Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 238/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom,

Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Okresného súdu Senica č. k. -762 z 24. septembra 2009, postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -848 z 2. mája 2012 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. augusta

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2014 doručená sťažnosť

, a

, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľka

v 2. rade“ alebo spolu „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -762 z 24. septembra 2009, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -848 z 2. mája 2012

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. augusta 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému

súdu 10. októbra 1997 sa sťažovatelia ako navrhovatelia v 1. a 2. rade (okrem iného)

domáhali proti

, (ďalej len „odporca

v 1. rade“), a (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“),

„určenia, že nehnuteľnosť rekreačná chata... patrí do podielového spoluvlastníctva

navrhovateľov v 1. a 2. rade každému v podiele 1/2 k celku“. Sťažovatelia v návrhu tvrdili,

že predmetná nehnuteľnosť nepatrila do konkurznej podstaty úpadcu, na ktorého majetok

bol vyhlásený konkurz rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 1. februára 1996, ale do ich (v tom čase trvajúceho) bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, pretože uvedenú nehnuteľnosť nadobudol sťažovateľ v 1. rade ako fyzická osoba

podnikajúca pod obchodným menom „ “ v rámci

privatizácie podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby v znení neskorších predpisov na základe zmluvy o predaji časti podniku uzavretej

s Federálnym fondom národného majetku 30. apríla 1992. Predmetnú nehnuteľnosť

následne nadobudla odporkyňa v 2. rade na základe kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom

v 1. rade, ktorej vklad do katastra nehnuteľností povolila Správa katastra

„pod položkou “.

Okresný súd prvým výrokom napadnutého rozsudku návrh sťažovateľov v merite

veci ako nedôvodný zamietol, pretože po vykonaní dokazovania výsluchmi účastníkov

konania a relevantnými listinnými dokumentmi, ako aj s prihliadnutím na súvisiace súdne

rozhodnutia, ktoré konkrétne citoval, považoval za preukázané, že „vnesenie majetku

do vlastníctva úpadcu sa realizovalo v súlade s § 59 ods. 3, § 109 ods. 3 za primeraného

použitia a nasl. a tento majetok bol v čase vyhlásenia

konkurzu majetkom odporcu... Navrhovatelia teda neuniesli dôkazné bremeno

a nepreukázali, že sporné nehnuteľnosti a hnuteľné veci patria do ich podielového

spoluvlastníctva.“. Druhým výrokom napadnutého rozsudku okresný súd návrh

sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade zamietol z dôvodu, že „nie je daná jeho pasívna

legitimácia v predmetnom spore, pretože nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností“.

Tretím výrokom napadnutého rozsudku okresný súd zaviazal sťažovateľov zaplatiť

doplatok súdneho poplatku. Štvrtým výrokom napadnutého rozsudku okresný súd rozhodol,

že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu „okrem výroku o náhrade trov konania“ podali

sťažovatelia odvolanie, v ktorom namietali, že „napriek ich návrhom a navrhovaným

dôkazom, ktoré žiadali vo veci vykonať súd ich návrhy neakceptoval a dôkazy nevykonal,

výsledky dokazovania riadne nevyhodnotil, a tým im odňal možnosť konať pred súdom...

Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol spravodlivo.“. Sťažovatelia

ďalej namietali, že „súd... mal nedoplatok vymáhať do 3 rokov od podania návrhu.

Po tomto dátume došlo k preklúzii vymáhania súdnych poplatkov.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom prvý výrok rozsudku okresného súdu zmenil

tak, že návrh sťažovateľov „o určenie, že nehnuteľnosť... patrí do podielového

spoluvlastníctva navrhovateľov 1 a 2 každému v jednej polovici“, zamietol a druhý výrok

rozsudku okresného súdu zrušil kvôli preformulovaniu prvého výroku ako nadbytočný, resp.

duplicitný. Krajský súd zároveň zrušil tretí výrok a štvrtý výrok rozsudku okresného súdu,

pričom vec „v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k odporcovi 1“ vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Krajský súd odporkyni v 2. rade náhradu trov prvostupňového

konania ani odvolacieho konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu „vo všetkých výrokoch okrem výroku, ktorým odvolací

súd zrušil povinnosť žalobcov doplatiť súdny poplatok“, podal sťažovateľ v 1. rade

dovolanie, pričom jeho prípustnosť vyvodzoval „z ustanovenia § 237 písm. b), f), g), § 238

ods. 1, , , , c) “.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa v 1. rade odmietol ako

procesne neprípustné podľa , a (ďalej len

„OSP“), pričom prípustnosť dovolania nezistil ani danosťou niektorej z vád konania podľa

.

Z uvedeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade

dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala, iba vo svojom vyjadrení k dovolaniu

sťažovateľa v 1. rade uviedla, že sa s ním stotožňuje. V predloženej sťažnosti však túto

skutočnosť prehliada, a tvrdí, že „11. 06. 2014 sme podali proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave... dovolanie..., ako aj proti predchádzajúcemu rozsudku Okresného súdu

v Senici...“.

Sťažovatelia v rozsiahlej, avšak logicky nekonzistentnej argumentácii opakovane

tvrdia, že „žalovaný v 1. rade nikdy sa nestal zákonným vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti... Pokiaľ žalovaný v 1. rade predával nehnuteľnosti, predával ich ako

nevlastník a takéto úkony sú od počiatku absolútne neplatné.“. V odôvodnení svojej

sťažnosti vyjadrujú presvedčenie, že porušenie „ Dohovoru a SR“ malo

za následok porušenie „čl. 11 ods. 2, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru, ako aj porušenie

Dodatkového protokolu... podľa čl. 1 Ochrana majetku“, preto žiadajú, aby ústavný súd

o ich sťažnosti „spravodlivo rozhodol. V takom prípade nebude sa musieť zodpovedať

za svoje konanie pred medzinárodným orgánom, pretože všeobecné súdy, vrátane NS SR

mali možnosť a príležitosť zjednať nápravu v rámci ich vlastného právneho systému, tak

neurobili... Ak sa dovolací súd stotožnil s dôvodmi odvolacieho súdu, ktorými svoje

rozhodnutie odôvodnil..., ktoré ani pri voľnej úvahe použiť nemohol v rozhodovaní podľa

..., porušil , a Dohovoru, čo malo

za následok nespravodlivé rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Pokiaľ by súdy...

dôkazy (založené v spise) preskúmali a vyhodnotili, nemohli dospieť k záverom, že žalobný

návrh žalobcov (sťažovateľov) zamietli (OS Senica a KS Trnava) a NS SR dovolanie

odmietol... Pokiaľ by súdy konali bez zbytočných prieťahov v zmysle

a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, spor by bol dávno skončený a nemohol

by sa stať sporom komplikovaným... Tým, že odvolací súd konal bez nariadenia

pojednávania, znemožnil žalobcom realizáciu tých procesných práv, ktoré im zákon

na ochranu a obranu ich základných ľudských práv v sporovom konaní priznáva... Tvrdenie

odvolacieho súdu, že vzal do úvahy skutočnosti známe mu z jeho úradnej činnosti a založil

na nich svoje rozhodnutie vo veci... je nespravodlivé z dôvodu porušenia čl. 6 Dohovoru...

Ak dovolací súd sa stotožnil s odôvodnením odvolacieho súdu..., potom aj rozhodnutie

dovolacieho senátu je nesprávne a... aj zmätočné.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd „porušili základné právo sťažovateľov

na spravodlivý súdny proces garantovaný v , 2

a 3, čl. 48 ods. 2, porušili Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle

čl. 6 ods. 1, čl. 11 ods. 2, čl. 13, čl. 17 a čl. 18 garantovaných Dohovorom, čo malo

za následok porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“, aby rozsudok okresného súdu č. k. -762

z 24. septembra 2009, rozsudok krajského súdu č. k. -848 z 2. mája 2012

a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 2014 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 € pre každého z nich, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume

461,77 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd je

viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovatelia sú v konaní

pred ním zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú

sťažnosť, pričom v minulosti boli už viackrát upozornení na to, že predpokladom úspešného

uplatnenia námietky porušenia toho-ktorého základného práva alebo slobody v konaní pred

ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí vyplývajúcich z § 20

a , ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z

(napr. , , , ,

, , , , a iné),

petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nevymedzili jasne, určito a zrozumiteľne, teda

takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko pre rozhodnutie ústavného

súdu o ich veci. Je evidentné, že sťažovatelia túto sťažnosť berú len ako posledný

prostriedok, ktorý musia vyčerpať pred tým, ako sa obrátia na Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), aby voči ústavnému súdu vyvodil zodpovednosť, ak vydá

„nespravodlivé“ rozhodnutie, t. j. také rozhodnutie, ktoré nebude v súlade s predstavami

a právnymi názormi sťažovateľov.

Ústavný súd preto sťažovateľom opätovne pripomína, že zo vzájomnej väzby medzi

relevantnými ustanoveniami [ a ]

vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia

ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Nedostatok

právne relevantného odôvodnenia sťažnosti má vo vzťahu k namietaným porušeniam toho-

ktorého základného práva alebo slobody významné procesné dôsledky, pretože ústavný súd

nie je skutkovým súdom ani ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, takže bez

splnenia uvedenej podmienky ústavný súd o návrhoch sťažovateľa uvedených v petite ani

nemôže rozhodovať (napr. , , , ,

, , , a iné).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka

porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom okresného súdu

č. k. -762 z 24. septembra 2009, postupom a rozsudkom krajského súdu

č. k. -848 z 2. mája 2012 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. augusta 2014 v konaní o určovacej žalobe sťažovateľov.

Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa

a 3 a práv podľa „, , a “ dohovoru

okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom bez existencie právne relevantného

petitu a odôvodnenia námietky porušenia toho-ktorého práva vo vzťahu ku konkrétnemu

orgánu verejnej moci považoval ústavný súd so zreteľom na už uvedené iba za súčasť

sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohli sťažovatelia podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využili a odvolací súd o ňom rozhodol. Keďže

napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

uvedenému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku ESĽP

z 12.11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa v 1. rade ako procesne neprípustné, a preto

dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa

považoval v jeho prípade za zachovanú.

Sťažovateľka v 2. rade dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala, iba

vo svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa v 1. rade uviedla, že sa s ním stotožňuje.

Ústavný súd preto považuje jej tvrdenie, že „11. 06. 2014 sme podali proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave... dovolanie..., ako aj proti predchádzajúcemu rozsudku

Okresného súdu v Senici...“, za nepravdivé, pričom v súvislosti s takýmto správaním

poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorý vyslovil, že „v zásade smie byť sťažnosť odmietnutá

ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená

na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk

(Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. 5. 2004)“.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade, ale aj sťažovateľka v 2. rade považujú

napadnutý rozsudok krajského súdu aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za rozhodnutia, ktoré sú nespravodlivé, nesprávne a zmätočné, s ktorých právnymi závermi

sa nestotožňujú. Obom súdom pritom vytýkajú, že nepreskúmaním všetkých predložených

dôkazov nachádzajúcich sa v spise okresného súdu dospeli k rozhodnutiam, ktoré nie sú

presvedčivo odôvodnené. Okrem toho podľa ich názoru krajský súd rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania a najvyšší súd „všetky pochybenia súdov 1. a 2. stupňa“

neodstránil.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca

sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu

k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.

Na doplnenie však ústavný súd uvádza, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať

na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že „odvolanie

navrhovateľov proti rozhodnutiu vo veci samej a v časti o zastavení konania nie je

v podstate dôvodným, v dôsledku čoho je dôvodné v týchto častiach rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdiť a len z dôvodu správnej formulácie výrokov 1 a 2 ich spojením do jedného

výroku, treba v týchto častiach rozsudok formálne zmeniť. Odvolanie v časti o povinnosti

zaplatiť súdny poplatok je dôvodné... Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal

od právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľom.“.

Krajský súd navyše k veci dodal, že k rovnakým záverom, s ktorými sa plne

stotožňuje, dospel aj Krajský súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, v ktorom bolo jednoznačne preukázané, že „celý majetok ktorý navrhovateľ

získal Zmluvou o predaji časti podniku z 30. 4. 1992 platne a účinne vzniesol ako nepeňažný

vklad do spoločnosti , ... Štátne notárstvo

zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo dňom 28. 12. 1992 pod č. k.

, ktorým dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala sa

právne účinnou. Stala sa tak vkladuschopnou listinou, nakoľko registráciou zmeny

spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená požiadavka v zmysle § 133 ods. 2

v platnom znení z roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy

o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. V danej veci tak

vlastníctvo k celému vnesenému majetku hnuteľnému i nehnuteľnému prešlo na úpadcu

v zmysle vtedy platného a dňom registrácie

spoločenskej zmluvy spoločnosti , ...

Pre existenciu právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe, ktoré je pre správcu

konkurznej podstavy záväzné, však žalobcovia už nemôžu mať naliehavý právny záujem

na určení, že veci patria do ich podielového spoluvlastníctva, nakoľko ani v prípade

vyhovenia ich žalobe by sa na ich právnom postavení nič nezmenilo... Zamietnutie žaloby,

ktorou sa navrhovateľ domáhal vylúčenia vecí z konkurznej podstaty znamená, že správca

konkurznej podstaty úpadcu pri spisovaní majetku úpadcu pojal (zahrnul) do konkurznej

podstaty majetok úpadcu, tzn. majetok, ktorý v čase vyhlásenia konkurzu patril úpadcovi,

teda správne i majetok, ktorého vylúčenia z konkurznej podstaty sa navrhovateľ domáhal...

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal vylúčenia označených vecí z konkurznej podstaty a súd jeho

návrh právoplatne zamietol, logicky platí, že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu

zapísané oprávnenie, a teda ich vlastníkom bol úpadca, že do konkurznej podstaty úpadcu

patria a že navrhovateľ nie je(nebol) ich vlastníkom.“.

Čo sa týka zmeny prvého výroku a druhého výroku rozsudku okresného súdu,

krajský súd uviedol, že „zamietnutie návrhu proti odporcovi 2 je obsiahnuté vo výroku 1,

ktorým súd návrh na určenie vlastníctva navrhovateľov 1 a 2 zamietol a stačilo iba

v odôvodnení zdôrazniť u odporcu 1 i nedostatok pasívnej vecnej legitimácie pre vedenie

sporu proti nemu. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd tento výrok napadnutého

rozsudku ako nadbytočný a duplicitný zrušil... a prvý výrok napadnutého rozsudku bolo

potom treba zmeniť, resp. preformulovať..., tzn. prvý a druhý výrok napadnutého rozsudku

zlúčiť do jedného.“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za nepreskúmateľný, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Preskúmaním tohto rozsudku ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľmi vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval

relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o zamietnutí určovacej žaloby sťažovateľov presvedčivo

a náležite odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovatelia

pred ním domáhali.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Ani námietka sťažovateľov týkajúca sa toho, že „odvolací súd konal bez nariadenia

pojednávania“, nie je spôsobilá spochybniť napadnutý postup krajského súdu, keďže

ustanovenie odvolaciemu súdu výslovne umožňuje konať takýmto

spôsobom. Z uvedeného dôvodu nemožno ani napadnutý rozsudok krajského súdu

považovať za taký, ktorý by popieral podstatu, zmysel a účel ním aplikovaných

procesnoprávnych ustanovení, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť aj k porušeniu označených

práv sťažovateľov.

„Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú

právnu ochranu. S verejným prerokovaním veci súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti

a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp verejnosti však nie je

absolútny, to znamená, že umožňuje tiež výnimky. Výnimky z princípu verejnosti sa ale

vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovávanie), nie na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť

vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia , ako

aj zo zákonov, ktoré v súlade s upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej

ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred súdmi“ (m. m. ).

Aj ESĽP vo veci Hakanson z roku 1986 (A-99) judikoval, že verejnosť konania je

základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru; tento princíp musí byť plne

rešpektovaný aspoň pri jednom inštančnom konaní o merite veci, pokiaľ nie sú dôvody

uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie verejnosti.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že z napadnutého rozsudku krajského súdu

nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do práva sťažovateľov na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa odmietol

sťažnosť aj v tejto časti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

, práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozsiahleho odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, konštatuje, že jeho preskúmaním zistil, že najvyšší súd

sa v konaní o podanom mimoriadnom opravnom prostriedku dôsledne a vyčerpávajúcim

spôsobom zaoberal všetkými námietkami sťažovateľa v 1. rade, ktoré uplatnil ako dovolacie

dôvody. Dotkol sa pritom v podstate všetkých relevantných okolností prerokúvaného

prípadu, avšak nezistil nič, čo by odôvodňovalo potrebu jeho zásahu v uvedenej veci.

Najvyšší súd uviedol, ktorými zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho

predpisu sa pri posudzovaní veci riadil a ako ich aplikoval. Jasne a zrozumiteľne ozrejmil,

prečo považoval dovolanie sťažovateľa v 1. rade za také, ktorého prípustnosť nemožno

vyvodiť z , a . Najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

preskúmal aj z hľadiska prípadných vád konania predpokladaných ustanovením ,

avšak s negatívnym výsledkom. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje,

že v rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil svojvôľu, arbitrárnosť ani jeho neodôvodnenosť.

Vychádzajúc z uvedených skutočností považuje ústavný súd napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za udržateľné, a keďže medzi ním a námietkou

porušenia základného práva sťažovateľov podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť, sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa

napadnutým postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že právu na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ako základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa ) sa v konaní pred ústavným súdom

poskytuje ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ústavný súd zásadne odmietne sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú, ak v čase, v ktorom bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už

k porušovaniu označeného práva nedochádzalo. Účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je totiž odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Keďže citovaná judikatúra je sťažovateľom známa, pričom konanie o určovacej

žalobe sťažovateľov, čo sa týka merita veci, bolo právoplatne ukončené ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť v tejto časti podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z dôvodu, že sťažovatelia v sťažnosti námietku porušenia základného práva podľa

postupom všeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania

nevzniesli, táto nebola predmetom ústavného prieskumu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016