Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 13/2012
PDF · 215.71 KB
No categories available
III. ÚS 13/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. K.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. októbra 2011 faxom a 25. októbra 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej
spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že bola účastníčkou konania pred všeobecnými
súdmi (žalobkyňou) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tomto konaní Okresný
súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) jej žalobu zamietol rozsudkom
sp. zn. 10 C 54/2003 z 18. mája 2007 vzhľadom na to, že žalovaným „v spore chýba
pasívna vecná legitimácia“.
Proti rozsudku podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 173/08 z 28. januára 2010 tak, že potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti zrušil jeho výrok o trovách. Proti
tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011 odmietol.
Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom najmä preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu je
arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené, v jej veci bola porušená zásada kontradiktórnosti
konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.
Arbitrárnosť rozhodnutia vidí sťažovateľka v tom, že „odvolací súd síce správne
konštatuje, že za vznik stavby ako objektu práva je nutné považovať moment v realizácii
stavby, kedy je jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné riešenie prvého
nadzemného podlažia... Odvolací súd však zároveň vyslovuje opačný názor, že z dôvodu
nedostatku stavebného povolenia na strane Sťažovateľa, tento nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k zhotovovanej stavbe, keďže konal v rozpore s normami stavebného
práva.
Tento vzájomný vnútorný rozpor zdôvodnenia Rozhodnutia odvolacieho súdu
potvrdeného v Napadnutom uznesení v kľúčovej právnej otázke je nutné považovať prejav
arbitrárnosti celého rozhodnutia.“.
K tomu uvádza aj judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 154/05), rozhodnutia
najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Cdo 201/96) a Najvyššieho súdu Českej republiky
„sp. zn. 22 Cdo 1174/2001“ a vyslovuje svoj právny názor, že „nie je možné stotožňovať
povolenie realizácie stavby podľa predpisov stavebného práva s otázkou vzniku nehnuteľnej
veci ako predmetu vlastníckeho práva...
Ak by totiž odvolací súd posudzoval rozhodnú právnu otázku podľa správneho
právneho predpisu (Občianskeho zákonníka) musel by s ohľadom na ďalej uvedené
dosiahnuť presne opačný právny názor.
Jedným z originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veci je v súlade
s Občianskym zákonníkom vytvorenie veci. Subjekt, ktorý dielo vytvoril, sa stáva jeho
vlastníkom bez ohľadu na to, či boli splnené povinnosti podľa iných právnych noriem, a to
v tomto prípade stavebného práva...“.
Obdobne sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,
ktorý nezistil porušenie „zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“ z dôvodu, že mala
možnosť „vyjadriť sa k výpisu z listu vlastníctva, ktorý bol predložený na pojednávaní dňa
18.05.2007“, a vyslovuje svoju nespokojnosť aj s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým
potvrdil záver okresného súdu „o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu
1 a 2, keďže po začatí súdneho konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k jednotlivým
bytom na ďalšie osoby...“.
Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že nemožno súhlasiť ani s názorom krajského súdu,
ktorý tvrdí, že nedošlo k porušeniu „jej práva na spravodlivý súdny proces, keďže až do
vynesenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené dňa 18.05.2007
nezmenil žalobu a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania“, pričom sa opiera
o to, že v konaní pred okresným súdom „na pojednávaní dňa 24.04.2007 právny zástupca
Odporcu v 2. rade uvádza, že vlastnícke právo k jednotlivým bytom bolo prevedené
na členov Odporcu v 2. rade a v tomto smere prisľúbil súdu doručiť listinné dôkazy, listy
vlastníctva. Zo zápisnice z tohto pojednávania dokonca vyplýva povinnosť Odporcu
v 2. rade doručiť aktuálny list vlastníctva...
Zo zápisnice z nasledujúceho pojednávania v tejto veci konaného dňa 18.05.2007 je
zrejmé, že odporca v 2. rade v rozpore s vyššie uloženou povinnosťou predložil výpis z listu
vlastníctva číslo ... zo dňa 09.05,2007, a to až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo
dokazovanie vyhlásené za skončené...“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že nebola oboznámená s obsahom všetkých dôkazov
a okresný súd mal „Vzhľadom na priebeh pojednávania dňa 18.05.2007... plne rešpektujúc
zásadu kontradiktórnosti zrušiť svoje uznesenie o skončení dokazovania a umožniť
Sťažovateľovi posúdiť predložené dôkazy a vyjadriť sa k týmto listinám. Súd prvého stupňa
však neodstránil túto chybu v konaní a na tom istom pojednávaní rozhodol vo veci, pričom
jedným z dôvodov zamietnutie žaloby Sťažovateľa bol aj nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na strane odporcov ... pričom odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil.
Keďže ale pochybenie okresného súdu nebolo odstránené v konaní na súde
odvolacom, máme za to, že v tomto súdnom konaní došlo k porušeniu ústavného práva
Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a článku 6 Dohovoru...“, a teda
sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Takisto podľa sťažovateľky záver najvyššieho súdu je v rozpore aj s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Krčmář a ostatní proti Českej republike), pretože
jej mala byť poskytnutá lehota „na kvalifikované vyjadrenie k predloženej listine, úpravu
žalobného návrhu a zmenu účastníkov konania“. Jej žiadosti o odročenie pojednávania
však všeobecný súd už nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom, čím jej odňal možnosť
konať pred súdom.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta tiež to, že krajský súd zamietol žalobu
aj z dôvodu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (aplikácia § 486 Občianskeho
zákonníka podľa názoru sťažovateľky v jej prípade nebola možná), k čomu sa však
sťažovateľka nemohla kvalifikovane vyjadriť, a poukazujúc na analogickú vec, o ktorej
rozhodoval najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000, a ďalšie,
napr. sp. zn. 5 Cdo 36/99 a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 171/06, je toho názoru, že
krajský súd „rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti“, pretože jej znemožnil
domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych
záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Okrem toho
v dovolaní tvrdila, že „rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a právo podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj právo podľa článku 20 ods. 1 Ústavy... boli uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 93/2010 zo dňa 08.06.2011 porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 1 Cdo 93/2010 zo dňa 08.06.2011 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
Najvyšší súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011, ktorým odmietol jej dovolanie proti rozhodnutiu krajského
súdu a okresného súdu, ktorými nevyhoveli sťažovateľke v konaní o jej návrhu na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a rozhodli v jej neprospech. V tejto súvislosti namieta,
že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom najmä preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a nedostatočne
zdôvodnené, a tiež zo strany všeobecných súdov v jej veci boli tiež porušené zásady
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(napr. I. ÚS 13/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (obdobne napr. III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý
argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa
osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je najmä nedostatočné odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 93/2010 z 8. júna 2011, ktorý sa podľa nej nevysporiadal
s jej dovolacími dôvodmi (odňatá možnosť konať pred súdmi), a údajné nesprávne právne
posúdenie veci všeobecnými súdmi.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02,
Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže
uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne
posudzujúc podmienky podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale
tiež sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP
(t. j. či v danej veci nedošlo k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať). Existenciu
ďalších vád podľa toho ustanovenia dovolací súd nezistil a dospel k záveru o neprípustnosti
dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 8 až 11 zdôvodnený primerane
a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto
súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené
v konaní pred najvyšším súdom sú totožné s námietkami sťažovateľky v konaní pred
ústavným súdom.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie k jednotlivým námietkam sťažovateľky odôvodnil
v podstatnom takto: «Z hľadiska navrhovateľkou namietanej nepreskúmateľnosti
(arbitrárnosti) dovolaním napadnutého rozhodnutia treba uviesť, že dôvodom, z ktorých
žalobkyňa predmetnú vadu vyvodzuje, nemožno priznať príslušnú relevanciu...
V predmetnej veci podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
(stotožňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver, že aj
za predpokladu, že žalobkyňa zrealizovala stavbu do štádia, keď bolo jednoznačné
a nezameniteľné zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (ako kritéria
stavby) a teda išlo by o vytvorenie veci ako jedného zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho
práva, žalobkyňa ho nemohla nadobudnúť, nakoľko konala bezprávne (nemala žiadne
oprávnenie stavať na základe zmluvného vzťahu, stavebného povolenia) a teda nebol tam
prejavený žiaden úmysel mať stavbu pre seba...
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, Najvyšší
súd SR dospel k záveru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Totiž žalobkyňa vedela, že
(približne už v dobe spadajúcej do jej návrhu na doplnenie a zmenu žaloby, ktoré došlo
na súd 18. 2. 2003) byty sú ponúkané na predaj a s tým súvisí aj nutnosti zmeny, resp.
doplnenia okruhu účastníkov na strane odporcov (viď č. l. ... spisu). Pri vynaložení
potrebného úsilia teda mohla zistiť vlastnícky stav z katastra nehnuteľnosti (verejne
prístupného) a svoju žalobu primerane upraviť a to za situácie, keď návrh na začatie
konania v predmetnej veci bol podaný na súd 27. 3 2003 a byty boli prevedené na fyzické
osoby zmluvami zo 17. 9. 2004 (viď LV č. ... - na č. l. ... spisu) a súd prvého stupňa rozhodol
až v 18. 5. 2007. V spise sa však (ešte predtým) nachádza „výzva občanov na urýchlené
riešenie situácie ohľadne výstavby bytového domu na ...“ (. č. l. ...), ďalej záznam z
rokovania - ... z 8. 4. 2003 (č. l. ...), takže žalobkyňa sa v rámci dovolacieho konania
nedôvodné bráni tým, že sa v súdnom konaní nemohla vyjadriť k zásadnému dôkazu a že
práve preto nemohla primerane upraviť svoju žalobu. Toto uznesenie je však len
procesného charakteru, ktorým sa upravuje vedenie konania, preto ak aj súd po skončení
dokazovania nejaký ďalší dôkaz vykoná, účastníci sa majú právo k nemu vyjadriť a
predložiť alebo označiť nové dôkazy.
Napokon zo zápisnice z 24.4.2007 (č. l. ... spisu) vyplýva, že žalovaní navrhli nový
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení- nový výpis z listu vlastníctva, preukazujúci
nedostatok ich pasívnej legitimácie, pričom žalobkyňa bola na pojednávaní prítomná
a poučená v súlade s § 120 ods. 4 O. s .p. Napriek tomu sa na ďalšom pojednávaní
z 18.5.2007 (č. 1. 543 spisu) k navrhovanému dôkazu, ani neskôr po jeho predložení,
nevyjadrila, žiadala len konanie odročiť za účelom zmeny návrhu príp. vstupu ďalších
účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa mohla vyjadriť k novému dôkazu
žalovaných a súd jej preto nevytvoril nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich
tvrdení (II. ÚS 136/08), nejde preto o vadu podľa § 237písm. f/ O. s. p.,
Rovnako nemožno akceptovať dovolateľkou namietané porušenie dvojinštančnosti
konania, (že žalobkyňa sa nemala možnosť vyjadriť k názoru odvolacieho súdu vyjadreného
v rozsudku z hľadiska ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere) nejde o prípad podľa
§237 písm. f/ O. s. p. Išlo totiž len o podporné konštatovanie odvolacieho súdu, ktorého
odôvodnenie je (v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa) iba rozšírené o ďalšiu
skutočnosť bez toho, aby táto skutočnosť bola relevantná a jediná z hľadiska spôsobu
rozhodnutia veci a dôvodov, ktoré k nemu viedli. Za týchto okolností rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je rozhodnutím prekvapivým a nemožno vyvodiť záver že
postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O. s. p.»“
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia nezistil existenciu okolností
nasvedčujúcich tomu, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo možné považovať
za zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože najvyšší súd v posudzovanej veci použil
relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom, a aj rozsudok
krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/08 z 28. januára 2010 je tiež riadne odôvodnený (na s. 4 až
6), a preto ústavný súd považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj rozsudok
krajského súdu za ústavne udržateľné, nesignalizujúce možné porušenie označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže
nič zmeniť ani sťažovateľkou označená judikatúra všeobecných súdov, pretože táto
s podstatou a osobitnými okolnosťami tejto veci nie je v priamej príčinnej súvislosti, a aj
právne úvahy opísané v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
dávajú jasnú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá spočívala v posúdení pasívnej
legitimácie odporcov. V skutočnosti ide iba o to, že na namietané právne otázky má
sťažovateľka odlišný právny názor ako všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe
bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Hoci takú právnu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho zákonníka, akú zastáva
sťažovateľka, možno považovať nepochybne aj za legitímnu a prípadne za možnú, rovnako
však treba posudzovať aj právnu interpretáciu všeobecných súdov, ktorá sa nejaví ako
ústavne nekonformná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má
rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Pokiaľ ide o namietané porušenie označeného práva, ústavný súd považuje
predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže v danom prípade ústavný súd
nezistil porušenie práv zakotvených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo
dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sa už
ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012