potenciál negatívnych efektov na súťaž a to sú predovšetkým dohody

o cenách uzavreté medzi konkurentmi. V týchto prípadoch nie je potrebné skúmať

následok...

Medzi dohody spôsobujúce tzv. hard core obmedzenia sú zaraďované predovšetkým

kartelové dohody o cenách, dohody o rozdelení trhu, zákazníkov. Takéto dohody sú

zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa... na základe dôkazov a skutočností

zistených v konaní bolo nespochybniteľné, že v prípade vedenia bežného účtu AKCENTA

CZ... a jej klienta v jednej banke je bezhotovostná konverzia meny pre klienta dostupnejšia

a výhodnejšia z pohľadu poplatkov, ako aj z hľadiska časového.

Úrad poukázal aj na dopady uvedenej dohody. Zakázaným dohodnutým postupom...

sa pre spotrebiteľov, ktorí boli klientmi alebo potenciálnymi klientmi tejto spoločnosti, stali

jej služby menej dostupnými, resp. menej atraktívnymi...“. V nadväznosti na to Rada úradu

uviedla, že „spoločnosť AKCENTA CZ... mala k 31. decembru 2007 vedené bežné účty

v bankách v Slovenskej republike, ktorých spoločný trhový podiel na trhu vedenia bežných

účtov bol... 6,1 %. V prípade, že by žalobca a ďalší dvaja účastníci správneho konania

nevypovedali zmluvy o bežných účtoch..., táto spoločnosť by mala vedené bežné účty

v bankách v Slovenskej republike, ktorých spoločný trhový podiel na trhu vedenia bežných

účtov v Slovenskej republike bol k 31. decembru 2007 z hľadiska počtu vedených bežných

účtov 64,1 %. Týmto konaním bánk... bola nielen spoločnosť AKCENTA CZ... vytláčaná

z trhu, ale aj pre spotrebiteľov podstatne sťažená dostupnosť služieb tejto spoločnosti...“.

Podľa názoru Rady úradu z dostupných podkladov jednoznačne vyplýva, že obsahom

spornej dohody „bola nielen výpoveď, ale aj zákaz obchodovania s AKCENTA CZ...

i v budúcnosti...

Nakoľko bolo preukázané, že obsahom dohody bolo aj neotvorenie účtov

v budúcnosti, je na účastníkoch, aby preukázali, že sa od uvedenej dohody dištancovali.

Úrad svoje dôkazné bremeno uniesol.“.

Pokiaľ ide o sumu uloženej pokuty, Rada úradu uviedla, že „prvostupňový orgán

odôvodnil výšku sankcie na stranách 53 až 56 svojho rozhodnutia a jednotlivo rozobral

skutočnosti vymedzené v ust. § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Rada

úradu taktiež vyhodnocovala jednotlivé skutočnosti v zmysle tohto ustanovenia na stranách

43 až 51 svojho rozhodnutia... Úrad sa riadne zaoberal závažnosťou, dĺžkou konania

a uviedol, akými úvahami sa pri ukladaní pokuty riadil.“.

Konanie o odvolaní Rady úradu najvyšší súd uznesením z 21. marca 2012 prerušil,

keďže sa iný senát najvyššieho súdu v konaní o žalobe iného účastníka toho istého

správneho konania obrátil na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

s predbežnou otázkou podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Po ukončení

konania pred Súdnym dvorom sťažovateľka zaslala najvyššiemu súdu podanie,

v ktorom argumentovala, že záväzné právne závery Súdneho dvora sa na jej prípad

nevzťahujú.

Najvyšší súd rozsudkom z 22. mája 2013 v konaní sp. zn. 2 Sžhpu odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Najvyšší súd s poukazom na uviedol, že „v záujme zrýchlenia

a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku odvolací súd rozhoduje o odvolaní

spravidla bez pojednávania. Pojednávanie nariaďuje vtedy, ak by rozhodnutie

bez nariadenia pojednávania bolo v rozpore s verejným záujmom. Pod verejným záujmom

sa rozumie, ak daná právna vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší

okruh (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú

účastníkmi súdneho konania). V citovanom ustanovení sa zakotvila možnosť, aby odvolací

súd spravidla nemusel vykonať odvolacie pojednávanie.

Napriek tomu, že opravný prostriedok v konaní podľa piatej časti je prípustný

vo forme odvolania, svojou povahou ide o opravný prostriedok v záujme opakovaného

posúdenia právnych otázok. Dokazovanie a doplňovanie skutkového stavu nie je jeho

účelom. Nie je nevyhnutné, aby odvolací súd konal priamo s účastníkmi, pričom je viazaný

dôvodmi a rozsahom písomného odvolania. Podľa názoru Ústavného súdu... zo 16. októbra

2008 sp. zn. kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam

o ktorých sa koná. Ústavný súd... zastáva názor, že k prirodzeným právam každého patrí,

aby v zložitom procese hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené

predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. V danom prípade boli

účastníci vypočutí pred Krajským súdom v Bratislave a odvolací súd nezistil verejný záujem

na danej veci. Naopak, v predmetnom prípade je podstatná časť skutkového stavu

predmetom obchodného tajomstva a navyše, posúdenie kľúčových otázok bolo predmetom

konania aj na Súdnom dvore Európskej únie, ktorého závery sú pre najvyšší súd v danom

prípade smerodajné.“.

K vecnej stránke prejednávaného prípadu najvyšší súd uviedol, že „oboznámením sa

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, vyjadreniami účastníkov konania, rozsudkom

SDEU vo veci Slovenskej sporiteľne, a. s., ako aj samotným administratívnym spisom

žalovaného, mal jednoznačne preukázané, že žalobca spolu s ostatnými dvoma bankami

nielenže vzájomne koordinovali postup pri vypovedaní zmlúv s AKCENTA CZ..., ale sa

dohodli, že ani jedna z bánk jej neumožní otvorenie nových účtov.

Cieľom uvedeného konania bolo získanie klientov spoločnosti AKCENTA CZ..., ktorá

bola vnímaná ako konkurenčná spoločnosť... ako i zabránenie odchodu klientov

do konkurenčných bánk.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu obsah elektronickej komunikácie, ktorej účastníkom

bola sťažovateľka, „je pre posúdenie protisúťažného konania žalobcu kľúčový

a bez akýchkoľvek pochybností preukazuje, že žalobcovi išlo jednoznačne o koordinovanie

postupu pri vypovedaní bežných účtov AKCENTY CZ... a ich znovu neotvorení, ako aj tá

skutočnosť, že iba spoločný postup všetkých troch subjektov mal pre žalobcu význam.

V zmysle judikatúry SD EU, aj v prípade, že sa súťažiteľ pasívne zúčastnil rokovania,

ktoré sa týkalo obchodne citlivých informácií, najmä cenovej politiky, je možné

predpokladať, že aj tento súťažiteľ sa zúčastnil dohodnutého postupu, ak samotný súťažiteľ

nepreukáže opak... V prejednávanom prípade bola účasť žalobcu na stretnutí aktívna.

Individuálny postup vo vzťahu k spoločnosti AKCENTA CZ... žalobca nepreukázal

a podľa odvolacieho súdu v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno.

Preto závery ku ktorým dospel krajský súd, že žalobca postupoval pri vypovedaní

bežných účtov AKCENTY CZ... individuálne nemá oporu v spisovom materiály a krajský

súd túto svoju úvahu neoprel o jeden jediný reálny dôkaz.“. Najvyšší súd poukázal

na rozhodnutie Súdneho dvora o predbežnej otázke iného senátu a zdôraznil,

že sťažovateľka nepredložila žiaden dôkaz o absencii protisúťažného charakteru jej účasti

na stretnutí 10. mája 2007, prípadne o jej dištancovaní sa od iniciatívy ďalších dvoch

dotknutých bánk.

Záver krajského súdu, podľa ktorého cieľom stretnutia 10. mája 2007 nebolo

uzavretie protisúťažnej dohody, ale ochrana klientov spoločnosti AKCENTA CZ, je

podľa názoru najvyššieho súdu prekvapivý, lebo „z výpovedí samotných účastníkov

stretnutia, ako aj z e-mailovej komunikácie ani táto skutočnosť nevyplýva. Naopak,...

z predložených dôkazov je zrejmé, že práve po tomto stretnutí začali medzi sebou rôzni

zamestnanci žalobcu a ostatných dvoch bánk komunikovať a koordinovať svoje postupy

voči spoločnosti AKCENTA CZ... V predložených dôkazoch nie je ani zmienka o tom,

že cieľom tejto koordinácie má byť ochrana klientov AKCENTY CZ... avšak zrejmý je

záujem žalobcu týchto klientov získať...“.

Vo vzťahu k argumentácii nelegálnosťou pôsobenia spoločnosti AKCENTA CZ

na slovenskom trhu najvyšší súd poukázal na právne závery Súdneho dvora a doplnil ich

konštatovaním, že „spáchanie správneho deliktu (uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž)

nemôže byť dodatočne ospravedlnené snahou zabrániť možnej protiprávnej činnosti.

Žalobca sa prostredníctvom zakázanej dohody snažil umelo získať prospech v podobe

získavania klientov spoločnosti AKCENTA CZ..., ktorý by bez zakázanej dohody

nedosiahol.“.

Najvyšší súd nesúhlasil s názorom krajského súdu o spojení relevantného trhu

bežných účtov s relevantným trhom služieb bezhotovostných devízových operácií

pri rozhodovaní úradu a Rady úradu. V tejto otázke sa najvyšší súd stotožnil

s argumentáciou Rady úradu.

Aj dĺžku postihovaného protisúťažného konania vymedzili správne orgány

podľa názoru najvyššieho súdu „v súlade so skutkovým stavom, nakoľko z e-mailovej

komunikácie vyplýva, že žalobca veľmi jasne vyjadril svoju vôľu po vypovedaní účtov spol.

AKCENTA CZ... tieto znovu neotvoriť. Záväzok nekonania bol teda imanentnou súčasťou

dohody..., pričom táto situácia podľa dôkazov založených v administratívnom spise trvala

minimálne do 25. mája 2009. Stanovenie začiatku protisúťažného konania na deň, kedy sa

uskutočnilo vyššie uvedené stretnutie (10. máj 2007) a jej ukončenie dátumom vydanie

prvostupňového rozhodnutia (9. júna 2009), je podľa názoru odvolacieho súdu správne,

keďže je zrejmé, že do dátumu vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa

žalobca neotvoril ani jeden bežný účet spol. AKCENTA CZ...“.

K námietke sťažovateľky, že rozhodnutie Súdneho dvora v súvisiacej veci na ňu

nedopadá, najvyšší súd uviedol, že jej výklad predmetného rozhodnutia „je skresľujúci... je

zrejmé, že žalobca sledoval aktivity AKCENTY CZ... a podal hlásenie finančnej polícii o jej

neobvyklých finančných transakciách. Týmto svojim konaním si splnil notifikačnú

povinnosť... Avšak v súvislosti so začatím vyšetrovania zo strany protimonopolného úradu

sa ako dôvod dohody medzi žalobcom a bankami uviedla nelegálnosť pôsobenia AKCENTY

CZ... až neskôr potom, ako toto vyšetrovanie začalo, keďže v odpovedi na výzvu

protimonopolného úradu z 27. novembra 2007 žalobca vôbec nespomenul pochybnosti

o nelegálnom pôsobení AKCENTY CZ... V tomto zmysle je preto legálnosť pôsobenia

AKCENTY CZ... irelevantná, pretože z dohody žalobcu a ostatných dvoch bánk vyplýva len

jeden úmysel, vytlačiť AKCENTU CZ... z trhu... Akokoľvek obozretne sa musia banky

správať, toto ich správanie nemôže viesť k dohode, resp. koordinácii postupu, ktorej cieľom

je získanie a rozdelenie si klientov ďalšieho, hospodárskej súťaže sa zúčastňujúceho

subjektu.“.

Napokon najvyšší súd konštatoval zákonnosť aj sumy uloženej pokuty,

lebo „žalovaný skúmal všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu, svoje závery uviedol

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vysporiadal sa aj s výškou pokuty uloženej

žalobcovi. Úrad pri určení výšky pokuty postupoval nielen podľa ustanovení zák.

č. , ale aj v súlade s Metodickým pokynom úradu o postupe pri určovaní

pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž,

zverejneným na webovej stránke úradu...

Výška uložených pokút u jednotlivých účastníkov kartelovej dohody sa odvíjala

od výšky ich relevantného obratu, z čoho logicky vyplýva, že žalobca, ktorého obrat bol

v rozhodnom období najvyšší, dostal najvyššiu pokutu...

Na záver odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že konečná pokuta uložená

žalobcovi predstavovala 0,55 % z celkového obratu podnikateľa, čiže išlo o pokutu uloženú

vo výške zodpovedajúcej dolnej hranici zákonného rozpätia...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta odňatie možnosti konať

pred súdom, pretože «k úplnému „zvratu“ rozhodnutia súdu prvého stupňa došlo

bez nariadenia pojednávania, pričom Sťažovateľka nedostala žiaden priestor reagovať

na odlišné právne závery odvolacieho súdu vo vzťahu k záverom súdu prvého stupňa».

Sťažovateľka dôvodí, že najvyšší súd «v odôvodnení Napádaného Rozhodnutia uviedol

príliš formalistický výklad daných ustanovení (, pozn.). Predmetné

ustanovenia zákona je však zaiste potrebné vnímať v kontexte konkrétneho prípadu,

pričom v tomto prípade došlo vydaním Napádaného Rozhodnutia k „finálnej“ zmene

Rozsudku Krajského súdu v Bratislave, a to v absolútnom rozpore so závermi Krajského

súdu v Bratislave... Pritom v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu prílišný

formalistický postup pri interpretácii zákonných ustanovení vedie k zjavnej

nespravodlivosti.

Odvolací súd tak s odkazom na zákonné ustanovenia, ktorých výklad uspôsobil

na možnosť rozhodnúť spor „konečným“, úplne protirečivým verdiktom s ohľadom

na právne závery súdu prvého stupňa, rozhodol spor jednoducho „od stola“, bez toho,

aby konfrontoval účastníkov konania so svojím (odlišným) nazeraním na skutkové okolnosti

prípadu a z toho plynúce právne závery.

S ohľadom na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave je z pohľadu Sťažovateľky

až zarážajúce, že na základe rovnako zisteného skutkového stavu rozhodol odvolací súd

v absolútnom rozpore so závermi Krajského súdu v Bratislave. Ak odvolací súd nevidel

súlad medzi zisteným skutkovým stavom a právnymi závermi súdu prvého stupňa..., núka sa

otázka, či súdom prvého stupňa zistený skutkový stav bol podľa názoru odvolacieho súdu

naozaj dostatočný; v danom prípade je až zarážajúce, že odvolací súd nevidel potrebu

( druhá veta ) prejednať odvolanie Protimonopolného úradu... v rámci

nariadeného pojednávania, resp. vykonať dokazovanie na preukázanie rozporov

medzi súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom a jeho právnymi závermi.».

Odôvodnenie nenariadenia pojednávania najvyšším súdom sťažovateľka neakceptuje,

lebo „závažnosť otázok posudzovaných v súdnom konaní a iný pohľad odvolacieho súdu

na zistený skutkový stav boli tým najsilnejším a teraz aj evidentným dôvodom, prečo mal byť

tento spor ústne prejednaný aj pred odvolacím súdom. Ak by bol prijatý záver opačný, bol

by tým dopustený stav, kedy posudzovanie závažných právnych otázok a to i absolútne

opačná zmena právnych záverov konajúcich súdov v rámci jednotlivých stupňov, je možná

bez prítomnosti účastníkov konania, ktorí by tak nemali možnosť reagovať na prípadný

vývoj súdneho konania.“.

Ďalej sťažovateľka argumentuje, že «ak odvolací súd v Napádanom Rozhodnutí

uvádza, že niektoré vykonané dôkazy neboli hodnotené Krajským súdom v Bratislave

správne a o určitých okolnostiach, ktoré odvolací súd považoval za rozhodujúce v spore,

nepredstavila Sťažovateľka žiadne dôkazy (otázka presunutia dôkazného bremena zo strany

odvolacieho súdu na bedrá Sťažovateľky), ostáva na zamyslenie, ako mohla Sťažovateľka

také pre odvolací súd dôležité dôkazy označiť a predložiť, keď o týchto úvahách

odvolacieho súdu sa dozvedela až z písomného vyhotovenia Napádaného Rozhodnutia...

Z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave žiadnym spôsobom nevyplývalo, že by

Sťažovateľka v nejakej časti neuniesla dôkazné bremeno.

Je tak podľa názoru Sťažovateľky bez pochýb možné uviesť, že... nedostala možnosť

prezentovať sa a byť vypočutá v súdnom konaní (v jeho odvolacom štádiu), pričom ani len

netušila, že odvolací súd uvažuje o neunesení dôkazného bremena.».

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

22.05.2013 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46

ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd

a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k. zo dňa 22.05.2013 ruší a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje aj rozhodnúť o dočasnom opatrení

spočívajúcom v odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd stabilne judikuje, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ).

Sťažovateľka na stranách 3 a 4 svojej sťažnosti predniesla voči napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu tieto námietky:

«- Napádané Rozhodnutie trpí vadami, v dôsledku ktorých je rozhodnutím

nezákonným a neoprávnene zasahujúcim do , Listinou a Dohovorom

garantovaných práv Sťažovateľky,

- nenariadením pojednávania vo veci samej a následná úplná zmena Rozsudku

Krajského súdu v Bratislave znamenajúca ukončenie sporu v neprospech Sťažovateľky,

pričom z doposiaľ uskutočneného dokazovania a samotného súdneho konania je to zmena

„nečakaná“ a značne „prekvapujúca“, je vadou (postupom), ktorou sa Sťažovateľke

ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,

- miera predvídateľnosti Napádaného Rozhodnutia bola a je minimálna, z čoho

možno usudzovať o absencii právnej istoty pre účastníkov konania,

- Napádané Rozhodnutie závažným spôsobom porušuje práva Sťažovateľky

ako účastníka konania, pričom trpí prvkami arbitrárnosti a svojvôle.»

Ústavný súd konštatuje, že v poradí prvá a posledná uvedená námietka nie sú

sťažovateľkou nijako konkretizované, a to ani v ďalšej časti odôvodnenia predloženej

sťažnosti, preto tieto dôvody ústavný súd vníma len ako súčasť argumentácie ústiacej

do zásadnej a jedinej námietky, na ktorej sťažovateľka založila svoj sťažnostný petit,

a to skutočnosti, že najvyšší súd ako súd odvolací nenariadil na účel prejednania odvolania

Rady úradu podaného proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu pojednávanie,

čím sťažovateľke odňal možnosť konať pred súdom a tým mal u nej vyvolať aj ústavne

nežiaduci efekt prekvapenia. Najvyšší súd v tejto otázke odkázal na .

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Pri uplatňovaní svojej právomoci ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle svojej stabilnej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľkou, že v prípade, ak konajúci všeobecný súd

nenariadi pojednávanie v situácii, keď je povinný tak urobiť, odníme účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom, a tak ústavne relevantným spôsobom ovplyvňuje kvalitu

poskytovanej súdnej ochrany.

Ústne pojednávanie pred všeobecným súdom úzko súvisí aj s niektorými čiastkovými

právami tvoriacimi obsah práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa stálej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je obsahom

práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo na kontradiktórne konanie a rovnosť

zbraní, čo znamená, že každému účastníkovi sa poskytne primeraná možnosť oboznámiť sa

so stanoviskom a dôkazmi protistrany, prípadne predloženými inými osobami

alebo obstaranými súdom, a vyjadriť sa k nim za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou (porov. čiastočne Grjaznov

proti Rusku, sťažnosť č. 19673/03, rozsudok z 12. júna 2012, body 53 a 54 a tam citovaná

prejudikatúra). Takéto podmienky všeobecný súd nevytvorí vtedy, ak vykoná určitý

(a v okolnostiach veci rozhodujúci) dôkaz bez toho, aby dal účastníkovi konania akúkoľvek

možnosť sa k nemu vyjadriť (m. m. ).

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci

účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty

a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach,

v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje

kontradiktórnosť konania (napr. , , ).

Pokiaľ však ide o konanie v správnom súdnictve, jeho ústavný rámec dokresľuje

napríklad judikovaný právny názor, podľa ktorého uplatnenie princípu kontradiktórnosti

konania v správnom súdnictve je zúžené vzhľadom na charakter a predmet tohto konania,

ktorým je preskúmavanie zákonností rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy

všeobecnými súdmi ().

Už formulovaný právny názor ústavného súdu je daný prieskumným charakterom

konania podľa druhej hlavy piatej časti , v rámci ktorého konajúci súd štandardne

vychádza zo skutkového stavu veci zisteného správnym orgánom ( )

a svoju pozornosť zameriava na zákonnosť ako kritérium posudzovania žalobou

atakovaného postupu či rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 ods. 1, § 250i ods. 3 a § 250j

ods. 1 ). Preto aj z citovaného bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že v odvolacej fáze konania v správnom súdnictve sa pojednávanie spravidla

nenariaďuje.

Na druhej strane ústavný súd neopomína, že sťažovateľkina kauza je prípadom

uloženia administratívnej sankcie, čo je hmotno-právna platforma umožňujúca súdu

v správnom súdnictve zvoliť špecifický procesný postup spočívajúci hoci aj v opakovaní

dôkazov vykonaných správnym orgánom ( ). Ide o prípad tzv. plnej

jurisdikcie, ktorá je v posudzovaných okolnostiach navyše spojená s aplikáciou sankčného

práva, čo s výhradou v poradí druhého tzv. engelovského kritéria (rozsudok ESĽP z 8. júna

1976 vo veci Engel a ďalší proti Holandsku, sťažnosť č. 5100/71) môže sťažovateľkin

prípad stavať dokonca do aplikačného záberu čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti o „trestnom

obvinení“. Uvedené faktory majú význam z hľadiska vyhodnotenia ústavnej relevancie

sťažovateľkinej sťažnostnej námietky.

Rozhodujúcim determinantom pri hodnotení postupu najvyššieho súdu,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutého odvolacieho rozsudku, je však pre ústavný súd fakt,

že konanie o tzv. správnych žalobách (druhá hlava piata časť ) je v súčasnosti

v Slovenskej republike konaním dvojstupňovým, a teda proti rozsudku krajského súdu je

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto nemožno ponechať

bez povšimnutia judikatúru ESĽP, podľa ktorej ak verejné ústne pojednávanie prebehlo

pred súdom prvého stupňa, môže byť absencia pojednávania pred súdom druhého stupňa

ospravedlnená osobitnou povahou konania. Takto napríklad konania týkajúce sa iba

právnych otázok, nie otázok skutkových môžu napĺňať požiadavky plynúce z čl. 6 ods. 1

dohovoru, aj keď dotknutej osobe nebolo umožnené byť vypočutý pred odvolacím

alebo kasačným súdom (rozsudok ESĽP z 29. októbra 1991 vo veci Jan-Åke Anderson

proti Švédsku, sťažnosť č. 11274/84, bod 27). Dokonca aj vo veciach „trestného obvinenia“

je podľa názoru ESĽP postačujúce ústne pojednávania len na jednom stupni súdnej sústavy

[ESĽP dokonca, aj keď ide o často kritizované rozhodnutie, vo veci Jussila proti Fínsku

(rozsudok z 23. novembra 2006, sťažnosť č. 73053/01) akceptoval absenciu ústneho

pojednávania pred vnútroštátnymi súdmi pri vyvodzovaní zodpovednosti za daňový

(správny) delikt].

Z podkladov dostupných ústavnému súdu v podobe príloh k podanej sťažnosti

vyplýva, že v posudzovanom konaní o žalobe sťažovateľky krajský súd ako súd prvého

stupňa rozhodol až po nariadenom pojednávaní. Odvolanie Rady úradu

proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu bolo riadne zaslané sťažovateľke

na vyjadrenie. V priebehu odvolacej fázy najvyšší súd konanie prerušil z dôvodu

súvisiaceho prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom, pričom po ukončení konania

o predbežnej otázke sťažovateľka zaslala najvyššiemu súdu k rozsudku Súdneho dvora

svoje stanovisko v relácii k prejednávanému odvolaniu Rady úradu. Všetky uvedené fakty,

ktoré ani sťažovateľka v sťažnosti nerozporuje, majú podľa názoru ústavného súdu zásadný

význam pre záver o tom, že v predchádzajúcom odseku spomenutý rozsudok ESĽP je

aj na prípad sťažovateľky plne aplikovateľný. Ústavný súd tak už pri predbežnom

prerokovaní predloženej sťažnosti dospel k záveru, že jej prijatie na ďalšie konanie by

za žiadnych okolností nemohlo viesť k vysloveniu porušenia označených práv. To je

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Napokon, aj pokiaľ ide o už citovaný , ktorý prostredníctvom

priamo determinuje ústavnú kvalitu súdnej ochrany poskytovanej

sťažovateľke, ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza,

že pri prejednávaní odvolania Rady úradu najvyšší súd nevykonával žiadne dôkazy,

ktoré by odôvodňovali potrebu prítomnosti sťažovateľky. Na strane 28 napadnutého

rozsudku najvyšší súd uvádza, že sa oboznamoval s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, s vyjadreniami účastníkov konania, s rozsudkom Súdneho dvora a s administratívnym

spisom úradu. Všetky uvedené podklady boli v priebehu správneho konania i konania

o správnej žalobe sťažovateľke ako účastníčke oboch konaní k dispozícii tak, aby sa k nim

mohla vyjadrovať, čo aj využila. Keďže však išlo o dôkazy listinného charakteru, nebolo

nevyhnutné, aby sa s nimi najvyšší súd oboznamoval v prítomnosti sťažovateľky

ako žalobcu. Podstatné je, že odvolací súd sťažovateľke umožnil zaujať k obsahu

uvedených podkladov stanovisko, ktoré potom bral pri rozhodovaní do úvahy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmyslom ústneho pojednávania

v súdnom konaní nie je záruka obradného formalizmu, ale snaha zabezpečiť taký spôsob

a postup konania, v ktorom účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho

náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k veci, napríklad aj písomne (). Ako už bolo uvedené,

takto formulovanú požiadavku najvyšší súd rešpektoval, preto skutočnosť, že o podanom

odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, nemožno charakterizovať ako porušujúcu

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd neaplikoval tak, že by poprel jeho účel a význam,

preto nemožno uvažovať o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii tohto ustanovenia

(mutatis mutandis , , ), čo ústavný súd štandardne

vedie k odmietnutiu sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd v záujme presvedčivosti dôvodov, na ktorých založil svoj odmietavý

výrok v tomto uznesení, považuje za potrebné ešte v krátkosti poukázať na čiastkové výtky

prednesené sťažovateľkou v dôvodoch jej sťažnosti. Tieto, pravdaže, vo svojom súhrne

ústia do už analyzovanej kritiky nenariadenia pojednávania.

K argumentu „ostáva na zamyslenie, ako mohla Sťažovateľka také pre odvolací súd

dôležité dôkazy označiť a predložiť, keď o týchto úvahách odvolacieho súdu sa dozvedela

až z písomného vyhotovenia Napádaného Rozhodnutia“, treba povedať, že i v správnom

súdnictve je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s ). Túto svoju procesnú povinnosť najvyšší súd

aj implicitne v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, keď na strane 25 konštatoval,

že k zisteniu dôvodov na zmenu prvostupňového rozsudku krajského súdu dospel okrem

iného „po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania...“. Súčasne treba dodať,

že aj rekapitulácia rozsahu prieskumu najvyššieho súdu na strane 26 odôvodnenia jeho

rozsudku (druhý odsek textu) v konfrontácii s obsahom odvolania Rady úradu naznačuje

dôsledné rešpektovanie obsahu dôvodov podaného odvolania. V popísaných okolnostiach

potom neobstojí citovaná námietka sťažovateľky o tom, že sa o úvahách najvyššieho súdu

dozvedela až z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, keďže z jeho obsahu

jednoznačne vyplýva (a to sťažovateľka nerozporuje), že odvolanie Rady úradu bolo

sťažovateľke doručené pred rozhodnutím najvyššieho súdu tak, aby sa k nemu mohla

vyjadriť. Sťažovateľka túto možnosť aj využila (strany 16 – 19 napadnutého rozsudku).

Pre sťažovateľku je „zarážajúce, že na základe rovnako zisteného skutkového stavu

rozhodol odvolací súd v absolútnom rozpore so závermi Krajského súdu v Bratislave“.

Ústavný súd sa nemôže s naznačeným hodnotiacim náhľadom stotožniť. Procesné právo

nijako nevylučuje situáciu, keď odvolací súd hodnotí ustálený skutkový stav inak, než súd

prvého stupňa. V takomto postupe nemožno vidieť nič mimoriadne, keďže podľa

odvolací súd môže prvostupňový rozsudok zmeniť, čo nijako nebráni odlišnému právnemu

hodnoteniu skutkového stavu zo strany odvolacieho súdu.

Za zarážajúcu považuje sťažovateľka aj skutočnosť, že „odvolací súd nevidel

potrebu... prejednať odvolanie Protimonopolného úradu... v rámci nariadeného

pojednávania, resp. vykonať dokazovanie na preukázanie rozporov medzi súdom prvého

stupňa zisteným skutkovým stavom a jeho právnymi závermi“. K tomu ústavný súd uvádza,

že účelom dokazovania pred odvolacím súdom nie je „preukázanie rozporov medzi súdom

prvého stupňa zisteným skutkovým stavom a jeho právnymi závermi“. Dokazovanie

pred všeobecným (i odvolacím) súdom má za cieľ zistiť skutkového stav prejednávanej

veci. Súčasťou dokazovania nie je právne hodnotenie veci. Až po ustálení skutkového stavu

pristupuje konajúci všeobecný súd k jeho právnemu hodnoteniu. Dokazovanie

pred odvolacím súdom teda neprichádza do úvahy vtedy, ak má odvolací súd iný názor

na právne posúdenie skutkového stavu, ale vtedy, ak dokazovanie pred súdom prvého

stupňa bolo vadné a je potrebné ho zopakovať, alebo ak v odvolacej fáze boli oprávnene

predložené či navrhnuté nové dôkazy. Odlišnosť právneho hodnotenia ustáleného

skutkového stavu odvolacím súdom teda sama osebe nie je dôvodom na povinné nariadenie

pojednávania. Nepriamo to dokazuje aj právny názor ústavného súdu, podľa ktorého

do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka

konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

().

Rovnako výhrady sťažovateľky založené na tvrdení o prekvapivosti zmeňujúceho

rozsudku najvyššieho súdu spojeného s údajným presunutím dôkazného bremena

na sťažovateľku sú podľa názoru ústavného súdu nedôvodné. Sťažovateľka bola

oboznámená s rozsudkom Súdneho dvora zo 7. februára 2013 v konaní C-68/12, v ktorom

sa okrem iného konštatuje (ako na to správne poukázal i najvyšší súd), že „v prípade,

že sa preukáže, že podnik sa zúčastnil spolu s konkurenčnými podnikmi na stretnutiach

s protisúťažnou povahou, v súlade s ustálenou judikatúrou prináleží tomuto podniku,

aby predložil dôkazy o tom, že jeho účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažnú

povahu, a to takým spôsobom, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa týchto

stretnutí zúčastnil z iných dôvodov ako oni. Na to, aby sa účasť podniku na takom stretnutí

nemohla považovať za konkludentný súhlas s nezákonnou iniciatívou a ani za súhlas s jej

výsledkom, je potrebné, aby sa tento podnik verejne dištancoval od tejto iniciatívy

a to takým spôsobom, že ostatní účastníci budú považovať jeho účasť na nej za skončenú

alebo sa budú domnievať, že ju oznámi správnym orgánom...“. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa k predmetnému rozsudku Súdneho dvora v odvolacej fáze konania meritórne vyjadrila,

jednoznačne preukazuje, že sa s jeho obsahom ešte pred vynesením rozsudku najvyššieho

súdu oboznámila. Nemožno za týchto okolností konštatovať prekvapivosť napadnutého

odvolacieho rozsudku.

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že už predbežné prerokovanie sťažnosti

vylúčilo možnosť konštatovania porušenia sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, a preto pri ustálenej absencii iných dôvodov odmietnutia

podľa bolo potrebné predloženú sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon sa ústavný súd musel vysporiadať s podaním doručeným mu 27. decembra

2013, v ktorom úrad navrhol svoj vstup do konania o sťažnosti sťažovateľky a zároveň sa

vyjadril k veci samej.

Ústavný súd pripomína, že podľa možno v konaní

pred ústavným súdom použiť primerane ustanovenia alebo

len vtedy, ak neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje. Danú otázku však upravuje osobitne v

, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým

toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. ), ak sa tohto postavenia

nevzdajú.

V zmysle môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda

Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa však

v upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten,

proti komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej

osoby a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších

účastníkov. Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na

neznamená, že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé

inštitúty . Ustanovenie

pripúšťa iba primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k

nemu má povahu lex specialis (mutatis mutandis

, , ). Ústavný súd preto nepovažoval úrad

za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho podania

neprihliadal.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh

na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, návrh na priznanie náhrady trov

konania), ako aj návrhom na dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti

odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014