Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 521/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2008, postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2011 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

27. augusta 2008, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

29. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh

na obnovu konania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. na základe

skutočností a dôkazov, ktoré v pôvodnom konaní bez jeho viny nemohol použiť a ktoré

podľa jeho názoru môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Uznesením

okresného súdu č. k. -53 z 27. augusta 2008 bol návrh sťažovateľa na obnovu

konania zamietnutý. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. novembra 2008 tak, že

rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania potvrdil

(zmenil len výrok o náhrade trov prvostupňového konania).

Dňa 5. marca 2009 podal sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. (sťažovateľ uvádza

sp. zn. , pozn.) dovolanie sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať

nález, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. augusta 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2011, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. augusta 2008, postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2011.

1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2008, nie je daná právomoc ústavného

súdu.

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol

uznesením z 27. augusta 2008) a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval

v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie sp. zn. z 27. novembra 2008).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať napadnuté konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 27. augusta 2008.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv i postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. novembra 2008

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júna 2011.

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie označených práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. novembra 2008, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 27. augusta 2008, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2011, zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa , by v prípade

sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu, ale

i najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.

Inými slovami, keby krajský súd a najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu

vykladal vo vzťahu k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných

subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo,

sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu

meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 27. novembra 2008

Ústavný súd, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je opravnou

inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd

preukázané, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde dňa 9. 7. 2007 domáhal

povolenia obnovy konania pôvodne vedeného na Okresnom súde v Martine pod č. k.

. Podľa ust. poukazujúc na vyjadrenie znalca

MUDr. P. G. zo dňa 1. 2. 2007. Z tohto listinného dôkazu, ktorý navrhovateľ podľa

vlastného vyjadrenia nemohol použiť v predchádzajúcom konaní vyplýva, že znalecký

posudok, ktorý vypracoval znalec MUDr. P. G. v predchádzajúcom konaní, vychádzal z

neúplnej zdravotnej dokumentácie, Čo potom malo za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci.

Vychádzajúc z týchto skutočností, prvostupňový súd postupoval správne, keď

s prihliadnutím na ust. (v písomnom vyhotovení rozhodnutia

prvostupňového súdu zrejme omylom citované zákonné ustanovenie Občianskeho

zákonníka) skúmal, či navrhovateľ nemohol v pôvodnom konaní bez svojej viny použiť

označený dôkaz, Či tento môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tomto

smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrh

navrhovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Ako správne konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,

vyjadrenie znalca MUDr. G. zo dňa 1. 2. 2007 je prakticky totožné s vyjadrením toho istého

znalca zo dňa 8. 12. 2003, nachádzajúceho sa na č. l. 105 pôvodného spisu. Už v roku 2003

znalec uvádzal, že zdravotná dokumentácia pri vypracovaní znaleckého posudku v roku

2001 bola neúplná a že sám navrhovateľ mu predložil v tom čase záznam z hospitalizácie zo

dňa 5. 8. 1980, ako i potvrdenia o čerpaní práceneschopnosti za obdobia 3. 8. až 1. 9. 1977,

17. 8. až 1. 9. 1979 a 1. 2 až 16. 2. 1980. Nejedná sa teda o nové skutočnosti, ktoré by

nemali súdy k dispozícií v pôvodnom konám a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu v časti, ktorým návrh na povolenie obnovy zamietol, ako vecne

správne potvrdil.

S prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, keďže sa jednalo o uplatnenie

nárokov z pracovného úrazu, ako i na okolnosti na strane účastníkov konania (navrhovateľ

spĺňal podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, u odporcu sa jedná o právnickú

osobu), dospel odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu k presvedčeniu, že sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. a preto napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti zmenil a odporcovi náhradu trov

prvostupňového konania nepriznal, i keď mal vo veci plný úspech.

Z tých istých dôvodov potom odvolací súd nepriznal odporcovi ani náhradu trov

odvolacieho konania ( ).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júna 2011

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

„... Z ustanovenia vyplýva, že dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle platí,

že proti uzneseniu je dovolanie prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie, ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska; dovolanie však nieje

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c) Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Citované ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute; o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením.

V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani

jedného z uznesení uvedených v ustanovení

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu,

ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je' prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku

alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať 'a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). i

V danej veci tieto nedostatky a vady konania neboli dovolacím súdom zistené.

Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c)

tvrdiac, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a v zmysle

ods. 2 písm. b) , pričom inou ním tvrdenou vadou je nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu. Pod námietku nepreskúmateľnosti treba zahrnúť jeho argumentáciu, že

súdy nižších stupňov nedostatočne vysvetlili dôvody postupu v konaní a dôvody rozhodnutia

a že odvolací súd sa dôsledne nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi ako i skutočnosť že

nereagoval vo svojom rozhodnutí na všetky ním navrhnuté dôkazy. Dovolací súd nezistil

prítomnosť tejto vady. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá zákonným

požiadavkám, odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a obsahovo zohľadňujúce všetky

podstatné námietky uvedené v odvolaní.

Čo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle ust. najvyšší súd

nezistil pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu. Pod odňatím

možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým

v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia

ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané

mu , a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať)

svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. I a 3, § 123,

, , , ).

K námietkam odporcu uvedeným v dovolaní, že odvolací súd nesprávne postupoval

tým, Že sa nevyporiadal s novými navrhovanými dôkazmi, pri hodnotení dôkazov

nevysvetlili čo bolo preukázané a z akého dôvodu, teda súd nesprávne vyhodnotil výsledky

vykonaného dokazovania treba uviesť, že zmysle dôkazy hodnotí súd podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu vecne nesprávne. Zároveň treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné -

viď až c/ a táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom aj tým, že vec

nesprávne právne posúdil. Treba preto uviesť, že ustanovenie odňatie

možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s

jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením

veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na

zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď R 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené v

Časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v

rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. síce všeobecne považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. 2 Cdo

282/2006, sp. zn. a sp. zn. ).

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 a

, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z

hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol

dôvody, pre ktoré dovolanie proti uzneseniu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi

odmietol. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto

časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011