Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 13/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. K.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 8. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. októbra 2011 faxom a 25. októbra 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. júna 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že bola účastníčkou konania pred všeobecnými

súdmi (žalobkyňou) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tomto konaní Okresný

súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) jej žalobu zamietol rozsudkom

sp. zn. z 18. mája 2007 vzhľadom na to, že žalovaným „v spore chýba

pasívna vecná legitimácia“.

Proti rozsudku podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2010 tak, že potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti zrušil jeho výrok o trovách. Proti

tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 8. júna 2011 odmietol.

Sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom najmä preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu je

arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené, v jej veci bola porušená zásada kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.

Arbitrárnosť rozhodnutia vidí sťažovateľka v tom, že „odvolací súd síce správne

konštatuje, že za vznik stavby ako objektu práva je nutné považovať moment v realizácii

stavby, kedy je jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné riešenie prvého

nadzemného podlažia... Odvolací súd však zároveň vyslovuje opačný názor, že z dôvodu

nedostatku stavebného povolenia na strane Sťažovateľa, tento nemohol nadobudnúť

vlastnícke právo k zhotovovanej stavbe, keďže konal v rozpore s normami stavebného

práva.

Tento vzájomný vnútorný rozpor zdôvodnenia Rozhodnutia odvolacieho súdu

potvrdeného v Napadnutom uznesení v kľúčovej právnej otázke je nutné považovať prejav

arbitrárnosti celého rozhodnutia.“.

K tomu uvádza aj judikatúru ústavného súdu (napr. ), rozhodnutia

najvyššieho súdu (sp. zn. ) a Najvyššieho súdu Českej republiky

„sp. zn. “ a vyslovuje svoj právny názor, že „nie je možné stotožňovať

povolenie realizácie stavby podľa predpisov stavebného práva s otázkou vzniku nehnuteľnej

veci ako predmetu vlastníckeho práva...

Ak by totiž odvolací súd posudzoval rozhodnú právnu otázku podľa správneho

právneho predpisu () musel by s ohľadom na ďalej uvedené

dosiahnuť presne opačný právny názor.

Jedným z originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veci je v súlade

s vytvorenie veci. Subjekt, ktorý dielo vytvoril, sa stáva jeho

vlastníkom bez ohľadu na to, či boli splnené povinnosti podľa iných právnych noriem, a to

v tomto prípade stavebného práva...“.

Obdobne sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

ktorý nezistil porušenie „zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní“ z dôvodu, že mala

možnosť „vyjadriť sa k výpisu z listu vlastníctva, ktorý bol predložený na pojednávaní dňa

18.05.2007“, a vyslovuje svoju nespokojnosť aj s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým

potvrdil záver okresného súdu „o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu

1 a 2, keďže po začatí súdneho konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k jednotlivým

bytom na ďalšie osoby...“.

Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že nemožno súhlasiť ani s názorom krajského súdu,

ktorý tvrdí, že nedošlo k porušeniu „jej práva na spravodlivý súdny proces, keďže až do

vynesenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené dňa 18.05.2007

nezmenil žalobu a ani nenavrhol vstup ďalších účastníkov do konania“, pričom sa opiera

o to, že v konaní pred okresným súdom „na pojednávaní dňa 24.04.2007 právny zástupca

Odporcu v 2. rade uvádza, že vlastnícke právo k jednotlivým bytom bolo prevedené

na členov Odporcu v 2. rade a v tomto smere prisľúbil súdu doručiť listinné dôkazy, listy

vlastníctva. Zo zápisnice z tohto pojednávania dokonca vyplýva povinnosť Odporcu

v 2. rade doručiť aktuálny list vlastníctva...

Zo zápisnice z nasledujúceho pojednávania v tejto veci konaného dňa 18.05.2007 je

zrejmé, že odporca v 2. rade v rozpore s vyššie uloženou povinnosťou predložil výpis z listu

vlastníctva číslo ... zo dňa 09.05,2007, a to až po vyhlásení uznesenia, ktorým bolo

dokazovanie vyhlásené za skončené...“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že nebola oboznámená s obsahom všetkých dôkazov

a okresný súd mal „Vzhľadom na priebeh pojednávania dňa 18.05.2007... plne rešpektujúc

zásadu kontradiktórnosti zrušiť svoje uznesenie o skončení dokazovania a umožniť

Sťažovateľovi posúdiť predložené dôkazy a vyjadriť sa k týmto listinám. Súd prvého stupňa

však neodstránil túto chybu v konaní a na tom istom pojednávaní rozhodol vo veci, pričom

jedným z dôvodov zamietnutie žaloby Sťažovateľa bol aj nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie na strane odporcov ... pričom odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil.

Keďže ale pochybenie okresného súdu nebolo odstránené v konaní na súde

odvolacom, máme za to, že v tomto súdnom konaní došlo k porušeniu ústavného práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... a článku 6 Dohovoru...“, a teda

sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Takisto podľa sťažovateľky záver najvyššieho súdu je v rozpore aj s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (prípad Krčmář a ostatní proti Českej republike), pretože

jej mala byť poskytnutá lehota „na kvalifikované vyjadrenie k predloženej listine, úpravu

žalobného návrhu a zmenu účastníkov konania“. Jej žiadosti o odročenie pojednávania

však všeobecný súd už nevyhovel a vo veci rozhodol rozsudkom, čím jej odňal možnosť

konať pred súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta tiež to, že krajský súd zamietol žalobu

aj z dôvodu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere (aplikácia § 486 Občianskeho

zákonníka podľa názoru sťažovateľky v jej prípade nebola možná), k čomu sa však

sťažovateľka nemohla kvalifikovane vyjadriť, a poukazujúc na analogickú vec, o ktorej

rozhodoval najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 25. októbra 2000, a ďalšie,

napr. sp. zn. a nález ústavného súdu sp. zn. , je toho názoru, že

krajský súd „rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti“, pretože jej znemožnil

domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych

záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Okrem toho

v dovolaní tvrdila, že „rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( )“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva Sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ... a právo podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj právo podľa článku 20 ods. 1 ... boli uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 08.06.2011 porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 08.06.2011 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. júna 2011, ktorým odmietol jej dovolanie proti rozhodnutiu krajského

súdu a okresného súdu, ktorými nevyhoveli sťažovateľke v konaní o jej návrhu na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a rozhodli v jej neprospech. V tejto súvislosti namieta,

že postupom najvyššieho súdu (aj krajského súdu) jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom najmä preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a nedostatočne

zdôvodnené, a tiež zo strany všeobecných súdov v jej veci boli tiež porušené zásady

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní a dvojinštančnosti konania.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(napr. ) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ().

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (obdobne napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa

osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je najmä nedostatočné odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. júna 2011, ktorý sa podľa nej nevysporiadal

s jej dovolacími dôvodmi (odňatá možnosť konať pred súdmi), a údajné nesprávne právne

posúdenie veci všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis napr. ,

).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže

uskutočniť dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne

posudzujúc podmienky podľa (ďalej len „OSP“), ale

tiež sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou podľa

(t. j. či v danej veci nedošlo k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať). Existenciu

ďalších vád podľa toho ustanovenia dovolací súd nezistil a dospel k záveru o neprípustnosti

dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí na strane 8 až 11 zdôvodnený primerane

a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd tiež nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

sú jasné a zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené, pričom takmer všetky námietky vznesené

v konaní pred najvyšším súdom sú totožné s námietkami sťažovateľky v konaní pred

ústavným súdom.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie k jednotlivým námietkam sťažovateľky odôvodnil

v podstatnom takto: «Z hľadiska navrhovateľkou namietanej nepreskúmateľnosti

(arbitrárnosti) dovolaním napadnutého rozhodnutia treba uviesť, že dôvodom, z ktorých

žalobkyňa predmetnú vadu vyvodzuje, nemožno priznať príslušnú relevanciu...

V predmetnej veci podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

(stotožňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver, že aj

za predpokladu, že žalobkyňa zrealizovala stavbu do štádia, keď bolo jednoznačné

a nezameniteľné zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (ako kritéria

stavby) a teda išlo by o vytvorenie veci ako jedného zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho

práva, žalobkyňa ho nemohla nadobudnúť, nakoľko konala bezprávne (nemala žiadne

oprávnenie stavať na základe zmluvného vzťahu, stavebného povolenia) a teda nebol tam

prejavený žiaden úmysel mať stavbu pre seba...

Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní, Najvyšší

súd SR dospel k záveru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Totiž žalobkyňa vedela, že

(približne už v dobe spadajúcej do jej návrhu na doplnenie a zmenu žaloby, ktoré došlo

na súd 18. 2. 2003) byty sú ponúkané na predaj a s tým súvisí aj nutnosti zmeny, resp.

doplnenia okruhu účastníkov na strane odporcov (viď č. l. ... spisu). Pri vynaložení

potrebného úsilia teda mohla zistiť vlastnícky stav z katastra nehnuteľnosti (verejne

prístupného) a svoju žalobu primerane upraviť a to za situácie, keď návrh na začatie

konania v predmetnej veci bol podaný na súd 27. 3 2003 a byty boli prevedené na fyzické

osoby zmluvami zo 17. 9. 2004 (viď LV č. ... - na č. l. ... spisu) a súd prvého stupňa rozhodol

až v 18. 5. 2007. V spise sa však (ešte predtým) nachádza „výzva občanov na urýchlené

riešenie situácie ohľadne výstavby bytového domu na ...“ (. č. l. ...), ďalej záznam z

rokovania - ... z 8. 4. 2003 (č. l. ...), takže žalobkyňa sa v rámci dovolacieho konania

nedôvodné bráni tým, že sa v súdnom konaní nemohla vyjadriť k zásadnému dôkazu a že

práve preto nemohla primerane upraviť svoju žalobu. Toto uznesenie je však len

procesného charakteru, ktorým sa upravuje vedenie konania, preto ak aj súd po skončení

dokazovania nejaký ďalší dôkaz vykoná, účastníci sa majú právo k nemu vyjadriť a

predložiť alebo označiť nové dôkazy.

Napokon zo zápisnice z 24.4.2007 (č. l. ... spisu) vyplýva, že žalovaní navrhli nový

dôkaz na preukázanie svojich tvrdení- nový výpis z listu vlastníctva, preukazujúci

nedostatok ich pasívnej legitimácie, pričom žalobkyňa bola na pojednávaní prítomná

a poučená v súlade s § 120 ods. 4 O. s .p. Napriek tomu sa na ďalšom pojednávaní

z 18.5.2007 (č. 1. 543 spisu) k navrhovanému dôkazu, ani neskôr po jeho predložení,

nevyjadrila, žiadala len konanie odročiť za účelom zmeny návrhu príp. vstupu ďalších

účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa mohla vyjadriť k novému dôkazu

žalovaných a súd jej preto nevytvoril nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich

tvrdení (), nejde preto o vadu podľa ísm. f/ ,

Rovnako nemožno akceptovať dovolateľkou namietané porušenie dvojinštančnosti

konania, (že žalobkyňa sa nemala možnosť vyjadriť k názoru odvolacieho súdu vyjadreného

v rozsudku z hľadiska ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere) nejde o prípad podľa

Išlo totiž len o podporné konštatovanie odvolacieho súdu, ktorého

odôvodnenie je (v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa) iba rozšírené o ďalšiu

skutočnosť bez toho, aby táto skutočnosť bola relevantná a jediná z hľadiska spôsobu

rozhodnutia veci a dôvodov, ktoré k nemu viedli. Za týchto okolností rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je rozhodnutím prekvapivým a nemožno vyvodiť záver že

postupom súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237

písm. f/ »“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia nezistil existenciu okolností

nasvedčujúcich tomu, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo možné považovať

za zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, pretože najvyšší súd v posudzovanej veci použil

relevantné právne normy a vyložil ich ústavne akceptovateľným spôsobom, a aj rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 28. januára 2010 je tiež riadne odôvodnený (na s. 4 až

6), a preto ústavný súd považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj rozsudok

krajského súdu za ústavne udržateľné, nesignalizujúce možné porušenie označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže

nič zmeniť ani sťažovateľkou označená judikatúra všeobecných súdov, pretože táto

s podstatou a osobitnými okolnosťami tejto veci nie je v priamej príčinnej súvislosti, a aj

právne úvahy opísané v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

dávajú jasnú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá spočívala v posúdení pasívnej

legitimácie odporcov. V skutočnosti ide iba o to, že na namietané právne otázky má

sťažovateľka odlišný právny názor ako všeobecné súdy. Táto skutočnosť však sama osebe

bez ďalšieho nemôže znamenať porušenie jej označených práv podľa a dohovoru.

Hoci takú právnu interpretáciu dotknutých ustanovení , akú zastáva

sťažovateľka, možno považovať nepochybne aj za legitímnu a prípadne za možnú, rovnako

však treba posudzovať aj právnu interpretáciu všeobecných súdov, ktorá sa nejaví ako

ústavne nekonformná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti tiež namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa .

Podľa čl. 20 ods. 1 má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých má

rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Pokiaľ ide o namietané porušenie označeného práva, ústavný súd považuje

predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Keďže v danom prípade ústavný súd

nezistil porušenie práv zakotvených a dohovoru, nemohlo

dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sa už

ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012