Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 154/04
PDF · 320.54 KB
No categories available
IV. ÚS 154/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma
Hodonín, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia čl. 12
ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 3,
čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. l a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 81 Cb 80/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 62/03 a JUDr. J. J., správcu konkurznej
podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15, Bratislava, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma Hodonín,
Česká republika, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2004 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní
firma Hodonín (ďalej len „sťažovateľ“), Česká republika, ktorou namieta porušenie čl. 12
ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv a slobôd
podľa čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. l a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupmi Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 81 Cb 80/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 62/03. Za porušovateľa základných práv sťažovateľ
označuje aj JUDr. J. J., správcu konkurznej podstaty Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova
15, Bratislava.
Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára
1996 bol vyhlásený konkurz na majetok Želstav, A-Z, spol. s r. o., Štefánikova 15,
Bratislava (ďalej aj „Želstav“) a JUDr. J. J. bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty
(ďalej aj „SKP“), ktorý do konkurznej podstaty zahrnul aj hnuteľné a nehnuteľné veci
v jeho vlastníctve. Sťažovateľ tento majetok nadobudol na základe zmluvy z 30. apríla 1992
uzatvorenej s bývalým Federálnym fondom národného majetku v zmysle zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.
Želstav v zastúpení SKP tak zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa chráneného ústavou
v čl. 20 ods. l a 3, na základe čoho bol daný naliehavý záujem na určenie vlastníckeho práva
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podanie
žalobného návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne špecifikuje nehnuteľnosti, o ktoré sa vedie spor
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 51/99 a na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 14 C 244/00.
Vylúčenia vecí z konkurznej podstaty sa sťažovateľ domáhal návrhom
z 28. augusta 1997 na krajskom súde, ktorý jeho návrh rozsudkom sp. zn. 81 Cb 80/97
z 29. septembra 2001 zamietol.
Krajský súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, „že zmenou spoločenskej
zmluvy zo dňa 23. novembra 1992 o založení spoločnosti Želstav A-Z, s. r. o. vniesol
JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič Stavebno-obchodná firma A-Z (bez označenia sídla) majetok
v rozsahu podľa čl. IV., bod 5) zmeny spoločenskej zmluvy, teda časť podniku Železničné
staviteľstvo, Štefánikova 15, Bratislava, v rozsahu, ktorý nadobudol na základe zmluvy
o predaji časti podniku z 30. 4. 1992 a jej príloh s výnimkou tam uvedených vecí podľa
zák. č. 92/1991 Zb., v znení zák. č. 92/1992 Zb“.
Sťažovateľ namieta, „že táto zmena spoločenskej zmluvy spoločnosti Želstav A-Z,
s. r. o. zo dňa 23. 11. 1992 neobsahovala a neobsahuje zákonom predpísané náležitosti,
čo do určitosti právneho úkonu, označenia nehnuteľností, pevného zošitia jednotlivých listín
a hlavne súd nezisťoval, či zmena spoločenskej zmluvy bola v roku 1992 správne
registrovaná štátnym notárom v zmysle ust. § 61 a nasl. zák. č. 72/1983 Zb. v znení
neskorších predpisov“.
Sťažovateľ poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96
zo 14. mája 1997 a jeho výrok, z ktorého je zrejmé, že týmto rozhodnutím nebola otázka
vlastníctva riešená, čoho dôkazom je aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 13/99
z 30. apríla 1999.
Na základe sťažovateľom podaného odvolania proti rozhodnutiu krajského súdu
z 29. septembra 2001 najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 6 Obo 324/01 dňa 17. mája 2002
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ akcentuje ako podstatnú otázku v tomto konaní, či došlo k prechodu
vlastníckeho práva k veciam, ktoré žalobca vniesol do spoločnosti Želstav, A-Z, spol. s r. o.,
a či jeho návrh na vylúčenie týchto vecí z konkurznej podstaty úpadcu je oprávnený.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Súd prvého stupňa odkazoval v odôvodnení
na nepriame dôkazy – návrhy na zápis vkladov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
na menovanú spoločnosť, ktoré podpisoval sám žalobca ako konateľ spoločnosti, ktoré
by mohli svedčiť o jeho vôli vniesť svoj majetok do spoločnosti a previesť aj vlastníctvo,
nie sú však dôkazom, že k prevodu vlastníckeho práva skutočne došlo. V spise nie sú dôkazy
– listy vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré by preukazovali vlastníctvo žalovaného
(úpadcu) v čase pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, a pokiaľ ide o listy vlastníctva
založené v spise pod. č. 298 – 306, o týchto nehnuteľnostiach je vedený spor na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 51/99, zatiaľ neskončený (...)“.
Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru,
„že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p., nezistil
skutkový stav úplne na základe predložených písomných dôkazov a preto jeho rozhodnutie
vykazuje vady, ktoré sú dôvodom pre jeho zrušenie podľa § 221, ods. 1, písm. a),
c) O. s. p.“.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd po vrátení veci bol
viazaný právnym názorom najvyššieho súdu v zmysle už citovaného § 226 OSP, čo však
neurobil a 9. decembra 2002 opäť návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, „že po vrátení veci bolo povinnosťou súdu prvého
stupňa skúmať prekážky postupu konania v zmysle § 109 ods. 1, písm. b) O. s. p., vzhľadom
na podané žalobné návrhy a to:
1) Žaloba o určenie vlastníctva zo dňa 28. 6. 1995, vedená na Okresnom súde
Bratislava I, pod sp. zn. 10 C 51/99, ako je citované na str. 6 rozhodnutia
sp. zn. 6 Obo 324/01, (spor doposiaľ neskončený.)
2) Žalobný návrh podaný na Okresnom súde Bratislava I dňa 6. 3. 1996, vedený pod
sp. zn. 7 NC 8/01, predmetom ktorého je návrh na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1
písm. b) O. s. p.
3) Súd bol viazaný právnym názorom NS SR č. k. 6 Obo 324/01 z 17. 5. 2002 a bol
povinný skúmať ako predbežnú otázku, a to:
- či dodatok spoločenskej zmluvy č. 1 odporcu zo dňa 23. 11. 1992, je listinou
spôsobilou na prevod, zmenu vlastníctva
- či obsahuje náležitosti v zmysle zákona čo do určitosti právneho úkonu
- či na základe dodatku spol. zmluvy z 23. 11. 1992 v zmysle citovaného § 59 ods. 3
Obch. zák. bola podpísaná zmluva o predaji časti podniku v zmysle § 476 a nasl. Obch. zák.
medzi navrhovateľom a odporcom
- či spoločenská zmluva bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom (nakoľko
sa jednalo o nehnuteľnosti len v Bratislave evidovaných na 3 katastrálnych
úradoch a na celom území SR, nehnuteľnosti boli evidované na 13-tich katastrálnych
úradoch)
- či došlo k odovzdaniu hnuteľného majetku v zmysle § 483 Obch. zák. na základe
preberacieho a delimitačného protokolu, ktorý je kogentným (nutným) ustanovením zákona,
bez ktorého vlastníctvo hnuteľného majetku nikdy nemohlo prejsť na odporcu Želstav A-Z,
s. r. o.“
Rozhodnutie prvostupňového súdu sťažovateľ považuje za rozhodnutie, ktoré
je v rozpore so zákonom, a to z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti, ako aj s poukazom
na to, že:
„Spoločenská zmluva zo dňa 23. 11. 1992 nebola zákonným spôsobom registrovaná
Štátnym notárstvom, vyznačenie registrácie zmluvy len a len na poslednej čistej strane,
(listiny) bez priložených LV, ktorých sa prevod nehnuteľnosti dotýkal, bez overenia podpisu
prevoditeľa, bez riadneho spojenia, (zošitia), aby neboli pochybnosti o jej obsahu a nebolo
možné túto listinu dodatočne meniť či dopĺňať, takáto registrácia odporuje zákonu
a je neplatná.
- Neboli podpísané vkladuschopné listiny na prevod majetku v zmysle zákona
č. 265/1992 Zb. platného od 1. 1. 1993 v prospech odporcu.
- Nebol podpísaný protokol o odovzdaní a prevzatí hnuteľného majetku v zmysle
§ 483 Obch. zákona.“
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti konštatuje, že „Pokiaľ vyššie uvedené zákonom
stanovené náležitosti neboli splnené, pre súd by mala byť takáto listina irelevantná
(nepoužiteľná) a pokiaľ na základe takto registrovanej zmluvy vlastníctvo bolo prevedené,
takéto prevody sú v rozpore so zákonom a sú absolútne neplatné“.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002 ako súdu
prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu
č. Obpj 1/99 z 19. marca 1999, podľa ktorého pri „posudzovaní otázky, či je daná
príslušnosť súdu podľa § 9, ods. 1 alebo § 9 ods. 4 písm. a) O. s. p., treba vychádzať
z obsahu sporu. Ak ide o spor, ktorého obsahom je určenie vlastníctva k veciam zapísaných
v konkurznej podstate, možno sa domáhať pozitívneho alebo negatívneho určenia právneho
vzťahu, ak je na tom naliehavý právny záujem [§ 80 písm. c) O. s. p.]. Ide o spor, ktorý
môže viesť konkurzný úpadca, alebo ktorý by mohol byť vedený aj proti úpadcovi
ako žalovanému i keby nebol vyhlásený konkurz. Takýto spor nemožno pokladať za spor
vyvolaný konkurzným konaním. Ust. § 19 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb. nevylučuje,
aby sa žalobca nedomáhal na okresnom súde určenia vlastníctva. Predmet konania podľa
takejto žaloby je iný a iné budú aj účinky rozhodnutia, ktoré z toho vyplynú. Na prejednanie
uvedeného sporu je teda vecne príslušný okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.)“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na stanovisko občianskeho kolégia najvyššieho
súdu pod sp. zn. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001, podľa ktorého v zmysle § 46 ods. 1
Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o prevode nehnuteľností,
ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, čo prvostupňový
súd v konaní sp. zn. 81 Cb 80/97, ale ani odvolací súd vo veci sp. zn. 6 Obo 62/03 neskúmal
a nevyhodnotil, čo má podľa názoru sťažovateľa za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „súd v predmetnej veci pochybil, keď registráciu
spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 zo dňa 28. 12. 1992 neskúmal
z pohľadu zákonných ustanovení opísaných v stanovisku, NS SR č. Cpj 33/01“.
Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I dňa 6. marca 1996 v zmysle
§ 228 ods. 1 písm. b) „návrh na obnovu konania registrácie ŠN pod sp. zn. RI 587/92“.
O tomto návrhu Okresný súd Bratislava I rozhodol uznesením sp. zn. 7 C 8/01
dňa 21. marca 2003 tak, že konanie zastavil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil
nasledovne:
«„V predmetnej veci nebolo začaté registračné konanie pred Štátnym notárstvom,“
a z tohto dôvodu registračné číslo ŠN Ba. I., RI 587/92, ako aj celá registrácia je (nie len
podľa nás) neplatná“». Z uvedeného sťažovateľ usudzuje, že sa nemožno na registráciu
spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 v zmysle § 133 ods. 2 zákona č. 509/1991 Zb.,
ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník odvolávať ako na záväzný
dokument pre zmenu vlastníctva.
Sťažovateľ ďalej konfrontuje postup správcu konkurznej podstaty po vyhlásení
konkurzu so zákonom a je toho názoru, že úpadca sa nemôže úspešne dovolávať vlastníctva
žalobami v zmysle Občianskeho zákonníka, prípadne žalobou v zmysle Obchodného
zákonníka, túto možnosť v zmysle zákona majú obaja spoločníci spoločnosti, a to v zmysle
§ 113 Obchodného zákonníka. SKP zastupuje spoločnosť, na ktorú bol vyhlásený konkurz
a môže sa domáhať vlastníctva iba incidenčnými žalobami v zmysle zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a vyrovnaní“).
Sťažovateľ je ešte aj dnes vedený ako vlastník niektorých sporných nehnuteľností
a hnuteľných vecí, ktoré SKP zapísal do konkurznej podstaty, o čom predložil aj dôkazy,
čo je podľa jeho tvrdenia taktiež dôvod na zrušenie predmetného rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Obo 62/03.
Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd pochybil aj v dokazovaní pri výsluchu svedkov,
ktorí zámerne vypovedali nepravdivo, pretože nemali záujem na „vrátení hodnôt v prospech
vlastníka a veriteľov“, ako aj pri hodnotení jednotlivých listinných dôkazov. Podľa
sťažovateľa pokiaľ nebol podpísaný delimitačný protokol v zmysle § 483 Obchodného
zákonníka, „majetok nikdy nemohol byť vnesený ani ako nepeňažný vklad do spoločnosti
odporcu“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o ústavnom súde”) predmetnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
a v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 226/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,
po predbežnom prerokovaní túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom
dokazovaní takto rozhodol:
„1) Ústavný súd v zmysle § 55 ods. 2 odkladá vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003, a to až do doby rozhodnutia
ÚS SR vo veci samej.
2) Ústavný súd SR Rozsudok NS SR pod sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003
zrušuje a zrušuje aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 98 Cb 80/97
zo dňa 9. 12. 2002 a vracia vec týmto súdom na nové konanie a rozhodovanie z dôvodov
vyššie uvedených.
3) Sťažovateľ žiada, aby ÚS SR priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred
NS SR v konaní sp. zn. 6 Obo 62/03, ako aj náhradu trov konania pred Krajským súdom
v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97, a to z dôvodov nesprávneho rozhodnutia vo veci.
4) ÚS SR sťažovateľovi priznáva v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR náhradu škody,
ktorá mu bola spôsobená prieťahmi v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
5) Sťažovateľ má právo na náhradu škody spôsobenú právnym zastúpením pred
Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 81 Cb 80/97 a NS SR v konaní sp. zn. 6 Obo 62/03.
6) Sťažovateľ má právo na náhradu trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom
SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa
čl. 19 ods. 3 ústavy, ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Namietané porušenie označeného základného práva v tejto časti sťažnosti sťažovateľ
odôvodňuje tým, že v súčasnej dobe je stále v rozpore so zákonom zapísaný v obchodnom
registri napriek tej skutočnosti, že 29. mája 1996 bol z neho právoplatne vymazaný.
Dôsledkom tohto, podľa sťažovateľa nezákonného stavu, je skutočnosť, že údaje zapísané
v obchodnom registri sú stále „voči tretím osobám právoplatné“.
Z obsahu sťažnosti vôbec nevyplýva, že by bol sťažovateľ v danej veci využil právne
prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné súdy.
Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ prinajmenšom sám povinnosť podľa
právnej úpravy platnej do 31. januára 2004 v zmysle § 28b zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov podať návrh na zápis zmeny alebo zániku
zapisovaných údajov, od 1. februára 2004 podľa zákona č. 530/2003 Z. z o obchodnom
registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov, resp. signalizovať registrovému súdu
nezhodu medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, čo umožňuje začatie
konania na registrovom súde aj bez návrhu podľa § 200a ods. 4 OSP.
Keďže ochranu základnému právu nemožno poskytnúť v konaní o sťažnosti,
ak sťažovateľ nevyužil účinné právne prostriedky ochrany, ktoré mu poskytujú všeobecné
súdy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku
právomoci.
Hodnotením skutkových okolností v spojitosti s tým, či sťažovateľ je zapísaný
v obchodnom registri v rozpore so zákonom sa ústavný súd nezaoberal z dôvodov
nedostatku právomoci, ktoré už boli špecifikované.
2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ústavný súd ju taktiež
odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Porušenia citovaného článku ústavy sa mal dopustiť správca konkurznej podstaty
tým, že zahrnul do konkurznej podstaty aj hnuteľné a nehnuteľné veci vo vlastníctve
sťažovateľa, ako aj všeobecné súdy, ktoré nevyhoveli návrhu sťažovateľa na vylúčenie veci
z konkurznej podstaty.
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Z tejto časti sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ v dôsledku
vyhlásenia konkurzu a vykonaného súpisu majetku úpadcu správcom konkurznej podstaty
vyvolal spor podaním vylučovacej (intervenčnej, excíznej) žaloby o vylúčenie vecí
z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, o ktorej rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 81 Cb 80/97 z 9. decembra 2002 tak, že žalobu o vylúčenie
veci z konkurznej podstaty sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 62/03
z 24. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ teda na ochranu vlastníckeho práva uplatnil právny prostriedok ochrany
pred všeobecnými súdmi v obchodnoprávnom spore, v osobitnom druhu sporového konania
o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. O ochrane týchto práv na základe zákonnej úpravy
rozhoduje výlučne všeobecný súd, ktorý v rámci svojho rozhodovania môže a musí
posudzovať okolnosti odôvodňujúce záver o tom, či žalobca má a v akom rozsahu alebo
nemá právo na vylúčenie veci z konkurznej podstaty.
Ústavný súd je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania
všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych
princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená
so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým
tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, tak ako sa toho domáha
sťažovateľ.
Ústavný súd nemá právomoc na konanie o sťažnosti, ktorou sa žiada vysloviť,
že právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa, pokiaľ by vysloveniu takéhoto porušenia malo predchádzať hodnotenie
zákonnosti postupu alebo rozhodnutia všeobecného súdu. Uplatnenie takej právomoci
by viedlo k odňatiu právomoci všeobecným súdom a taký postup ústavného súdu by bol
v rozpore s čl. 142 ods. 1 ústavy.
Právomoc obchodnoprávneho súdu rozhodovať o vylúčení vecí z konkurznej
podstaty podľa § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá vyplýva z čl. 142 ods. 1
ústavy a § 9 ods. 4 OSP, nemožno nahradiť alebo v nej pokračovať uplatnením práva
na ochranu tohto práva v konaní pred ústavným súdom.
Z toho vyplýva, že pokiaľ o ochrane základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy
rozhoduje v rozsahu zákonných úprav všeobecný súd v civilnom procese, vylučuje
to právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. Sťažovateľ v ďalšej časti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. l
a ods. 3 ústavy a žiada priznať náhradu škody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 6/94, I. ÚS 9/00) ústavný súd nemá
právomoc na rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody spôsobenej nezákonnými
postupmi alebo rozhodovaním iných štátnych orgánov. Ide o povinnosť občianskoprávnej
povahy, o ktorej v prípade sporu rozhodujú všeobecné súdy na základe príslušnej žaloby
v občianskom súdnom konaní (zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).
Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.
Vo veci sťažovateľa všeobecné súdy, ktoré sťažovateľ označil ako porušovateľov
práva na súdnu a inú právnu ochranu, konali a rozhodli, ich rozhodnutia sú prejavom toho,
že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu rešpektované bolo. Uvedené právo v sebe
nezahŕňa záruku na úspech v konaní, ani povinnosť súdu rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.
Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto
okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietane porušenia základných práv
a slobôd. Ústavný súd môže do sféry pôsobnosti všeobecných súdov zasiahnuť len vtedy,
ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutia)
a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,
ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov
(I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).
Z obsahu sťažnosti pritom vyplýva, že jej podstatou je nespokojnosť sťažovateľa
s výsledkom súdnych konaní vyvolaných v dôsledku vyhláseného konkurzu v zmysle
zákona o konkurze a vyrovnaní a s tým spojených nevyhnutných úkonov vykonaných
správcom konkurznej podstaty (súpis majetku konkurznej podstaty). Súdne konania
uvedeného typu sú vo výslovnej právomoci všeobecných súdov a ústavný súd zásadne
nie je oprávnený preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ku ktorým dospel v rámci
rozhodnutia vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav vo veci a aké skutkové a právne závery z neho
všeobecný súd vyvodil.
Po preskúmaní rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody,
ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil také porušenia
všeobecných súdov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami
ústavy, príp. spochybniť ich právne závery o existencii a relevantnosti uplatnených nárokov
alebo aby sa tieto rozhodnutia inak javili neodôvodnené, či svojvoľné. Vzhľadom na tieto
skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku
právomoci.
4. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľom namietané rozhodnutia
všeobecných súdov, a to konkrétne rozsudok krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97
z 9. decembra 2002 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03
z 24. septembra 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,
už nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z obsahu sťažnosti z 11. februára 2004 ústavný súd zistil, že v čase doručenia
sťažnosti už tvrdené porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom,
bolo skončené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. januára 2004.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať, že ústavný súd nepovažoval za potrebné
sa zaoberať osobitne otázkou porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy, ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti nijako neodôvodnil. Ústavný súd vo svojej judikatúre vychádza z toho,
že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy sú ústavné direktívy, ktoré nemôžu byť
zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych záležitostiach bez konkrétneho vyjadrenia
dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej
alebo právnickej osoby (II. ÚS 123/02). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Záverom ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľ označil za porušovateľa
jeho základných práv správcu konkurznej podstaty, je jeho sťažnosť nezlučiteľná ratione
personae s čl. 127 ústavy, pretože bola podaná proti fyzickej osobe. Správca konkurznej
podstaty je síce subjektom konkurzného konania a pri výkone svojej funkcie je povinný
postupovať s odbornou starostlivosťou, keďže zodpovedá za škodu vzniknutú porušením
povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd, ale stále je fyzickou osobou.
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa tak, ako to sťažovateľ požadoval
vo svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2004