Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 521/2011
PDF · 217.55 KB
No categories available
II. ÚS 521/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 187/2007 a jeho uznesením z 27. augusta 2008, postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 359/2008 a jeho uznesením
z 22. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 65/2011 z 29. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2011 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 187/2007 a jeho uznesením z
27. augusta 2008, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 359/2008 a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 65/2011 z
29. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh
na obnovu konania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 11 C 311/2002 na základe
skutočností a dôkazov, ktoré v pôvodnom konaní bez jeho viny nemohol použiť a ktoré
podľa jeho názoru môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Uznesením
okresného súdu č. k. 5 C 187/2007-53 z 27. augusta 2008 bol návrh sťažovateľa na obnovu
konania zamietnutý. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 359/2008 z 27. novembra 2008 tak, že
rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania potvrdil
(zmenil len výrok o náhrade trov prvostupňového konania).
Dňa 5. marca 2009 podal sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 1 Cdo 65/2011 (sťažovateľ uvádza
sp. zn. 1 Cdo 65/2001, pozn.) dovolanie sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať
nález, ktorým vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 187/2007 a jeho uznesením
z 27. augusta 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 359/2008
a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 65/2011
z 29. júna 2011, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 187/2007 a jeho uznesením z 27. augusta 2008, postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 359/2008 a jeho uznesením z 22. novembra 2008 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 65/2011 z 29. júna 2011.
1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 187/2007 a jeho uznesením z 27. augusta 2008, nie je daná právomoc ústavného
súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo veci rozhodol
uznesením z 27. augusta 2008) a proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, rozhodoval
v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie sp. zn. 9 Co 359/2008 z 27. novembra 2008).
Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať napadnuté konanie okresného súdu a jeho uznesenie z 27. augusta 2008.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv i postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 359/2008 a jeho uznesením z 22. novembra 2008
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 65/2011 z 29. júna 2011.
Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie označených práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Co 359/2008 z 27. novembra 2008, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
5 C 187/2007 z 27. augusta 2008, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 65/2011
z 29. júna 2011, zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by v prípade
sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu, ale
i najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.
Inými slovami, keby krajský súd a najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu
vykladal vo vzťahu k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných
subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo,
sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho návrhu
meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s predstavami sťažovateľa.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu sp. zn. 9 Co 359/2008 z 27. novembra 2008
Ústavný súd, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd
preukázané, že navrhovateľ sa svojím návrhom podaným na súde dňa 9. 7. 2007 domáhal
povolenia obnovy konania pôvodne vedeného na Okresnom súde v Martine pod č. k.
11 C 311/2002. Podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. poukazujúc na vyjadrenie znalca
MUDr. P. G. zo dňa 1. 2. 2007. Z tohto listinného dôkazu, ktorý navrhovateľ podľa
vlastného vyjadrenia nemohol použiť v predchádzajúcom konaní vyplýva, že znalecký
posudok, ktorý vypracoval znalec MUDr. P. G. v predchádzajúcom konaní, vychádzal z
neúplnej zdravotnej dokumentácie, Čo potom malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.
Vychádzajúc z týchto skutočností, prvostupňový súd postupoval správne, keď
s prihliadnutím na ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. (v písomnom vyhotovení rozhodnutia
prvostupňového súdu zrejme omylom citované zákonné ustanovenie Občianskeho
zákonníka) skúmal, či navrhovateľ nemohol v pôvodnom konaní bez svojej viny použiť
označený dôkaz, Či tento môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tomto
smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď návrh
navrhovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.
Ako správne konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
vyjadrenie znalca MUDr. G. zo dňa 1. 2. 2007 je prakticky totožné s vyjadrením toho istého
znalca zo dňa 8. 12. 2003, nachádzajúceho sa na č. l. 105 pôvodného spisu. Už v roku 2003
znalec uvádzal, že zdravotná dokumentácia pri vypracovaní znaleckého posudku v roku
2001 bola neúplná a že sám navrhovateľ mu predložil v tom čase záznam z hospitalizácie zo
dňa 5. 8. 1980, ako i potvrdenia o čerpaní práceneschopnosti za obdobia 3. 8. až 1. 9. 1977,
17. 8. až 1. 9. 1979 a 1. 2 až 16. 2. 1980. Nejedná sa teda o nové skutočnosti, ktoré by
nemali súdy k dispozícií v pôvodnom konám a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu v časti, ktorým návrh na povolenie obnovy zamietol, ako vecne
správne potvrdil.
S prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, keďže sa jednalo o uplatnenie
nárokov z pracovného úrazu, ako i na okolnosti na strane účastníkov konania (navrhovateľ
spĺňal podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, u odporcu sa jedná o právnickú
osobu), dospel odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu k presvedčeniu, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a preto napadnuté
rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti zmenil a odporcovi náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal, i keď mal vo veci plný úspech.
Z tých istých dôvodov potom odvolací súd nepriznal odporcovi ani náhradu trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.).“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 65/2011 z 29. júna 2011
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
„... Z ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle § 239 O. s. p. platí,
že proti uzneseniu je dovolanie prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie, ak
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie však nieje
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky. Citované ustanovenia neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom
opatrení, poriadkovej pokute; o znalečnom, tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej
rozhoduje uznesením.
V danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky ani
jedného z uznesení uvedených v ustanovení § 239 O. s. p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu,
ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je' prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku
alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať 'a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). i
V danej veci tieto nedostatky a vady konania neboli dovolacím súdom zistené.
Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c)
O. s. p. tvrdiac, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) O. s. p., pričom inou ním tvrdenou vadou je nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu. Pod námietku nepreskúmateľnosti treba zahrnúť jeho argumentáciu, že
súdy nižších stupňov nedostatočne vysvetlili dôvody postupu v konaní a dôvody rozhodnutia
a že odvolací súd sa dôsledne nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi ako i skutočnosť že
nereagoval vo svojom rozhodnutí na všetky ním navrhnuté dôkazy. Dovolací súd nezistil
prítomnosť tejto vady. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá zákonným
požiadavkám, odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a obsahovo zohľadňujúce všetky
podstatné námietky uvedené v odvolaní.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. najvyšší súd
nezistil pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu. Pod odňatím
možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia
ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané
mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu
senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. I a 3, § 123,
§ 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O. s. p.).
K námietkam odporcu uvedeným v dovolaní, že odvolací súd nesprávne postupoval
tým, Že sa nevyporiadal s novými navrhovanými dôkazmi, pri hodnotení dôkazov
nevysvetlili čo bolo preukázané a z akého dôvodu, teda súd nesprávne vyhodnotil výsledky
vykonaného dokazovania treba uviesť, že zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu vecne nesprávne. Zároveň treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné -
viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. a táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd mu odňal možnosť pred súdom aj tým, že vec
nesprávne právne posúdil. Treba preto uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie
možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s
jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením
veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na
zistený skutkový stav vyjadreným v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi neodníma
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia (viď R 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v
Časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v
rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. síce všeobecne považované za
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo
282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Nakoľko prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 a
§ 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 4
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z
hľadiska jeho vecnej správnosti.“
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd uviedol
dôvody, pre ktoré dovolanie proti uzneseniu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi
odmietol. Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto
časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011