Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 106/05
PDF · 225.91 KB
No categories available
III. ÚS 106/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma
H., a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej, bytom B., zastúpených JUDr. J. H., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 81 Cb 80/97-859
z 9. decembra 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 62/03
z 24. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
1 Obdo V 9/2004-1268 z 29. novembra 2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H. a akad. mal.
a soch. Miry Trančíkovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2005 doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně obchodní firma H.,
a akad. mal. a soch. Miry Trančíkovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“,
„sťažovateľka v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 81 Cb 80/97-859 z 9. decembra 2002 o vylúčenie veci z konkurznej podstaty
(ktorým sa žaloba zamietla), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003 o odvolaní sťažovateľa proti
prvostupňovému rozsudku a uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 9/2004-1268
z 29. novembra 2004, ktorým sa odmietlo dovolanie sťažovateľa proti druhostupňovému
rozsudku v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že v konaní vedenom pod sp. zn.
81 Cb 80/97 sa sťažovateľ domáhal vylúčenia hnuteľných a nehnuteľných vecí spísaných
správcom konkurznej podstaty JUDr. J. J. úpadcu Želstav A-Z, spol. s r. o. (konkurzné
konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 38 K 111/95). Správca konkurznej podstaty
spísal podľa názoru sťažovateľov aj tie veci, ktoré vlastnil sťažovateľ v 1. rade, a keďže
veci boli nadobudnuté počas trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
bezpodielovou spoluvlastníčkou bola aj sťažovateľka v 2. rade. Sťažovateľ v 1. rade uvádza,
že predmetné veci, ktorých vylúčenie z konkurzu navrhoval, nadobudol na základe zmluvy
o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 uzatvorenej s Federálnym fondom národného
majetku ČSFR podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby v znení neskorších predpisov. Jednalo sa o časť podniku Železničného staviteľstva,
š. p., Bratislava. Účinky prevodu majetku nastali dňom 1. mája 1992. Tieto veci nadobudol
sťažovateľ v 1. rade ako podnikateľ – fyzická osoba.
Sťažovatelia spolu s Ing. T., Ing. M. založili spoločnosť Želstav A-Z, spol. s r. o.,
23. júla 1992. Do tejto spoločnosti neskôr pristúpila aj Ing. S. G. dňom 23. novembra 1992.
Sťažovatelia uvádzajú, že správca konkurznej podstaty spísal aj majetok, ktorý nikdy
nepatril spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o. V sťažnosti sa uvádza majetok, ktorého
vlastníkmi podľa vyjadrenia sťažovateľov sú sťažovatelia, a nie úpadca Želstav A-Z, spol.
s r. o. Medzičasom bol tento majetok podľa názoru sťažovateľov protiprávne speňažený
v rámci konkurzného konania. Aj keď sa sťažovatelia zaviazali na vnesenie predmetného
majetku do spoločnosti Želstav A-Z, spol s r. o., dodatkami k spoločenskej zmluve, tieto
dodatky nepovažujú za vkladuschopnú listinu, ktorá by mala za následok zmenu
vlastníckeho práva k predmetným veciam. Sťažovatelia podľa svojho vyjadrenia nepodali
návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa sťažovateľa krajský súd
a najvyšší súd sa nezaoberali všetkými rozhodnutiami, ktoré namietal sťažovateľ v 1. rade
a ktoré súviseli s danou právnou vecou.
Porušenie základných práv vidia sťažovatelia v tom, že krajský súd a najvyšší súd
svojimi zamietavými rozhodnutiami porušili ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nevylúčili
z konkurznej podstaty úpadcu Želstav A-Z, spol. s r. o., majetok, ku ktorému mali
vlastnícke právo sťažovatelia, a nie úpadca.
Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Ústavný súd v zmysle § 55 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel odkladá
vykonateľnosť uznesenia NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. 11. 2004 sp. zn. 1 Obdo
V 9/2004, ktorým odmietol dovolanie navrhovateľa porušil právo sťažovateľa JUDr. Ing.
Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H. ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
3. ÚS SR uznesenie NS SR č. 1 Obdo V 9/2004 zo dňa 29. 11. 2004 zrušuje a vec mu
vracia na nové konanie.
4. NS SR rozsudkom č. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 porušil právo sťažovateľa
JUDr. Ing Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H., ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
5. ÚS SR rozsudok NS SR č. 6 Obo 62/03 zo dňa 24. 9. 2003 zrušuje a vec mu vracia
na nové konanie.
6. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9. 12. 2002 sp. zn. 81 Cb 80/97-859,
ktorým bola zamietnutá žaloba zo dňa 28. 8. 1997 porušil právo sťažovateľa JUDr.
Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně - obchodní firma H. ... podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
7. ÚS SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 81 Cb 80/97 zo dňa 9. 12. 2002
zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.
8. Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie, ako aj nemajetkovú
ujmu vo výške 1.000.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7.950,- Sk. (...)“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil
právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).
Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je
podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú
nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1
ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému
nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach.
Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou)
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv,
ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym
poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva
alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy
(mutatis mutandis II. ÚS 37/95).
V princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného súdu pri
poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne
nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal
posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy,
okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv
a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.
Ak je cieľom prerokovávanej ústavnej sťažnosti dosiahnuť zopakovanie, rozšírenie,
a najmä iné vyhodnotenie dokazovania, a tým aj zmenu rozhodnutí všeobecných súdov,
nemôže byť sťažovateľ pred ústavným súdom úspešný. Nezávislosť všeobecného súdnictva
praktizovaná v jeho inštančnom usporiadaní sa prejavuje predovšetkým v oblasti
dokazovania a hodnotenia dôkazov (I. ÚS 41/98).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž
oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky
spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti
sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok
potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná
neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,
ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uplatňovali porušenie viacerých základných práv,
a to základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia sú zastúpení právnym zástupcom z radov
advokátov. Právny zástupca v petite sťažnosti však uplatňuje iba vyslovenie porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný
petitom sťažnosti, zaoberal sa ústavný súd iba porušením základných práv uvedených
v petite sťažnosti, teda čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v 1. rade svojou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. februára
2004 už raz namietal porušenie svojich základných práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 81 Cb 80/97 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03. Ústavný súd túto
sťažnosť odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 154/04-36 z 12. mája 2004. V konaní vedenom
na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 154/04 sťažovateľ v 1. rade uplatňoval vyslovenie
porušenia svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 19 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3,
čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V konaní
vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 286/05 sťažovatelia, zastúpení právnym
zástupcom, uplatňujú v petite sťažnosti vyslovenie porušenia svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Teda v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 286/05 sťažovateľ v 1. rade duplicitne uplatňuje vyslovenie
porušenia svojich základných práv rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho
súdu v časti základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, v konaní
vedenom pod sp. zn. Rvp 286/05 uplatňuje vyslovenie porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu. Vzhľadom
na to sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa
48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
a rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd odmieta pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie z dôvodu prekážky res iudicata (prekážky veci právoplatne rozhodnutej).
Vo zvyšnej časti (namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu a namietané porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa v 1. rade)
ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, pretože zo skutočností uvedených sťažovateľmi
a nimi predložených dôkazov, najmä z rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu
nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ktoré by zároveň mali za
následok porušenie označených základných práv alebo slobôd. Sťažovatelia si uplatňujú
vyslovenie porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Avšak tento
článok ústavy sa vzťahuje na porušenie práv rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie
všeobecnými súdmi. Pričom všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy. Z odôvodnení
napadnutých rozhodnutí a z dôkazov predložených sťažovateľmi ústavný súd zistil, že
krajský súd a najvyšší súd neporušili základné práva sťažovateľov. Správca konkurznej
podstaty správne zahrnul majetok do konkurznej podstaty, ktorého vylúčenie navrhoval
sťažovateľ v 1. rade. Sťažovateľ v 1. rade nadobudol majetok v rámci privatizácie zmluvou
o predaji časti podniku z 30. apríla 1992. Zmenou spoločenskej zmluvy podpísanou
sťažovateľmi bol tento majetok vnesený do spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o. Návrh na
registráciu zmien spoločenskej zmluvy bol zaslaný Štátnemu notárstvu Bratislava I a návrh
podpísal konateľ JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič 23. decembra 1992. Štátne notárstvo
Bratislava I registrovalo zmenu spoločenskej zmluvy záznamom z 28. decembra 1992 pod
č. RI 587/92. Uvedeným dňom zmena spoločenskej zmluvy nadobudla právoplatnosť a stala
sa účinnou. Stala sa vkladuschopnou listinou, pretože registráciou zmeny spoločenskej
zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná požiadavka v zmysle § 133 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení platnom v roku 1992, podľa ktorého k platnosti zmluvy
o prevode nehnuteľností je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Teda dňom
registrácie zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom prešlo na spoločnosť Želstav
A-Z, spol. s r. o., vlastníctvo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, ktoré žiadal z konkurznej
podstaty vylúčiť sťažovateľ v 1. rade. Teda majetok bol správcom konkurznej podstaty
spísaný oprávnene. Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že majetok do
spoločnosti Želstav A-Z, spol. s r. o., nikdy vnesený nebol. Teda sťažnosť sťažovateľov je
zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie
sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ v 1. rade podal dovolanie proti rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003. Týmto rozsudkom bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu – krajského súdu sp. zn. 81 Cb 80/97
z 9. decembra 2002, ktorým sa zamietla žaloba sťažovateľa v 1. rade o vylúčenie vecí
z konkurznej podstaty. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, len ak to pripúšťa zákon. Sťažovateľom v 1. rade napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu nie je rozsudkom, na ktorý sa vzťahuje prípustnosť dovolania uvedená v § 238 ods. 1,
2 a 3 písm. a) a b) OSP, pretože nejde o zmenený, ale o potvrdzujúci rozsudok a jeho
vydaniu síce predchádzalo zrušenie prvšieho rozsudku, ale súd prvého stupňa rozhodol
rovnako ako v prvšom rozsudku. Prípustnosť dovolania nevyplýva zo žiadneho ustanovenia
§ 238 OSP. Prípustnosť dovolania nevyplýva ani z dovolacích dôvodov uvedených
taxatívne v § 237 OSP. Z toho dôvodu v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Sťažovatelia namietali v konaní krajského súdu a najvyššieho súdu aj zbytočné
prieťahy v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným
prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni.
Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95). Ústavný
súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že ak vec bola právoplatne skončená
skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov na ústavnom súde, ústavný súd poskytuje ochranu tomuto
základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď
k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99,
Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnosti
rozsudku krajského súdu, rozsudku najvyššieho súdu a uznesenia najvyššieho súdu
(právoplatnosť 22. decembra 2004), právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov bol
odstránený stav právnej neistoty, a preto ústavný súd už nemá právomoc na prerokovanie
tohto porušenia.
K veci treba poznamenať, že pokiaľ ide o obe konania najvyššieho súdu (odvolacie
a dovolacie) sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj preto, že tieto súdy konali a rozhodli
v primeranej lehote.
Sťažovateľka v 2. rade nebola účastníčkou konania vedeného na krajskom súde
pod sp. zn. 81 Cb 80/97 ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Obo 62/03
a sp. zn. 1 Obdo V 9/2004. Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľky v 2. rade podaná
neoprávnenou osobou. Navyše, v petite sťažnosti právny zástupca sťažovateľov
sťažovateľku v 2. rade ani neuvádza.
Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2005