Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma

H., a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej, bytom B., zastúpených JUDr. J. H., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -859

z 9. decembra 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

1 Obdo V 9/2004-1268 z 29. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H. a akad. mal.

a soch. Miry Trančíkovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2005 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H.,

a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“,

„sťažovateľka v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -859 z 9. decembra 2002 o vylúčenie veci z konkurznej podstaty

(ktorým sa žaloba zamietla), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. septembra 2003 o odvolaní sťažovateľa proti

prvostupňovému rozsudku a uznesením najvyššieho súdu č. k. V 9/2004-1268

z 29. novembra 2004, ktorým sa odmietlo dovolanie sťažovateľa proti druhostupňovému

rozsudku v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa sťažovateľ domáhal vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí spísaných

správcom konkurznej podstaty JUDr. J. J. úpadcu Želstav A-Z, spol. s r. o. (konkurzné

konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. ). Správca konkurznej podstaty

spísal podľa názoru sťažovateľov aj tie veci, ktoré vlastnil sťažovateľ v 1. rade, a keďže

veci boli nadobudnuté počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

bezpodielovou spoluvlastníčkou bola aj sťažovateľka v 2. rade. Sťažovateľ v 1. rade uvádza,

že predmetné veci, ktorých vylúčenie z konkurzu navrhoval, nadobudol na základe zmluvy

o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 uzatvorenej s Federálnym fondom národného

majetku ČSFR podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby v znení neskorších predpisov. Jednalo sa o časť podniku Železničného staviteľstva,

š. p., Bratislava. Účinky prevodu majetku nastali dňom 1. mája 1992. Tieto veci nadobudol

sťažovateľ v 1. rade ako podnikateľ – fyzická osoba.

Sťažovatelia spolu s Ing. T., Ing. M. založili spoločnosť Želstav A-Z, spol. s r. o.,

23. júla 1992. Do tejto spoločnosti neskôr pristúpila aj Ing. S. G. dňom 23. novembra 1992.

Sťažovatelia uvádzajú, že správca konkurznej podstaty spísal aj majetok, ktorý nikdy

nepatril spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o. V sťažnosti sa uvádza majetok, ktorého

vlastníkmi podľa vyjadrenia sťažovateľov sú sťažovatelia, a nie úpadca Želstav A-Z, spol.

s r. o. Medzičasom bol tento majetok podľa názoru sťažovateľov protiprávne speňažený

v rámci konkurzného konania. Aj keď sa sťažovatelia zaviazali na vnesenie predmetného

majetku do spoločnosti Želstav A-Z, spol s r. o., dodatkami k spoločenskej zmluve, tieto

dodatky nepovažujú za vkladuschopnú listinu, ktorá by mala za následok zmenu

vlastníckeho práva k predmetným veciam. Sťažovatelia podľa svojho vyjadrenia nepodali

návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa sťažovateľa krajský súd

a najvyšší súd sa nezaoberali všetkými rozhodnutiami, ktoré namietal sťažovateľ v 1. rade

a ktoré súviseli s danou právnou vecou.

Porušenie základných práv vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd a najvyšší súd

svojimi zamietavými rozhodnutiami porušili ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

a 2 a a právo podľa dohovoru tým, že nevylúčili

z konkurznej podstaty úpadcu Želstav A-Z, spol. s r. o., majetok, ku ktorému mali

vlastnícke právo sťažovatelia, a nie úpadca.

Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Ústavný súd v zmysle v znení noviel odkladá

vykonateľnosť uznesenia NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 11. 2004 sp. zn.

V 9/2004, ktorým odmietol dovolanie navrhovateľa porušil právo sťažovateľa JUDr. Ing.

Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H. ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

3. ÚS SR uznesenie NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004 zrušuje a vec mu

vracia na nové konanie.

4. NS SR rozsudkom č. zo dňa 24. 9. 2003 porušil právo sťažovateľa

JUDr. Ing Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H., ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

5. ÚS SR rozsudok NS SR č. zo dňa 24. 9. 2003 zrušuje a vec mu vracia

na nové konanie.

6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9. 12. 2002 sp. zn. -859,

ktorým bola zamietnutá žaloba zo dňa 28. 8. 1997 porušil právo sťažovateľa JUDr.

Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H. ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

7. ÚS SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 9. 12. 2002

zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

8. Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ako aj nemajetkovú

ujmu vo výške 1.000.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.950,- Sk. (...)“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil

právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , a ).

rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je

podľa nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú

nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1

. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému

nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach.

Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou)

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv,

ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym

poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva

alebo slobody zaručených alebo medzinárodnou zmluvou podľa

(mutatis mutandis ).

V princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného súdu pri

poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne

nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal

posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy,

okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv

a slobôd chránených alebo dohovorom.

Ak je cieľom prerokovávanej ústavnej sťažnosti dosiahnuť zopakovanie, rozšírenie,

a najmä iné vyhodnotenie dokazovania, a tým aj zmenu rozhodnutí všeobecných súdov,

nemôže byť sťažovateľ pred ústavným súdom úspešný. Nezávislosť všeobecného súdnictva

praktizovaná v jeho inštančnom usporiadaní sa prejavuje predovšetkým v oblasti

dokazovania a hodnotenia dôkazov ().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1

skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž

oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky

spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti

sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok

potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná

neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal sťažovateľ (, , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,

ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uplatňovali porušenie viacerých základných práv,

a to základného práva podľa a 4, a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia sú zastúpení právnym zástupcom z radov

advokátov. Právny zástupca v petite sťažnosti však uplatňuje iba vyslovenie porušenia

základných práv podľa a a dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s viazaný

petitom sťažnosti, zaoberal sa ústavný súd iba porušením základných práv uvedených

v petite sťažnosti, teda a a dohovoru.

Sťažovateľ v 1. rade svojou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. februára

2004 už raz namietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. . Ústavný súd túto

sťažnosť odmietol uznesením č. k. -36 z 12. mája 2004. V konaní vedenom

na ústavnom súde pod sp. zn. sťažovateľ v 1. rade uplatňoval vyslovenie

porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3,

a 3 a a práva podľa dohovoru. V konaní

vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. sťažovatelia, zastúpení právnym

zástupcom, uplatňujú v petite sťažnosti vyslovenie porušenia svojich základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru. Teda v konaní

vedenom pod sp. zn. sťažovateľ v 1. rade duplicitne uplatňuje vyslovenie

porušenia svojich základných práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho

súdu v časti základných práv a dohovoru. Navyše, v konaní

vedenom pod sp. zn. uplatňuje vyslovenie porušenia základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom

na to sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

48 ods. 2 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd odmieta pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie z dôvodu prekážky res iudicata (prekážky veci právoplatne rozhodnutej).

Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu a namietané porušenie

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa v 1. rade)

ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, pretože zo skutočností uvedených sťažovateľmi

a nimi predložených dôkazov, najmä z rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu

nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ktoré by zároveň mali za

následok porušenie označených základných práv alebo slobôd. Sťažovatelia si uplatňujú

vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa . Avšak tento

článok sa vzťahuje na porušenie práv rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie

všeobecnými súdmi. Pričom všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy. Z odôvodnení

napadnutých rozhodnutí a z dôkazov predložených sťažovateľmi ústavný súd zistil, že

krajský súd a najvyšší súd neporušili základné práva sťažovateľov. Správca konkurznej

podstaty správne zahrnul majetok do konkurznej podstaty, ktorého vylúčenie navrhoval

sťažovateľ v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade nadobudol majetok v rámci privatizácie zmluvou

o predaji časti podniku z 30. apríla 1992. Zmenou spoločenskej zmluvy podpísanou

sťažovateľmi bol tento majetok vnesený do spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o. Návrh na

registráciu zmien spoločenskej zmluvy bol zaslaný Štátnemu notárstvu Bratislava I a návrh

podpísal konateľ JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič 23. decembra 1992. Štátne notárstvo

Bratislava I registrovalo zmenu spoločenskej zmluvy záznamom z 28. decembra 1992 pod

č. RI 587/92. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala

sa účinnou. Stala sa vkladuschopnou listinou, pretože registráciou zmeny spoločenskej

zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2

v znení platnom v roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy

o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Teda dňom

registrácie zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom prešlo na spoločnosť Želstav

A-Z, spol. s r. o., vlastníctvo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, ktoré žiadal z konkurznej

podstaty vylúčiť sťažovateľ v 1. rade. Teda majetok bol správcom konkurznej podstaty

spísaný oprávnene. Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že majetok do

spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o., nikdy vnesený nebol. Teda sťažnosť sťažovateľov je

zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ v 1. rade podal dovolanie proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2003. Týmto rozsudkom bol

potvrdený rozsudok prvostupňového súdu – krajského súdu sp. zn.

z 9. decembra 2002, ktorým sa zamietla žaloba sťažovateľa v 1. rade o vylúčenie vecí

z konkurznej podstaty. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, len ak to pripúšťa zákon. Sťažovateľom v 1. rade napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu nie je rozsudkom, na ktorý sa vzťahuje prípustnosť dovolania uvedená v § 238 ods. 1,

2 a 3 písm. a) a b) , pretože nejde o zmenený, ale o potvrdzujúci rozsudok a jeho

vydaniu síce predchádzalo zrušenie prvšieho rozsudku, ale súd prvého stupňa rozhodol

rovnako ako v prvšom rozsudku. Prípustnosť dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia

. Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z dovolacích dôvodov uvedených

taxatívne v . Z toho dôvodu v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia namietali v konaní krajského súdu a najvyššieho súdu aj zbytočné

prieťahy v konaní podľa a dohovoru. Účelom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným

prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni.

Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva

podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (). Ústavný

súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že ak vec bola právoplatne skončená

skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov na ústavnom súde, ústavný súd poskytuje ochranu tomuto

základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď

k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (,

).

Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnosti

rozsudku krajského súdu, rozsudku najvyššieho súdu a uznesenia najvyššieho súdu

(právoplatnosť 22. decembra 2004), právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov bol

odstránený stav právnej neistoty, a preto ústavný súd už nemá právomoc na prerokovanie

tohto porušenia.

K veci treba poznamenať, že pokiaľ ide o obe konania najvyššieho súdu (odvolacie

a dovolacie) sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj preto, že tieto súdy konali a rozhodli

v primeranej lehote.

Sťažovateľka v 2. rade nebola účastníčkou konania vedeného na krajskom súde

pod sp. zn. ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn.

a sp. zn. V 9/2004. Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľky v 2. rade podaná

neoprávnenou osobou. Navyše, v petite sťažnosti právny zástupca sťažovateľov

sťažovateľku v 2. rade ani neuvádza.

Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005