Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 238/2016
PDF · 280.39 KB
No categories available
III. ÚS 238/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom,
Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Okresného súdu Senica č. k. 4 C 102/2003-762 z 24. septembra 2009, postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 30/2010-848 z 2. mája 2012 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2013 z 21. augusta
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2014 doručená sťažnosť
, a
, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľka
v 2. rade“ alebo spolu „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 4 C 102/2003-762 z 24. septembra 2009, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 30/2010-848 z 2. mája 2012
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 247/2013 z 21. augusta 2014.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému
súdu 10. októbra 1997 sa sťažovatelia ako navrhovatelia v 1. a 2. rade (okrem iného)
domáhali proti
, (ďalej len „odporca
v 1. rade“), a (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“),
„určenia, že nehnuteľnosť rekreačná chata... patrí do podielového spoluvlastníctva
navrhovateľov v 1. a 2. rade každému v podiele 1/2 k celku“. Sťažovatelia v návrhu tvrdili,
že predmetná nehnuteľnosť nepatrila do konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého majetok
bol vyhlásený konkurz rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 38 K/111/95
z 1. februára 1996, ale do ich (v tom čase trvajúceho) bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, pretože uvedenú nehnuteľnosť nadobudol sťažovateľ v 1. rade ako fyzická osoba
podnikajúca pod obchodným menom „ “ v rámci
privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov na základe zmluvy o predaji časti podniku uzavretej
s Federálnym fondom národného majetku 30. apríla 1992. Predmetnú nehnuteľnosť
následne nadobudla odporkyňa v 2. rade na základe kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom
v 1. rade, ktorej vklad do katastra nehnuteľností povolila Správa katastra
„pod položkou “.
Okresný súd prvým výrokom napadnutého rozsudku návrh sťažovateľov v merite
veci ako nedôvodný zamietol, pretože po vykonaní dokazovania výsluchmi účastníkov
konania a relevantnými listinnými dokumentmi, ako aj s prihliadnutím na súvisiace súdne
rozhodnutia, ktoré konkrétne citoval, považoval za preukázané, že „vnesenie majetku
do vlastníctva úpadcu sa realizovalo v súlade s § 59 ods. 3, § 109 ods. 3 za primeraného
použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka a tento majetok bol v čase vyhlásenia
konkurzu majetkom odporcu... Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno
a nepreukázali, že sporné nehnuteľnosti a hnuteľné veci patria do ich podielového
spoluvlastníctva.“. Druhým výrokom napadnutého rozsudku okresný súd návrh
sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade zamietol z dôvodu, že „nie je daná jeho pasívna
legitimácia v predmetnom spore, pretože nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností“.
Tretím výrokom napadnutého rozsudku okresný súd zaviazal sťažovateľov zaplatiť
doplatok súdneho poplatku. Štvrtým výrokom napadnutého rozsudku okresný súd rozhodol,
že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu „okrem výroku o náhrade trov konania“ podali
sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že „napriek ich návrhom a navrhovaným
dôkazom, ktoré žiadali vo veci vykonať súd ich návrhy neakceptoval a dôkazy nevykonal,
výsledky dokazovania riadne nevyhodnotil, a tým im odňal možnosť konať pred súdom...
Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol spravodlivo.“. Sťažovatelia
ďalej namietali, že „súd... mal nedoplatok vymáhať do 3 rokov od podania návrhu.
Po tomto dátume došlo k preklúzii vymáhania súdnych poplatkov.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom prvý výrok rozsudku okresného súdu zmenil
tak, že návrh sťažovateľov „o určenie, že nehnuteľnosť... patrí do podielového
spoluvlastníctva navrhovateľov 1 a 2 každému v jednej polovici“, zamietol a druhý výrok
rozsudku okresného súdu zrušil kvôli preformulovaniu prvého výroku ako nadbytočný, resp.
duplicitný. Krajský súd zároveň zrušil tretí výrok a štvrtý výrok rozsudku okresného súdu,
pričom vec „v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k odporcovi 1“ vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Krajský súd odporkyni v 2. rade náhradu trov prvostupňového
konania ani odvolacieho konania nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu „vo všetkých výrokoch okrem výroku, ktorým odvolací
súd zrušil povinnosť žalobcov doplatiť súdny poplatok“, podal sťažovateľ v 1. rade
dovolanie, pričom jeho prípustnosť vyvodzoval „z ustanovenia § 237 písm. b), f), g), § 238
ods. 1, § 239 ods. 1 písm. a), § 241 ods. 1, 2 písm. a), b) c) O. s. p.“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol ako
procesne neprípustné podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), pričom prípustnosť dovolania nezistil ani danosťou niektorej z vád konania podľa
Z uvedeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade
dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala, iba vo svojom vyjadrení k dovolaniu
sťažovateľa v 1. rade uviedla, že sa s ním stotožňuje. V predloženej sťažnosti však túto
skutočnosť prehliada, a tvrdí, že „11. 06. 2014 sme podali proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave... dovolanie..., ako aj proti predchádzajúcemu rozsudku Okresného súdu
v Senici...“.
Sťažovatelia v rozsiahlej, avšak logicky nekonzistentnej argumentácii opakovane
tvrdia, že „žalovaný v 1. rade nikdy sa nestal zákonným vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti... Pokiaľ žalovaný v 1. rade predával nehnuteľnosti, predával ich ako
nevlastník a takéto úkony sú od počiatku absolútne neplatné.“. V odôvodnení svojej
sťažnosti vyjadrujú presvedčenie, že porušenie „čl. 6 ods. 1 Dohovoru a Ústavy SR“ malo
za následok porušenie „čl. 11 ods. 2, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru, ako aj porušenie
Dodatkového protokolu... podľa čl. 1 Ochrana majetku“, preto žiadajú, aby ústavný súd
o ich sťažnosti „spravodlivo rozhodol. V takom prípade nebude sa musieť zodpovedať
za svoje konanie pred medzinárodným orgánom, pretože všeobecné súdy, vrátane NS SR
mali možnosť a príležitosť zjednať nápravu v rámci ich vlastného právneho systému, tak
neurobili... Ak sa dovolací súd stotožnil s dôvodmi odvolacieho súdu, ktorými svoje
rozhodnutie odôvodnil..., ktoré ani pri voľnej úvahe použiť nemohol v rozhodovaní podľa
Občianskeho zákonníka..., porušil čl. 11 ods. 2, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru, čo malo
za následok nespravodlivé rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Pokiaľ by súdy...
dôkazy (založené v spise) preskúmali a vyhodnotili, nemohli dospieť k záverom, že žalobný
návrh žalobcov (sťažovateľov) zamietli (OS Senica a KS Trnava) a NS SR dovolanie
odmietol... Pokiaľ by súdy konali bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, spor by bol dávno skončený a nemohol
by sa stať sporom komplikovaným... Tým, že odvolací súd konal bez nariadenia
pojednávania, znemožnil žalobcom realizáciu tých procesných práv, ktoré im zákon
na ochranu a obranu ich základných ľudských práv v sporovom konaní priznáva... Tvrdenie
odvolacieho súdu, že vzal do úvahy skutočnosti známe mu z jeho úradnej činnosti a založil
na nich svoje rozhodnutie vo veci... je nespravodlivé z dôvodu porušenia čl. 6 Dohovoru...
Ak dovolací súd sa stotožnil s odôvodnením odvolacieho súdu..., potom aj rozhodnutie
dovolacieho senátu je nesprávne a... aj zmätočné.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd „porušili základné právo sťažovateľov
na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1, 2
a 3, čl. 48 ods. 2, porušili Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle
čl. 6 ods. 1, čl. 11 ods. 2, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 garantovaných Dohovorom, čo malo
za následok porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“, aby rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 102/2003-762
z 24. septembra 2009, rozsudok krajského súdu č. k. 24 Co 30/2010-848 z 2. mája 2012
a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 247/2013 z 21. augusta 2014 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 € pre každého z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume
461,77 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní
pred ním zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú
sťažnosť, pričom v minulosti boli už viackrát upozornení na to, že predpokladom úspešného
uplatnenia námietky porušenia toho-ktorého základného práva alebo slobody v konaní pred
ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí vyplývajúcich z § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53
zákona o ústavnom súde (napr. IV. ÚS 30/02, IV. ÚS 154/04, III. ÚS 115/07, I. ÚS 220/07,
II. ÚS 289/09, I. ÚS 184/2010, III. ÚS 78/2010, III. ÚS 134/2012, II. ÚS 561/2014 a iné),
petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nevymedzili jasne, určito a zrozumiteľne, teda
takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného
súdu o ich veci. Je evidentné, že sťažovatelia túto sťažnosť berú len ako posledný
prostriedok, ktorý musia vyčerpať pred tým, ako sa obrátia na Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), aby voči ústavnému súdu vyvodil zodpovednosť, ak vydá
„nespravodlivé“ rozhodnutie, t. j. také rozhodnutie, ktoré nebude v súlade s predstavami
a právnymi názormi sťažovateľov.
Ústavný súd preto sťažovateľom opätovne pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi
relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)]
vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia
ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok
právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-
ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd
nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez
splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani
nemôže rozhodovať (napr. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 279/07,
III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016 a iné).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka
porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom okresného súdu
č. k. 4 C 102/2003-762 z 24. septembra 2009, postupom a rozsudkom krajského súdu
č. k. 24 Co 30/2010-848 z 2. mája 2012 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 247/2013 z 21. augusta 2014 v konaní o určovacej žalobe sťažovateľov.
Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa „čl. 11 ods. 2, čl. 13, čl. 17 a čl. 18“ dohovoru
okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom bez existencie právne relevantného
petitu a odôvodnenia námietky porušenia toho-ktorého práva vo vzťahu ku konkrétnemu
orgánu verejnej moci považoval ústavný súd so zreteľom na už uvedené iba za súčasť
sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať
predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich
práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohli sťažovatelia podať riadny
opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využili a odvolací súd o ňom rozhodol. Keďže
napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného
krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti
uvedenému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku ESĽP
z 12.11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa v 1. rade ako procesne neprípustné, a preto
dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
považoval v jeho prípade za zachovanú.
Sťažovateľka v 2. rade dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala, iba
vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa v 1. rade uviedla, že sa s ním stotožňuje.
Ústavný súd preto považuje jej tvrdenie, že „11. 06. 2014 sme podali proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave... dovolanie..., ako aj proti predchádzajúcemu rozsudku
Okresného súdu v Senici...“, za nepravdivé, pričom v súvislosti s takýmto správaním
poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorý vyslovil, že „v zásade smie byť sťažnosť odmietnutá
ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená
na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk
(Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004)“.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade, ale aj sťažovateľka v 2. rade považujú
napadnutý rozsudok krajského súdu aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
za rozhodnutia, ktoré sú nespravodlivé, nesprávne a zmätočné, s ktorých právnymi závermi
sa nestotožňujú. Obom súdom pritom vytýkajú, že nepreskúmaním všetkých predložených
dôkazov nachádzajúcich sa v spise okresného súdu dospeli k rozhodnutiam, ktoré nie sú
presvedčivo odôvodnené. Okrem toho podľa ich názoru krajský súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a najvyšší súd „všetky pochybenia súdov 1. a 2. stupňa“
neodstránil.
Vzhľadom na to, že sťažovateľom je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca
sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
Na doplnenie však ústavný súd uvádza, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska
musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným
záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp
spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie
materiálneho právneho štátu.
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že „odvolanie
navrhovateľov proti rozhodnutiu vo veci samej a v časti o zastavení konania nie je
v podstate dôvodným, v dôsledku čoho je dôvodné v týchto častiach rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť a len z dôvodu správnej formulácie výrokov 1 a 2 ich spojením do jedného
výroku, treba v týchto častiach rozsudok formálne zmeniť. Odvolanie v časti o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok je dôvodné... Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľom.“.
Krajský súd navyše k veci dodal, že k rovnakým záverom, s ktorými sa plne
stotožňuje, dospel aj Krajský súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
81 Cb/80/97, v ktorom bolo jednoznačne preukázané, že „celý majetok ktorý navrhovateľ
získal Zmluvou o predaji časti podniku z 30. 4. 1992 platne a účinne vzniesol ako nepeňažný
vklad do spoločnosti , ... Štátne notárstvo
zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28. 12. 1992 pod č. k.
, ktorým dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa
právne účinnou. Stala sa tak vkladuschopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny
spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená požiadavka v zmysle § 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka v platnom znení z roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy
o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. V danej veci tak
vlastníctvo k celému vnesenému majetku hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu
v zmysle vtedy platného § 133 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dňom registrácie
spoločenskej zmluvy spoločnosti , ...
Pre existenciu právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ktoré je pre správcu
konkurznej podstavy záväzné, však žalobcovia už nemôžu mať naliehavý právny záujem
na určení, že veci patria do ich podielového spoluvlastníctva, nakoľko ani v prípade
vyhovenia ich žalobe by sa na ich právnom postavení nič nezmenilo... Zamietnutie žaloby,
ktorou sa navrhovateľ domáhal vylúčenia vecí z konkurznej podstaty znamená, že správca
konkurznej podstaty úpadcu pri spisovaní majetku úpadcu pojal (zahrnul) do konkurznej
podstaty majetok úpadcu, tzn. majetok, ktorý v čase vyhlásenia konkurzu patril úpadcovi,
teda správne i majetok, ktorého vylúčenia z konkurznej podstaty sa navrhovateľ domáhal...
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vylúčenia označených vecí z konkurznej podstaty a súd jeho
návrh právoplatne zamietol, logicky platí, že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu
zapísané oprávnenie, a teda ich vlastníkom bol úpadca, že do konkurznej podstaty úpadcu
patria a že navrhovateľ nie je(nebol) ich vlastníkom.“.
Čo sa týka zmeny prvého výroku a druhého výroku rozsudku okresného súdu,
krajský súd uviedol, že „zamietnutie návrhu proti odporcovi 2 je obsiahnuté vo výroku 1,
ktorým súd návrh na určenie vlastníctva navrhovateľov 1 a 2 zamietol a stačilo iba
v odôvodnení zdôrazniť u odporcu 1 i nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre vedenie
sporu proti nemu. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd tento výrok napadnutého
rozsudku ako nadbytočný a duplicitný zrušil... a prvý výrok napadnutého rozsudku bolo
potom treba zmeniť, resp. preformulovať..., tzn. prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku
zlúčiť do jedného.“.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov
odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Preskúmaním tohto rozsudku ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval
relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o zamietnutí určovacej žaloby sťažovateľov presvedčivo
a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovatelia
pred ním domáhali.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
Ani námietka sťažovateľov týkajúca sa toho, že „odvolací súd konal bez nariadenia
pojednávania“, nie je spôsobilá spochybniť napadnutý postup krajského súdu, keďže
ustanovenie § 214 ods. 2 OSP odvolaciemu súdu výslovne umožňuje konať takýmto
spôsobom. Z uvedeného dôvodu nemožno ani napadnutý rozsudok krajského súdu
považovať za taký, ktorý by popieral podstatu, zmysel a účel ním aplikovaných
procesnoprávnych ustanovení, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených
práv sťažovateľov.
„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú
právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti
a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je
absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa ale
vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť
vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ústavy, ako
aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej
ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred súdmi“ (m. m. II. ÚS 58/97).
Aj ESĽP vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99) judikoval, že verejnosť konania je
základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru; tento princíp musí byť plne
rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody
uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie verejnosti.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že z napadnutého rozsudku krajského súdu
nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do práva sťažovateľov na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť aj v tejto časti.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, konštatuje, že jeho preskúmaním zistil, že najvyšší súd
sa v konaní o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne a vyčerpávajúcim
spôsobom zaoberal všetkými námietkami sťažovateľa v 1. rade, ktoré uplatnil ako dovolacie
dôvody. Dotkol sa pritom v podstate všetkých relevantných okolností prerokúvaného
prípadu, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci.
Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho
predpisu sa pri posudzovaní veci riadil a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,
prečo považoval dovolanie sťažovateľa v 1. rade za také, ktorého prípustnosť nemožno
vyvodiť z § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP. Najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
preskúmal aj z hľadiska prípadných vád konania predpokladaných ustanovením § 237 OSP,
avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje,
že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.
Vychádzajúc z uvedených skutočností považuje ústavný súd napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za udržateľné, a keďže medzi ním a námietkou
porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nezistil žiadnu príčinnú
súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05) vyplýva, že právu na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) sa v konaní pred ústavným súdom
poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ústavný súd zásadne odmietne sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú, ak v čase, v ktorom bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už
k porušovaniu označeného práva nedochádzalo. Účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.
Keďže citovaná judikatúra je sťažovateľom známa, pričom konanie o určovacej
žalobe sťažovateľov, čo sa týka merita veci, bolo právoplatne ukončené ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť v tejto časti podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z dôvodu, že sťažovatelia v sťažnosti námietku porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania
nevzniesli, táto nebola predmetom ústavného prieskumu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016