Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Cdo/53/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. F., bývajúceho

v S., zastúpeného JUDr. Š. S., advokátom v K., proti odporkyni Slovenskej republike,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné

námestie 13, o základe uplatneného nároku, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica

pod sp. zn. , o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 24. septembra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa rozhodnutím vo veci

samej.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica medzitýmnym rozsudkom z 30. mája 2012

č. k. -192 určil, ţe základ nároku navrhovateľa (na náhradu škody spôsobenej

ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ďalej len „zákon

č. “) je daný. Dospel k záveru o naplnení podmienok zodpovednosti za škodu

spôsobenú ne, teda podmienky subjektu

t. j. orgánu štátu, ktorý vydal rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn.

Č. proti navrhovateľovi z trestného činu zaloţenia, zosnovania a podporovania

zločineckej a teroristickej skupiny podľa

v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5

a uznesenie o vzatí navrhovateľa do väzby dňa 22. júna 2004), čím

prejavil svoje oprávnenie a povinnosť rozhodovacieho charakteru, uplatňované pri

ochrane porušených alebo ohrozených subjektívnych práv jednotlivcov, fyzických alebo

2

právnických osôb (predmet – nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah

a rozhodnutia). Tieto rozhodnutia boli vydané orgánmi činnými v trestnom konaní a spôsobili

navrhovateľovi škodu spočívajúcu v obrane jeho práv a právom chránených záujmov

a pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, čím bol splnený aj predpoklad

príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím a škodou. Táto spočíva v tom, ţe bez vznesenia

obvinenia by navrhovateľovi nevznikla škoda následkom formálnej obhajoby s následnou

náhradou trov právneho zastúpenia. Ako podstatnú skutočnosť súd skúmal, či uznesenie

o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi bolo nezákonné. V tejto súvislosti poukázal

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého zistenie

ne tento

pojem osobitne nedefinuje, no napriek tomu je moţné konštatovať, ţe pod nezákonným

rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore

s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky,

vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo

z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Uviedol, ţe základným

predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre nezákonnosť

príslušným orgánom. V prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak

k takému rozhodnutiu došlo preto, ţe sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu

obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie týchto rozhodnutí. Právoplatnosťou

rozhodnutia (o zastavení trestného stíhania) trestné konanie končí. To znamená, ţe zanikajú

účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takýchto

rozhodnutí sa zároveň stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky trestného konania

ukazujú, ţe nejde o trestný čin, čo znamená, ţe podozrenie zo spáchania trestného činu sa

nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného

stíhania, ktoré je skončené jeho zastavením, treba hľadať nielen v , ale

vo všeobecnej rovine, predovšetkým v , teda v princípoch materiálneho

právneho štátu. Tento musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,

ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemoţno totiţ prehliadnuť, ţe štát

nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodrţiavať právo v jeho ideálnej interpretácii.

Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať

trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôţe zbaviť zodpovednosti za postup týchto

orgánov, ak sa ich postup ukáţe ako mylný, zasahujúci do základných práv jednotlivcov.

Za takejto situácie nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Judikatúra dospela

k záveru, ţe ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, ţe občan trestný

čin nespáchal a ţe trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ). Preto súd

povaţoval uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, oddelenie

vyšetrovania, o vznesení obvinenia sp. zn. Č. z 21. júna 2004 za nezákonné rozhodnutie,

ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/1 Gv 252/09-3795 z 30. marca 2010 bolo

trestné stíhanie proti navrhovateľovi zastavené z dôvodu, ţe je nepochybné, ţe skutok

nespáchal navrhovateľ a ţe skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Uznesenie o vznesení obvinenia z 21. júna 2004 tak bolo zrušené pre jeho nezákonnosť,

pretoţe s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody navrhovateľ trestný čin nespáchal

a trestné stíhanie proti nemu nemalo začať. Nestotoţnil sa s tvrdením odporkyne

o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, lebo aj keď zmluvu o právnych sluţbách

podpísala manţelka navrhovateľa, vykonané právne sluţby (spojené s trestným stíhaním)

boli hradené z BSM. Konštatoval, ţe o trovách konania rozhodne v rozhodnutí vo veci

samej ( ).

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 24. septembra 2013 sp. zn.

medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219

ods. 1 ). Zároveň s poukazom na konštatoval správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v celom rozsahu stotoţnil a v podrobnostiach

na ne odkázal. K jednotlivým odvolacím námietkam odporkyne uviedol, ţe neprihliadol

na pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v tom, ţe namiesto aplikácie § 96

postupoval podľa , pretoţe toto nemalo za následok nesprávne rozhodnutie.

K námietke o nedostatku zákonných podmienok pre zodpovednosť odporkyne za škodu podľa

, konkrétne k otázke nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti

odvolací súd odkázal na podrobné odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré

povaţoval za správne a zodpovedajúce ustálenej súdnej praxi. Rozhodujúce v danej veci je, ţe

uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry SR sp. zn.

VII/1 Gv 252/09-3795 z 30. marca 2010 bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi

pre trestný čin podľa a podľa a zastavené

z dôvodu, ţe je nepochybné, ţe skutok nespáchal navrhovateľ a ţe skutok nie je trestným

činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie o vznesení obvinenia z 21. júna 2004 tak

bolo zrušené pre jeho nezákonnosť, pretoţe s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

navrhovateľ trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Odvolací

súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993 sp. zn. , na jeho

uznesenie sp. zn. a na závery v nich prijaté. Doterajšia judikatúra teda

dôvodila, ţe zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby kaţdá

majetková ujmy spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi

(fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, ţe ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,

alebo k oslobodeniu spod obţaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody

vychádzať z toho, ţe občan čin nespáchal a ţe trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok

trestného konania. Odvolací súd konštatoval, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu je plne

v súlade s ustálenou súdnou praxou a námietky odporkyne vyjadrené v odvolaní a týkajúce sa

právneho posúdenia nezákonného rozhodnutia vo veci ako aj nedostatku príčinnej súvislosti

nepovaţoval za dôvodné. Za dôvodnú nepovaţoval ani námietku o nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie odporkyne, ani dôvody, ktorými argumentovala proti ušlému zárobku

navrhovateľa, lebo má základ v nezákonnosti trestného stíhania a v nezákonnosti väzby

navrhovateľa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho

(spolu s rozsudkom okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietala odňatie jej moţnosti konať pred súdom ( ), lebo podľa jej

názoru súd prvého stupňa ako aj odvolací súd porušili právo na spravodlivé konanie.

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu aj jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého

stupňa trpia nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia. Nedostatočné

odôvodnenie, nepresvedčivosť, rozpornosť, arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku vidí

odporkyňa v uvedených konkrétnostiach. Napriek tomu, ţe záver odvolacieho súdu vo veci

nezákonnosti obvinenia vo všeobecnosti z hľadiska súdnej praxe alebo judikatúry nie je úplne

neprijateľný, odporkyňa ho nepovaţuje v danom konaní za dostatočný, správny a reflektujúci

na podstatné nastolené otázky a na konkrétne okolnosti. Poukázala (v odvolaní) na stabilný

názor Ústavného súdu ČR, podľa ktorého nie je moţné kaţdé uznesenie o vznesení obvinenia,

ktoré nevyústi v právoplatný odsudzujúci rozsudok paušálne povaţovať za nezákonné

(, , , , ,

, ). V kontexte uvedenej judikatúry odporkyňa odmietla

posúdiť postup orgánov činných v trestnom konaní a vydanie uznesenia o vznesení obvinenia

za nezákonné len z titulu zastavenia trestného stíhania, a to najmä v tak obsiahlom

a náročnom trestnom konaní, akým bolo predmetné konanie. Orgány činné v trestnom konaní

postupovali v súlade s , keď vzhľadom na vtedy aktuálnu dôkaznú

situáciu vzniesli obvinenie a aj v situácii, keď reagovali na neskôr vykonané dokazovanie

a trestné stíhanie zastavili. Napokon v odôvodnení, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo,

prokuratúra vôbec nespochybnila dôvodnosť a zákonnosť vznesenia obvinenia. Ťaţiskovým

argumentom odporkyne preto bolo, ţe záver o nezákonnom obvinení sa neprijíma bez ohľadu

na konkrétne okolnosti, a ţe tento záver nemôţe byť mechanickým a automatizovaným. Svoj

názor prezentovala aj s odkazom na relevantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej

republiky, pričom sa domnievala, ţe dlhodobo stabilný právny názor tejto rešpektovanej

inštancie bude odvolací súd povaţovať za hodný konfrontácie s inou skupinou rozhodnutí

súdov a nevysporiada sa s jej argumentáciou a uvedeným právnym názorom len

konštatovaním, ţe nepovaţuje jej námietky v tomto smere za dôvodné. Odvolací súd sa teda

priklonil k záverom istej časti súdnej praxe bez toho, aby sa čo i len zmienil o ostatnej

judikatúre a aby vysvetlil, prečo sa rozhodol spravovať práve jednou skupinou rozhodnutí

súdov a nie práve tou druhou skupinou ňou označenou. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nevyplýva, ţe by sa odvolací súd mienil zaoberať konkrétnymi okolnosťami

danej veci a ţe by čo i len teoreticky bol ochotný tieto vo veci zohľadniť. Napokon ani súdna

prax v Slovenskej republike uţ nepreberá závery o nezákonnom obvinení strojovo, v tejto

súvislosti dala do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

uznesenie ÚS SR . V súvislosti s jej námietkou o nedostatku príčinnej

súvislosti záver odvolacieho súdu nie je sprevádzaný ţiadnym opisom právnych úvah v tejto

otázke, preto je tieţ podľa nej arbitrárny. Ani ďalšie závery odvolacieho súdu týkajúce sa

pasívnej legitimácie nevyvrátili jej argumentáciu a popísaný strohý záver je neprijateľný

z uvedených dôvodov. Odvolací súd sa nevyrovnal s námietkou úplnej absencie odôvodnenia

súdu prvého stupňa vo vzťahu k nároku na ušlý zárobok, odvolací súd nevysvetli, ako môţe

byť ušlý zárobok dôsledkom obvinenia.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na závery vyslovené v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2011. Navrhol, aby dovolací

súd dovolanie ako neprípustné odmietol ( v spojení s

písm. c/ ) a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky

vyplývajúcej z bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie odporkyne nie je

prípustné.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý (medzitýmny) rozsudok odvolacieho

súdu, ktorým bolo rozhodnuté (len) o základe nároku (nie aj o jeho výške). Podľa § 238 ods. 1

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Napokon podľa je dovolanie prípustné tieţ

vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je

prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie odporkyne nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia

aţ e/ a odporkyňa nenamietala a ich existenciu po preskúmaní spisu

nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa

osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola

odporkyni odňatá moţnosť konať pred súdom podľa

Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. Slovenskej

republiky ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. ţe nastali

skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená v postupe

– rozhodnutí odvolacieho súdu.

Odporkyňa namietala, ţe konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie

dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí súdov niţšieho stupňa spočívajúcej

v tom, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú síce súladné s istou časťou judikatúry

a rozhodovacej činnosti súdov, avšak nevenujú dostatočnú pozornosť (náleţitú alebo ţiadnu)

rozhodnutiam s opačným záverom, na ktoré v ďalšom texte dovolania poukázala a z ktorého

dôvodu namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (v danosti základu uplatňovaného

nároku).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,

a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

).

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval za vecne správne.

V celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa

a s jeho právnym záverom o danosti základu nároku uplatneného navrhovateľom, preto sa

v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti postupu

prvostupňového súdu pri skúmaní splnenia zákonných podmienok zodpovednosti odporkyne

za škodu podľa Na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych

záverov zdôraznil, ktoré skutočnosti boli v konaní preukázané a na základe ktorých je správny

záver o danosti základu nároku uplatneného navrhovateľom, keď o jeho výške zatiaľ

rozhodnuté nebolo. Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporkyne, ktoré

vyhodnotil z uvedených dôvodov za neopodstatnené.

Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy a judikatúru, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval

a z ktorých vyvodil aj právny záver o splnení zákonných podmienok zodpovednosti

odporkyne za škodu podľa a ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho

vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

10

podrobne a jasne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ rozhodnutia

a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje

základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ). Preto

týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti

účastníkom konania konať pred súdom ( ).

Pokiaľ odporkyňa namietala, ţe súdy niţšieho stupňa pri svojom právnom závere

vychádzali „len“ z nimi (v odôvodnení) uvedenej judikatúry a súdnej praxe v konkrétne

uvedených rozhodnutiach a nezaoberali sa aj judikatúrou a rozhodnutiami ňou uvedenými,

t. j. nezaoberali sa aj rozhodnutiami s „opačným právnym záverom“ ide o námietky týkajúce

sa právneho posúdenia veci (vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok zodpovednosti

odporkyne za škodu podľa ) a nie o námietky nepreskúmateľnosti

a arbitrárnosti odôvodnení rozhodnutí súdov niţšieho stupňa, teda námietky vady konania

podľa

Potom treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) dovolateľkou vytýkané skutočnosti by

mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého (medzitýmneho) rozsudku, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy,

keby dovolanie bolo procesne prípustné (v prejednávanej veci o taký prípad nešlo). Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov teda nie je ani procesnou vadou konania

v zmysle , lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci

súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ich procesného oprávnenia (pozri napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , , a pod.). Pre

úplnosť treba uviesť, ţe ani tzv. iné vady konania ( ) prípustnosť

dovolania nezakladajú. Teda pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (daný prípad) nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej

a právnej stránke.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe

v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia , ani

z ustanovenia , preto dovolanie odporkyne podľa v spojení

s , ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa (medzitýmnym) rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Keďţe zatiaľ bolo rozhodnuté len o základe nároku, o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania rozhodne súd aţ rozhodnutím vo veci samej (,

v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2014

JUDr. Oľga Trnková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová