Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 678/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka vo veci sťažnosti Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, zastúpenej

Ing. Jánom Počiatkom, ministrom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky, právne zastúpenej spoločnosťou AKMG, s. r. o., Advokátska kancelária,

Dolná 6A, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Nitre č. k. z 19. júna 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. z 19. júna 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. z 19. júna 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

Slovenskej republiky – Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky v sume 348,31 € (slovom tristoštyridsaťosem eur a tridsaťjeden centov) na účet

spoločnosti AKMG, s. r. o., Advokátska kancelária, Dolná 6A, Banská Bystrica, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. 32

z 25. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva

dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), v časti pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. z 19. júna 2013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, že v konaní vedenom Okresným

súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka

v právnom postavení žalobkyne domáhala proti obchodnej spoločnosti ARTTEP, a. s.,

Hlavná 1062/30, Stupava (ďalej aj „ARTTEP, a. s.“ alebo „žalovaný v 1. rade“),

, správcovi konkurznej podstaty úpadcu ARTTEP, a. s., Hlavná

1062/30, Stupava, a proti ďalším štyrom žalovaným (spolu aj „žalovaní“) „určenia

neplatnosti záložných zmlúv, na základe ktorých bol vykonaný vklad záložného práva

do katastra nehnuteľností v kat. úz.

a záložných zmlúv registrovaných Štátnym notárstvom v Topoľčanoch

, na základe ktorých bol vykonaný vklad do katastra

nehnuteľností v kat. úz. “. Nehnuteľnosti, v súvislosti s ktorými

ARTTEP, a. s., uzatvorila s viacerými peňažnými ústavmi (bankami) záložné zmluvy

na zabezpečenie nimi poskytnutých úverov, mala táto spoločnosť nadobudnúť na základe

Hospodárskej zmluvy R 1/90 z 23. novembra 1990.

Sťažovateľka poukázala na to, že rozsudkom okresného súdu č. k.

z 20. decembra 1994 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 3. októbra 1996 (ktoré nadobudli právoplatnosť 29. novembra 1996)

bolo určené, že „prevod vlastníctva majetku štátneho podniku Kovopodnik, Komunálne

služby a Stavokombinát v Topoľčanoch určeného podľa príloh k hospodárskym zmluvám

č. R 1/90 zo dňa 23. 11. 1990 na akciovú spoločnosť Arttep, Stupava, je neplatný“.

Totožnú otázku neplatnosti záložných zmlúv uzavretých medzi ARTTEP, a. s.,

resp. jeho odštepným závodom ARTTEP STAV, Krušovská 2090/61, Topoľčany,

a ďalším peňažným už v minulosti vyriešil Krajský súd v Bratislave,

keď rozsudkom sp. zn. z 15. januára 1997 (ktorý nadobudol právoplatnosť

25. februára 1997) určil, že tieto sú neplatné.

V danom prípade však okresný súd rozsudkom č. k.

zo 14. decembra 2012 návrh sťažovateľky na určenie neplatnosti citovaných záložných

zmlúv zamietol, pričom vychádzajúc z ustanovení § 151b ods. 1 a 2 a § 151d ods. 1

účinného do 31. decembra 2002 uviedol, že „... má za to, že

napadnuté záložné zmluvy boli platne uzavreté a neodporujú zákonu, keďže záložné právo

sa týkalo nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom v čase uzavretia záložných zmlúv bol stále

odporca v 1/r. a záložní veritelia s ním dobromyseľne uzavreli záložné zmluvy a na základe

týchto záložných zmlúv bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a teda záložné právo

platne vzniklo, i keď neskoršími súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že odporca v 1/r.

neplatným spôsobom nadobudol majetok bývalých štátnych podnikov (Kovopodnik,

Komunálne služby a Stavokombinát v Topoľčanoch). Súd však musel vychádzať z toho, že aj

keď podľa týchto rozhodnutí v čase uzatvárania záložných zmlúv odporca v 1/r. nemal byť

vlastníkom sporných nehnuteľností, tak záložné právo vzniklo vkladom do katastra

nehnuteľností a záložní veritelia konali dobromyseľne, pretože v čase uzatvárania záložných

zmlúv bol stále ako vlastník založených nehnuteľností vedený odporca v 1/r. Okrem toho

bolo možné návrh zamietnuť voči odporcom v 3/, 4/ a 5/ rade aj pre nedostatok pasívnej

legitimácie na ich strane, nakoľko vyššie uvedenými zmluvami o postúpení pohľadávok

došlo k prevodu práv spojených so záložnými zmluvami na iné spoločnosti, avšak

na uvedenú skutočnosť navrhovateľ nereagoval a nenavrhol zámenu účastníkov, a pokiaľ ide

o nehnuteľnosti zapísané na LV , tak pri uplatňovaní

neplatností záložných zmlúv navrhovateľovi v tomto prípade chýba aktívna legitimácia,

pretože ako vlastník týchto nehnuteľností je stále odporca v 1/r. Z uvedených dôvodov mal

súd za to, že v čase uzavretia sporných záložných zmlúv bol odporca v 1/r. vedený ako

vlastník nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložných zmlúv a keďže došlo na základe

týchto zmlúv ku vkladu do katastra nehnuteľností a záložní veritelia týmto spôsobom prijali

predmet zálohu dobromyseľne, tak záložné zmluvy boli uzavreté v súlade s vtedy platným

právom a navrhovateľ nepreukázal nedobromyseľnosť záložných veriteľov.“.

Po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom č. k. 683

z 19. júna 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keďže „nezistil dôvod, aby sa

odchýlil od argumentov a právneho záveru súdu prvého stupňa“. Podľa jeho názoru

„Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných zmlúv,

na základe ktorých došlo k zriadeniu záložného práva, bol ako vlastník zakladaných

nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1. rade. Záložní veritelia teda

vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca

jednoznačným vlastníkom predmetu záložného práva. Za takejto situácie nebolo

povinnosťou záložných veriteľov ako subjektov konajúcich v dobrej viere, posudzovať

pripadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo

prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení

( a nasl. ) v konaní nepreukázal, že záložní veritelia neboli pri uzatváraní

záložných zmlúv dobromyseľní.“.

Dovolanie sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 28. augusta 2014 odmietol z dôvodu, že „nie je podľa

prípustné a vady uvedené v zistené neboli“.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že priznaním súdnej ochrany záložnému právu

žalovaných, ktoré vzniklo na základe absolútne neplatného úkonu, resp. ktoré svoj vznik

odvodzuje od právneho úkonu neplatného od počiatku, došlo zo strany krajského súdu

(ale aj okresného súdu) okrem porušenia zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv,

ako má sám“ podrobne rozvinutej vo viacerých rozhodnutiach či už ústavného súdu

(sp. zn. ), najvyššieho súdu (sp. zn. ) alebo aj Ústavného súdu

Českej republiky (sp. zn. ), aj k neoprávnenému obmedzeniu jej

vlastníckeho práva zaručeného . Odvolávajúc sa na obsah práva

na spravodlivý súdny proces, súčasťou ktorého je povinnosť súdov svoje rozhodnutia

náležite a presvedčivo odôvodniť v zmysle ,

preto tvrdí, že v jej prípade zjavne došlo k porušeniu jej práv zaručených čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 1110/14

z 26. septembra 2014 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho

súdu uvádzam, že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. odôvodnenie tohto rozhodnutia,

nepovažujem za arbitrárne tak, ako to namieta sťažovateľ. Odvolací súd okrem

skonštatovania správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil ťažiskové argumenty, ktoré ho viedli

k potvrdeniu napadnutého rozhodnutia. Pri odôvodnení odvolací súd aplikoval ustanovenie

, pričom zdôraznil správnosť napadnutého

rozhodnutia dôvodmi uvedenými v odseku 3 a 4 str. 5 rozsudku. Takýto postup považujem

za súladný s procesným predpisom ako aj .

Z uvedených dôvodov považujeme predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú. Ako

účastník konania netrváme na ústnom pojednávaní a nemáme ani žiadne návrhy na ďalšie

dokazovanie.“

Na uvedené vyjadrenie reagoval právny zástupca sťažovateľky listom

z 11. februára 2015, v ktorom jej predchádzajúcu argumentáciou doplnil o konštatovanie, že

„došlo k porušeniu práv namietaných sťažnosťou aj v súvislosti s uprednostnením zásady

dobrej viery pred ochranou vlastníckeho práva“. Podľa jeho názoru „je absurdné, aby sa

prihliadalo na dobrú vieru záložného veriteľa, ak právne úkony trpia takými vadami, ktoré

spôsobujú absolútnu neplatnosť týchto právnych úkonov, a zároveň, ak by aj tieto právne

úkony neboli vyhodnotené za absolútne neplatné, tak potom, aby záložca, ktorý v čase

uzatvorenia záložných zmlúv vedel o návrhu prokurátora (na základe ktorého bolo

rozhodnuté, že právne úkony, ktorými nadobudol predmet záložného práva sú neplatné)

mohol založiť predmet záložného práva, ktorého nebol skutočným vlastníkom a v tom čase

mohol a mal mať pochybnosť o svojom vlastníckom práve k zálohu, ale pre dobromyseľnosť

záložného veriteľa by boli tieto právne úkony vyhodnotené ako platné bez prihliadania

na vedomosť záložcu o spornosti jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v relevantnom

čase“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky

zaručených a a práva zaručeného

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. z 19. júna 2013, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. zo 14. decembra 2012

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúv (pozri I. časť

odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať

aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje

k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne

konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru, pričom medzi nimi niet zásadných odlišností.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (mutatis mutandis

), ak každé rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne

konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a §

157 ods. 1 (ďalej aj „OSP“), m. m. ], pritom

starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej (m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , a ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými

súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (,

), že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov

je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať

a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis , ). Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o podanom odvolaní dodržiavať

aj krajský súd, preto úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to

minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uviedol:

„... Po vyhodnotení odvolacích dôvodov (ktorými je viazaný ),

vo vzťahu k celému obsahu spisového materiálu, odvolací súd s prihliadnutím

na ustanovenie konštatuje, že nezistil dôvod, aby sa odchýlil od

argumentov a právneho záveru súdu prvého stupňa. Preto sa s týmto rozhodnutím

stotožňuje, poukazuje na odôvodnenie rozsudku a nebude nadbytočné opakovať dôvody už

obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí.

Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, odvolací súd opätovne cituje

ustanovenia , a (účinného v relevantnom čase), podľa

ktorých, záložné právo vzniká na základe písomnej zmluvy, schválenej dedičskej dohody

alebo zákona. Ak ide o nehnuteľnosť, záložné právo vzniká vkladom do katastra

nehnuteľností. Ak niekto dá to zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá

má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záložným právom, vznikne záložné právo, len ak

sa vec odovzdá záložnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, že záložca je oprávnený

vec založiť. V prípade pochybností platí, že záložný veriteľ konal dobromyseľne.

Podstatné pre prejednávanú vec je konštatovanie, že v dobe uzatvárania záložných

zmlúv, na základe ktorých došlo k zriadeniu záložného práva., bol ako vlastník zakladaných

nehnuteľností v evidencii nehnuteľností vedený žalovaný v 1, rade. Záložní veritelia teda

vychádzali z údajov evidencie nehnuteľností, v ktorých bol žalovaný v 1. rade ako záložca

jednoznačným vlastníkom predmetu záložného práva. Za takejto situácie nebolo

povinnosťou záložných veriteľov ako subjektov konajúcich v dobrej viere, posudzovať

prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu; ktoré právo

prináleží súdom. Žalobca ako nositeľ dôkazného bremena na preukázanie svojich tvrdení

( a nasl. ) v konaní nepreukázal, že záložní veritelia neboli pri uzatváraní

záložných zmlúv dobromyseľní (s poukazom na právny stav ku dnu 31. 12. 2002).

Z uvádzaných podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.“

Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledne

neriadil uvedenými ústavnými a zákonnými požiadavkami kladenými na obsah

odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúcimi z , pretože v podstate žiadnym

spôsobom nereagoval na právne relevantnú argumentáciu sťažovateľky vychádzajúcu

zo skorších právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v konaní o určenie

neplatnosti prevodu majetku štátu na iné osoby a v konaní o určenie neplatnosti právnych

úkonov – ďalších záložných zmlúv (pozri I. časť odôvodnenia tohto nálezu, pozn.).

Okrem toho, odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd zdôraznil, že

právo „... posudzovať prípadnú platnosť, resp. neplatnosť nadobudnutia vlastníckeho práva

žalobcu... prináleží súdom“, pričom bez ďalšieho potvrdil ako vecne správny právny záver

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti záložných zmlúv

z dôvodu, že tieto „... boli platne uzavreté a neodporujú zákonu, ... na základe týchto

záložných zmlúv bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a teda záložné právo platne

vzniklo, i keď neskoršími súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že odporca v 1/r. neplatným

spôsobom nadobudol majetok bývalých štátnych podnikov (Kovopodnik, Komunálne služby

a Stavokombinát v Topoľčanoch)“, nezodpovedá ani ustanoveniu , podľa

ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány,

a ako také je z ústavného hľadiska nepreskúmateľné, nezohľadňujúce princíp zachovávania

ústavnosti a princíp právnej istoty ako imanentných súčastí princípu právneho štátu podľa

.

Ústavný súd už v náleze č. k. z 20. januára 2010 zdôraznil, že

vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia , ako aj na

zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159

ods. 2 konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať

právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou

v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme

odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver arbitrárny

pre jednoznačný rozpor so zákonom.

Tento názor ústavného súdu reflektuje aj rozhodovacia prax všeobecných súdov pri

riešení otázky ich viazanosti posúdením hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania v inom

súdnom konaní.

Najvyšší súd napríklad v uznesení sp. zn. z 29. apríla 2010 uviedol,

že „... ak z existencie právoplatného rozhodnutia vyplýva otázka, ktorá je pre správne

rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), treba sa ňou zaoberať... Pokiaľ ide

o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní

účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu,

z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania)

odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní

predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) je

týmto vyriešením viazaný.“

Aj v ďalšom uznesení sp. zn. z 31. januára 2012 najvyšší súd vyslovil,

že ak v občianskoprávnom konaní už bola právoplatne vyriešená určitá otázka

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku

posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

Napokon, v rozsudku sp. zn. z 1. júla 1998 najvyšší súd vyslovil, že

absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo

zo zákona (ex lege) a hľadí sa naň, akoby nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť

zhojená dodatočným schválením (retihabíciou) a nemôže konvalidovať ani dodatočným

odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky

ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je založený na ústavne súladnej racionálnej právnej

argumentácii a ako taký ho treba považovať za arbitrárny, porušujúci základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo sa sekundárne premietlo aj do porušenia jej

základného práva podľa (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako

porušujúci označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2

(a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku nálezu. V ďalšom

konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde), preto jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť o podanom odvolaní

sťažovateľky so zreteľom na právne účinky skôr právoplatne skončených konaní.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 11. februára 2015 vyčíslil trovy konania

celkovou sumou 370,55 €.

Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume

348,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby (príprava

a prevzatie veci) vykonaný v roku 2014 v sume 134 € plus režijný paušál v sume 8,04 €

a jeden úkon právnej služby (doplnenie sťažnosti) vykonaný v roku 2015 v sume 139,83 €

plus režijný paušál v sume 8,39 € spolu s 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd

(bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015