Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 289/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., H., a akad. mal. a soch.

M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a ,

práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., H. (ďalej len „sťažovateľ“), a akad. mal.

a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným

Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 10. októbra 1997 domáhali určenia, že

nimi označené nehnuteľnosti a hnuteľné veci, ktoré správca konkurznej podstaty úpadcu

spoločnosti Ž., s. r. o., B. (ďalej len „úpadca“), v rámci konkurzného konania vedeného

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. zahrnul do majetku tvoriaceho

konkurznú podstatu, patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Neskôr sťažovatelia

podaním doručeným okresnému súdu 4. augusta 2006 žiadali zmenu návrhu v tom zmysle,

že nimi označené nehnuteľnosti a hnuteľné veci patria do ich podielového spoluvlastníctva

v pomere každého v 1/2, a to z dôvodu, že ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo

rozsudkom Okresného súdu Hodonín sp. zn. z 24. júna 1996 zrušené. Zmenu

návrhu okresný súd pripustil uznesením č. k. -600 z 28. januára 2008.

Okresný súd v merite veci rozsudkom č. k. -776 z 19. marca 2008

rozhodol tak, že návrh sťažovateľov zamietol a zároveň im uložil povinnosť zaplatiť

náhradu trov konania odporcom.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd

ako odvolací súd rozsudkom č. k. -911 zo 14. apríla 2009 potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý. Výrok týkajúci sa

náhrady trov konania zrušil a v tejto časti odvolací súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd svojím postupom a rozhodnutím porušil ich

základné práva zaručené a práva zaručené dohovorom, pretože tak okresný súd, ako

aj krajský súd nerešpektovali, resp. ignorovali a nevyhodnotili tú skutočnosť, že sporný

majetok (tak hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti) nepatril do vlastníctva úpadcu, preto

nemohol tvoriť jeho konkurznú podstatu, ale tento majetok bol vlastníctvom sťažovateľa,

ktorý ho nadobudol ako fyzická osoba – podnikateľ (podnikajúci pod obchodným menom

S., H.), a keďže ho nadobudol počas trvania manželstva so sťažovateľkou, tvoril tento

majetok bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

Podľa slov sťažovateľov «Tvrdenie v(...) kúpnych zmluvách, že majetok bol vnesený

do obchodného imania spoločnosti Ž., s. r. o. je klamstvom! Rovnako tvrdenie SKP, že

prevod majetku sa uskutočnil v zmysle ust. §§ 59 a 109 ods. 3) za použitia § 476 a násl.

, je klamstvom! Nikde(...) nie je uvedené, že majetok, pod zmeneným

obchodným menom „JUDr. Ing. D. Ď. – S., B.“ celý sprivatizovaný majetok uvedený v bode

1) „vniesol“ do obchodného imania spoločnosti Ž., s. r. o. B. Tieto tvrdenia Správcu

konkurznej podstaty(...) v kúpnych zmluvách boli a sú nepravdou – klamstvom(...)

Aj keď všetky vyššie uvedené dôvody nadobudnutia vlastníctva sťažovateľmi, ako aj

nezákonného uzatvorenia kúpnych zmlúv medzi žalovaným SKP so žalovanými v 3., 4. a v 5.

rade sme opísali v našich návrhoch a odvolaniach. Oba konajúce súdy sa s touto základnou

otázkou nevysporiadali.».

Ďalej sťažovatelia tvrdia, že v konaní pred krajským súdom došlo k porušeniu ich

základného práva na zákonného sudcu, keď „celé konanie vo veci viedla predsedkyňa

senátu JUDr. S. a na rozsudku je podpísaný Mgr. B“. Sťažovatelia majú vážne podozrenie,

že zmena zákonného sudcu bola účelová, došlo k nej až po vyhlásení rozsudku, čím bol

porušený , čo malo za následok nespravodlivé rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na dĺžku doby trvania konania (viac ako 11 rokov) sú sťažovatelia taktiež

presvedčení o tom, že došlo k porušeniu ich práva „na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote“.

V závere sťažnosti sťažovatelia uviedli: «Oba konajúce súdy sa dopustili tých

závažných pochybení hlavne v tom, že neskúmali a odmietli skúmať, či odporca Ž., s. r. o. sa

stal zákonným vlastníkom majetku.

Vlastníctvo predmetného majetku nikdy nebolo zapísané na Ž., s. r. o., a neexistuje

žiadny právne relevantný doklad, ktorý by túto právnu skutočnosť vyvrátil.

To má ten dôsledok, že oba súdy sa nezapodievali touto základnou otázkou, ako je

možné, že Ž., s. r. o. v zastúpení SKP uzatvoril kúpne zmluvy, keď nebol vlastníkom majetku,

čo malo za následok porušenie zákona, SR a „Dohovoru“.

Záverom môžeme iba skonštatovať, že oba konajúce súdy vo svojich rozsudkoch

nerešpektovali zákon, čím porušili čl. 46 ods. 1) a 3), čl. 47 ods. 3) a čl. 48 ods. 1) a 2)

SR, čo malo za následok porušenie Dohovoru. To má ten dôsledok, že z

dôvodu vyššie uvedených porušení, došlo aj k porušeniu ), 3) a 4) SR,

ako aj k porušeniu čl. 1 dodatkového protokolu k „Dohovoru“».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1) Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď. – S. H.,(...) H.(...) a právo sťažovateľky v

2. rade: Akad. mal a soch. M. T., na prejednanie ich veci zákonným sudcom podľa čl. 48

ods. 1) , „Právo na spravodlivé súdne konanie“ garantované v

čl. 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím bol porušený čl.

20 ods. 4) SR, ako aj právo pokojne užívať svoj majetok garantované v .

„Ochrana majetku“ Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

2) ÚS SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -911 zo

dňa 14. 4. 2009 a zrušuje aj Rozsudok Okresného súdu v Trnave sp. zn. zo

dňa 19. 3. 2008 podľa a vec sp. zn. vracia

Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie podľa ust.

Z. z..

3) JUDr. Ing. D. Ď. a Akad. mal a soch. M. T. priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vrátane odškodnenia za nemožnosť užívať majetok v čiastke 45.807,60 Eur

pre každého, ktoré sú Krajský súd v Trnave a Okresný súd v Trnave povinný spoločne a

nerozdielne zaplatiť každému sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS

SR.

5) Krajský súd v Trnave a Okresný súd v Trnave sú povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur, na účet advokáta JUDr. J.

H.(...) a to do troch dní od právoplatnosti Nálezu ÚS SR.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z

hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v

situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , III. ÚS

2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2 ) v iných konaniach inými subjektmi verejnej moci (postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. marca 2008), ktoré

sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (obdobne , ).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu, v

akom ich sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnosti pred

ústavným súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či postupom krajského súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. alebo jeho rozsudkom zo 14. apríla 2009

došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na nútené obmedzenie

vlastníckeho práva iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme zaručeného v čl. 20 ods.

4 , základného práva na zákonného sudcu zaručeného v , práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Napokon tieto závery vyplývajú aj z textu sťažnosti, v ktorom sťažovatelia uviedli:

„Touto sťažnosťou napádame výrok Rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co

329/2008-911 zo dňa 14. 4. 2009 ako aj odôvodnenie, ktorým odvolací súd rozsudok súdu

prvého stupňa sp. zn. -776 zo dňa 19. 3. 2008 o zamietnutí žaloby potvrdil.“

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

čl. 6 ods. 1 dohovoru

1.1 Sťažovatelia namietali predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že

všeobecné súdy sa v rámci konania o ich návrhu nevysporiadali so základnou otázkou

spočívajúcou v argumentácii sťažovateľov, že veci tvoriace predmet konania pred

všeobecnými súdmi nenadobudol úpadca do svojho vlastníctva, preto správca konkurznej

podstaty tieto veci nemohol zahrnúť do konkurznej podstaty a následne odpredať tretím

osobám. Podľa tvrdení sťažovateľov veci tvoriace predmet sporu patrili do ich

bezpodielového spoluvlastníctva manželov (neskôr do podielového spoluvlastníctva).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis II.

ÚS 1/95, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.

ÚS 13/00, mutatis mutandis , , , ).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. apríla 2009

okrem iného vyplýva:

„(...) Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu

možnosti žalobcov konať pred súdom, súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu

potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a v podstate vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvého

stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne

odkazuje ( ).

Podľa názoru odvolacieho súdu postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu

možnosti žalobcov konať pred súdom, nakoľko nevykonanie navrhnutých dôkazov, prípadne

ich nesprávne zhodnotenie nemožno považovať za postup odnímajúci možnosť konať pred

súdom, ale takýto postup môže zakladať len odvolací dôvod v zmysle ustanovení § 205 ods.

2 písm. d) , prípadne , ako bolo uvedené vyššie.

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia, že sú podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľných a hnuteľných vecí bližšie špecifikovaných v žalobe. Vzhľadom

na uvedené bolo preto potrebné zaoberať sa danosťou naliehavého právneho záujmu

žalobcov na požadovanom určení.

Platný upravuje výslovne, čoho sa môže žalobca

domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy žalôb z hľadiska petitu sporov. Podľa § 80

písm. c) . žalobou možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo

právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacou žalobou sa teda

žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo

tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je (negatívne určenie). Takéhoto určenia sa však

žalobca môže domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v

tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o

určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobca odstraňuje

bez toho, že by ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že

naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej

neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia,

a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť.

V prejednávanej veci sa žalobcovia podanou žalobou domáhali určenia, že sú

podielovými spoluvlastníkmi vecí označených v žalobe. Žalobou podanou na Krajskom súde

v Bratislave sa žalobca 1. domáhal vylúčenia predmetných vecí z konkurznej podstaty

úpadcu Ž., spol. s r. o., pričom rozsudkom sp. zn. zo dňa 9. 12. 2002 bola jeho

žaloba zamietnutá, ktorý rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6

Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 5. 1.

2004.

Zásadnou otázkou v predmetnej veci bolo, či žalobcovia majú naliehavý právny

záujem na určení podielového spoluvlastníctva k veciam patriacim do konkurznej podstaty.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva nemajú. Pri posudzovaní otázky existencie naliehavého právneho záujmu na určení

vlastníckeho práva bolo potrebné vziať do úvahy, že ako žalovaný 1. vystupuje správca

konkurznej podstaty, pričom postup správcu konkurznej podstaty pri zisťovaní a

zabezpečovaní majetku patriacej do podstaty má zvláštny právny režim upravený pôvodne

o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti o

konkurze a reštrukturalizácii).

V zmysle citovaného zákona základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis

konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. V súpise musí byť

zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky

pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca do súpisu v zásade

zahrnie každú vec a právo, o ktorých je presvedčený, že do podstaty patria. Pokiaľ je do

podstaty zahrnutá vec, ku ktorej uplatňuje právo tretia osoba, súd tejto tretej osobe uloží,

aby v stanovenej lehote podala proti správcovi vylučovaciu (excindačnú) žalobu. V prípade,

že vylučovacia žaloba nie je včas podaná, má sa za to, že vec patrí do konkurznej podstaty

( ). Ak správca oznámi príslušnému katastrálnemu úradu,

že zapísal do konkurznej podstaty nehnuteľnosti vo vlastníctve osôb odlišných od úpadcu,

nesmie katastrálny úrad povoliť zápis zmien vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na

základe právnych úkonov, ktoré urobila iná osoba než správca. Súpis majetku podstaty

predstavuje titul, ktorým správa konkurznej podstaty dokladá, že je oprávnený so spísaným

majetkom pri jeho speňažení nakladať. Nepodanie vylučovacej žaloby zakladá domnienku,

že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene (§ 19 ods. 2 druhá veta citovaného zákona).

Znamená to, že s takou vecou sa bude bez ohľadu na to, či skutočne patrila úpadcovi v

konkurze nakladať, ako keby patrila do podstaty, teda bude predmetom speňaženia. Ak

vylučovacia žaloba bola v stanovenej lehote podaná, uvedená domnienka neplatí a to tom,

či vec do podstaty patrí musí rozhodnúť súd v samostatnom konaní. Otázku správnosti

zapísania veci do súpisu nemôže riešiť konkurzný súd v rámci konkurzného konania ako

otázku predbežnú. Do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe preto vec

nemôže byť považovaná za vec tvoriacu podstatu. Je potrebné si však uvedomiť, že

konkurzné konanie tak, ako každé súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať v ňom,

robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom konkurzné

konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať

žiaden iný súd (s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani ten istý

súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu podstaty môže súd len v rámci

konkrétneho konkurzného konania. Rozhodnutím vydaným v inom súdnom konaní nie je

možné správcovi podstaty ukladať povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup v

konkurznom konaní. Takýto postup by mohol viesť k situácii, že by správcovi boli dané

vzájomne si odporujúce pokyny.

Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobcom nič nebránilo

podať súčasne žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona č.

, ako aj žalobu o určenie, že predmetné veci patria do ich podielového

spoluvlastníctva podľa , avšak len za predpokladu existencie

naliehavého právneho záujmu na takomto určení. S poukazom na právoplatné rozhodnutie

súdu o vylučovacej žalobe, ktoré je pre správcu konkurznej podstaty záväzné, však

žalobcovia už nemôžu mať naliehavý právny záujem na určení, že veci patria do ich

podielového spoluvlastníctva, nakoľko v prípade vyhovenia ich žalobe by sa na ich právnom

postavení nič nezmenilo, nakoľko vzhľadom na zamietnutie vylučovacej žaloby je správca

povinný postupovať v konkurze v zmysle Zákona o konkurze a vyrovnaní, a teda vychádzať z

toho, že predmetné veci tvoria podstatu úpadcu.

K veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žaloba žalobcov nemohla byť

úspešná ani v prípade danosti naliehavého právneho záujmu na určení, a to s prihliadnutím

na to, že možno mať dôvodné pochybnosti o platnosti uzatvorenej zmluvy o predaji časti

podniku uzatvorenej dňa 29. 5. 1992 medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR

ako predávajúcim a kupujúcim označeným ako S.,(...) H., zastúpená riaditeľom JUDr. Ing.

D. Ď., z ktorej žalobca 1. odvodzuje nadobudnutie vlastníckeho práva. Podľa názoru

odvolacieho súdu v predmetnej zmluve je ako kupujúci označený subjekt, ktorý nemá

spôsobilosť mať práva a povinnosti (právnu subjektivitu), nakoľko v prípade, že by mal byť

účastníkom predmetnej zmluvy žalobca 1. ako podnikateľ - fyzická osoba, bolo potrebné,

aby bol označený menom a priezviskom, prípadne aj ďalším dodatkom odlišujúcim osobu

podnikateľa alebo druh podnikania ( ). Na uvedenom

závere nič nemení, že ako zástupca subjektu je uvedený riaditeľ JUDr. Ing. D. Ď., nakoľko z

predmetnej zmluvy nie je jednoznačné, kto je účastníkom zmluvy.“

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že predmetom konania pred všeobecnými

súdmi bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a hnuteľným

veciam, teda že tieto patria do podielového spoluvlastníctva sťažovateľov.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd

podrobne vyložil ustanovenia procesného predpisu vzťahujúce sa na konanie o určovacej

žalobe a za akých podmienok sa ňou možno domáhať svojho práva pred všeobecnými

súdmi. Rovnako detailne opísal zákonom predpísaný postup všeobecného súdu, ako aj

postup správcu konkurznej podstaty v rámci konkurzného konania. Napokon krajský súd

jasne, zreteľne a presvedčivo vyhodnotil, v čom spočíval hlavný dôvod neúspechu

sťažovateľov v konaní o určovacej žalobe, t. j. absencia naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení či tu právo je, alebo nie je, a to z dôvodu, že ak by aj bolo ich žalobe

vyhovené, na ich právnom postavení by to nič nezmenilo. Odvolací súd teda jednoznačne

uviedol, ktoré dôvody ho viedli k záveru, že bolo potrebné potvrdiť rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorý sa týkal rozhodnutia vo veci samej.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený právny názor krajského súdu je zdôvodnený

dostatočne a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v

prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu

k napadnutému konaniu a rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

1.2 Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu petitom

sťažnosti), je potrebné uviesť, že pri posudzovaní možného porušenia tohto práva

sťažovateľov ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a

cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (obdobne práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie právnej neistoty ().

Zároveň z judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označených

práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

upravenému v (čo platí aj vo vzťahu k dohovoru) ústavný

súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k

namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v

tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis , , IV. ÚS

263/08, ).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu zo 14. apríla 2009 nadobudol

právoplatnosť 24. apríla 2009.

Pretože sa sťažovatelia ústavnej ochrany svojho práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote v napadnutom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

domáhali až v čase, keď k porušovaniu označených práv už nedochádza,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 4

a práva zaručeného v dodatkového protokolu

Z odôvodnenia sťažnosti, ako aj z petitu sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva,

že porušenie základného práva zaručeného v a práva podľa

dodatkového protokolu odvodzujú sťažovatelia vo väzbe na porušenie ich práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vyplýva to aj z formulácie: «Krajský súd v Trnave(...) porušil(...)

„Právo na spravodlivé súdne konanie“ garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čím bol porušený SR, ako aj právo

pokojne užívať svoj majetok garantované v čl. 1. „Ochrana majetku“ Dodatkového

protokolu k Dohovoru.»

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené

právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 4

a práva zaručeného v dodatkového protokolu, a preto ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1

Sťažovatelia porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi zaručeného v namietali na základe tvrdenia, že pôvodne senátu,

ktorému bola ich vec pridelená, predsedala JUDr. K. S. „a na rozsudku je podpísaný Mgr.

B.“.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sú sťažovatelia presvedčení, že odvolací súd v

napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol v nesprávnom obsadení,

toto je dôvodom na podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania.

Podľa v znení

neskorších predpisov dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dôvodom opravných prostriedkov v

občianskom súdnom konaní je aj to, že súd nebol správne obsadený, pričom súd nie je

správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca (napr. ). Tento

mimoriadny opravný prostriedok umožňuje účastníkom konania namietať závažné procesné

pochybenia, a tým aj porušenie svojho základného práva zaručeného v .

Z toho vyplýva záver, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných

právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľom (ako účastníkom súdneho

konania) sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu ich

základného práva, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 in fine [„(...) ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“] by

ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009