Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/429/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D., so sídlom v B., proti

žalovanej Mgr. P., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. M., advokátom, so sídlom v B., o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o vydanie bezdôvodného obohatenia,

vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2012 sp. zn. , ,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. mája 2012 sp. zn. , z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 9. februára 2001 č.k. -127 určil,

že výpoveď z 25. júna 2008 daná v zmysle je neplatná

a súčasne určil, že pracovný pomer žalovanej skončil 4. júla 2008 z titulu dohody o skončení

pracovného pomeru v zmysle . Žalovanej uložil povinnosť vrátiť

žalobcovi odstupné 7 579,50 Eur v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti rozsudku a v tej istej

lehote zaplatiť súdny poplatok 554 Eur na účet Okresného súdu Bratislava I. Pri rozhodovaní

vychádzal zo zisteného skutkového stavu a právne z o výkone

práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“),

až 3 , ako aj z pracovného poriadku žalobcu z marca 2004,

pričom dospel k záveru, že výpoveď z 25. júna 2008 je neplatná, pretože pracovný pomer

so žalovanou mohol rozviazať výlučne predseda Bratislavského samosprávneho kraja,

nie poverená zamestnankyňa žalobcu Mgr. P.. Poverenie tejto zamestnankyne súd považoval

za neplatné, neobsahujúce príslušné náležitosti v zmysle , keďže

2

v ňom absentoval rozsah oprávnenia zastupovať a jeho obsah bol neurčitý. Spornú výpoveď

súd považoval za neplatnú aj z dôvodu, že výpovedný dôvod nebol dostatočne konkretizovaný

a skutkovo vymedzený, výpoveď nevychádzala z rozhodnutia zamestnávateľa (žalobcu)

o prijatí organizačnej zmeny, ktorú zákon pri tomto výpovednom dôvode vyžaduje a tiež

žalobca nepreukázal, že si splnil svoju ponukovú povinnosť vhodnej práce. Súd za deň

ukončenia pracovného pomeru považoval 4. júl 2008, kedy bol žalovanej doručený súhlas

predsedu Bratislavského samosprávneho kraja s ukončením pracovného pomeru dohodu.

Vzhľadom na neplatnosť výpovede žalovanej potom nevznikol ani nárok na vyplatenie

odstupného, na ktorého vydanie ako bezdôvodného obohatenia súd žalovanú zaviazal. Súd

prvého stupňa konštatoval, že žalovaná svojim konaním spôsobila, že žalobca s ňou neplatne

skončil pracovný pomer, preto jej nevznikol nárok na ochranu podľa § 17 ods. 3 Zákonníka

práce a žalobca ako zamestnávateľ mal právo na podanie žaloby. Zároveň poukázal na čl. 2

, ktorým sa žalovaná ako zamestnankyňa neriadila a povinnosti vyplývajúce

z jej pracovnoprávneho vzťahu zneužila na škodu svojho zamestnávateľa. O povinnosti

zaplatiť súdny poplatok súd rozhodol na základe o súdnych

poplatkoch a o súdnom poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len ,,“) s prihliadnutím na tohto zákona, podľa

ktorého je žalobca od platenia súdneho poplatku oslobodený.

Súd prvého stupňa uznesením z 28. februára 2011 č.k. -158 uložil

žalovanej podľa povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za podané odvolanie.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa

a jeho uznesenie rozsudkom z 24. mája 2012 sp. zn. , rozsudok

súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanej trovy konania 3 332,74 Eur, z toho 2 778,74 Eur titulom trov právneho zastúpenia

a 554 Eur titulom iných trov konania, k rukám jej právneho zástupcu do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Uznesenie súdu prvého stupňa z 28. februára 2011 č.k.

-158 potvrdil. Odvolací súd takto rozhodol, keď sa nestotožnil s právnym

posúdením námietky aktívnej legitimácie na strane žalobcu súdom prvého stupňa.

Vychádzajúc z a konštatoval,

že v priebehu konania nebolo preukázané, že by výpoveď ako právny úkon nebola urobená

slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne a stotožnil sa s názorom žalovanej, že § 78 a § 79

3

a ani iné jeho ustanovenia nedefinujú taký postup, ktorý by umožňoval

zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď, prípadne uzavrieť dohodu o skončení

pracovného pomeru, a neskôr takýto úkon napadnúť pre neplatnosť na súde. Navyše žalobca

ako zamestnávateľ netrval na skutočnosti, že pracovný pomer žalovanej naďalej trvá,

čím nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov na podanie takejto žaloby v zmysle § 77

a nasl. . Žalobca ani neuviedol, akým konaním malo dôjsť k spôsobeniu

škody, ktorej náhrady sa v konaní domáhal a predpoklady vzniku takejto škody ani

nepreukázal. Súd preto konštatoval, že výpoveď nebola neplatná, pričom dospel k záveru,

že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby, preto ju bolo potrebné

zamietnuť. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia zároveň uviedol, že z jeho strany nejde

o nečakané rozhodnutie, pretože súd prvého stupňa sa námietkou nedostatku aktívnej

legitimácie zaoberal, len ju inak vyhodnotil a uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal

zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, preto nedopĺňal ani neopakoval

dokazovanie. Napadnuté uznesenie o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok súd

potvrdil ako vecne správne, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa vychádzal z dvoch

aspektov, t.j. určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady škody vo výške

vyplateného odstupného. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 142

ods. 1 v spojení s , , keď úspešnej žalovanej priznal náhradu

súdneho poplatku za odvolanie a náhradu trov právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca ako dovolací dôvod

uvádzal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Vyčítal odvolaciemu súdu, že nebral do úvahy

výsledky dokazovania a skutkový stav, ktorý vyšiel najavo a ktorý medzi stranami nebol

sporný a bol toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo skutkových zistení,

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa nezaoberal

skutočnosťami, ktoré naznačovali, že výpoveď je neplatná, v tejto súvislosti neaplikoval § 4

ani iné ustanovenie , nezaoberal sa obsahovými

a formálnymi chybami poverenia Mgr. P. a ani skutočnosťou, že v priebehu konania bol

pôvodne uplatňovaný nárok na náhradu škody zmenený na nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Konštatovanie, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu na podanie žaloby nemá

oporu v ustanoveniach , keď samotný jasne určuje, že neplatnosť

skončenia pracovného pomeru môže uplatniť tak zamestnanec ako aj zamestnávateľ a ďalšie

súvisiace ustanovenia zamestnávateľa z možnosti podať žalobu tiež nevylučujú. Namietal, že

odvolací súd sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou úkonu výpovede, ktorý urobila Mgr. P.,

na ktorú skutočnosť je súd povinný prihliadnuť ex offo. Neplatnosť skončenia pracovného

pomeru je síce relatívnou neplatnosťou, ak však prvotný úkon, ktorým sa mal pracovný pomer

skončiť vykazuje takú zásadnú vadu, ktorá ho robí absolútne neplatným, nie je možné takýto

úkon zakryť relatívnou neplatnosťou. Podmienkou, aby sa zamestnanec alebo zamestnávateľ

mohli vôbec relatívnej neplatnosti domáhať, musí byť samotná existencia takéhoto úkonu,

teda že za zamestnávateľa konala osoba, ktorá je na to oprávnená, čo v prejednávanej veci

nebolo splnené. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Žalovaná považovala rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a preto navrhla

dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru,

že dovolanie je dôvodné.

Podľa možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho

súdu v a

Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne

dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v , ktoré

spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací

súd (§ 242 ods. 1 veta druhá) z úradnej povinnosti (či už to účastník konania namieta alebo

nie). V prejednávanej veci je daná existencia takejto vady, a to vady vyplývajúcej z § 237

písm. f/

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občianskom súdny poriadok

priznáva (napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo

nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.).

Ustanovenie stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo

odôvodniť rozsudok. Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také

odôvodnenie rozsudku, ktoré spĺňa požiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia.

Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka

na spravodlivé súdne konanie zaručené ; ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože sa mu tým odníma

možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred

súdom v zmysle (porovnaj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , ,

a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, ).

Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné jednoznačne zistiť, na čom súd založil svoj

právny záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, keď sa obmedzil len na citáciu

použitých zákonných ustanovení bez bližšej špecifikácie dôvodov, prečo uvedené ustanovenia

na prejednávanú vec aplikoval a z akých konkrétnych skutkových záverov a vykonaných

dôkazov súdu prvého stupňa vychádzal. Súd v tejto súvislosti uviedol len to, že vychádzal

zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, a vo veci preto nedoplnil ani neopakoval

dokazovanie. Predovšetkým odvolací súd vychádzajúc z

konštatoval, že neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto ju spôsobil, teda

žalobca. Z odôvodnenia rozhodnutia však vyplýva, že pred ustálením tohto záveru sa súd

6

nezaoberal otázkou, či úkon výpovede urobený zo strany Mgr. P. ako poverenej

zamestnankyne vôbec možno považovať za úkon zamestnávateľa, teda či je splnený základný

predpoklad na to, aby citované ustanovenie na vec bolo vôbec možné aplikovať.

V prvostupňovom konaní súd dospel k záveru, že zamestnankyňa Mgr. P. nebola oprávnená

za zamestnávateľa dať výpoveď, keďže to vylučuje i jej neplatné

poverenie. Odvolací súd sa k tejto otázke nevyjadril. Jeho záver o tom, že úkon výpovede je

úkonom samotného zamestnávateľa, možno dedukovať len z konštatovania uvedeného

v dôvodoch rozhodnutia, že ,,v priebehu celého konania nebolo preukázané, že by zo strany

žalobcu nebol tento úkon urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne“. Z dôvodov

rozsudku odvolacieho súdu však nevyplýva, z čoho odvolací súd pred formuláciou takéhoto

názoru vychádzal, a to nielen vzhľadom k uvedeným záverom súdu prvého stupňa, ale aj

k ustálenému skutkovému stavu a vykonaným dôkazom. Základnými východiskami pre

posúdenie existencie aktívnej legitimácie žalobcu zo strany okresného súdu bola skutočnosť,

že neplatnosť právneho úkonu svojim konaním spôsobila žalovaná, preto jej neprislúcha

ochrana podľa a že žalovaná zneužila povinnosti vyplývajúce

z pracovnoprávneho vzťahu na škodu svojho zamestnávateľa. Odvolací súd k tomuto záveru

nezaujal žiaden názor. Bez akýchkoľvek súvislostí k skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa

pôsobí tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že v konaní nevyšlo najavo, že by úkon výpovede

nebol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, a že žalobca v predmetnej veci netrval

na skutočnosti, že pracovný pomer žalovanej naďalej trvá. Odvolací súd neuviedol, čo v tejto

súvislosti považoval za podstatné a prečo k takémuto záveru dospel. V konaní pred súdom

prvého stupňa tieto otázky neboli riešené, keďže prvoradé pre súd bolo posúdenie, či konanie

Mgr. P. vôbec možno považovať za konanie zamestnávateľa. Ďalšie náležitosti výpovede ako

právneho úkonu neboli predmetom prieskumu súdom prvého stupňa, rovnako ani skutočnosť,

či zamestnávateľ trval na ďalšom trvaní pracovného pomeru. Rovnako zmätočne pôsobí

konštatovanie súdu o tom, že žalobca v konaní neobjasnil ani nepreukázal, že by mu konaním

žalovanej vznikla škoda. Zo súdneho spisu vyplýva, že v priebehu konania žalobca zmenil

právnu kvalifikáciu nároku na náhradu škody, ktorý si pôvodne v žalobnom návrhu

uplatňoval, na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú zmenu akceptoval i súd

prvého stupňa. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme vydania, vrátenia

vyplateného odstupného bol následne žalobcovi súdom prvého stupňa priznaný. Nie je preto

zrejmé, prečo sa odvolací súd zaoberal nárokom na náhradu škody, navyše za situácie, keď

žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie, pri ktorom sa už meritom veci zaoberať

nemal a pokiaľ sa ním zaoberal, nie je zrejmé, z čoho pri takomto hodnotení vychádzal.

Uvedené sa vzťahuje i na konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že výpoveď je neplatná,

a to bez akýchkoľvek ďalších zdôvodnení. Celkovo sa odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu javí ako nesúrodné, neúplné, bez vnútornej formálnej logiky a akékoľvek vysvetlenia,

ktoré by bolo možné v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku preskúmať.

Takto formulované odôvodnenie je preto nepreskúmateľné a zmätočné, navyše nemajúce

oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkovom stave tak, ako ho zistil súd prvého stupňa.

V prejednávanej veci, v konaní pred odvolacím súdom tak došlo k zaťaženiu konania

procesnou vadou v zmysle a je tiež postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prípade, že súdne konanie je postihnuté vadami v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ a b/

, dovolací súd zruší v ňom vydané rozhodnutie bez toho, aby sa zaoberal otázkou,

či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci.

Vzhľadom na procesné vady konania v zmysle a

dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová