Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/93/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I., s.r.o., so sídlom

v B., IČO X., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou K. s.r.o., advokátskou

kanceláriou so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. J. K. proti žalovaným 1/ A., s.r.o., so sídlom v B. zastúpenej JUDr. I. B.,

advokátom v B., 2/ K., so sídlom v B., IČO X., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr.

D. S., advokátom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na

Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. , o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2010 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 28. januára 2010, sp. zn. o d m i e t a

Žalobkyňa je povinná nahradiť na účet právneho zástupcu žalovanej

1/ JUDr.I. B. sumu 77, 29 eur a na účet , JUDr. D. S. sumu 77, 29 eur, každému

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. mája 2007 č. k. - 550

zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že je

vlastníčkou nehnuteľnosti- rozostavanej stavby na parcele č. X. nachádzajúcej sa

v okrese B., obce B., v katastrálnom území R. zapísanej na liste vlastníctva č. X.

katastra nehnuteľností vedenom Katastrálnym úradom B. v Správe katastra B..

Vychádzal zo zistenia, že žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti- rozostavanej stavbe v súlade s a to

na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom t. j. na základe stavebného povolenia

zn. 98/13208-150/151- IMA zo dňa 11.1.1999, ktorým bola pôvodne povolená stavba

nadzemných hromadných garáží, a následne zo stavebného povolania zn. 99/10198-

IMA zo dňa 17.8.1999, ktorým bola povolená zmena rozostavanej stavby

nadzemných garáží na bytový dom s garážami .Príslušný kataster nehnuteľností ho

preto oprávnene (podľa o katastri nehnuteľnosti

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) zapísal dňa 5.8.2003 ako

vlastníka rozostavanej stavby. Vzhľadom na to mohol žalovaný 1/ ďalej previesť

vlastníctvo k rozostavanej nehnuteľnosti na žalovaného 2/ kúpnou zmluvou, ktorý po

povolení vkladu vlastníctva do katastra následne nehnuteľnosť dostaval. Jednotlivé

byty žalovaný 2/ odpredal do vlastníctva občanov- svojich členov. O tejto skutočnosti

žalobkyňa vedela už na pojednávaní konanom 24.4.2007, avšak nenavrhla ani

nepredložila žiadne dôkazy na svoju obhajobu ( napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4

. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ vo veci nie sú

pasívne legitimovaní. Konštatoval, že výsledky dokazovania neodôvodňovali ani

rozšírenie návrhu na ďalších účastníkov konania V odôvodnení rozhodnutia ďalej

poukázal na to, že žalobkyňa nemala postavenie stavebníka spornej nehnuteľnosti;

práva a povinnosti vyplývajúce zo stavebného povolenia žalovaný 1/ na žalobkyňu

nepreviedol, a preto (žalobkyňa) nemala žiaden právny titul, ktorý by ju oprávňoval

na prípravu a realizáciu stavby. Stavebné práce začala v septembri 2002 a

pokračovala v začatej stavbe až do decembra 2002 a to napriek výzvam žalovaného 1/

(aby tak nerobila) ako aj napriek pokute, ktorú jej uložil stavebný úrad za

uskutočňovanie novostavby (bytového domu) bez stavebného povolenia. Súd prvého

stupňa dospel k záveru, že samotné vynaloženie finančných prostriedkov na hrubú

stavbu, ani uzavretie zmluvy o dielo s dodávateľmi žalobkyni nezakladá žalobkyne

vlastnícke právo, ani nepreukazuje jej naliehavý právny záujem na požadovanom

určení, a nezakladá ani existenciu aktívnej legitimácie v predmetnej veci. O trovách

konania rozhodol podľa ustanovenia ).

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. januára 2010

sp .zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a výrok

o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z vykonaných dôkazov a po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolací

súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa (pokiaľ ide o vedomosť

žalobkyne, že nemá žiadne oprávnenie stavať) za správny. V odôvodnení ďalej

konštatoval, že o stavbu ide aj v prípade rozostavanej stavby v zmysle občianskeho

práva, keď je už jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné riešenie prvého

nadzemného podlažia. Aj v prípade, že by žalobkyňa stavbu do takéhoto štádia

dostavala, nemohlo jej na ňu vzniknúť právo, nakoľko ju stavala protiprávne a teda

nebola uskutočnená s prejaveným úmyslom mať ju pre seba a aj z tohto dôvodu sa

nemohla stať jej vlastníkom. Okrem toho predmet sporu- rozostavaná stavba

neexistovala v čase vynesenia rozsudku súdu prvého stupňa, preto nebolo možné

žalobe vyhovieť už z tohto dôvodu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ predal

rozostavanú stavbu na základe kúpnej zmluvy žalovanému 2/ a ten následne po

dokončení stavby jednotlivé byty predal tretím osobám. O tejto skutočnosti mala

žalobkyňa vedomosť najneskôr na pojednávaní z 24.4.2007 ako uviedol súd prvého

stupňa, napriek tomu nenavrhla do nasledujúceho pojednávania, kde bolo zároveň

vyhlásené rozhodnutie zmenu žaloby, vstup resp. zmenu účastníkov, preto jej súd

neodňal možnosť konať pred súdom resp. neporušil jej právo na spravodlivý proces.

Na záver odôvodnil potrebu chrániť práva tretích osôb nadobudnutých v dobrej viere.

Uznesením na pojednávaní 28.1.2010 odvolací súd nepripustil zmenu žaloby

( ), nakoľko by bol porušený princíp dvojinštančnosti, ani vstup ďalších

účastníkov podľa § 92 ods. 1, keď uvedené ustanovenia pre dovolacie konanie neplatí

( ). Pre nesprávne právne posúdenie zrušil výrok o náhrade trov

prvostupňového konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby

dovolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu (v jeho

zamietajúcich častiach) a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie

z dôvodu, že žalobkyni ( ako účastníčke konania) sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s .p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Rozhodnutiu odvolacieho súdu

vyčítala predovšetkým arbitrárnosť resp. nedostatočné zdôvodnenie protichodného

záveru, keď na jednej strane za vznik stavby ( práva k nej ) považoval moment

v realizácii stavby, kedy je jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné

riešenie prvého nadzemného podlažia ( ) a zároveň vyslovil názor,

že aj keby žalobkyňa stavbu do tohto štádia postavila, pre nedostatok stavebného

povolenia nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k zhotovenej stavbe (stavebný

zákonník ). Podľa názoru žalobkyne, vlastnícke právo podlieha normám občianskeho

práva ako súkromného, pričom porušenie noriem stavebného práva (ako práva

verejného) je upravené pomocou sankcií, čím súčasne odvolací súd vec aj nesprávne

právne posúdil. Za ďalší dôvod, ktorý mal za následok odňatie možnosti konať pred

súdom, považovala nerešpektovanie zásady kontradiktórnosti odvolacieho súdu

a rovnosti zbraní. Žalobkyňa totiž nebola riadne oboznámená pred vyhlásením

rozhodnutia na pojednávaní súdu prvého stupňa z 18.5.2007 so zásadným dôkazom

a nemohla sa k nemu vyjadriť (k listu vlastníctva, ktorí potvrdzuje prevod vlastníctva

k jednotlivým bytom na občanov ). Súd ho žalobkyni predložil až po vyhlásení

uznesenia, ktorým považoval dokazovanie za skončené a tak mu zmaril možnosť

k nemu sa vyjadriť, (resp. navrhnúť zmenu návrhu - vstup ďalších účastníkov do

konania ) k zásadnej otázke spočívajúcej v nedostatku pasívnej legitimácie na strane

žalovaných. K odstráneniu tejto vady nedošlo ani v rámci odvolacieho konania.

Odvolací súd síce poukázal na nemožnosť zmeny návrhu a vstup ďalších účastníkov

v odvolacom konaní, ale práve preto mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolateľka namietala aj porušenie dvojinštančnosti

konania odvolacím súdom, keď jedným z dôvodov potvrdenia rozsudku okresného

súdu bolo aj ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere a žalobkyňa nemala možnosť

zaujať k nemu stanovisko; zároveň namietla nesprávne právne posúdenie v tejto veci.

Poukázala tiež na nedostatok dôvodov, keď odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými

jej námietkami.

Žalovaný 1/ navrhol, aby Najvyšší súd SR dovolanie zamietol, lebo dovolaním

napadnutý rozsudok je vecne správny. Naopak, dovolanie žalobcu je účelové a navyše

aj rozporné a to najmä z hľadiska vedomosti žalobcu kto je stavebníkom rozostavanej

stavby na parc. č. X. a X., kto ju rozostaval až do takého jej štádia, kedy bolo možné

identifikovať prvky nadzemného podlažia. Zdôraznil, že žalobca nemal uzavreté žiadne

také zmluvy, na základe ktorých by práva stavebníka prešli na neho. Za

neopodstatnené považoval aj tvrdenie navrhovateľa spočívajúce v tom, že súd mu

svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, lebo výpis z listu vlastníctva je

verejnou listinou a od 18. 5. 2007 (kedy súd vyhlásil dokazovanie za skončené) si ho

mohol z katastra nehnuteľností vyžiadať aj sám a zariadiť sa podľa stavu, ktorý z neho

vyplýva. Navrhol tiež, aby mu dovolací súd priznal aj náhradu trov dovolacieho

konania v sume 2902, 74 eur

Žalovaný 2/ taktiež navrhol, aby Najvyšší súd SR dovolanie žalovaného zamietol,

lebo rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa) je vecne

správny. Trval na svojich doterajších tvrdeniach a poukázal aj na význam právnej

istoty v našom právnom poriadku. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania vo

výške 2 878,31 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená

advokátom ( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ). Dospel

pritom k záveru, že dovolanie predmetnej veci nie je prípustné, preto ho treba

odmietnuť.

Dovolaním možno napadnú právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( )

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a v zmysle je

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

prípustnosť nevyslovil a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Keďže dovolací súd v prejednávanej veci doteraz

nerozhodoval, nemohol vysloviť ani právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie

žalovanej nie je podľa až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v

ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je

zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s .p.

Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238

O. s .p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v § 237 O. s .p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu (tak proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu)

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia. Iné vady ( ), i keby k nim v konaní došlo,

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie

niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s .p. je významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, zistenie, že konanie

niektorou z taxatívne vymenovaných vád skutočne postihnuté je.

Vzhľadom na námietky dovolateľky, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie,

či v konaní došlo k vade v zmysle ustanovenia ). Existenciu

ďalších vád podľa tohto ustanovenia ( až e/ a ) dovolateľka

netvrdila a takého vady dovolací súd ani nezistil.

Odňatím možnosti konať pred súdom vo vyššie uvedenom zmysle je potrebné

rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné

práva, ktoré mu zákon priznáva.

O dôvod, zakladajúci prípustnosť dovolania podľa , ide

vtedy, ak súd konal v rozpore so zákonom (prípadne aj s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi) a v príčinnej súvislosti s týmto porušením došlo

k odňatiu procesných práv účastníkovi konania. Napríklad v zmysle majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom , právo byť včas

oboznámený so žalobou i stanoviskom k nej ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie (

), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, vždy účastníkovi konania odnímajú

možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii jeho procesných práv.

Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní

rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku

alebo odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže

byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo

neodôvodnenosti (arbitrárnosti) v prípade úplne chýbajúceho skutkového stavu a

právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku

rozhodnutia s jeho dôvodmi a napokon aj vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným

rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením (tzv. zmätočné rozhodnutie). Vydanie

zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je

vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska zaručeného práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

súčasne zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor),

porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn. , sp.zn. .

Z hľadiska navrhovateľkou namietanej nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti)

dovolaním napadnutého rozhodnutia treba uviesť, že dôvodom, z ktorých žalobkyňa

predmetnú vadu vyvodzuje, nemožno priznať príslušnú relevanciu.

Niet pochýb o tom, že právo na kvalitu súdneho konania (v rámci práva na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia) je jedným z aspektov práva na

spravodlivý proces a že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva pre súd

povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,

avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Odôvodnenie

rozhodnutia musí vyhovovať požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2

V predmetnej veci podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu

(stotožňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver,

že aj za predpokladu, že žalobkyňa zrealizovala stavbu do štádia, keď bolo

jednoznačné a nezameniteľne zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia

(ako kritéria stavby) a teda išlo by o vytvorenie veci ako jedného zo spôsobov

nadobudnutia vlastníckeho práva, žalobkyňa ho nemohla nadobudnúť, nakoľko konala

bezprávne (nemala žiadne oprávnenie stavať na základe zmluvného vzťahu,

stavebného povolenia ) a teda nebol tam prejavený žiaden úmysel mať stavbu pre

seba. Nemožno pritom opomenúť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho (v kontexte

dôvodov potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa) je riadne odôvodnený, a vyhovuje

vyššie uvedeným zákonným požiadavkám; nemožno ho považovať za arbitrárny ide o

rozsudok plne akceptovateľný, ktorý nesignalizuje možnosť porušenia procesných

práv účastníka konania Tieto práva totiž neznamenajú, že súd musí dať odpoveď na

každý argument účastníka a na všetky ním nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom

konania.

Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní,

Najvyšší súd SR dospel k záveru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Totiž žalobkyňa

vedela, že (približne už v dobe spadajúcej do jej návrhu na doplnenie a zmenu žaloby,

ktoré došlo na súd 18. 2. 2003) byty sú ponúkané na predaj a s tým súvisí aj nutnosti

zmeny, resp. doplnenia okruhu účastníkov na strane odporcov (viď č. l.322 spisu). Pri

vynaložení potrebného úsilia teda mohla zistiť vlastnícky stav z katastra nehnuteľnosti

(verejne prístupného) a svoju žalobu primerane upraviť a to za situácie, keď návrh na

začatie konania v predmetnej veci bol podaný na súd 27. 3 2003 a byty boli prevedené

na fyzické osoby zmluvami zo 17. 9. 2004 (viď LV č. X. – na č. l. 545 spisu) a súd

prvého stupňa rozhodol až v 18. 5. 2007. V spise sa však (ešte predtým) nachádza

„výzva občanov na urýchlené riešenie situácie ohľadne výstavby bytového domu na

R..“ (.č l. 356), ďalej záznam z rokovania – Bytový dom R. z 8. 4. 2003 (č. l. 358),

takže žalobkyňa sa v rámci dovolacieho konania nedôvodne bráni tým, že sa v súdnom

konaní nemohla vyjadriť k zásadnému dôkazu a že práve preto nemohla primerane

upraviť svoju žalobu. Toto uznesenie je však len procesného charakteru, ktorým sa

upravuje vedenie konania, preto ak aj súd po skončení dokazovania nejaký ďalší dôkaz

vykoná, účastníci sa majú právo k nemu vyjadriť a predložiť alebo označiť nové

dôkazy.

Napokon zo zápisnice z 24.4.2007 ( č. l. 475 spisu ) vyplýva, že žalovaní navrhli

nový dôkaz na preukázanie svojich tvrdení- nový výpis z listu vlastníctva, preukazujúci

nedostatok ich pasívnej legitimácie, pričom žalobkyňa bola na pojednávaní prítomná

a poučená v súlade s § 120 ods. 4 O. s .p. Napriek tomu sa na ďalšom pojednávaní

z 18.5.2007 ( č.l.543 spisu ) k navrhovanému dôkazu, ani neskôr po jeho predložení,

nevyjadrila, žiadala len konanie odročiť za účelom zmeny návrhu príp. vstupu ďalších

účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa mohla vyjadriť k novému dôkazu

žalovaných a súd jej preto nevytvoril nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich

tvrdení ( ), nejde preto o vadu podľa ,

Rovnako nemožno akceptovať dovolateľkou namietané porušenie dvojinštančnosti

konania, (že žalobkyňa sa nemala možnosť vyjadriť k názoru odvolacieho súdu

vyjadreného v rozsudku z hľadiska ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere) nejde

o prípad podľa Išlo totiž len o podporné konštatovanie

odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie je (v porovnaní s rozsudkom súdu prvého

stupňa) iba rozšírené o ďalšiu skutočnosť bez toho, aby táto skutočnosť bola

relevantná a jediná z hľadiska spôsobu rozhodnutia veci a dôvodov, ktoré k nemu

viedli. Za týchto okolností rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím

prekvapivým a nemožno vyvodiť záver že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Keďže dovolanie v predmetnej veci v zmysle ustanovenia nie je

prípustné a dôvod jeho prípustnosti nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 237

, dovolací súd ho v súlade s ustanovením v spojení s ustanovením

odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

Napokon Najvyšší súd v súlade s ustanoveniami §§ 243b ods. 5 a 224 ods. 1

a 142 ods. 1 priznal v dovolacom konaní úspešným odporcom 1/ a 2/ náhradu

trov dovolacieho konania, každému za jeden úkon (vyjadrenie k dovolaniu) po

77, 29 eur a to v zmysle ustanovenia vyhl. č. , keď

hodnotu uplatneného nároku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odmena

predstavuje sumu 57 eur, ku ktorej pripočítal režijný paušál v sume 7, 41 eur a 20%

DPH (12, 88 eur)

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 8. júna 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta