Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 154/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma

Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia čl. 12

ods. 1, 2 a 4 a základných práv a slobôd podľa ,

a 3, ods. l a 3 a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a JUDr. J. J., správcu konkurznej

podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma Hodonín,

Česká republika, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2004 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní

firma Hodonín (ďalej len „sťažovateľ“), Česká republika, ktorou namieta porušenie čl. 12

ods. 1, 2 a 4 (ďalej len „“) a základných práv a slobôd

podľa , a 3, ods. l a 3 a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupmi Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. . Za porušovateľa základných práv sťažovateľ

označuje aj JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova

15, Bratislava.

Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 1. februára

1996 bol vyhlásený konkurz na majetok Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15,

Bratislava (ďalej aj „Želstav“) a JUDr. J. J. bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty

(ďalej aj „SKP“), ktorý do konkurznej podstaty zahrnul aj hnuteľné a nehnuteľné veci

v jeho vlastníctve. Sťažovateľ tento majetok nadobudol na základe zmluvy z 30. apríla 1992

uzatvorenej s bývalým Federálnym fondom národného majetku v zmysle

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.

Želstav v zastúpení SKP tak zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa chráneného

v čl. 20 ods. l a 3, na základe čoho bol daný naliehavý záujem na určenie vlastníckeho práva

v zmysle (ďalej len „OSP“), ako aj podanie

žalobného návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne špecifikuje nehnuteľnosti, o ktoré sa vedie spor

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. a na Okresnom súde Žilina

pod sp. zn. .

Vylúčenia vecí z konkurznej podstaty sa sťažovateľ domáhal návrhom

z 28. augusta 1997 na krajskom súde, ktorý jeho návrh rozsudkom sp. zn.

z 29. septembra 2001 zamietol.

Krajský súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, „že zmenou spoločenskej

zmluvy zo dňa 23. novembra 1992 o založení spoločnosti Želstav A-Z, s. r. o. vniesol

JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič Stavebno-obchodná firma A-Z (bez označenia sídla) majetok

v rozsahu podľa čl. IV., bod 5) zmeny spoločenskej zmluvy, teda časť podniku Železničné

staviteľstvo, Štefánikova 15, Bratislava, v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy

o predaji časti podniku z 30. 4. 1992 a jej príloh s výnimkou tam uvedených vecí podľa

, v znení Zb“.

Sťažovateľ namieta, „že táto zmena spoločenskej zmluvy spoločnosti Želstav A-Z,

s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 neobsahovala a neobsahuje zákonom predpísané náležitosti,

čo do určitosti právneho úkonu, označenia nehnuteľností, pevného zošitia jednotlivých listín

a hlavne súd nezisťoval, či zmena spoločenskej zmluvy bola v roku 1992 správne

registrovaná štátnym notárom v zmysle ust. a nasl. v znení

neskorších predpisov“.

Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 1997 a jeho výrok, z ktorého je zrejmé, že týmto rozhodnutím nebola otázka

vlastníctva riešená, čoho dôkazom je aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/99

z 30. apríla 1999.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu

z 29. septembra 2001 najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. dňa 17. mája 2002

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ akcentuje ako podstatnú otázku v tomto konaní, či došlo k prechodu

vlastníckeho práva k veciam, ktoré žalobca vniesol do spoločnosti Želstav, A-Z, spol. s r. o.,

a či jeho návrh na vylúčenie týchto vecí z konkurznej podstaty úpadcu je oprávnený.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Súd prvého stupňa odkazoval v odôvodnení

na nepriame dôkazy – návrhy na zápis vkladov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

na menovanú spoločnosť, ktoré podpisoval sám žalobca ako konateľ spoločnosti, ktoré

by mohli svedčiť o jeho vôli vniesť svoj majetok do spoločnosti a previesť aj vlastníctvo,

nie sú však dôkazom, že k prevodu vlastníckeho práva skutočne došlo. V spise nie sú dôkazy

– listy vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré by preukazovali vlastníctvo žalovaného

(úpadcu) v čase pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, a pokiaľ ide o listy vlastníctva

založené v spise pod. č. 298 – 306, o týchto nehnuteľnostiach je vedený spor na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. , zatiaľ neskončený (...)“.

Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru,

„že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v zmysle a nasl. , nezistil

skutkový stav úplne na základe predložených písomných dôkazov a preto jeho rozhodnutie

vykazuje vady, ktoré sú dôvodom pre jeho zrušenie podľa § 221, ods. 1, písm. a),

c) “.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd po vrátení veci bol

viazaný právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle už citovaného , čo však

neurobil a 9. decembra 2002 opäť návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, „že po vrátení veci bolo povinnosťou súdu prvého

stupňa skúmať prekážky postupu konania v zmysle , , vzhľadom

na podané žalobné návrhy a to:

1) Žaloba o určenie vlastníctva zo dňa 28. 6. 1995, vedená na Okresnom súde

Bratislava I, pod sp. zn. , ako je citované na str. 6 rozhodnutia

sp. zn. , (spor doposiaľ neskončený.)

2) Žalobný návrh podaný na Okresnom súde Bratislava I dňa 6. 3. 1996, vedený pod

sp. zn. , predmetom ktorého je návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1

písm. b)

3) Súd bol viazaný právnym názorom NS SR č. k. z 17. 5. 2002 a bol

povinný skúmať ako predbežnú otázku, a to:

- či dodatok spoločenskej zmluvy č. 1 odporcu zo dňa 23. 11. 1992, je listinou

spôsobilou na prevod, zmenu vlastníctva

- či obsahuje náležitosti v zmysle zákona čo do určitosti právneho úkonu

- či na základe dodatku spol. zmluvy z 23. 11. 1992 v zmysle citovaného § 59 ods. 3

Obch. zák. bola podpísaná zmluva o predaji časti podniku v zmysle § 476 a nasl. Obch. zák.

medzi navrhovateľom a odporcom

- či spoločenská zmluva bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom (nakoľko

sa jednalo o nehnuteľnosti len v Bratislave evidovaných na 3 katastrálnych

úradoch a na celom území SR, nehnuteľnosti boli evidované na 13-tich katastrálnych

úradoch)

- či došlo k odovzdaniu hnuteľného majetku v zmysle § 483 Obch. zák. na základe

preberacieho a delimitačného protokolu, ktorý je kogentným (nutným) ustanovením zákona,

bez ktorého vlastníctvo hnuteľného majetku nikdy nemohlo prejsť na odporcu Želstav A-Z,

s. r. o.“

Rozhodnutie prvostupňového súdu sťažovateľ považuje za rozhodnutie, ktoré

je v rozpore so zákonom, a to z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti, ako aj s poukazom

na to, že:

„Spoločenská zmluva zo dňa 23. 11. 1992 nebola zákonným spôsobom registrovaná

Štátnym notárstvom, vyznačenie registrácie zmluvy len a len na poslednej čistej strane,

(listiny) bez priložených LV, ktorých sa prevod nehnuteľnosti dotýkal, bez overenia podpisu

prevoditeľa, bez riadneho spojenia, (zošitia), aby neboli pochybnosti o jej obsahu a nebolo

možné túto listinu dodatočne meniť či dopĺňať, takáto registrácia odporuje zákonu

a je neplatná.

- Neboli podpísané vkladuschopné listiny na prevod majetku v zmysle zákona

č. platného od 1. 1. 1993 v prospech odporcu.

- Nebol podpísaný protokol o odovzdaní a prevzatí hnuteľného majetku v zmysle

§ 483 Obch. zákona.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti konštatuje, že „Pokiaľ vyššie uvedené zákonom

stanovené náležitosti neboli splnené, pre súd by mala byť takáto listina irelevantná

(nepoužiteľná) a pokiaľ na základe takto registrovanej zmluvy vlastníctvo bolo prevedené,

takéto prevody sú v rozpore so zákonom a sú absolútne neplatné“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. decembra 2002 ako súdu

prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu

č. Obpj 1/99 z 19. marca 1999, podľa ktorého pri „posudzovaní otázky, či je daná

príslušnosť súdu podľa , ods. 1 alebo , treba vychádzať

z obsahu sporu. Ak ide o spor, ktorého obsahom je určenie vlastníctva k veciam zapísaných

v konkurznej podstate, možno sa domáhať pozitívneho alebo negatívneho určenia právneho

vzťahu, ak je na tom naliehavý právny záujem [ ]. Ide o spor, ktorý

môže viesť konkurzný úpadca, alebo ktorý by mohol byť vedený aj proti úpadcovi

ako žalovanému i keby nebol vyhlásený konkurz. Takýto spor nemožno pokladať za spor

vyvolaný konkurzným konaním. Ust. nevylučuje,

aby sa žalobca nedomáhal na okresnom súde určenia vlastníctva. Predmet konania podľa

takejto žaloby je iný a iné budú aj účinky rozhodnutia, ktoré z toho vyplynú. Na prejednanie

uvedeného sporu je teda vecne príslušný okresný súd ( )“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na stanovisko občianskeho kolégia najvyššieho

súdu pod sp. zn. z 3. októbra 2001, podľa ktorého v zmysle § 46 ods. 1

písomnú formu musia mať zmluvy o prevode nehnuteľností,

ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, čo prvostupňový

súd v konaní sp. zn. , ale ani odvolací súd vo veci sp. zn. neskúmal

a nevyhodnotil, čo má podľa názoru sťažovateľa za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v predmetnej veci pochybil, keď registráciu

spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 zo dňa 28. 12. 1992 neskúmal

z pohľadu zákonných ustanovení opísaných v stanovisku, NS SR č. “.

Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I dňa 6. marca 1996 v zmysle

§ 228 ods. 1 písm. b) „návrh na obnovu konania registrácie ŠN pod sp. zn. RI 587/92“.

O tomto návrhu Okresný súd Bratislava I rozhodol uznesením sp. zn.

dňa 21. marca 2003 tak, že konanie zastavil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil

nasledovne:

«„V predmetnej veci nebolo začaté registračné konanie pred Štátnym notárstvom,“

a z tohto dôvodu registračné číslo ŠN Ba. I., RI 587/92, ako aj celá registrácia je (nie len

podľa nás) neplatná“». Z uvedeného sťažovateľ usudzuje, že sa nemožno na registráciu

spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 v zmysle ,

ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje odvolávať ako na záväzný

dokument pre zmenu vlastníctva.

Sťažovateľ ďalej konfrontuje postup správcu konkurznej podstaty po vyhlásení

konkurzu so zákonom a je toho názoru, že úpadca sa nemôže úspešne dovolávať vlastníctva

žalobami v zmysle , prípadne žalobou v zmysle Obchodného

zákonníka, túto možnosť v zmysle zákona majú obaja spoločníci spoločnosti, a to v zmysle

. SKP zastupuje spoločnosť, na ktorú bol vyhlásený konkurz

a môže sa domáhať vlastníctva iba incidenčnými žalobami v zmysle

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“).

Sťažovateľ je ešte aj dnes vedený ako vlastník niektorých sporných nehnuteľností

a hnuteľných vecí, ktoré SKP zapísal do konkurznej podstaty, o čom predložil aj dôkazy,

čo je podľa jeho tvrdenia taktiež dôvod na zrušenie predmetného rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. .

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd pochybil aj v dokazovaní pri výsluchu svedkov,

ktorí zámerne vypovedali nepravdivo, pretože nemali záujem na „vrátení hodnôt v prospech

vlastníka a veriteľov“, ako aj pri hodnotení jednotlivých listinných dôkazov. Podľa

sťažovateľa pokiaľ nebol podpísaný delimitačný protokol v zmysle § 483 Obchodného

zákonníka, „majetok nikdy nemohol byť vnesený ani ako nepeňažný vklad do spoločnosti

odporcu“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o ústavnom súde”) predmetnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

a v zmysle , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,

po predbežnom prerokovaní túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom

dokazovaní takto rozhodol:

„1) Ústavný súd v zmysle § 55 ods. 2 odkladá vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 24. 9. 2003, a to až do doby rozhodnutia

ÚS SR vo veci samej.

2) Ústavný súd SR Rozsudok NS SR pod sp. zn. zo dňa 24. 9. 2003

zrušuje a zrušuje aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 9. 12. 2002 a vracia vec týmto súdom na nové konanie a rozhodovanie z dôvodov

vyššie uvedených.

3) Sťažovateľ žiada, aby ÚS SR priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred

NS SR v konaní sp. zn. , ako aj náhradu trov konania pred Krajským súdom

v Bratislave sp. zn. , a to z dôvodov nesprávneho rozhodnutia vo veci.

4) ÚS SR sťažovateľovi priznáva v zmysle SR náhradu škody,

ktorá mu bola spôsobená prieťahmi v konaní v zmysle SR.

5) Sťažovateľ má právo na náhradu škody spôsobenú právnym zastúpením pred

Krajským súdom v Bratislave sp. zn. a NS SR v konaní sp. zn. .

6) Sťažovateľ má právo na náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom

SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom

predpísané náležitosti upravené v , ako aj prípadné

dôvody na jej odmietnutie podľa .

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

, ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Namietané porušenie označeného základného práva v tejto časti sťažnosti sťažovateľ

odôvodňuje tým, že v súčasnej dobe je stále v rozpore so zákonom zapísaný v obchodnom

registri napriek tej skutočnosti, že 29. mája 1996 bol z neho právoplatne vymazaný.

Dôsledkom tohto, podľa sťažovateľa nezákonného stavu, je skutočnosť, že údaje zapísané

v obchodnom registri sú stále „voči tretím osobám právoplatné“.

Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva, že by bol sťažovateľ v danej veci využil právne

prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné súdy.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ prinajmenšom sám povinnosť podľa

právnej úpravy platnej do 31. januára 2004 v zmysle Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov podať návrh na zápis zmeny alebo zániku

zapisovaných údajov, od 1. februára 2004 podľa Z. z o obchodnom

registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. signalizovať registrovému súdu

nezhodu medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, čo umožňuje začatie

konania na registrovom súde aj bez návrhu podľa .

Keďže ochranu základnému právu nemožno poskytnúť v konaní o sťažnosti,

ak sťažovateľ nevyužil účinné právne prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné

súdy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci.

Hodnotením skutkových okolností v spojitosti s tým, či sťažovateľ je zapísaný

v obchodnom registri v rozpore so zákonom sa ústavný súd nezaoberal z dôvodov

nedostatku právomoci, ktoré už boli špecifikované.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a 3 , ústavný súd ju taktiež

odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Porušenia citovaného článku sa mal dopustiť správca konkurznej podstaty

tým, že zahrnul do konkurznej podstaty aj hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve

sťažovateľa, ako aj všeobecné súdy, ktoré nevyhoveli návrhu sťažovateľa na vylúčenie veci

z konkurznej podstaty.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na , z ktorého vyplýva,

že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Z tejto časti sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ v dôsledku

vyhlásenia konkurzu a vykonaného súpisu majetku úpadcu správcom konkurznej podstaty

vyvolal spor podaním vylučovacej (intervenčnej, excíznej) žaloby o vylúčenie vecí

z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, o ktorej rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2002 tak, že žalobu o vylúčenie

veci z konkurznej podstaty sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ teda na ochranu vlastníckeho práva uplatnil právny prostriedok ochrany

pred všeobecnými súdmi v obchodnoprávnom spore, v osobitnom druhu sporového konania

o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. O ochrane týchto práv na základe zákonnej úpravy

rozhoduje výlučne všeobecný súd, ktorý v rámci svojho rozhodovania môže a musí

posudzovať okolnosti odôvodňujúce záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo

nemá právo na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania

všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych

princípov konania ( až 50 ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená

so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým

tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, tak ako sa toho domáha

sťažovateľ.

Ústavný súd nemá právomoc na konanie o sťažnosti, ktorou sa žiada vysloviť,

že právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa, pokiaľ by vysloveniu takéhoto porušenia malo predchádzať hodnotenie

zákonnosti postupu alebo rozhodnutia všeobecného súdu. Uplatnenie takej právomoci

by viedlo k odňatiu právomoci všeobecným súdom a taký postup ústavného súdu by bol

v rozpore s .

Právomoc obchodnoprávneho súdu rozhodovať o vylúčení vecí z konkurznej

podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1

a , nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva

na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.

Z toho vyplýva, že pokiaľ o ochrane základného práva podľa a 3

rozhoduje v rozsahu zákonných úprav všeobecný súd v civilnom procese, vylučuje

to právomoc ústavného súdu podľa .

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. Sťažovateľ v ďalšej časti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. l

a ods. 3 a žiada priznať náhradu škody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ) ústavný súd nemá

právomoc na rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody spôsobenej nezákonnými

postupmi alebo rozhodovaním iných štátnych orgánov. Ide o povinnosť občianskoprávnej

povahy, o ktorej v prípade sporu rozhodujú všeobecné súdy na základe príslušnej žaloby

v občianskom súdnom konaní ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo medzinárodnou

zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje.

Vo veci sťažovateľa všeobecné súdy, ktoré sťažovateľ označil ako porušovateľov

práva na súdnu a inú právnu ochranu, konali a rozhodli, ich rozhodnutia sú prejavom toho,

že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu rešpektované bolo. Uvedené právo v sebe

nezahŕňa záruku na úspech v konaní, ani povinnosť súdu rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto

okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietane porušenia základných práv

a slobôd. Ústavný súd môže do sféry pôsobnosti všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy,

ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia)

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov

(, , ).

Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou je nespokojnosť sťažovateľa

s výsledkom súdnych konaní vyvolaných v dôsledku vyhláseného konkurzu v zmysle

zákona o konkurze a vyrovnaní a s tým spojených nevyhnutných úkonov vykonaných

správcom konkurznej podstaty (súpis majetku konkurznej podstaty). Súdne konania

uvedeného typu sú vo výslovnej právomoci všeobecných súdov a ústavný súd zásadne

nie je oprávnený preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ku ktorým dospel v rámci

rozhodnutia vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav vo veci a aké skutkové a právne závery z neho

všeobecný súd vyvodil.

Po preskúmaní rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil také porušenia

všeobecných súdov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami

, príp. spochybniť ich právne závery o existencii a relevantnosti uplatnených nárokov

alebo aby sa tieto rozhodnutia inak javili neodôvodnené, či svojvoľné. Vzhľadom na tieto

skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku

právomoci.

4. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa

a ods. l dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľom namietané rozhodnutia

všeobecných súdov, a to konkrétne rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. decembra 2002 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. septembra 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade

všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,

už nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Z obsahu sťažnosti z 11. februára 2004 ústavný súd zistil, že v čase doručenia

sťažnosti už tvrdené porušovanie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom,

bolo skončené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať, že ústavný súd nepovažoval za potrebné

sa zaoberať osobitne otázkou porušenia , 2 a ods. 4 , ktoré sťažovateľ

vo svojej sťažnosti nijako neodôvodnil. Ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza z toho,

že zásady uvedené v , 2 a 4 sú ústavné direktívy, ktoré nemôžu byť

zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia

dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej

alebo právnickej osoby (). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Záverom ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ označil za porušovateľa

jeho základných práv správcu konkurznej podstaty, je jeho sťažnosť nezlučiteľná ratione

personae s , pretože bola podaná proti fyzickej osobe. Správca konkurznej

podstaty je síce subjektom konkurzného konania a pri výkone svojej funkcie je povinný

postupovať s odbornou starostlivosťou, keďže zodpovedá za škodu vzniknutú porušením

povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd, ale stále je fyzickou osobou.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa tak, ako to sťažovateľ požadoval

vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004