Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 25/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď, H., Č., a akad. mal. a soch. M. T., B.,

zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v , , a Slovenskej

republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. marca 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co

329/2008 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) a akad.

mal. a soch. M. T. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie základných práv zaručených v , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. marca 2008, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla

2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. augusta 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom

podaným okresnému súdu 10. októbra 1997 domáhali určenia, že nimi označené

nehnuteľnosti a hnuteľné veci nadobudnuté na základe Zmluvy o predaji časti podniku od

F., ktoré správca konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti Ž., s. r. o., B. (ďalej len

„úpadca“), v rámci konkurzného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp.

zn. zahrnul do majetku tvoriaceho konkurznú podstatu, patria do ich

bezpodielového spoluvlastníctva. Podaním doručeným okresnému súdu 4. augusta 2006

požiadali sťažovatelia o zmenu návrhu tak, že nimi označený majetok patrí do ich

podielového spoluvlastníctva v polovici pre každého z nich, a to z dôvodu, že

rozsudkom Okresného súdu Hodonín sp. zn. z 24. júna 1996 bolo ich

bezpodielové spoluvlastníctvo zrušené. Okresný súd zmenu pripustil uznesením č. k. 12 C

175/2001-600 z 28. januára 2008. Okresný súd v merite veci rozhodol rozsudkom č. k. 12

C 175/2001-776 z 19. marca 2008 tak, že návrh sťažovateľov zamietol a uložil im

povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcom.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom č. k. -911 zo 14. apríla 2009 tak, že potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, zrušil výrok

týkajúci sa náhrady trov konania a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 28. augusta 2009 dovolanie odmietol a odporcom

nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

3. Podľa tvrdení sťažovateľov tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli vo veci

nespravodlivo, keďže nevykonali dokazovanie v rozsahu a spôsobom, ako ho navrhovali

sťažovatelia, vo veci došlo k odňatiu zákonnému sudcovi, čo malo za následok

porušenie , , a , ako aj porušenie dohovoru.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci

rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že najvyšší súd, krajský súd i okresný súd „porušili

základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný SR v ,

48, 47, a garantovaný podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“. Zároveň žiadali, aby ústavný súd

zrušil uznesenie najvyššieho súdu a rozsudky okresného súdu a krajského súdu a vec im

vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie a uložil súdom

povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

6. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru,

, 3 a 4 ) totožnými subjektmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte

sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

ich argumentácie.

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu,

v akom ich sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred

ústavným súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom a rozsudkom

okresného súdu č. k. -776 z 19. marca 2008, postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -911 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. augusta 2009 došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 46, čl. 47,

a a práva podľa dohovoru.

7. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje uznesenie sp. zn.

zo 17. septembra 2009, v ktorom ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľov, ktorou

namietali porušenie práv už označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Sťažnosť v časti týkajúcej sa konania a rozhodnutia okresného súdu je potrebné považovať

podľa za neprípustnú.

Ak by aj ústavný súd (vzhľadom na nejednotnosť petitu a odôvodnenia oboch

sťažností) skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu mohlo dôjsť k porušeniu

označených základných práv a slobôd, uplatňujúc princíp subsidiarity by dospel k záveru,

že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich základných práv a slobôd využitím

opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti rozsudku okresného súdu prípustný

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý sťažovatelia využili. Krajský súd o odvolaní

rozhodol rozsudkom č. k. -776 z 19. marca 2008. Z uvedeného dôvodu by

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní musel sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej

porušenie ich základných práv rozsudkom okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

8. Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

Ústavný súd sa už v uznesení sp. zn. zo 17. septembra 2009 na základe

podanej sťažnosti zaoberal preskúmaním porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2009, ktorého predmetom bolo rozhodnutie

o odvolaní v konaní o žalobe o určenie, že nehnuteľnosti a hnuteľné veci patria do

podielového spoluvlastníctva sťažovateľov. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd

podrobne vyložil ustanovenia procesného predpisu vzťahujúce sa na konanie o určovacej

žalobe, a za akých podmienok sa ňou možno domáhať svojho práva pred všeobecnými

súdmi; detailne opísal zákonom predpísaný postup všeobecného súdu, ako aj postup správcu

konkurznej podstaty v konkurznom konaní a dôsledne vyhodnotil dôvod neúspechu

sťažovateľov v konaní o určovacej žalobe, v dôsledku čoho bolo potrebné potvrdiť

rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej. Ústavný súd nepovažoval právny názor

krajského súdu za nedostatočne zdôvodnený alebo arbitrárny, a preto sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

9. Proti rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2009 podali sťažovatelia dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 28. augusta 2009. Ústavný súd preskúmal

rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov ako procesne

neprípustné podľa až 3 (ďalej len „OSP“),

pretože nesmerovalo proti zmeňujúcemu rozsudku v zmysle ods. l , dovolací súd

vo veci nevyslovil svoj právny názor a odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné. Najvyšší súd ako súd dovolací sa však

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale skúmal, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) , teda či

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu; spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka; o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania; prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný; prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia žiadnej z už

uvedených vád nebola v konaní dovolacím súdom zistená.

K ďalším dovolacím dôvodom sťažovateľov, a k tomu, že odvolací súd

sa nevysporiadal s navrhovanými dôkazmi a nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného

dokazovania, dovolací súd uviedol, že v zmysle nie je nesprávne vyhodnotenie

dôkazov vadou konania a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je

dovolanie procesne prípustné [ až c) ], a táto skutočnosť sama

osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle . K tvrdeniu sťažovateľov, že

odvolací súd im odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že vec nesprávne právne posúdil,

dovolací súd uviedol, že odňatie možnosti konať pred súdom ustanovenie § 237 písm. f)

dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci.

Ďalej, s odvolaním sa na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu a zastávaný názor uviedol,

že ani prípadné nesprávne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle .

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť.

V ďalšej časti dovolania sťažovatelia tvrdili, že je daný dovolací dôvod aj podľa

v dôsledku toho, že boli odňatí zákonnému sudcovi, resp. vo veci

nerozhodoval zákonný sudca. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí potvrdil právo účastníka

na zákonného sudcu podľa , pričom poukázal na skutočnosť, že uvedený

ústavný príkaz je neopomenuteľnou podmienkou riadneho výkonu súdnej moci, pretože

dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a pre účastníka predstavuje záruku, že jeho vec

rozhodujú sudcovia a súdy určené podľa vopred určených procesných pravidiel

obsiahnutých v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a rozvrhu práce a pri zachovaní zásady pevného prideľovania

súdnej agendy. V texte odôvodnenia najvyšší súd podrobne rozviedol, ako stanovené zásady

uplatnil vo svojej rozhodovacej činnosti krajský súd, pričom nezistil, že by bolo došlo

k porušeniu stanovených pravidiel, a tým aj k nesprávnemu obsadeniu súdu, ktorý by mohol

byť posúdený ako dovolací dôvod podľa . Na základe uvedenej

argumentácie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podľa je procesne

neprípustné a jeho prípustnosť nemožno vyvodiť ani z , v dôsledku čoho ho

odmietol.

10. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo

s podrobným odôvodnením, z akých dôvodov súd dovolanie odmietol.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 28. augusta 2009

s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s a , prípadne aby sa toto rozhodnutie

javilo ako neodôvodnené alebo svojvoľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

sťažovateľmi v petite sťažnosti označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4,

a . K ústavný súd poznamenáva, že obsahuje

interpretačné pravidlo k iným článkom , ktoré upravujú základné práva alebo

slobody, sám však nie je nositeľom týchto práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011